E-mail (povinné):

Jozef Ľudovít Holuby:
Z rozpomienok

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Katarína Tínesová, Eva Kovárová, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 22 čitateľov

Z menšieho vreca

Najradšej som chodieval botanizovať sám, lebo tak som sa nemusel ohliadať na spoločníka, ktorému to bolo proti srsti, keď som od cesty alebo chodníčka nabok odskakoval, aby som si nejakú rastlinu vykopal.

Najmilšou mojou prechádzkou (ako študenta v Bratislave) bolo popri Dunaji k Devínu, skalnatým a piesočnatým svahom Kobyly k Novej Vsi a vedľa železničnej trate domov. Táto prechádzka, asi dvanásťkilometrová, zabrala mi celé odpoludnie a vždy mi zveľadila herbárik. Tam som sa najlepšie cítil. Na rumoch Devína zaspieval som si niektorú slovenskú a českú pieseň a pohrúžil som sa do myšlienok, ako to tu mohlo byť za časov Rastislavových a Svätoplukových.

Na takéto vychádzky nebrával som nikdy jediva, peňazí som nikdy nemal, aby si v Devíne kúpil dačo pod zuby, a tak hodovať som nechcel ako ten vagabund, ktorý si v hostinci rozkázal dobrý obed a pohár vína a keď mal platiť, udrel sa po vrecku a povedal:

— Bodaj ma stislo! V týchto nohaviciach nemám ani grajciara, a druhých nohavíc nemám!

Ale necítil som nikdy hladu, ani som nemal kedy na jedenie myslieť, keď celá moja pozornosť venovaná bola rastlinám.

*

Pre citlivý nedostatok krmu (v suchom roku 1901) šport kradnúť seno prevádzal sa s bezočivou nesvedomitosťou a tí dlhoprstí[93] to ani za hriech ani za hanbu nepovažujú, nech ich nikto pri skutku neprichytí. Nehovorím, že sa všetci kopaničiari zaoberajú takými nečistými kunštami, ale predsa ich je mnoho a sú medzi nimi aj takí, ktorým by to nikto z tváre nevyčítal. Darmo sa vysmievajú moravským Vyškovanom, že hovoria:

— Keď pánbo voľačo požehná a ostatné si človek prikradne, potom už akosi pobiede vyžije.

Dľa tohto krivého pravidla aj v Bošáckej doline sa mnohí spravujú. Raz som pred samou kosbou sena chodil po pekných lúkách na vrchu Kykule pri Vyškovci a videl som veľké kolá v najbujnejšej tráve vykosené. Na moju otázku, či to tak začínajú tú veľkú lúku kosiť, odpovedal mi môj sprievodca, že to tak Vyškovania robievajú. Hájnik si s nimi neporadí, lebo Vyškovania také husárske výlety konajú hromadne a hájnika sa nenaľakajú, ale skorej hájnik ich.

Na Orave som počul to sarkastické[94] príslovie:

— Čo páni robia, neni hriech, čo kňazi robia, neni hanba.

Tým vyhovára a akoby záplatou zakrýva ľud svoje chyby a hriechy, ktoré videl a videl ich snáď ešte vo väčšej miere pri našej inteligencii. Pozor tedy na seba, aby sme u pospolitého ľudu, na ktorý mnohý zvysoka pyšne hľadí a nadeň sa vypína, do posmechu neupadli a aby ten ľud nemohol povedať, že sa zlému od nás naučil.

*

Nezamlčím ani usúdok jedného kopaničiara o mne. Ten kopaničiar sa nevedel nijako zniesť so svojím zaťom, výborným robotníkom, zručným tesárom, murárom a pokrývačom. A keď sa raz podohadovali tak, že zať odbehol ženu a tesťa, prišiel zať ku mne a riekol, chtiac tesťa u mňa očierniť.

— Vedia, čo povedal náš starý o nich?

— Nože, reku, spusť, Martine.

Na to môj Martin, ktorý pri mnohých chvalitebných vlastnostiach má aj tú nechválnu, že rád kuká fľaškám až na dno:

— Že sú oni, veru, dobrý kazateľ, ale zlý gazda.

Na to ja:

— Chvalabohu, Martine, kiež je tomu tak. Lebo keby ja bol dobrý gazda, ale zlý kazateľ, bola by mi to hanba.

A Martin sa nevedel prenadiviť, že som sa na jeho tesťa nenahneval.

Jedným vrzom porozprávam aj to, že sa mi dostalo od veľmi mne milého človeka, skrz-naskrz dobráka, titulu „všivák“! Bolo to hodne dávno, na roku nič nezáleží, ale na skutku. Bol som navštívil švagra Augusta Roya na Starej Turej, kde som našiel veľmi smutného a zroneného Lajka Semiana, farára turolúckeho, ktorý žalostným hlasom rozprával, ako veľmi ho okradli a akú škodu mu urobili kmíni. Dopytoval som sa ho vážne na podrobnosti, čo mu všetko tí dlhoprstáci odvliekli? A keď mi to všetko vyrozprával, riekol som mu:

— Vidíš, Lajko, nie je to dobre byť takým žgrlákom,[95] ako si ty, lebo potom prídu kmíni ako na hotové.

Na to mi Semian odpovedal:

— Veď máš pravdu, však takého všiváka, ako si ty, neokradnú!

Tak sme si navzájom do tej polynkovej[96] nálady naliali pár kvapiek humoru, a to všetko smiechom pomiešali.

Ale čo sa nestalo?

Sotva minulo pár týždňov od tej doby, vylámala tunajšia banda aj moju komoru a poodvláčala všetko, čo sa odvliecť dalo. Ešte v tú istú noc napísal som Semianovi kartu, že si ten titul, ktorým ma bol nedávno na Starej Turej poctil, vyprosím, lebo tejto noci aj moju komoru kmíni náležito vymiškovali.

Lenže zo mňa, chudobného človeka, ktorý nie som percentový alebo tantiemový národovec,[97] ba ani len kongruy[98] som sa nedomáhal, žiaden človek zbohatnúť nemohol.



[93] dlhoprstý — zlodej

[94] sarkazmus — ostrá irónia

[95] žgrlák — skupáň

[96] polýnok — palina, horká zelina

[97] percentový alebo tantiémový vlastenec — Holuby tu útočí na tzv. slovenských vlastencov, ktorí vykorisťovali slovenský ľud pomocou bánk a priemyselných podnikov, v ktorých mali účastiny. Z peňazí, vydretých z pracujúcich, dostávali percentá a tantiemy.

[98] kongrua — farárov plat, dôchodok, ktorý mu vyplácala cirkev

« predcházajúca kapitola    |    




Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.