E-mail (povinné):

Peter Jilemnický:
Pole neorané

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Erik Bartoš, Tibor Várnagy, Viera Marková, Henrieta Lorincová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 10 čitateľov


 

6

Koncom októbra zosivel kraj ako starček. Každý deň ráno sedely v dolinkách bundaté biele hmly, ktoré sa cez deň rozišly po nízkych stráňach a orosily zimomravú, odumierajúcu a spasenú trávku, aby sa s večerom znovu shŕkly do studených chumáčov, rozvešaných po holých sihlách a po temenách vrchov. Mračná sedely nízko a zaľahly celý, celučičký kraj v smutnom očakávaní zimy.

Ľudia pokosili, sviezli raž a ovos, vykopali zemiaky a srezali fialové hlávky kapusty, nadrobili ju do sudov a skvasili, aby zima necerila hladné zuby. I drevo složili okolo chalupy, zarovnali až vyše okien a naposled porážali sa s krivými príčkami, húževnatými a väzkými, pri ktorých bolo možné viac razy sa zohriať.

A keď sa už všetko hlavné porobilo, rozchádzali sa chlapi do sveta. Do sveta, bohatého a širokého, nemajúceho toľko vrchov ako tento biedny kraj…

Neni každý október jednaký. Roky sa menia a jeden na druhý sa neponášajú. Svet dostáva novú tvár. Len tento drotársky kraj je jednaký ako pred stáročiami. Kameňa neubúda, bohatstva nepribúda. S rastúcim bohatstvom sveta rastie bieda tohoto kraja.

Kedysi… spomínajú drotári, boly inakšie časy. Vyšiel si do sveta, a za chotárom dediny mohol si začať: „Dajte drôtovať!“ Vybehávaly ženy z domov, posnášaly drotárovi pochybný riad a drotár sadol na podstienok, vzal drôt, pobíjač, kliešte a začal robiť. Sdrôtoval puknuté taniere a hlinené hrnce, pobieľal bľachový riad, predával pasce na myši a plietol z drôtu rôzne okrasné veci, keď bol čas. Svet bol neobyčajne široký a ďaleký a drotár pešo prešiel sveta polovicu. Chodil do Uhier, do Rakús, do Nemecka, našiel si ho v Srbsku alebo v Poľsku, zatúlal sa do Štajer a behal po ruských rovinách i za Moskvu ďalej.

Len hlúpi ľudia ohŕňali svoj nos nad drotármi. Len tí nechápali živel, rozbehnutý do všetkých sveta strán, ktorí neznali a nikdy nepočuli o kraji, z ktorého drotári vyšli. Drotárska sláva však napriek všetkému rozlievala sa svetom, rozchýrila sa v cudzine a tí, čo zostali doma, starci, ženy a deti, s pýchou sa hlásili ku svojim svetobežníckym synom, mužom a otcom. Vracali sa o rok, o dva, ba po niekoľkých rokoch domov, štrngali pyšne plnými mešcami, hostili nielen rodinu, no celú dedinu, vyprávali o svojich cestách, príhodách i skúsenostiach, približovali ďaleké krajiny, v ktorých zanechali stopy svojich remenných krpcov, všetkým čo museli zostať doma, a vtedy krčmy dunely od rána do nocí, nadúvané drotárskou pýchou a bezmedznou smelosťou. Schádzali sa známi súsedia, ktorých chalupy hnily jedna vedľa druhej, jeden však vyprával po nemecky a druhý odpovedal po rusky — a rozumeli sa obidvaja. Nebolo závisti medzi nimi a slávou tých, čo mali celé drotárske fabriky vo Varšave a v Moskve, pýšili sa aj tí, čo chodili po Nemecku a zápasili ťažko s napredujúcou technikou.

A hoci väčšina z nich nevedela písať ani čítať, vedeli dobre, že sú hrdinami mnohých piesní, rozprávok a básní, napísaných chýrečnými básnikmi, nehaňbili sa, keď sa ich domovu hovorievalo „drotárska krajina“, a keď došiel na mládencov čas asentírky, vedeli celkom naisto, že budú narukovať do Trenčína k „drotárskemu regimentu“.

To nebola veru žiadna pohana. Veď títo ľudia, zrodení na kameni bez lásky, donášali kraju chlieb i dobrý chýr, boli prvými fakľami vzdelanosti a oni prví dávali svoje deti do škôl, pripravujúc im lepšiu budúcnosť…

Tak bolo kedysi.

To je už dávno.

Dnes sa len spomienky zachovaly.

Dávno sa v domácnostiach rozbily hlinené hrnce, bľachový riad zožrala hrdza a oheň. Keby chcela gazdinká dať drôtom pospájať puklý tanier, zaplatí za drôt a za robotu viac ako za nový tanier. Po mestách predáva sa na váhu emailovaný riad, vyrobený strojom vo fabrikách, pevný a lacný. I myší, zdá sa, akosi ubudlo, nikomu netreba drôtenej pasci, a keď sa aj voľakde myši ukážu, trovia ich lacným jedom.

Pohyblo v tomto kraji kedysi kvitnúce šindelárstvo, bo ľudia pokrývajú domy lacným bľachom, škrydlicou a eternitom.

Pohyblo v tomto kraji i pltníctvo, bo dnes vozia s hôr drevo po železnici istejšie, rýchlejšie a lacnejšie ako po vode.

Čo však robiť, keď tento kraj chleba nedáva, ale pýta? Drotárske nohy veru na jednom mieste nepostoja. Od hladu sbrúsia celičký svet. Bo vždy je lepšie hrdľačiť sa jednému po svete, zakiaľ ostatní doma strádajú, ako hladovať doma všetkým. A preto bolo treba rozmýšľať o nových zárobkových možnostiach, poobzerať sa za novým tovarom, ktorý by bolo možné po uliciach a po domoch núkať mestským ľuďom. Drotári prestali byť drotármi, zahodili kliešte, kladivo, drôt i bľach. Vrhli sa do fabrík, do koncesionárskych veľkoobchodov a nakúpili tam menejcenných, vyradených hrebeňov, zrkadiel, detských štrkačov a britiev. Vo veľkých kôšoch roznášajú tento tovar, ktorému nikto nezná pravú cenu, po mestských uliciach a po jarmokoch, priživujúc sa takýmto spôsobom na hynúcej drotárskej sláve.

Sláva však ide dole vodou. Nie sú len pouliční predavači. V mestách sú nádherne vybavené obchody, v ktorých predávajú lacno a hbite ten istý a solídnejší tovar. Okolo pouličných predavačov soskupujú sa dedinčania a chlapčiská, ktorým nie tak na dobrom tovare záleží ako na groši vo vlastnom vačku. Jednajú sa o každý grajciar a predavač, sohnutý pod ťarchou kôša, horko-ťažko po večeroch spočituje utŕžený peniaz, ktorý má zaokryť výdavky na biednu stravu a priechodný byt. A keď už nedostatok prerastá vyše hlavy, nezbýva nič viac ako žobrota. Tu už sa končí všetka sláva…

Tu už začínajú úžasné historie, strádania, bieda a slzy drotárskych „džarkov“, malučkých, hladujúcich a otrhaných chlapčekov, ktorých obyčajne matky-vdovy posielajú s drotárskym gazdom do sveta, aby sa od detstva živili, učili drotárskemu remeslu a zašporili pre doma dáky ten groš.

Každý vedel o osude džarkov: vo svete sa živili, a preca sa na leto vracali vyhladovelí, vychudnutí a polonahí, že až bôlno pohľadieť. Každý vedel, že drotárskemu remeslu sa nikdy neučia, bo ono samo hynie a nemá smyslu, každý vedel, že tých niekoľko pascí, zavesených na remeni cez plece chlapca, nie je na predaj, no na oklamanie úradov, ktoré kontrolujú povolenia k podomovému obchodu. Snáď každý vedel, že títo chlapci domov zo sveta peňazí nenosia, bo im ich gazda večer všetky vyžobrané peniaze odoberie, a keď vyžobrali málo, bije.

Všetci gazdovia sú zlí, jeden menej a druhý viac. Všeobecná bieda v kraji je však najhoršia — a preto každá mať sa aspoň úfa, že dáva synčeka za džarka k takému drotárovi, ktorý je lepší. Bo do sveta musí ísť každý, koho nohy nesú a pole neuživí.

Stá džarkov ide každým rokom do sveta, aby už od detstva okúsili, aký je zlý a aby sa ho naučili preklínať…

*

Preto snáď nebolo jedného človeka v dedine, ktorý by sa bol čudoval, že aj Huščavovi dali štrnásťročného Ondreja za džarka. Prišiel v tie jesenné dni ku starému, zodratému Huščavovi drotár Kanitra, posedel za chvíľu v nevetranej izbe, pofajčil a napokon vravel:

— Dajte mi Ondreja za džarka… je to šikovné chlapčisko a svet mu nezaškodí. Aspoň pozná… za mladi.

Kanitra bol až hen z tretej dediny. Huščava ho však ako tak poznal: nie darmo bývajú v mestečku trhy a jarmoky. Nie vrchy s vrchami, zato ľudia s ľuďmi sa schádzajú, a tak i on videl sa už niekoľko razy s drotárom Kanitrom. Videlo sa mu, že je to chlap statočný a dobrý a hoci Kanitrov návrh prišiel celkom nečakaný, nepripravoval sa ku žiadnej výhovorke.

— Nuž ono… hen to… nebolo by to zlé.

