ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

GIGI (stojí medzi dvoma debničkami a spieva).

GOGO (vylezie z druhej debničky). A odtiaľto vyleziem. To bol pekný fígeľ, čo? Čarovnou silou som sa preniesol z jednej debničky do druhej. A teraz vám ukážem druhý fígeľ. (Spieva.)

GIGI, GOGO (vyliezajú, každý z jednej debničky). Chachacha! A vyliezame dvaja. (Spievajú.)

GIGI (ukloní sa). Gigi,

GOGO (ukloní sa). Gogo,

GIGI, GOGO. Dvojčatá. (Ozve sa bicyklový cengáč.)

GOGO (vlezie do druhej debničky).

BOTAFOGO (vjazdí na svojej palici a klobúku ako na jednokolesovom artistickom bicykli. Spieva.)

(Keď dospieva, bicykel sa rozpadne. Klobúk sa vznesie a dosadne Botafogovi na hlavu, palica mu vletí do ruky.)

GIGI. Chachacha, figliar Botafogo, ale jeden fígeľ celkom isto nevieš.

BOTAFOGO. Čo, hromtototo? Ja že by som nevedel jeden fígeľ? Aký jeden, čo za jeden, ktorý je to ten jeden fígeľ? Niet takého jedného fígľa, ktorý by som ja, figliar Botafogo, nevedel.

GIGI (spieva).

GOGO (vylezie z druhej debničky). A odtiaľto vyleziem. Čarovnou… (Vlezie.)

GIGI (vylezie). … silou… (Vlezie.)

GOGO (vylezie). … sa viem… (Vlezie.)

GIGI (vylezie). … prenášať… (Vlezie.)

GOGO (vylezie). … z debničky… (Vlezie.)

GIGI (vylezie). … do debničky. No, figliar Botafogo, vieš tento fígeľ, vieš ho?

BOTAFOGO. Či ho viem? Hromtototo, akože by som ho nevedel! Keď raz viem všetky fígle na svete, musím vedieť aj tento. (Spieva.)

(Vlezie do jednej debničky a po chvíli z tej istej debničky vylezie.) A odtiaľto vyleziem. Čarovnou… (Vlezie, vylezie.) … silou… (Vlezie, vylezie.) … sa viem… (Vlezie, vylezie.) … prenášať… (Vlezie, vylezie.) … z debničky… (Vlezie, vylezie.) … do debničky. No, hromtototo, viem ten fígeľ, kúzelník Pandolfíni, alebo ho neviem?

GIGI. Chachacha, figliar Botafogo, nevieš ho, nevieš! Vôbec si sa čarovnou silou neprenášal. Vyliezal si stále z tej istej debničky, do ktorej si vliezal.

BOTAFOGO. Mýliš sa, kúzelník Pandolfíni, mýliš sa. Ja dobre viem, že som vliezal do tejto debničky … (Vlezie do jednej debničky.)

GIGI (sadne si na debničku, do ktorej vliezol Botafogo).

BOTAFOGO. … a vyliezal som… jaj… nemôžem vyliezť. Čo sa to robí?

GIGI. Čo by sa robilo, figliar Botafogo? Nič sa nerobí. To som si len ja sadol na debničku, do ktorej si vliezol.

BOTAFOGO. Hromtototo, kúzelník Pandolfíni, tak z nej hneď a zaraz zosadni, aby som mohol vyliezť! Dusím sa.

GIGI. Keď sa dusíš, figliar Botafogo, tak sa prenes čarovnou silou do druhej debničky a vylez z tej! Na tej druhej nesedím.

BOTAFOGO. Jaj, hromtototo, ale keď sa to nedá.

GIGI. Nedá sa to? A prečo sa to nedá?

BOTAFOGO. Preto sa to nedá, hromtototo, lebo ja sa z debničky do debničky prenášať neviem.

GIGI (zlezie z debničky). Aha, nevieš. No keď nevieš, tak teda poď von!

BOTAFOGO (vylieza). Fuj, hromtototo, ty si mi teda dal. Ty si ma veru zahanbil. Myslel som si, že viem všetky fígle na svete, a teraz vidím, že je na svete fígeľ, ktorý vôbec neviem. Kúzelník Pandolfíni, nemohol by si ma ten svoj fígeľ naučiť?

GIGI. Ale mohol, figliar Botafogo, mohol. Sadnúť!

BOTAFOGO (sadá si).

GIGI. Ruky za chrbát!

BOTAFOGO (dáva si ruky za chrbát).

