E-mail (povinné):

Peter Jilemnický:
Pole neorané

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Erik Bartoš, Tibor Várnagy, Viera Marková, Henrieta Lorincová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 10 čitateľov


 

13

Pochovali Zuzu na cinteri pod červeným smrekom. Červený smrek každým rokom z jari je sviežo zelený a v jeseni na ňom dozrievajú maľučké barnavé šišky: vtáci naň sadajú po celý rok. Na dobrom mieste leží Zuza. Tetka Tutkuľa, keby aj bola chcela, nemohla za žiadnu cenu zdržať pri sebe tajomstvo Zuzinej smrti. Neminul sa ani týždeň, šuchla sa po dedine tu a zas tam, a už sa to dozvedeli žandári. Žandári zahlásili vec na okresný úrad a napokon mala Grochalka súd. Tutkuľa mala ísť ako svedok, bránila sa však a neboli by ju k súdu dostali ani štyrmi pármi koní: radšej by rovno pod zem išla, tak sa súdu bála. Grochalke nemohli nič dokázať, ale videli, že je babka nečistá a sprostá a zakázali jej prevádzať porodnú prax. A ona ju skutočne ďalej neprevádzala, bála sa prísť ešte raz pred súd. Ženy však rodiť neprestávaly a vypomáhaly si samy.

Stala sa ešte jedna čudná vec.

Po Zuzinej smrti nebolo nikoho, kto by sa staral o opustené gazdovstvo, okrem Pavla. Nikomu však ani na um neprišlo, aby mu vyhadzoval na oči, že užíva cudzieho majetku, hoci každý vedel, že neboli svoji. Pavel sa ani s ničím neskrýval: zemiaky aj ovos predal tak, aby každý vedel a peniaze uložil; kravu dal do otcovho domu, aby bola ľahšia správa; aj sliepky si zvykly s Huščavovým kŕdľom; a napokon ešte za svoje peniaze na Zuzinom dome vyspravil obloky i strechu, hoci v ňom teraz nikto nebýval.

Niekedy sa ho chlapi pýtali:

— A to chceš večne tak? Starať sa o cudzie…?

— Moje to nie je, máte pravdu, strýko, — odpovedal v takých prípadoch Pavel, — ale ani cudzie mi to nie je. Preca… povinnosť!

Veď celé to gazdovstvo, celý ten dom a všetko v ňom bolo mu také známe! Z tejto misy spolu so Zuzou jedávali, pri tomto stole spolu sedávali, týmito dverami vchádzali i vychádzali. Vo vzduchu dosiaľ visel zápach máčanej kúdele, tu je šaflík, v ktorom umývala riad, tu sú zčernalé obrázky svätých, pred ktorými sa modlievala. Všetko, všetko zostalo tak ako predtým, všetky veci zostaly na svojom mieste, len tej, ktorá sa ich dotýkala, už niet. Preto sa Pavel o všetko staral ako človek, udržiavajúci v poriadku hrob, z ktorého nič nemá a nad ktorým žije jedine vzpomienkami.

A preto sa tiež stala oná čudná vec: ľudia sa potom ani slovom nezmienili a zvykli na to ako na samozrejmosť. Len rychtár Širanec od Zuzinej smrti posadil sa zas na vysokého koňa a bol často nezvykle veselý. A keď sa ho kumpáni, s ktorými najčastejšie v Magátovej krčme popíjal, pýtali na príčinu tejto zmeny, odpovedal:

— Eh, nič to, kamaráti, len mi akosi na srdci odľahlo.

Z takej odpovedi nevyrozumel nikto nič.

Jedine Pavel, hoci sa bránil a premáhal, nemohol sa striasť zlého dojmu. Stále, už dávno, mal nejasné tušenie, že Širanec mal na otrlej duši akési previnenie, ktoré ho žralo a prenasledovalo, nedávajúc mu pokoja. Až teraz, po Zuzinej smrti, ako keby prvý raz vydýchol. Pavel tomu dojmu vyhýbal práve tak, ako vyhýbal protivnému, falošnému rychtárovi. A preca veľmi dlho trvalo, kým ho v sebe potlačil a pozabudol.

Čas bežal ani zjašený kôň. Prichádzala zima. Ráno ľudia vstávali neskoršie, bo roboty žiadnej nebolo; len kde-tu s holohumníc ozval sa pravidelný buchot cepov — mlátili posledný ovos. Stráne osively mrazom. A keď slabé slnce vyškriabalo sa ponad čierne vrchy, mráz sa topil a na tráve i na konároch holých jaseňov visely jagavé perličky. V poli sa krčily zimomravé jarabice a v horách kričaly vrany. Deň po dni všetko zamieralo, vo vzduchu, rozkývanom ostrými vetrami, hojdala sa zlovestná predzvesť. Len deti tešily sa na prvý sneh. Ostatní sa báli.

Koncom novembra, mesiac po Zuzinej smrti vrátil sa Pavel z Vítkovíc domov, hodil prázdny batoh do kúta a vravel: — Tak už dnes naposled…

Otcom až mýklo. Neporozumel.

— A čo… naposled?

— Ostatný raz som robil. Viac nebudem. Prepúšťajú.

V starom sa čosi zlomilo. Nádej, že teraz bude Pavel prinášať zárobok domov, zmizla ako na sihle mráz, keď ho slnce slíže. I mať sa na peci pohla a pýtala sa nechápave: — Aj teba prepustili?

— Aj.

Na celý dom padol ťažký smútok. Reč sa kdesi potratila, chodili okolo seba ako cudzí a keď niektorý z nich uronil slovo, strhli sa ostatní a pozreli naň v udivení, že má toľko odvahy rušiť zalknutú mŕtvotu domu. Dlho trvalo, kým so seba striasli pavučinu bojazlivého mlčania. A museli ju striasť, keď poznali, že nie sú vo svojom nešťastí sami.

Bolo v dedine viac domov, kde udrel hrom z čista-jasna. A mrak zlej zimy bez roboty, mrak, ktorý ležal nad celým krajom, veštil nové hrmavice. Prišiel i Kubalík, starý a skúsený robotník, z Vítkovíc domov a viac sa tam nevrátil. Prichádzali iní, tunajší aj z druhých dedín, a tiež sa nevracali. A tí, čo inokedy robievali v meste na píle, už ani nechodili pýtať prácu.

— Drevárčina celkom zhynula, — vravievali, potulujúc sa od chalupy ku chalupe a nevyťahujúc ani päty z dediny. A gazdíčkovia, čo v zime zarábali v dolinách na furmanke, poťahovali nosom a boli bezradní:

— Ba veru, zhynula… Na čo nám teraz budú kone?

Martikan, ktorý nikdy zbytočne nehovoril, vravel raz tak ako keby každé slovo z kremeňa vykresával:

— Svet ide do zkazy, kamaráti. Alebo sa niečo musí stať… Ľudia chcú žiť, a toto nie je život. Toto je pánska hostina a my hryzieme len koštiale.

Bolo toho málo, čo povedal, a preca dosť, aby v každom slove našli pravdu. Cítili pod nohami rozhojdanú zem, nevedeli čo robiť s rukami, čo nemaly čo drviť, neznali v ktorú stranu sa obrátiť, bo zovšadiaľ zevala prázdnota a neistota. Hľadali niečo bezpečného na tomto svete, dajaký pevný bod, miesto, z ktorého bolo by možné vyvaliť každým dňom kus chleba. V celej dedine nebolo však človeka, ktorý by bol príkladom zabezpečeného chlebokopa, odhliadnuc od farára, Magáta a ešte nemnohých. Ešte Šamaj zbýval, ten, čo pri kúsku role mal aj štátnu službu. A tí, ktorí spomneli, žiarlive v sebe skrývali veľké tajomstvo a potichúčky sa pripravovali: pôjdu do mesta prosiť prednostu stanice, aby ich vzal do štátnej služby! Na kus istého chleba!

