ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Do kostola naozajstného nedovolia človeku ísť ani pod strážnickým mečom: iba do rabskej modlitebnice v „Csillagu“, t. j. v kriminálnom veľkom väzení, ktorého vysoký múr môžeme videť z prvého poschodia. Tedy pôjdem, keď som už celé mesiace nebol pri službách.

Porkoláb Kováč tedy opásal šabľu a predo mnou prvý raz otvorila sa brána štátneho väzenia. Pustou, nedostavanou ulicou asi 300 krokov urobil som tedy na svobode. Na dvore väzenia zhliadol som po prvý raz prechádzku naozajstných väzňov, poobliekaných do šedých, špatných šiat. Išli husím maršom, jedon od druhého asi na tri kroky, a nesmeli hovoriť. Nekonečný rad šedých mužov, mlčiacich, bľadých, surovo hľadiacich pred seba, ťahal sa ako zmyja, šedá, nepekná. Strážnici s puškami s nasadenými bodákmi stáli po strane na každých 15 krokov jedon od druhého.

My sme išli ku schodom. S prvého poschodia, s chodby, uvidel som, prečo väzenie volajú „hviezdovým“. Stavanie je centrálne, okolo svetlíka okrúhleho. Stojac na chodbe v svetlíku, vidíš asi šesť chodieb, tedy všetky až do posledného kúta… Samé dvere, ťažké, železné, a za nimi sú celly. Strážnik, stojaci pod svetlíkom, vidí všetky chodby, počuje najmenší hluk. Takým spôsobom jedon človek môže kontrollovať všetky celly v jednom poschodí a všetky chodby pod svetlíkom. Chodby tedy idú v podobe hviezdy na všetky strany.

Modlitebnica, do ktorej sme išli, bola až na samom vrchu. Smutná modlitebnica! Jediná jej okrasa pozostávala v rade surovo tesaných lavíc, akejsi nezručnej kathedry a tabule na rátanie, tedy vlastne to bola škola, bez oltára, bez najmenšieho znaku náboženského — inu, kalvínska sieň. Rabi sedeli v laviciach a spievali — možno žalmy — nerozumel som. S feldveblom som sedel u kathedry a pozoroval tváre rabov. Bolo najviac Maďarov.

Po speve vyšiel na kathedru človek v čiernych civilných šatách — to bol kňaz, a rečnil po maďarsky. Mne bolo otupno. Bohoslužba to pre mňa nebola… Pobožné to nebolo, poučné tiež nie… Inu, kalvínčina, prvý raz v živote zkúsil som a videl, aká nemá byť bohoslužba. Rabi počúvali pri tichosti a sosústrednene hľadeli na kazateľa. Pravda, nad nimi blýskaly sa bodáky strážnikov. Smutné to bolo, rozladilo, a ja som sa zaveril ísť na tieto služby. Do katolíckeho kostolíka mi nedovolili ísť, a tu prevedená únia luteránsko-kalvínska, vlastne pokalvínčené luteránstvo mi nešlo k duchu. Pustota a pustota! Po speve kommandovali rabov do ciell, a my sme sa spúšťali príkrymi schodami nadol. Na dvore zase to samé divadlo, nekonečný rad mlčiacich šedých postáv, klátiacich sa jedna za druhou úzkym chodníkom, s ktorého nesmeli ani na piaď. Trápny oddych, trápna prechádzka.

Domov som prišiel nevrlý, rozladený. Na dušu mi padla pustota vlastného tu drepenenia, vlastnej nesvobody a márneho trávenia toľkých dní, týždnov, mesiacov.

Lukáč, Wahrmann boli už preč. Kollegovia menili sa ustavične. Niektorí boli zo slovenských krajov: z Trenčína nejaký Thurzo a Milo, z Kubína Florek.