Huščavova žena začala sa zo začiatku vzpierať. Nech už bieda dlávi akokoľvek, nech už neúroda zanechá humno i pivnicu prázdne, nech už dane predpisujú ako chcú a exekútori chodia dverami či oknom — Huščavová je matka a Ondro syn.

— Veď je to ešte len decko! Akože… do sveta s takým…

— Dosť som už takých svetom povodil, — snaží sa dokazovať Kanitra, — ba aj mladších. Veď váš Ondro už je štrnásťročný! Taký si už veru nesmie do lona ruky skladať. Len mi ho dajte… na Veľkú noc sa vrátime a vtedy vám peňazí donesie. Vám treba… veď sa od nich tak neodhŕňajte, keď sa vám dajú!

Ondrovi bolo všetko jedno. Keď sa oňho jednali, stál pri peci a hrial sa, lebo sa vrátil zo dvora zimou celý roztrasený. Košeľa i široké, rozbité gate z konopného domáceho plátna visely na jeho chudom tele a tepla nepridaly. Kanitra sa naň pozrel, zasmial sa a hovoril:

— Však že pôjdeš, Ondro! Kúpime ti kabát… a pôjdeš cez dediny a cez mestá ako pán… A spievať vieš?

Ondro sa zaškeril, vyceril dva rady pekných zubov a precedil:

— Čosi viem.

Rozlomila sa mu duša ako chlieb na dva kusy. V tom jednom sa teplil radostný krik chlapcov, ktorí spolu s ním pásli od jari do zimy statok na slnečných úbočiach vrchov, v tom prvom kuse spievali škovránci v bezoblačnom nebi, voňaly smrečiny a čierne bory ťažkým živičným pachom, volaly známe kamene na rozhraní polí a hadily sa chodníčky, tak známe, bo všetky prešiel. Zostať? Alebo opustiť toto všetko? Do jeho detskej mysli sadla hustá hmla — a cez ňu ničoho nevidno. Z nej len akýmisi vzdialenými a nejasnými obrysmi dvíhaly sa vysoké budovy neznámych miest, široké rieky so železnými mostami, veľké, hučiace nádražia a rušné ulice, vysoké veže chrámov a veľké okná obchodov, za ktorými možno videť toľko neznámych vecí. Nemal o tom jasnej predstavy, len čo z rozhovorov starších vedel porozumeť a zachytiť… a preto tým lákavejšie boly tieto neskutočné obrazy neznámych svetov. Ako klamný vodomar, zjavivší sa na horúcom obzore mrtvej púšti, láka zmierajúcich pútnikov k ďalšej ceste, tak i Ondro, rozlomený napoly, opovrhol známou, pevnou zemou pod nohami a zahľadel sa všetkým, čo v ňom chlapčenského a dobrodružného žilo, na krásny obraz, ktorý vždy jasnejšie, každým okamihom začal vystupovať z hmiel.

— A ty by si išiel? — spýtala sa Huščavová. Zdalo sa, ako keby Ondro sám svojou odpoveďou mal ju ochrániť a zaceliť zjazvené srdce. Ondro však mal príliš málo rozumu a citu, viac chlapčenského rozletu a preto odpovedal:

— Prečo nie? Pôjdem!

Myknul pri tom ľavým plecom, ako robia deti, ktorým sa nedostáva slov.

Tým bol Ondrov osud na pol roka spečatený. Kanitra len teraz vytiahol z vačku fľašu pálenky, postavil ju na stôl a ponúkal Huščavu i ženu. Huščavová nepila. Zato Ondro musel okusiť páleného — a od tej doby stúpala mu vyše hlavy akási omamná sláva, o ktorú sa dosiaľ nijako nezaslúžil. V nasledujúcich dňoch chodil medzi chlapcami nadúvajúc sa chvastavou detskou pýchou… a sám sebe pripadal ako dospelý chlap medzi usoplenými deckami.

A pri tom, chúďa, sám tiež nosom poťahoval.

Keď sa o tom dozvedeli súsedia, nevraveli najprv nič. Potom sa im to rozležalo v hlave, najmä ženám, ktoré badaly, ako Huščavová posmutnela za posledných niekoľko dní, a začaly prichádzať do domu na zvedy. Huščavovej tým na srdci neodľahlo, naopak.

Po strane súsedy medzi sebou povrávaly:

— Ale už zo seba robia takú bedač… že až no. Chlapčisko také…

— Veď sotva nohami preberá…

— A teraz Pavel dostal robotu vo Vítkoviciach… už im len tak zle vari nebude…

— Nu… to už sú tak niektorí rodičia!

Zlé jazyky brúsily sa na Huščavovej biede. Je pravda, bolo už aj horšie, zakiaľ všetky deti boly doma. Oni, starí však vtedy boli mladší, nie tak zodratí ako teraz. A dnes — čože deti domov donesú? Dve dcéry slúžia v meste a čo vyslúžia, práve čo len na zaodev postačí. Popri Ondrovi sú ešte tri malé decká: Verona a Janko chodia do školy a Miško pôjde až len na rok. A jestli o Pavlovi hovoriť… veru: prišiel toť pred týždňom prvý raz z Vítkovíc domov a okrem niekoľkých korún priniesol si ruky dokrvavené, že až bôľno pozreť. Vítkovice — to už nie ako kedysi Amerika: robíš ako kôň a čo zarobíš, hneď aj strovíš. Tu sa jedná len o to, aby na starosť ubúdalo hladných krkov z domu.

Huščava odbíjal narážky i otvorené výpady nakoľko mohol. Ani toho natoľko nebolo treba. Keď si ľudia ešte lepšie povšimli jeho suché, vychudnuté telo, v ktorom kosti — zdalo sa — boly pospájané len žilami, prestali vyprávať a skoro sa z nich našli aj niekoľkí, ktorí Huščavovo rozhodnutie schválili.

Koncom októbra vypravili Ondra do sveta. Otec daroval mu svoj širáčik, ktorý nosieval v nedeľu do kostola. Veď už mi môj starý postačí, — uspokojoval sám seba. Pripravili Ondrovi aj starú, mosadznými gombíkmi vybíjanú koženú kapsu, s ktorou sa ešte kedysi starý otec Huščavov vyberával na drotárku. Mať dala Ondrovi za širák kytičku voňavej zelinky a na holé telo pod zalátanú, čisto vypranú košelu zavesila mu krížik. Prišli aj niektorí súsedia, potľapkali Ondra po pleci a vraveli mu:

— Nu… len sa drž, Ondro. To bude mať Kanitra poriadneho džarka!

— Musíš ho poslúchať… ináč sa nič nenaučíš.

Ženy po starom zvyku poťahovaly plačtive nosom a pripomínaly:

— Len sa ty pánaboha nespúšťaj! Modli sa každý deň!

Ondro cítil, ako s každým povzbudlivým slovom rastie do výšky. A keď pri lúčení dostal od mnohých susedov nejaký malý peniaz, „na šťastie“, bol bližšie nebu ako zemi. Táto nálada sa ho držala dotiaľ, kým boli v dome. Ba ani vtedy, keď ho všetci domáci odprevádzali do krčmy, kde naň už čakal Kanitra s troma inými džarkami, neuronil jedinej slzičky.

Len vtedy, keď vyšli z dediny a zastavili sa na chotári v lúčení, rozpukol sa ľad pýchy a hrdinstva, vystavovaného na odiv, a on, objímajúc otecka i mamku, celý sa roztopil v detskom plači.

— A že Pavla pozdravujem…! — volal za nimi ešte z diaľky.

Prešli chotár dediny a boli už — v Sliezsku.

Obzrel sa naposled a na chvíľu zastal. Oči mal zaliaté slzami, a cez tie slzy zazrel nejasný obraz: vrchy, po nich roztratené, ošarpané a čierne chalupy, na temenách vrchov i bokom kusy gazdovských hôr a nad všetkým sivučká, smutná obloha z konca októbra. A pri tom mu zrazu bolo tak, ako keby sa z veľkej vodnej hlbiny pozeral k jej hladine, odzrkadľujúcej milý obraz ďalekej a… dávnej skutočnosti.

*

Keď sa Pavel Huščava vyberal nedávno do Vítkovíc za prácou, nemal veru ani tej najmenšej predstavy o tomto obrovskom závode, ktorý vlastne tvorí celé mesto. Nikdy tu nebol a lesné píly v dolinách jeho kraja, alebo sama píla v okresnom mestečku, kde niekoľkokrát už pracoval, to by bol len piesok v tomto mori železa, rúdy, koksu, plameňa, žiaru a potu. Tisíce ľudí sa v ňom mrvily, tisíce vychádzaly a zas vchádzaly do týchto oceľových hlbín, mizly v nich ako potápači, aby po ôsmich hodinách z toho pekla vyplávaly, tiene pokryté prachom, smývané znojom a vypálené ohňom.

V prvý deň práce, ktorú na šťastie dostal hneď keď sa prihlásil, bol z toho úžasného hluku, húkania a priamo hromových rán celkom ohluchnutý. Neurčité, preplietajúce sa a pri tom tak mocné zvukové vlny zaliehaly mu do uší, ako keby bol stál na skalnatej výspe, do ktorej divoko a bez konca perie morský príboj. Príboj však vidíš, odkiaľ prichádza, a tu — rana za ranou z diaľky i z blízka, nevedno odkiaľ, derie však uši a bubnuje do sluchov, ktoré i tak nadžgané sú z vnútra do prasknutia neurčitým hučaním všemožných zvukov, prichádzajúcich z hlbín železného pekla.