Avšak prv, kým mohli svoj detsky bezradný nápad uskutočniť, rozniesla sa po dedine zvesť:

— Šamaja prepustili od železnice!

Rozhodilo ich to ani povíchrica.

Hneď bol u Šamaja plný dom ľudí, chlapi smolní a s ťažkými rukami, hranaté otázniky, ktorým bolo súdené dožiť sa sklamania.

— A to už ako, Adam, — pýtali sa zachmúreného Šamaja, — veď štátna služba je istá!

— Veď vidíte! — odpovedal.

— Nu?

Nerozumeli a Šamaj musel vysvetľovať:

— Čo nás za posledné roky prijímali, to len ako smluvných robotníkov. Mizerný plat… a len na čas potreby. Môžu človeka vyhodiť z práce kedy sami chcú. A tak mňa vyhodili.

— Bez dôvodu?

— Bez dôvodu.

Potom preca spomnel jeden dôvod:

— Hovoria, že sa musí šetriť. Musia piatich smluvných vyhodiť, aby im zbudlo na plat pre vrchného radcu. A tí robotníci, čo zostali, musia drhnúť ako magarci, aj to, čo sme robili predtým my. Na chudobe sa šetrí.

— To tak ako na fabrikách, — poznamenal Kubalík, a Šamaj potvrdil:

— Tak isto. Veď… všade sú páni jednakí.

Príhoda nevzrušila len tých, čo sa potajomky chystali do mesta ku prednostovi. Všetkých vyšinula z rovnováhy. Jestliže kedysi hovorievali: ,Čože je Šamajovi, on má istú službu!‘ — museli teraz opravovať svoju mienku a to bolelo. A bolelo najmä to, že na svete nebolo už žiadnej istoty pre chudobného človeka, že všetci sú vydaní na pospas akémusi zdivočelému bláznovi, ktorý s nimi hádže ako s hračkami. Bolelo, že jediná istota vo svete chudobných je — strašná neistota.

Zlá zima nastávala. Roľníkov strašily daňové hárky a privádzaly ich, zúfalých, do mesta pred vchody bánk, ale tam už debatovali a nariekali miestni remeselníčci.

— Na koho, prosím vás, máme robiť, — hovorievali gazdom trasúcim sa v plátených nohaviciach, — na koho, keď vy sami idete za pôžičkou?

Iný máchal rukou, odpľuvnul si tak, ako keby pľuval do tvári neprajnému osudu, a vravel zlostne:

— Najlepšie zavreť celý ten krám… a hajde do sveta!

Nesúhlasili. A sedliaci zas nevedeli.

— Do sveta… — potriasali hlavou nerozhodne, — ešte snáď do sveta. Človek naozaj nevie. A zas drotári u nás hovorili, že je aj tam zle. Všade je vraj veľká bieda. Mnohí zostali radšej doma.

— A ženy, — doplňuje jeden z gazdov, — čo majú chlapov vo Francúzsku alebo v Amerike, — tie už dávno nedostávajú od nich peniaze. Aj tam je zle.

Všade, všade bolo zle robotnému ľudu.

Dr. Gavlas o tom vedel veľmi dobre. Bol ako lekár, ktorý položil ruku na celý kraj a skúmal jeho puls. Bolo mu všetko známe — všetko pred ním ležalo ani na dlani. Dávno vedel, že nedrnčia veľké píly v dolinách, nehúkajú furmani v čiernych lesoch, vracajú sa robotníci z Vítkovíc bez toho, žeby znova odchádzali, gazdovia že predávajú posledný kúsok z chlieva a pôžičky dávajú si zaintabulovať na role, vedel, že drotári zostávajú aj cez zimu doma, bo je dnes už zbytočné svetom krpce drať. O všetkom vedel — a preca bol lekárom zlým. Všetku príčinu biedy a zla videl v alkohole, a preto mal jediný cieľ: bojovať proti nemu. Bojovať proti — druhoradému vinníkovi. Zriedka sa zjavila v jeho novinkách zpráva, ktorá by nepáchla špiritusom.

Raz preca redaktor Fojtik vystrihol si, hoci veľmi oneskorene, z cudzích novín pre „Hlásnika“ takúto zvesť:

Ohlas úpadku Komerčnej banky v Paríži medzi krajanmi.

Úpadok banky Banque Commerciale de Prague spôsobil mocný otras medzi krajanmi. Úpadkom je postihnuté na 900 drobných českých a slovenských šporivcov. Sú to chudobní robotníci priemyselní i zemedelskí, ktorí úpadkom banky prišli o celé, často niekoľkoročné úspory. Názov banky ich privádzal v omyl. Považovali ústav za filiálku niektorej československej banky, a to tým skôr, keďže personál ústavu bol český. Je pochopiteľné, že úpadok spôsobil u postižených roztrpčenie a medzi krajanmi vôbec nedôveru v krajanské peňažné podnikanie, lebo je to už úpadok štvrtý: Pozemková banka, Bohemia, Paris-Prague a teraz Banque Commercial. Československé peňažné podnikanie je tým na dlho znemožnené. Zlomyselní ľudia nedôveru ešte rozširujú.

Bolo málo tých, čo si v „Hlásniku“ zprávu povšimli. Ani Pavel, ani Juro, Martikan, Šamaj, ktorým noviny prišly najčastejšie do rúk; prečítali, usúdili že je to svinstvo, zahromžili nad zlodejstvom bánk a noviny odložili. A nikdy by sa už k tej zpráve nevrátili, keby ich skutočnosť neudrela do tváre ako keď priloží na oko päsť. Jedného dňa, kedy už sneh zavalil stráne i šindlové strechy chalúp, kedy vietor zapieral do stromov a ony znely ako chrámové organy, vrátil sa nečakane z Francúzska Hatalkin muž.

Pred tromi rokmi odišiel ta a teraz sa vrátil. Vrátil sa vychudnutý, zodratý a bez úspor, pár bakančí a trocha špinavej bielizne v konopnom vreci a v srdci ľútosť i vztek. Zas bola dedina hore nohami, smutné reči poskakovaly od chalupy k chalupe ako vrany a ľudia sa sbiehali na besedu, počúvajúc pozorne z Hatalových úst, ako neuveriteľne zlý je teraz svet.

Hatala rozprával ako keby do vlastného tela zarezával.

— Či som ja vedel, čo to bude za peklo? Veď viete, ako bolo vtedy: prišiel agent do dediny a my sme sa podpísali na kontrakt. Vtedy sme si nevedeli nič predstaviť, francúzskemu kontraktu sme sa nerozumeli — hlavná vec, že tam boly pečiatky našich úradov a tie nás azda nebudú predávať na bitúnok ako baranov, mysleli sme si. A preca nás predaly!

— Predaly…? — zhíkli poniektorí z tých čo počúvali.

— Nu a? Nič iného to nebolo. Zaviezli nás na francúzske hranice a tam si nás agenti francúzskych fabrikantov rozobrali. A pre ktorých neprišli agenti, tých odvážali na miesto žandári pod bajonetom. Lebo sme už neboli slobodní ľudia. Boli sme… tovar. Ja som prišiel do uhoľných baní v Pas de Calais. Tam bolo už niekoľko tisíc Slovákov, a najviac z Liptova. Od tých sme sa potom dozvedeli, v akom sme klepci a čo je to za kontrakt. Podpisom kontraktu sme sa zaviazali pracovať tri roky v bani za 2 franky pädesiat na hodinu, v prípade potreby až 12 hodín denne. A to ešte bez stravy a bez bytu; za posteľ v baraku nám so mzdy sťahovali.

— A prečo ste nešli robiť dakde inde? — pýtali sa.

Hatala sa trpko usmial:

— Aj na to páni pamätali. V kontrakte bolo napísané, že pracovné miesto nesmie nikto bez svolenia zamestnávateľa opustiť, ináč je trestne stíhaný. Nu, a my sme kontrakt podpísali.

— Naozaj… otroci — vydýchli počúvajúci.

— Potom nám kamaráti, čo už boli dlhšie vo Francúzsku, vyprávali všelijaké historky. O tých, čo už nemohli vydržať a zutekali za more alebo domov, bez peňazí, bez pasu, bez všetkého. Niektorým sa to podarilo, ale viacerých chytili, zavreli a potom jednako museli doslúžiť kontrakt. Chodili za nami všelijakí špiclovia a dávali pozor na každé slovo. Buričov sa veľmi báli. Raz jedného kamaráta zadržali na demonštrácii, a keď sa dozvedeli že je cudzinec, vyšupovali ho za hranicu. So všetkými tak robia, čo sú trochu uvedomelí. Bo majú zo svojich robotníkov dosť ťažkú hlavu.

Dymu bola plná izba, keď Hatala rozprával. Kudlil sa ako sivé oblaky, plával priestorom izby a na ňom prevaľovaly sa zvesti z ďalekého sveta, jednako nespravedlivého a zlého. Všetci, ktorých ruky svieraly sa naprázdno, dosiaľ si mysleli: do sveta, a bárs až hen za more, predať tu všetko a do sveta za novým šťastím! A dnes už nielen Pavel, Juro, Kubalík a Šamaj, ale všetci dávno nezamestnatí boli do základu otrasení Hatalovou rečou, v ktorej — vidno — môžu veriť na každé slovo. Videli, že je marné utekať do sveta, hoci by bol neviem ako veľký, že útek do sveta nie je cestou k šťastiu, a že i vo Francúzsku, v Argentíne, v Kanade je jednaké otroctvo a jednaká bieda… Nevdojak prišly im na um slová Martikanove: ,Svet ide do zkazy, kamaráti. Alebo sa musí dačo stať…‘

— Mnohí z našich, — pokračuje Hatala, — si mysleli: vydržíme už tie tri roky dajako, a potom nebudeme viazaní žiadnym kontraktom. Budeme robiť ako francúzski robotníci — až za šesť frankov na hodinu. Ale pánsky fígeľ nad ich rozum! Jednoducho nedostali dlhšie právo na pobyt, nepredĺžili im pas či kieho čerta — a museli sa vrátiť do Československa. Veď, reku, ešte za vami prídu agenti s kontraktom, podpíšete sa na 2 franky za hodinu…

Hoci bol večer dlhý, pri takej reči letel ani vták, ani vták máchal čiernym krýdlom. Hneď v prvý večer spýtal sa Hatalu Krišica, ten čo býval pod brehom a ktorého dengľavé, vyschnuté telo najviac kričalo do sveta dôkaz biedy: — Dačo si preca zašporil, nie? Veď za tri roky…

Hatala spravil zdĺhavý, záporný pohyb hlavou:

— Akorát to, čo som kedy-tedy poslal domov. O ostatné ma pripravili…

Vidno — Krišica sa dotkol najbolestnejšej otázky.

— Kto ťa o to pripravil?

— Banka. Naša vlastná banka. Krachla… a bolo.

Hatalovi nechcelo sa o tej veci rozprávať súvisle — bola to príliš boľavá rana. A tak sa ľudia ani nič bližšieho nedozvedeli, len počúvali, ako Hatala posiela hromy-blesky na všetky banky a zarieka sa všetkým, čo je mu sväté, že do banky už nevloží ani čoby mal aj milion. Len Pavlovi sa neskoršie sveril so všetkým.

— Bolo to, bratku, strašné! Predstav si, toľké roky sme hrdľačili, poriadne nežrali, nepili, len pod tou zemou sme sa vŕtali, aby sme domov doniesli dajaký ten groš… a potom taká banka zlodejská, špekulantská ti roztancuje tvoje krvopotné groše a krachne. Boli sme niekoľkí, čo nám všetko prepadlo. Jeden Čech sa pre to obesil.

— Obesil?

— Zblaznel a obesil. Oni… Česi akosi menej zdržia čo my.

Pavel dobre chápal, čo bolo treba zdržať takému Hatalovi.

*

Nekonečná je na svete nespravedlivosť jedných ľudí a preto nekonečné je druhých ľudí utrpenie a zúfalstvo. Bolo to práve pred Vianocami. Na celý kraj udrely ostré mrazy. Na horách, na ovislých konároch smrekov iskrila inoväť ako na furmanských fúzoch. Tvrdá hradská zvonila pod kopytami koní a vietor roznášal ten zvuk od Poľskej dolu dolinou. Chalupy sa čúpily, ešte hlbšie sadly do svojich základov, ako keby sa bály pohybu v rozkolotanom mrazivom svete. Mráz znemožnil akýkoľvek pohyb a na dedinu padlo veľké, nemé očakávanie. Čo bolo možné čakať? Príchod Spasiteľa, na počesť ktorého otriasala sa škola detskými koledami? A či sa čakal iný spasiteľ, ktorý by nemal miesta vo falošnom zlate dedinských oltárov, ale ktorý by sa usadil v srdciach ľudí a veštil im radosť života, ktorý ešte na zemi príde? Alebo tá zmeravelosť dediny bola postojom toho, kto — nevedno odkiaľ — čaká ranu?

V dedine ešte nestriasli so seba úžasný dojem, ktorým zapôsobil návrat Hatalov, nestačili zhodnotiť zlobu a faloš mocného sveta a skutočne dostali do hlavy strašlivú ranu. Tak sa stalo, že Hatala nezostal vo svojom nešťastí sám.

Jedného dňa tesne pred Vianocami schytil pravotár Gavlas telefon, zazvonil a nečakajúc temer spojenia, volal:

— Je to pravda?

Po chvíli sa mu z okresného úradu ozvalo:

— Je to pravda.

Položil prudko sluchátko a vybehol z domu, nevediac ostatne prečo a kam sa obrátiť. Na námestí stály už skupinky vzrušene debatujúcich ľudí; bolo viac videť pohyb rozčulených rúk ako zvuk slov. Obchodníci vychádzali na ulicu, pokrikovali na seba a remeselníci v modrých alebo zelených zásterách sa schádzali pred dielňami, nijako neskrývajúc neočakávané prekvapenie. Po námestí prešiel starý, shŕbený kopaničiar v krpcoch a v halene, na ktorú spadaly zpod širáka dlhé, sivožlté, namastené vlasy. Zastavil sa, udivený z neobvyklého rozruchu a šumu, pri jednej skupinke ľudí, ďubnul na pozdrav palcom do širáka a pýtal sa, čo sa stalo.

— Úverná banka spravila úpadok, strýčko, — odvetili mu.

Neporozumel. Zbadali to na ňom a vysvetlili bližšie:

— Rosenzweigova banka skrachovala… teraz už viete?

Starý Švancar, zodretý vrchár, mal hlavu zadebnenú. Zpráva sa ho nedotkla a nijako nemohol pochopiť rozruch v meste. Celý život strávil v pľace, medzi vrchami, horami a pasienkami, v chudobe držal sa zákona božieho, peňazí nemal a preto ich do banky nenosil a ani si nepožičiaval; na svojom opasku mal dosť dierok a sťahoval ho podľa toho, ako ktorý rok ukazovalo. Pre starého Švancara mohly skrachovať všetky banky sveta a on nemusel ani len plecom mrdnúť.

Nie všetci boli ako starý Švancar.

A nebolo jediné mesto, ktoré vybočilo z rovnováhy.

