ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo už po žatvách. Ľudia sviezli s poľa chudú raž. Bola riedka. Z jari nepršalo a preto mnohým zaschla zväčša na koreni. To, čo z nej zostalo, bolo do zaplakania. A preca sa s ňou ľudia morili, skášali ju so strání a niekde ani do krížov nestavali — suchú priamo svážali domov. Na poli zostal len ovos, zemiaky a kapusta, aby nebolo už tak celkom pusto. Cez deň kde-tu začalo už poletovať babie leto. Večerami padala hustá studená rosa.

V jeden takýto predjesenný deň vyšiel z Magátovho domu farár a zastavil sa s gazdom na preddomí. Magát vtedy už čapoval vo svojej novosriadenej krčme. Po hlase obidvoch bolo vidno, že nesedeli na sucho. Najmä Magát bol rozjarený a nesnažil sa nijako zakrývať svoju dobrú vôľu. Ba nemal k tomu ani príčiny. Plán, ktorým sa v poslednej dobe zaujal, daril sa mu neobyčajne dobre a dneskajšia farárova návšteva, to boly priamo — krovy nad múrami.

— Nu… pokúsime sa a pánboh dá, že sa nám podarí.

— Vám, dôstojný pánko, vám sa to musí podariť. Veď vám treba len slovo povedať, a všetci pôjdu za vami, — zalieča sa farárovi Magát a radostne žmurká malými, opilými očkami.

— Tak celkom isté to nie je, — otvára si zadné dvierce farár, — som istý, že sa im pozemok bude zdať akiste drahý. Snáď by sme sa mohli napokon ešte dohovoriť…

— Dohovoriť? — vyťahuje poslednú slabiku Magát.

— Medzi sebou, myslím.

— Uvidíme. Dôstojný pánko však nesmie dopustiť, aby sa im videl pozemok drahý. Takého pozemku pod školu v celej dedine nenajdú, za to dám hlavu.

Farár len ramenom pokrčil a vravel:

— Hm… keď už myslíte…

— A či sme sa nedohovorili? — pýta sa naraz tak trocha sklamane Magát.

Keby bol farár sklamanie v Magátovom hlase zbadal, začal by akiste ďalej útočiť. Takto však, súc si vedomý, že z cudzieho krv netečie, odpovedal:

— Ale hej, dohovorili sme sa, dohovorili. Veď keby som nebol presvedčený, že i vy nám budete výdatne pomáhať, keď bude treba, na tú vašu cenu by som nepristúpil. Už akosi veľmi veľa za ten kus pozemku pýtate.

Magát sa hneď zas usmieval nakoľko mohol najľúbeznejšie. Smiešne sa uklonil a vravel:

— Som vám vždy k službám. Tak ako sme už spomínali. Vždy. A s tou besiedkou katolíckych roľníkov, čo chce dôstojný pánko založiť… prosím, zariadim pri mojej krčme aj spolkovú miestnosť.

Podali si ruky a rozišli sa. Magát zostal stáť pred domom. Bolo mu sladko v skupánskom srdci. Vzduch bol plný slnca, pretkalo ho svojimi papršlekmi ako zlatými nitkami. Kde-tu s holohumníc ozval sa krik veselých žien. Ta-ta-ta-ta… ta-ta-ta-ta, — dopadaly cepy na rozložené snopy slabej reži. Skutočne, niekde už aj mlátili. On, Magát, má na výmlat dosť času. Má mláťačku, a až tá začne drnčať, posype sa zrno prúdom. Bude hotový raz-dva.

Prešiel sa po dvore. Slnce šteklilo ho v nose. Zaclonil si dlaňou oči a pozeral sa cez plot tam, kde ležalo mizerné pole pod úhorom. Rozťal ústa širokým úsmevom a sám pre seba hlasno vravel:

— Ej… ak sa ti toto podarí, dobre bude! A škola tu môže byť pekná, podľa môjho domu. Veď to už nie tak ako tá žobrač…, a rozhodil svoj pohľad po okolí, kde v tóni jaseňov a javorov sively slamené strechy chalúp.

— Nu… uvidíme dnes večer, v cirkevnom výbore.

*

V tento deň večer prišiel do Čečotkovej krčmy dnes už zriedkavý hosť. Sama Čečotková bola najviac prekvapená, keď po drevenej dlážke v sieni ozvalo sa odmerané podupkávanie. Vybehla zvedavo zo šenku a preca… nie, nemýlila sa!

— Vítajte, Soviar! N… ale, taký vzácny hosť!

— Vzácnym hosťom to najlepšie dávajú, — obrátil na žart Soviar, — tak mi tam dačo nalejte!

Obzrel sa po šenku. Okrem cestára, ktorý ako obyčajne bol už celkom opitý a v kúte pri stole spal, nebolo tu nikoho. Sadol si preto na lavicu, vystrel drevenú nohu pred seba a mlčal, upíjajúc pomaly z pohára.

V kuchyni zaplakalo zo sna decko. Čečotková odbehla k nemu. Potom sa vrátila a prisadla k Soviarovi.

— Sám pánboh vie, čo je to, — začala sama, keď videla, že Soviar je zarytý do hluchého ticha v celom dome, — kedysi v žatvách boly preca akési zárobky. Keď už v krčme ľudí nebolo, aspoň si poslali a na poli sa v práci potúžili. Veď to treba… pri takej robote v žatvách. Dnes už ani keby sa ľudia celkom preobrátili, naozaj.

Soviar pozorne počúval a ani brvou nepohol. ,Kto by ti také drahé pil,‘ myslel si v duchu, ,keď je možné piť lacnejšie.‘ Keď Čečotková dokončila, začal vysvetľovať:

— Magát je tomu na vine, a nie že sa ľudia preobrátili. To k nemu o žatvách chodili, bo dával na vieru…

Čečotkovú ani keby do osieho hniezda posadil.

— Ale veď nevravte, že k Magátovi. To len on sám také chýry púšťa do sveta.

— A či som na vlastné oči nevidel?

— Videl-nevidel! Niekedy sa snáď aj trafí, že je uňho pár ľudí.

— Aj žandári minule spomínali.

,Hľa, aj žandári už reči trúsia,‘ pomyslela si Čecotková a v potláčanom hneve sa až zadychala. Obchod šiel teraz skutočne veľmi slabo a starostí bolo vyše ženskej sily. Nemala, odkiaľ by sa mohla úfať pomoci, všetko gazdovstvo, obchod a hŕba detí ležala na jej bedrách. V obchode sa málo vyznala — v tých všelijakých účtoch, advokátskych upomienkach, úradných prípisoch, v dávkach a daňových priznaniach. Keď sa spýta na dajakú listinu súsedov, povedia tak, a rychtár alebo boženik povie zas ináč. Napokon sa všetko na zlé obracia. A ona prichádza k najhoršiemu — uvedomuje si svoju slabosť a toto vedomie ju ubíja ešte viac. Preto by sa dnes zo Soviarových rečí najradšej rozplakala.