Pavel strácal v niekoľkých dňoch schopnosť rozlišovať jednotlivé zvuky, otupel a nevnímal nič okrem jednotvárnej, miestami rapotavej vravy železa a oceli. A zrak, ktorý bol zvyklý rozleteť sa cez doliny so stráne na stráň, zo široka a do ďaleka, v prvých dňoch zjašene vrážal do čiernych múrov stavísk, do ktorých bol s tisícom iných robotníkov Pavel zakliaty, aby sa vracal a zieral len na ruky a na robotu. Zo všetkej divočiny hmôt, zvukov a zápachov nevedel si Pavel dlho vynajsť pevný bod, s ktorého by sa mohol aspoň na chvíľku poobzerať a oboznámiť sa ako-tak so svojím okolím. Jedno poznal zrakom i sluchom so svojho pracovného stanovišťa: dostal sa do hrozitánskej, ozrutnej mašiny, v ktorej niet citu a života, v ktorej je len úžasný, neprestajný pohyb, chvat a ruch kolies i koliesok, vozňov i vozíkov, hmota, hmota, hmota. Rúda, koks, vápenec, jeden vagón za druhým… stá vagónov za deň. Čo bolo ďalej, čo bolo za závodným nádražím, kam bol pridelený na prácu, to už Pavel vôbec nevedel…

Behom tých štrnástich prvých dní, v ktorých sa usiloval vykonať svoju prácu dobre a včas, vyrástla v ňom predstava závodu nie z toho, čo dosiaľ videl, ale z toho, čo počul. A hoci ho to neoprávňovalo ku žiadnym platným záverom, uspokojoval sa preca pre prvý čas tým, že hovoril: to je veličízna fabrika! Videl z diaľky, keď prichádzal alebo odchádzal z práce, obrovské a čierne komíny, z ktorých neprestajne kudlil sa dym ako smútočný prápor, videl mohutné veže vysokých železných pecí, celý rad ohrievačov vzduchu, rúry na kychtové plyny, ktoré sa ťahaly do diaľky cez celé širošíre dvory závodných oddelení, ku strojárňam s motorami a dmychadlami, videl nekonečné procesie malých vozíkov na visiacej lanovej dráhe, v ktorých sa odpravovala a na haldy odvážala horúca a ostrá struska, videl večerami, že tu vlastne večerov niet, že tu hviezdy nesvietia, že hviezdy sú tu pohltené ozrutnou červenou gambou nekonečného požiaru, ktorý zakrvavel celé ďaleké obzory i oblohu nad hlavou.

A preca — hoci toto všetko Pavel videl, hoci to všetko úžasným náporom doliehalo do jeho primitívnej mysli a rysovalo jasnejšie obrysy toho, čo v jeho predstave vzrástlo na „veličíznú fabriku“, nenachádzal kľúča k poznaniu práve tak ako každý z robotníkov, pracujúcich prípadne po niekoľko rokov na jednom oddelení, v jednej miestnosti bez toho, žeby bol poznal druhé. Videl komíny — nevedel, ku ktorej časti závodu patria; videl železné pece — a nemal ani potuchy o ich práci, hoci celý deň pracoval na prívoze surovín, zásobujúc tak nenásytnú žeravú ich gambu; videl pri každej peci celý rad vysokých, okrúhlych ohrievačov — neznal ich názvu ani úlohy; videl mohutné potrubia krížom-krážom po celom závode — na um mu neprišla ani jediná myšlienka, nápad alebo skúsenosť, ktorá by vedela uspokojiť jeho nemý údiv…

Pavel bol pohltený obrovským kolosom závodu tak ako mizne kvapka vo väčšom množstve vody. Bez sledu.

Keď sa po dvoch týždňoch práce vrátil prvý raz domov, pociťoval neobyčajnú prázdnotu. Chalupa starého Huščavu stála vysoko nad dedinou, prilepená ku brehu pod horou, z ktorej sa vylievalo priamo hmotné ticho. Dedina sa sosypala dolu k potoku a mlčala, nehybná a mrúca. Nad chalupami jasene a javory vzpínaly k oblohe svoje čierne konáre a v nich kde-tu usadila sa zblúdilá vrana. Po oblohe sa ako víchrom kmásané vetrilá hnaly sivé mračná…

Čo to tu chýba?

Zvuk.

Obrovský hrmot práce, ktorá sa ani na okamih nesmie zastaviť. Šum, ruch, rany; pohybujúca sa a stále sa premieňajúca hmota, meniaca svoje miesto, výzor, skupenstvo; stroje, ktorých zariadenie temer nikto nepozná z tých, čo s Pavlom pracujú na prívoze surovín. Chýba tu všetko to, čo robí obrovský závod závodom a čo musí preto stáť v úžasnom protiklade k tejto zatuchlej a mátožne žijúcej, boľavej, hľadajúcej a v hľadaní klamanej dedine.

Večer vyšiel Pavel von a zastal pred domom na chodníku. Čierň bola hustá ako lekvár a voňala rozmočenou, machovitou zemou. Vysoko, vysoko na oblohe, akú možno len vo vrchoch pozorovať, horely hviezdy ako maľučké stokrásky. Bolo ich plno. Strieborným prachom mliečnej dráhy brodilo sa jasné súhvezdie Labuti. Zúfalé ticho, ktoré nemohol dokonale rozdrapiť ani vzdialený štekot psov, zaľahlo nad celou dolinkou a napĺňalo Pavla ako jarná riava, ktorá v hlbokom zákrute preca len stojí… Za Pavlom vyšiel von aj otec.

— Prečo ste s Ondrom tak napochytre… otec? Dúfam, preca nebolo treba vyháňať ho tak skoro do sveta.

Starý Huščava zamihal neisto očami. Tma však skryla jeho rozpaky.

— Bolo aj nebolo. Nezaškodí, keď kúsok sveta spozná.

Bol by sa najradšej týmto rečiam vyhnul. Dosť toho bolo, že stará Huščavová každým dňom za Ondrom vzdychala, vyhadzovala na oči, že škoda bolo posielať ho do neznámych končín a vydávať ho boh vie akým ľuďom na nemilosť i na ústrky, a spomínala, že toľko by sa ešte vždy v pivnici našlo, aby pre Ondrov detský hlad neschádzali so sveta. Starému bolo otupné počúvať tieto reči: či na ňom má zostať všetka vina, on sám rozhodoval o tom, či Ondro pôjde alebo nepôjde? Všetci v dome, i súsedia dobre vedia, koľko v tomto roku sviezli s poľa, a starká sama najviac zalamovala ruky, porovnávajúc úrodu s dĺžkou roku. A to ešte nikto nevedel o daniach, o obecných prirážkach, o tom, jaké nové ťarchy privaľujú v dedine na bedrá ľudu… ej veru, reči sa ľahko hovoria, zato život tým ťažšie sa žije.

— Sám ste za džarka nechodil, ani mňa ste neposielal.

Huščava sa zamáchol rukou do tmy:

— Žilo sa vtedy ľahšie! Čo ty vieš…

Obrátil sa nahnevaný a zašiel do domu.

Od hôrky, z čiernej, šumiacej a živičnej tmy oddelil sa akýsi tmavý tieň. Nebolo dosiaľ na oblohe mesiaca — ten sa ešte len štvornožky so zeme sbieral a predieral húšťavou smrečín — a preto tieň neurčite splýval so sivým úbočím. Blížil sa.

— To si ty?… Zuza!

Bola zadychčaná a neočakávané stretnutie ešte len zvýšilo jej chvat.

— Bola som vo Švancarovom pľace, pozreť sa ako mladí žijú.

— Dobre je im?

— Dobre… chvala bohu.

— A tebe, Zuza? Tebe ako?

Zľakla sa tejto otázky. Zľakla sa tak, že zabudla odpovedať. Vydychla:

— Dobrú noc, Pavel! — a podávala mu ruku.

Podal jej svoju veľkú, boľavú a do krvavých rán rozpukanú ruku a bolo to, ani keby prosil o sľutovanie.

— Si v ťažkej robote?

— Čo ja viem? V ťažkej.

— Po rukách vidno. Máš celé doráňané…

Vyslovila to s mäkkou ženskou účasťou. Držala dosiaľ Pavlovu ruku vo svojej. Bola ťažká ako najväčšia urážka.

— Najhoršie, že neviem, na koho robím. Sám by som sa už dajako obživil… a naši, zdá sa, nepotrebujú. Už aj Ondra so seba striasli…

Neporozumela ho a preto neodpovedala.

— Ľúto mi tých rúk, že ich takto zodieram. A nikomu toho nie je treba. Tak akosi… prázdno je v človekovi, keď nemá cieľ. Vidíš: prídem domov — a doma ma všetko páli. Stojím v tme a pozerám sa na hviezdy. Tam, vo Vítkoviciach, vôbec nieto hviezd. Obloha je stále krvavá ako pri požiari. A tu zas čierna. Tak čierna, že si ani do huby nevidím. Chcel by som ti, Zuzka, všeličo povyprávať… Nu, dobrú noc! Táram dve na tri…

Ani teraz nerozumela. Vycítila, že Pavel čosi hľadá, na čom by sa bezpečnejšie uchytil, že potrebuje voľakú postať, na ktorej by sa mohol pevne rozkročiť, rozmáchnuť sa a biť sa za dáky srdcu blízky cieľ… vycítila to však podvedome, ženským srdcom a nejasne, lebo tak nejasné boly aj Pavlove slová.