Ešte viac rozkolísaly sa naplašené dediny. Všade znali filiálku Úvernej banky žilinskej, ktorú volali „Rosenzweigovou bankou“ nevedno či už preto, že stála vedľa Rosenzweigovej krčmy, alebo preto, že ju mal v rukách fiškál Rosenzweig. Znali ju gazdíčkovia, ktorí po smiešnych čiastkach snášali do nej svoje grošíky, aby sa z domu nestratily, znaly ju ženy drotárov a vyvandrovalcov, ktoré tam ukladaly krv a pot svojich vzdialených mužov. Avšak najviac ju znali tí, ktorým nikdy nezvyšovalo a ktorí prichádzali nesmele pred dvere banky, aby si vyprosili pôžičku a dali v zástavu najlepšie role. Čo na tom, že hrabivé ruky peňažných pirátov pokladaly sa na chotáry všetkých dedín, čo na tom, že v jedinom okamihu mohly rozhodovať nad životom i smrťou biednych gazdov? Čo na tom, že neuveriteľne vysoký úrokomer zožieral ľuďom všetko čo ešte zbudlo?

Zjašene preskakovaly reči od chalupy k chalupe:

— Rosenzweigova banka skrachovala!

— Ježíši Kriste… čo len bude!

— A naše peniaze krvopotné…!

— Kto nám ich vráti…?

Zo začiatku boli ľudia ovalení zprávou tak, že sa vôbec nevyznali. Radili sa jeden s druhým, kričali a hádali sa, behali k rychtárovi i na četnícku stanicu. Všetko darmo. Nik nevedel poradiť, nik nevedel odvrátiť toto nešťastie. Drobní vkladatelia, najmä ženy, preklínali agentov a naháňačov, ktorých banka kedysi posielala po dedinách, aby z ľudí mámili vklady. Preklínali ich bez pomoci a závideli, nevedomí, tým čo do banky nevkladali, ale vypožičiavali. Preklínali a behali do mesta, obliehali zavretú banku, zalamovali rukami a plakali, prosili — všetko darmo. Pravotár Rosenzweig sa ani len z okna neukázal a v tomto mori zúfalstva a biedy zostával bezcitným pňom. Ba čo viac — vysielal medzi ľudí svojich agentov, aby ich získali pre vyrovnanie na 50 %.

Agenti chodili po dedinách, šírili strach a paniku, hoci dobre vedeli, že ani v tom prípade nemôže banka ľuďom vyplatiť jediného groša. Ľudia však boli celkom bez rozumu a boli odhodlaní na všetko.

V tých dňoch snažil sa dr. Gavlas ukľudniť ľudí, vysvetliť im príčiny úpadku a varovať ich pred nezodpovednými živlami. Musel však súčasne vyjsť von s pravdou, čo treba očakávať.

„Hlásnik“ vyšiel tento raz vo zvýšenom náklade a bol na rozchvat. Každé číslo išlo z ruky do ruky, napájali sa z neho, zúfalí smädní, ako zo studnice rozumu, rvali sa o noviny, takže z mnohého čísla zostaly napokon ufúľané franforce papieru.

— Vidíte, — vykrikovali nahnevaní chlapi, — už pred dvoma rokmi mala banka štrnásť milionov strát!

— To naše peniaze rozkrádali, zlodeji!

— So svojimi by tak nerobili…

Čítali o tom, že banka žiadala od vlády moratorium a dostala ho.

— Čo je to… moratorium?

— Aj to tu stojí. Neni vraj povinná vyplácať vklady, ani keď ju zažalujeme!

— A tak… aké je právo? Aký zákon…?

— Aký zákon? Ja ti to poviem. Keď ty ukradneš dvacaťkorunáčku, potrestajú ťa podľa zákona. A keď nás banka okradne o miliony, na ňu zákon neplatí!

— Ba ešte ju chráni! Tu je to… čierno na bielom; ,Jedná sa pre ňu aj o štátnu výpomoc dľa finančných zákonov zo všeobecného fondu obnosom asi 4 milionov k uspokojeniu vkladateľov. Ovšem za istých podmienok, medzi ktorými je: hodné sníženie režie a vymáhanie všetkých požiadavok.‘

Počúvali, vzbúrení, a nie všetko rozumeli.

— Ešte im dajú štyri miliony, zlodejom?

— To pre nás, aby nás mohli vyplatiť! — zvolal ktosi v nádeji.

— A druhých zničiť! — obrátil iný. — Či ste nepočuli? Podmienka je — vymáhať všetky požiadavky!

— A to čo je?

— To čo nám požičali!

— A veď nič nemáme… kde vezmeme?

— Role predajú! Alebo čo iné…!

Ako keby ostrý vietor, divá povíchrica honila všetkými dolinami. Rozkývala sa pod ľudmi zem a oni stáli na sihoti, v pustej prázdnote. Nebolo čoho sa zachytiť. Karta sa preobrátila. V tých nemnohých, čo za prvé dni behali do mesta pred banku a plakali, prosili o svoje vklady, vykvitla útla a hrejúca nádej: budú nám vracať. Ich klamná nádej vykvitla však na obrovskej mase dlžníkov, ktorí mali už len polovičku statku, pol vlastnej strechy nad hlavou a v pozemkovej knihe — záznam.

A nad čiernymi chalupami, nad celým čiernym krajom ako keby zamrzol zúfalý a hneď zas buričský výkrik:

— Budú exekúcie!

*

Už dávno nepamätali ľudia takých neradostných Vianoc. Inokedy — boly to sviatky! Pripravovali sa k nim za dva týždne, riadili, šili, vyšívali, spievali nábožné piesne a očisťovali dušu od všetkých nepravostí. S lampášmi skoro ráno chodili na roráty, schádzali s vrchov po úzučkých chodníkoch v hlbokom snehu, a vtedy kostol znel zvesťou o príchode Spasiteľa; chlapi sa pri tom nadúvali ako holuby, letiace k oblaku, s ktorého mal prísť Spravedlivý, a ich hlasy znely ako pastierske trúby. Všetko bolo kedysi slávnostné, i farár v žiariacom, jagajúcom sa ornáte, i kostolník v tichých a mäkučkých krpcoch.

Avšak dnes?

Neriadili ani nevyšívali a zatíchli v chalupách bez všetkého spevu. Na roráty schádzalo sa len niekoľko ženských a ich hlas zachrípol a zmrzol v decembrovom mraze. Nebolo mužských hlasov, podobných trúbam pastierskym. Predvianočný čas išiel mŕtvo a ticho. Keď prišla dohviezdna noc a pastier o polnoci pred plným kostolom zatrúbil svojich dvanásť, zdálo sa, ako keby dajaký tajomný hlas odpočitával dedine poslednú chvíľku. Už ani veselá koleda organov nevedela rozjasniť líce prítomných. A zostali celkom bezradní, keď farár v ligotavom rúchu oznámil: ,Vstalť jest tejto chvíle…‘

Kto? Spasiteľ?

Každým rokom to počuli — a s každým rokom bolo vždy horšie. Koľko neviditeľných i viditeľných spasiteľov sa k nim už hlásilo a všetci nasiali do srdca jedine nádej, ktorá sa dožila sklamania. Sľuby, sľuby… a skutočnej pomoci nikde nenašli. Boly sľuby, bola poradňa v meste, bola slama, v ktorej bol zakutaný pánsky fígeľ, a hľa — i tento farár, ktorý im hlučne kliesni cestu do rája, potajomky sa o ich kožu jednal s Magátom. Strašlivá prázdnota bola v nich i všade dookola, hluchá a nemá, bez ozveny. Zavoláš v zúfalstve, skríkneš v bolesti — a nič sa ti neozve, počuješ len svoj bezpomocný hlas, ako zamiera v diaľke. Ľudí je plno a preca je každý sám, tak sám, že by až plakal… Hovoria, že ťažko je zomierať, ešte ťažšie je však žiť v takomto nespravedlivom svete. Rozchádzali sa z kostola do nízkych chalúp a nikto neprehovoril temer ani slova. Vo vzduchu iskril mráz, zem zvonila, strieborná v mesačnom jase, v oblokoch tíško horely petrolejové lampy a nad zasneženými poliami poletoval štekot psov. Bol pokoj na zemi, široký a tichý. Len v ľuďoch nebolo pokoja.

