ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

— Veru neviem, či to pomôže, — vravel Cisárik ako človek, ktorého predmet rozhovoru tak veľmi nezaujíma.

Išiel po hradskej s mladičkou učiteľkou Jančíkovou, ktorá učila prvý rok na kopanickej škole vo vrchoch za dedinou. Zapadla do tohoto sveta priamo z učiteľského ústavu, kde ju zasýtili nedokrvnými ideálmi, a tu, medzi vrchami, medzi hnilými chalupami a zúboženým, po všetkých stránkach dobitým ľudom stretla sa tvárou v tvár — s neideálnou skutočnosťou. Nevedela si však vysvetliť nič z toho, čo tak úžasne skrížilo jej plány osvetovej práce, nič z toho, čo sa pred ňou navršilo ako ozrutný vrch biedy, obnaženého života a trpkého sklamania.

— Aj inakšími spôsobmi sme už skúšali, — pokračuje Cisárik, — aj hospodárskym napomáhaním… a všetko vychádza na prázdno. Prednáškami už vôbec nič nespravíš…

Hovorili o akcii, ktorú v tento čas podnikal Červený Kríž po celom zamorenom kraji: dnes mal byť v dedine usporiadaný prednáškový večer so svetelnými obrazmi.

— Prečo by sa nedalo pomôcť prednáškami? — pýtala sa nechápave. Bola dosiaľ celá v zajatí naivného osvetárstva a bola odhodlaná vo svojom neskúsenom nadšení liečiť sociálne choroby bárs ako, hoci aj kapustným listom.

— Každé také podujatie má svoj hlboký význam a môže priniesť aspoň zrnko nápravy. Dneskajší podnik zasluhuje si plného uznania.

Jej slová dráždily skúsenejšieho Cisárika ako falošný tón huslí.

— A agitovala ste aspoň? Prídu vaši vrchári? — snažil sa nakoľko mohol skryť svoju výsmešnú pochybovačnosť.

— Oznámila som im. Práve… im by sa najviac patrilo prísť. Veď je to úžasné, čo sa robí. Predstavte si — včera sme v škole hovorili o škodlivosti alkoholu a pri tom som sa pýtala detí: „Ktoré z vás ešte nikdy nevidelo, že by otecko pili pálenku?“ Dlho sa nezdvíhla ani len jedna detská ruka… a mám tam šesdesiatpäť detí. Napokon sa prihlásil taký desaťročný chlapček. „Tvoj tatko nepijú, však nie?“ — a chlapček mi odpovedá : „Ja neviem, nevidel som… oni sú už deväť rokov v Amerike!“

*

Odpoludnia zabľafkalo po hradskej auto, podráždilo všetkých psov v dedine a zastalo, sprevádzané zástupom ufúľaných detí, pred potravným družstvom.

V spodnej časti budovy bola dosť priestranná miestnosť. Tam odbavovaly riedke divadelné predstavenia a časté tanečné zábavy, obyčajne s krvavým koncom. V tejto miestnosti mal sa dnes zrodiť začiatok nového zdravšieho a mravnejšieho života dediny.

Z auta vystúpili traja ľudia.

— Je tu rychtár? — skríkol šofér do dverí družstevnej predajne.

Predavač vystrčil hlavu zo dverí. Vidno, že sa nijako nemieni dať znepokojovať. Odvŕkol:

— Rychtára niet! — a podal im kľúč od spodnej miestnosti.

Bolo to čudné privítanie.

V sále postavili aparát. Vypožičali bedne, pripevnili premietací stroj, rozpäli veľkú bielu plachtu a boli hotoví s prípravami prv kým prišiel prvý člen obecného zastupiteľstva, aby ich privítal. Rozohnal pri tom kŕdeľ zvedavých detí a posmeškujúcich väčších chalanov.

Večer poschádzalo sa ľudí až čierno. Nebolo miesta, kadiaľ by jablko prepadlo: sedeli na nízkych, hoblovaných laviciach, niekoľko radov stoličiek bolo postavené až na samom predku pri plátne — a tak sa stalo, že tí, ktorých si v dedine podľa zvyku najviac uctili, sedeli najbližšie bielej plachte. Keď sa vovalil do miestnosti hrmotný rychtár Širanec, prichádzajúci už teraz podnapitý z družstevného šenku, ponúkol ho jeden člen obecného výboru svojím miestom. — Širanec však do toho šumu skríkol:

— Seď len, seď, Juro, ja mám! — a vytŕčil v jednej ruke ponad hlavu stoličku, ktorú si prinášal až zo šenku. Postavil si ju — ešte pred prvý rad. To aby videl najlepšie zo všetkých.