Posledný prišiel s nesnádzou: Jožko Országh, kubínsky advokát, poslal mi po ňom geletku bryndze, ale on kdesi geletku ztratil, bol veľmi namrzený; ja som ho tešil, že však i dobrá vôľa stačí! Ale on sa bál, že mu v duši neverím… Sedel, tuším, 8 dní. V posledný deň, keď sa chystal už vyleteť, našiel geletku v kufre na dne!! Bol rád, a bryndzu sme po kamarátsky strovili… Keď Thurzo vchádzal do väzenia, Maďari ihneď dozvedeli sa, že je z Horniakov, zastavili ho pred bránou a kričali mi do obloka:

„Svetyi bácsi, Svetyi bácsi, jöjjön ki! Itt van földi! Beszéljen vele tótul, még nem halottunk müvelt tótokat beszélni! (Svetko baťko, poďte von. Tu máte krajana. Hovorte s ním, ešte sme nepočuli vzdelaných ľudí hovoriť po slovensky.) Pán Thurzo, v Trenčíne veľký maďarón, ako som sa dozvedel, musel voľky-nevoľky so slovenčinou von! Darmo: opravdový Maďar v našom renegátovi voždy vidí len Slováka, môže sa krútiť, ako chce. Ach, ako ich to mrzí? Druhý Trenčan, Milo, bol otvorenejší, smelší, hovoril so mnou vždy po slovensky, toho viac ctili, než Thurzu.

Pomyslel som si: jestli by všetci naši vyznávali farbu, dalo by sa žiť v krajine. No nedopúšťajú renegáti a, tuším, ešte viac Židia. A predsa ich oboch neuznávajú.

Bol so mnou zavretý istý Žid od Košíc, jurista, tučný, silný chlapík s pomaďarčeným menom, oddaný maďarstvu, človek nie hlúpy a pri tom Žid z náboženského presvedčenia. Tak hodne orthodox, čo mi je vždy milšie, než falošný liberalismus. Mnoho som s ním rozjímal o hebrejstve, o ich messianisme; on tvrdil, že on síce neverí na príchod božského messiáša, ale verí na nového Bar Kochbu, nie s mečom v ruke, ale s prevládajúcou mocou intellektu a bohatstva. Možno, z rodiny Rothschildov. Nový Bar Kochba premôže hravo kresťanstvo, stane sa pánom kráľov, alebo skôr republík europejských a amerických…

„A to musí byť,“ riekol, „nevidíte, ako shromažďuje sa každá sila v našich rukách… Inde niet pre nás spásy. Ja cítim sa Maďarom, obetoval som otcovské meno, učím sa po maďarsky, myslím po maďarsky, cítim po maďarsky, napomáham maďarské ciele. Môj otec daroval maďarskému spolku 10,000 zlatých. Milujem maďarskú poesiu, Petöfiho viem nazpamäť, ako chlapec plakával som pri spomienke 13. aradských martýrov! A čo? Keď sa na mňa Maďar nahnevá, keď sa so mnou povadí, čo mi riekne: „Büdös zsidó!“ (Smradľavý Žide!) Tri duelly som mal už pre to „büdös“, i teraz preto sedím. Tedy nám nepomáha naša oddanosť a srdečná prítulnosť, nás odsotia, my si všetko musíme mocou vydobyť, všetko vynútiť. A poneváč to v nás žije nepovedome, ideme za mocou. Naše meče otuply, fysickej moci nemáme preto, že sme rozptýlení, tedy siahame po peniazoch a po žurnalistike, po literatúre a skoro i po umení. No, my nie sme šudieri, ako sa vôbec hovorí. Každý Žid je peňažník, obchodník, tedy nie je div, že máme veľký percent šudierov, ale menší, než u vás. A my sme nútení hrabať, lebo bez hrabania sme ztratení a vyhynieme medzi národami.“

Raz prišiel do väzenia na 8 dní mladík, sotva 23-ročný, s nevinnou, dievčenskou tvárou. Stránil sa spoločnosti, sedával o samote, len pod večer prišiel ku mne. Sadol na môj veľký kufor a počal tichým hlasom rozprávať svoju históriu, lebo každý duellant má svoju históriu, a každý ju rozpráva, viac-menej pravdive, no každý hľadí sa obdať bleskom heroismu a každý je — nevinný. Keď niekto prišiel, mladík vstal s kufra, pochodil po izbe akoby v nesnádzach a ušiel.

„No dokončite!“ riekol som, keď zase usadil sa na kufor. A síce on bol prišiel až ta, ako sa zaľúbil do švajdlenky, tichej, čistej devušky. Prežil krásne časy mladej lásky, prestal študovať, chcel sa s nou oženiť a obrábať neveľký majetok matkin.

