Zlatý fond > Diela > Väzeňské rozpomienky


E-mail (povinné):

Svetozár Hurban Vajanský:
Väzeňské rozpomienky

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Andrea Jánošíková, Eva Kovárová, Darina Kotlárová, Zuzana Berešíková, Veronika Gubová .  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 34 čitateľov


 

XIII

Ako vyzerá asi deň vo väzení, cele obyčajný, bez najmenších udalostí, dobrých či zlých? Nuž mnohí nesú väzenie ťažko, a veľmi mnohí, vidiac, že nás telesne nemučia, že smieme čítať, písať, kúriť, považujú väzenie za ľahké. Istý navštevovateľ takým činom posmieval lamentá väzňa.

Väzeň vytiahol hodinky.

„Hľa, teraz sa dívajte na minútovú rúčku, ako ide stále, ale pomaly do predu… Ale dívajte sa nie za minútu (i toho vám bude dosť), ale za hodinu, za dve, tri hodiny. Aký vás cit ovláda? Čudný, trápny, trebárs budete sýti a nežížniví… Vidíte — tak je to s väzením…“

Chlap mal trochu pravdu, pocit väzeňský dosť dobre znázornil. Ja som nepatril k dešperátom, niesol som všetko pokorne, no onomu citu neubrániš sa.

A tak tedy obyčajný deň… Povedzme v máji. Vtedy nás otvárajú o 6-tej a zatvárajú o 9-tej večer na kľúč.

Zaráchotí kľúč, feldvebel sa ztratí bez blahoželania. Otvorím oči. Oblokom leje sa svetlo do podlhovastej izby. Dvere sú oproti zamrežovanému obloku. Obrátim sa k stene, ešte možno spať — ale prichodí Jožep s vodou. Prevrhne stolec, sotí do bibliotéky. Zahreší. Idúc z izby, potkne sa na prah a zase obligátne zahreší. Vstanem, umyjem sa v mäkkej, náteplistej vode, nebárs voňavej… Tam v pivnici bola so pár dní vo veľkej kadi. Rabi kaďu plnia z artézskej studne u prostred mesta, lebo vo väzení niet studne.

Piť ju nemožno, aspoň horniakovi sa bridí… Bože, aká to slasť, ktorú nám horalom poskytuje nebo náhradou za tisíceré biedy a nedostatky, aký to skvost, naša horniacka voda… To človek ocení, až keď pozná dolnozemské kočvardiny. Napiť sa zo studničkv v Súľovskej, Demänovskej, Prosieckej, Blatnickej doline, z prameňa v Gaderi, vo Vrátnej — a čo by len z prameňa, i zo samého potoka, poskakujúceho čistým pieskom (tuším, musí byť v ňom zlato!), rútiaceho sa kaskádami po čistých skalách (tuším, nariastly v nebi, a nie na hriešnej zemi!); ba len pozreť na tie naše vody, duša sa ti prečísťa, srdce okraje, krv osvežie. Šum našich horských potokov je hudba: prichodí pleso (to tam, kde voda ide pomalšie), ako rozliaty hôrny kryštál. Čistota, čistota! A potom ešte vodopád pod Baštou, na Kozej skale u Šútova! Perlami ťa pokryje, chladom ťa oveje, ale chladom živým, meniacim sa na pálčivosť v srdci tvojom.

No ale teraz umyl som sa v maďarskej brinde, a Józsep ide s kávou. Jestli ju nevyleje pred dvermi, tedy ju dostanem aspoň polovinu, alebo vrch vyčliapkal do podnosa, ballancujúc chodbou. Rohlík (rožtek) je mokrý.

Po káve rajčuľa — kol do kola, kol do kola… nekonečne… Z tamarisiek krájaš drevcia, to sú rováše, za každým vrežeš do ratoliesky vrúblik, abys’ nemusel písať na stenu — tam až naraz, pri odchode. Po vysokej tráve červenejú sa suchotinárske slepé maky. Čítaš ich, dnes je o 5 viac, než bolo včera. Hustý dym valí sa z fabričného komína: Žid Pálfi tam fabrikuje lacné zápalky… Počuť zase vojenské signály. Stretáš kollegov, ale málo, oni neľúbia suchopárnej prechádzky. Feldvebel volá — už je hodina preč. I tú mizernú rajčuľu ti závidia.

Ideš hore tehlovou rampou ku bráne, vlastne k veľkým vchodným dverám. Chodba zvučí krokami. Dvere búchajú. Už si doma, v izbe, čakáš poštu, noviny, listy. Listy chodia zapečatené, len sám nesmieš svoje pečatiť, kontrollu musia prejsť. Novín bolo dosť. Viac som ich mal, než od troch rokov všetci väzni dohromady. Vôbec sem chodia ľudia bez kníh, máloktorý si prinesie nejaký román.

Počneš písať. Málokedy s chuťou. Zlé sú väzeňské chvíle! Práca je balsam, ale ani ona neteší.

Príde obed v miskách remeňom sviazaných. Strkáš nos: čo je to, ono. Paprika ťa zarazí. Tu všetko paprikujú, a dessert: kvasená, zelená, ohromná paprika. No, je dosť chutná. Dovolený polliter vína, ale biedneho, vypiješ s nechuťou. Varíš si čiernu kávu: Bol som majster. Nejedon panák si pochutnal a zabudol na panslavismus.