— A ja vám už tak celkom neverím, Soviar!

— Nu, to už ako vy chcete, — snažil sa ľahostajne odpovedať. — Ja len čo som videl a počul. Veď sama viete, že idú najviac k tomu krčmárovi, čo dáva na vieru. A on dáva. Magát dáva na vieru.

— Dáva! Že Magát dáva! — vyskočila s lavice Čečotková. — Veď keby som chcela byť taká špina ako Magát, tiež by som mohla dávať na vieru. Komu ten požičia, tisíc razy obanuje. Keby som chcela ľuďom pripisovať dlžoby a na súd ich honiť, zažalovať za každú korunu a… Tak aj bude robiť v krčme, ako robil v drevárčine. Ľudí bude sdierať. On to môže robiť… aj na vieru môže dávať, bo je bohatý. A čo ja? Veď aj mne pomaly prichodí platiť všetok trúnok za hotové. Dnes už firma nechce čakať…

Soviar bol spokojný. Sviedol krčmárkino podozrenie i hnev na Magáta. A preca… mohol sa s ním napoly deliť o tú vinu, že Čečotková sedí doma, ruky složené do lona a nemá komu nalievať. Soviarov obchod ide dobre a dosiaľ sa drží v tajnosti. Preto on právom spomínal žandárov. Pod svietnikom býva tma — a Soviar preto so žandármi vychádza veľmi dobre, aby im neprišlo na um ani v najmenšom ho upodozrievať.

Keď už tma večera prehltla desiatu hodinu, vstala Čečotková od stola a začala handrou stierať lavice i stoly. Nebolo toho ani treba — lavice i stoly boly čisté, ani omrvinky na nich nebolo. Veď bola krčma celý deň bez hostí. Soviar porozumel. Vystrel sa lenive a vravel:

— Nu… pôjdem!

A hoci na to práve Čečotková čakala, nestačil ani vstať. Za oknami, dole na ceste ozvaly sa hrmotné kroky a hlasy.

— Sláva bohu… Čečotková ešte svieti! — bolo počuť vďačné povzdychnutie jednoho zo sedliakov z vonku až do izby. — Poďme, v mene božom…

Kroky na preddomí, v sieni. A už sa dvere do šenku otvárajú, vchádza Šamaj (tento raz bez kožucha), Treskoň, Sulčiak a ešte iní, hlomozia zrazu v tichej miestnosti a ich kroky vydupávajú v dlážke vlastný hnev. Privítali sa so Soviarom, podali mu ruku. Posledný vstúpil zachmúrený Martikan. Keď zbadal pri stole Soviara, ďubnul ledabolo do širáka, zvŕtol sa na päte a zavrátil v druhú stranu. Ruky mu nepodal.

— Akosi neskoro vás smädí, — poznamenala v žarte Čečotková; bola hneď vrtká a celá veselšia. — Odkiaľže, odkiaľ, súsedia?

Jej hlas však zanikol v hurhaji iných, chlapských hlasov, čo hrmely ako letná búrka. Bolo to čudné: Treskoň, Sulčiak aj druhí, ktorí nie v krčme, no v kostole odbavovali vždy svoju nedeľu, ktorí boli tichí, nábožní a skôr až zahriaknutí, dnes vystrájali proti svojmu zvyku. Vidno — čosi ich vyhodilo z rovnováhy, ich tichosť a vyrovnanosť sa naštrbila a do štrbiny stieka, vsiakuje nedôvera k niečomu, čo dosiaľ bolo im sväté.

— Na také balamúty nech cirkevný výbor nesvoláva! — vysvetľoval hlučne Treskoň Soviarovi. — Tak nás preca nikto nezbalamúti, žeby sme verili… veď čo je to, tá Magátova roľa?

— Nie že by som snáď chcel ohovárať, bože chráň… nuž ale toto nech si náš pánko raz vyhodí z hlavy. Či má cirkevný výbor peniaze na to, aby ich pchal Magátovi do hrtana?

Starý Sulčiak v rozčulení celý očervenel. Na suchom hrdle navrely mu hrubé žily. Zdalo sa mu, že krivda je už príliš veľká, než aby mohol ako obyčajne mlčať. A všetci ostatní, ktorí inokedy bývali stĺpmi farárovej politiky v dedine, dnes rozknísali sa zlým hnevom. Vyvieral z nenávisti k Magátovi a prenášal sa, oslabený, na farára. Tu však nebol to už hnev, lež nedôvera, a tá ich jednako bolela, bo oni vo svojom vnútri potrebovali a chceli veriť farárovi.

Martikan nebol členom cirkevného výboru. On len náhodou stretol sa s nimi na ceste, keď vyšli z fary, a pripojil sa k nim. A keď teraz počúval rozčulené reči výborníkov, neodpustil si poznámku:

— A čo vy zrazu na Magáta ako sršne…? A koľko je tomu, čo ste pomáhali odhlasovať mu krčmu? Aj v obecnom výbore sedíte, a hlasovali ste… všetcia do jednoho ste hlasovali!

Šamaj sa obrátil k Martikanovi:

— Len ja nie!

— Nu, ešte ty by si azda… Ale títo! Pili a potom aj hlasovali.

Keby boli chlapi mohli, sklopili by hanbou uši. Utiahli sa každý sám do seba a jeden druhému sa úfal, že Martikana odbije. Neodbil ho nik. Nenašiel sa medzi nimi taký, ktorý by sa bol postavil proti pravde.

,Martikan je preca chlap na mieste,‘ — tešila sa Čečotková, — ,ten by sa nebál ani desiatich Magátov. A týmto tu… dobre nameria!‘

Soviar sedel ako v tŕni — ani sa nepohol. Bolo mu tak ťažko zaujímať stanovisko vtedy, keď všetci, i tí najmiernejší, boli proti farárovi. Farár sa akiste dozvie, že sem sedliaci po zasedaní prišli.

Do krčmy vkročilo niekoľko mládencov. Bol medzi nimi i Juro Karabka, ktorý sa dávno už vrátil z väzenia domov. Ako nepatril Martikan k cirkevným výborníkom, tak ani Juro nepatril k skupine mládencov — prilepil sa k nim len náhodou a viac zo zvedavosti zastavil sa v krčme.

Keď ho zazreli cirkevní výborníci, pocítili zrazu nevysvetliteľnú výčitku. A každý z nich bol ako ostrie noža, cez ktoré sa reže ich vedomie napoly. Jedna časť hovorí: Hľa, to je ten, na ktorého ste kričali — ,ukrižujte!‘, keď vo svojej naivnej romantičnosti a mladom búrliváctve chcel kamením zmariť jednanie o školu. Vtedy ste verili na slovo farárovi a keby bol kázal zabiť, aj by ste boli zabili. Druhá časť hovorí: Hľa, či dnes nie je jasné, kto mal pravdu? Či dnes nevykrikujete proti farárovi, ktorý vás sklamal, a či by sa ešte dnes našiel medzi vami niekto, čo by po Jurovi hodil kameňom? Po Jurovi, ktorý o tej noci ani len slovom pred nikým nehovorí, ktorý nevyzradil ani pred súdom, ani doma v dedine, ba ani vlastnej matke nič na svojich spoločníkov, hoci sa vie, že ich mal a že ho k tomu činu nahuckali? Po Jurovi, ktorý už dávno pred vami sa postavil proti farárovi?

