E-mail (povinné):

Peter Jilemnický:
Pole neorané

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Erik Bartoš, Tibor Várnagy, Viera Marková, Henrieta Lorincová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 10 čitateľov


 

12

Pavel sa tento raz vyberal ťažko do Vítkovíc. Akoby nejaká zlá predtucha opradla jeho vedomie. Celý deň pred odchodom robil napochytre kde čo treba, upevňoval motyky, poprával košíky a dokonca aj niekoľko vriec polátal. Úkradkom pozeral sa na Zuzu, tichú a naplnenú očakávaním, a kedykoľvek sa ich zraky stretly, snažil sa pohladkať ju teplým pohľadom, povzbudiť ju milujúcim úsmevom a voliť slová, ktoré sú liečivými náčinkami na boľavú dušu.

Ešte predtým zašiel domov, do otcovskej chalupy sa poradiť.

— Vy by ste, otec, nemohli Zuze pomôcť? Je na tú kopačku sama. Bojím sa, žeby sa jej dačo nestalo.

Otec sedel za stolom sám; len v kúte na posteli driemal chromý Ondro.

— A čo by sa jej mohlo stať? Za to, že je samodruhá? Nič sa jej nestane, keď je baba ako sa patrí. Tvoja mama ťa porodila priamo v poli… a o tri dni už zas robila len tak hrmelo.

Vidno — starý v reči odbočil. Pavel sa preto ozval:

— Zuza je slabá. Treba jej pomôcť. A ja doma zostať nemôžem.

— Nu, už len dajako bude. Ťažko pomáhať… sami nevládzeme. A najať by si nemohol? Zarábaš…

Starý mal pravdu. Bol so ženou teraz na všetko sám, a kosti sa ťažko ohýbaly. Nebolo nikoho, kto by ich zastúpil. Ondro chodil s barličkou, vysedával na slniečku, polehával na posteli, robiť nemohol a hynul. A Verone i Jankovi treba chodiť do školy. Veru, ťažká robota…

Pavel sa vrátil k Zuze. Našiel ju sedeť pri stole bez pohnutia s hlavou v dlaniach. Pristúpil k nej, prešiel zľahka rukou po vlasoch a spýtal sa:

— Zuzička, nesmúť, teraz nesmieš smútiť. Povedz… kedy to má byť?

Zuza k nemu obrátila svoje veľké, prekrásne oči. Dnes prvý raz všimol si Pavel, aké sú jej oči. V tvári, posiatej veľkými hnedými škvrnami, ktoré sa i na čele i na slychoch slievaly a dávaly Zuze mučedlnícky výzor, boly len jediné tie oči, v ktorých sa mohla odzrkadľovať jej veľká láska ku Pavlovi. Dnes sedel v nich hlboko učúpený aj strach, s ktorým sa nikdy nesverila slovom, ktorý však v zraku potlačiť nemala už sily.

— Kedy to má byť? — opakovala bezmyšlienkovite Pavlovu otázku. — Neviem naisto… hádam akosi po kopačke.

— Nepresiluj sa, Zuza. Sama kopať nemôžeš. Najmeme dakoho, kto by ti pomohol. Azda Kača od Treskoňov… alebo aj Šimonova baba, Agneša. A s týmto…, — dobavil a pritisol ju blízko k sebe, svážajúc ruku po jej rameni až dolu k požehnanému životu, — s týmto sa neboj nič. Dá boh, všetko bude dobre.

Zuza sa vďačne pozrela Pavlovi do očú a na chvíľu sa uspokojila.

— Najradšej by som ani do Vítkovíc nešiel, — uronil potom Pavel a zostal pred Zuzou vzpriamený stáť. — Ale kto ho vie, ako dlho to ešte potrvá. Vždy hovoria, že budú celkom prepúšťať…

Keď sa približoval večer a Pavel mal odchádzať do mesta na vlak, Zuza podľahla znova ťažkým obavám. Boľavá duša rozlamovala sa v nej na kúštičky, plač tisol sa do očú a nohy nemohly uniesť všetku ťarchu lúčenia, ktoré dnes videlo sa jej storaz ťažšie. ,Prečo to všetko?‘ — volalo v nej čosi neurčité v podvedomí, — ,či už Pavel toľkokrát neodchádzal a či nebude aj naďalej odchádzať, aby sa znova vracal?‘ A o chvíľu sa zas sama utešovala: toľko žien každým dňom dáva život deťom, toľko žien vykupuje lásku stonásobnou bolesťou. Prečo sa báť?

Zuza sa nebála bolestí, ktoré predchádzajú zrodenie nového človeka.

Zuza sa bála — smrti.

Či je málo žien, ktoré dávajúc nový život platia ho svojím vlastným? A či tu v dedine nezomrela pri porode Mariňačka, Droščačka, Jurčíčka a kto ho vie ešte koľko? Zomrely — a nik nevie prečo. Príčina? Nik ju nehľadal, ženy jednoducho hovorily: ,Droščačka zomrela pri porode — to sa často pritrafí!‘ a babicuľa Grochalka, stará, skúsená vraj stvora, ktorá všetky porody v dedine odbavovala, tvrdila: ,To je práve tak ako vsadiť do lutrie… nikto konca nevie!‘

Sivý súmrak zahustol a prechádzal až do modra, keď Pavel vzal batoh a pristúpil k Zuze.

— S bohom… a netráp sa, Zuza. Dva týždne, to ani voda, a až to príde, budem u teba, doma.

Priskočila k nemu, ovinula ruky okolo šije a jej kypré ústa srástly s jeho perami v dlhý, vášnivý bozk. Z očú však, po oboch lícach tiekly chvejúce sa slzy, blížiac sa ku ich vášnivým rtom a tvoriac okolo bozku lásky — veniec bolesti.

Pavel odišiel. Vyšla za ním a zostala stáť na podstení.

Hľadela za ním, ako sa stráca v hustej tme, čierna silueta toho, komu dala všetko čo mala. Ešte… ešte vidno, ako v tme noci pohybuje sa tmavší náznak človeka, ešte počuť jeho krok. Znie ešte aj vtedy, keď ho pohltila noc, vždy slabšie a slabšie, ako keď tichučko klopú na zavreté dvere.

Započúvala sa ešte…

Stojí a počúva. Dlho stojí a dosiaľ čuje tlmené: ťuk, ťuk, ťuk ako z nesmiernej diaľky a hneď zas celkom zblízka. Rýchlejšie, vždy rýchlejšie, ako keby bežal a priamo nazad, k nej, bo zvuk tajomných krokov ozýva sa vždy hlasnejšie.

Vietor zrazu zadul pitvorom a prirazil dvere. Strhla sa, naľakaná, a vrátila sa skutočnosti.

Nebolo žiadnych krokov, Pavel sa nevracal z diaľky.

To len krv búšila prudko v slychoch a srdce zúfale vyzváňalo na poplach.

*

Pavel sa zas na dva týždne vrátil do Vítkovíc, kráľovstva železa a oceli, do toho vždy rudého, ohnivého, hrmiaceho a bielou parou zahaleného mesta. V priestornom spoločnom baraku složil svoj spľasnutý batoh a pobral sa do závodu, aby v ňom na prikázanom mieste zapadol ako zrnko piesku v mori beztvarej hmoty, podivuhodných strojov, hlomozných zvukov a v čiernych zástupoch pokrikujúcich ľudí.

