E-mail (povinné):

Peter Jilemnický:
Pole neorané

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Erik Bartoš, Tibor Várnagy, Viera Marková, Henrieta Lorincová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 10 čitateľov


 

4

Čím väčšia bieda doliehala po dedinách i v okresnom mestečku na ľudí, čím viac sa zosilňovalo vedomie neistoty a jako hora vyrastalo nad hlavami sedliakov a remeselníkov, tým viac krčiem vznikalo po celom kraji. Tieto dva zjavy boly priamo úmerné.

Roľníci orali, bránili, siali práve tak ako aj predtým, svážali s polí kedy viac, kedy menej, dochovávali statok na tých istých pasienkoch, čo prv, a príplod predávali do mesta tým istým mäsiarom čo kedysi. Ráz, spôsob činnosti sa nezmenil, a preca tu bola veľká ťarcha, ktorá ležala na bedrách a nedávala vydýchnuť, bol upír, ktorý cical viac krvi ako kedysi, a zem — zdalo sa — nebola už tak pevná pod nohami. Táto zem, ktorá toľkým pokoleniam dávala žiť a poskytovala pocit bezpečnosti, stávala sa záludným močiarom, otvárajúcim svoju hlbokú čiernu gambu, a bola nebezpečne rozhojdaná. Gazdovia zabúdali hovoriť o tom, čo podniknú na budúci rok: odvažovali sa hovoriť len o zajtrajšku. A keď predali teľa alebo dajaký meter ovsa, stískali usmolené desaťkorunáčky v bezradnej dlani, rozmýšľajúc: zaplatiť aspoň úroky za pôžičku? — alebo splatiť kováčovi aspoň časť dlžoby ? — alebo sa vyrovnať s krčmárom a obchodníkom za trochu toho tovaru, čo nabrali? Až srdce z toho rozbolelo. Zaplatia obchodníkovi — a nahnevá sa kováč. A jestli kováčovi — dozvie sa obchodník. V každom prípade však môže gazdu naháňať banka, a s tou veru nie sú žiadne parády. Zaplatí úroky banke a ruky spína: s dlžobou mi, prosím pekne, ešte za čas dočkajte! Nešťastie však visí vždy nad hlavou ako búrlivé mračno, bo gazdu môže teraz zadrhnúť každý veriteľ. Keď prejde po dedine mestsky oblečený človek s aktovkou pod pazuchou, po všetkých ľuďoch prebehajú zimomriavky. Tento zjav je príliš úzko spätý s predstavou exekútora, než aby mohol sedliak zostať kľudný.

Remeselníci v okresnom mestečku prechádzali sa s prázdnymi rukami. Míňaly sa časy, kedy cítili radosť z vykonanej práce, a majstrovská pýcha nedávala im spať pre terajšie príštipkárstvo. Obuvníci na prstoch spočitovali nové páry topánok, ktoré do roka zhotovili, bo s mizernými opravami a podbíjaním továrenskej práce chlúbiť sa nebolo veru treba. Krajčíri potajomky prešívali staré na nové a s neskrývaným hnevom pozerali na obchody s hotovou konfekciou seriovej výroby. Kováči často zohrievali si nečinné ruky nad vyhňou, zatiaľ kým učeň vyzváňal presmutne na nákove, vyrovnávajúc dáky ten klinec. Všetko uviazlo v hustej tme, a po tých niekoľkých rokoch, kedy sa žilo vyše miery a práca dudnela práve tak ako po práci veselosť, nastalo tiché vyžívanie. Za niekoľko rokov predpísali dane naraz — a ujúkajúca majstrovská pýcha spľasla ani mechúr. A i tu prišly exekúcie…

Nebolo nič platné zohrievať sa vzpomienkami minulých dobrých rokov, bo prítomnosť stávala sa vždy viac zatrpklou a spomínať dobrú minulosť bez toho, že by v nej bola nádej ešte lepšej budúcnosti, znamenalo otvárať dvere slabosti a zúfalstvu.

A toto ubíjajúce vedomie slabosti a bezradné zúfalstvo — to bola živná pôda pre nové krčmy. Vyrastaly po dedinách a množily sa natoľko, že veru bolo treba, aby pil každý „kto z boha“, nevynímajúc ženy a tým menej mládež. Zapíjala sa po krčmách neznáma bolesť, ktorá sám parom vie kde sa v ľuďoch brala, prelievaly sa sedliacke hrdlá, ktoré zadŕhal neviditeľný nepriateľ. Sedliaci chodili za svojimi veriteľmi a prosili: dočkajte mi! — chodili od súdu k fiškálovi, na berný úrad a za exekútormi, bedákajúc: poshovejte nám do zimy, až začne furmanka s drevom a vtedy azda čosi zaplatíme… I keď dočkali, i keď poshoveli na čas — čo to pomáhalo? Nemeniace sa cifry dlžôb, narastajúce dokonca o úroky, strašily dlžníkov v snách; sebamenší prírastok v gazdovstve obracal sa v tú stranu, kde zevala lačná gamba cudzieho bohatstva — a nedonášal nijakej radosti. Remeselníci, ktorí si v minulých rokoch sebavedome rozpásli bruchá, spúšťali so svojej honosnosti, až došli na svojom opasku do poslednej dierky. Hromžili a hľadali príčinu svojej tiesne v začarovanom kruhu, z ktorého nevideli žiadneho východiska.

Všetci hľadali akýsi kút, kde by bolo možné sveriť sa so svojimi ťažkosťami, aby aspoň tak shodili so seba kus ťarchy a utešili sa poznaním, že všetci hynú. A keď sa aj našiel niekto, komu dosiaľ nebolo natoľko úzko, nemali chuti počúvať jeho slová a v skrytu vedomia boli závistiví, utešujúc sa, že aj tohoto onedlho stisne…

V tomto stiesnenom ovzduší vyrastaly krčmy ani jedovaté huby. Ľudia do nich zapadúvali — zmámené muchy — v mámore a vynášali tu svoje zúfalstvo na podiv, zapadajúc prirodzene ešte do väčšieho. Tu sa prehajdákaly posledné groše, tu sa pilo na vieru, tu sa rodily skutky, nad ktorými sa svíjal krivý paragraf, tu sa večitá, zatuchlá morálka stredných vrstiev naštrbila a potom išlo všetko dolu vodou, krútňavou a bezvýchodnou tmou…

*

V mestečku v tomto čase zjavil sa nový človek, menom Minárik, ktorý prišiel odkiaľsi od Hrona. Čosi-kamsi pochodil po okolí, poobzeral si mestečko, oboznámil sa s ľuďmi, ktorých potreboval — a v kratučkej dobe otvoril si novú krčmu v miestach, kde vyrastaly nové domy a kde sa i naďalej predpokladal stavebný ruch. Mnohí občania, ktorým záležalo na dobrej povesti mestečka, zle zazerali v túto stranu; neďaleko odtiaľto práve dokončovali stavbu veľkého kultúrneho domu, na ktorý boly po celej krajine posbierané groše a postavená podmienka, že v kultúrnom dome nesmie byť žiaden výčap — a hľa: nebude výčap v kultúrnom dome, bude však kúsok od neho!

A ešte aká krčma!

Nie je dosť tejto pliagy alkoholnej — boly ešte potrebné karty a dievčatá…

Rozdudnela sa krčma do tmavých nocí, víno a pálenka tiekly ohnivým prúdom, gramofón zachrípol a reval ako opilý, aby nebolo rozdielu medzi ním a spievajúcimi. Gazdovia z dedín zapadali do krčmy, aby poznali toto nové čudo, furmani a mládež z mestečka trávili noci nad kartami a švindliarom, ktorí vyžili z tejto zábavy, vždy sa trafilo niekoho sodrať s kože. Železničiari na prvého nechávali tu polovicu výplaty, ba často sa stalo, keď žena za niektorým prišla zachraňovať čo sa dalo, našla len prázdne vačky. Pošuškávalo sa aj o krádežiach, lebo sa tu potulovaly aj také osoby, ktorých nik nepoznal a ktoré sa prichádzaly priživovať na tomto ošiale blaznejúcich hosťov.

Sama polícia mestečka popíjala tu často s ostatnými; úrady tiež zaryte mlčaly k rozvratným korheľstvám i zbojstvám. Až vtedy, keď sa mestečkom i celým vidiekom rozniesol chýr o tom, že korheli v noci vydúrili od jednej z čiašníc mladého miestneho úradníka tak, že tento zabudol vziať so sebou nohavice, a na druhý raz jedna prostitútka obkradla ženatého remeselníka o peniaze i o kabát, takže vraj tento zo zúfalstva chcel sa obesiť na prvom javore — bolo pánom jasné, že treba zakročiť. Len teraz prišlo im na um, že Minárik nemá žiadneho práva živnosť prevádzať, bo žiadosť na udelenie licencie, ktorú podal, nebola dosiaľ vybavená, a samotné podanie žiadosti ho preca k prevádzaniu živnosti oprávňovať nemôže. Minárik vedel však o mnohých takýchto prípadoch, kedy rozhodujúci úradní činitelia išli priamo na ruku — a nezľakol sa ani najmenej, keď mu okresný úrad zakázal čapovať a keď bol predvolaný na úrad k trestnému sudcovi.

Čakal pred dverami kancelárie a v duchu ešte raz opakoval si všetko, čo považoval za vhodné výhovorky, upevňoval a ujasňoval si svoj bojovný plán, lebo ani v najmenšom si nepripúšťal myšlienku, že by mal stratiť svoju sľubnú krčmu. Pravda — nepoznal dosiaľ trestného sudcu, povrávalo sa, že je veľmi ostrý: ale či nie sú všetci takíto sudcovia jednakí?

— Na môj’ dušu, pán sudca, ja som vtedy ani doma nebol, bol som na robote! — počuť za dverami hlas dákeho mládenca.

— Nevyprávajte do vetra… to sú plané výhovorky! — rozkríkol sa sudca, že až dverami otriasalo. — Kravále robiť po dedine… ľudí po ceste v noci znepokojovať… na to sú paragrafy!

— Aha, — pomyslel si Minárik, — rušenie nočného pokoja. A bere to ostro ako dáky abstinent, čo sa nikdy nenapije…

Keď vyšiel dedinský mládenec, ktorého ani pánboh pred pokutou nezachránil, vstúpil do kancelárie on sám. Sudca sedel za písacím stolom, zavalený aktami, elegantne vyobliekaný a upravený. Ani sa neobzrel a zostal naďalej vhĺbený do záplavy papierov. Len jeho sivejúca hlava s ostrým temenom vŕšila sa nad klbkom ticha, ktoré v miestnosti panovalo.

Minárik zakašľal a nesmelo zahmkal. Zdalo sa, že to ticho a sudcova ľahostajnosť ho odzbrojila. Pripravené výhovorky a bojovný plán sa roztratily a on začal prestupovať s nohy na nohu.

— Ako sa voláte? — spýtal sa konečne sudca, nepodvihujúc ani teraz hlavy z rozloženého aktu.

— Minárik, prosím… majiteľ krčmy. Ja ohľadom tej krčmy, pán sudca. Naozaj nechápem, prečo mi bolo zakázané…

— Ja vám to hneď poviem, — vyrútil sa naň sudca a len teraz sa obrátil k Minárikovi tvárou v tvár. — Kde ste to videl, že sa podá žiadosť o licenciu a hneď sa otvorí krčma bez toho, žeby sa dočkalo vybavenia žiadosti? Viete sám dobre, že živnostenské spoločenstvo podalo proti vašej žiadosti protest… a to už voľačo zaváži! Najmä keď ste v žiadosti hovoril o krčme, a sriadil ste pelech pre hazardných hráčov a… bordel!

Bol to zlý útok na Minárika. Trestný sudca Karaba rozbehol sa doň plným frontom. Tmavé oči za okuliarmi — to neboly oči, ale skôr ostré pazúry, ktoré sa vrývaly do svojej obeti. Zvyk panovať, vždy za cenu čohokoľvek víťaziť, srážať korisť bez odporu k zemi — to všetko blčalo z tých zasklených očú a suchá, žltá tvár, pokrytá hlbokými vráskami, bola bezcitná. Týmto pohľadom zahľadel sa Karaba na Minárika, avšak týmto pohľadom, ktorý sa z pamäti druhých ľudí nesmýva, práve — všetko prehral.

Minárik ani keby odrazu vyšiel z tmavej hory: tak sa pred ním rozvidnelo a úžas, ktorý ho z toho pojal, nedával mu ani slovom, ani hláskou odporovať trestnému sudcovi. Až neskoršie, keď sa ako-tak vzpamätal z ohromujúceho prekvapenia, uvedomil si svoju terajšiu neočakávanú prevahu nad trestným sudcom. Zmiernil hlas nakoľko najlepšie mohol, a s poriadnou dávkou výsmechu vravel:

— Keby som bol vedel, že idem k pánu trestnému sudcovi Karabovi, bol by som sa už vopred postaral, aby si pán sudca ušetril zbytočné rozčulenie…

— Ako sa to so mnou vyprávate? — vyhriakol Karaba, ktorý zrazu neočakávaným obratom ztratil niť a nič z toho nerozumel. — Upozorňujem vás, že môžete byť trestaný aj pre urážku a zľahčovanie úradnej osoby a že celú vašu krčmovú záležitosť môžem postúpiť ďalej. Aspoň sa s vami nemusím babrať!

V Minárikových zrakoch však zahraly výsmešné ohníčky a hlas jeho naplnil sa neobyčajnou istotou, keď vravel:

— Pán trestný sudca, pán Karaba, — a na toto meno priložil významný prízvuk, — vy mňa nebudete trestať ani pre urážku, ani moju krčmovú záležitosť nepostúpite vyššej inštancii. Naopak — my sa dohovoríme a všetko bude v poriadku. Ja budem nerušene prevádzať svoju živnosť, a vy… budete po svojej vôli trestať dedinských laganov.

Toto už svojou drzosťou prekročilo všetky medze. Trestný sudca vyskočil zpoza stola ku dverám, vysoký, suchý a štihlý. Minárik zastúpil mu cestu a pri tom, keď ho videl tak pred sebou stáť, znovu sa bezpečne presvedčil, že sa nemýlil: bol to on!

— Pán Karaba, — začal už teraz otvorene Minárik, neobťažujúc sa zbytočným titulovaním sudcu, — ja vás poznám. Vy ste bol počas vojny notárom na Horehroní, v Pohorelej, a ja som zas na vidieku kupčil s hovädzím statkom. Bol som každý deň v styku s ľudmi, nad ktorými vy ste bol všemohúcim bohom. Bol to rychtár, žandári, farár, ale hlavne vy, ktorí ste z tých ľudí cicali krv. Pamätáte sa… pamätáte tie časy, kedy život i smrť toľkých ľudí závisela na vašom rozhodnutí? A pamätáte, ako ste toho vedel využiť?

Trestný sudca, ani keby bol bleskom zasiahnutý, sosul sa celý do seba a niekoľkými podvedomými krokmi odtackal ku svojmu kreslu. Chcel kričať, brániť sa, ruvať a vykopnúť Minárika zo dverí, chcel by zničiť toho živého svedka udalostí, o ktorých dosiaľ nikto v meste nevedel, aby zostal naďalej čistý a bezpečný v očiach svojej spoločnosti, avšak celé telo oslablo a myseľ trčala na jednom mieste ako noha v smole. Oči už neboly zadierajúcimi pazúrmi — boly prosiace ako oči psa, keď ho bijú. A Minárik, využívajúc svoju prevahu, skutočne bil:

— Chlapi vtedy boli na frontách a ženy samy doma. Každá si pýtala podporu, ale ju dostala len taká, ktorá vám bola po vôli. Dnes už sám ani nepamätáte, koľko žien ste zneužil… A boly aj také, čo sa vám daly a podporu preca nedostaly, bo ste ich ťahal za nos. A koľko chlapov pre vás sedelo v kriminále, že neupisovali pôžičky, ktorými ste sa chcel pred pánmi blysknúť; že zatajovali zemiaky a raž pred rekviračkami, alebo že o jeden deň natiahli dovolenku?

Karaba sa prehol v chrbte, ako keby mu bol niekto vrazil nôž medzi lopatky, zavesloval bezmocne pravou rukou v povetrí a vzmohol sa na jediné slovo:

— Čušte!

Minárik bol zrejme natešený, že sa mohol posadiť na vysokého koňa, a neľútostne zarezával do živého, dokiaľ v Karabovi badal len iskierku odporu:

— A keď vám v prevrate všetko, čo ste si zasial, vyrástlo nad hlavu… vy viete, čo ste spravil: zakiaľ ľudia robili z vášho krásneho nábytku, piana a obrazov triesky, utiekol ste z Pohorelej na Mašu; a keď ste sa dozvedel, že chlapi i ženy sa ozbrojili čím kto mohol a že vás idú zabiť, poslal ste oproti nim jedného chlapa, aby ich zavrátil a poradil vyrabovať židovu krčmu. Vy ste zatiaľ bežal cez hory a vrchy do Popradu, kde ešte bola maďarská národná garda — a s tou ste prešiel nazad do Pohorelej. Viete, ako ste vtedy sjednali poriadok? Koľko ich zastrelili? Koľko krvi a sĺz to stálo, aby ste si vy zachránil život? To ste vtedy robil v záujme Maďarska — a dnes ste československým trestným sudcom…

Karaba zhlboka vydýchol, ako keby s neho spadol balvan, vstal pomaly a vážne zpoza stola a prechádzajúc pomaly, tichým krokom priestrannú kanceláriu, s mrtvolne bledým lícom, vravel:

— Pán Minárik…

Bolo za chvíľu ticho.

— To som nezachraňoval Maďarsko. To som zabraňoval revolúcii. Rozumiete ma… Ani dnes by som iné robiť nemohol…

Táto výhovorka bola však príliš slabá, najmä preto, že sudca sám nesnažil sa ju zvlášť prízvukovať. Minárik však vycítil, že tento okamih je na prelome a že si teraz musí poistiť vydobyté pozície.

— Pán trestný sudca… ja som vlastne chcel len ohľadom tej krčmy. Mňa do takých všelijakých vecí nič. A viem mlčať kde treba. Mne sa jedná len o moju česť… a o moju živnosť.

Keď sa už mali rozchádzať, Karaba vstal, podal Minárikovi ruku, významne mu ju stisol a lúčil sa:

— Spravíme to už akosi, pán Minárik, musíme. Jestliže vám však môžem radiť, vtedy radím: nedržte tam všelijaké tie dievčatá… Z toho je medzi obecenstvom najväčšie rozhorčenie…

— Uvidíme!

Minárik s úctivou a hlbokou poklonou sa vytočil zo dverí a Karaba poklonu opätoval.

Keď už sudca vo svojej kancelárii osamel, úplne sa poddal dojmu z poslednej návštevy. Bol dokonale zronený a nevedel si nijako usporiadať v rozčulení myšlienky, ktoré sa rozbehly ako kŕdeľ oviec. Obnovoval si chtiac-nechtiac tie búrlivé dni, kedy praskla obruč nad svetom a hnev ľudu vylial sa z koryta, mutná rieka, ktorej brehy nestačily. Bola to pravda, čo hovoril Minárik, ba len kus pravdy, ktorý ľuďom ležal na dlani. Celá pravda však bola v Karabovom vedomí — a celej pravdy okrem neho nikto nezná. Avšak celá pravda, ktorá leží v ňom, nie je nebezpečná. Tá je uspaná priebehom temer celého desaťročia a dobrou štátnou službou. Nebezpečnou môže mu byť hoci len tá časť pravdy, ktorú si osvojí verejnosť. Minárik bude mlčať len vtedy, keď nebude hatený vo svojom krčmárstve. Okresný úrad má v týchto veciach veľké slovo. A Karaba je trestným sudcom na okresnom úrade…

Keď si však celú vec ešte viac a dôkladnejšie premyslel, skoro sa na seba až hneval, že v prvom okamihu mohol byť tak zronený. Či nemá dosť známych a títo zas svojich známych, ktorí podobne robili a prebíjali sa k terajším karieram?

A ľutoval, že pred Minárikom viac nezdôraznil svoju obhajobu: skutočne, proti vzbúrenému, revoltujúcemu ľudu ani dnes by ináč nepostupoval.

— Nás vždy môžu potrebovať, — dobavil sám pre seba. A s týmto vedomím sa uspokojil.

*

Z pravotárskej kancelárie, ktorú mal dr. Rosenzweig na hlavnej ulici okresného mestečka, vyšiel gazda Magát a zamieril priamo dolu ku stanici, hoci na vlak bolo ešte mnoho času.

Gazdovia z dedín, ktorí zanechali kone aj s vozmi na dvore krčmy, prechádzali váhavo ulicou, postávali na jednom mieste a vymieňali si svoje starosti, ktoré si boly podobné ako šesták šestáku. Keď zbadali Magáta vychádzať od fiškála, trpko sa usmievali a spomínali:

— Nu, sviňa nenažraná… koho si zas stisol…?

— Súd len aby Magátove veci vybavoval.

— Veru…

— Ani nepoviem. Či je len Magát taká ploštica? Dosť je takých ako on… jedných cicia ten, druhých zas ten.

— Ba veru! Keď ťa začne banka pre dlžobu naháňať, je to to isté. A spýtajme sa, koľkým na píle ešte nezaplatili za furmanku… a čo iné. Aj by sa človek súdil, ale by bol chumaj, pchať súdu a fiškálovi nové peniaze. Tak si vždy myslievam…

— Pravda je. Nášho človeka môže naťahovať každý: berňák, firma, exekútor, súd, banka a každý čert. A my? Pre nás niet obrany. Bože chráň — súdiť sa! Proti takým pánom! My musíme byť radi, keď nás nikto nežaluje… a ináč musíme čušať.

Nebolo žiadnych radostných povinností, s ktorými by títo sedliaci boli prichádzali do mesta. Mesto bolo im cudzie, inakší život tu prúdil, ľahší a hybkejší, ľudia sa v ňom vedeli obracať a prichádzať na svoje, nech už akýmkoľvek spôsobom. Možností mali viac: tu už nie sú drevené chalupy, ale múrané domy; v nich nie je kus starého nábytku, ktorý sa dedí s pokolenia na pokolenie, kým ho chrobač neprevrtá, ale nádherný nábytok s drahými vložkami a brúseným sklom; tu nie je raňajka na vlas podobná obedu a obed zas večeri, s večernými zemiakmi, kapustou a kýškou, tu sa každým dňom vyvárajú jedlá, ktorých sedliacky žalúdok nikdy nejedol, bárs by to bolo o jakých hodoch. A potom práca! Či je to dáka práca? Jeden vysedí pár hodín v kancelárii, druhý zas v škole deti poučí a ide, iní sa zvŕtajú v obchode, z ktorého nie darmo tučnia a bujnejú, a ostatní — koľko je ich! — vysedávajú v kaviarni nad kartami, od rána do večera. Žiaden z týchto nemal v ruke pluh, žiaden nevylamoval z role čakanom kameň, žiaden v hore drevo nestínal, žiaden z nich nebol v koži sedliaka, keď mu búrny príval nivočil v niekoľkých minútach úrodu — a výsledok celoročnej ťažkej práce.

Preto bolo mesto i ľudia v ňom príliš cudzie týmto gazdom.

Preto na zpiatočnej ceste šibali koníčky, aby boli čím prv na dedine. Preč od tohoto ľahkého života, kde každý ešte v práci myslí na zábavu, preč od tých ľudí, ktorých — zdá sa — pracovať ani nevidno a ktorí preca storaz lepšie žijú, preč od všelijakých úradov, kde na sedliačka kadeaký paragraf pripravujú a plať!, — preč od súdov, kde sa celé rodinné majetky prehrávajú, alebo sype sa trest ako síra a oheň, preč od obchodov, kde sedliaka dľa ľúbosti naťahujú a menia si ceny v každom prípade, preč od advokátskych kancelárií, týchto bolestných vredov na tele bezbranného ľudu!

Preto aj tí, čo dnes stáli na ulici pred krčmou, vzierali nepriateľsky k domu dra Rosenzweiga. Mnohí mu akiste na jeho prepych doplatili…

Dr. Rosenzweig už po niekoľko dní usilovne premýšľal o mnohých problémoch, ktoré sa mu do cesty navalily a riešenie ktorých bolo veľmi dôležitým pre ďalší dobrý chýr jeho činnosti. Jedným z týchto problémov bolo zabezpečenie krčmovej licencie pre Minárika. Skoro až ľutovať začínal, že si vzal túto vec na starosť, bo vydobýjať licenciu — to vyžaduje mnoho námahy, využitia stykov, zásahu politických činiteľov a podobných krôčkov v nečujných papučiach. Je pravda — za prajné vybavenie sa priamo zlatom platí, avšak dr. Rosenzweig preca len cítil, že nie je možné (už z osobného hľadiska), aby sa dal vymáhať krčmu každému chumajkovi, ktorý po nej zatúžil. Rozhodol sa preto, že Minárikova licencia nielen že musí o ňom rozdúvať po kraji chýr, však že sa musí okrem toho dobre vykúpiť…

— Doktor Kraus!

U druhého stolu, celkom v ústraní, sedel mladý koncipient, vhĺbený do svojej práce. Prišiel nedávno ku dru Rosenzweigovi na advokátsku prax a veľmi skoro osvedčil sa ako čulý, iniciatívny človek, znajúci využiť svojich vedomostí, známostí i — možno povedať — určitého druhu prefíkanosti, tak veľmi potrebnej pri tomto povolaní.

— Prajete si, prosím?

Jeho zrak prejavoval napiatu pozornosť a schopnosť okamžite reagovať:

— Mám tu takú vec… azda o nej už viete. Rád by som akosi skoncoval tú záležitosť Minárikovej krčmovej licencie.

— Očakávate, samozrejme, prajný výsledok, pravda, pán šéf?

— Nu… rád by som. S touto nádejou som sa za vec zaujal. Preca by sa neoddalo exponovať sa v prípadoch vopred stratených. Myslel som, že vydobyť Minárikovi licenciu nebude žiadnym ťažkým problémom. Až teraz som zbadal, že…

— Myslíte snáď, že je ostrejší kurs? Že sa voľačo zmení, keď jednotlivci hlásajú ostrejšiu vojnu krčmám?

— Nie tak. Presvedčil som sa, že vo vymáhaní krčmových licencií nestačia osobné priateľstvá. Tu už treba… politickej strany využiť. Tá musí zavážiť. A ja, na nešťastie, nemám žiadnych priateľov v politických stranách, ba ani sám… Minárik je organizovaný sociálny demokrat.

Dr. Kraus sa ešte spýtal:

— A čo mienite, pán šéf, v prípade prajného vybavenia licencie?

— Nu… to je jasné! Rád by som všestranne využiť. Len keby…

Bolo vidno, že dra Rosenzweiga poriadne omíňala celá táto vec, a že z nej nevidel akosi žiadneho jasného východiska. Nemal dosiaľ veľkej praxe vo vymáhaní krčmových licencií. K tomu bolo bezpodmienečne nutné mať mnohé politické známosti, a hoci i tieto dr. Rosenzweig mal, preca medzi nimi nebolo známostí zo soc. dem. strany. Preto bol v tomto prípade na vidomočú neistý.

Dr. Kraus vedel už dobre o celej záležitosti. Neukazoval však nikdy svojich karát prv, kým nebolo výhodné a treba. Teraz však okamžite vypozoroval príhodnosť chvíle a usmievajúc sa trocha sebavedome, vravel:

— Mohol by som túto záležitosť vziať na seba…

— A to ako? — Dr. Rosenzweig bol touto odpoveďou neočakávane prekvapený.

— Bolo by škoda strácať takú skvelú príležitosť… Môžete sa spoľahnúť. V tomto prípade netreba si lámať hlavu s povolením licencie. Tu je vážnejšia otázka podľa mojej mienky: ako to navliecť, aby sa krčma rentovala aj nám. Bolo by málo, žiadať len dobrú odmenu za vydobytie licencie.

Odmlčal sa na chvíľu, jeho tmavé, unavené oči blúdily za chvíľu po celej kancelárii, po ťažkých, olejových maľbách v zlatých rámoch, a potom už ako keby s druhého brehu vravel:

— Krčma bude, o tom nemôže byť žiadnych pochybností, no táto krčma… môže byť súčasne sprostredkovateľňou klientely — našej kancelárie…

Dr. Rosenzweig bol najprv prekvapený istotou, ktorá už dnes sľubovala bezpečné vydobytie licencie, a smelosťou, s akou koncipient budoval svoj plán. Vedel však a za ten krátky čas, ktorý uňho dr. Kraus trávil, dostatočne poznal neobyčajné schopnosti a predpoklady úspešnej práce, ktoré v mladom a hybkom koncipientovi sa prejavovaly, a považoval za potrebné spýtať sa len na jedinú malú indiskrétnosť:

— Vy ste organizovaný u soc.-dem.?

Koncipient, badavší hneď, že plne triumfuje, s prefíkaným úsmevom odvetil:

— Kde chcete…

Dr. Rosenzweig od tohoto okamihu sa v záležitosti Minárikovej celkom uspoľahnul na svojho mladého koncipienta.

A výsledok sa skoro dostavil.