Aj srdce gazdov ako keby sa bolo rozťalo na dve čiastky. Väčšia čiastka dnes zrejme prináležala — Jurovi Karabkovi.

Vinco Soviar bol už teraz po Jurovom príchode celkom v klepci. Dlho hľadal najpríhodnejší okamih, kedy by sa mohol od ostatných odlúčiť. Nemal však času vstať. Miesto neho vstal Adam Šamaj, ako keby sa chystal k veľkej veci, rozhodil pravú ruku nad hlavami gazdov a vravel:

— Bol som vždy proti Magátovi. Neveril som mu, nezlákal ma na tú pijatyku vtedy… a tiež som proti jeho krčme hlasoval. Vy ste dnes, súsedia, poznali, že som mal pravdu. A dnes vám aj farár nasadil do hlavy červa… bo ťahá s Magátom. Tu máte, — zvýšil hlas a čiernou, mastnou rukou ukázal vyzývavo na Soviara — tu máte človeka, ktorý vždy bol proti farárovi… a proti všetkému vôbec! Povedz im teraz, Soviar, poraď čo robiť! Veď sa ty vyznáš lepšie ako my všetci…

Otázka — ako nôž nasadený Soviarovi na prsia.

Všetci sa obrátili k nemu tvárou v tvár.

Šamaj nemienil Soviara provokovať, keď spomenul jeho lepšiu minulosť, no pre Soviara zostala už len jedna cesta. Vyskočil, nakoľko mu drevená noha dovoľovala, od stola, rozbehol sa ku dverám a tam plný hnevu a nezakrývanej nenávisti skríkol:

— Kedysi som radil… a vy ste neverili. Vy všetci, koľko vás je tuná! Teraz… im poraď ty sám! Ty…

Prehltol ošklivé slovo a vymotal sa zo dverí. Vymotal sa akoby z osieho hniezda, dopichaný žihadlami udivených očú, ktoré nijako nemohly pochopiť jeho nenávistný hlas.

Krútili hlavami. Nemali ani poňatia o tom, čo bolo medzi farárom a Soviarom, len cítili, že Soviar sa celkom preobrátil a že nezostalo už nič z toho, čo ich kedysi na ňom vydražďovalo a čo ho pred nimi robilo výnimočným a mocným. Áno, to bol kedysi Soviar. Dnes nebolo Soviara — dnes bol akýsi plaz, ktorý uhýba vpravo-vľavo, šinie sa vopred, drží sa nizúčko pri zemi a nikdy sa nevztýči.

Táto predstava ako keby razom zachvátila všetkých. A všetcia čakali akési oslobodzujúce slovo, ktoré by ich vyviedlo zo sparného ovzdušia rozkolotaných myšlienok, dohadov a neistoty. Martikan vravel:

— Blázon! Nič pre nič — a takto sa napaprčí…

— To každý, čo nemá čisté svedomie, — poznamenal starý Sulčiak.

— A čo? Viete niečo? — shŕkli sa všetci okolo Sulčiaka. A najviac azda Juro Karabka vypäl zvedavú pozornosť. Všetkými to mýklo, ako keby každý vytušil, že za zvláštnym Soviarovým chovaním sa dačo musí skrývať, a že stačí jedným slovom poodhrnúť záclonu, za ktorou sa skrýva toto tajomstvo.

— O ňom? — pýta sa udivene Sulčiak, — o Soviarovi? Nič o ňom neviem. Ja len tak… že ľudia s nečistým svedomím všetko hneď berú na seba. Každé slovo ich môže najedovať…

Vidno, nedočkali sa slova, ktoré by ich uspokojilo. Ba naopak: Sulčiakova poznámka v nich tým viac vzbudila nedôveru voči Soviarovi. Lež tá nedôvera týkala sa len samotného Soviara. Ten ako keby sa pred nimi bol hodil do vody. Voda sa nad ním zavrela. Nebolo žiadnej, ani tej najtenšej nitky, ktorá by ich naďalej s ním spojovala. Cítili všetci: koniec Soviara! Len prečo koniec — toho nevedeli. A najhoršie pre Soviara, že už na to ani veľmi zvedaví neboli…

*

Jesenné slnko olizovalo strechy nízkych domov a s tých potom kvapkalo nadol na cestu ako zlatý dážď. Ulice boly tiché a temer bez ľudí. Len niekoľko dedinčanov ponevieralo sa od obchodu k obchodu, stískajúc vo vačku korunky, s ktorými bolo tak ťažko sa rozlúčiť. Na fasádach domov kričali nesvorní vrabci a pri vode v kanále brodily sa umazané deti.

Cez ulicu prebehol pravotár Gavlas a zmizol v dome redaktora Fojtika. Rozhodil prudko dvere jeho pracovne a zostal stať s víťazným úsmevom pred Fojtikom.

— Chvála bohu… zas jedného krčmára pričapili!

Fojtik sa naň zvedave pozrel a počúval.

— Pamätáte sa, ako som raz zastupoval gazdu Kupku proti Magátovi? Prehral som to vtedy, bodaj ich všetkých porantalo, hoci som bol presvedčený, že Magát krivo prísahal. Ale som mu vtedy hovoril: Dám si na vás pozor, kým vás nedolapím! Pamätáte sa?

— Hej, raz ste mi bol vyprával, — rozpomínal sa lenivo Fojtik.

Gavlas šúchol radostne rukou o ruku a náhlil:

— Nu, nedolapil som ho síce ja, ale iní. Predstavte si, aké zverstvá ten chlap prevádzal! Zažaloval ho jeden kupec z Bystričky, lebo mu bol raz požičal 15.500 korún. Pri prvej inštancii bol Magát odsúdený, avšak apeloval a tak sa pravota vliekla až do Bratislavy. Keď bolo pojednávanie, Magát sa vytasil s dvoma potvrdenkami, že žalovaný obnos kupcovi riadne zaplatil. Aj podpisy boly celkom riadne. Do kupca ani keby hrom udrel — nebol vstave vypovedať ani slova. Súd mu ukázal potvrdenky, a podpisy — zdalo sa — boly celkom správne. A preca kupec nedostal ani grajciara od Magáta. Bol v pomykove. Len kričal: To musí byť falošné! Nič som nedostal! Vtedy kupcov obhájca vzal potvrdenky, položil ich podpisy pekne-krásne jeden na druhý na okno na sklo proti svetlu. A tu všetci zmeraveli: podpisy boly presne skopírované! Súdna tabuľa vrátila spisy prvej inštancii k novému prejednaniu a tam — pomyslite si — tam vyšly hrozné veci na javo. Podpisy boly skopírované s jednej potvrdenky, ktorú kupec kedysi dávno vystavil Magátovi na zaplatenú pôžičku. A keď sa tá pravota už mlela, prihlásil sa iný žalobca, ktorý Magátovi predal raz drevo v hore za jedenásť tisíc. Magát mu zaplatil len tisíc a potvrdenku tiež sfalšoval, takže znela na celý obnos. A súd aj v tomto prípade ustálil padelanie.