Práca ho netešila, všetko mu padalo z rúk. Kadenáhle len vzpomnel Zuzu, zastal v robote a myšlienky preniesly sa domov, poletovaly nad čiernymi chalupami, nad vrchami, po ktorých sa ťahaly uzučké záhonky zemiačísk so suchou vňaťou. Jasne si predstavoval tieto políčka, zohnuté ženy s motykami nad nimi, deti pobehajúce od brázdy ku brázde s košíkami, vrecia, naplnené zemiakmi a ťažko rozklesnuté na konci záhonov — vrecia ako stĺpy, na ktorých spočíva celý život kraja. ,Kope už Zuza?‘ — pýtal sa nevediac koho a nečakal preto ani odpovedi. Zmocňovaly sa ho obavy, zamýšľal sa nad ňou, videl ju pred sebou jasne ako v poslednú nedeľu, keď sa s ním v plači lúčila… a celkom zabúdal že je v obrovskom sále valcovne, kde poslednou dobou pracoval. Samočinné, rozknísané, vyťahujúce sa a hneď zas spúšťajúce sa háky, ktoré s obidvoch strán valca zachycovaly žeravé kusy železa, boly nebezpečné a často musel niektorý z robotníkov skríknuť: Hop! — aby sa Pavel upamätal a uchránil pred úrazom.

Nálada robotníctva na závode bola značne búrlivá. Cestou do práce i z práce vyprávalo sa o tom, ako zosilňujú popohaňačský systém, ako kde-tu v oddeleniach inženieri so stopkami skúšajú maximálny možný výkon, aby k nemu nepokon donútili ostatných robotníkov a prebytočných mohli prepustiť. Ako zvyšujú pokuty, ako sťahujú vždy väčšie čiastky za brak, ako všetko jednanie na závode je v priamej protive ako výsmech sociálnym zákonom, ktoré si robotníctvo pred rokami vydobylo.

Boli však viacerí, ktorí práve tak cítili na vlastných chrbtoch zvýšený tlak, avšak z bázne pred stratou zamestnania ešte viac sohli chrbát, ešte viac sa utiahli do ústrania a nezúčastňovali sa žiadnych rozhovorov a debát. Znali následky takých rečí pri špiclovskom systéme, aký vládol na závode. Báli sa zväčšovať armádu nezamestnaných.

V barakoch prespoľných robotníkov dochádzalo k debatám častejšie ako kde inde. Títo ľudia, ktorí prichádzali ponajviac zo slovenských dedín, znali biedu a bezmocnosť malučkých gazdov — a tu, v obrovskom priemyselnom labyrinte vychutnávali sami radosti robotníckeho života. Celý svet javil sa im preto ozrutnou mučiarňou, v ktorej chudobného človeka len naťahujú na škripec, lámu v kolese a vyciciavajú do morku kostí.

Debaty boly však nejasné, detinské, neurčité. Ľudia hovorili a pri tom vyzerali ako zblúdilí pocestní, tápajúci v hustých hmlách. Medzi nimi lovili stúpenci všemožných politických strán, vštepovali im svoje názory, sľubovali pomoc a získavali na svoju stranu. Nebolo dokonca nič ľahšieho — tonúci sa aj britvy chytá, len aby uchránil svoj hociako ťažký život.

Pavel to všetko pozoroval, celý ten nesmyselný chaos, šalenie jedných na chrbte druhých, vzájomné požieranie a boj — a bolo mu ťažko. Dávno nevidel Koresku a preto tým viac ho spomínal. V ňom nebolo chaosu, nebolo vypätej sebelásky: Koreska žil, hovoril i pracoval podľa určitého zákona, tvrdý, statočný a neúchylný, v akýchsi ťažkých oceľových čižmách, v ktorých kráčal vedome k cieľu.

Cieľ?

Koreska vždy hovoril: Revolúcia! — avšak…

Pavla od návštevy Žiarskeho trápila, ba priamo mučila veľká neistota. Využil prvej príležitosti, kedy Koreska zašiel k robotníkom do baraku, a vyprával mu o Žiarskom.

— To ty si im poradil, aby sa na mňa obrátili?

Koreska zamietave potriasol hlavou.

— Nie. Ani som neradil, ani nepísal. A možno, že som sa niekde medzi súdruhmi o tebe zmienil… nepamätám sa.

Pavlovi bola celá vec nepochopiteľná. Nevedel si ju vysvetliť. Hľa — tuto Koreska povie o človekovi jedno-dve slová, a už sa o ňom vie tu i na Slovensku; príde človek celkom neznámy — a zas ako krvný brat, vie ako žiješ, vie čím trpíš a nad čím rozmýšľaš, a tak ani keby ťa kamarátskou rukou schytil pod krky a: takto a takto rob! Neviditeľnými vláknami spojené tisíce ľudí, neznajú sa a dýchajú jedným dychom, vo veľkom súzvuku, a na jedinom slove sa dorozumejú.

Koreska dobre vystihol Pavlovo prekvapenie. Pozeral sa do neurčita, akoby cez nedozierne diaľky, v ktorých sa zjavuje obraz budúcich vekov, a vravel:

— Nepísal som nikomu. Netreba písať… Sme ako mor… rozožierame spoločnosť a ona nemá proti nám lieku. Prv, kým jedného z nás dolapia, ten zatiaľ desať iných nakazí…

Pavel cítil, že Koreska vyslovil hlbokú pravdu. Veď on sám, nabrznutý jeho slovami, bol by išiel a hovoril každému, že tak ako dosiaľ sa žiť nedá, že musí dačo prísť, čo by prekotilo svet hore nohami a dalo vydýchnuť tým, na ktorých dosiaľ leží všetka ťarcha spoločnosti. Keby sa Pavla dakto spýtal, čo musí prísť, vedel by odpovedať jedným slovom. Keby mal však povedať, ako bude potom, nebol by vedel. Mučila ho táto otázka a sám odpovedi nenachádzal. Ponosoval sa Koreskovi:

— Žiarsky ma nútil: pracuj, agituj! Čo je to však na nášho sedliaka, keď mu povieš, že treba preobrátiť svet? Čo keď sa preobráti tak, že sedliaka stisnú zas s druhého boku?

Koreska začal hovoriť o uchvátení moci proletariátom, o vyvlastnení fabrík a veľkostatkov bez náhrady a mnohé iné veci, ktoré už Pavel niekedy počul alebo čítal v novinách. Cítili však obaja, že je to troška papierové a naučené, že sa o tom dá hovoriť snáď tu, na Ostravsku, ale nie tam, odkiaľ prichádzajú slovenskí bedári.

— Každý kraj má svoju zvláštnosť, — priznal na svoju omluvu Koreska, — a podľa toho budú vyzerať aj prvé kroky, ktoré sa podniknú. Nepoznám váš kraj… neviem.

— Tam veru ani desať revolúcií nepomôže. Bo kameň ani vtedy rodiť nebude, — poznamenal Pavel; hneď sa však zahaňbil za svoju malú vieru.

Keď už sa blížil koniec druhého týždňa, bolo všetko ešte zjašenejšie. Po závode, po barakoch letel chýr:

— Budú prepúšťať!

— Celkom bez roboty…

— Zle je, kamaráti!

— A koho? Koho budú prepúšťať?

— Nevedno dosiaľ…

— Už len budú vedeť, koho…

Robotníci sa učúpili do seba, ich tváre dostaly zachmúrené, ostré rysy. Debaty ustaly, chlapi sa rozliezli po svojich kavalcoch a mlčali, ako keby sa báli, že každé slovo bude tajne vypočuté správou závodu a na ňom že sa zvrtne ich osud.

— Budú prepúšťať!…

Bieda vycerila zuby, tu i doma. Bieda bez konca. Gniavila ich, pritisla k zemi, poddali sa a zmĺkli v strachu o kus chleba. Len vtedy, keď domáce robotníctvo pokusilo sa demonštrovať, stavajúc hlasno a jasne svoje požiadavky, odvážili sa prespolní a zamiešali sa do čiernych zástupov, nabrali síl a smelosti a začali sa hanbiť za svoju slabosť.

Koncom týždňa vlúdil sa pomocou Koresku do baraka aj Žiarsky.

— Aj z vás budú prepúšťať, — hovoril robotníkom, nijako sa nesnažiac utešovať ich. — Dnešný poriadok už je taký, že nevie dať prácu a chlieb milionom ľudí. Keď máte vyštrbený nôž, že sa už ani nabrúsiť nedá, hodíte ho do starého železa. Keď máte jablko, ktoré už prehnilo zvonka i zdnuká, hodíte ho na smetisko. A keď v tomto spoločenskom poriadku miliony nemôžu dostať prácu a sú odsúdení k hladovej smrti, čo s ním treba zrobiť?