*

Čas, neutíšiteľný vietor, trhá lístky kalendára a dni odpadávajú v jeho závane jeden za druhým ako stromy v hore. Ako dedovia orali, orajú vnukovia dnes na týchto poliach, ako sa otcovia pre nič za nič súdili, súdia sa deti do úmoru. Kto vie, koľko ľudí tu v kraji chodí celými procesiami do advokátskych kancelárií a k súdu, aby uplatňovali s úpornosťou baranov svoje primitívne názory na právo a dali sa pri tom vyzliekať z poslednej košele a ochudzovať o poslednú roľu! Súdia sa furmani o mzdu s firmami i sedliackymi drevokupcami; súdia sa súsedia o prioranú medzu, o mizernú hrušku na rozhraní rolí; súdia sa deti s rodičmi a rodičia s deťmi o úbohý, do zaplakania malý podiel majetku, bez ktorého — zdá sa im všetkým — nemožno spokojne žiť ani zomierať; súdia sa dievky, matky nemanželských detí, s mládencami, ktorí ich v horúcich nociach s láskou prespali… Okresné mestečko je ani pútnické miesto, kde možno pri súde na všetky bolesti najsť potrebný liek. A prv, kým prísť k súdu ako pred tvár spravedlivého božstva, treba spraviť niekoľko zastavení a božstvu obetovať: koľko je krčiem od domova k súdu, všade sa zalieva sžieravá vnútorná bolesť a vykrikuje sa do sveta právo, ktoré s ľudského stanoviska každý rozumie; posledné zastavenie však — u fiškála, a tu s ľudským stanoviskom nik sa nebabre, tu sa len vypočuje podstata sporov, vyzvedajú sa majetkové pomery klientov a vyberajú sa vopred zálohy…

Je to úžasná pliaga, ktorá hrdúsi ľudí ani vlkodlak. Veď tie majetky, o ktoré sa v sporoch jedná, sú tak malé, že často nestačia ani na zaokrytie pravotárskych požiadaviek, a alimentačné povinnosti, ku ktorým mládencov prisúdia, zostávajú i tak mŕtvou literou rozsudku, bo ruky mládencov sú silné, avšak bez práce a oni sa stávajú nemanželskými otcami jedine preto, že nebyť lásky, neoddalo by sa už veru ani život žiť… Nik z tých, čo spory pri súde vyhrali, život si neosladili, zasiali iba nepriateľstva medzi seba a vypožičiavajú kde-ako peniaze, aby mohli za svoje malicherné víťazstvá zaplatiť fiškálovi. A tak sa súdia, súdia, prehrávajú tí, čo nikdy nič nemali ani mať nebudú, vyhrávajú firmy, bohatí drevokupci a niekedy sedliaci, otcovia, deti, prespanky, avšak títo poslední iba pre svoju smiešnu česť a väčšie dlžoby i biedu…

Len pravotári sa usmievajú, premávajú na autách z mesta do dedín, nahuckávajú ľudí a v darmožráčskej nezodpovednosti kreslia im pred očami smelé víťazstvá, aby napokon ľudia s bezmocným vztekom chodili do banky a dávali si pôžičky zaintabulovať na posledný kúsok role, keďže chalupa nad hlavou nič nestojí.

*

Dr. Kraus vstúpil do priameho styku s miestnou sociálne-demokratickou organizáciou; postup jednania, ktoré mal predtým so svojím šéfom, obrátil tu celkom na ruby a začal práve s opačného konca. Keď sa dostatočne oboznámil s predsedom miestnej organizácie, obuvníkom Šimkom, keď kde-tu poradil v právnych otázkach niekoľkým členom strany a šikovným vystúpením v niektorých záležitostiach, pretriasaných na schôdzkach, nadobudol už akej-takej pôdy pod nohami, a keď sa medzi členstvom pochvalne pošuškávalo, že prišla konečne raz šťuka medzi kaprov, začal s veľkým zápalom uplatňovať svoj plán.

— Súdruh Šimko, máme tu také skvelé možnosti…

Šimko bol vonkoncom okúzlený čulosťou a dobrými návrhmi mladého súdruha, ktorý sa tak oduševnele hlásil ku práci v robotníckom hnutí, a preto veľmi rád mu načúval.

— Treba len trocha potisnúť, aby súdruh Minárik dostal licenciu, a vtedy máme všetko ani na dlani. Predstav si, súdruh: dostali by sme tam spolkovú miestnosť… a to nezaškodí ani jemu, ani nám. Ďalej…

Vyjsť s tromfom alebo ešte nie? — rozvažoval si Kraus. Potom sa však preca rozhodol, aby obraz, ktorý pred Šimkom maľoval, bol krajší:

— Získali by sme tým rozhodne na nájomnom, ktoré teraz treba draho platiť. Hlavné však, čo je: získali by sme veľký vliv aj na sedliacke masy!

— A to už zas ako? — nepochopil Šimko ani zbla z tejto smelej perspektívy. Dobre mu padlo, že mohol s Krausom rozprávať. Dobre mu padlo, že je to mladý, čulý človek, plný dobrých návrhov a nepredvídaných kombinácií. A ešte aj to mu dobre padlo, že sa Kraus nijako neodťahuje od práce v organizácii, ktorá dávno čo začínala sosychať sa v bezplodnosti, a že rozvíril smradľavú hladinu malomestskej politiky. Posledné Krausove slová ho príliš prekvapily a preto sa ešte raz ozval:

— A to ako?

— Spravili by sme v Minárikovom dome stálu právnu poradňu pre mesto i vidiek. Rozumie sa samo sebou… porady boly by pre každého celkom bezplatné…

Šimko na tento plán naletel ani mucha na medový hrnec. Neobyčajne sa mu zapáčil Krausov plán. Videl už v duchu všetkých tých, ktorí až doteraz boli vydaní na pospas nesmyselným pravotám, ako putujú k Minárikovej krčme, aby sa poradili a z povolaných úst presvedčili o možnostiach alebo bezvýhľadnosti sporu, ktorý ich omíňa. Predstavoval si, koľko ľudí bude možné zachrániť pred úpadkom, koľkých uchránia pred zbytočnými výdavkami a koľkým zas dopomôžu nastúpiť cestu práva bez toho, žeby boli zavedení.

Mestom i vidiekom poletí chýr: postarali sa socdemiti a zastupujú sa za práva chudoby! Budú ho roznášať od chalupy k chalupe furmani, ktorých sa nepodarilo firme okmíniť, budú vyprávať gazdovia, ktorých od pravoty odhovorili, a potvrdia i rodičia s detmi, usmierení rozumným slovom v bezplatnej poradni…

— Súdruh Kraus, — potriasol Šimko koncipientovi rukou a zadychčal sa priamo v radostnom prekvapení, — pán doktor, toto je naozaj dobrá myšlienka. Veď si sám vieš predstaviť… koľkým ľuďom sa tu dá pomôcť…

Dr. Kraus síce túto humánnu stránku veci nijako neprizvukoval. V túto stranu nechával si dvierce dokorán otvorené. Zato však vyšiel s tým, čo sa zdalo ako-tak zabezpečené:

— Pomôcť… Samo sebou, že pomôcť. Nám sa však musí predovšetkým jednať o morálny a agitačný úspech. Organizácia tým neobyčajne získa. Budeme si upevňovať pozície na vidieku. A to treba. Môžu prísť voľby… a vtedy sa ukáže, akú dôveru sme si získali medzi ľudom. To je, súdruh Šimko, možnosť obrovskej propagandy, taká poradňa. Tak sa na to musíme pozerať… Okamžite bol svolaný miestny výbor strany. Obraz, ktorý pred nimi so zvýšenou výrečnosťou odhaľoval dr. Kraus, obraz rastúceho vlivu strany nielen v meste, no hlavne na vidieku, všetkých zaujal. Zaujal ich tým viac, že všetci cítili už temer po tri roky, ako uschýňajú v nečinnosti, a jako po víťazstvách strany v poprevratových rokoch pomaly strácajú pod nohami zem, zatiaľ čo ľudáci pri posledných voľbách zadrhli im slučku okolo hrdla. Cítili, že čosi nie je v poriadku, cítili, že celý ten strannícky stroj, do ktorého sa zapli, nebeží tak ako by bežali snáď oni, ani tým smerom, ani tak prudko, a cítili že keby sa aj sami niektorí chceli rozbehnúť tak, ako si po svojom, dľa svojich vlastných bolestí predstavujú, ktosi by razom zahamoval… Dosiaľ len cítili. Srdcom a nesmelo. Nevedeli si veci vysvetľovať. A v mrtvej mláčke, ktorým bola miestna skupina ich strany, nenachádzali dosiaľ vysvetlenia. Preto sa nazdávali, že celá otázka je vecou pohybu, činnosti a rozkývania zatuchlých vôd, v ktorých miestna sociálne-demokratická organizácia po krky trčala. Preto tiež z veľkej väčšiny vítali koncipientov návrh a videli v ňom zlaté šporny, pod ktorými sa vzopne ukonaná kobylka — organizácia.