A bolo to, ako keby jej teplý, záludný vietor zadul do sukní. Rozbehla sa dolu vŕškom a zastavila sa až na hradskej. Odtiaľ len odpovedala:

— Dobrú noc…!

*

Do okien školského inšpektorátu dralo sa nasilu slabučké svetlo novembrového dňa. Stál akosi bokom z mesta, s výhľadom na smutnú, sivú a miestami zaoranú plochú stráň, zpoza ktorej vyhliadaly strechy niekoľkých mestských domov. Ticho zavládalo v kancelárii, ticho na dvore, po ktorom prechádzaly sliepky s čudujúcima sa očima a holuby s blysknavým perím. Pán inšpektor sedel s jednej strany stola a pofajčieval si vonnú cigárku. Na ružovej tvári s výrazom spokojne žijúceho, blahobytného človeka zahniezdil sa v tejto chvíli výraz rotného, ktorý sa drží v etape a vyberá mužstvo pre frontovú službu.

S druhej strany stola pri písacom stroji sedela smutná, presmutná slečna, na ktorú sa snášalo sivé svetlo dňa ako veľký motýľ. Stroj rapotal jednotvárne a nebolo minúty, ktorá by ho prerušila. Až teraz inšpektor zastal, zamĺkol na chvíľu a hľadal výrazy, ktorými by najlepšie zdôraznil, že on chce, že on potrebuje, že sa musí tak, ako on chce a že proti tomu niet odvolania… Prepísal vo svojom koncepte obežníka, ktorého obsah slečne diktoval, niekoľko slov, každé z nich znamenalo, ako keby bol zdupol nohou pred svojím podriadeným, a končil obežník:

„Žiadam dôrazne všetkých správcov škôl, aby v osvetovej činnosti, a pokiaľ možno celými súbormi prednášiek, hlavný svoj zreteľ obrátili k antialkoholnému boju. Každú podobnú prednášku treba — okrem normálnych štvrťročných výkazov — osobitne hlásiť tunajšiemu úradu.“

Dokončil. Slečna okamžite rozmnožila obežník na cyklostile a ešte v ten istý deň rozletely sa úradné prípisy po všetkých školách, podliehajúcich dozoru pána inšpektora.

V nasledujúcich dňoch stretali sa učitelia v mestečku, v dedinách, vo vrchových školách:

— Dostal si už obežník?

— Dostal… Starý zas fantazíruje.

— A budeš niečo robiť?

— Robil by som. Ľudia nás však vysmejú…

— Aj ja tak hovorím. Povedia nám, žeby sme im dali recept na peniaze, a o tú pijatyku… to už najmenšie!

— Minulý raz som jednému súsedovi dohováral. Bol opitý ako snop… breňák z neho smrdel na hony. A on mi odpovedal: To ja, pán učiteľko, od žalosti pijem… žeby som bolesť tuto zahlušil! A bil sa pri tom päsťou do pŕs. Od žalosti nad sebou… nad všetkým…

Boli už takí: po celý týždeň hútali nad inšpektorským obežníkom. Tento kus popísaného papiera, z ktorého visel chvostík úradného korbáča, poháňal ich k usilovnej činnosti. „Žiadam dôrazne…“ — „treba hlásiť…“ a podobné výrazy, prejavy vyššej moci, rozknísaly ich myšlienky ako kameň, hodený do stojacej vody. Žili medzi ľudom a znali ho. Vedeli, aké výsledky sa dajú očakávať z prázdnych rečí prednášiek. Budeš gazdom prednášať o tom kedy hnojiť — a preca vyvezú hnoj na pole v zime, takže ho pri odmäku a v jarných dážďoch voda vyluhuje. Budeš im v dňoch národných sviatkov prednášať o zlatom veku demokracie tak nadšene, ako to len dedinský učiteľ zo srdca vie — a oni cestou do domu budú sa ponosovať na pánsku politiku, hromžiť na súdy a preklínať exekúcie. A budeš im podľa inšpektorovho želania prednášať ohnivými, zatracujúcimi slovami o alkoholu — prídu ťa zbožne vypočuť triezvi spolu s opitými, a na koniec povedia: veď aj páni ten jed pijú…

To všetko učitelia po okrese vedeli. Avšak…

„Žiadam dôrazne.“

„Treba hlásiť.“

Hľa — také slová sú silnejšie ako trpká skutočnosť a skúsenosť. Preto tiež jediný kníhkupec v meste predal všetku zásobu populárnych brožúr a kníh, v ktorých bol alkohol prekliaty slovami ohňa a síry na veky vekov. A keď už nebolo podobných vydaní, vrhali sa učitelia na lekárske pojednania a vedecké výklady, vyrabovali obchod do poslednej antialkoholnej písmenky a kníhkupec písal novú objednávku. Nie, tu nebolo žiadneho rizika, že zostanú ležať. Zásoba, ktorú mal, bola nedostatočná. Počet protialkoholných brožúr, ktoré išly na rozchvat, je o veľa prevýšený počtom učiteľov na okrese. Nie, tu nebolo žiadneho rizika:

„Žiadam dôrazne… treba hlásiť…“

V tejto dobe tiež ako na povel vyrútil sa „Hlásnik“ oproti všetkým, ktorí zabúdali na svoju povinnosť a neotrčili kopiu oproti hroznej, rozrastajúcej sa alkoholovej záplave. Dr. Gavlas, ktorý sa ohľadom hospodárskej stránky časopisu s redaktorom Fojtikom dojednal, viedol boj na plný front. Každé číslo týždeníka bolo preplnené zprávami, zakončenými prekliatím pálenky, páleníc a krčmárov, a vešteckým tónom bol v nich prorokovaný koniec tým, ktorí teraz ľud tak cynicky do záhuby donášajú.

Zprávy sa sypaly so všetkých koncov kraja. Redakcia pranierovala priamo plnými menami všetkých, ktorí sa oddali tomuto besneniu boľavých smyslov, vynášala na verejnosť nešťastia, zavinené pijatykou, priestupky i výčiny opitých mládencov, vyzývajúc súd k použitiu najostrejších paragrafov, vynášala zo skrýš domáceho krbu všakovaké tajnosti korheľov aj so špinavou bielizňou, len aby ich doniesla do verejného posmechu a tak odvrátila od opilstva. Používala pri tom — vďaka pravotárovi Gavlasovi — natoľko zábavného, kvetnatého štýlu, vymýšľala si toľko nových, priamo apokalyptických vidín korheľských koncov, pestrila zprávy takým šťavnatým, priamo v ľude odpozorovaným a vypočutým humorom, že odber časopisu sa v krátkej dobe neočakávane zväčšil.

Nie túžba po vzdelaní, ani nie túžba po krajšom živote: To ľudská zvedavosť triumfovala. Ľudská zvedavosť vystierala svoje žiadostivé ruky za cudzím nešťastím a chybami, zakiaľ svoje žiarlive skrývala. Ľudská zvedavosť bažila po odkrytých kartách spoluhráčov tejto smutnej hry života, aby sa mohla utešiť väčšinou svojich trumfov, zabúdajúc, že život je ako mariáš, v ktorom i dobre zahraný žobrák môže znamenať konečné víťazstvo.

Na stránkach časopisu mrvili sa vinníci ako hnusní červi. Dr. Gavlas nečinil žiadneho rozdielu. Používal len čiernej barvy.

„Hlásnik“ kričal:

— Tam a tam zadržali četníci nákladné auto sliezskeho obchodníka, plné denaturovaného liehu! Lieh bol určený pre niekoľko našich dedín. Šofér bol areštovaný, pašeráci zmizli v horách a niet po nich ani stopy.

— Vieme dobre, že po dedinách nášho okresu pašeráci majú tajné drobné sklady smradľáku v gazdovských chalupách. Nesvedomitých gazdov treba vypátrať a nemilosrdne s nimi zatočiť. Prosíme nielen policajné úrady, ale aj ľudí kto z boha, aby všetci pomáhali četníctvu pri hone na týchto hnusákov.

— Treba vydať prísny zákaz proti sliezskym priekupníkom. Chodia po kraji za maslom, vajcami, hubami a inými potravinami, pričom zo Sliezska prinášajú denaturák a často platia týmto miesto — peňazí. Mnohí už boli pristihnutí a preca sa vyhli trestnému pokračovaniu.

— Robotníci z Mor. Ostravy, Vítkovíc atď. tiež prenášajú túto otravu do našich dedín, nielen pre vlastnú potrebu, ale aj na predaj. Treba kopancami alebo čakanom jednoducho rozbiť im také zásoby, ako to musí mnohokrát robiť aj samé četníctvo.

Noviny boly plné. To už bola nemilosrdná kritika — nemilosrdná len preto, že kritizujúci vôbec nepoznal príčiny tejto strašlivej sociálnej choroby.

Redaktor Fojtik sa dostal do nových vôd, maly rušnejší prúd a dobre niesly. Nie vesiel — len kormidla bolo treba, a tým bol dr. Gavlas.

Rozletovaly sa čísla „Hlásnika“ po kraji, objednávali ich robotníci a vysťahovalci z Francúzska, Belgicka, Nemecka, z Kanady, Spojených štátov i z Argentíny. Každé číslo vyvolalo rozruch nielen po kraji, no i zpoza hraníc, zpoza morí ozývali sa vysťahovalci, písali dopisy ťažkou rukou, nabádali svoje rodiny i krajanov ku striezlivosti a vyhrážali sa z ďaleka a bezmocne tým, ktorí boli v novinách označovaní za vinníkov.