„Všetko bolo v poriadku, matka, ktorá žila v Pešti len k vôli synovi (on bol pre ňu všetko), bola rada vrátiť sa na dedinu, dievča sa jej pozdalo. Tu raz idem ulicou, vidím v obloku na prvom poschodí dámu s mladým človekom… Neverím očiam… to ona! Mýlim sa, myslím, ešte raz pozerám… Ona. Zastal som a hľadím uprene… Mladý človek sa mi smeje do tváre a pravým ramenom objíma plece devine… Ona sa tiež smeje… Nie je možné, to je pekelný prelud… Ale musím prísť tomu na koreň… Rozbehnem sa hore schodami… Na platforme stojí mladý človek…

„Tu je slečna E. M.?“ revem naňho.

„Áno, a čo sa páči?“

Zúrivosť ma zachvátila… Skočím na platformu s posledného schodka a počala sa borba… Päste moje obrábaly jeho hlavu, prsia… No tu počala sa chodba plniť… Krik, hurt… Mňa schytili a niesli nadol!

Bol z tuho duell, svodca mojej milenky, známy peštiansky žuer, dostal ranu cez tvár, no moja rana je horšia, nezhojiteľná.“

„A ako bolo možno švihákovi tak rýchlo zmocniť sa vám oddanej dievčiny?“

„Babizne to urobily. Je ich tam celá cecha, čo zaoberajú sa s nekalým remeslom. Pomaly obtiahnu devy, ako pavúk mušku… A nielen devy sú ich obeťou, i ženy, manželky, matkv. Život je drahý, treba klobúčky, topánky… Samý luxus, a prostriedku niet. Verte mi, v tomto ohľade máme hroznú metropolu,“ a potom počal opisovať také veci, ktoré mi navodily husiu kožu. Vôbec od väzňov, často patriacich k vysokým kruhom, dozvedel som sa mnoho neuveriteľného o Pešti a jej živote…

Bol tu i syn nešťastného Šándora Jušta, niekdy turčianskeho slúžneho a syn Jozefov; starý Jozef Jušt bol muž nadaný, spravodlivý a Slovákom viac než náchylný. Môjho otca ctil, sám otec i venoval mu svoju históriu luteránskej cirkve v Uhrách. Rozhľadený, rozumný videl, zkadiaľ ide zkaza na rodinu, ale nemal dosť sily ju odvrátiť… Srdce ho tiahlo ku Slovákom (veď na Maticu Slovenskú tajne dal 1,000 zl.), ale spojenia v Pešti ho od nás odtŕhaly. Veď bol predsedom deákovského klubu. Zvali ho „tót király“-om. Napravil spojeniami svoj materiálny stav, ale morálny stav rodiny nemohol napraviť. Starší syn, Jozef, tiež muž dobrý, umný, sišiel so sveta tragickou smrťou — obesil sa, keď už všetko utratil: ženu, majetok… Mladší brat, Šándor, mal ešte smutnejší konec: prišiel o celý majetok, o zdravie, o všetko. Rozsobášený, opustený zomrel v Necpaloch — ešte i mrtvola jeho, nikým nestrážená, uhorela.

Tohoto syn, Béla, tedy prišiel a hneď od počiatku sa mi blížil, sedával u mňa dlho… Človek vycivený, kosť a koža, chorý, slabučký. On trávil neplodný život za kartárskym stolom v maďarskom národnom kassíne — celý život, dostávajúc appanážu od matky, rodenej Keczerovskej, vzornej slávnej rodiny, ktorá počas protireformácie hrala dôležitú úlohu v Košiciach a okolí… Ach, smutný epigón krásnych, silných, bujarých predkov! Bola v nom iba dobrota slovenského srdca — no on o nej ani sám nevedel. Taký príklad následkov odrodilstva som ešte nikdy nevidel. Všetko bolo v ňom soslabené, znetvorené. Sám stal sa strachostivým, nervósnym. Práve vtedy boly po novinách zprávy o zemetrasení v Záhrebe, a on bál sa ho i tu! Odkazoval Hainzingerovi, aby v páde zemetrasenia zatváral väzenie, že on nie je odsúdený na smrť, len do štátneho väzenia. Niektorí mladší kollegovia urobili žart, a keď po obede zaspal, robili umelé zemetrasenie, búchali mu drúkom do podlahy v sklepe, do stien a vybili mu oblok… Uveril, že v Segedíne bolo tiež malé zemetrasenie. Dobrotisko bol, neraz bránil som ho proti kollegom, keď doňho išli ako šášky.

Prišlo mi na um: