Zlatý fond > Diela > Väzeňské rozpomienky


E-mail (povinné):

Svetozár Hurban Vajanský:
Väzeňské rozpomienky

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Andrea Jánošíková, Eva Kovárová, Darina Kotlárová, Zuzana Berešíková, Veronika Gubová .  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 34 čitateľov


 

IV

Chcel som sa isolovať od ostatných väzňov mimo Lukáča, ale to nešlo. Segedínske plátky, jedon vládny, druhý ľavičiacky, ale oba požívajúce vládnu podporu, boly plné, že tu sedí „véres szájú Hurbán“. Väzni ma prišli navštíviť — ja som bol nútený visitu odplatiť, a tým bola hať pretrhnutá. Ostatne ináč nemožno. Zvláštne je, že vo štátnom väzení je človek sám na seba odkázaný. Vzdor nesvobode, si tu samostatný, bez záštity pred spoluväzňami. To je tak: direktor väzenia nemá nad väzňami (aspoň vtedy nemal) žiadnej disciplinárnej moci. Tú má len minister pravosúdia. To je tá „custodia honesta“, ktorú potom, pravda, postupne obrezávali, najviac vinou samých väzňov, ako neskôr vyložím. Štátne väzenie bolo zpočiatku naozaj iba odobratím osobnej svobody, internovanie na jedon dom a jedon dvor. No behom času, keď nielen duellantov, ale i politikov, a najmä národných, zatvárali, obrátilo sa na prísne väzenie, obmedzenie katouské, z nehož zažil som mesiace od júna až do februára.

Teraz ide spev o prvých mesiacoch, v ktorých bolo všeličo dovolené. Listy dostával som priamo z pošty, neotvorené, len čo ja som písal, censuroval direktor; noviny chodily nám cele svobodne. Cez deň sme mohli byť na dvore, obedovať smeli sme spolu v niektorej celle, návštevy smeli sme prijímať vo vlastných izbách.

Mnohých väzňov málo som poznal: mali krátke sroky… Zaujímavý bol Richard Wahrmann, ktorý sa mi skoro sblížil. Otec synov nevychovával po židovsky, uňho videli smotánku peštianskej spoločnosti, počnúc od ministrov. Richard bol dosť široko vzdelaný, ačkoľvek ho otec zanedbával, nedal vyštudovať, strčil do vojska, kde to priviedol až po husárskeho nadporučíka. Zadal prosbu o milosť, a poneváč mu dedictvo vo väzení vyplatili, nešetril groša, aby sa vymanil. Väzenie niesol strašne ťažko, až temer po duševnú chorobu. Až ľúto mi ho bolo… „Tebe je dobre,“ hovorieval, „ale ja to nevydržím!“ — „Mne dobre!“ smial som sa. „Mám pred sebou celý rok, a ty pár týždňov!“ Ale to ho nepotešilo. Každý deň čakal milosť; keď zvonili u brány, už myslel, prichodí jeho advokát s aktom omilostnenia. Advokátov menil, summy vydával, do Viedne ľudí posielal — ale nič. Vaterleben bol mrtvý, minister Szilágyi mal naňho osobnú zlosť. Vôbec pod Szilágyim prišla iba jednomu väzňovi milosť, ačkoľvek každý druhý o ňu prosil.

Ráno prichodím k nemu. On ešte v posteli, oblok zakrytý veľkým kobercom… Prijíma ma s lamentom, že nespal… že ho všetko dusí, že si nevie rady, že sa zastrelí! Že je to niečo hrozného, toto väzenie. Že ho mučí každá chvíľa!

Teším ho, strhnem koberec, volám von — ale nič, klesal ako prázdny mech. Žartujem, básne mu deklamujem — a on len na milosť myslí. A obkľúčený je luxusom: krásne náradie, polštáre, indické koberce, zbrane! Za kost platí 60 zl., varí si čaj, zakusuje k nemu sucháriky z Pešti od Kuglera, malá škatuľka stojí 5 zl., dochodí mu každý druhý deň z Pešti. Pri čiernej káve kúri tlsté havanny, ktoré dal pre seba robiť na Kube, jedna mu príde na 5 zl. Rozvoniava príjemnou tužinou, milo omamuje. To už apogeja fajčiarstva! A predsa je taký nešťastný až po malodušnosť. Lukáč ho hreší, nič nepomáha. Obom nám páči sa jeho kritika Pešti. Ani minútky nebude žiť v tejto krajine, pôjde do sveta. Celá uhorská moc, hovorieval, basíruje sa na židovstve. Julius Andrássy, vysoký torry, ešte nechcel sa poddať pod moc Rothschilda et comp., ztadiaľ boly tie fatálne deficity, a Uhorsko stálo v chýre fallimentu: až keď Tisza prevzal do rúk financie, rozhodlo sa, že Rothschild a jeho gruppa chytia sa do assanácie zúfalých finančných pomerov uhorských. Rothschildov hlavný agent bol Móric Wahrmann — ztadiaľ tých desať millionov. Dľa Wahrmanna celá Pešť pozostáva z dvoch úžerníckych bánd, a ostatok je bieda a švindel; v jednej bande sú bohatí Saujuden (ipsis sima verba), a v druhej bohatí aristokrati. Nemožno určiť, ktorá banda je podlejšia. Aristokrati úžerníčia tiež, lenže jedna časť i lumpuje, tá šľachetnejšia totiž. Je to všetko jama na pomyje, statočného obchodu niet, samý „hohler Untergrund“. On doma u otca počul samé nadávky na Židov, jeho otec len v posledných 10 rokoch počal „tropiť židovský šport“ a hrať sa na Grosssjuda. Richard by sa bol dal už dávno pokrstiť, al šetril otca. Wahrmann je príjemný ináč, len občas z neho vyrazí kus židoviny. Raz som sa pre ňu nahneval a nešiel ho ráno tešiť. Deň, dva vzdoroval, na tretí mi poslal zaľúbený lístok a jednu 5-zlatovú havannu, ktorú som si odložil a poslal Vladimírovi, bratovi do Pazovy, aby ju vykúril na svobode.

Bol so mnou ešte mladý jurist, Des. Ujfalussy, pravý Maďar, Aurel Kulin, šarišský šviháčik, Ján Edelényi, človek neistého rázu, Anton Récsey (Ritschel), zelený ešte šuhaj. No bolo i pravé ľudské čudo, nejaký Alfred Zárandy, predtým Stefecius.

Mnoho zažil som predtým a do dnešného dňa, videl ľudí všelijakých, ale toto mi bolo nové.

Zárandy priniesol so sebou veľký kufor, nabitý knihami. To treba vyzdvihnúť, ináče väzni prichádzajú bez litery. Ale to boly knihy — pornografické (sviňské)!

Jeho bibliografická známosť sviňských kníh, počnúc od gréckych, latinských až po naše dni, bola báječná. Skutočný špecialist, zbadal medzeru v maďarskej literatúre vzhľadom na sviňo-logiu, a vyplnil ju prekladami a darovaním veľkej pornografickej bibliotéky Maďarskému Museumu. Samého stála ho sbierka 10,000 zl., chodil do Paríža, Londýna, Berlína za riedkymi pornografickými vydaniami. Bol totiž bohatý, mať mu žila v blázinci, a on následkom márnotratnosti dostal sa pod kuratellu.

Čudný zjav! Vysoký, s vycivenou, bezbradou tvárou, s malými fúzikami, ale ohnivo a živo hľadiacimi očima. Pri eslárskom processe pomáhal Verhovaymu, on robil mnoho starostí fiškusovi, ba raz ho attakoval na chodbe. Pravda, teraz už bolo zle na Verhovayho: on vraj ho doniesol o peniaze. Že ho vraj eslársky process stál 10,000 zl.

No sám Zárandy bol cynik do nemožnosti, sčítaný, o všetkom vediaci hovoriť, maďarský šovinista, Kossuthovec, mravný zkazenec, vyhodenec zo 14. ústavov (najprv ho vyhodili v Trnave z gymnásia), vzdor tomu, že bol všade prvým žiakom, čo mi dokázal svedoctvami. Chodil medzi nás, a mnohí sa ho báli… Bola to daemonická zkazenosť, ktorá úžasom plnila ešte i zkazených synkov-duellantov. Mne sa ľúbila jeho prostá otvorenosť jeho presvedčenie v hnusobe, podlosti a hnisy. On sa nepretvaroval. Hovoril:

„Narodiť sa, žiť čím najsladšie a najpôžitkárskejšie, a zdochnúť… Viac človek i tak nevykoná. Starať sa o druhých — to blbosť. Biede pomáhať len vtedy a preto, keď skuhranie a žobranie ruší harmóniu a mier pôžitku. Dobre robiť čisto len z egoismu. (Teda pán Masaryk nepriniesol nič nového — Zárandy to už pred ním hlásal.) Kultúra? To je blbosť. Ona i tak zahynie, keď posunie sa os zemegule, potom suchá zem Europy a Asie bude zase morom a uprostred Atlantiky vynorí sa z mora nová pevnina ,Okeania‘, ktorá už raz bola, keď Europo-Asia bola pod morom. Táto premena vôd zničí celú kultúru, a všetko pôjde od počiatku, jestli zachráni sa nejaký nový pár, nový Noe Okeanie. Keď nezachráni sa, tým lepšie, načo opäť tisícročný boj o existenciu, ktorá je koncom koncov určená zase len zahynutiu. A prázdna zem zase poletí milliardy rokov, až sa ab ovo nové žijúce tvory vyvinú.“

„A prečo sa vy tak pachtíte s kossuthismom, prečo ste odhodili zemanské, rytierske meno Stefecius, prečo ste sa zmaďarisovali, keď vám je všetko jedno?“ spýtal sa ho Lukáč. Vtedy zahrialo marcové slniečko, a my sme sedeli pod mojím oblokom na tehlovom násype.

Zárandy zbľadol. Zaťal zuby a besný jed ho napadol.

„A veď i Kossutha volali ,rongyos tót ügyvéd‘,“ riekol som.

Priskočil, a chcel ma kopnúť. Ja som vyskočil so zeme, a Wahrmann ho odsotil. Zárandy ľahol zase a počal ďalej, ako by sa nebolo nič stalo. Preklínal vlastnú mať, ktorá ho porodila.

„Hurban ma karhá pre moju pornografickú záľubu. Pornografii treba učiť už v školách, zvlášť v školách dievčenských, aby sa vedely dievky chrániť, im toho najviac treba… Koľko mladých detí som si zadovážil len preto, že biedne nevedely o možnosti niečoho takého. Len pornografiou polepšia sa mravy. O pohlavných nemociach treba prednášať už v najnižších triedach, treba tie nemoce tak považovať, ako kašeľ, nátchu, potom nepovstanú sekundárne nemoce utajovaním primárnych, falošnou hanblivosťou.“ A potom počal skákať v parku cez lavice a stolce, jeho bľadožltá tvár pokryla sa potrhaným timbrom barevným. Vôbec skákať cez lavice, stoly, priekopy bolo jeho čudnou náruživosťou. U mňa bola na večer celá spoločnosť s novým hosťom Eugenom Andreánskym, duellantom, odsúdeným na rok. Tento pán počal s vysoka, počuli sme už popredku jeho súdy, „csak egy pánszláv és egy oláh papocska“, a že on má s takou čvargou sedeť? No poučil sa o inom. Prišiel ku mne pekne s „povinnoj golovoju“ na visitu, a stal sa mi potom priateľom, ba ctiteľom. Zárandy chcel sa vyznačiť pred novým hosťom, a rozprával anekdoty a historky kolossálnej, neslýchanej oplzlosti s tichou tvárou, akoby z juchty vykrojenou. Jeho polyhistorické známosti sú naozaj široké, veľmi široké, ale plytké, povetrné. Dali mu tu meno „Mufti“ a „Ugrone“ preto, že vždy skáče. On všetko chce preskočiť. Ja som mu dal tretie meno „Homunculus“, že musel pôjsť z retorty, a síce nedohotovený. I teraz nás udivil: deklamoval z Juvenala, Ovida a iných, mne neznámych rímskych autorov celé básne, pravda len tie, ktoré blížily sa k pornografii.

A tu tedy i Eugen Andreánsky! S ním jediným presedel som cely rok. Zvláštny výrostok peštianskeho života: mnoho čerpal som od neho pre môj román Kotlin, pre kapitolu: „Asfaltoví rytieri“. Driečny počerný šuhaj, doktorand medicíny, duellant, bonvivant bez prostriedkov, spisovateľ bez mena, tuhý maďarský šovinist so slovensko-nemeckou krvou, náhly, attakujúci, ľahkomyseľný, ale poctivý a otvorený charakter; o podlosti ani chýr. Otec mu pochádzal z Liptova, tuším z Ondrejovej, bol bachistickým úradníkom v Budíne, mať budínska Nemka, preto syn hovoril správne po nemecky. Ľavé rameno mal ochromené následkom preťatia šabľou pri ktoromsi duelle.