Chlapi počúvali zachmúrení a len zriedkavý výkrik alebo poznámka preskočila ťažkým vzduchom od úst k ústam.

Potom sa niektorí pobrali von, odprevádzajúc Žiarskeho. Prechádzali koľajnice, obchádzali sklady starého železa, vyhýbali drótom, natiahnutým a soskupeným v kuželoch okolo železných komínov, a vliekli sa pomaly popri čiernom plote, s ktorého dážď dosiaľ nesmyl staré predvolebné heslá.

Išli smerom kolonie, v ktorej býval Koreska. Pavel po celú cestu mal na jazyku otázku, ku ktorej sa nijako nemohol odhodlať. A tak došli až do Koreskovho bytu, posadali okolo stola a tam, ani keby bol tušil, Žiarsky sám Pavlovi pomohol:

— Nu… už si rozmýšľal? O tom, čo sme u teba hovorili…

Tí, čo sem prišli, vedeli kam Žiarsky cieli. Pavel s mnohými sa dohadoval, pýtal, vyzvedal ich mienku. Boly to však liché dohady a merítko, v ktorom sa maly uplatňovať, obyčajne nepresahovaly rámce ich nepatrného gazdovstvíčka. Nič obecného, široko platného nevyhútali.

— Už sme sa nad tým napremýšľali dosť, — odvetil za Pavla starší Kubalík, žmurkajúc nervozne ľavým chybným okom, — nám však ťažko. Sme na to sprostí… Koreska sa usmial, máchnul rukou ako keby muchu odháňal a vravel:

— Pavel myslí, že tam ani desať revolúcií nepomôže, kameň že vraj nikedy rodiť nebude.

Pavel v tých slovách vycítil výčitku a zahanbil sa tým viac.

Žiarsky rozjasnel svoju ostro rezanú tvár.

— Veď práve, — hovoril ponáhľajúc sa, — nesmysel je práve v tom, že teraz nútia kameň, aby rodil. Daromná práca!

Potom sa však odmlčal, akoby si usporiadoval všetko, čo chcel vysvetľovať týmto zvedavým i nesmelým krajanom, a dal tak Pavlovi možnosť ozvať sa v poslený raz:

— My nevieme tak dobre hovoriť. Potrebujeme, aby najprv nám niekto tú vec vysvetlil. Len potom môžeme presvedčovať druhých. A to u nás treba tak, ako keď brázdu vyorieš: prosto a jasno… Hlavná vec tá brázda aby za tebou zostala.

Žiarsky ani Koreska nepovažovali tento rozhovor za málo dôležitý. Preto si Žiarsky v duchu vec skutočne usporiadal, kým začal:

— Je to veru ťažká vec, čo by bolo treba v našom kraji robiť, keby sa to všetko… preondelo, ruchnulo. Hlavne, čo prv robiť. V každom prípade bolo by treba dať prácu prv kým by sa pristúpilo k reorganizácii zemedelstva. Veď koľko ľudí u nás vyžilo na príklad z drevárskych prác! Bolo by nutné preto znacionalizovať aspoň tie hory, keď už veľkostatkov niet, a na týchto obrovských lesných bohatstvách, na ktorých gazdujú lupičským spôsobom jednotlivci a firmy, zaviesť organizovanú prácu; organizovanú, reku, nie takú samopaš ako teraz. Videli by ste, koľko ľudí by sa obživilo.

— Nu, to nie je nič, — poznamenal jeden z počúvajúcich.

— A textilka v meste? — spýtal sa Žiarsky, — textilka živila málo ľudí? S troch dolín prichádzali do nej robiť. A priznám sa, že aj to je málo. Ale viete sami, že je u nás petrolej. Pred vojnou vŕtali, nechali tak, a po vojne vŕtali a zas len nechali tak. Čo by to znamenalo, keby sa navŕtaly mohutné fontány? Pre ľud, pre miestne hospodárstvo, pre celú krajinu? Dnes si to nevieme ani len predstaviť!

Nechali sa strhovať týmito peršpektívami a Žiarsky sám začal sa opájať krásou obrazu, ktorého obrysy jasne videl vznieteným duševným zrakom.

— Hovoria, že k zahájeniu vŕtacích prác nemajú kapitálu. Nie je to pravda, kapitálu je dosť. Kapitalisti však vkladajú peniaze iba tam, odkiaľ plynie okamžitý zisk. A vŕtať na petrolej, to sa im vidí nie dosť bezpečné — čerti vedia, kedy by sa im vložené peniaze aj so ziskom vrátily nazpät. My by sme po revolúcii nemuseli rátať na okamžitý zisk, a práve táto skutočnosť dáva do chodu práce a projekty, ktorých prevedenie bolo predtým zdržiavané. Ľudu sa otvára možnosť práce.

Dočkal za chvíľu a potom pokračoval:

— Čo dnes zbýva našim drotárom? Celými zástupami odchádzali kedysi do sveta. Dnes ich fabriky ubily, oni však doma zostať nemôžu a preto odchádzajú za žobraním, za nešikovnými podvodami a často stávajú sa ťarchou samým sebe. Prečo by nemohli zostať doma a organizovať veľké drotárske družstvo? Prečo by nemohli svoj jednotlivý pobíjač a kliešte zahodiť a rozvrhnúť prácu zo široka, aj po fabricky? Prečo by sa nemohli špecializovať len na určitý druh výroby? A samo sebou: organizovať nákup surovín i odbyt hotového tovaru. Videli by ste, ako by sa zmenili drotári!

Bola to pravda. Vidno, Žiarsky udieral na správnu strunu. Všetci znali biedu drevorobotníkov, ktorí teraz zostali celkom bez práce, všetci vedeli o nafte v doline a všetci znali úbohý údel drotárov, ktorí — kedysi chlúba a česť dedín — dnes stávali sa bezcieľnymi tulákmi. Práca! — práca! — to bolo to jediné, čo mohlo zachrániť biedny ich kraj. Práca mohla zasypať truhlice múkou, mohla prinavrátiť ženám i deťom živiteľov, ktorých bieda vyhnala do Francie, Belgie, Kanady i Argentíny.

— A čo s gazdami? — spýtal sa teraz už smelšie Pavel, — teraz sú doma len gazdovia…

Všetci vzhliadnuli na Žiarskeho, ktorý vedel, že toto je skutočne pre nich najvážnejšie znať. Usmial sa — jemu to bolo všetko také jasné — a rozhovoril sa, vystrevši svoje dlhé nohy v čižmách ďaleko pod stôl:

— S tými našimi gazdíčkami? Prirodzene, že v prvom rade budú zrušené všetky ich dlžoby. Ich treba oslobodiť od bánk, fiškálov a krčmárov. To je prvé. A potom dane… Dane sa od takých vyberať nemôžu, im treba pomáhať! Poskytovať im dlhodobé pôžičky vo forme peňazí, umelého hnojiva, náradia a podobne. A potom, čo je pre prvý čas hlavné: komasácia!

Okrem Pavla všetci, dokonca i Koreska pozreli sa na Žiarskeho pohľadom, ktorý si žiadal vysvetlenie cudzieho slova. Pavel, ktorý kedysi toto slovo i význam jeho čítal, vzal túto povinnosť na seba:

— Komasácia, to je… kto má ku príkladu na rôznych miestach roztratené dvacať malých parcelí, mal by potom dve alebo tri veľké na jednom mieste. To by bola veľká výhoda. Aspoň by gazdovia nemuseli fiškálom kupovať kožené kabáty.