Rozhorela sa borba, jej ohlas zachvieval sa slabo i nad vládnymi úradmi v Bratislave i v Prahe, ohlas však neútočil, nehromžil a nepreklínal, padal skôr na kolená a spínal ruky v snažnej prosbe: Pomôžte! Nedajte hynúť tomuto ľudu! Trestajte vinníkov, kým nie je neskoro! Nedovoľte im otravovať našu slovenskú krv!

Volanie zanikalo však v hurhaji veľkomestských ulíc, kde húkaly signály fabrikantských aut, okná vládnych palácov boly nepredyšne uzavreté a za nimi jednalo sa o požiadavkách veľkostatkárov, ako zvýšiť ceny obilia i zemiakov, a nadŕžalo sa akciovým liehovarom, ktoré nesmú tratiť svoje profity…

A tak celá tá starosť preniesla sa na okresný úsek. Četníci honili sa za každým podozrivým človekom, zastavovali autá na hradských, prehliadali batožiny sliezskych priekupníkov, pozorovali vracajúcich sa železničiarov a mykali v sobotu surovo s každým robotníkom, ktorý sa podnapitý vracal na jeden deň ku svojej rodine.

Bola to borba bez hlavy. Ohnivý šarkan opojenia, rozvracajúci hospodárstva nie tak ako sama bieda, ležal vystretý pozdĺž celej doliny a spokojne požieral svoje obeti. Vydával ich súdu, exekúciám, väzeniam, mravnému rozkladu, smrti a samovraždám.

Bola to borba bez hlavy.

Vyšli s ohnivým mečom „Hlásnika“ do boja proti šarkanovi — a miesto toho, žeby ľud učili, ako mu razom poodtínať hlavy, šteklili ho iba pod chvostom.

A vôbec… načo to bolo?

*

Do okresného úradu chodili sedliaci z dedín zriedkavo, a keď už museli, bolo im ani keby išli na popravu.

Okresný náčelník bol ako slimák; utiahnutý vo svojej kancelárii, vytŕčal vyditeľné chapadlá za všetkým, čo sa v okrese pohlo. Chapadlá boly sivé a červené, s remeňami, puškou a bajonetom. Rozliezaly sa po mestečku, po dedinách i po vrchoch, kde kopaničiari odžívali svoj neprajný vek, zazeraly do krčiem, obmotávaly gazdov do hustého pradiva zvedavých otázok a vracaly sa na okresný úrad v podobe žandárskych prípisov a relácií. Boľavé telo okresu ležalo na náčelníckom stole ako pred chirurgom. Bol však na všetko jediný liek: paragraf zákona.

Preto okresný náčelník, keby aj chcel, nesmel rozumeť chorobám kraja.

A on ani nechcel.

Je lepšie byť okresným náčelníkom…

Gazdov k nemu do kancelárie zriedka pustili. Boli len notári, žandári a úradnou slávou po hlave udretí rychtári dedín, ktorí prichádzali náčelníkovi doplniť obraz jeho malého sveta — a preto mali voľný vstup. A potom ešte boly mnohé osoby, ktoré k nemu s tajomným výrazom na tvári vstupovaly a dobre-dobre za sebou zatváraly dvere, kedykoľvek bol náčelník ochotný k rozhovoru. Boli to židovskí krčmári bez krčiem, stratených hneď po prevrate, boli sedliaci-legionári, vyžívajúci zo svojej pobledlej slávy, boli sekretári vládnych politických strán, protežujúci žiadateľov o krčmové licencie.

Žiadosti vŕšily sa na stole pred náčelníkom a každá ani keby vykrikovala svoje prednostné právo. Pečiatky obecných úradov, sediace vážne na každej z nich, skrývaly v sebe tajomstvá korupcií, hrozných pitiek a žobráckych almužien, nimiž sa platilo za ťarbavé podpisy jednotlivých obecných zástupcov.

Obecné zastupiteľstvá, ichž členovia boli podplácaní novými žiadateľmi krčmových licencií, prepadly hnusnej korupcii práve tak, ako sa mýlily všetky vyššie úrady a nadriadené inštitúcie, ktoré prikladaly svoje doporučenia a podpisy na tieto žiadosti.

Všetko sa skrývalo za rúškom záhadného mlčania. Mlčal okresný úrad, ktorý posielal tieto doporučené žiadosti krajinskému úradu v Bratislave, mlčali tí tajomní návštevníci okresného úradu, židovskí krčmári bez krčiem, legionári s vybledlými zásluhami, intervenujúci sekretári politických strán — mlčalo všetko to otravné svinstvo, z ktorého sa rodily nové krčmy v zahluchlých dedinách.

Mlčanie bolo najlepšou maskou pre všetko, čo sa tu robilo…

A jestliže sa voľakde preca ozval protivný hlas, jestliže sa voľakde preca poodhrnula záclona tohoto hnusného korupčného divadla, prišla na pomoc úradná moc, ktorá všetko skryla do hustej tmy.

Stalo sa, že v mestskej lekárni, ktorú žandári dlhší čas pozorovali, bola zrazu odhalená nepríjemná aféra. Prišli a požiadali lekárnika:

— Aká zásoba denaturovaného liehu sa u vás nachádza?

Lekárnik neisto zažmurkal očami a potom odvetil:

— Šesdesiat litrov…

— Šesdesiat litrov!…?

Jeden zo strážmajstrov vyvalil na lekárnika oči v obrovskom udivení, druhý však nemeškajúc vypytoval sa ďalej:

— Vy v lekárni preca tak veľkej zásoby liehu nepotrebujete?

— Akože by nie? Či nie je ho treba pri zohrievaní, pri príprave liekov? Veď liehový kahanec u nás horí temer neprestajne… A v domácnosti tiež liehu treba…

Lekárnik sa len v prvom okamihu naľakal. Teraz už odpovedal celkom pevným hlasom, a ten hlas mal také sebavedomé zabarvenie. Ako keby chcel žandárov vysmievať: čo vy, chmuľkovia, odo mňa chcete? Či som ja nie lekárnik, známa osoba v meste a vy… vy… eh!

Staršiemu strážmajstrovi však nijako neišlo tých šesdesiat litrov na rozum: keby v lekárni pálili v kahanci vo dne v noci ako večné svetlo v kostole, nikdy nespália toľko, že by bolo treba držať v dome takú zásobu. Alebo že by lieh zdražil — o to lekárnik nemusí mať strachu. Lieh má pevné ceny.

— Dovoľte nám, prosím, spraviť u vás domovú prehliadku!

Žandári sa pustili do práce. Prekutávali najprv priečinky a skrine v prednej miestnosti, aby bolo vidno dôkladnosť ich počínania, hoci bolo jasné, že tu nemôžu nájsť ani päťlitrovku.

Lekárnik sa teraz v rozčulení chytal za hlavu:

— Pánovia!… ale pánovia… ja nechápem…

Žandári sa lekárnikovým nechápaním nijako nedali vyviesť. Keď nenašli ničoho v prvej miestnosti, prekutávali druhú. A tu už lekárnik celkom vybočil z miery, behal z kúta do kúta a vykrikoval: — Pánovia! Pánovia… tohto som neočakával… veď akože…

Starší strážmajster si myslel s blaženým vedomím, že konečne dolapil vtáčika: To my tak robíme — žeby nás nikto neočakával.

Prišla i pani lekárniková. Márne zalamovala rukami. Márne i ona presvedčovala dve úradné osoby o zbytočnosti a nevhodnosti ich počínania: raz sa žandári pustili do hľadania, museli hľadať aj keď to bolo nevhodné. Aj keď to bolo u pána lekárnika. Načo by vtedy bol všetok ten protialkoholný boj, keby sa maly skladať zbrane na prahu takýchto domov? Načo by boly výzvy okresného úradu, ktorými bol nariadený najprísnejší postup proti pašerákom a prechovávateľom denaturovaného liehu? Načo by vtedy bol ten hlučný alarm všetkých úradných síl, celého okresného aparátu?

— Naozaj, pánovia… dajako likvidujme celú túto…

Lekárnik neprestal chodiť za žandármi. Ale táto rozumná nabídka „dajako likvidujme“ zaznela už veľmi neskoro.

Našli 480 litrov denaturovaného liehu. Zhabali ho.

Bolo to úžasné prekvapenie.

Škandál.

Medzi četníckym veliteľstvom a okresným úradom rozdrnčal sa telefon. Pán lekárnik má ostatne tiež telefon. V tomto prípade však dostavil sa osobne k okresnému náčelníkovi, aby mu prípad ozrejmil.

— Ale človeče… veď našli 480 litrov, pochop to preca! Či je to maličkosť?

— Nuž… na pálenie treba, na zohrievanie…

— Máš ty rozum? Zásoby do desiateho lekárnického pokolenia…

— Nu — veď už sa akosi dohovorme!

Znova zjašene zacengal zvonček telefona. Okresný náčelník sa sklonil nad stolom, sluchátko v ruke, a hlavu vtiahol hlboko medzi ramená ako človek, ktorý i v prítomnosti druhých chce — byť sám.