GIGI. Dávať pozor! Ten, kto sa chce naučiť čarovnou silou sa prenášať z debničky do debničky, musí sa najprv naučiť čarovné zaklínadlo. To čarovné zaklínadlo znie „Abrakadabra“. Ako znie to čarovné zaklínadlo, figliar Botafogo?

BOTAFOGO. A… a… a…

GIGI. B…

BOTAFOGO. C… d… e…

GIGI. Ale, ale, figliar Botafogo, ty mi tu namiesto čarovného zaklínadla hovoríš abecedu. Ešte raz. A-bra-da…

BOTAFOGO. A-če-lo…

GIGI. Nijaké a-če-lo!

BOTAFOGO. A-ús-ta?

GIGI. A-bra-da!

BOTAFOGO. Aha, hromtototo, a-bra-da! No pravdaže abrada. Spočiatku sa mi to, kúzelník Pandolfíni, zdalo dlhé, ale vieš, že teraz, keď to už viem, sa mi to zdá oveľa kratšie? Abrada – také nič.

GIGI. No a ďalej?

BOTAFOGO. Čo a ďalej?

GIGI. Predsa to ide ešte ďalej, figliar Botafogo. Abrada, to je iba prvá polovica čarovného zaklínadla. Ako znie tá druhá?

BOTAFOGO. A naozaj, hromtototo! To má dve polovice. Ako znie tá druhá? Keby si mi, kúzelník Pandolfíni, nadrazil.

GIGI. Ka…

BOTAFOGO. Ka?

GIGI. Ka!

BOTAFOGO. Kakaka? Fuj!

GIGI. Kabra!

BOTAFOGO. Kabra!

GIGI. Teraz celé opakuj!

BOTAFOGO. Teraz celé opakuj!

GIGI. Ale, figliar Botafogo! Nekázal som ti, aby si opakoval „teraz celé opakuj“, ale som ti kázal, aby si teraz opakoval celé. Nerozumieš? Máš opakovať celé.

BOTAFOGO. Aha, hromtototo, už rozumiem. Mám opakovať celé. Celé, celé, celé, celé, celé, celé…

GIGI. Stoj, figliar Botafogo!

BOTAFOGO (postaví sa).

GIGI. Sadni si!

BOTAFOGO (sadne si).

GIGI. Zase mi nerozumieš. Nekázal som ti, aby si opakoval slovo „celé“, ale som ti kázal, aby si opakoval celé čarovné zaklínadlo.

BOTAFOGO. Keď ja si to, kúzelník Pandolfíni, nemôžem zapamätať. Nešlo by to bez toho?

GIGI. Bez čoho?

BOTAFOGO. No bez toho „abradakabra“.

GIGI. Výborne, figliar Botafogo. Veď ty si si to zapamätal. Môžeme začať s prenášaním. Tu stojí jedna debnička, tu stojí druhá debnička. Vlez do tejto prvej debničky!

BOTAFOGO (vlieza do debničky).

GIGI. Povedz si tam čarovné zaklínadlo!

BOTAFOGO. Abradakabra.

GIGI (prenáša druhú debničku na opačnú stranu). Vylez!

BOTAFOGO (vylieza).

GIGI. No prosím. A vieš sa prenášať. Vyliezaš, figliar Botafogo, z druhej debničky.

BOTAFOGO. Hromtototo, naozaj. Vyliezam z druhej debničky. Preniesol som sa do nej čarovnou silou. Ale, kúzelník Pandolfíni, ako je to možné? Veď som nijaké čarovné prenášanie necítil.

GIGI. Necítil? Musel si cítiť, figliar Botafogo, musel. A ak si predsa len necítil, isto si nedával pozor. Zopakujeme si to ešte raz. Vlez do debničky!

BOTAFOGO (vlezie do debničky).

GIGI. Povedz si tam čarovné zaklínadlo!

BOTAFOGO. Abradakabra.

GIGI (prenáša debničku s Botafogom na opačnú stranu a natriasa ňou). No, figliar Botafogo, teraz už to čarovné prenášanie cítiš?

BOTAFOGO. Ccí-ttim, hhrom-tto-tto-tto, ccí-ttim.

GIGI. No tak vidíš.

BOTAFOGO (vylieza). A veru aj vidím. Kúzelník Pandolfíni, naučil si ma prenášať sa čarovnou silou z debničky do debničky. Hromtototo, ako sa ti odvďačím? Teraz musím zase ja naučiť nejaký fígeľ teba. Poznáš toto? (Botafogova palica sa vznesie do vzduchu a znova sa vráti do Botafogovej ruky.)

GIGI. Ojoj, figliar Botafogo, tým ma nezaujmeš. Ty to vieš len s palicou, ale ja to spravím aj s rukou. (Strčí ruku do jednej debničky.)…

GOGO (vystrčí ruku z druhej debničky a zas ju vtiahne).

