Zlatý fond > Diela > Väzeňské rozpomienky


E-mail (povinné):

Svetozár Hurban Vajanský:
Väzeňské rozpomienky

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Andrea Jánošíková, Eva Kovárová, Darina Kotlárová, Zuzana Berešíková, Veronika Gubová .  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 34 čitateľov


 

XI

S Lukáčom mnoho hovorili sme o slavianskej otázke, ktorú on, uniat, len tak drží za priaznivo riešiteľnú, keď sa pravoslávie spojí so západnou cirkvou, tedy v znaku unie. Rusko primkne k Poliakom, Srbi primknú k Horvatom cirkvou. Inu, to sú náhľady a želania, ktorých uskutočnenie ja považujem za utopiu, trebárs veľaumný Lev XIII. mnoho trudí sa na takom probléme. Lukáč bol i v Petrohrade, pravda nie vyjednávať so sv. Synodom o slúčenie oboch vselenských ramien cirkve, ale vymáhať dedictvo, legát alebo čo len milodar pre chudobného maďarského učiteľa, Žida Stieglitza, vlastného bratanca povestného boháča Stieglitza v Petrohrade, zanechavšieho do pol milliardy rubľov. Dedila po ňom nezákonná dcéra, vraj jeho, no čo je isté, dcéra balletky. Túto vzal si za ženu gróf či kňaz Polovcov, taktiež ohromný boháč, senátor. Lukáč zaujal sa učiteľa, a šiel s ním do Petrohradu. Už bolo všetko narafičené, Polovcov bol náklonný dať vlastnému kusinovi ženy svojej do 100,000 rubľov. No žiadal si ho videť. Radosť nad peniazmi omámila Židka, keď mal predstúpiť pred Polovcova, pochytila ho taká triaška, že ho Lukáč nemohol vytiahnuť z postele. Bol chorý od strachu, od radosti, a nikam z postele. Lukáčovi klesal ako olovo nazad. Lukáč tedy šiel sám, rozpovedal Polovcovi, akého pokrevného mu priviedol. Polovcov riekol studeno, že dedictvo po nebohom je zákonne zariadené, na tom nemožno ničoho hýbať. Lukáč mu odvetil, že nie hýbať, nie pravotiť sa prišli, ale ponížene prosiť, tým viac, že Stieglitz dopisoval si so strýcom a ukázal mu list starého, v ktorom svojmu vzdialenému pokrevnému sľubuje legát. „A tak, to je iné,“ riekol Polovcov a, pozvoniac na sluhu, rozkázal mu, aby pozval dnu mladého Stieglitza. Tu Lukáč vyznal, že ho tu niet v prednej, že ochorel od strachu a plesania… Možno, to bolo grófovi podozrivé. Ochladol. „Tedy, prosím, ľutujem — vec je vybavená,“ a s veľkosvetskou poklonou vyprevadil patróna Lukáča z dvier. Hľa, slabé nervy! Keď prišiel Lukáč nahnevaný do hotelu a oboril sa na Stieglitza, rozpovedal mu, že je nič, že si sám svojou chabosťou pokazil vec, učiteľ skočil s postele úplne zdravý, počal ajvajkať, revať a vlasy trhať si v bôli! Bol zase chudobný, ale zdravý. Pozde, milý drozde!

„Bože môj,“ hovorím Lukáčovi, „a predsa títo ľudia na celom svete, a zvlášť v Uhorsku, všetko si podmaňujú. Oni premáhajú samých seba: chabí od prírody, dali sa na duellovanie — vidíte, každý tretí duellant, sediaci v Segedíne, je Žid. (Vtedy ich bolo hodne, ale Andreánsky ich nepripúšťal k nám, zvlášť ,gubovov‘ nie.) Sú nemilí, a všade sa dotlačia. Berú írečitým majiteľom zeme, a sú protegovaní!“

„Lebo pomáhajú maďarismu,“ riekol Lukáč.

„Do hrobu!“ odvetil som, ukážuc na číslo „Szegedi Hirlapu“, kde bola vychválená operetta „Paradicsom“, v ktorej na dosky vychodí nahý Adam a nahá Eva (v trikotoch). Eva hovorí: „szép gavallér“, trebárs na ňom „nincs gallér“. Vôbec Adam hovorí samé moderné necudnosti, volá Evu, aby si ľahli na drn atď., samé blbé veci židovské. Ale pl. t. publikum segedínske nevyšlo zo smiechu a applausu, a keď si Adam líha na drn k Eve — opona padá. A autor? Žid.“

