E-mail (povinné):

Jozef Ľudovít Holuby:
Z rozpomienok

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Katarína Tínesová, Eva Kovárová, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 22 čitateľov

Radosti a mrzutosti botanikove

Keď zablúdi botanik do krajov civilizáciou ešte nepooblizovaných, zhusta stretá ľudí, ktorí to nechápu: čo sa ten samotár motá po horách, lúkách, skaliskách alebo močarinách a s veľkou pečlivosťou vykopáva rastliny a ukladá si ich usmiaty a natešený do plechovej pušky alebo do mapy, velikej knihe podobnej a cez plece prevesenej. Načo je to? Čo z toho má? Či sú to všetko lieky proti chorobám? Či sa to dá dobre speňažiť? Lebo ľuďom to nejde do hlavy, že by kto darmo boty dral, celý deň v sparne poľom sa zarážal, po skalách sa driapal a po močarinách sa brodil, keby mu to peniaze nedonášalo.

V novembri 1861 prešiel som na faru zemiansko-podhradskú v Bošáckej doline Trenčianskej, na ktorej som celých 48 rokov úradoval. A že mi zbývalo hojne času mimo úradných povinností, zapodieval som sa botanikou a preskúmal som dôkladne celé okolie Bošáckej doliny, ktorá sa tiahne od Bohuslavíc až do Moravy ako strmite dlhý fjord[85] a po bokoch má rozkošné horské lúky.

Ešte nikdy predo mnou botanik tieto kraje nebol pochodil, bola teda na tejto panenskej pôde korisť tým vzácnejšia a bohatšia.

Bol som mnoho rokov v listovom spojení s dr. Neilreichom, pôvodcom klasickej „Flora von N. Oesterreich“,[86] ktorému som zriedkavejšie druhy posielal. Ten mi raz bol písal, že bývam v neveľmi vďačnom kraji pre botaniku, lebo nemá ani vysokých vrchov, ani značných skalín, a predsa tak mnoho vzácnych druhov sa tam nachodí!

Najlepšie som sa cítil vždy medzi svojimi milými rastlinami, ktoré neutekali predo mnou ako chrobáky a motýle, ale pekne tíško čakali, akoby kývali na mňa, aby som si ich vzal. Tu mi prišlo často na myseľ, čo hovorí národná pieseň:

Keď som trávu kosil, útly kvet sa spínal, akoby ma prosil, bych ho nezotínal.

Ale ja som tie kvety nezotínal nemilosrdne a bezcitne, aby som ich nechával tam vädnúť a uschnúť, ale som ich pekne s láskou vykopával, aby som ani jeden list neskazil, a naplocho rozložené medzi papiere mapy neporušené domov doniesol. Tam som ich častým prekladaním do suchých papierov usušil, aby boli ako živé a za dlhé roky tešili každého, kto má zmysel pre krásu rastlín.

Ako milo a dobre sa cíti samotný človek, prechádzajúci sa horskými lúkami a krovinami medzi rozmanitými kvetmi! Zabudne rád na všetky starosti, mrzutosti a nepríjemnosti života a kochá sa pohľadom na krásne deti Flórine,[87] menovite tam, kde mu v tom nikto neprekáža a tak neobíde ako ten švajčiarsky povestný botanik dr. Vulpius, ktorého v Korutanoch[88] jeden obyvateľ Álp, práve vtedy, keď si s veľkou chuťou vykopával krásny všivec (Pelicularis), korbáčom vyšľahal a zo svojej ohradenej lúky vyhnal.

Ešte i v cholerovom roku 1866 nachádzal som vyrazenie a zaháňanie starostí a úzkostí v botanických vychádzkach do hôr a na kopanické pekné lúky. Tam medzi mojimi milými rastlinami nemal som kedy myslieť na choleru a nepociťoval som strachu pred ňou, lebo celú moju myseľ a pozornosť zaujímali rastliny. A keď som náhodou niekde našiel vzácny druh, pomyslel som si i na svojich botanických dopisovateľov a postaral som sa o to, aby sa z neho aj im ušlo.