— Halo! Četnická stanica?… Áno… Tak, tak… Viem o tom a bol som o všetkom veľmi podrobne informovaný. Áno… To sa dá kvalifikovať jednoducho ako prenáhlenie so strany vašich… oných. V tomto prípade nemôže byť pochybností o tom, že sa nejedná o žiadne pašeráctvo ani prechovávanie… To je nesmysel, vyložený ne… hej! Hej!

Aj lekárnik sa počas tohoto srozumiteľného rozhovoru utiahol akoby sám do seba a v duchu sa neobyčajne spokojne usmieval. Veď je to celkom samozrejmé a rozumné: Ktože by škandálom znepokojoval verejnosť?

— … áno, ano!… Zhabaný lieh… omylom zhabaný lieh majiteľovi vrátiť… Rozumejte: nebolo žiadneho právneho podkladu. Prílišná horlivosť… hej! Samo sebou… treba znať hranice!…

Nebolo škandálu.

Pán lekárnik mohol naďalej spokojne — zažíhať liehový kahanček.

Žandári, aspoň na vonok presiaknutí disciplínou, prijali toto rozhodnutie nadriadeného úradu ako fakt, proti ktorému niet odvolania. Ich presvedčenie o vážnosti protialkoholného boja so strany okresného úradu sa však znateľne naštrbilo. Boli názorne poučení, že alkoholná záplava kraju nehrozí so strany známych a bohatých firiem, a že v takýchto prípadoch treba zažmúriť hoci aj obidve oči a zachovať určitý takt.

„Hlásnik“ sa dopátral a písal aj o tejto udalosti. V súvislosti s tým však označil aj iných „podnikateľov“ o veľa menšieho formátu, na ktorých sa odteraz žandári obrušili plným frontom, aby vyhoveli dvom požiadavkám vyšších úradov: bojovať proti pašerákom a zachovať určitý takt.

Do väzenia okresného súdu vodili sedliakov, ktorí si často aspoň pašovaním denaturovaného liehu zarábali na dane, prenasledovali drobných priekupníkov, ktorých mali v podozrení, keďže veľkých videť nesmeli a nechceli. Na dedinách baby prenášaly lieh v pacharinách pod sukňami, a stačilo, keď daktorú druhé vysmievaly: „Čo tak akosi pomaly chodíš, ako keby si mala hameršlog pod rubačom?“ — už za ňou žandári sliedili a nespúšťali ju so zreteľa.

V sobotu odpoludnia, keď sa vlakom z Ostravy a Vítkovíc vracali robotníci, rozrastal sa hneď za stanicou „protialkoholný boj“. Rabovali robotníkom batohy, hľadali medzi špinavou bielizňou, vrecúškami múky a chlebom vo fľašiach lieh, aby ho zhabali. Dochádzalo aj k ostrým hádkam a bitkám.

A veru — žandári mali odteraz ľahkú prácu a pri tom skvelé výsledky. Tých štyristoosemdesiat litrov v lekárni, ktoré im vykĺzly z rúk, nahradili si po dedinách, v sedliackych chalupách a z robotníckych batohov. Nezáležalo na množstve liehu, ako na počte pristihnutých vinníkov.

Prechádzali od tej doby len po širokých, bielych hradských.

Temnými chodníčkami v horách prechádzali veľkí pašeráci.

A ešte väčší pašeráci, honosné firmy a špiritusové spoločnosti, prevážali ho v obrovských a hrmotných nákladných autách — omamný jed na biedu, z ktorej nateraz nebolo východiska.

*

Napadol sneh. Bol síce prvý a ľudia vraveli, že sa neudrží. Preca však pripomnel niekoľko zlých mesiacov, ktoré zaľahnú na chalupy a budú dláviť spústami snehu a nedostatkom.

Perďoch si dosiaľ zachovával dobrú vôľu a prechádzajúc večerami od chalupy ku chalupe, roznášal svoj prapodivný úsmev, podtrhnutý nehybným skleným okom; večery boly dlhé a robota sa vraj odsťahovala do Francie. Tu jej niet. Mal v zásobe novú anekdotu a častoval ňou kdekoho.

— Tak som sa nedávno stretol v meste s jedným z dolnej zeme, — začína Perďoch, — a to bol taký chvastún chvastúnsky, vždy len do mňa zabŕdal. Vy, hovorí, tu máte všetko neskoro. My už koncom mája oberáme čerešne. A na Petra-Pavla nám začína žatva. Kdeže ste vy za nami, hovorí. A mňa to tak dohrialo. Hovorím: veď sa už len tak nechvastajte, dolnozemci! U nás zas, reku, napadne sneh už v októbri, a vám treba čakať až do januára!

V jeden z prvých novembrových dní prišly deti zo školy domov a vravely:

— Zajtra neideme do školy.

— A čo zas?

— Nevieme, — odpovedaly deti rodičom.

Rodičom bolo veru čudno.

— Na jar necháš chlapčisko deň-dva doma, čo by ti pomohol, a už ťa z úradu pokutujú. A v zime, kedy nám detí doma netreba, to ich bárskedy domov pošlú…

Sedliaci si pohundrali na učiteľa i na úrady, nevyhútali však nič a zvedavosť ich dávno opustila: ani sa nesnažili vyzvedeť príčinu, prečo učiteľ poslal deti na deň domov. V mestečku odbavovala sa mimoriadna konferencia učiteľov z celého okresu. Sozval ich inšpektor, hoci práve nebol feriálny deň. Výsledky prednáškovej činnosti učiteľstva boly slabé a dalo sa očakávať, že nenájde ozveny v ľude. Kníhkupec rozpredal síce všetky brožúry i knižky, pojednávajúce o škodlivosti alkoholu, učitelia ich čítali a prevárali, svolávali kopaničiarov a prednášali — všetko však vyznievalo hlucho. V školských miestnostiach zostával po skončených prednáškach ťažký zápach liehu a chlapi niekedy aj zamierili zo školy priamo ku krčme, aby si overili slová učiteľských svetlonošov.

Boj sa nijako nedaril.

A preca si na tomto bojovnom ohníčku zohrievaly želiezka aj mnohé vládne alebo mierne opozičné politické strany bez ohľadu na to, že ich sekretári intervenovali po úradoch za udelenie nových výčapných licencií.

Teraz i agrárna strana, ktorá tu dosiaľ medzi úbohými kopanickými krpčiarmi nemohla so svojou veľkostatkárskou politikou zakotviť, začala po kraji rozprestierať siete. Ako však, ako získať dôveru ľudu? To bola vážna otázka. Bolo to možné jedine za pomoci učiteľov, ktorí mali v dedinách značný vplyv. Ako však získať učiteľov? Tu mohol pomôcť jedine inšpektor.

A inšpektor pomohol. Videl, že osvetová práca, ako sa dosiaľ prevádzala, nemohla nijako prispeť k ozdraveniu kraja, a že tu sa musí snáď postupovať čisto prakticky. Preto sa tak neočakávane priklonil ku plánom agrárnej strany, hoci pri tom dobre vedel, aký je ich konečný cieľ. Tá využila vojny proti alkoholizmu a išla na vec celkom podľa svojich možností: hospodársky. Jej skrytí i zjavní korteši tvrdili: zakiaľ sa nezlepší hospodársky stav tohoto biedneho ľudu, nedá sa bojovať proti alkoholizmu! Bolo to na vidomočú veľmi správne konštatovanie a vedelo získať temer každého z tých vidieckych učiteľov, ktorí boli na konferencii shromaždení. Kto však zná, ako skvele vie agrárna strana pracovať v prospech veľkostatkárov a hájiť záujmy ich liehovarníckych družstiev, nedá sa zlákať takouto sociálnou demagogiou. Medzi učiteľmi sa však takých málo našlo a preto nemnohí zbadali, že sa tu vlastne pripravovala podvodným spôsobom pôda pre voľby, ktoré sa daly kedykoľvek očakávať. Učitelia o veľa radšej súhlasili s politikou zdanlivej materiálnej pomoci ľudu, ako s poriadaním celých prednáškových sérií, ktoré i tak slúžily zbytočnému rozčarovaniu. Je pravda — niektorí učitelia, ktorí ťahali s inými politickými stranami, šípili v celej veci čertovo kopýtko.

— Vidíš ho, inšpektora? — šopkali si poniektorí medzi sebou na schôdzi: donedávna bol skrytý ľudák… a dnes s agrárnikmi!

— Kto ho vie, čo mu sľúbili…

Iní zas sa dohovárali:

— Ty čo? Budeš pracovať podľa agrárneho receptu?

— Nie! Čo ťa nemá! Veď je to vyložený švindel. Ja už len po svojom…

— Ako?

— Soc.-dem. — A pri tom sa hrdo natriasal na svojej stoličke — hotový archanjel Gabriel s ohnivým mečom.

Väčšina prítomných dala sa zlapať do sieti ako gebuľou zmámené, priotrávené ryby. A vtedy, keď bol známy počet tých, ktorí zostali v sieti — bola konferencia skončená, a v dôvernej porade rybár-politický sekretár agrárnej strany začal svoju korisť spracovávať otvorenejším spôsobom.

Bolo to hnusné.

*

Keď sa vracal učiteľ Cisárik z mesta na dedinu, stretával gazdov; snímali pred ním svoje širáčiky a so susedským tónom v pozdrave začínali reč:

— Pochválen buď… Vítajte, pán učiteľko, kdeže ste boli, kde?

A on odpovedal tak ako sa od nich naučil:

— Ďakujem za opýtanie. Vítajte aj vy! V meste som bol.

— A čo tam nového?