GIGI (ruku zas vytiahne).

BOTAFOGO. Hromtototo, a toto poznáš? (Botafogov klobúk sa vznesie do vzduchu a znova sa vráti na Botafogovu hlavu.)

GIGI. Ojoj, figliar Botafogo! Ty to vieš len s klobúkom, ale ja to spravím aj… (Strčí hlavu do jednej debničky.)

GOGO (vystrčí hlavu z druhej debničky). … s hlavou! (Vtiahne hlavu.)

GIGI (vytiahne hlavu). Ani tým ma veru nezaujmeš.

BOTAFOGO. Hromtototo, kúzelník Pandolfíni, a ty vari chceš, aby som ťa zaujal?

GIGI. No a akože ináč, figliar Botafogo? Mal by si ma zaujať, veru mal.

BOTAFOGO. Ako myslíš, hromtototo! Keď myslíš, kúzelník Pandolfíni, že by som ťa mal zaujať, tak ťa teda zaujmem. Od tejto chvíle si mojím zaujatcom. (Botafogova palica a klobúk sa opäť zmenia na artistický bicykel. Botafogo nasadne, posadí si na plecia Gigiho a odjazdí.)

GOGO (vylezie z debničky). Och, ten nevzdelaný figliar Botafogo! Namiesto toho, aby zaujal môjho bračeka Gigiho niečím zaujímavým, on ho zajal do zajatia. On si myslí, že zajatec a zaujatec je to isté. Nie je to do plaču? Veru je to do plaču. Plačem. (Gogovi padajú z očí slzy.)

SEDMOKRÁSKA (vyrastie pod Gogovými slzami).

GOGO (chvíľu si utiera oči jej lístkom. Zrazu prestane plakať a uskočí). No ale toto! Pod mojimi slzami vyrástol zo zeme kvet. Či to nebude levanduľa lekárska? Ech, kdežeby levanduľa lekárska. Celkom obyčajná sedmokráska.

SEDMOKRÁSKA. Ja ti dám takú celkom obyčajnú sedmokrásku, že nebudeš vedieť ani, čí si. (Spieva.)

GOGO (nasadne). K domu figliara Botafoga, Sedmokráska!

SEDMOKRÁSKA (dáva sa do pohybu. Jej kvet sa krúti na mieste, pozadie v protipohybe odnáša debničky).

SEDMOKRÁSKA (spieva).

GOGO (spieva). En-ten-tiky-eden-beden.

SEDMOKRÁSKA. Ja som zvláštna Sedmokráska.

GOGO. My sme dvaja ako jeden.

SEDMOKRÁSKA. Keď chcem, stojím na mieste.

GOGO. Brat podobný na brata.

SEDMOKRÁSKA. A keď chcem, som na ceste.

GOGO. Gigi, Gogo, dvojčatá.

SEDMOKRÁSKA. Láska-páska-maska-vráska.

(Pozadím prechádza tabuľa s nápisom VÍTAJÚ VÁS MRÁZOVCE. Potom pozadie prináša Botafoga, preoblečeného za maliara Mráza a stojaceho pred maliarskym stojanom. Na stojane okno. Vedľa stojana stromy, na stromoch lístie a vtáci. Sedmokráska s Gogom zastane.)

GOGO. Dobrý deň.

MRÁZ. Dobrý deň. (Spieva.)

GOGO. Som Gogo a hľadám svojho bračeka Gigiho, ktorého zaujal figliar Botafogo. Nevieš náhodou, maliar Mráz, kde figliar Botafogo býva?

MRÁZ. Veru neviem, Gogo, veru neviem. Ja sa o to, čo sa robí okolo mňa, nestarám. Ja, ako vravím, maľujem kvety. A nie hocaké kvety, ale zimné kvety. Hľa! (Spieva.)

SEDMOKRÁSKA (roztrasie sa, strasie Goga a chúli sa k zemi).

GOGO. Sedmokráska! Čo ti je?

SEDMOKRÁSKA. Zzzima, zzima, zzima. (Znehybnie.)

GOGO (skloní sa k Sedmokráske, lomcuje ňou). Sedmokráska! Sedmokráska! Je mŕtva. Maliar Mráz, vidíš, čo spôsobili tvoje zimné kvety? Zabili moju Sedmokrásku. Namaľuj rýchlo slniečko! Slniečko ju možno vzkriesi.

MRÁZ. Namaľovať slniečko? Ja? Čo ťa nemá, Gogo. Zimných kvetov ti namaľujem, koľko chceš, ale slniečko, to ja veru maľovať neviem.