Keď som vyšiel ráno na celý deň na horské lúky a do hôr, nikdy som si nebral so sebou jediva, a celý deň som nepocítil hladu. Pri každom peknom prameni som si chľupol pár glgov vody a keď som prišiel na miesto, kde bola hojnosť jahôd, nazbieral som si z nich za pár hrstí a zjedol. Ale ľúto mi bolo času baviť sa zbieraním jahôd, i náhlil som sa ďalej. Nálezy najvzácnejších rastlín boli všetky náhodné, lebo nevediac, že v tomto kraji sa nachodia, nemohol som ich ani hľadať. Len púha náhoda ma na ich stanovisko priviedla — a preto moja radosť bola tým väčšia.

Medzi mrzutosti, ktoré botanika často postihnú, patrí lejak, ktorý ho, vzdialeného od ľudských príbytkov, v šírom poli alebo v hore prekvapí a náležite zmáča. I ja som viac ráz tak premokol až do kože a papiere v mape boli také nasiaknuté vodou, že sa mi na zdrapy trhali. Alebo keď má preše plné rastlín a nastane daždivé počasie, že nemožno za viac dní papiere na slnku sušiť. Keby sa rastliny neprekladali do suchých papierov, poplesniveli by a skazili sa. Tam som si inej pomoci nevedel, ako pec zakúriť, po vykúrení uhlie vybrať a do pece polien dreva naukladať. Keď tieto asi za dve hodiny náležite vyschnú, na ne narozkladať navlhlé papiere, vybraté z preša. Tam dokonale vyschnú. Kde je naporúdzi pekárska pec, ktorá býva vždy teplá, tam si botanik ľahko usuší svoje vlhké papiere a viac než dopoly usušené v drôtovom preši na peci pekne dosuší.

Ďalšia mrzutosť je vlhký byt, v ktorom rastliny plesnejú a kazia sa. Najviac trpeli pre herbár preparované hríby. Hríby len v suchom byte možno dobre opatrovať. Pekné je to, keď sa prierez klobúka a hlúba, hrubý ako lepenka, opatrne usuší, polovica klobúka sa odspodku až po kožu očistí, práve tak i polovica hlúba a klobúk sa prilepí navrch hlúba, vedľa neho sa prilepí i prierez hríba a pod to sa napíše jeho vedecké meno, nálezisko a zberateľovo meno. Takto upravený hríb je lepší než akýkoľvek obraz tohto druhu. Ale takéto hríby možno v herbári udržať za dlhý čas len v úplne suchej miestnosti, lebo tam neplesnejú.

Pekným herbárom sa botanik i v zime pri zakúrenej peci milo pobaví, hoci je pole umrlčím rúchom snehu pokryté a mimo pošmúrnozelených ihličnatých drevín nič zeleného v poli nepoteší. Taká zábava občerstvuje ducha a prispieva k veselej mysli, zaháňa zádumčivosť a muky dlhej chvíle.

Najväčšia mrzutosť je pre botanika, keď sa mu do starostlivo usušených a v herbári opatrovaných rastlín zahniezdia drobné chrobáky (Ptinus fur a Anobium pertinax) a nakladú svoje vajíčka doprostriedku kvetov (composit), alebo do stredu vetvičiek okolíkatých rastlín (umbelliferae). Ich larvy dôkladne rozožerú kvety a okolíky od seba odlučujú, takže keď rastlinu z hárka papiera zodvihneš, rozožratý kvet alebo rozpadnutý okolík ti na papieri zostane a v tých rumoch sa povaľujú larvy, vykŕmené tvojimi miláčikmi. Veľkú skazu zapríčiňujú tieto pažravé larvy i v bahniatkach vŕb, topoľov a iných. Ešte škoda nie je taká veľká, ak postihla taký druh rastlín, ktorý nám nablízku rastie, takže si ho môžeme v lete zasa doniesť a skazený exemplár v herbári nahradiť. Ale nenahraditeľná je škoda, keď rozožerú cudzozemskú rastlinu alebo taký druh, ktorý je i u nás veľmi zriedkavý. Kvapôčkou petroleja hľadia niektorí zbaviť larvami napadnuté herbárové rastliny od tých zhubcov, ale to špiní papier. Časté prezeranie herbára a vyklepávanie rastlín aspoň čiastočne chráni pred skazou.

Mrzuté je i to, keď ideš na známe nálezisko zriedkavej rastliny, aby si sa zasa pár exemplármi zásobil, a nájdeš to miesto zorané a obilím posiate, alebo ak je to lúka, pokosené. Tu niet inej pomoci, než čakať až do budúceho leta.