Čierna mátoha sedela na duši a neodchádzala. Ešte len sedela, nepohnute a chmúrne, ale čo bude potom, až sa vzchopí a začne svoje dielo? Až začne hrdúsiť, besneť a rozvracať čo dosiaľ stálo, srážať k zemi a gniaviť — kto pomôže a spasí? Keď je každý tak sám — — —

A ľuďom v bázni, bezradnosti a hneve až dych zarážalo, keď poznávali, že Vianoce prejdú a nič sa nezmení a že vo vzduchu so dňa na deň hrozivejšie straší to, čo začalo strašiť od krachu Rosenzweigovej banky:

Budú exekúcie!

A boly.

Boly exekúcie skoro po Vianociach. Priniesli ten chýr z mesta i zo súsedných dedín. Vyprávali o tom, ako predávajú remeselníkom v meste vyrobený tovar, náčinie i stroje, zanechávajúc ich bez výrobných prostriedkov. Vyprávali o exekúciách na dedinách, ktoré boly storaz horšie, bo išly na banku a na dane. Plač, zúfalstvo i hnev šírilo sa z postihnutých dedín tam, kde ešte exekútori neprišli, a ľudia v bezradnosti kričali, radili sa a vymýšľali prostriedky, ktorými sa brániť. Ako však radiť bezradným, ako jeden druhého chrániť, keď boli všetci postihnutí jednakým nešťastím? Každý sa so svojím nešťastím uzavrel do seba ako slimák. Nebolo dôvery, nebolo súzvuku, nebolo súručenstva. Bolo len zúfalstvo, v ktorom každý zostával sám.

— Kedy prídu na nás?

Táto otázka visela nad dedinou a mátala ľudí.

— Kedy prídu… a čo bude?

Strašlivý prízrak exekúcií, hladnej zimy a nezamestnanosti visel nad nimi a neodchádzal. Nebolo vetra, čo by rozohnal mračno.

Starý Huščava vtedy vybral sa potajomky do mesta. Vkĺzol do banky ako zbitý pes, stisol baranicu pod pazuchou a pýtal sa ponížene:

— Prosím ich… a to mne na moc predpísali exekúciu…

Nechceli s ním ani hovoriť. Veď bolo toľko takých návštev! Napokon sa nad ním jeden úradník v okuliaroch smiloval: — Ako… na moc?

— Ja som si vypožičal tisícpäťsto…

Okuliare sa zaborily do obrovských zelených kníh. Huščava tŕpol. Každá minúta vliekla sa ako celý vek. Potom úradník vyhriakol:

— Čo ste takí sprostí, ľudia boží! A úroky odkedy ste neplatili? Len tých je na dvesto korún!

Huščavu ani keby bol podťal. Naozaj — na úroky celkom bol zabudol. Prišla mu na um detinská myšlienka:

— A keby som do zajtra zaplatil aspoň úroky… nebudú ma predávať?

Úradník ako keby sa bol celý skryl za sklo okuliarov, keď vravel: — Zaplaťte. Uvidíme…

Huščava vybehol z banky a doslovne utekal nazpät domov. V hlave mu hučalo: Dvesto korún! Dvesto korún! Na tých dvoch slovách visel celý jeho osud. A keď pribehol do dediny, nezašiel ani domov a začal priamo od prvej chalupy:

— Pre Kristove drahé rany… dvesto korún mi požičajte, súsed!

Vybehol s prázdnym a v druhej chalupe začal znova. Všade s jednakým výsledkom. Zmocňovala sa ho zúrivosť a začal preklínať.

— Vidíš, súsedia! Nech ich parom pobije, takých súsedov!

Ani u tých najznámejších ničoho nedosiahol. Čečotková mu hovorila: ,Dvesto korún, môj milý? Kde by som ich vzala? Všetky firmy ma už naháňajú za trúnok… sama neviem kde mi hlava stojí.‘ Ku Krišícovi ani nešiel — ten bol biednejší ako kostolná myš. A Šamaj, ktorý dosiaľ chodil v obrovskom železničiarskom kožuchu, sa ponosoval: ,Veď viete, čo je so mnou! Aj ja som vyšiel na psí triciatok.‘ Perďoch, ktorý už dávno stratil všetok humor, pozrel na Huščavu zmeravelým skleným okom a povzdychol: ,Rád by som, kmotor, ale nemám. Veď už s nami dajako bude!‘ Mal toho, neborák, tiež dosť na svojej hlave.

Huščavu sa zmocňovala bezmocná zúrivosť, ľútosť i hnev. Bol by sa na hradskej rozplakal ako decko, ktorému nedajú čo ono chce. Vykrikoval nesúvisle, sám nevedel čo, rozbehal sa hneď v tú a zas v druhú stranu a v hlave, blízkej šialenstva, hučalo povíchricou: Dvesto korún!

Ľudia však zostávali bez účasti — každého striasal vlastný strach.

Keď dobehol Huščava na vyšný koniec dediny, vymrznutý a hladný, snášal sa od hôr tichý, pokojný večer. Vtedy v poslednej nádeji, ktorá skôr vyzerala ako posledná rana, zašiel k Martikanovi. Ten sedel v izbe pri stole, hlavu složenú do dlaní a mlčal. V celom dome bolo ticho ako pred búrkou. Keď Huščava detsky vystrašený a s neistým pohľadom predniesol mu svoju žiadosť, vstal od stola, sovrel uzľovaté, smoľné ruky a jednu z tých strašlivých, na všetko odhodlaných pästí otŕčil mu priamo popred nos:

— Ty, kmotor, neblázni! Si ani malé decko… len sopeľ ti chýba. Budeš im peniaze nosiť, a oni ti jednako koňa predajú. Choď domov, vyspi sa… a zajtra rob ako najlepšie vieš!

Tak skončil Huščavov posledný pokus. Len z diaľky akosi ozývala sa v ňom prosba za dvesto korún, mizerných dvesto korún, v ktorých — naivný — videl svoju záchranu a ktorých v celej dedine nemohol najsť.

Prišiel domov a pýtal sa po Pavlovi. Nebolo ho doma.

— Hneď ráno odišiel, — odpovedala Huščavová, — neviem kde. Hovoril čosi o Žiline, ale sa vybral peškom… neviem. Že sa až zajtra vráti.

— On hovoril?

— On.

Potom sa Huščava svalil na posteľ a snažil sa spať. Nemohol. Srdce sa búrilo, vzpínalo a bilo práve tak, ako nekonečne bily do slychov Martikanove slová: ,Vyspi sa… a zajtra rob ako najlepšie vieš!‘ Ale ako spať, keď nijako nemôže? Čo robiť zajtra, keď nevie? Nik nepomôže, nik neporadí čo robiť. A nech Huščava rozmýšľal a trápil zmučenú hlavu až do rána, ničoho nevymyslel a zostal vo svojom nešťastí sám ako suchár v hustom lese… A ráno to teda prišlo.

Ráno, v ktorom pod nohami exekútorov vŕzgal zmrzlý sneh, premenil dedinu na smutné popravište. Prišli preca, hoci sa mnohí ľudia úfali že neprídu, zapadli do dediny ako morová rana a razom vyvolali hroznú paniku a chvat.

,Už sú tu!‘ — ozývalo sa z nižného konca a letelo hore dedinou; — ,už začali u Mariňakov i u Jurčíkov!‘

Vo všetkých chalupách nastal úžasný rozruch. Tí, na ktorých nebola exekúcia vypísaná, bežali na nižný koniec, aby videli čo sa robí. Hnala ich zvedavosť i strach z toho, čo môže aj ich nabudúce stisnúť. Vracali sa behom z nižného konca na vyšný a volali: — Veci berú!