Drevorobotník Comorek, jeden z nemnohých robotníkov v miestnom výbore strany, prihlásil sa ku slovu:

— Dobrá vec je to… Len na kieho čerta pri tom musí byť tá krčma? Keď už sa chce dr. Kraus tej veci venovať, mohol by dakde inde. Už by sa dáka malá miestnosť medzi nami našla… Tá krčma…

Zacvendžalo to ako kosa o kameň, hoci Comorek ani poriadne nedokončil. Zasmiali sa, títo obchodníci, remeselníci a učitelia medzi ostatnými robotníkmi, honosný výbor strany, a zahlušili malú iskierku prúdom rečí, ktorým dal predseda Šimko napokon smer:

— Nik tam nemusí piť. A ostatne každý, kto príde z dediny do mesta, ten už si dozaista jedno-dve deci ďubne. Poradí sa ohľadom pravoty, a pri tom si na mieste upije… u súdruha. Nemusí nosiť groše židom…

Rozkývaly sa všetky páky. I tí, čo nikdy do žiadnych schôdzí nechodili a ktorí na niekoľkoraké členstva v tichosti zabúdali, zavoňali ostrejší vzduch. Tremboš, majster-natierač, spravil prekrásnu bielo-červenú tabuľu s nápisom: Bezplatná právna poradňa. A vyvesil ju na stenu Minárikovej krčmy. Obecní tatkovia, členovia strany, po známosti spracúvali ostatných členov zastupiteľstva, sľubujúc protináhrady pri najbližšej príležitosti, pohli sa i členovia okresného zastupiteľstva a z výboru strany vypisovaly sa vyšším stranníckym orgánom informačné zprávy o stave veci so žiadosťou o účinnú intervenciu.

Zatiaľ čo mrtvé, popísané papiere potuľovaly sa po meste, okrese i Bratislave, ožila nevídaným spôsobom Minárikova krčma. Nebolo ani dosiaľ žiadneho povolenia k výčapu — a hľa, pri dobrej vôli všetko možné. Hazardných hráčov vykázal do malej komôrky, kde mohli dľa ľúbosti a bez svedkov zvyšovať po svojom bank, dievčatá dočasne prepustil, aby zahladil smutný chýr svojich počiatkov a splnil žiadosti svojich politických priateľov. Prichádzali, aby vyhoveli vžitým moresom, aby podporili — možno povedať — svoj vlastný podnik, a vďaka Minárikovej vynaliezavosti a čulosti vedeli sa často rozchádzať až nad samým bielym ránom. Boli aj takí, čo neobyčajne vysoko cenili polienko svojho výborníckeho podpisu, pripojeného na doporučenie krčmy, a vtedy Minárik vedel, že treba čiernou kriedou do komína písať, čo vypili.

Okresný náčelník dobre vedel o živej krčme. I trestný sudca Karaba často sa mnohého dopočul… a mlčal ani hrob. Tieto vysoké inštancie stratily by na svojej vážnosti a majestáte, keby sa maly špiniť s každou maličkosťou, a potom — ani prvý, ani druhý nie je preca žiaden policajt. Treba byť dôsledným po stránke formálnej a čakať, až policajti ako dozerajúce orgány oznámia zistené nezákonnosti a priestupky.

Tak bolo v meste.

Po dedinách sa zatiaľ záplavou rozlieval denaturovaný lieh. Niekoľkoročný zákaz voľného predaja strašil len v sbierkach zákonov a nariadení. Nebolo tej moci, ktorá by zhubnému prúdu mohla do cesty postaviť hať. A keby na hraniciach boly stály stovky žandárov, neboly by zabránily tomuto hroznému zlu, ktoré až dosiaľ skrývalo svoje rôžky. Žandári mohli zadržať pašeráka jedného, dvoch, nemohli však prezerať celé vlaky, s ktorými chodili zo Sliezska, nemohli znať všetky čierne chodníčky hlbokou horou, po ktorých prinášali ľudu lacný liek na jeho biedu. Predávali ho za 25 — 30 Kč liter, a z toho boly potom tri litre trúnku, ktorý oči zaslzel a hrdlo zadŕhal: taký bol tuhý.

Vinco Soviar sám ho síce nepil. Nebolo mu treba, aby išiel za lacným. Od tej doby, čo ho Tvardek nahovoril na tento obchod, nebol už preca natoľko na groš utisnutý. Predával, potvora, neobyčajne šikovne. Zásobil trúnkom každú svadbu, gazdovia pri žatvách túžili sa s pomocníkmi z jeho zásob, a preca veľmi mnohí z tých, čo breňák pili, nemali ani potuchy o tom prameni. Aj žandári, prirodzene, darmo chodili dedinou: nemohli najsť viníka, keďže nebolo žalobníka.

Krčmár Čečotka, gniavený zákernou chorobou vždy viac, posedával na jasennom slnku na podstení krčmy, často však musel ľahnúť a za niekoľko dní sa ani nepohol. Krčma mu od srdca odpadúvala, vchádzal akosi sám do seba, a mnohí susedia, ktorí k nemu prichádzali posedeť, badali na ňom zvláštnu vec: Čečotka viac ako inokedy… začal rozmýšľať o živote. A jestliže sa o živote rozmýšľa tu, kde nie je toľko času, je to zlé znamenie. Naraz všetci badali, že Čečotka je v tvári žltý a chudý, hoci takú tvár vždy mal, pozorovali, že jeho hlas zneje akosi hlucho, ako zpod zeme, hoci nemal nikdy zvučného hlasu, a že mu ruky zjemnely a zbelely ani keby v nich krvi nebolo, hoci každý z nich vedel, že Čečotka už za dlhé roky žiadnej ťažkej práce nekonal.

Najčastejšie k nemu prichádzal Vinco Soviar. Vediac, že Čečotku kántri zlá choroba so dňa na deň, vždy viac, dopriavajúc mu dva týždne nádeje a odpočinku, aby ho v nasledujúcom týždni položila na lopatky a dokonale vyžmýkala, pripravil si už cestou dáky žart, aby nenaďabiť hneď prvým slovom na chorobu, ktorej lepšie sa nedotknúť.

— Máte to ani vo veľkej reštaurácii… hosťov plno, a šéf sa vyvaľuje. To už len ozaj páni môžu…

Medzi krčmovou miestnosťou a kuchyňou, v ktorej ležal Čečotka v páskatých perinách bledý, bola sieň. Oboje dvere — do krčmy i do kuchyne — boly otvorené a preto v kuchyni bolo možno počuť každé slovo chlapov, ktorých obsluhovala Čečotkova žena.

— Parom ho vie, ako je to, — vypráva krčmár Soviarovi, — krčma je plná ľudí, a že by toho veľa vypili, to už zas nie. Akosi sa im odnechcelo…

Z krčmy zaznelo štrnganie niekoľkých pohárikov.