— To je pravda, — ozval sa zrazu najtichší zo všetkých, Kopták. — Koľkí sa už o naše gazdovstvá podelili! Veď viete, môj otec celé gazdovstvo dal pekne fiškálovi. Po tých medziach u nás tu je strom, tam je druhý. Zakiaľ je strom malý, žiaden sa oň neobzrie, ale keď je už hrubý a je v cene, naraz sa doňho hlásia až dvaja-traja. Potom je súd — a strom stojí niektorého gazdu až niekoľko tisíc.

— Alebo sú zas také parcele, — pripojuje sa ešte Pavel, — že k tej druhej môžeš s vozom prejsť len cez prvú. Ak sa gazdovia nedohodnú podobrotky, súd ich jednako nerozsúdi — len fiškáli sa škeria do fúzov.

Prisvedčovali, pripojovali poznámky. Boly to známe veci, súdy z pokolenia do pokolenia, priamo krvná msta, prenášajúca hnev cez celé desaťročia — a za tým všetkým bieda ožobráčených a výsmech príživníkov.

— Nu hľa, — poukazoval Žiarsky, — aké pliagy prenasledujú dedinskú chudobu. Avšak to, čo som hovoril, bola by skutočne len prvá pomoc. Keď Pavel tvrdil, že ani desať revolúcií nemôže u vás nič zmeniť, bo vraj kameň nikdy rodiť nebude, poznamenal som, že práve teraz nasilu nútia kameň, aby rodil — a to je nesmysel. Až bude možné zemedelskú výrobu organizovať tak, že v určitých krajoch bude sa pestovať len to, čo tam má výhodné podmienky, verte, kamaráti, že budú môcť vaši roľníci zahodiť pluhy a nechať zarastať kamenisté polia trávou. Samo složenie zeme predurčuje váš kraj k tomu, aby sa tam zemedelstvo neprevádzalo. Váš kraj je však priamo stvorený k dobytkárstvu — a k lesnému priemyslu. Ovšem, dobytkárstvo nie také ako teraz, že Martin vyženie dva-tri kusy na pašu a sám sa hreje pri ohníčku. To by sa muselo behom niekoľkých rokov pripraviť. Premeniť nezalesnenú plochu na skutočne hodnotné pasienky, udomácniť naozaj súce druhy dobytka, sriadiť družstevné mliekarne a spracovať prebytočné mlieko na maslo, syr.

S pasienkami súviselo by aj včelárstvo, ktoré by mohlo byť veľmi úspešné, a prípadne aj ovocinárstvo, keby sa vybraly otúžilé druhy stromov.

Viete si predstaviť, kamaráti, tú zmenu? S tých vrchov, s ktorých dnes tečie potokami bieda, tiekol by med a mlieko. A čo k tomu chýba, povedzte? Stať sa pánmi nad sebou samými, nič viac! Rástlo by povedomie ľudí, rástla by kultúra, upevňovalo by sa zdravie. Nebolo by čiernych chalúp so slepými oknami; stavaly by sa zdravé, vzdušné, slnečné domy. Preto by nebolo ani toľko tuberkulozy, trachomu, nebolo by alkoholizmu zo zúfalstva a preto ani duševnej tmy a mravnej biedy. Práve včera som čítal v „Hlásniku“ zprávu školského inšpektora: v jeho obvode je na desaťtisíc žiakov — práve sto jedna škola. A to sú temer samé jednotriedky. Odhadnite si sami, koľko detí sa tiesni v jednej triede. A jaké sú to miestnosti! Niekde sa učí na dve, ba až na tri smeny! Áno, tak je postarané o mládež, o novú generáciu… Najhoršie však je, že je to mládež naša, deti pracujúcich, chudobných rodičov.

Zrak Žiarskeho horel vnútorným ohňom. Bol tak krásny, tak vábivý a preca samozrejmý ten obraz, ktorý nakreslil, vychádzajúc z hroznej skutočnosti. Neúrodná zem, nesmyselné hospodárenie, chudoba, zaostalosť, choroby, duševná temnota — to všetko bola taká rukolapná pravda, ktorú nik nevyvráti. Okrem Koresku všetci, čo Žiarskeho počúvali, v tejto biede vyrástli a žili. Nikdy však neuvedomili si ju tak súhrnne, nikdy nerozmýšľali o tom, že jedno z druhého vyrastá; a nikdy si nepredstavili tú strašlivú krivdu jednoducho preto, lebo nepoznali krajších možností.

Ako keby sa zrazu v ích vedomí rozvidnelo, začali opakovať veci s jasnou samozrejmosťou, čudujúc sa v duchu, že na to už dávno neprišli. A keď sa Žiarsky obrátil k Pavlovi s otázkou, či dosiaľ neverí v možnosti lepšieho života, rozrehotali sa na plný hlas a potľapkávajúc ho po ramenách kričali:

— Povedz, prečo si taký neveriaci Tomáš?

— Vždy nás učil… a v tomto zostal s nami narovne!

A jeden — to už ani pekné nebolo — sa zaškeril:

— Teraz povedz, Pavel: koľko oných… revolúcií na to treba?

Pavla to dohnevalo. Videlo sa mu, že otázka zneje príliš chvastúnsky. Opanoval sa a vravel tvrdo:

— Koľko? Jedna stačí. Tú však nikto prázdnou hubou nespraví, pamätaj si!

*

Pod brehom, ktorý sa v jesenných dážďoch a jarných prívaloch sosýpal dolu k ceste, na osamelom mieste stála nachýlená chalupa. Jej jediná izba s dvomi oblôčkami podobala sa chorému človekovi, ktorý bez záujmu pozerá sa do prázdna, neočakávajúc už ničoho na tomto svete. Na holohumnicu, ktorá už dávno prestala slúžiť svojmu účelu, pršievalo dierami v hnilej šindlovej streche, ktorú za dlhé roky nik neopravoval. Zriedka kedy kudlil sa biely dym nad komínom, z ktorého sa vydrobily dve tehly. Zdalo sa, ako keby už nikomu nebola potrebná táto chalupa — dvor bol pustý a ani sliepka na ňom nezakotkodákala v sparných dňoch leta.

V chalupe bývala tetka Grochalka, babicuľa, ktorá v dedine privádzala na svet pomaly už tretie pokolenie. Malá, shŕbená vekom, avšak dosiaľ čulá a hybká. Čas málo zbrázdil jej drobnú tvár: bola plná a kyprá napriek žltému odtienku, ktorý ju pokrýval ako vrstvička vosku. Nič výrazného v jej tvári nebolo, práve tak ako v dáždivom novembri všetky dni sú jednaké a bezvýrazné. Keby nebolo ostrého, hákovite zahnutého nosa a jedovatých očú s neobyčajne malými zorničkami, zdalo by sa, že teraz už len čas je na rade, aby skoncoval život žltej babky. Avšak práve nos i oči hovorily o úpornej sile, ktorá v nej drieme a premáha vek.

Babicuľa Grochalka vedela o každom šuchote v dedine práve tak ako tetka Tutkuľa. Jestliže však Tutkuľa spolu so zvedavosťou roznášala od chalupy ku chalupe svoje dobré srdce, Grochalka vpadala medzi ženy s odpornou klebetnosťou a s pažravou chuťou strkala do všetkého nos ako jastrab, ktorého jediným cieľom je bohatá korisť.

Zlá bola babicuľa Grochalka, ľudia sa jej báli a preca ju potrebovali. Veď láska bola najlacnejšia radosť ich ťažkého života — a z lásky sa rodily deti.

Týždeň po Pavlovom odchode sa valil vpred, a na poliach, na smutných záhonkoch bolo práce vyše hlavy. Ľudia kopali zemiaky. Nevyorávali pluhom, nevyhrabúvali strojom: to len na dolnej zemi, v žírnych rovinách so zemou ako smola; a tu treba motykou, krok za krokom, od zemiaka k zemiaku, aby sa nepoškodil ani jeden z nich, bo rok je dlhý.