Do ľudí ako keď strelí — začali vynášať najcennejšie veci a niekde aj menšie kúsky nábytku na dvor, skrývali ich na povale v sene, zavaľovali slamou alebo ich prikrývali smoľnými polenami, pristavovali žŕde, sťahovali do svinských chlievikov.

,Azda nenajdú,‘ — utešovali sa. Nie však na dlho. O chvíľu strašil nový chýr:

— Aj kravu vyviedli z chlieva!

— A že aj prasce berú!

Zpráva mýkla ľudmi ako smršť. Čo robiť? Tí, čo skryli veci do svinských chlievikov, vynášali ich zas napochytre von a hľadali nový úkryt. Našli, nenašli, ale čo s prascami? Vyháňali ich nasilu z chlievikov von, do snehu a za humno, ale prasce v hlbokom snehu žalostne kvičaly a prezrádzaly svojich majiteľov. Keď sa niekto pozrel za humna, z dediny von, videl, ako z vyšného konca ľudia ženú to kravu, to zas teľa alebo koňa priamo do hory. Kravy múkaly a kone sa vzpínaly v hlbokom snehu; prešiel na nich strach, ktorým boli naplnení ľudia, a náhlily sa v neurovnanom behu tam, kde ich hnali.

Do tejto nesmyselnej paniky vpadol však striezvy hlas:

— Čože to robia, sprostí? Či sa nevie, koľko má kto statku? Veď chodí s exekútorom rychtár!

Bola to pravda. A ktosi dobavil:

— Ešte ich budú pokutovať…

Tí, ktorí sa práve chystali nasledovať príkladu prvých a vyprázdniť nerozumne svoje chlievy, zostali naďalej bezradní a zúfalí.

— Nuž ale… čo robiť? Nik nevedel.

A exekútori postupovali do stredu dediny ako žeravá láva, ktorú sem soslalo na nevinných ľudí zlé, mocné a nemilosrdné božstvo. Za nimi zostávaly hnevivé nadávky mužov, zalomené ruky žien a plač vystrašených detí. Zástup rozčulených žien, ktoré postupovaly v pätách za exekútormi, každým okamihom rástol. Pridávali sa k nim i chlapi s Hatalom v čele, tí čo už doma nemali čo brániť.

Odbočili s hradskej, stúpali hore brehom a zastali pred Huščavovým domom. A vtedy sa Huščava odhodlal k činu, ktorý už prestúpil hranice rozumu a ktorý od neho nikto nečakal.

Čakal ich vo dverách maštale, rozkročený na slabých nohách, a zdalo sa, ako keby jeho biedne telo kyslo hnevom a vyplňovalo nachýlený rám starých dverí.

Zo zástupu sa oddelil nízky, územčistý exekútor v krátkom kožušku a za ním tenký, hybký a vzrušený židáčik s potmehúdskymi očkami.

— Nu, ukážte nám toho svojho koňa, — snažil sa mierne, ako najlepšie mohol, exekútor. Bol Širancom dobre informovaný.

— Nemám žiadneho koňa! — zhučal Huščava a ešte viac sa rozložil v nízkych dverách. A Huščavová, kašľajúca a zmietaná plačom ako páperie, chytala exekútora za ruky a prosila: — Majte sľutovanie!…

Exekútor sa obrátil k zástupu, pred ktorým zostal stať rychtár, a spýtal sa krátko: — Má koňa?

— Má…

Vtedy už exekútor zmenil hlas a skríkol strmo:

— Pustite ma dnu, lebo…

Pristúpil k Huščavovi a pozrel mu nebojazlive zoči-voči. A dengľavý Kraus, koncipient fiškála Rosenzweiga, zpoza exekútorovho chrbta kričal zjašeným hláskom na Huščavu: — Na to sú paragrafy! Za to môžete…

Nebolo mu súdené dokončiť. Huščava, ktorého exekútor nasilu vtisol do maštale, schytil ho kŕčovite okolo drieku, nazdvihol a zúfalou silou, ktorú v ňom nikto neočakával, vyhodil ho z maštale von. Ten naletel priamo na Krausa a strhol ho sebou k zemi. Ľudia až zhíkli.

Všetci zostali stŕpnutí a vrástli do zeme prekvapením. Nik nenašiel jediného slova. Len ktosi celkom posledný v zástupe kraťúčko zatlieskol do dlaní a skríkol: ,Dobre!‘

Exekútor sa rýchlo posberal so zeme a s hnevným krikom a nadávkami rozbehol sa ku dverám maštale. A hoci všetko trvalo len zlomok okamihu, nedobehol. Vo dverách maštale zjavil sa kôň. Nie krásna, ušľachtilá hlava koňa s múdrymi očami, ale mohutný konský zadok.

— Poď si pre koňa! — skríkol temer nepríčetným hlasom Huščava a začal kobylu štekliť pod rebrami. Kobyla odbíjala sa zadnými kopytami a vysoko hádzala ťažkým zadkom, dobre dvere nerozvalila. A Huščava vždy len kričí celý bez slova: No poď, poď si pre koňa! Za prvý okamih nebol by sa v ľuďoch krvi dorezal. Všetci zmeraveli pred neočakávaným divadlom. A potom, keď už otrnulo, ozval sa odrazu krik, začali tlieskať, volať a poskakovať na mieste; nebolo hnevu — to už bol prepiaty hnev, ktorý praskol ako tetiva luku a zmenil sa v nesputnanú radosť. A zatiaľ kým kobyla vo dverách zúrive hádzala zadkom, zdravili tento zvláštny symbol odporu, zdravili čin a kričali: — Dobre, Cyprian… výborne-e-e…!

Vlna odboja neopadúvala, naopak s každým kopnutím zdvihla sa vždy nová a rozhojdala zúrive celý priestor, ako sa vzpína more v ťažkej búrke. To nebola napokon už len radosť z Huščavovho činu. To bola vášnivá, priamo nezodpovedná radosť, ako keby boly odčinené všetky krivdy, bolestné prechmaty a zlé rany, ktorými boli bičovaní. Koniec biča ako keby sa bol obrátil a ruka, ktorá ho držala, sa zmenila. Nebolo času uvedomiť si, že Huščava už dávno prestal pracovať rozumom a že dal priechod len svojmu bezmedznému zúfalstvu.

— Pustite ma dnu! — skríkol, robiac posledný pokus, exekútor. A zatiaľ kým z maštale ozýval sa Huščavov diaboľský smiech a nepríčetné revanie: ,No poď, veď ti ho dávam…!‘ — rozpoltil sa priestor preťatý jednoliatym výkrikom spoločnej radosti a ktosi zo zástupu posmešne zvolal: — Koňa nech pekne popýtajú, pán exekútor, žeby nevyhadzoval…!

Nebolo času odobriť výkrik smiechom. Všetky zraky uprely sa na exekútora, ktorý sa pred dverami maštale vypriamil, darmo skrývajúc svoju porážku falošným sebavedomím, a kričal do ťažkej, zapáchajúcej tmy:

— Za to škarede vyhoríte!

Kraus, dosiaľ smiešne vydesený, chcel taktiež čosi pripomnúť o zákonoch, avšak jeho snaha vyšla naprázdno. Bol len zlobný, nehaneblivý výkrik, ktorým Huščava odbíjal exekútorovu hrozbu:

— Choď do riti… boha tvojho exekútorského…!

A kým kobyla posledný raz a z posledných síl vyhadzovala zadkom, poberali sa Kraus i súdny vykonávateľ s rozmrzelým rychtárom zo dvora dolu k ceste. Zástup zvedavcov, hlučný a zradostený, pohol sa v pätách za nimi, tak blízko, že prední mohli počuť, ako sa exekútor obrátil k rychtárovi:

— Zatelefonujte do mesta po četníkov!