A keď vypili, keď si oddýchli a prešli mokré rty chrbtom ruky, karhal jeden z chlapov krčmárku:

— Máte to, tetka, akési slabé. S týmto trúnkom veru červa neotráviš…

— Počul si? — pýta sa Čečotka invalídu. — Červa chcú v žalúdku otráviť… Eh! A to často prídu už do krčmy opití…

Soviar mlčal ani vinník pri výsluchu.

*

Po bielej hradskej, ktorá sa v ostrom záhybe stáčala z mesta von, išlo pomalou rýchlosťou osobné auto pravotára Gavlasa. Majiteľ sám si ho riadil a vedľa neho sedel, nadhadzovaný pružinami mäkkého sedadla, redaktor Fojtik s pripraveným zápisníkom.

Krajom postupovala mierna, teplá a slnečná jaseň. Gazdovia s polí raž už skosili, zostaly po nej sivo-biele strniská a na nich gágaly husi v roztratených kŕdloch, poskakovaly malé dievčatká a zažíhaly sa veselé ohníčky pastierov. Sladkou pohodou septembrových odpoludní dýchaly tieto chvíle a nebolo ničoho, čo by sa násilím trhalo a mýkalo v šteklivých putách poletujúceho babieho leta. Na záhonoch stál dosiaľ ovos, nedozrevší pod kosu, a zemiaky v pokrivených šnôrach riadkov boly zelené — vňať nijako nechcela schnúť. Ľudia, ktorí sa náhodou ponevierali na roliach blízko hradskej, vyzerali spokojne; sohýňali sa k zemi, vyhrabujúc okolo zemiakov zem, aby mohli posúdiť úrodu, alebo drhli ovos do dlaní, odfukujúc plevy, a vidno, tento rok ešte akosi dobre ukazuje. V ich očiach sedel dobrotivý úsmev a vedomie sa plnilo dobrým zvestovaním. Len aby ešte trochu držal čas — a to môžu prísť v októbri nekonečné dažde, inokedy aj so snehom bývajú, a vtedy by bol koniec úsmevu i skromnej bezstarostnosti.

Auto sa vlieklo po hradskej pomaly ani slimák. Dr. Gavlas veľmi rád konal vychádzky s autom do dedín a znal po celom vidieku temer každý strom i samotu. Bol tunajším rodákom a preto z inakšieho mäsa ako tí pravotári alebo cudzí úradníci, ktorí vyrastali v celkom inakších pomeroch, v inakších rodinách, s inakšou výchovou a v inakšom kraji, a ktorí preto mali pre posudzovanie ľudí a ich činnosti len mrtvú, papierovú šablónu a nikdy nemohli, nechceli poznať pramene, z ktorých vyvierajú dobré i zlé skutky tunajších ľudí.

Dr. Gavlas vyrástol však v jednej z týchto čiernych, drevených chalúp, pod opaterou matere, bo otec chodil po drotárke ďalekým Ruskom a nevraciaval sa každým rokom z takej diaľky domov. Preto bol z krvi i kosti tohoto ľudu, pýšil sa tým, že vyštudoval za drotárske peniaze, a jestliže sa niekde pretriasaly otázky, vyžadujúce znalosť pomerov kraja, vedel vždy pripojovať veľmi cenné poznámky. Aby však sám riešil tú alebo tú — na to sa dosiaľ nikdy nedával. A preca mu celá tá bieda ležala ťažko na srdci…

— Je to strašné, čo má ten súd teraz práce. Toho predtým nebývalo.

— Nestačím nikdy dosť prizvukovať: nedostatok osvety! — zabŕda zas redaktor Fojtik do svojich planých fráz. — Máme okresný osvetový sbor, avšak celá práca vybije sa v niekoľkých prednáškach… a to len pri príležitosti štátnych sviatkov. To je málo. Treba poriadať celý cyklus prednášok, o gazdovstve a jeho najnovších metodách povznesenia výnosnosti, z národného hospodárstva niečo, o štátnom hospodárstve, o jeho rozpočte, o daňovom systéme… Je treba zainteresovať ľudí na verejnom živote, hlavne v širšom, celoštátnom merítku…

Dr. Gavlas so shovievavým úsmevom počúval a čakal, až redaktor vbehne do slepej uličky, potom zabočil na kraj cesty, zastavil auto a kľudne, bez zbytočných rečníckych okrás dal sa vysvetľovať:

— A kebyste vy všetci osvetoví pracovníci, všetci učitelia po dedinách vyučili každého gazdu i babku celej štátovede, spravíte figu, čujete? Figu takúto spravíte — a otrčil palec medzi ukazovákom a prostredníkom popod redaktorov nos. — Ja sa vám čudujem, že viete stále len o tej osvete vyprávať, v novinkách vypisujete boh vie aké veci, a nevidíte, že do vašich osvetových novín si gazda práve len kus slaninky zabalí, keď ide na furmanku. Chodíte na príklad k súdu a vidíte, prečo pred ním ľudia stoja. Či vás to ešte dosiaľ medzi oči neudrelo… tá záplava procesov, akých predtým preca toľko nebývalo? Ešte ste ani len rozmýšľať nezačal o ich príčine? Veď je to všetko z korheľstva!

Redaktor Fojtik sa velikášsky napapŕčil:

— A či ja tvrdím, že zakladať abstinentské krúžky sa vymyká činnosti osvetových sborov? Budeme zakladať krúžky, a pri tom všetko to ostatné, o čom už predtým bol vyprával. Jedno môže druhému len napomáhať…

— Môj drahý redaktor, — a pravotár v podivení vyvracia hlavu s boka na bok, — vidím vás celého akosi… z papiera. Tak ani keby sa aj vám jednalo o to, čo napísať do štvrtročnej zprávy o činnosti osvetového sboru. Prednášky — na papieri. Abstinentské organizácie — na papieri. Dramatické krúžky — na papieri. A pri tom sa bude veselo piť. Povedzte, — a pravotár zahľadel sa Fojtikovi strmo do očú: vy ste dnes predpoludním pri súde nebol?

Fojtikom ani nepohlo. Zostával uzavretý do svojho myšlienkového kráľovstva a nijako nedával na javo, žeby chcel kedy priznať pravdu druhému. Pri tom, očakávajúc od dra Gavlasa dáke zaujímavosti, pripravil si pero nad otvoreným zápisníkom a len vtedy priznal:

— Nemohol som dnes prísť… nie, nebol som!

— Možno, že by ste vyprával ináč. Predstavte si, že len doobeda prejednávaly sa medzi iným takéto tri veci: Prvý prípad — päť mládencov bolo obžalované preto, že pri svadbe nožmi dopichali družbu, takže tento si za celý mesiac poležal v nemocnici. Vyhovárajú sa, že boli do nemoty opití. Druhý prípad — bitka pri kartách v krčme. Neviem už, koľko pohárov si o hlavy roztrieskali. A zas… že vraj boli opití. V treťom prípade súdili troch mládencov. Tí zbili štvrtého, keď liezol oknom do komory ku svojej frajerke. Zbili ho tak, že frajerka za dva týždne musela líhať sama…

Redaktor si poznamenáva každý prípad.

— Zajdem zajtra k súdu a pozrem si podrobnosti. Treba takých ľudí verejne zostudiť, aby si ich prstom ukazovali. A sústavne, nepovoliť.

Pravotár Gavlas nebol spokojný, avšak svoju mienku dosiaľ nevyzrádzal.