Tu pri Pezinku, neďaleko mesta, rastie na špitálskej lúke impozantná, krásna Phlomia tuberosa (tubirožna), ktorú som však za 13 rokov len dva razy zastihol v kvete. Keď je suchá jar a suché leto, ani jednej byle nevyženie do kveta, hoci množstvo krásne srdčitých listov dokazuje, že sa tam v hojnosti nachádza. Raz som ju počiatkom júna videl v hojnosti, ale ešte nekvitla. Strojil som sa, že si pre ňu zaskočím o desať dní pozdejšie, keď bude v najlepšom kvete. Keď som sa pozdejšie za ňou vybral, už zďaleka som videl lúku pokosenú. Tu máš — reku! Už je po mojej radosti. A tak som sa s oveseným nosom vrátil domov. Dral som boty nadarmo a zuby, keby ich bol mal, boli by mi cvakli naprázdno, a to je vždy mrzuté.

Asi roku 1880 poslal mi Schneller (bratislavský kapitán, botanik) celý svoj bohatý herbár do daru. Ja som mal celú zimu práce, aby som ho spojil so svojím herbárom. O niekoľko rokov pozdejšie musel som tento svoj veľký herbár predať. Kúpil ho Ľudovít Richter v Pešti, ktorého som poznal ešte ako gymnazistu v Bratislave, ako pilného zberateľa rastlín. Richter kúpený herbár spojil so svojím a tak ho ponúkol na kúpu peštianskemu múzeu, ktoré ho však kúpiť nechcelo. Dozvedel sa o tom rumunský konzul, i kúpil ho za neznámu mne cenu pre bukureštské múzeum. Tam tedy, v Rumunsku, ležia moje a Schnellerove mnohoročné nálezy.

Keď som si dal z ruky veľký, všeobecný herbár, založil som si nový, na Trenčiansku župu obmedzený, do ktorého som vkladal i v Bratislavskej, Nitrianskej, Trenčianskej a Oravskej župe nazbierané rastliny. Pred svojím odchodom na odpočinok do Pezinka roku 1909 daroval som tento svoj herbár Muzeálnej slovenskej spoločnosti v Turčianskom Sv. Martine.

Do Pezinka som prišiel v novembri, teda už v také pozdné obdobie roka, kde sa nedalo začať s botanizovaním.[89] Čakal som tedy až do jari budúceho roku a založil som si tu tretí herbár, ale len herbár lokálnej flóry okolia pezinského, ktorý dosiaľ vykazuje 1211 druhov cievnatých rastlín. Okolie pezinské má dosť chudobnú flóru, ani nie tak rozmanitú ako okolie bošácke, lebo nemá nablízku vápencových kopcov a blízke vrchy pri Pezinku sú zo žuly a ruly. Sama Bošácka dolina má dva razy toľko vstavačovitých rastlín (orchideae) než celé okolie Pezinka od svätojurského Šúru až po modranskú Kráľovú a od šenkvicko-švainbašského lesa po Malé Karpaty.

Rozkošný je pohľad na zakvitnutú hriadku veľkokvetých pestrých sirôtok (Viola tricolor grandiflora). Kto to ešte neskúsil, nech si zasadne od slnečnej strany naproti tej hriadke a zahľadí sa do rozkvitnutých sirôtok. Hneď vybadá najrozmanitejšie typy dievčenských tvárí: jednu usmiatu, druhú smutnú, inú laškujúcu a zasa inú nahnevanú s chlpom medzi očima, jednu s ovisnutou hlávkou, inú vyzývavú. Pri trošku živšej fantázii všetky možné nálady vystúpia z tých tvárí, že sa nemôže dosť dosýta na ne nadívať. Koľko ráz som sa v záhrade za dlhú chvíľu bavil pohľadom na tie rozkošné kvietky.

Niekedy si vtipkári radi zažartujú pichľavými poznámkami o botanikoch. Raz som mal viac hostí a medzi nimi jedného, ktorý silou-mocou chcel byť veľmi duchaplným humoristom. Keď sme prišli do mojej izbičky, v ktorej som mal herbár vo dvoch policiach postavený, povedal:

— Veď bys’ty tým herbárom i dobrú kravu nakŕmil! — a dal sa nad touto duchaplnosťou na celé kolo do smiechu.