Aj Zuza dala sa do práce. Najprv myslela, že sama uvládze a nestarala sa o žiadnu pomocníčku. Koncom prvého týždňa prišla však domov, a hoci bol hmlistý a surový večer, nezakúrila ani a hodila sa na posteľ. Čudná vec: len vtedy, keď ležala, cítila aké má ťažké, dolámané údy, celé telo bolelo; ani na žiadnej myšlienke sa nemohla ustáliť — v hlave hučala nepostihnuteľná riava. Závrat z budúcich dní vyvracal ju z koreňov.

V nedeľu, vracajúc sa z kostola, zaskočila k nej Kača Treskoňovie.

— Kača… vy ste už vykopali?

Nerada vyšla s touto otázkou. Chcela sa bez pomoci zaobísť až do konca.

— Už nám zostalo celkom málo. A čo by si chcela?

— Žeby si mi za jeden — za dva dni pomohla…

Kača prišla hneď po nedeli. Nebolo to na deň — na dva.

Zuza ťažko dýchala, ťažko sa so svojím plným životom zohýňala nad hriadkami a motyku sotva vládala pozdvihnúť. V očiach tvorily sa čierne kruhy, rozrastaly sa a plnily hukotom hlavu, bily zdnuká do slychov, ako voda do brehov, keď hodíš kameň. Často zastala v práci, s povzdychom vystierala dolámaný chrbát a rukou si vždy prešla potné čelo, ako keby s neho snímala pavučinu mrákot. Kača ju úkosom pozorovala a dohovárala:

— Zuza, choď domov a ľahni si, ja už to dajako dokončím…

Zuza však po takých slovách schytila sa znova do práce, ako keby sa hanbila za svoju slabosť, zrudla rýchlym pohybom a tvrdila:

— Spolu už… dá boh…

Ani nemala času dokončiť vetu, tak sa ponáhľala.

V piatok však, práve vtedy, keď Pavel vo Vítkoviciach poznal obraz šťastnejšej budúcnosti, zbadala že nedokončí, hoci zbývalo už len niekoľko hriadok. Úžasná bolesť zalomila jej v živote, mrákoty ju obkrúžily a hlava svisla ani zvädlý kvet.

— Ka-ča…!

Len na tento výkrik mala čas. A keď sa Kača obzrela, videla, ako pod Zuzou nohy poklesly a ona sa prevážila do predku. Drevené porisko motyky trčalo zo zeme oproti nej. Nastokla sa naň prudko svojím plným životom, skríkla, že až blízka hora stŕpla, a potom sa po porisku bezvládne sviezla na zem.

Pribehly ženy aj zo súsedných záhonov.

— Prišla na ňu ťažká chvíľa, — usúdila jedna.

Druhé dve priamo:

— Kača, chytro sa pre babicuľu!… Ale chytro!

Kaču ani keby schvatil vietor — bežala priamo s vrchu nadol ku hradskej. Odtiaľ sa obzrela. Ženy odnášaly Zuzu s poľa domov.

Grochalka na dvore práve miesila hlinu s konským hnojom a plevami, keď Kača zadychčaná zo seba vyrazila:

— Tetka, pre Kristove rany… Zuze je zle!

Babicuľa, neprestávajúc miesiť hlinu, pozrela sa lenivo na Kaču.

— Tak skoro? A veď vraj až po kopačke kedysi…

— Na poli odpadla, — sype zo seba Kača jedným dychom. — Aj sa chudera o motyku udrela… priamo sa na ňu navalila bruchom. Nože chytro, tetka!

— Nu, nu, — hundrala žltá Grochalka a oči mala nahnevané, zlé, — už aj idem… Práve keď som chcela vymazať pec!

Kača nečakala. Zvŕtla sa a utekala nazad. Zrenice mala dosiaľ strachom rozšírené.

Grochalka zašla ku studni, natiahla do okova vody a trocha si umyla zmazané ruky. Potom zavrela dvere na petlicu a bežala k Zuzinej chalupe.

V chalupe zatiaľ poschádzalo sa žien až čierno. Babicuľa sa pomedzi nich pretisla a skríkla:

— Dajte jej pokoj a nešumte… či ste prišly ako na hody?

Zuza stonala, oči zavreté a tvár s veľkými hnedými škvrnami stiahla sa jej v obrovskej bolesti, že bola ani zhužvaný pergamen. Grochalka za pomoci Agneši popravila jej podušku, dala bezvládnej rodičke potrebnú polohu a potom zvŕkla na ženy:

— Čo stojíte? Ani vody ste nezohrialy, ani koryta niet… Ako potom malučké okúpeme?

Potom si ešte vzpomnela:

— A ty Kača… von! Si dievka…

Kači plač stiahol kútiky úst. Vyšla von a na podstení oprela sa o drevený stĺp. Zem dookola odpočívala tichá a nemá. Slnce bolo skryté za sivým mrakom. Javorové lístie na dvore, zmoklé a zahnívajúce, voňalo zakyslým pachom. Z hôr dúchal vietor, zapadal do doliny a otieral sa okolo Kačiných nôh ako mačka. Z izby doliehal ku Kači nejasný šum. Potom plač, zúfalý plač a krik, ktorý — zdalo sa — musí vybiť obloky a vyvaliť sa nasilu von. Kaču až triaslo. Bola by si najradšej oboma rukami zakryla oči aj uši a utekala, utekala nevedno kam — a preca zostala ani priklincovaná na svojom mieste, srdce stisnuté v neznámej úzkosti a nohy zdrevenelé.

Stála dlho, prikutá bolestným krikom Zuzy: snáď hodina, asnáď aj dve prešly okolo nej bez toho, žeby ňou pohly.

— Nožnice!… nožnice som si zabudla! — doniesol sa k nej Grochalkin naplašený hlas. — Pohľadajte aspoň Zuzine… chytro!

Počula, ako sa šuchly ženy z kúta do kúta, šumely a vykrikovaly tlmene jedna na druhú, až jedna z nich zvolala: — Tu sú!

Grochalka spokojila sa nožnicami, čo ležaly na zaprášenom okne…

Dookola rozhostilo sa zrazu hlboké ticho, ticho nepreklenuteľné a bez konca. Celý svet ako keby očakával v úžase, čo sa stane. Len táto chalupa nadúvala sa do obrovských rozmerov — a snáď to ani chalupa nebola, ale len Zuza, ktorá sa v izbe zmenila v ozrutný kopec bolesti a ťažkých vzdychov.

Kača na podstení ani nedýchala. Odrazu v izbe v tichu čosi zasyčalo, kraťučko vykríklo a potom úžasný, neľudský, strašný výkrik rozťal jej srdce napoly. Schytila sa zúfale za hlavu, zakryla uši a hodila sa do dvora, zvŕtla sa však na mieste a nevidiac, nečujúc vrhla sa nazpät priamo do izby.

Prišla práve v tej chvíli, kedy Grochalka s krvou potriesnenými rukami vravela Zuze:

— Nu… nu… už je po tom…

Zuza však ležala bledá, priezračná a jako bez života.

Agneša Perďochova sa po malej chvíli spýtala:

— A decko… ešte nezakričalo?

Martikanku ani keby nožom zakľal — tak ju vydesila táto otázka. Nemala však času uvedomiť si sama jej význam. Ktorási suseda skríkla:

— Vodu… vodu do koryta!

Tu babicuľa Grochalka sa vzpriamila a držiac pred sebou na rukách bezvládne telíčko decka, vravela hlasom, ktorý prichádzal ani s druhého sveta:

— Netreba… sa ponáhľať. Je mrtvé…

*

Keď babicuľa ošetrila ako-tak Zuzu, z ktorej ani keby boli dušu vyrvali, pobrala sa do Talapkovho domu v rozsoche dvoch ciest. Aj mladá kováčova žena čakala dnes-zajtra svoju ťažkú chvíľu. Talapka chodil ani rozgurážený medveď, čierny v tvári, v ktorej sa blyšťaly natešené oči. Prebehal nepokojne každú chvíľu z dielne do izby, hľadal, čím by mohol žene poslúžiť, zastavoval na ceste furmanov a za každou novou podkovou vypíjal s nimi po jednej borovičke. Čudovali sa — veď inokedy tak nerobieval. Kladivo v poslednej dobe vyzváňalo na nákove od rána až do noci, zvesela pracoval kováč Talapka. Grochalka sa pred domom zastavila a rozmýšľala: mám ísť? — nemám ísť? Bola zvyklá len po sedliackych izbách, jednoducho a po prostu. A tu u kováčov aj maľuvky na stenách, aj veľké zrkadlo, čo človeka celého ukáže, a na zemi odo dverí až ku obloku — koberce. Aj kováčova žena sama bola celá akosi z iného cesta.