Keď sa dvor celkom vyprázdnil a nebolo počuť ani hlásku, priviazal Huščava zdivelého, fŕkajúceho koňa k hrantu a vyšiel z maštale von. Dvere do pitvora boly pootvorené. Počul z izby štkavý ženin plač a Ondra, ktorý sťaby z veľkej diaľky vravel: — Mamička… neplačteže…!

Všade dookola bolo šírošíre ticho. Nič sa nepohlo — ani tá jabloň čierna a holá, nesúca v korune, na krivých konároch chumáče snehu. Skláňala sa cez plot nad hnojisko, rozkladala sa nad dvorom ako dlaň a jako požehnanie: ,Pokoj s vami!‘ Ticho sa prelievalo dvorom z kúta do kúta, prestúpilo dom, viselo v mrazivom povetrí a napieralo na Huščavu, dosiaľ kmásaného vlastnou vzburou. Avšak ako kôň, divo vzopätý na zadných nohách, dá sa strhnúť k zemi úzdami, až kľakne na kolená, tak i Huščavu ako keby skrotilo neobjateľné, šíre ticho. Naraz sa zbadal, že je celkom sám, že už nehučí na dvore zástup, z ktorého čerpal predtým sily, nieto výkrikov, ktoré ho plnily zúfalou odvahou. Všetko zmizlo ako prelud v človekovi, keď si pretre zasnené čelo a zrak. Zbadal sa, že je v tom tichu sám a sám, že jeho dych sa stáva pravidelný, srdce že začína pracovať ako stroj a hlučný príval krvi v sluhoch vlnou opadáva. Teraz v tom tichu stojí, široké dlane pred sebou otvorené, ako keby v nich držal stratený a opäť najdený rozum. Ani sa nepohol, ani sa neobzrel. Cítil, ako mu do obnaženého zátylka od dverí maštale dýcha akási ozrutná potvora s krvavými, divokými zrakmi, potvora, ktorá sa nedá odohnať, ručí a straší. Rozum na dlani kričí: ,Čo si to spravil? Neprepadol si dnes, prepadneš zajtra a konský zadok ťa večne chrániť nebude. Zajtra odvedú s koňom aj teba…‘ A Huščava akoby sa zrazu rozpamätal. Nebola to žiadna potvora, čo naň dýcha z ohnivých nozdier, bol to jeho zúfalý čin, pri ktorom nebolo rozumu. Hneď bezhlasne, kdesi hlboko v sebe bránil sa a kričal: ,Robil som, ako som najlepšie vedel!…‘ a hneď zas zúrive svieral dlaň a zadŕhal ju v päsť, akoby chcel ztrestať rozum za to, že ho opustil. A potom, keď ticho nemizlo, keď stálo okolo neho i v ňom s výstražným výkričníkom nerozvážneho činu, zmocnil sa Huščavu úžasný strach. Videl, že svojím činom bezmocného, zúfalého jedinca neodvrátil biedu ani nevyrovnal svoj účet, ale že privolal nové nešťastie. Rozum, ktorý vždy viac uplatňoval svoje právo, vždy viac zdôrazňoval: ,Zajtra prídu a s koňom odvedú aj teba…‘

Strach podťal ho v kolenách, svesil mu hlavu a shŕbil celé telo. Z diaľky kdesi, s vyšného konca dediny priniesol vánok ohlas kriku a plaču. To plakaly ženy drotárov a zámorských vyvandrovalcov… ale Huščava nepočul, nevnímal. Stál a stál, zrak blúdil v hrozbe horšieho zajtrajška a duša sa v ňom učúpila a triasla ako pred zlou búrkou. Breh pod chalupou valil sa nadol k hradskej, za hradskou prestierala sa rovná snehová pláň a po nej sa hadila zamrzlá riečka s riedkymi vrbinami. To všetko bolo pred ním, dnes práve tak ako už vyše pädesiat rokov známe, a preca nad tým stál ako zblúdilec, ktorý sa nemôže priznať rodnému kraju. Nevidel, nepočul… bol neprítomný.

Dlho tak stál, zronený a vyčerpaný. Hodinu? Dve? Nevedel. Až odrazu povetrím ako výstrel treskly slová:

— Martikana vedú!… Hen, žandári ho vedú!

Ktosi utekal dolu po hradskej a kričal. Huščavu udrelo ranou. Vzpamätal sa. Nachýlil sa, aby lepšie videl na cestu. Potom ho zvedavosť sotila vpred a on vybehol pred dom až tam, kde stál hrubý jaseň. Nič nevidno, len počuť zjašené hlasy a nesúvislé výkriky:

— Vedú!… Martikana vedú!

— A čo sa stalo?

— Sekerou sa zahnal na exekútora! A žandári sa natrafili.

Nad hradskou, po brehu vysokým snehom prebehlo niekoľko zvedavcov. V zápätí nato zjavili sa na hradskej dvaja žandári. Sivé plášte, ako pohyblivé škvrny na snehu, hojdaly sa od pasu ku kolenám v prudkom kroku. Medzi nimi, medzi dvomi nastoknutými bajonetmi kráčal Martikan. Huščava, zmáhaný teraz novým hnevom, — nie proti sebe, nie proti exekútorovi ani nie proti žandárom — mal ešte času zbadať, ako Martikanova zosivelá hlava hrdo a vzdorovite sedí na vypriamenej šiji; ani najmenej nebol schýlený.

A tu prišlo to, čo Huščavu po odchode všetkých na dvore tak gniavilo a čomu sa zo všetkých síl bránil. Nevdojak zmocnila sa ho predtucha zlých následkov činu, ktorého sa dopustil. Hľa, Martikana vedú pod bajonetami, že v obrane svojho žobráckeho majetku siahol po sekere. A jestliže uňho bola zbraňou sekera, Huščava vypomohol si zadkom exekvovaného koňa — rozdielu niet. Zabránili predstaviteľom vrchnosti v úradnom výkone a na to je trest. Preto začalo Huščavovi v hlave šumeť, ako keď sa zdvíha vietor pred búrkou, potom vždy viac a mocnejšie, až napokon schytila ho besná povíchrica a prvé ťažké ľadovce bubnovaly do vedomia: ,Dnes vedú Martikana — zajtra odvedú mňa!‘ Táto myšlienka pozbavila ho celkom rozumu, do očú tisol sa bezmocný plač a on, zalamujúc ruky nad hlavou a prikrývajúc zrak pred hrozným obrazom vlastného nešťastia, začal sa napokon triasť. Onedlho zvŕtol sa prudko na mieste a skĺzajúc utekal nazad domov, vbehol do stajne a potom opäť videli ho ľudia, ako uteká hore úbočím, strácajúc úzky chodník, k čiernej hore. Strach z ešte väčšieho nešťastia, do ktorého svojou zúfalou obranou vbehol, sedel v ňom, kričal a hnal ho do nesmyselnej priepasti.

— A či aj Huščava skryl do hory dačo zo svojho statku? — pýtali sa poniektorí viac sami seba.

— Letí ani pomätený…

O chvíľu im Huščava zmizol v hore.

*

Bol už hustý súmrak, keď sa vrátil Pavel zo Žiliny domov. Prišiel peškom, ukonaný dlhou cestou; hradská bola práve hladká ako ľad. Tvrdé bakanče kĺzaly sa za každým krokom a mráz zažieral sa do tela. A hoci sa snažil neustávať v chôdzi, preca sa telegrafné stĺpy zdaly vždy redšie.