— Nu a s Magátom… čo? — pýtal sa nedočkavo Fojtik.

— Teraz mu už nepomohly výhovorky. Ani prísahať mu už nemohli dovoliť. Odsúdili ho.

— Na koľko?

— Na… tri mesiace.

— Fííí, málo! — fíknul pomedzi zuby redaktor. — A ako? Podmienečne?

— Bezpodmienečne. Už aj sedí. Tie jeho podvody už príliš klaly oči. Nemohli to spraviť podmienečne. Bo sa pri súde dokázalo, že si pri drevokupectve viedol svoju agendu neporiadne, že sa ho ľudia boja ako zlého ducha, že každého poškodí a boh vie, čo všetko ešte…

— To o ňom obec dala takú zprávu?

— Ale ba! Svedkovia, čo si žalobci priviedli. A obec naopak… rychtár Magátovi vystavil udajne veľmi dobré svedectvo! Aj notár ho podpísal. Ešte aj oni môžu teraz za to vyhoreť.

— Do novín to dáme? — zbytočne sa pýtal Fojtik.

— Veď preto k vám bežím o zlomkrky, človeče! A spravte to ostro, bo Magát je teraz aj krčmárom. Treba ten povrazok potiahnuť popod nos aj krajinskému úradu… a všetkým! Nech vidia, akým ľuďom udeľujú krčmové liecencie. Dám za to krk, jestli ten chlap ju nestratí.

V prvých dňoch nikto v dedine nebadal, že Magáta niet. Boli zvyklí nevídať ho za celé dni. A Magátova žena sa pred hosťami točila tak, aby si nik nevšímol jej uplakané oči.

Šidla však vo vreci neutajíš — a tak po niekoľkých dňoch začali si ľudia šopkať všelijaké zprávy. Priniesol ich voľakto z mesta a už ich nikto nezahlušil, nevykynožil. Rozrastaly sa ako burina v dobrej zemi a s každým novým dňom nadobúdaly nových foriem i väčších rozmerov. Chlapi už hovorili hlasnejšie. A raz sa jeden z nich už otvorene spýtal Magátovej ženy:

— Čo je s Magátom?

Oči sa jej v neistote roztratily do všetkých štyroch kútov izby. Vydýchla:

— Odcestoval…

— Kam?

Vtedy už ani neodpovedala, vybehla von a odtiaľ počuli zatajovaný plač.

Skoro nato priniesol Šamaj z mesta najnovšie číslo „Hlásnika“. Bola tam podrobná zpráva o tom, ako Magát dogazdoval. Celá dedina ako keby si bola oddýchla. Uvoľnilo sa jej okolo hrdla. Slučka popustila. Mnohí sa až tak zalykali škodoradosťou. A preca… natoľko zlý nebol nikto, aby teraz išli k Magátovej žene. Jeho vina bola príliš jasná a ona nemala ju čím ospravedlniť. A potom… nikdy by v dome obesenca nemohli od pľúc hovoriť o povraze. Na to sa teraz najlepšie hodila Čečotkova krčma.

— Nehovorila som to? — vykrikovala Čečotková plná ohňa, — či som vám nehovorila? Aký podvodník sa z neho vykľul! To nie tak ako keď tuto… poctivý človek sa hrdľačí.

S Magátom ako keby sa začali topiť aj iní. Rychtár Širanec utiahol sa doma do komory, ľahol do postele a keď voľakto prišiel, hovorila jeho žena:

— Rychtár je chorý, leží. Horúčka ho trasie…

A nebola to pravda. To rychtár sa v prvých dňoch bál ľudí aj sám seba a zavrel sa do tmavej komory, aby tam mohol rozmýšľať o svojej obhajobe, až naň niekto začne útočiť. Okrem toho mal aj strach, že ho za prajné svedectvo poženú až na súd…

Aj tak poniektorí hovorili:

— Teraz by bolo treba potiahnuť rychtára. To je Magátova pravá ruka…

— A celý obecný výbor, — dobavovali iní.

Horšie však ako rychtár cítil sa farár. Pred ľuďmi ako keby sa bolo zrazu rozvidnelo. A najmä členovia cirkevného výboru sa cítili tak, ako keby im bolo spadlo beľmo s očú. Teraz už otvorene vyprávali:

— Vidíte? S takým podvodníkom sa spojil!

— A proti nám!

— To on nám tú Magátovu roľu vychvaľoval!

A z jedného priamo rozhorčene vyhriaklo:

— Chceli sa na nás spolu priživiť!

— Na našich peniazoch!

Kostolník chodil pomedzi ľudom, sbieral nahnevané reči a vracal sa na faru. Farár bol zavretý ako slimák v ulite. Kostolníkove zprávy pôsobily mu priamo fyzickú bolesť a on začal tvrdnúť nenávisťou. Jediné, na čom sa chcel zachraňovať a na čo sa vždy pýtal, bolo:

— A Soviar nenahuckáva nikoho?

Farár by si bol tak veľmi prial, aby mu kostolník kladne odpovedal. Ten však vždy zakrútil hlavou a vravel:

— Nie. Soviar už teraz ani medzi ľudí nechodí…

Tak zostával farár celkom bez zbrane.

Každá nedeľa bola taká ako aj predtým. Ľudí v kostole neubúdalo. Mali však celkom iný pohľad ako kedysi. Ich zraky prepichovaly farára s veľkou nedôverou a obmotávaly ho pavučinou dohadov, ktoré ich síce bolely, bo znamenaly sklamanie, ktorých sa však pozbaviť nemohli, bo farárova vina bola príliš zjavná. Cítil sa medzi nimi ako zajatec. Jeho kázne, kratučké, nesúvislé vety snovaly sa práve tak zle ako nitka zo špatného ľanu. Nenašiel cestu k nim. Poblúdil.

V týchto dňoch sa tiež stalo, že Pavel prišiel domov z Vítkovíc a spýtal sa Zuzy:

— Zuzička, povedz… ako si ty tú horu predala?

Otázka bola náhla a odpoveď ťažká. A Zuza sama… ťažká a plná Pavlovej lásky. Život sa jej vzdúva vysoko a v ňom sa hlási vždy častejšie… najsladší puk. Zuza sadla na lavicu, aby mohla odpovedať:

— Ako som horu predala? Nu… to bolo vtedy, keď mi rychtár prišiel oznámiť o Markovi…

— A čo mal? Akú zprávu?

— List. Zať mu písal.

— A potom?