Potom si preca rozmyslela a potichúčky zašla do dverí.

Netrvalo však dlho a vyšla z domu na cestu. Oči zle prižmúrené, ešte žltejšia neskrývaným hnevom, hlavou kývala s boka na bok i nadol; ostrý nos pripomínal pri tom zobák dravca, ktorý trhá svoju korisť. Ani sa nezbadala, ako bežala šuchotajúc krpcami po tvrdej ceste.

— Ľa-ľa… pánština pánska! Nech ich boh skarhá! Nepotrebujú! Mňa oni nepotrebujú!… Z mesta si akiste chcú pozvať…! Aj desiatich doktorov nech si teda ešte vezmú, keď sú… takí páni!

Čím ďalej bola od Talapkovho domu, tým viac sa menilo jej mrmľanie v hlasnejšie výkriky, a keď už dobehla k Čečotkovej krčme, kričala na plný hlas:

— Povedz, Magdalena… koľko detí som len tebe na svet priviedla?

Čečotková, ženská ako hulán, ktorá rodila priamo na komando, bola prekvapená Grochalkinou otázkou.

— Moc ich už bolo, tetka, — odpovedala, — viac ani nechcem. A čo sa stalo?

— Dobre som ti vždy pomohla?

— Dobre, tetka, dobre.

— Vidíš… a už sa našla aj ženská, čo chce rodiť bezo mňa.

Čečotkovej zvedavosťou vyliezly oči navrch hlavy.

— Nevravteže!… A ktorá?

— Kováčka. Taká… pani veľkomožná!

Grochalka vypila na zlosť dve deci rumu a potom bežala domov. V hlave jej hučalo, nohy sa jej plietly a jazyk sa nezdržal za zubami — po celú cestu vykrikovala, prvýkrát urazená vo svojej samoľúbosti. Aj okolo Zuzinej chalupy prebehla, ani si nevzpomnela, že by sa mala zastaviť.

Ešte tej noci bolo so Zuzou velice zle. Zo slabosti, ktorá sa jej zmocnila po nešťastnom porode, sa viacej neprebrala. Bola to bolesť, prudká a neznesiteľná, ktorá ňou mýkala a kmásala — a posteľ bola žeravá ani ohnište, ako pozemský očistec, do ktorého Zuzu prikuli, aby trpela za svoje hriechy. Či jej hriechy boly tak veľké, že by sa musely vykupovať toľkým utrpením? Kričala ako strelený vták, zmietala sa, chytala sa za hlavu, za boľavý život, šalela a blúznila, chcela soskakovať s postele a utekať, nohy však mala ťažké a celé bezvládne telo bolo zmáhané nesmiernou a neprestajnou kŕčou bolesti, ktorá nemala konca.

Celú noc boly pri nej ženy a každá radila čo len mohla. Agneša bežala pre Grochalku — tej však doma ani v celej dedine nebolo. Vrátila sa bezradná nazpät. Len čo dvere privrela, vrútila sa do izby nábožná Krišicová:

— Rozstrúhať a rozotrieť na prášok, — kričala celá zadychčená, — prášok nahrievať a prikladať na život! Jej slová vyzváňaly zvestovaním, ženy ju obkolesily.

— Čo je to? — vyhrklo zo všetkých razom.

— Koreň… od Adama!

— Od Pracharika?

— Od neho!

Martikanka sa rozkatila: — Máš ty rozum? Veď nám zatiaľ shorí, kým to roztrúhaš!

Agneša bola bezradná a preca sa pripojila k Martikanke. Skočila k putienke a začala vo vode namáčať akési biele handry.

— Náčinky studené! Veď celá horí!

Ženy sa rozdelily na dva tábory. Tie druhé radily:

— Ba nie studené… teplé! A to sa jej krv sekne!

— Aj zapálenie môže dostať…

Robily čo len mohly. Na hlavu priložily Zuze náčinky studené, na život teplé. A v kúte, v hustej tôni, zabudnutá všetkými Krišicová potajomky strúhala zázračný koreň…

Napokon Zuzu vysilenú bolesťou objaly mrákoty.

Nad ránom začala silno krvácať. Čierna, hustá, zkazená krv vychádzala, odkiaľ ináč vychodí nový život.

Ženy zúfale zalomily rukami.

— Čo robiť? Nevedely.

Vonku, na obzore rozdrapila sa čierna noc a zachvievalo sa slabušké brieždenie, tak slabé, že ani kohúti ho ešte nevítali. V ten čas vkročil do izby Šimon Perďoch, ospalý a žmurkajúci zdravým okom v žltom svetle lampy.

Agneši skrsla v hlave myšlienka:

— Zapriahaj koňa do voza… a chytro pre doktora!

— A prečo? — pýtal sa prekvapený Perďoch.

— Zle je!

Ale bola tu prekážka. A keď sa nájde jedna, i druhá je naporúdzi. Najprv Šimon namietol:

— Na takom voze ti doktor nepôjde… Čo myslíš!

Hľa, na to neprišly. A v celej dedine nieto takého voza, čo by na ňom doktor išiel. Martikanka, ktorá dobre vedela, aký ťažký je každý groš, dobavila:

— Aj draho to vyjde. Lepšie Zuzu zaviesť ta…

Hoci bol Šimon rozumný chlap, preca zostal na rozcestí. Nevedel čo naozaj robiť. Keď si však všetko premyslel, keď si predstavil tú sumu, ktorú by bolo treba zaplatiť za cestu i za návštevu doktorovi, rozhodol sa.

— Schystajte periny a podušky, ale chytro! Ja idem zapriahať…

Vystlal voz slamou, zapriahol a o chvíľu stál už pred Zuziným domom. Zuza bola celkom bez vlády, biela ani stena a dosiaľ krvácala. Nohy i ruky mala studené. Zababušily ju do páskavých perín. Na voz prisadla Šimonova žena i Kača Treskoňovie. Ostatné sa pozeraly za nimi, kým sa voz neztratil v hmle a v ďalekom zákrute cesty. Mesto sa ešte ani nezačalo prebúdzať, keď prišli ta. Vyburcovali starého lekára zo spánku a opatrne zaniesli Zuzu k nemu do ordinácie. Zostala ležať na bielom operačnom stole, ešte belšia, bez krvi a bez pohnutia. S času na čas bolestný ston uronila z nepatrne pootvorených úst; telo však zostávalo aj pri tom bez vlády.

Lekár sa vypytoval Agneši a ona vyprávala. Potom si prezrel Zuzu, slabú hromádku nesmierneho utrpenia, zahľadel sa na boľavú, zčernalou krvou zbrocenú ranu, z ktorej včera vyšlo mrtvé dieťa, a vravel vážne, s pomlkou za každým slovom:

— Prudká otrava krvi.

Šimon sa až zatackal na mieste, ako keby sa pod ním zem rozostupovala. Ženské potichúčky povzdychly a pritisly záponky k vlhnúcim očiam. Perďoch pribehal k poslednej záchrane:

— A do nemocnice… možno?

— Neskoro… — A…?

Zdalo sa mu, že nepočul, že mu sluch zlyhal. Lekár opakoval:

— Už je neskoro.

Dal Zuze injekciu, aby sa týmto ľuďom nevidelo, že celkom nič nepodnikol na jej záchranu, a potom hlasom človeka, ktorý už videl more ľudskej bolesti, tíško vravel:

— Vráťte sa domov… Pomaly.