Jediná myšlienka hriala ho cestou: vyburcovať dedinu, usporiadať demonštrácie, vymôcť si zastavenie exekúcií! Tak mu i v Žiline Žiarsky hovoril: — ,Možno, že sa aj budú jednotlivci brániť, možno použijú aj násilia. To je však nesmysel… individuálny teror. Ešte horšie pre nich. A nikomu nepomôžu. Treba postupovať jednotne, roľníci spolu s robotníkmi — za prácu, chlieb a za zrušenie exekúcií. Vysvetli im to!‘

Ako tak kráčal po hradskej, po ľavej strane rieku a s oboch strán vrchy, videl už v duchu ten deň, kedy sa podarí presvedčiť, sjednotiť všetky sily a vliať ich do mesta pred okresný úrad, postaviť mocný múr z nespokojných, hladných ľudí, ktorí by vyriekli svoje: Dosť! Bol presvedčený o tom, že ho čaká veľká práca, znal nedôverčivosť i sebeckosť gazdov a nerobil si tu žiadnych ilúzií. ,Čo im však zbýva?‘ — pýtal sa sám seba, a hneď aj hľadal odpoveď: ,Keby sa aj chcel niektorý sám brániť, uvidia napokon márnosť i škodlivosť takého počínania.‘ — Nevedel ani, ako ľahko prešiel k druhej myšlienke. ,Môže sa stať, žeby sa dakto z nich vzoprel? Žeby kto vztiahol ruku na exekútora? A kto?‘ — Začal rozmýšľať, a jednotlivé známe osoby začaly pred ním defilovať v dlhom, nekonečnom rade. Šamaj? Nu, tomu ešte nie je tak zle, aby sádzal na poslednú kartu. Krišica? Ten už, chudák, sa ani vzoprieť nemôže… práve tak ako otec. A Perďoch? Ten tiež nie… ten skôr oklame a vyhne. Asnáď Martikan? Ba keď už niekto, tak snáď Martikan, ten je ako píla — vždy reže… Ale nie, ani ten to nespraví! A potom Horňák, Kartarik, Mariňák, Sulčiak, Treskoň… tí už celkom nie. Chlapov je málo, ťažko z nich takého vyberieš. A ostatok sú ženy. Ani sa nezbadal, že už stojí pred domom. A hoci tma súmraku dobre zhustla, doma dosiaľ ani lampu nezasvietili. Len malý, žltastý pablesk poskakoval v oknách. To asi v peci horí oheň…

Vstúpil do tichej izby.

— Sám si? — pýtal sa Ondra, ktorý sedel pri peci a prikladal raždie.

— Sám.

— A kde sú naši?

Ondro neodpovedal hneď, až po chvíli, keď už mal hlas presiaknutý zadržiavaným plačom. Vravel:

— Mamka išli hľadať otca…

— A čo sa stalo… s otcom?

— Nevieme. Po exekúcii sa ešte ani neukázali.

— A… bola exekúcia? Vzali koňa?

— Nie. Otec sa bránili…

A Ondro, utierajúc čo chvíľa nos rukávom košele a poklopkávajúc tíško barličkou o hlinenú zem, vyprával Pavlovi o tom, čo sa stalo. Pavel zostal na mieste celkom stŕpnutý. Ani blesk z čista-jasna, tak ho tá zpráva privrzla. Napokon sa ozval:

— A čo otec potom… po všetkom?

— Nevieme. Ani sa len neukázali. A mamka sa boja, aby si zo strachu niečo nespravili…

— Prečo… zo strachu?

— Strýka Martikana odviedli žandári. Ten sa zahnal priamo sekerou na exekútora… Po celej dedine sa o tom hovorí.

Pavla ani keby ovalil drúkom po hlave: nečuje, nevidí. Vybehol von, na dvor a rozhliadol sa. Ako keby zem bola zavesená v obrovskom komíne, taká bola noc čierna. Len tam, kde ležal na stráni a na poliach sneh, bol slabušký sivý prísvit, ohraničený ostrou čiarou. Tam začínal les. A tam, práve tam, ba ešte hlbšie, priamo v čiernej hore poskakovalo niekoľko lampášov. Hlasy, tlmené snehom, horou i diaľkou, nebolo možno rozoznať. Pavel vytušil, o čo ide. A hoci bol po dlhej ceste na smrť ukonaný, hodil sa tam, v tú stranu a skĺzajúc so strmého chodníčka nadol, hnal sa vždy rýchlejšie vpred. Dobehol skoro. Bol to Perďoch, na ktorého sa najprv natkol.

— Čo je?

— Nič. Teraz je darmo hľadať. Snáď až ráno…

Vrátili sa nazpät. Stará Huščavová schádzala plačúc po chodníčku nadol a jej lampáš, nekľudný a rozhojdaný, hádzal najdlhšie snopky žltého svetla po pláni.

— Dobrá noc vám, — lúčila sa s ostatnými, — sbohom sebe choďte. A ráno, prosím vás, príďte…

Noc nezamkla jej jediného oka. Do rána kľačala pred obrazom bohorodičky a zúfale sa modlila. Ráno, ešte len začalo sa brieždiť nad horami, vybrala sa tíško sama zo dverí. Len kováč Talapka, keď išla okolo, vyzváňal už v čiernej dielni po železe. Ináč celá dedina ešte spala. I vrany sa ešte len prebúdzaly, keď vstúpila na kraj hory. Nechodila dlho. Keď kováč spravil prvú podkovu a vyšiel von, videl, ako po stráni od hory uteká, tacká sa v hlbokom snehu a zúfale kričí akási ženská. Zprvoti ani nepoznal Huščavovú, len krik ozýval sa vždy bližšie:

— Pomo-o-oc! Pomo-o-oc!… Ježiši Kriste… ľudia, kde ste?

Nevidela, nepočula. Len utekala, nohy jej podklesávaly a kričala.

— Čo je, tetka? — striasol ňou kováč, keď k nemu dobehla. Zlomila sa pred ním celkom napoly, celá sa shŕbila a ukázala k hore:

— Tam!… Tam!… Môj chlap tam visí…!

Sbehli sa ospalí ľudia a utekali k hore. O chvíľu bolo ich tam až čierno. A ešte noví bežali, aj Pavel najrýchlejšie medzi nimi; a keby sa bol niekto z nich obzrel, videl by, ako za nimi všetkými, plačúc zúfale, padajúc a znova poskakujúc o svojej barličke — kuľhá Ondro. Došiel na miesto práve vtedy, keď s trojmetrovej výšky, s mohutnej jedle odrezali ztuhnuté otcovo telo. Tak tam visel, hodne vysoko a na pokraji hory, snáď aby každý videl tento výkričník ľudskej biedy; tak visel zúfalý starý Huščava, ktorého, keď mizerných dvesto korún v celej dedine nenašiel, mal zachrániť zadok exekvovaného koňa.

— Otecko drahý, jediný, — kričal cez slzy chromý Ondro, až srdce svieralo, — otecko, čo ste nám to len spravili…!

Stará Huščavová už ani plakať nemohla. Sily ju opustily, sviezla sa na zem do hlbokého snehu a tam medzi kašľom vyrážala len strašné akési neľudské zvuky, pri ktorých ženy v hrôze priamo pobledly.

Pavel zostal stáť ako omráčený. Sklonil hlavu, stisol zuby až v čeľustiach zaprašťalo a bez záujmu, úplne odlúčený od bolestí tohoto sveta, pozeral sa zmrtvelým zrakom na niekoľko poverčivých kopaničiarov, ktorí pribehli a ruvali sa ako besní o povraz obesencov…

Keď snášali telo starého Huščavu od hory nadol, zostal Pavel s Perďochom temer najposlednejší. A keď pred sebou videl ten smutný sprievod plačúcich žien a zamlklých chlapov, keď sa rozhliadol po chmúrnom kraji a duševným zrakom objal celý svoj ťažký, preťažký život, preborilo sa jeho mlčanie ako ľad a on s krvavou vážnosťou vravel:

— Keby som nebol komunista… tak by som sa aj ja obesil.




Peter Jilemnický

— komunistický slovenský spisovateľ, novinár a učiteľ českého pôvodu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.