— Potom mi priniesol ten hárok, čo som mala platiť porcie. Nemala som peňazí a on vravel: ,Predaj horu, Zuza, teraz môžeš, keď už Marka neni.‘ Vieš… to bola hora naša, spoločná.

Pavel sa na dlhú chvíľu zamyslel. Potom sa spýtal:

— Magát ti ešte všetko nezaplatil?

— Kdeže! — a Zuza s trpkým úsmevom hodila rukou pred seba.

— Ťažko ti on zaplatí! Mala by si pýtať… od rychtára. To je had!

Pavel až zaškrípal zubami. Nemohol sa zbaviť nepríjemnej predtuchy, ktorá ho prenasledovala ako vlkodlak. Ruky sa mu zadŕhaly do pevných uzľov. Keď však videl ustrašený pohľad Zuzin, keď sa pozrel na jej bohatý, požehnaný život, v ktorom sa nedočkave hádže nový život, opanoval sa, aby aj Zuza mohla zachovať potrebný kľud.

Onedlho budú mať dieťa. Budú ho mať napriek všetkým posmeškom, napriek jedovatým rečiam niektorých žien, čo od kostola i od fary rozchádzaly sa po dedine, nasiaknuté zlobou proti Pavlovi a Zuze.

Zuza trpela statočne a prehltala všetky reči s veľkým sebazaprením. Nikomu nič nevysvetľovala, pred nikým sa nebránila. Tešila sa na dieťa a očakávala ho s láskou. Ani bolesti sa nebála — len niekedy mihla sa jej v očiach potláčaná obava ako vzpomienka na všetko utrpenie, ktorým od praveku až po naše časy musely prejsť matky človečenstva.

Tento záblesk obavy nikto však zbadať nemohol.

To len keď bola celkom sama doma… a nový život keď sa jej ohlásil.

*

Všetko bolo dobré medzi Pavlom a Zuzou, so všetkým sa druh druhu sdôverili. I radosť, i žalosť bola im spoločná. Týždne ťahaly sa ako smola, keď Pavel odišiel do Vítkovíc, a vtedy Zuza držala sa doma, nevychádzajúc medzi ľudí, aby sa nevystavovala ich zbytočným rečiam a zvedavým otázkam. Keď však prichádzala sobota, zružovela Zuza očakávaním, z rúk jej všetko vypadúvalo a ona myslela len na Pavla, ktorý príde, položí batoh na lavicu a bude vyprávať. A hoci v jeho slovách je vždy zápach fabrického dymu, hoci v nich zaznievajú údery bucharov a trasie sa žiara ostravských nocí, hoci je vždy v jeho rečiach mnoho cudzieho a Zuze neznámeho, ona vždy všetko rozumie. Bo tieto slová vychádzajú z jeho úst, ktorými ju bozkáva.

Veľká bola láska medzi Zuzou a Pavlom — radosť i žalosť bola im spoločná.

Len s jednou vecou sa Zuza nesdôverila.

Čím viac sa vŕšil čas, tým ťažšie boly týždne jej osamotenia. Život v jej živote sa hlásil vždy dôraznejšie a s každým úderom budila sa v srdci tajná obava, čo bude potom, až príde na svet dieťa. Zrodené z lásky — a preca bez zákona. Nebolo úradu, ktorý by ich lásku overil pečiatkou, nebolo kňazskej štóly, ktorá by ich ruky spojila k tomuto spoločnému počinu. Ľudia sú všelijakí a majú korene tisícročné. Držia sa úporne všetkého, čo bolo ustáleným zákonom a zvykom, uľpievajú na tom i vtedy, keď v skrytú snáď priznávajú zbytočnosť a bezpodstatnosť takých pút.

V tých dňoch, kedy Pavla doma nebolo, videlo sa Zuze, že sú určité zvyklosti a zákony, ktorým človek bezpodmienečne musí podliehať. Zákon života, zákon lásky zatláčala vtedy do úzadia a mučila sa myšlienkami, ktoré nemaly začiatku ani konca, ktoré ju mátaly v dlhých jesenných nociach a vyhrážaly sa jej svráskalým prstom starej baby — tradície.

Raz po takej noci rozbehla sa k rychtárovi. Ťažko sa kolembala v bokoch a niesla pred sebou vysoko vzdutý život, v očiach tajený strach.

Rychtár ju prijal priamo vyzývavo.

— Ešte neprišlo nič? Ohľadom Marka, myslím…, — spýtala sa a v nekľudných očiach zachvievala sa obava. Rychtár si ju pozrel od hlavy až do päty a odvetil strmo:

— Nič. Už si len mala dočkať s týmto…, — a jeho významný, drsný pohľaď skĺzol po jej požehnanom živote.

Rychtárka sedela pri peci a pozerala sa na Zuzu veľmi nepriateľsky. Zuza priamo fyzicky vycítila toto napätie. Preto ju rychtárova odpoveď vydráždila:

— Do toho vás nič! Ja som neprišla počúvať vašu kázeň. Keď nič nedošlo, dobre — a viac netreba hovoriť!

Rychtárka si medzi súsedami dávno brúsila zlý jazyk o Zuzu. Teraz vyskočila od pece, aby stála Zuze zoči-voči, a spustila prekotným rapotom:

— Pravda, nás do toho nič! My sa nemáme prečo hanbiť. Keď však už všetci ľudia o tom hovoria, mala by si sa hanbiť ty. Veď dočkaj… pánboh ťa za to potrestá!

Z jej úst ako keby sa valil a hučal mutný príval. Zuza v ňom zoslabla, nenašla ani jediného slova odpovedi. Kalný prúd rychtárkinej zloby uchytil ju ako bezbrannú triesku — potočila sa ako bez ducha a vymotala sa zo dverí.

,Všetci ľudia o tom hovoria…‘

Zuze zrazu na dušu zaľahol ťažký kameň. Vedela, že nezostane v ľudských rečiach bez poškvrny a preca sa chcela chrániť pred týmto ubíjajúcim vedomím. Chcela zostať silná, statočná a odhodlaná. Neuchránila sa. Sama Tutkuľa raz bez akýchkoľvek zlých úmyslov vravela, keď prišla na besedu k Zuze:

— Zuza, ja som dobre vedela, čoho ti treba. Lež… na takéto konce bol ešte čas. To ste si mali dobre rozvážiť. Pánboh ťa za to môže ešte potrestať…

Vtedy sa Zuza nezdržala a dala sa do plaču.

V jej vedomí zhmotnela predstava trestajúceho boha, láska dostávala príchuť hriechu a slabé srdce svieralo sa bolestným očakávaním odplaty. Neistota ju otrávila jedom, ktorý sa rozliezol celým slabým telom. Povíchrica zlých rečí skmásla akúkoľvek radostnejšiu myšlienku, spojenú s očakávaním decka. V prvých dňoch zostala len tma, v ktorej Zuza brodila zúfalá a bez cieľa.