— To všetko sú akosi malé veci. Teraz však četníci vyšetrujú veľkú vec, ktorá má ostatne spoločný koreň s predchádzajúcimi. Predstavte si: niekoľkí tunajší vybíjanci znali Matúša Kupku, hen z dediny. Už je štyricaťročný, teda dosť starý cap. A ženiť sa — na to bol sprostý. Pracoval už za dlhé roky v Ostrave a našporil si veru 17 tisíc. Tí galgani o tom vedeli, a tak milého Kupku nahovorili a zbalamútili, že vraj majú v ktorejsi dedine preňho dievku, len aby si peniaze z banky vybral, aby ich mohol frajerke ukázať a tá že zaň vtedy hneď pôjde. Kupka celý natešený peniaze vybral, a teraz ho mládenci viedli ku dievke na vohľady. V meste sa zastavili v krčme, ohľača poriadne do nemoty spili a keď ho vyviedli za mesto do hory, ozbíjali ho z peňazí do posledného groša a nechali tak. Ten, samo sebou, dievky ani len nevidel a vrátil sa domov múdrejší. Draho to veru zaplatil.

Fojtikova ruka bežala po papieri. Bažil za miestnymi senzáciami len pre ich senzačnosť a nevedel odhaľovať skutočnú podstatu týchto vecí. Dra Gavlasa často bolela táto prázdnota zpráv a slepá koľaj, po ktorej sa od čísla do čísla viezol celý miestny časopis „Hlásnik“. Preto dnes, pozývajúc redaktora na príjemnú vychádzku, sledoval určitý cieľ.

— Stačí naďabiť na jakýkoľvek proces pri súde — všade sa obvinený háji tým, že bol opitý. Myslím, že keby to malo byť u nás poľahčujúcou okolnosťou, bol by každý obžalovaný oslobodený. Bo skutočne pijú všetci a všetko toto zlé pochádza z alkoholu. U nás treba by bolo naopak: toho, kto sa bude vyhovárať na opilosť, potrestať tým viac!

— To je veľmi dobrá myšlienka, pán doktor. Neviem, či by ste bol ochotný vyhoveť mojej prosbe a napísať takú menšiu úvahu…

— Vec je veľmi vážna, — pokračoval pravotár, ani keby bol redaktorovej prosby nepočul, — veľmi vážna, než aby sa mohla prezierať. Čo pomôhol zákaz voľného predaja denaturáku na príklad, ktorý bol vydaný s platnosťou pre celú župu? Pije sa viac ako predtým. Pašeráci sa prevážajú voľne po vlaku s veľkými zásobami liehu, prechádzajú pohraničnými horami, prichádzajú na automobiloch s celým nákladom — je horšie ako predtým.

Auto vpadlo do dediny a hneď skraja vyplašilo kŕdeľ husí. Niekoľko mladých jalovíc zjašene tančilo pred vozom, a potom štvornožky odskočilo na bok. Ufúľané decká v košieľkach z domáceho plátna postavilo sa s otvorenými ústami na kraj cesty. Matere ich darmo volaly do chalúp. Starý gazda s plesnivým strniskom na brade, ktorý pred domom strúhal drevo a opravoval ohrable, ďubnul palcom do mastného širáčika a zdravil: Pochválen… Dr. Gavlas celkom zmiernil chod, div že zadné kolesá na predné nenastupovaly. Všetko bolo známe, všetko bolo jednoduché a jasné na dlani, tieto chalupy teplé ani lajno, strechy so sivejúcim šindlom a nad nimi strapaté, vysoké jasene… Vrchy, zelené sedliacke hôrky, nízka obloha, hustá vôňa pasienkov a zápach hnoja. Všetko je milé a rodné…

— Taký dobrý je tento ľud, a pri tom tak nešťastný. Vy vždy len o prednáškach vyprávate… a iného lieku nepoznáte. Šišku borovú. Do alkoholu treba biť, a do všetkých, ktorí tú hnusobu medzi ľudom rozširujú. Bez ohľadu… a hlavne smelo. Od ľudí počnúc cez krčmy a pašerákov až po najvyššie úrady. Vina je na všetkých, a najmä na úradoch, bo tie majú moc pokončiť s touto pliagou — a preca slamky krížom nepreložia!

Auto došlo, sotva pohýnajúc kolesami, do stredu dediny ku krčme. Pred ňou stálo niekoľko chlapov v čiernom chumle. Martikan šermoval do vzduchu rukami a vykrikoval na rychtára:

— Nová nech sa vystavia, to hej, len čoby sme na ňu platiť nemuseli! Na to vám ľudia nepristanú!

— A veď ešte stará dobrá dosť, — hudie svoju Juro Krišica, ktorý zpod hory, z čiernej chalupy vyšiel raz medzi ľudí. — Nebojte sa, nespadne ešte!

Rychtár Širanec silno ťahal za farárov povraz. Keď auto pred krčmou zastalo, rozhrnul chlapov jednou rukou a pristúpil k nemu.

— Nu čože, rychtár, ako? — pýtal sa dr. Gavlas.

— Všetci sú ani sršne… pre tú novú školu. Času je ešte, že až no, a už teraz sa roja. Cirkevný výbor sa ešte len síde. A stavať treba.

Z úst razilo pálenkou na niekoľko krokov. Bol to starý, nízky, územčistý chlap a v zelených očiach sedela mu neúprimnosť a klamstvo.

— Pán farár nech o kostole a o fare, a my zas o škole, — poznamenal dnes bez žartu Šimon Perďoch. — A to by mu v mladých rokoch hlava osivela…

Auto zavrátilo k domovu. Súmrak sa začal rodiť v čiernych horách, v tichých grapách a zmoloch, snášal sa k chalupám ani netopier a vešal sa do žltých a červených korún stromov, čo šumely zvoľna schnúcim listím.

— Vidíte? — spýtal sa pravotár hlasom, v ktorom sa búril hnev a prikŕčal smútok. — O škole rokujú, o stánku kultúry… a z huby im smrdí špiritus. Preto je treba zasiahnuť v prvom rade koreň všetkého zla. V krčme školu nevystavajú ani tí, čo s farárom súhlasia, ani tí čo sú proti. Musíte rozumeť: tento farár je hrozné ľudáčisko… a s tou stavbou školy nechce nič iné ako utúžiť vliv strany. V krčme sa však nič nerozhodne.

Pravotár Gavlas bol dobre informovaný o všetkom, čo sa v kraji robí, ba lepšie ako veľmi mnohí z tých, ktorých sa vec priamo dotýkala. Táto polievčička skutočne varila sa na fare len pod pokrývkou, a jestliže na dedine ten-ktorý preca zadieral túto pálčivú otázku, boli zas druhí, ktorí sa snažili celú vec učičíkať. Len v krčme tiekla reč, a že to bolo v krčme, tiekla spolu s pálenkou. Nebola jasná.

Už keď sa auto priblížilo mestu a bolo treba skončiť rozhovor a dohodnúť sa, odhodlal sa Fojtik k dôležitému priznaniu:

— Spomínal ste, pán doktor, že by sa snáď dalo hovoriť aj o dákej subvencii. Ja… konečne… s vašimi názormi úplne súhlasím. A tá suma, prirodzene, výdatne by nám v boji pomohla. A takto zas, za terajšieho hospodárskeho stavu časopisu… ťažko plniť aj jeho program…

Dr. Gavlas ľahko skryl svoj spokojný úsmev. Podaril sa mu jeho plán. Nebudú od dneška štyri strany časopisu vyplnené planým rečňovaním o osvete. Odteraz obruší sa doktor Gavlas na všetkých, ktorí bolesti jeho rodného kraja liečia — pálenkou. Našiel si program. Kúpil si aj hlásnu trúbu.

Spokojne stáčal auto do garáže.




Peter Jilemnický

— komunistický slovenský spisovateľ, novinár a učiteľ českého pôvodu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.