On ma attakoval hneď pri druhej príležitosti politickým haraburdáctvom, a myslel poraziť, keď mi vrhol do očí „pansláv“.

„To som, v úplnom, čestnom smysle! Som Slovák, a tak prináležím k veľkému slavianskemu plemenu, ako i vy, pane Andreánsky, lenže vy nepovedome, a ja povedome. Nuž?“

Lukáč sa zasmial, iní čušali, a Andreánsky sa do mňa formálne zamiloval. Bol som mu hneď Sveti-báči. Odtedy sme boli kamaráti; on vyhýbal politike a napísal o mne dosť sympatickú besedu do „Budapesti Hirlapu“, ktorý, za mnou, volal konsekventne „kuťaláncošom“. Pred novými väzňami mňa volal „államfogház dísze“ (slávou štátneho väzenia), maďarónov slovenských, ktorí si prišli odsedeť duellantských 8 — 14 dní, škádlil: „Poďte, tu máte zemka, dobrého Slováka, hovorte s ním, nech počujem jazyk svojich otcov liptovských.“ Tí sa krútili, ženírovali, ale museli ku mne, k „államfogház dísze“, na visitu a poklonu.

Poneváč chronologicky nepíšem tieto rozpomienky, ale cieľom podať obraz väzenského života, prehadzujem trochu dní, uvediem tu hneď i krátkeho hosťa. Krátkych hosťov — do jednoho, dvoch mesiacov tu volali „gubó“, t. j. motýlová kukľa, cocon, z ktorého skoro vyletí svobodný motýl. Takým „gubóvom“ 8-denným bol vyslanec lavičiacky Sima, ktorý hneval sa s celou stolicou, nadžupanom, až ho v naše dni vyhrýzli… Vtedy Lukáčovi a mne prisviedčal, naše krivdy uznával… Ako opravdový opponent, nedal sa o 8. hod. zavreť, ale chodil s Lukáčom po chodbe. Ja, už zavretý, počul som len huhlanie „higye el“ (uverte) a prosby porkolába Kováča, aby sa pre Boha už ráčili dať zavreť, lebo by musel ísť k direktorovi na žalobu.

Dostal som bol od švagra Paľka Roya z Kochanoviec šunku a krčah modranského vína, ktoré mi porkoláb pod titulom „Himbeersaft“ akosi prepašoval. Šima ho prihnul náležite a chválil „tót bor“, že len slovenské, horské víno je dobré, že ich dolnozemské „kerti“ (záhradné) nestoja nič, že len slovenské vína sú „igazi borok“ (opravdivé vína), že „alföldské“ nemajú toho ohňa a charakteru. Keď už odišiel a mňa zavreli, napísal som nasledujúci (doposiaľ netlačený) verš na Šimovu adressu:

„Tót bor“

Nie z vašich hnilých pieskov, z vášho dŕnia, nie z vašich bahnísk povstal čudný mok! Tam na horách, kde behá noha sŕnia, kde letí orol smelo vozvysok, kde srdce neobrástol tuk, kde planie, cit vrúci, veľké, hrozné upovanie vín slovenských sa prýšti silný tok! Vy ste len vína nášho filloxera, a ducha nášho nevýnosný tlak! vy hráte rollu škodlivého zvera, ste medzi naším žitom planý mak. No príde čas a zver sa puške poddá, mak povypleje bratov rodných shoda. A po tučných čo zbude? Mastný fľak!!

„Tieto verše,“ napísal som pod ne, „nemám ja na svedomí, ale môj veľactený priateľ a jeho čudný ,Himbeersaft‘ a ablegát Šima, tuším z Ceglédu.“

Boly i ťažké časy, hrozné chvíle. „Písať nevládzem,“ písal som špatným počerkom, „čítať sa mi bridí, myseľ zakovaná, hrôza na mňa ide… Pohnúť sa nemôžem, vonku oproti mne popri krásnych prejavoch sympatie hryzie sa na povrch závisť, špatná hrabivosť, urážanie a podlé smýšľanie… Rastie mi vrah z nízkych chtíčov… Rodina ďaleko, otec mrtvý, mať bezpomocná, deti nezaopatrené, dcéra dorastlá na nevestu, mladšia na ďalekom severe, ďalekom, no vďaka Bohu, bratskom, chránená mocnými!“





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.