„Práve to im pomáha.“

„Ja by som nechcel pre svoj národ v duchovnom ohľade židovskej pomoci! Možno, Židia vykrútia hrdlo celej maďarskej literatúre a kultúre. Nehovorím, že trochu židovskej prísady škodí, ako hádam nepoškodilo Nemcom, ale malým, nerozvitým národom, ako Maďarom, lepšie je ostať pri svojich vlastných, keď i skromných silách, pri tých etnografických pôžičkách, ktoré im tak štedro udeľujú Nemci a Slaviani. Bolo by to zdravšie. Židia už majú u nich v rukách žurnalistiku, divadlo (hercov Židov je plno), lyriku (Klein-Kis), vzali im čardáš, berú hudbu, tak že o chvíľu to originálne, to svobodno-prirodzené, stepno-voľné (puszta), milé, čo im získalo sympatie, cele prevrátené na židovinu (supé-csárdás), stane sa europejsky ošarpané, zovšeobecnené. Konečne, v čistom židovskom byte sú tiež dosť zaujímavé črty a ľudsky sympatické nuance — tie použili Sacher Masoch, Mickievič (vo svojom tiež patriote Jankeľovi), sú ženské postavy orientálnej krásy a sladostnej, horúcej smyseľnosti, oddanosti rodine… Ale keď Žid násilne chce byť Maďarom, Poliakom, Germánom, Francúzom, vtedy stáva sa najvýš protivným, drzým, nízkym a bezcharakterným. Chce byť vždy pápežskejším, než sám pápež. Židovstvo, pustené do svätyne národnej, stáva sa morfiumom pre šľachetné nervy národa, a pravým smrtonosným jedom pre svedomie národné. Všade nasleduje zmelčenie národnej rieky, do nejž oni vliali vody svoje. Maďari nepomysleli, že Židia v literatúre, keď pocítia svoju silu, ustroja literárny khagal, práve tak silný, ako pri licitáciach. Oni svaria železný ring, organisujú taký silný chabrus literárno-umelecký, že nepripustia doň len svojich (unsere Leute) a ľudí úprimne židovstvujúcich a khágalu otročiacich. Ich kritika nebude iné robiť, len „svojich“ dvíhať, „svojim“ robiť reklamu, im naháňať málo a nesamostatne mysliace obecenstvo, a zabíjať každého Nežida v počiatkoch, ak sa zvláštnym talentom sám neprederie na povrch. Ale koľkým sa to podarí, koľké existencie podlomí khagal! Vidíme to na viedenskej „Concordii“. Maďari ich priamo zovú, miesta im fúkajú! Preto, že Židia švindlujú s maďarismom, že učia sa ochotne po maďarsky, pomáhajú tlačiť nemaďarské národy, oddávajú im nielen zem a groše, ale i ducha a národného génia!“

Sotva som to povedal, prišiel porkoláb Kováč, že prišla pani Lukáčová a čaká muža v „látogató-szobe“ (v izbe pre návštevy). Doniesla zlý chýr! V Lácfalve (cirkvi Lukáčovej) vláda dala všetko exekvovať pre 500 zl. pokutu z tlačového processu. Žena robila mu výčitky, prečo to nezaplatil, i povstala predo mnou scéna; ja som sa z delikatessy vzdialil. O pol hodiny som prišiel, abych sa od panej Lukáčovej odobral. A čo som počul. Otvorene mu povedala: „Ty si verný Rumun, zastávaš svoj národ, a keď i trpíš, to mi nie je ľúto! Za národ treba trpeť. Z toho si nič nerobím, viem, že máš verné srdce. Ty trpíš, ja nie, ale ty si vinný, tys’ odtrhol sa od národa, lebo si cele v Ríme. Tvoj národ cíti sa pravoslávnym… Za národ všetko obetujem, i deti, ale ty prichádzaš do falošného svetla.“

Tedy i medzi Rumunmi rozdeľuje a rozptyľuje konfessia, lenže ďaleko nie tak divo, ako v svete slavianskom.

Moje prechádzky sa novým poriadkom scvrkly. Predtým som robil pravé rekordy. Tak na pr. v nedeľu dňa 5. marca obišiel som okolo múru 200 ráz, znamená, urobil som 26,600 krokov. Na metre: okolo múru je 94 metrov, a tak som teda prešiel 18,800 metrov, alebo 18 kilometrov a 800 metrov za 3 a 3/4 hodiny. Požaduje sa pri tom veľká trpezlivosť, a kebych neznačil si desiatky na múre, nevydržal bych túto rajčulu. No telesné unavenie je potrebné. Ako ináč vydržať nudu, sedenie, samotu a neprosené spoločenstvá? Posledné viac unujú, než samota. Tá veselosť kollegov má trpkú príchuť, a ľudia ťa často nechtiac urážajú. Veď sú z iných svetov! Cudzinci. Každý kamčadál mi je bližší… No nový poriadok už nedovoľuje také túry, len hodinu pred obedom a hodinu na večer. Nové zprísnenia sa ma viac dotkly, než bych si bol pomyslel, a to je v sosilnenom povedomí rabstva. Homér hovorí, že „bohovia človeku, keď stane sa rabom, odnímu polovičku duše“. I tu starý bard zase len povedal veľkú, božskú pravdu! Cítim ztratu tej poloviny! Ó Homér, miláček duše mojej, poď sem!