— Prečo nie, — riekol som, — a ešte by zostalo i dosť bodľačia pre hodného somára, lebo — reku — kravy bodľačie nežerú.

Od tých čias ma herbárom nepremŕzal.

Botanik ani kroka neurobí bez milej zábavy, ktorá zaháňa každú starosť a mrzutosť. Ak vyjdeš von z obce na cesty, na výhony, padne ti do očú niektorá rastlina, ktorá sa zdá vyhľadávať miesta, kde býva pošliapaná dobytkom, ľuďmi a vozmi. Tam vidíš po zemi rozpľaštený truskavec (Polygonum aviculare), tvrdú lipnicu (Poa dura), vraniu nohu (Senebiera Coronopus), rozprestierajúce sa medzi koľajami, veselo kvitnúť a plody donášať. Zamyslíš sa: prečo ich niet, alebo len výnimočne, na výhodnejšom mieste, kde nikto na ne ani nestúpi? Truskavec síce rastie veľmi hojne i na strniskách, je tu síce veľmi rozvetvený a terminálna vetev[90] dosť vysoko narastie, ale je ako vysušený suchotinár, s úzkymi listmi a tenkou byľou, a nie s takými širokými listmi a silnou byľou, ako ho vidíme na výhonoch. Senebiera je taký úbožiak, ktorý chce byť šliapaný a gniavený, a i v blate zatlačený hojné plody donáša.

Najslávnejšie a najradostnejšie dni mi, ako botanikovi, pripravila botanická výprava z Prahy, skladajúca sa z pánov dr. Karla Domina, dr. Vilhelma a dr. Nováka, ktorí sa pred dvoma rokmi asi za desať dní bavili v Pezinku a stadiaľto podujímali sa na vychádzky do okolia. Nablízko som šiel i ja s nimi, ale na celý deň do Šúru svätojurského alebo na Devín som si už netrúfal. Ta som im len hrubokreslené mapy dal, kde sa aká vzácnosť nachádza.

Keď bolo daždivo, botanizovali sme v mojom herbáriku lokálnej flóry pezinskej a kde som mal viac než jeden exemplár, z každého druhu som im aspoň po jednom kuse dal a mal som z toho nevýslovnú radosť, keď som sa im tým mohol zavďačiť. A keď hovorili, že ročníky Bratislavského a Trenčanského prírodovedeckého spolku nikde v kníhkupectve nemožno dostať a keďže som bol členom oboch spolkov od počiatku a ich ročníky som vo svojej bibliotéčke[91] mal, dal som im všetky a k tomu môj príručný výtlačok Reussovej „Kvetny Slovenska“ a mojej „Flora des Trenčíner Comitates“[92] so všetkými doplnkami. Keď som videl, že dr. Domin robí si výpisky z môjho rukopisu „Zoznam rastlín okolia pezinského“ s podrobným udaním, kde sa nachodia tam spomenuté rastliny, prepísal som mu celý rukopis, aby som mu usporil písačky, a poslal za ním, keď už bol v Bratislave. Nevýslovne ma tešilo, že som týmto výtečníkom akú-takú službu mohol preukázať.

Tak som tedy, mimo niekoľkých mrzutých chvíľ, ktoré mi pŕšky alebo nešľachetné pažravé drobné chrobáky rozožieraním rastlín v herbári spôsobili, neporovnateľne viac radosti a potešenia mal zo svojej botaniky a môžem s dobrým svedomím odporúčať každému, kto svoj slobodný čas príjemne a milo chce využívať, aby si na to vyvolil botaniku, ktorú nie nadarmo menujú „Scientia amabilis“ (milá veda).

V Pezinku 30. januára 1923.



[85] fjord — hlboká morská zátoka medzi skalami

[86] Flóra — kvetena, rímska bohyňa

[87] deti Flórine — kvietky

[88] Korutany — kraj v Rakúsku

[89] botanizovať — zbierať rastliny

[90] terminálna vetev — hlavná vetev

[91] bibliotéčka — malá knižnica

[92] Flora des Trenčíner Comitates — Kvetena Trenčianskej župy, Holubyho vedecký spis





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.