— Všeličo…

Táto reč bola známa ako starý peniaz a nemenila sa. Cisárik ostatne nevyšiel hneď s úmyslami, ktoré boly síce výsledkom konferenčného jednania a z druhej ruky, preca však kde-tu zadieral a skúšal pôdu pre budúce podnikanie.

— Slamy na podstieľanie máte dosť? — spytoval sa v nasledujúcich dňoch najbližších susedov.

— Na… na podstielanie?

Udivenie rozšírilo ich oči ako kruhy na vode.

— Na podstielanie, vravíte? Ani na krmenie tohto roku nemáme dosť slamy, kdeže na stlanie… Podstielame posekanou čečinou.

— A je drahá krmná slama? V tomto roku myslím…

— Drahá — ojoj! Veď viete, aké boly zbožia mizerné!

Gazdovia spínali ruky nad hlavou. Kto ho vie, ako do jari s krmou vystačia a žeby si mohli prikúpiť, na to nebolo žiadnej nádeje.

Učiteľ Cisárik postupoval veľmi opatrne, hoci väčšina ľudí mala ho dosť rada a mnohí, spomínajúc ho v rozhovore, tvrdili: Takého sme tu ešte nemali! Prišiel celkom mladý na školu, priamo z preparandie, a v prvých dobách sa staral, aby priviedol školu do poriadku a pozemku okolo školy aby dal výzor zahrady. Sám a sám na všetkom pracoval, iba ak deti mu pomohly: zasadil niekoľko radov jabloní a hrušiek, pred oknami spravil kvetinový záhon. A keďže toto svoje prvé učiteľské miesto považoval za dôležitý medzník v živote, chcel mu dať trvalý výraz. Tam, kde sa zahrada svážila strmým brehom, zasadil pristrihnuté husté smrečky tak, že tvorily v brehu letopočet: 1925. Rok, v ktorom Cisárik prišiel do dediny.

Skoro však z ideálneho mládenca začal sa vykľúvať praktickejší človek. Poznal, že na dedine je veľa príležitosti uplatňovať sa inakšie ako kvetinovým záhonkom a živým letopočtom, ktorý nemá pre nikoho význam. Začal sa starať aj o politiku jednotlivých záujmových skupín v dedine, pozoroval, zasahoval. Začal tomu venovať vždy viac svojho voľného času. A tak sa stalo, že za každým rokom dajaké smrečky letopočtu vyhynuly, vysoká tráva ich dusila a letopočet bol už teraz po troch rokoch veľmi neúplný. Cisárik nad ním zahodil rukou… dnes už sa celkom ináč musel uplatniť pre dobro svoje i pre dobro druhých. Letopočet! Čo všetko nepríde na um mládencovi! Dnes… taký letopočet nie je ani na to dobrý, žeby ho mohla koza okusovať; čečinu koza nežerie.

*

— Ej, keby tak sane vyvliecť!

— Veď dočkaj, zamrzne.

— Ešte skoro!

Na hradskej ležal rozmoknutý sneh. Tvrdé bakanče máčaly sa v ňom až po samé členky. A preca — sedliaci čľapkali nohami v snehu, poskakovali pred vozmi a okolo koní.

— S pánom bohom sebe choďte! — volala za nimi Čečotková odo dverí.

Boli sa potúžiť na cestu do mesta. Celý rad vozov sa pohol, kolesá sa vrezávaly do kalnej, studenej snehovej kaše a sedliaci na seba veselo pokrikovali. Slová i smiech preskakovaly s voza na voz.

— Juro, čo ty na to povieš… skoro zamrzne?

Juro Krišica, čo mal svoju chalupu v brehu až pod horou prilepenú a čo odtiaľ celú dedinu videl, všetkého sa dopočul a všetko znal, vycítil v Šamajovej otázke posmech a preto odpovedal:

— Ty by si mal vedeť… bývaš pri potoku a tam to najskôr znať.

Martikan sedel na svojom voze ako hranatý klát. Neúčastnil sa rozhovoru ani smiechu a natriasal sa na rozheganom voze celkom mlčanlivý, smierený s terajšou mizeriou — on, kedysi dolarový kráľ v dedine.

Išli do mesta na stanicu. Učiteľ Cisárik objednal lacnú slamu a preto sa dnes temer pol dediny vybralo po ňu. Bol to taký čudný zvrat… v celej dedine nevedel si nik ani predstaviť, že by bolo možné v prípade takého nedostatku krmiva dostať ľubovoľné množstvo slamy — a ešte k tomu lacnejšie. A to všetko Cisárik. Začali si ho neobyčajne vychvaľovať a hľadali príčiny jeho pekného podnikania. K čomu nás chce získať? — pýtali sa mnohí jeden druhého alebo sami seba, — prečo takého dačo už dávnejšie nepodnikol? Alebo má dajaké veľké známosti? Prečo by ich však využíval v náš prospech?

Otázky rojily sa tíško a nečujne ako komári nad vodou. Nik nenašiel odpovedi, hoci všetkým bola tá príjemná skutočnosť čudná. Odpoveď napokon dal sám učiteľ.

To bola už druhá objednávka slamy, pre ktorú dnes išli. S prvou bola trocha háklivejšia situácia:

Keď z rozhovorov so sedliakmi Cisárik poznal, že každý slamy potrebuje (a o tej slame jednalo sa i po učiteľskej konferencii), zašiel ku kováčovi Talapkovi. Talapka bol územčistý, rozložitý ako dub, čo rástol na úvetrí; sveta prešiel dobrú polovicu, takže sa pred drotármi hanbiť nemusel, a keď mu tiahla štyriciatka, usadil sa v dedine. V rozsoche dvoch ciest, po ktorých musely ísť všetky vozy i z najbližších dedín, postavil pekný múraný dom s priestrannou dielňou — a jeho kladivo vyzváňalo od časného rána až do noci. Prácou ho priamo zavalili. A keďže bol chlap jednoduchý, múdry, počúvali radi na jeho slová a on ich nikdy nesklamal.

Učiteľ Cisárik takého práve potreboval:

— Pán majster, vzal by ste to na seba? Pozrite sa… okolo vás celá dedina prejde temer každý deň. Jednoducho ich pozapisujte, koľko každý tej slamy potrebuje. Inej starosti mať nebudete.

— Neviem veru, pán učiteľ, či sa u mňa nájde toľko času. Vidíte preca, že sa neviem ani na krok pohnúť. Trčím v dielni do noci.

Cisárik si myslel, že sa kováč vyzúva z bezplatnej roboty, a preto sa ho ponáhľal ubezpečiť:

— Nuž… ten čas, čo pri tom stratíte, to nebude zadarmo.

Talapka sa učiteľa ani poriadne nepýtal, odkiaľ že tú slamu vlastne objedná a hlavné čo bolo, ani sa nedobýjal do učiteľovho svedomia, aby poznával úzadie celého podniku. Videl: dá sa ľuďom pomôcť, a tak odvetil:

— Skúsim to.

Učiteľ vyhlásil vtedy žiakom v škole: povedzte doma, kto by potreboval lacnú slamu, nech sa prihlási u kováča. Chýr rozletel sa po dedine, vnikal do chalúp ako prach nesený vetrom a skoro sa shŕkly chumáče ľudí pri humnách, pred rychtárom, pri kováčovi a pred školou. Na záhumní nevedno nič, rychtár bol s drevokupcom Magátom kdesi v meste a kováč opatrne odpovedal:

— Ľudia zlatí, ja len zapisujem koľko komu treba… ináč neviem nič.

Zbýval učiteľ, a na toho sa všetci obracali.

Keď mal čas, prichádzal k Talapkovi do dielne a sedliaci vždy len zvedaví, kto že im núka nezvyklú pomocnú ruku, dopytovali sa:

— Len či je to všetko tak, ako sa hovorí…

— A neoklamú nás?

Neboli zvyklí na také výhody. Zahniezdilo sa v nich dávno vypestované presvedčenie, že žiadna pomoc sa neposkytuje bez nároku na odplatu, a z dávnych pokolení až podnes sa ustálilo vedomie, že sedliakovi pomáha iba ten, kto ho chce zbalamútiť a potom lepšie sodrať. Neverili. Pochybovali tým viac, čím zdržanlivejší bol kováč. Talapka dosiaľ neprejavil svoju mienku.

Učiteľ sa ponevieral medzi ľudmi v kováčovej dielni. Sedeli na rozbitých pluhoch, na podvozkoch s dolámanými rozporami, na složených, dosiaľ neokutých nových vozoch.

— Ozaj… neoklamú nás?

To bola otázka, ktorá sa najčastejšie opakovala.

— Ručím vám za to, že nie!

Cisárikove slová boly ako žeravé iskry, čo odskakovaly od nákovy. Žiarivé a teplé. Tak, ako sa človek vydrží pozerať na celé snopky jasných iskier, vyrastajúcich zpod kladiva, mohol by dušu ukájať takými slovami, aké hovorí učiteľ Cisárik. Preto, keď sa znovu našiel taký, čo zapochyboval, uspokojovali ho sami gazdovia, ako keby sa v škole boli naučili:

— Neboj sa… učiteľ nám za všetko ručí.

Veľké choroby sú však zvedavosť a neistota a nebolo úplného uspokojenia. Jedna otázka dočkala sa odpovedi, z tej odpovedi rodia sa otázky dve.

— A povedzte: prečo nám idú predávať lacnú slamu?

— Doteraz nás každý dral… a hľa: naraz nám idú pomáhať. Prečo?