Nejaký gróf Toldalagy zo Sedmohradska nechcel mi oddať visitu, že som pansláv. Andreánsky mu síce hovoril, že bude mať zlé časy, že tu treba sväto chrániť väzeňské zvyky. No nie!

Pán gróf bol náramný ctiteľ čiernej kávy a dal si doniesť z hotelu. Pravda, bola to čierna ločperdina. Povedali mu, že kávu možno piť jedine u Hurbana… Ale on nie a nie! Na piaty deň, celý zbedovaný, pokoril sa, a poslal prosiť o šialku čiernej kávy.

„Ani kvapky!“ zavolal Andreánsky a nedovolil mi. „Nech sa naučí pravidlám!“ Naozaj, pán gróf uráčil sa na visitu a kávu chválil do neba.

Po obede krátky sen, potom zase rajčuľa kol do kola, kol do kola. Tamarisky, slepé masky, dym komína, signály…

A potom už domov. Už sa deň skončil, prichodí večera. O 9-tej od 1. mája počnúc — zátvor. Sám si, brachu. Už sa nič nestane do rána. Už je konec. Pracuj, môžeš-li, spi, môžeš-li… Od kriminálu každú štvrťhodinu počuješ hlas: „Őrök, vigyázzatok!“ (Strážnici, dajte pozor). Vonku tma, južná bezhviezdna tma. Músa zaklope na oblok i povstane.

Štúdia tretia. Nočná návšteva v kóteri

I

Starí naši prebudenci hovorili nám o sláve, o Devíne, o Trenčíne, Mojmírovej o države. Kriesili nám Svätopluka. Jeho svadba, jeho boje zdaly sa nám obnovením starých dejov gréckej Troje. Hollý nás až do Indie viedol svojím sladkým tónom, Sládkovič nám kráľa volal na paripe hore Hronom, a náš jasný, veľký Kollár plakával nad mohylami starých predkov! Ale teraz, bratia, čo sa stalo s nami? Prečo o tom mládež mlčí? Staré deje zapomína? Hádam preto, že niet sily, že niet duchovného vína, čo by vrelo v mladej duši, čo by ohňom plápolalo, čo by zašlých dejov tiene do života privolalo? Alebo snáď vyšumela z mladej duše prostá viera? Fantásia sa len nudne dnešnou biedou poneviera, dnes len úzke kruhy kreslí, maľuje, čo dá sa hmatať, ospevuje malé deje, na stránku čo možno vpratať. Darmo, darmo, prešlosť naša, smútok len a nudu tvorí, držíme sa prítomnosti, potoka, nív, brala, hory, zaujíma, len čo žije, čo sa hýbe, trvá kdesi! Asnáď ešte príde prorok, čo tú prešlosť našu vzkriesi!

II

Tak som dumal, tak som žialil, tak sa tešil nádejami, tak som blúdil v rozpomienke histórie závejami! Obrazy sa snuly radom, dvíhaly sa a zas spľasly, svetlé krásne blkotaly, ale zase biedne hasly.

III

Tak som dumal nocou v kótri! Víchor bil mi na obloky, triasol dvermi zamknutými. V tom začul som duté kroky po mramore korridora. Ku dverám sa niekto blíži… zámok ščukne, dvere vrznú! Bože, pomôž v desnom kríži! Hádam vraha poslali sem, hádam súd sa nový valí, vari mi pre „Hyenismus“ ešte málo väzby dali; alebo snáď nemožnosti idú diať sa vo tme nočnej, a mňa idú osvobodiť od tej väzby celoročnej? Lampa moja potemnela, už len sliepňa, skoro zhasne, už len slabo osvecuje holé steny, pusté kasne, osvecuje slabo dvere: v nich sa starý rytier zjaví, ťažký pancier hruď mu halí, ťažkú prilbu sňal si s hlavy. Z pŕs mu stonú ťažké vzdychy, oči jeho ohňom horia, zarachotí ťažkým mečom, bľadé ústa prehovoria: „Čo ma voláš, drahý synu, mocnou tvojou túžbou z hrobu, divím sa ti! Či nepoznáš ani svoju vlastnú dobu? Prečo nás vy zabúdate, milý synku, to je jasné, prečo len o prítomnosti zunia vaše slabé básne? Preto, preto, že už máte prítomných bied celé kopy, nemyslí na cudzie biedy, kto sa v svojich vlastných topí. Prečo vy k nám netúžite, milý synku, to má háčik, prečo k nebu nezdvíha sa drobným krýdlom malý vtáčik? Ale buďme úprimní raz: hľaď, i lampa ti dohára, kdeže máte Hollého dnes, Sládkoviča a Kollára?“

IV

„Ale, prosím ponížene, veď som pánom tejto celly, s kýmže mám to zvláštne šťastie? Ešte sme sa nevideli! Aspoň ja sa nepamätám, dlhá väzba pamäť kalí! I váš oblek vyšiel z módy, kde ste sa tu, pane, vzali?“ „Ja som Rastič, slovenský kňaz, predkov tvojich poveliteľ. Teš sa, synku, z cudzej väzby prišiel tebe vykupiteľ!“ „Dobre, pekne! Ale, prosím, odpusťte, mne chybí viera, ukážte, či máte, pane, vstupný list od Heinzingera. Bo bez toho do kóteru nesmie žiadna cudzia noha, čo by mala priam paspartus od samého Pána Boha!“ Vietor striasol celým domom, lampa moja zhasla razom. Škoda! Bolo po besede so slovenským veľkým kňazom.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.