Krok za krokom, zvoľna vliekol sa voz nazpät, hrkotajúc po nerovnej ceste. Nebolo treba biča, ktorý by poháňal sivého koňa, opraty boly spustené; cvakotaly odmerane raz—dva, raz—dva podkovy kopýt. Šimon stratil v tvári všetku krv. Kača i Agneša plakaly, fíkaly potichúčky a utieraly nos rukávom. Niekedy sa bojazlive pozrely na hŕbu páskavých modrých perín, v ktorých sa hojdala s boka na bok bezvládna Zuzina hlava. Vyzeralo to, ako keby si drobné vlnky mora pohrávaly s topelcom. Na pol ceste, práve pred čiernym krížom, žďuchla Agneša muža do ramena: — Šimon, zastav!

Videlo sa jej, že Zuza sa prebúdza z mrákot, že maličko-málo pootvorila pevne somknuté pery a nečujne vydýchla slabuškým hlasom niečo, čoho nik nezbadal a čo sa rozplynulo v širokom priestore rána. Zastavili v bázni a hrôze dych a zapreli sa zúfalým pohľadom do jej bledej tváre. A skutočne — v Zuze našlo sa ešte toľko sily, aby premohla nápor ich sústredených pohľadov, pohla hlavou ako keby sa chcela trocha nazdvihnúť a z posledných síl ako vo sne uronila:

— Povedzte… Pavlovi… že ho…

Nedokončila. Ústa sa jej pevne sovrely, hlava sa stratila v perinách ako keď sa cez ňu vlna prevalí a zdrobnelá tvár zostala bez ducha.

Ako keby okolo nich prešla smrť — zostali shŕbení a bez pohnutia.

— Zuza…! — skríkla Kača plná hrôzy, a Agneša ani na povel zalomila ruky nad hlavou, potom si nimi zakryla oči a shrútiac sa celá do svojho vlastného lona, zúfale sa rozplakala.

Šimon Perďoch sa ani nepresvedčil, či Zuza ešte dýcha. Sňal širák tíško s hlavy, pokrižoval sa a hľadiac na úbohého Krista z hrdzavej bľachy na kríži, zašopkal:

— Pánboh jej buď milostivý… Zuze…

*

Tetka Tutkuľa dozvedela sa ráno dve noviny: že Zuzu odviezli do mesta k doktorovi, a že Talapkova žena porodila v noci zdravé chlapča.

Keď stretla Martikanku, veľmi sa hnevala a dohovárala:

— Prečo ste ma k Zuze nezavolali?

— Aj tak by ste nepomohla, tetka.

— A preca… ja som Zuze dobre rozumela…

Martikanka krútila záporne hlavou:

— Tu už, myslím, nebude žiadnej pomoci…

Zuzin dom bol celkom prázdny. Tutkuľa sa pobrala do kováčov. Nemohla sa zdržať — zvedavosť bola príliš veľká a ona prekračovala prah Talapkovho domu, ako keby tušila, že ju čaká prekvapenie.

V izbe, prv kým zazrela pobledlú rodičku v záplave bielych perín, natknula sa na porodnú asistentku. Ešte v noci privezli ju z mesta. Mladá, štihlá a veselých očú, celá je veselá a jej smiech zvoní striebrom. Čisťunká, v bielom plášti, od ktorého — zdá sa — celá izba zjasnela, kúpe ružové plačúce decko.

— Pochválen buď…, — pozdravila Tutkuľa. Zostala stať nad kováčkou a pozerajúc dieťa, dobavila: — Bez uroku, ako keby vám ho z oka vylupil…

Talapková sa blažene usmiala: — Sadnite si, tetka.

Prisadla na posteľ rodičke do nôh. Na jazyku ju šteklilo, bola by sa rada niečo spýtať, a nemohla sa dočkať okamihu, kedy sa asistentka vzdiali z izby. A keď preca odišla, nachýlila sa tajomne k Talapkovej:

— A prečo u vás niet Grochalky?

Kováčova žena, zoslablá a bledá, pobledla na vidomočú ešte viac a priamo sa striasla odporom:

— Videli ste jej ruky? Hotové pazúry! A špiny koľko!

— Nevravte! Nikdy som si nevšimla…

— A ja som včera videla, — pokračuje kováčka hlasom, v ktorom sa čúpil strach. — Len sa jej prizrite… krv môže otráviť. Nechcem ohovárať, bože chráň, ale kto ho vie, prečo u nás toľké ženy zomierajú…

V Tutkule po tých slovách ako keby sa zrazu rozvidnelo a padol na ňu strach.

— So Zuzou je vraj strašne zle. Viezli ju k doktorovi do mesta, že vraj…

Nestačila ani dokončiť. Pod oknom, na ulici ktorási žena v bielej plachetke bežala a zjašene kričala:

— Zuza je už… na pravde božej!

Talapka, ktorý práve stál s kladivom v ruke pred domom, ešte sa spýtal:

— Kto?

— Zuza! Práve ju Perďoch tamto vezie — a utekala ďalej.

Tutkuľa sa vymrštila a bežala k obloku, ale tam už nebolo nikoho. Vybehla od kováčky bez toho, žeby sa s ňou rozlúčila a utekala zo všetkých síl k Zuzinej chalupe. Tam ženy plakaly a s pomocou Šimona skladaly Zuzu na posteľ, zronené a vyvrátené z koreňa nešťastím, ktoré dnes skmáslo Zuzu a zajtra môže potrafiť ktorúkoľvek z nich.

— Čo hovoril doktor? — spýtala sa Tutkuľa Šimona.

— Otrava krvi…

— Nevydrží?

Šimon sa na tetku pozrel zoči-voči, potom sklopil zrak a vravel: — Už je koniec…

Okolo nich zhustol šum, zvedavosť a šopkanie. Mnohé ženy ani motyky nesložily pred domom, majú ich v rukách, ako keby potrebovaly podopreť ťarchu, ktorá sa v nich s cudzím nešťastím nahromadila. Z jedného kúta ozval sa dokonca neskrývaný plač.

Tutkuľa ani nehovorí, ani neplače, suché oči zapadly jej hlboko; mlčí a za dlhú chvíľu pozerá sa bez jedinej myšlienky do Zuzinej tvári. Potom ako keby odrazu ožila, v jej očiach vzbĺkol mihotavý ohníček. Pristúpila k posteli, odkryla perinu, sklonila sa nad Zuzou a priložila pevne ucho k jej hrudi. Všetci stíchli — ani dych nezvlnil dusné povetrie, ani mihalnica sa nepohla: stoja a čakajú. Napokon sa tetka vzpriamila:

— Veď ešte žije…!

Zástupu sa zmocnilo zdesenie. A tetka dodáva:

— To ona, chudera slabá, len spí…

Bola to pravda: tetka počula Zuzino srdce ešte slabo biť. Bolo to, pravda, ako z nesmiernej diaľky, ako keď stojíš na kraji hlbokej hory a na druhom konci, kam vôbec nevidno, klope ďateľ: ťuk, ťuk. Sama neverila, že by to bolo možné, asnáď to bolo jej vlastné vzrušené srdce, ktoré počula biť…

— Tíško! — vravela napokon šeptom prikladajúc ruku k ústam, — nechajte ju, nech odpočíva…

Odišli poslušne ako ovce. V izbe zostala Agneša s Kačou. Tetka Tutkuľa zamierila priamo ku Grochalke. Prišla, sotva na pol slova pozdravila, pristúpila ku stolu, na ktorom babicuľa kropila biele plachetky pred nedeľou, sadla za stôl — a mlčí.

— Čo si mi doniesla? — spýtala sa Grochalka, keď už obe dlho mlčaly.