GOGO. A vari si to, maliar Mráz, už skúšal?

MRÁZ. A načo, Gogo, načo? Keď raz voľačo neviem, tak to radšej ani neskúšam.

GOGO. Ale, ale, maliar Mráz. Ako môžeš vedieť, že nevieš to, čo si neskúšal? Skús, a uvidíš, čo budeš hovoriť potom.

MRÁZ. Dobre, Gogo, nech je po tvojom. Skúsim a uvidíš, čo budem hovoriť potom. (Maľuje a spieva.)

No vidíš, Gogo. Nehovoril som ti, že to nedokážem? Chcel som namaľovať slniečko a namaľoval som srdiečko.

GOGO. To nič, maliar Mráz. Hlavná vec, že to srdiečko svieti. A ako krásne svieti. Pozri, len pozri! (Zo stromov zmizne sneh.) Už mizne sneh. (Na stromy prilietajú vtáci.) Prilietajú vtáci. (Na stromy sa vráti lístie.) Tíchne vietor. (Sedmokráska sa dvíha.) A moja Sedmokráska znova ožíva.

MRÁZ. A naozaj. Tvoja Sedmokráska znova ožíva. Aké pozoruhodné. Ja, maliar Mráz, som namaľoval obraz, ktorý je zároveň tepelným zdrojom. Vďaka ti, priateľ! Priviedol si ma na nové maliarske myšlienky. (Spieva.)

ty, počúvaj Gogo, čo si sa ma to pýtal, keď si sem prišiel?

GOGO. Pýtal som sa ťa, maliar Mráz, či nevieš, kde býva figliar Botafogo.

MRÁZ. Neviem, Gogo, veru neviem, ale vieš na čo som si teraz spomenul? Tu neďaleko býva môj priateľ, skokan Valér Cvička. A ten ti možno bude vedieť poradiť. Choď po tejto ceste, o chvíľu si pri ňom.

GOGO. Ďakujem ti, maliar Mráz. Sedmokráska, ideme! (Nasadne na Sedmokrásku.)

SEDMOKRÁSKA (dá sa do pohybu, jej kvet sa krúti na mieste, pozadie v protipohybe odnáša maliara Mráza a jeho prostredie).

SEDMOKRÁSKA (spieva).

GOGO (spieva).

SEDMOKRÁSKA. Ja som zvláštna Sedmokráska.

GOGO. My sme dvaja ako jeden.

SEDMOKRÁSKA. Keď chcem, stojím na mieste.

GOGO. Brat podobný na brata.

SEDMOKRÁSKA. A keď chcem, som na ceste.

GOGO. Gigi, Gogo, dvojčatá.

SEDMOKRÁSKA. Láska-páska-maska-vráska.

(Pozadím prechádza tabuľa s nápisom VÍTAJÚ VÁS CVIČKOVCE. Potom pozadie prináša Botafoga, preoblečeného za skokana Cvičku a stojaceho pred skokanským stojanom s latkou, nastavenou na výšku 250 cm. Sedmokráska s Gogom zastane.)

GOGO. Dobrý deň.

CVIČKA. Dobrý deň. (Spieva.)

GOGO. Som Gogo a hľadám svojho bračeka Gigiho, ktorého zaujal figliar Botafogo. Nevieš náhodou, skokan Cvička, kde figliar Botafogo býva?

CVIČKA. Veru neviem, Gogo, veru neviem. Ja sa o to, čo sa robí okolo mňa, nestarám. Ja, ako vravím, skáčem do výšky. A práve dnes skočím do takej výšky, do akej ešte nikto na svete neskočil. Chceš to vidieť? Dívaj sa! (Spieva.)

(Skokan Cvička sa rozbehne, pod latkou zastane.) To nebolo ešte nič. To som sa len tak trošíčku prebehol, aby sa mi rozprúdila krv. Ale teraz! (Spieva.)

(Skokan Cvička sa znova rozbehne, pod latkou znova zastane.) Fuj – no videl toto svet? Práve, keď som sa chystal skočiť, vyšlo slnko a zasvietilo mi do očí. Celkom ma oslepilo. Musím sa rozbiehať z druhej strany. (Prejde na druhú stranu.) Ale teraz, teraz sa už dívaj dobre! (Spieva.)

(Skokan Cvička sa rozbehne a skočí popod latku.) Hurá, skočil som. Prekonal som svetový rekord. Sláva mi!

GOGO. Chachacha!

CVIČKA. Čomu sa smeješ?

GOGO. Tomu sa smejem, skokan Cvička, že si nijaký svetový rekord neprekonal. Veď si skočil popod latku.