I začítal som sa v Homerovi… a už svitalo, keď som zahasil lampu. Homera treba čítať celý život, on je vždy nový, vždy nové háje odkrýva, nové krásy a hlbiny odhaľuje. Vôbec čím som starší, tým väčšmi vážim si starých, tým väčšmi odpudzuje ma pyšná nová éra s jej vymoženosťami v duchovnom svete! Že vraj boje pred Ilionom sú surové, surové mravy a duše homerovských herosov, odvratiteľné krvavé masakry! A nové zjavy? Ani nie v poesii, ale v živote… Carrier, kommissár francúzskeho konventu (rovnosť, voľnosť, bratstvo — bolo devísou francúzskej revolúcie), má radosť na smrteľnej úzkosti detí. Vzdor odrádzaniam revolucionárneho tribunálu dňa 29. Frimaira II. roku (roky čítaly sa do vzniku revolúcie (rozkázal sťať 27 neodsúdených osôb, medzi nimi bolo 7 dám, štyri sestry (najmladšej bolo 17 rokov). Dvoma dňami predtým, vzdor odrádzaniu tohože tribunálu, dal pod guillotinu 24 remeselníkov a nádenníkov, medzi nimi dvoch 14- a dvoch trinásťročných. Sám šiel v koči na popravné miesto a pozoroval na jednotlivosti tohoto krvavého deju. On videl, že i najmenší chlapec bol ešte taký krátky, že mu len vrch hlavy ležal pod hrozným nožom, počul, ako sa to decko pýtalo kata, „či to bude veľmi boleť?“ Ľahko uhádnuť, na čo padla sekera guillotiny. Katovi tak zhnusilo sa toto, že ochorel a zomrel v ten samý deň. Carrier postaví druhého kata, a stína veselo ďalej. Ostatne i sudcovia vstávali obyčajne opilí od stola a odsudzovali obžalovaných na smrť. Saint-Just dal v Strassburgu postrieľať officierov porýnskej armády bez výsluchu. „Sú-li medzi nimi nevinní, tým horšie,“ vyhováral sa, „keď slepý chce v piesku hľadať ihlu, musí brať plnú hrsť!“ A Collot d’Hertvis riekol: „Keby sme chceli nevinných šetriť, mohli by i vinní ujsť! Napred!“ Lazare Girand píše konventu: „Dal som sťať kata Soubrié, lebo plakal pri poprave nevinných!“ Keď pán de Vielfort mal už hlavu pod guillotinou, zjavil sa Lebon na balkone, kázal katovi čakať, vytiahol z vrecka najnovšie novinv, čítal ich na hlas a vysvetľoval, čo trvalo pol hodiny. Za tú polhodinu visel hrozný nôž nad šedivou hlavou starca. Potom zareval Lebon: „A teraz už choď, oplan, ku svojim, a oznám im naše víťazstvo.“ Kat potiahne, sekera odtne hlavu úbohého, ktorý za polhodinu musel preniesť predsmrtné muky. Boric tancuje v Nimes v úradných šatách s mešťanostom Courtisom, súdcom Giretom a s neviestkami Farandolu (tanec) okolo guillotiny. Dartigoute, krvavý komissár konventu pre juh, v divadle s lóže hovorí k dámam najsviňskejšie reči, vyzlečie sa do naha a ukazuje im hnusné posunky. André Dumont ženy, ktoré prosia o milosť pre mužov, vyzlieka do naha pred 20 sansculottami a omakáva ich telá pri hroznom smiechu surovcov. Kompánii z nemeckých desertérov a francúzskych vývrheľov spoločnosti sverili vraždiť ženy a deti z Vendé. Obyčajne ich strieľajú 25 naraz. V kamennom lome leží 75 nahých ženských mrtvôl na chrbtoch. Priviedli to 20 panien od 16 — 18 rokov. Postavili ich do dvojného radu pred 75 mrtvých obetí od včera, a dali na ne dešaržu. Ktorá nepadla ihneď, dostala druhú ranu. Poranené len devy dobíjajú hlavňami pušiek. Potom z mrtvých srabujú všetky šaty a nahé položia na chrbáty.