Cisárik mýkal sa ako v klepci. Rád by bol týmto otázkam unikol, nebolo však vyhnutia a raz musel vyložiť svoje karty. Ináč — bude po slame.

— Nuž… nie sú na svete len ľudia zlí. Sú aj dobrí, — hovorí učiteľ a nevie, s ktorého konca bolo by najlepšie do toho hupnúť. — Sú aj takí, čo v nedostatku pomáhajú druhým.

Gazdovia hmkali, počúvali bez rečí a kováč bil kladivom do žeravých železných prútov. V čiernej tme dýchal mohutný mech ako starý zadychčaný chlap.

— Po novinkách sa stále vypisuje, že je náš kraj zamorený alkoholom, — pokračuje Cisárik, — a tu sa prišlo na to, že žiadne prednášky nepomôžu, zakiaľ sa ľudu nebude lepšie vodiť. Až bude každý zabezpečený, prestane mysleť na to, aby sa otravoval špiritusom. Pravda?

Gazdovia súhlasne zhučali a kováč položil kladivo.

Potom sa zas jeden spýtal:

— A kto to tak hovorí?

Hľa, múdra otázka. Aj druhí sa zvedave pripojili:

— Kto tak hovorí? Z akej stránky?

— To je múdra… politika!

Našlo sa slovo, ktoré sedelo ako sekera v dubovom kláte. A keď už bolo tu, prečo sa od neho odťahovať? — pomyslel si Cisárik a odpovedal:

— Agrárnici.

— To oni tak?

— Oni.

Za hodnú chvíľu bolo v dielni ticho. I mech v posledný raz ťažko zavzdychol a potom zatajil dych. Vo vyhni vyskočil malý, belasý ohníčok a zas sa stiahol nazad ako psí jazyk. Tma sa rozliezla s čiernych múrov po celej dielni. Gazdovia prežúvali každý sám pre seba učiteľovu odpoveď.

Inokedy kováč vyzváňal kladivom po samú noc. Teraz, na rozhraní dňa a večera, udrel kladivom naprázdno a položil ho:

— Nech to para tlačí!… Nerobím!

Na druhý deň nebolo s Talapkom reči. Mal za sebou noc, v ktorej ho prenasledovaly ťažké myšlienky. Nenávidel politiku a bolo mu z duše protivné všetko, čo vyšlo zpod chvosta politických strán. Hľa, ako pekne začínajú: pomoc ľudu v biede, hospodárske zveľadenie a čert ho vie čo ešte. A zas zpoza tých blysknavých slov sa vytŕčajú politické rožky. Eh… do paroma!

Keď prišiel na zvedy učiteľ do dielni, Talapka priamo:

— Tak ja už na tú slamu zapisovať neidem.

— A?

— Smrdí to. Sám ste včera vravel, že je v tom politika.

Nebolo s ním reči. A ešte sa do toho vložil Šamaj s Perďochom. Sedeli na nových, bielych rebrinách, svietiacich z večného súmraku dielni, pozorovali chumáče iskier a pozerali do žeravej vyhne.

— To je agrárnický fígeľ, — konštatoval jednoducho Šamaj, uťahujúc sa do svojho kožucha. Kožuch mal vždy mastnejší.

— To sa uvidí, — vyhováral sa Cisárik. — Ja konečne nikoho nenutím.

Skoro nato došiel skutočne prvý vagon krmnej slamy. Dostali ju lacno a rozobrali si ju v okamihu tí, čo sa na prvú objednávku u kováča zapísali. Hneď o tom vedela celá dedina. Chodili slamu pozerať, brali ju do rúk na omak, voňali k nej: dobrá slama.

Teraz už všetci, kto len trocha vládal a mal doma humno prázdne, brali sa ku kováčovi priamo procesiou:

— Zapíš nás!

Kováč však nemal s politikou nič. Posielal ich k učiteľovi. Ten využíval situácie. Prišlo to napokon tak ďaleko, že otvorene hovoril:

— Vidíte? Báli ste sa politiky. A veď slama je slama… Slamy treba. Čo by ste robili, ľudia dobrí, keby nie… agrárnici?

Nedostatok krmiva doľahol i na Šamaja; Perďoch krmil z posledného, lebo požičal aj Zuze Cudrákovej; ponosoval sa vševediaci Krišica, hromžil Martikan a starý Huščava — ten už nevravel celkom nič, tomu už bolo všetko jedno. Dohovorili sa v jeden deň a prišli k Talapkovi:

— Majster, zapíš nás tiež na tú slamu…

Vyšlo to z nich ako uponižujúce, ťažké doznanie.

Talapka za dobrú chvíľu mlčal. Potom odvetil:

— Ja už nezapisujem.

Bolo im to krajne nepríjemné. Oni, ktorí už vopred hovorili o slame, že je to len agrárnický fígeľ, naraz prišli, podložili sa a — nadarmo.

— Do hroma!

Martikan si aspoň takto uľavil. Perďoch chcel vedeť viac:

— Prečo nezapisuješ?

Kováč sa pred nimi netajil svojimi pochybnosťami. A vysvetlil im to poriadne, na plnú hubu a pri tom aj hromžil podľa svojho zvyku.

— Nech ich parom poberie aj s celou ich politikou…

— Nu… majster má pravdu! — priznal zúbožený Huščava, — azda sa už bez tej slamy dajako zaobídeme…

Kováčovi ako keby dušu pohladkal. Páčilo sa mu, že tento Huščava, ktorý nevie ako so dňa na deň vyžiť, berie jeho slová natoľko vážne a radšej volí strašnú neistotu, ako nastrčiť hlavu do slučky pánskej politiky. A nielen Huščava, všetci čo dnes prišli, Krišica, Šamaj, Perďoch, Martikan — všetci sú takí. Vzpurní, a nevedia prečo. Celý život ich omína, preto sa proti všetkému stavajú. A ničomu nedôverujú. Nechcel ich však priviesť do škody. A vedel: strany v politickom boji majú svoju morálku. Sedliaci však majú tiež svoju. Prečo by nebolo možné využiť morálky strany a pri tom si zachovať svoju?

— Prečo by ste nebrali, keď vám dávajú? Len si vy pekne choďte k učiteľovi a požiadajte ho, žeby aj pre vás objednal. Čo by ste robili so statkom bez krmy? Odpredávať ho… to je škoda.

Gazdovia kováča vypočuli, no neokriali. Boli stiesnení. Nemohli si to v hlave srovnať a Perďoch sa spýtal:

— Nu dobre, slamu… My však chceme len tú slamu, a dosť! A čo vtedy agrárnici? Tak sa mi vidí, že učiteľ už agituje.

Všetci s ním súhlasili. Starostlivý výraz sedel v ich očiach a vedeli, že teraz len záleží na tom, čo povie kováč. Talapka sa však rozosmial:

— Ľa-ľa, akí poctiváci! Či vás môžu prinútiť ťahať rovno s agrárnou stranou? Treba zlapiť rozum pod krky… a slúž! Rozumom treba hýbať. To aj tak príprava ku voľbám, tá slama. A viete vy dobre, súsedia, že keď vtáčka lapajú, pekne mu spievajú. A vy takto zas: ich spev vypočujte, a zlapať sa nedajte. Vytrite im zrak s ich vlastnou politikou.

Táto reč sa im zapáčila. Aj tak spravili, hoci učiteľovi bolo ich pokanie dosť čudné. Zapísal ich na druhú objednávku.

Preto v tento studený novembrový deň, kedy vo hmlistom vzduchu zarážal sa vietor ako kopisť v ceste, kedy rozmoklý sneh uhýbal pred kopytom koňa i kolesom voza, vybralo sa toľko gazdov do mesta.

Slamu! Slamu!

Slamu, aby nehynul statok a s ním aj rodiny!

A keď poznali, že to nebol klam, keď naložili slamy na rebrinové vozy a vracali sa nazpät k domovu, na duši odľahlo a bolo ľahko. Šibali do koní a vykrikovali na zpiatočnej ceste ešte veselšie ako predtým. Rátali pri tom, koľko zašporili. Sľava na slame bola veľká a úmerne s ňou vzrástla aj dobrá vôľa gazdov.

Vracali sa mnohí domov spití. Nebolo možné pri takej výhre ísť okolo krčiem a nezastaviť sa. Dvíhali poháriky a vyprazdňovali ich na radosť sebe a niekedy aj na zdravie — agrárnikom, hoci toto slovo bolo v ich vedomí na úhore ako semeno, ktoré nemôže nikedy vzísť. Ako bacil, ktorý na vonok nepôsobí nebezpečne, no proti ktorému samo telo sa podvedome bráni.

Prepíjali všetko, čo na slame zašporili, a prepíjali aj viac. Bez akejkoľvek výčitky svedomia, jednoducho a prosto zapíjali radosť, ako sa zapíjajú sobáše, krstiny alebo mastný obed. Len vtedy, keď sa napili, bol svet, v ktorom žili, bez ostrých hrán.

Pri striezvom rozume preklínali celičký svet. So všetkých strán ich omínalo…

Učiteľ Cisárik napokon sám sebe priznal, že kováč mal pravdu keď tvrdil:

— Tým ich od pijatyky neodvlečiete! To je skôr… nu, na hlasy pri voľbách je to dobré. Takej kortešačky tu ešte nebolo!




Peter Jilemnický

— komunistický slovenský spisovateľ, novinár a učiteľ českého pôvodu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.