Potom prišla do domu Agneša, Perďochova žena. Až sa naľakala, keď videla Zuzu celú zmenenú. Aby ju potešila, vravela:

— Netráp sa, Zuzka moja. Keď už je tak, nedá sa nič iné robiť. — Potom si ešte rozmyslela a dobavila: — Aj včera sme ťa doma spomínali, ako ťa ľudia ohovárajú, a starý vravel: ,Keď sa majú s Pavlom radi, tak to nie je žiaden hriech.‘ Aj iní tak hovoria…

Zuza sa zachytila posledných slov ako keď sa tonúci slamky chytá.

— Aj iní? A kto?

— Kto? Nedávno Krišičová spomínala. Nu, a o Martikanových už ani nehovorím. Tí by sa za teba bárs kedy zastúpili. Len si ty nerob ťažkú hlavu.

Ako májový dážď — také boly Agnešine slová.

Vyhrážajúce reči rychtárky, predstava trestajúceho boha a všetko, čo v tom týždni už nad všetky sily gniavilo krehkú Zuzu, roztratilo sa čiernym mačkom v čiernom poli. Čierne mraky, ktoré sa za týždeň hromadily a vybíjaly v búrke, rozbehly sa koncom týždňa k obzoru.

Prichádzala sobota.

V sobotu prichádzal Pavel.

Ešte keď prišiel tento raz, zbadal na Zuze akúsi zmenu; trápenie, ktoré musela sama bez pomoci prehĺtať, nevedela natoľko potlačiť, aby toho Pavel nepozoroval. Pýtal sa:

— Čo je s tebou?

Vtedy Zuza videla, že nevedela v skutočnosti ničoho skryť a že oči, ktoré milujú, vidia všetko. Rozplakala sa. A v plači bolo ľahšie, všetka bolesť ako keby sa ním odplávila. Všetko, čo hovorila, tie prechytávané, slzami sa brodiace slová — to už bolo ako dúha, zlomené svetlo slnka v posledných kvapkách dážďu.

— Ľudia sú ani sršne. Nedajú pokoja. A teraz ešte vravia, že ma vraj pánboh potrestá…

Pavel za tým vytušil nezodpovednú ľudskú zlobu. Krv shŕkla sa mu k srdcu a odtiaľ sa zas rozbehla, buchajúc v tepnách hnevom a nenávisťou ku klebetníkom a škodoradostným štváčom. Vedel, že za všetkým stojí niekto ako kováč pri rozdmychávanom ohnisku, vedel, že táto pavučina, spradená zo zloby, závisti, živenej sprostosti a zaujatej nenávisti má niekde svoj stred. A ako pavúk, ktorý pavučinu spriadol, sedí potom skrytý a pozoruje, tak i tu bolo možné najsť pôvodcu. Pavel bol presvedčený: keby bol so Zuzou oddaný podľa cirkevných zákonov, nebolo by čuť ani jediného krivého slova. Oni však boli spojení jediným zákonom — zákonom lásky. Dalo sa preto bezpečne predpokladať, že celá osnova babských útokov vychádza z fary. Farár nemusel verejne hovoriť nič. Mal kostolníka, mal zfanatizované ženy, mal dosť iných prostredníkov, ktorí radi vykonávali túto otravnú prácu. O tom Pavel vedel celkom dobre. Preto prv, než by bol zvedavý na klebetníkov, snažil sa Zuzu uspokojiť:

— Pánboh že ťa potrestá? Akýže by to bol pánboh? A prečo? Prečo teba, nás? Azda preto, že sa máme radi? Či je to hriech? Prečo netrestá takých Magátov? Prečo netrestá tých, čo majú toľké životy nevinných ľudí na svedomí… ak dajaký pánboh je? Keby si len, Zuzička moja, poznala hoci len takú Ostravu! Koľko ľudí hynie v biede, od hladu, v handrách, bez prístrešia… a koľkí zas po nociach rozhadzujú tisíce, pre ktoré ani len prstom nepohli! Prečo, ak je dajaký boh, prečo netrestá tých, čo ľudí o život pripravujú? Prečo by mal trestať teba práve za to, že chceš život dať?

Vylialo sa to z Pavla ako horúci prameň. Prvý raz, čo vyslovil pred Zuzou pochybnosti o existencii dobrotivého, spravedlivého boha. Zprvoti sa striasla pod ťarchou tých nezvyklých slov, ako sa chveje v hore lístie pred náporom vetra. Zakolísala. Avšak neprestajný prúd presvedčivej Pavlovej reči strhol ju do víru a ona bola nesená prívalom, ktorému sa vzdala. Veď pravda… ona chce dať nový život! Za to treba vytrpeť trest? Či nie je dosť veľká bolesť matky, ktorou si lásku vykupuje?

Pavel hovoril dlho. Pritiahol Zuzu k sebe, objal pevne a volil najteplejšie slová, ktorými by ju mohol utíšiť. Zuza ich chytala ako dážď po sparnom dni. Vsiakovaly ku koreňom jej trýznenej duše, ktoré schly po celý týždeň, korene ich zachytily a živná miazga Pavlovej reči putovala nahor, kde naliala nové puky nádeje a odhodlania.

— A kto ti vravel o božom treste? — spýtal sa Pavel.

Zuza odpovedala s uľahčením, ako keď dieťaťu sa končí plač:

— U rychtárov… Sama rychtárka mi vravela. A bola taká zlá!

— U rychtárov? Ty si bola, Zuza, u rychtárov?

Zuza sa zľakla, zapýrila sa až po korienky vlasov, no nemohla už zatajiť. Preriekla sa, a teraz už musí s plnou pravdou von.

— Bola som. Chcela som vedeť, či už dačo prišlo, dajaká listina. K vôli tomu sobášu…

Pavel zrazu posmutnel.

— Zuzička moja, povedz: teba to veľmi trápi, že budeme mať maličké ešte pred sobášom? Bolí ťa to? Alebo ťa ľudia už tak veľmi prenasledujú? Veď sa mi priznaj!

Zuza sa nepriznala s tým, čo všetko ju prenasleduje a bolí. Nechcela Pavla znepokojovať. Vzpomnela si na Perďochovu ženu a vravela:

— Netrápi ma to tak veľmi. Bo jedni sú proti mne a druhí zas so mnou. Bola tu včera Agneša. A Perďoch vraj tiež hovoril, že keď sa máme radi, nie je to žiaden hriech.

— A máš ma rada?

Zuza sa naň zavesila a složila mlčky hlavu na jeho rameno.

— A nebojíš sa už ničoho?

— Nebojím!

*

Pavel bol zas na týždeň vysadený z práce. Pomáhal kde-čo doma i Zuze v gazdovstve a okolo domu. Práce veľa nebolo. Schyľovalo sa ku kopačke zemiakov. Potom ešte srezať hlávky kapusty, zdrobiť ju — a bude zima. Studené vetry honily po zaoraných strništiach. Stráne osively, hory počernely. Kravy vyzváňaly na vrchoch hluchými zvoncami, predierajúc sa pomedzi jalovcami. Slnce, nesmyselný hazardér, ako keby platilo už z posledného. Dni boly zmočené hustou hmlou.