A taký bol celý personál revolucionárnych hodnostárov a úradníkov. Kdeže tu stopa mnohostoročnej „kultúry“, kde vliv bezbožnej „vzdelanosti“? Koľko vrážd spáchala revolúcia, nevedno, konštatovano je 17,000 riadnych odsúdení a popráv. Najviac vrážd spáchali bez formalít, ako na príklad je poprava 1,200 žien, medzi nimi niekoľko chorých 80-ročných matrón. V sto a sto pádoch process trval jednu minútu pre osobu. Odsudzovali deti sedem, päťročné, ba i štvorročné. Ešte i psa odsúdili, aby bláznovstvo „kultúry“ bolo dovŕšené. Svedčil proti nemu jedon papúšek!

Čo sú junácke borby dvoch sviežich národov, čo sú ich krvavé bitky proti tomuto modernému ohavníctvu? A tá lož! Achilles netají, že prišiel rozrumiť Tróju, zabiť Priama, odviesť Andromache v plien ako svoju rabiňu. Ale tuto ide všetko menom „humanity, bratstva, rovnosti, filosofie, svobody“!! Naozaj, najotupnejšia, krvavá modla ľudstva je frása. U Homéra niet ani jednej jedinej frásy! Ó, Slaviane, chráň sa frásy!

Tak, hľa, naprávali hriechy predošlého režíma, režíma maitress a zvrhlej aristokracie! Od Capeta po Ludvika XVI. všetci kráľovia (inklusive vyvraždenia Hugenottov v noci Bartolomejskej) toľko zločinov nepopáchali, ako popáchal jakobinismus všekých bariev a odtienkov.

A či je brutalita francúzskeho jakobinismu posledným, hromadným zločinom v mene frásy? Či vzdelanie a kultúra znemožňuje takéto kolossálne ohavnosti? Či farisejstvo bezbožnosti, fanatismus nevery je niečo krajšieho v činoch, než fariseismus povery a fanatismus temného mohamedanismu? Akým skvelým zjavom je Harun al Rašid proti hrdinom frásy!

A tie milé výdobytky, tak oslavované! I tu frása stojí na piedstale modlopoklonníckom a požaduje obete ako Baal. Že vraj „svoboda svedomia“! Ohavnejšej, lživejšej frásy, a pri tom hlúpej, zkazonosnej byť nemôže. Svedomie nemôže byť svobodné, svoboda svedomia je toľko, čo krásna špata, úzka širokosť, ostrá tuposť, nízka vysokosť, studená teplota. Jedon pochop vyzdvihuje druhý a ostáva alebo nulla, alebo klam a podvod. Náš ľud hovorí o nečestnom človeku, že má „široké (t. j. svobodné, lebo širokosť je svoboda) svedomie“. Svedomie je mravným pánom, povedzme, tyranom človeka, tyranom blahým, osvobodiť sa zpod jeho žezla znamená stať sa zlodejom, lumpom, kradošom, zbojníkom, vražedlníkom, klamárom, šibeničníkom. Ani v náboženskom smysle niet svobody svedomia. Má ono veľmi prísne pravidlá, zákony a zákazy… Svedomie je úzda na našu svobodnú vôľu. Svedomie je náš sudca, kárateľ!

A ďalší výdobytok: zastupovanie ľudu volenými poslami. To mala byť klapňa, ventil istoty pre parný kotol. Nepozorujete, ako ventil hrdzaveje? „Zástupci, representanti ľudu!“ Možno, inde je tomu tak, u nás to patrí tiež k smrtiacim frásam. Červe, sám seba nevieš zastúpiť, a voláš sa zástupcom ľudu. Sú representanti národov, ale tí rastú sami sebou, voľba nedáva právo a prírodu representovania. Čo má náš snemový vyslanec s ľudom? Kto vyočul tepnu národa, pohyb jeho duše, pochopil a znázornil vzlet jeho mysle a krásu jeho ideálu, pracoval, obohatil komoru, pokladnicu jeho — to je jeho zástupca, representant. Zástupcom, representantom italského národa je Dante, Petrarca, Raffael, Michelangelo, bárs nesedeli v parlamentoch a pri voľbách boli by iste prepadli proti nejakému Caesarovi Borghiovi. Representantom nemeckého národa je Goethe, Schiller, Bismarck, Moltke, ale nie na základe voľby, ale na základe skutkov.

A kto je representantom nášho ľudu, či ablegát, vyvolený peniazom, pálenkou, bajonettom, fígľami, klamom, nevedomosťou, naivnou nepolitickosťou ľudu, a či Janko Kráľ, čo mu z duše zaspieval, Sládkovič, čo mu stvoril Martinka, Moyses, čo mu priskočil na pomoc v duchovnej žobrote, Kollár, čo mu vzkriesil vieru na budúcnosť, ]án Hollý, čo mu namaľoval obrazy minulosti!? Ach, mnoho horkého nabolelo mi v duši! Ako len národ môj vybrdne z tohoto temného blúdišťa?





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.