ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ako vyzerá asi deň vo väzení, cele obyčajný, bez najmenších udalostí, dobrých či zlých? Nuž mnohí nesú väzenie ťažko, a veľmi mnohí, vidiac, že nás telesne nemučia, že smieme čítať, písať, kúriť, považujú väzenie za ľahké. Istý navštevovateľ takým činom posmieval lamentá väzňa.

Väzeň vytiahol hodinky.

„Hľa, teraz sa dívajte na minútovú rúčku, ako ide stále, ale pomaly do predu… Ale dívajte sa nie za minútu (i toho vám bude dosť), ale za hodinu, za dve, tri hodiny. Aký vás cit ovláda? Čudný, trápny, trebárs budete sýti a nežížniví… Vidíte — tak je to s väzením…“

Chlap mal trochu pravdu, pocit väzeňský dosť dobre znázornil. Ja som nepatril k dešperátom, niesol som všetko pokorne, no onomu citu neubrániš sa.

A tak tedy obyčajný deň… Povedzme v máji. Vtedy nás otvárajú o 6-tej a zatvárajú o 9-tej večer na kľúč.

Zaráchotí kľúč, feldvebel sa ztratí bez blahoželania. Otvorím oči. Oblokom leje sa svetlo do podlhovastej izby. Dvere sú oproti zamrežovanému obloku. Obrátim sa k stene, ešte možno spať — ale prichodí Jožep s vodou. Prevrhne stolec, sotí do bibliotéky. Zahreší. Idúc z izby, potkne sa na prah a zase obligátne zahreší. Vstanem, umyjem sa v mäkkej, náteplistej vode, nebárs voňavej… Tam v pivnici bola so pár dní vo veľkej kadi. Rabi kaďu plnia z artézskej studne u prostred mesta, lebo vo väzení niet studne.

Piť ju nemožno, aspoň horniakovi sa bridí… Bože, aká to slasť, ktorú nám horalom poskytuje nebo náhradou za tisíceré biedy a nedostatky, aký to skvost, naša horniacka voda… To človek ocení, až keď pozná dolnozemské kočvardiny. Napiť sa zo studničkv v Súľovskej, Demänovskej, Prosieckej, Blatnickej doline, z prameňa v Gaderi, vo Vrátnej — a čo by len z prameňa, i zo samého potoka, poskakujúceho čistým pieskom (tuším, musí byť v ňom zlato!), rútiaceho sa kaskádami po čistých skalách (tuším, nariastly v nebi, a nie na hriešnej zemi!); ba len pozreť na tie naše vody, duša sa ti prečísťa, srdce okraje, krv osvežie. Šum našich horských potokov je hudba: prichodí pleso (to tam, kde voda ide pomalšie), ako rozliaty hôrny kryštál. Čistota, čistota! A potom ešte vodopád pod Baštou, na Kozej skale u Šútova! Perlami ťa pokryje, chladom ťa oveje, ale chladom živým, meniacim sa na pálčivosť v srdci tvojom.

No ale teraz umyl som sa v maďarskej brinde, a Józsep ide s kávou. Jestli ju nevyleje pred dvermi, tedy ju dostanem aspoň polovinu, alebo vrch vyčliapkal do podnosa, ballancujúc chodbou. Rohlík (rožtek) je mokrý.

Po káve rajčuľa — kol do kola, kol do kola… nekonečne… Z tamarisiek krájaš drevcia, to sú rováše, za každým vrežeš do ratoliesky vrúblik, abys’ nemusel písať na stenu — tam až naraz, pri odchode. Po vysokej tráve červenejú sa suchotinárske slepé maky. Čítaš ich, dnes je o 5 viac, než bolo včera. Hustý dym valí sa z fabričného komína: Žid Pálfi tam fabrikuje lacné zápalky… Počuť zase vojenské signály. Stretáš kollegov, ale málo, oni neľúbia suchopárnej prechádzky. Feldvebel volá — už je hodina preč. I tú mizernú rajčuľu ti závidia.

Ideš hore tehlovou rampou ku bráne, vlastne k veľkým vchodným dverám. Chodba zvučí krokami. Dvere búchajú. Už si doma, v izbe, čakáš poštu, noviny, listy. Listy chodia zapečatené, len sám nesmieš svoje pečatiť, kontrollu musia prejsť. Novín bolo dosť. Viac som ich mal, než od troch rokov všetci väzni dohromady. Vôbec sem chodia ľudia bez kníh, máloktorý si prinesie nejaký román.

Počneš písať. Málokedy s chuťou. Zlé sú väzeňské chvíle! Práca je balsam, ale ani ona neteší.

Príde obed v miskách remeňom sviazaných. Strkáš nos: čo je to, ono. Paprika ťa zarazí. Tu všetko paprikujú, a dessert: kvasená, zelená, ohromná paprika. No, je dosť chutná. Dovolený polliter vína, ale biedneho, vypiješ s nechuťou. Varíš si čiernu kávu: Bol som majster. Nejedon panák si pochutnal a zabudol na panslavismus.

Nejaký gróf Toldalagy zo Sedmohradska nechcel mi oddať visitu, že som pansláv. Andreánsky mu síce hovoril, že bude mať zlé časy, že tu treba sväto chrániť väzeňské zvyky. No nie!

Pán gróf bol náramný ctiteľ čiernej kávy a dal si doniesť z hotelu. Pravda, bola to čierna ločperdina. Povedali mu, že kávu možno piť jedine u Hurbana… Ale on nie a nie! Na piaty deň, celý zbedovaný, pokoril sa, a poslal prosiť o šialku čiernej kávy.

„Ani kvapky!“ zavolal Andreánsky a nedovolil mi. „Nech sa naučí pravidlám!“ Naozaj, pán gróf uráčil sa na visitu a kávu chválil do neba.

Po obede krátky sen, potom zase rajčuľa kol do kola, kol do kola. Tamarisky, slepé masky, dym komína, signály…

A potom už domov. Už sa deň skončil, prichodí večera. O 9-tej od 1. mája počnúc — zátvor. Sám si, brachu. Už sa nič nestane do rána. Už je konec. Pracuj, môžeš-li, spi, môžeš-li… Od kriminálu každú štvrťhodinu počuješ hlas: „Őrök, vigyázzatok!“ (Strážnici, dajte pozor). Vonku tma, južná bezhviezdna tma. Músa zaklope na oblok i povstane.

Štúdia tretia. Nočná návšteva v kóteri

I

II

III

IV