V ostatnom čase Juro Karabka zvykol chodiť ku Pavlovi. Od tej doby, čo sa vrátil z väzenia, celkom sa premenil. Nemal sebe rovných kamarátov, ba ani ich nehľadal. Zostal v dedine sám ako suchár na sihle. Nemal už záujmu pre nič, čo po nociach stvárali dedinskí chlapci, a keď na hradskej večerami zavzdychala harmonika, sprevádzajúca chlapcov na zálety, ani ním nepohlo. Stará Karabková ho potajomky pozorovala. Zmena v Jurovom chovaní ju prekvapila. Nemohla si ju nijako vysvetliť, aj sa ho často pýtala:

— Jurko, čo si taký… akýsi smutný? Ako keby ti celý svet odpadol od srdca. Ani päty z domu nevytiahneš. Bolí ťa niečo?

— Nič mi nie je, — odpovedal Juro.

— A preca… povedz!

A vtedy Juro vyšiel von s pravdou, hoci ju mať neporozumela:

— Nič mi nie je, mamka. Len ma tu… akosi nič neteší.

Stará Karabková dobre vytušila, že celý svet, tento dedinský svet, v ktorom predtým Juro naplno žil, odpadol mu od srdca. Zaplnil ho svet nový, v ktorom tápal ako keby mal na očiach vlčiu hmlu; ten svet ho však vábil práve preto, že bol nový a každý krok, ktorý v ňom bol Juro podnikol, prinášal vzácne objavy. Dával mu poznávať plytkosť tých dní, ktoré až do nedávnej doby spolu s dedinskými mládencami prežíval, a budil v ňom údiv nad nesmyselným činom, k akému sa dal vtedy zlákať a pre ktorý aj sedel v kriminále. Veď načo to bolo? Vybiješ všetky okná na fare… a či sa ti neposchádza cirkevný výbor u kostolníka, v rychtárovom alebo bársktorom inom dome? A či sa už nesišiel, neradil? A či tie kamene neposílily vlastne cirkevný výbor? Či okolo neho nesoskupily dokonca tých, ktorí boli do vtedy ľahostajnými?

Pripomínal si Pavlove slová, s ktorými kedysi u Soviara dôvodil: ,Treba pred ľudmi odhaliť farárovu politiku, aby sa väčšina postavila proti nemu!‘ Vtedy Juro Pavlovi neveril, vtedy proti nemu vytiahol akúsi smiešnu historiu, ako dvaja ševci či krajčíri pristavili celú ozbrojenú armádu…

Juro videl, že už vtedy mal Pavel najlepší rozum zo všetkých a že mu zjašený Soviar ani po členky nedosiahol. Preto ho ťahá k Pavlovi tým viac dnes, bo Pavel sa vracia z veľkého mesta, kde sa viac vidí, žije aj trpí. A Pavel vidí Jurka rád. Priznal sa mu:

— Bol by som ťa vtedy, kamarát, roztrhol ako žabu! Či si to kedy videl, previesť takú gebuzinu?

Juro sa rozpačite usmieval:

— Veď by ma na to viac nikto nedostal. Nie preto, že som sedel, ale ozaj… taká sprostosť!

— Nič za to. Máš o skúsenosť viac. A najviac sa mi páči, že si nikoho nezradil. Viem len jedno: že to nevyšlo z teba. A kto ťa k tomu priviedol, na tom už dnes nezáleží.

Juro súhlasil. Hodil plecom pohŕdave a vravel:

— Načo by to bolo?

Sedeli na Huščavovom dvore pod javorom. Žlté, skrvavelé lístie ležalo husto na zemi. Z domu vyšiel Huščava. Obrátil sa ku Pavlovi a vravel mu starostlivým hlasom:

— Potom to lístie shrab a daj ho do maštale. Škoda lístia…

Poliami poletoval chladný vetrík. Odnášal k horám všetok zlatý prach, ktorý do vzduchu rozsypalo slabé slnce. Zem mlčala.

— Ešte mi raz rozpovieš, ako ti tam bolo… v kriminále.

Juro neodkladal a vysypal zo seba hneď aspoň časť toho, čo mu od tej doby ťažko zaplnilo mladú hlavu:

— Všelijako. Len dobre nie.

Jeho modré oči rozbehly sa v rozpomienke po stráni. Neskoršie dobavil:

— A vieš ty, že som sa tam stretol s komunistami? Aj som s nimi hovoril. Volali pri nepovolenej demonštrácii sovietskemu Rusku na slávu… a tak za to ich posadili. Že chcú, aby to tak bolo aj u nás. Aj mi rozprávali, ako je tam, čo je tam. Ako to tam spravili. A ty teraz, Pavel… ako?

Pavlovi zahraly v očiach veselé ohníčky. Nachýlil sa k Jurkovi kamarátsky a radostne, že sa plecom pleca dotýkal, a vravel:

— Ja si myslím, že dobre spravili. Veď vidíš u nás… len páni na bolševikov hromžia. Páni a tí, čo im slúžia. Alebo tí, čo si sami do huby nevidia. Robotníci… tí nie.

*

V tých dňoch prišiel do dediny neznámy mladý človek. Náhodou stretol sa na ceste s boženikom Hadidom a spýtal sa:

— Kde tu býva Huščava?

Boženik si pozrel človeka od hlavy do päty a potom s nezatajovanou upodozrievavosťou sa pýtal rozvláčne, ako keď motúz naťahuje:

— Ktorý Huščava?

Neznámy bol v pomykove. Nevedel odpovedať. Dostal rozkaz vyhľadať v dedine Huščavu a preto prišiel. Že by mohlo byť viac Huščavov — hľa, to mu na um neprišlo. Hadidovi sa rozsvietily v očiach ohníčky nedôvery. Preca však pomohol:

— Ktorý? Starý alebo mladý?

— Akiste mladý! — odpovedá napochytre neznámy. — Hej, mladý!

Hadida hodil ledabolo rukou v tú stranu, kde stála Zuzina chalupa.

— Hen! Pri frajerke bude, hádam.

Chcel ešte dačo dobaviť, chcel svoje slová zabarviť nenávisťou, infikovanou mu rychtárom, bol by najradšej neznámeho odhováral, aby s Pavlom nemal nič do činenia. Ten sa však zvŕtol na päte a zanechal Hadidu stred cesty.

Pavel bol skutočne pri Zuze. Sedel v izbe na šindelárskej stolici a strúhal šindle. Zuze bolo treba strechu poopraviť. Vedľa neho ležala na zemi hŕba na tenké dosky rozkáľaných klátkov. Bral jednu za druhou, zastruhával blysknavým poriezom a odkladal na druhý bok. Triesky, biele a kaderavé, odletovaly ľahko a tíško ako snehové páperie.