Miestnosť sa vzdúvala ostrým zápachom ovčích kožuchov a namastených i napetrolejovaných vlasov. Dych razil kyslou kapustou, z niekoľkých chlapov dosiaľ sa šíril pach obyčajného špiritusu alebo piva, pomiešaného rumom. Ženy boly zababušené, že im len nosy trčaly z vlnených ručníkov, a deti, ktoré sa sem potajomky vlúdily, krčily sa po všetkých kútoch, aby ich dakto nevyhnal.

— N… ale, a čo je toto za mašinka? — spýtala sa jedna zo žien, ktoré stály pri premietacom stroji.

— To budú krútiť tie obrázky, — vysvetľovala jej druhá. — Vidíš hen tú rúčku a kľúčku?

— No?

— Tak tým to budú robiť.

To bol koniec vysvetlenia.

Bolo tu nepríjemne teplo a dusno. Nerozopäli kožuchov, nerozviazaly vlnených ručníkov. Chlapi začali fajčiť. Dym prevaľoval sa obrovskými oblakmi pod povalou. Vzduch stával sa neznesiteľným.

— Nefajčiť!

— Fajčiť je zakázané!

Podnapitý rychtár mykol plecom, ako keby chcel dať na javo, že jemu nemá kto rozkazovať. Skryli cigaretle, fajčili potajomky a dym vypúšťali k zemi alebo do rukávov.

Šum vzrastal vždy viac. Jednotlivé výkriky zatínaly sa do hustého vzduchu ako sekera do pňa. Rozhovor tiekol — mutná voda v širokom koryte rieky. Netrpelivosť kmásala ľudmi s boka na bok. Znekľudneli.

— Začínajte!

Pred plátno vystúpil jeden z tých, čo prišli odpoludnia autom: vysokoškolák. Zverboval mnohých Červený Kríž pre prednáškovú akciu. Niekoľkými slovami načrtol význam poriadaných zájazdov a požiadal prítomných, aby bedlive sledovali prednášku i obrázky a aby si odniesli domov čím viac poučenia a dobrých predsavzatí do ďalšieho života. Potom sa pretisol húšťavou ľudských tiel ku premietaciemu stroju.

Na stenách stiahli knôt v petrolejových lampách a potom zhasli celkom.

— Na tfiií…! — zvolala naľakane jedna ženička, — a či tu budeme po tme?

Mužskí okolo zhučali zo široka smiechom.

— Neboj sa, Hana, žiaden sa neulakomí…

Hneď za tým jedna dievka skríkla, že až mráz po chrbte prešiel. To ju mládenci v tme pošteklili pod rebrami.

— Ticho!

Začali prednáškou o škodlivosti alkoholu. Mladý vysokoškolák čítal ju z listu. Druhý premietal na plátno obrázky.

— Používanie alkoholu poškodzuje človeka vo všetkých smeroch, — začínal prednášajúci všeobecnú časť svojej reči, — lebo ho ubíja hospodársky i mravne a podrýva mu to najcennejšie: zdravie.

Ľudia však boli najviac zvedaví na obrázky. Ukazovali skoro nato aj obrázky. Výjavy zo života korheľov vzbudily medzi prítomnými najživší záujem a súhlas. Nebolo ani treba karhavých slov, ktorými prednášajúci odsudzoval takéto zjavy. Ľudia sami vžili sa do obrázkov natoľko, že vo svojej jednoduchosti hovorili s korheľmi s obrázkov ako so živými, vysmievali ich a mnohí zas ľutovali. Nechýbaly ani posmešné výkriky:

— Ale si sa nacical, ty neborák!

— Choď sa radšej vyspať!

Tí rozumnejší z prítomných však zahriakli vždy veľmi skoro každý takýto pokus súcitného rozhovoru. Nechceli uznať, že len vrana k vrane sedá.

Väčšina z prítomných čušala ani pod vodou. Obrazy sa im vrývaly do vedomia a každý nový zasiahol vedomie ako strom v koreni. Boly to také známe, priamo každodenné výjavy — a preca na plátne, vykúzlené premietacím strojom, prinášaly so sebou do týchto zahluchlých kútov a dolín zvesti, ktoré dopadaly do očú a na hlavy divákov ťažkým obuchom. Vedomie vlastnej viny zamrvilo sa v niekoľkých prítomných — malý črviačik, vtieravý a životaschopný a žravý, ktorý čím viac sa mrvil a žral, tým väčšmi rástol. Boli mnohí, ktorí sa zahanbili, poznávajúc na obrázku svojich verných dvojníkov, mnohí sa však rozčuľovali a medzi sebou pohundrávali: — A čo to oni tak… na opicu sveta. Či sme tak dakedy vyzerali?