CVIČKA. Čo? Ja že som skočil popod latku? To je lož. Skočil som ponad latku.

GOGO. A veru popod.

CVIČKA. A veru ponad.

GOGO. Popod, popod.

CVIČKA. Ponad, ponad.

GOGO. Popod, popod, popóóóóóóóóóóóóóóóód!

CVIČKA. Ponad, ponad, ponáááááááááááááááááád!

GOGO. Tak dobre teda, skokan Cvička, maj radosť. Skočil si ponad.

CVIČKA. Počkaj, počkaj, Gogo! Nič také. Ak si myslíš, že som skočil popod a iba preto, aby som mal radosť, hovoríš, že som skočil ponad, tak ja nijakú radosť nebudem mať, práve naopak, ja všetku radosť stratím, ja sa nazlostím, od zlosti sa rozbehnem a dupnem a… a… a… (Skokan Cvička sa rozbehne, odrazí a zmizne v priestore nad javiskom.)

GOGO. Fííííííííí –

CVIČKA (dopadne nazad na javisko).

GOGO. – ha!

CVIČKA. No? Čo hovoríš teraz, Gogo? Aj teraz som skočil popod latku?

GOGO. Oj, kdežeby popod. Teraz si skočil, skokan Cvička, vysoko ponad latku. Tak vysoko si ponad ňu skočil, že ťa vôbec nebolo vidno.

CVIČKA. Chachacha, to si myslím, že ma vôbec nebolo vidno. Veď som bol schovaný v oblakoch. Áno, v oblakoch. To je svetový rekord. Nijaký skokan na svete, okrem mňa, neskočil ešte tak vysoko, aby bol schovaný v oblakoch. Ďakujem ti, Gogo.

GOGO. Ďakuješ mi, skokan Cvička? A za čo?

CVIČKA. Za čo? Nuž za to, Gogo, že si sa mi tak vysmieval, keď som skočil popod latku. Keby si sa mi nebol vysmieval, nebol by som sa nazlostil, nebol by som sa od zlosti rozbehol a dupol, a keby som sa od zlosti nerozbehol a nedupol, nikdy by som neskočil tak vysoko. Ty, počúvaj, čo si sa ma to pýtal, keď si prišiel?

GOGO. Pýtal som sa ťa, skokan Cvička, či nevieš, kde býva figliar Botafogo.

CVIČKA. Nevedel som, Gogo, ale teraz už viem. Vieš, že som z tých oblakov videl celý svet? Veru celý svet. A v tom svete som videl aj dom figliara Botafoga. Choď po tejto ceste, o chvíľu si pri ňom.

GOGO. Ďakujem ti, skokan Cvička. Sedmokráska, ideme! (Nasadne na Sedmokrásku.)

SEDMOKRÁSKA (dá sa do pohybu, jej kvet sa krúti na mieste, pozadie v protipohybe odnáša skokana Cvičku a jeho prostredie. Potom pozadie prináša cez cestu ležiaci strom.)

GOGO (spieva).

SEDMOKRÁSKA (spieva).

(Popíli strom, Gogo poukladá klátiky, Sedmokráska sa znova zmení na bicykel a keď Gogo nasadne, dá sa jej kvet a pozadie opäť do pohybu.) Láska-páska-maska-vráska. (Pozadie odnáša popílený strom a prináša vchod do tunela. Keď Sedmokrásku s Gogom vchod pohltí, nastáva úplná tma.)

GOGO (spieva).

SEDMOKRÁSKA (spieva).

(Pozadie prináša východ z tunela, svetlo uprostred Sedmokrásky zhasne, pozadie odnáša tunel a prináša rybník.)

GOGO (spieva).

SEDMOKRÁSKA (spieva).

(Za rybníkom sa opäť zmení na bicykel. Pozadie potom odnáša rybník a prináša cestu, ktorá sa zužuje do hĺbky, na jej konci je svietiaca bodka.)

GOGO (spieva).

SEDMOKRÁSKA (spieva).

SEDMOKRÁSKA (zastane pred domom). Dom figliara Botafoga. Konečná.

GOGO (zosadá). Ďakujem, Sedmokráska. A teraz ma tu čakaj! Vyslobodím svojho bračeka Gigiho z Botafogovho zaujatia, a hneď pôjdeme nazad. Ale ako sa dostanem do Botafogovho domu? (Nazerá okienkom.) Okienko je zastreté. (Skúša otvoriť dvere.) A dvere sú zavreté.

SEDMOKRÁSKA. Komínom sa vchádza hádam.

GOGO (vylezie na komín). Mám ta spadnúť?

SEDMOKRÁSKA. Spadni!

GOGO (padá do komína). Padám.