— Ty si súdruh Huščava, však? — vravel neznámy s istotou, ktorá až prekvapovala, a podával Pavlovi ruku. Pavel ju prijal a pevne stísol:

— Som. Pavel Huščava som.

Len teraz sa ho zmocnil údiv a mlčky očakával ďalšie.

— Prišiel som z krajského vedenia strany, — začal vysvetľovať neznámy. Dostali sme úpravu, že by bolo možné u vás založiť buňku. A že sa mám obrátiť na teba.

Pavlovi bola zprvopočiatku čudná táto priama reč. Úprava… založiť buňku… obrátiť sa na teba… to všetko bolo príliš strmé a znelo ako presné cifry, v ktorých niet najmenšieho omylu. Avšak odkiaľ úpravu? Kto vie, že zpomedzi všetkých nespokojných ľudí sú tu niekoľkí, ktorí začínajú poznávať, čo ich práve omíňa? A jako sa mohlo Pavlovo meno dostať až do krajského výboru strany, keď on sám v strane nie je?

Jeho údiv trval príliš dlho. Neznámy preto vysvetľoval ďalej:

— Ja som z krajského sekretariátu. Volám sa Žiarsky. Prišiel som sa pozreť, čo by sa dalo robiť. Len tak… na zvedy. Nemyslím hneď dnes zakladať buňku. Vieš, že sa to tak nerobí. Chcel som s tebou pohovoriť. Poznám tieto dediny, veď som krajan. A preca… treba sa vždy dobre informovať a dojednať s domácimi ľuďmi. Bol si nám doporučený…

Pavel prestal strúhať šindel a pozrel sa zvedavo na Žiarskeho. Ten porozumel:

— Z Ostravy nám písali, keď už chceš vedeť.

Pavel si pomyslel: ,Akiste súdruh Koreska!‘ — a príjemné teplo ho zalialo. Predstavil si v duchu na okamih Vítkovice, búrlivý život plný hukotu, práce a bojov, ktoré sa vybojovávaly každým dňom na závodoch, na schôdzach, v barakoch a na uliciach, život robotníkov, v ktorých neviditeľné droždie kvasilo a po práci v závodoch dvíhalo ich do novej práce.

Žiarsky si sadol na lavicu. Jeho reč liala sa prúdom, bola však presná, vymeraná a každé slovo malo v nej pevný koreň. Pavel si nevdojak pripomínal reč Koreskovu, ktorý hovoril tiež tak jasne, neúchylne, ako keď kladivom udiera.

— U nás s buňkou ťažko, — vravel skôr sám pre seba, — ľudia dnes už nikomu nedôverujú.

— Ani nám?

— Nevedia o nás. Nechcú. Vedia len, že je zle, že im všetci hory-doly sľubovali a vždy sklamali. Od nikoho už nečakajú pomoci. Každý sa utiahol sám do seba ako slimák. Len jedno veria: že dačo sa musí stať, dačo musí prísť. Čo to bude, odkiaľ to bude, to už nevedia. Čakajú — a sami nerobia nič.

Žiarsky vystrel svoje dlhé nohy v čižmách pred seba a počúval. Znal týchto sedliakov, bol z nich a vedel, že Pavel hovorí pravdu. Práve preto sa však doňho pustil:

— Hovoríš, že o nás nevedia. A čia je to vina? Keď som išiel dedinou, pýtal som sa človeka, kde ťa môžem nájsť, a on mi tak povedal: hen, pri frajerke bude! A to je celá tvoja práca? To je tvoja práca v dobe, kedy celá dedina dudre a hľadá cestu, ako z tejto bryndze von?

Vidno, zaútočil prudko. Pavel mlčal, svesil hlavu, ruka s poriezom ovisla. Cítil, že Žiarsky prevaľuje vinu naňho. Bolo to nespravodlivé. Je pravda, sedliaci inokedy hundrali na všetko dookola, hnev nimi kmásal a časom sa zdalo, že už-už sa vzoprú a vybúšia. Jarmo však bolo ťažké a dobre zapravené. Mýkali ním so strany na stranu — nestriasli ho a napokon už ani sami sebe neverili. Zmocňovalo sa ich zúfalstvo, ktoré zapíjali po krčmách, ponosovali sa na fare, a keď ich farár sklamal, prebehali za lacný sľub k agrárnikom, chodili sa radiť do mesta do Minárikovej krčmy, dali sa využívať potulnými podvodníkmi a utešovali sa vešteckými výpoveďami Pracharíka a kartárok.

— Ako si s nimi poradíš? — začal sa po chvíli ospravedlňovať. — Povieš im slovo ,komunista‘… a vlasy im hore dúpkom vstanú. ,To sú tí neznajbohovia!‘ — naplašil ich farár, a agrárnici zas: ,Komunisti len všetko rozkradnú!‘

— Tak im to vyložíš, — vravel strmo Žiarsky.

Pavlova tvár nabrala sa do zatrpklého úsmevu.

— Ťažko vyložíš, keď sám nič nevieš! Veď ja nie som v strane, len čo som vo Vítkoviciach počul a videl. Ja len cítim, že sú za chudobu, za revolúciu. Keby sa ma však dakto spýtal, čo bude po tej revolúcii… to už neviem. Ešte som nerozmýšľal. A vedeť to treba!

Žiarsky sa pozeral na Pavla a vážil každé jeho slovo. Odvetil:

— Treba!…

Hovorili dlho do súmraku. Z malučkého oblôčka bolo vidno k potoku cez osivelé lúky, po ktorých sa začala prevaľovať kaderavá hmla. Chlapčiská zavracali kravy k domovu. Na západe, v krvavej záplave stály po vrchoch ostré, čierne smrečiny.

Žiarsky vyprával Pavlovi všetko, čo napochytre mohol. Kreslil pred ním obraz budúcich čias. Hovoril o budúcej revolúcii, rozhadzoval rukami, ukazoval na dlani, vyratúval na palcoch a kreslil po stole neviditeľnými čiarami všetko, čo bude potom. Pavel ani muk. Počúval so zatajeným dychom, nestačil ani postihnúť všetky tie zvraty, snažil sa porozumeť a rozmýšľať nad jednotlivými faktami, ktoré Žiarsky pred neho staval v priamych líniach ako zázračný staviteľ, ktorý v dobe, kedy kopú základy, zná už obraz celého domu. Nebolo však času. Zapadlo doňho niekoľko zŕn, zostaly v ňom a zasypaly sa zemou.

Večer zazrel do potemnelých oblôčkov. Žiarsky vstal, podal Pavlovi ruku a vravel:

— Rozmýšľaj o tom, súdruh. Vo Vítkoviciach máš príležitosť spýtať sa i učiť sa. Spytuj sa, uč sa. Tam i tu. A nie sám… aj s druhými. Len to má cenu. A ja zas dakedy prídem.

Pavel s ním vyšiel pred dom a tam zostal ešte za hodnú chvíľu.

Bol ako široké, úrodné pole, ktoré s večerom opustil rozsievač.