Tutkuľa neodvetila. Pozerala Grochalkine ruky: ležaly na stole na bielej, rozprestretej plachetke, ruky s dlhými, dávno nestrihanými a ostrými nechtami, za ktorými sa skrývala čierna špina. Tutkuľa hľadí — a do rozšírených zorníc vchádza nevdojak predstava nie už Grochalkiných rúk, ale ozrutných, vraždiacich pazúrov dravca, striesnených nevinnou krvou a dosiaľ neuspokojených.

— Čo si mi doniesla? — zopakovala babicuľa svoju otázku.

Tutkuľa, inokedy mierna a dobroprajná babka, tento raz vstala a priblížila sa až ku Grochalkinej tvári, prepichajúc ju zlým zrakom:

— Ty si… Zuzu zabila!

— Ja? — strhla sa Grochalka a prekvapením zahabkala na jednom mieste.

Tutkuľa jej nedala ani vzpamätať sa a vysypala jej všetko naraz:

— Hej, ty! Ty si ju zabila… týmito svojimi pazúrami špinavými!

Babicuľa len teraz si uvedomila, v čom ju tetka obviňuje. Začala sa triasť v slabých kolenách, nemými ústami lapala po vzduchu a napokon zo seba vyhriakla:

— A čo je… so Zuzou?

Tutkuľa však už neodpovedala a vybehla von.

*

Odpoludnia vstúpila do Zuzinho domu stará Huščavová. Potichúčky prekročila prah, ešte tichšie stisla kľučku dverí a zostala potom stať bez jediného slova. Biela plachetka visela s ramien a zakrývala ploskú, vychudnutú hruď. Bola celá ani vecheť slamy, do ktorého stačí aby sa vietor zaprel — a padne. Rozkašľala sa v hustom vzduchu a bojazlivo sa pri tom obzrela na všetky strany. Potom pristúpila k jednému obloku a chcela ho otvoriť, šopkajúc: — Treba dušu pustiť k bohu…

— Nie, netreba, — priskočila k nej Krišicová a zadržala jej ruku, — veď Zuza ešte žije!

Nikto to presne nevedel, len čo tetka Tutkuľa im vnukla toto presvedčenie.

Huščavová zostala nehybne stáť zas tam pri okne. V zraku jej kričala bolesť, a bola to materinská láska, ktorá tú bolesť znášala, aby jej nepadlo toľko na Pavlove bedrá, až príde.

Len teraz si ženy uvedomily, na čo dávno zabudly. Karabková, Jurova mať, vravela:

— N… ale, a na Pavla ste zabudly! Telegraf treba poslať.

Naozaj, nikomu ani na um neprišlo, žeby poslali telegram. A na všetkých ani keby padla spoločná vina — neodpovedaly. Huščavová utrela si oči i nos a ťažko povzdychla:

— Pavel o chvíľu príde… je sobota. Starý mu išiel oproti.

Netrvalo dlho a na dvore ozvaly sa skutočne kroky. Všetky ženy stŕply v očakávaní, mráz prebehol im po chrbte a dych sa zastavil. Ani sa neobzrely ku dverám, bály sa; samy od seba rozostúpily sa nabok, aby uvoľnily cestu. Len Huščavová sa pozrela ku dverám, v očiach strach a materinskú lásku, ktorou chcela Pavla podoprieť a pomôcť v žiali.

Všetky ženy cítily, že sa dvere otvorily, počuly tichý a váhavý krok, ktorým sa Pavel blížil k Zuzinej posteli. Prišiel, shŕbený, hlavu sklonenú a hlboko vtiahnutú v ramenách, a vyzeral ako človek, ktorý očakáva prudkú ranu. Ruky visely mu bezradne nadol.

Ani hlásku neuronil. Pristúpil k posteli, jeho strhaný zrak preletel po mrtvej tvári Zuzy, a potom ani keby ho podťali, kľakol razom na obidve kolená a hlavu zaboril do periny. Čakali, že sa rozplače. Pozerali hlavu, či sa nestriasa, pozorovali ramená, či nimi nepohne plač; bolo však ticho, mrtvo v celej izbe a na ženy padala hrôza.

Žiadnej, ba ani Tutkule teraz nechcelo sa Pavla utešovať bláhovým tvrdením, že Zuza žije. Všetky cítily, že je koniec, taký zvláštny, neznámy a strašný, ktorý nemá ani začiatku, a v ňom že je jediná istota, ktorú možno označiť ľudským slovom, balvan, ktorý nik nevyvráti: smrť. Smrť nasýtila vzduch, prenikla celú izbu, opriadla nehybných ľudí a zmocnila sa ich. Stáli a nedýchali, zdalo sa im, že aj oni zomrú.

Po dlhej chvíli ich vyslobodila Pavlova mať. Pristúpila k nemu, položila mu suchú, svráskanú ruku na hlavu a prvý raz vydýchla: — Pánboh ťa poteš, chlapče…

A pri tom sa rozplakala.

V ženách čosi povolilo, a ťarcha, ktorou boly bolestne naplnené, vyvalila sa v nezadržiavanom plači von. Žiadna sa s ním neskrývala. Naopak — boly vďačné Huščavovej, že našla pre všetkých jediné východisko.

Pavel sa pohol. Vstal, zablúdil nevidúcimi očami po izbe, potom sa jeho pohľad ako sostrelený vták sniesol na zem a on hlucho vravel: — Odkázala mi niečo… pred smrťou?

Agneša nevedela, čo odpovedať. Nechcela Pavla zraniť, váhala; bola presvedčená, že Pavla sa bolestne dotkne až počuje nedokončený Zuzin odkaz. Potom sa však rozhodla a utešila: — Pánboh ťa poteš, Pavel. S tvojím menom na rtoch zomierala…

Pavel zlomeným hlasom znova naliehal:

— Ako vravela…?

— Nevravela, — plačúc spomína Agneša, — to už len tak vydychla: ,Povedzte… Pavlovi… že ho…‘

Pavel po chvíľke zašepkal: — A dosť?

— Dosť.

Potom sa vrátil a kľakol zas k posteli ako predtým.

Súmrak vtieral sa nasilu oblokmi do izby a vytisol z nej pomaly všetkých, čo stáli svedkami Pavlovej bolesti.

Napokon zostal Pavel v izbe sám.

Čierna tma ho obklopila, čierna tma bola i v ňom. Nevedel o ničom; hlavu v perine zaborenú, zúfale namáhal sa zachytiť dajakú myšlienku, ktorá by vedela podať vysvetlenie tohoto nešťastia, v hlave však hučala šírošíra prázdnota a noc bez jedinej hviezdy. ,Povedzte Pavlovi… že ho…‘ — opakoval si stokrát Zuzin nedokončený odkaz, snažil sa doplniť ho slovom, ktoré by nebolelo, ktoré by bolo milujúcou rukou na horúcom čele. Nevedel však vynajsť nič, úžasná prázdnota pohltila vedomie a mozog v tejto nemohúcnosti priamo šalel.

Kľačal pri Zuze hodinu, kľačal dve i dlhšie, ako keby čakal, že Zuza otvorí ešte naposled svoje somknuté, bezkrvné rty a dokončí, dopovie to slovo, ktoré v nej zamrelo. Tak zúfale si to prial, tak zúfale hľadal cestu z hroznej neistoty, a keby sa snáď dočkal slova: ,… nenávidím, preklínam…,‘ bolo by mu ľahšie ako v tej neistote. Tma bola dookola čierna ani žúžeľ.

Odrazu za ním vzbĺklo malé svetielko a hneď zas zhaslo. A zas…

Pomaly a ostražite, ako keby sa bál, obrátil hlavu nazad. Tutkuľa v kúte izby, tam kde bol stôl, zažíhala pred obrazom bohorodičky olejovú lampičku. Potom pristúpila ku Pavlovi a rozriešila to, čo Pavel márne už hľadal na mrtvých rtoch:

— Netráp sa, Pavel, a dopraj jej večného pokoja. Mala ťa rada!




Peter Jilemnický

— komunistický slovenský spisovateľ, novinár a učiteľ českého pôvodu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.