— Aj opitú babu nám ukážte! — zvolal zrazu mužský hlas. — Nech aj baby vidia, ako vyzerajú, keď sa naslopú!

Všetci sa hlučne rozosmiali. A možno, že ten človek to myslel dobre. Možno, že jeho žena pila, ako tak mnohé tu pijú, a že už teraz jeho srdce prekypelo.

Prednáška chýlila sa pomaly ku koncu. Vysokoškolák vyzýval prítomných ku striezvosti v záujme zdravia mladších pokolení, v záujme detí, ktoré musia byť zdravým základom národnej budúcnosti. Nemohol však nespomenúť ten strašlivý fakt, že i deti sú priamo ohrozené alkoholom, a že jeho volanie môže ľahko vyzneť naprázdno, jestliže ľudia nevybočia z tejto nebezpečnej cesty. Hlasom, v ktorom burácala hrôza, v ktorom trčal vyhrážajúci a trestajúci prst, volal do hustého, mlčiaceho zástupu:

— Viete vy, že často deti raňajkujú chlieb nakrájaný do pálenky? Viete vy, že tieto deti nikdy nebudú zdravé a že budú ľahko podliehať ťažkým chorobám? Viete, že ony sú to, čo sa v škole tak ťažko učia, lebo sú pálenkou oslabené telesne i duševne? —

Jeho hlas znel nad nimi a hustnul ako čierne, búrlivé mračno nad horou. Blesky sa križovaly a hrom znel. Hora sa chvela. Táto hora ľudských tiel chvela sa ťažko priznávanou pravdou. Lebo vedeli všetci, čo je pravda, a mnohí sa v zahanbení ešte radovali, že rečník nepozná pravdu — celú.

Napokon ukazovali na plátne obrázky jednotlivých ľudských orgánov, rozrušených, zdeformovaných a vyradených z činnosti následkom alkoholizmu. Boly to zvláštne obrázky, nie už tak blízke a známe, a preto už natoľko nepôsobily odstrašujúcim príkladom. Nálada, ktorá poklesla, v poslednej chvíli vystrčila znova tykadlá a skúmala cestu do sveta.

Obecný cestár, ktorý nevychádzal vo dne — v noci z opojenia a ktorý pre svoj plat chodil spolu s krčmárom, stál pri stene a v očiach mal pustú, širokú prázdnotu, úplne hluchonemú. Zdálo sa, ako keby ani nevnímal slová prednášky i výmluvnú reč plátna — tak tupý bol jeho vycivený zrak a výraz opuchnutej tvári.

Keď sa na plátne objavil obrázok chorej pečienky, aká sa vyskytuje u notorických korheľov, nezdržal sa ktorýsi z gazdov, aby sa neobrátil k cestárovi:

— Ej, Juro, dočkaj, takú pečienku budeš mať ty!

A tu sa ukázalo, že cestár preca vnímal slová prednášky i obrazy, bo na gazdovu poznámku teraz celkom hlasno odpovedal:

— Nebojte sa, ľudia… oni nás len tak strašia!

Pri tom sa mu po tvári rozplihnul odporný, opilý a nesmyselný úsmešok. Škoda, že ním práve musela zakončiť dneskajšia prednáška.

A preto snáď, že prednáška skončila sa práve opilým tvrdením cestára, preto snáď, že všetok zápal prednášajúceho a všetka tá hrôza skutočnosti, ktorá sa s plátna prenášala do vedomia ľudí ako šibnutie bičom, bola odbavená týmto „nebojte sa… oni nás len tak strašia“, — preto bol výsledok prednášky práve taký, aký bol.

Už počas prednášky bolo možno badať medzi chlapmi tajný nepokoj, vyjednávanie a šuškanie, a jestliže ich netrpezlivosť pred započatím vedela sa prejaviť výkrikom: „Začínajte!“, dôvod tu bol.

Dôvod veľmi jednoduchý.

Magát si zaumienil, že podá žiadosť o udelenie krčmovej licencie. V dedine boly dosiaľ krčmy dve — prvá Čečotkova a druhá v potravnom spolku. A hoci každý z krčmárov nariekal na špatný obchod, žiaden z nich nespravil nad špatným obchodom kríž. Magát bol dobrý obchodník a vedel: pred ľudmi a pred úradmi nariekajú, ako každý. Nebolo tu v tom kraji ešte takého krčmára, ktorého by ľudia opustili! Pochodil s rychtárom Širancom po chalupách, zašli ku farárovi i k fiškálovi do mesta. Lozili ani slimáci s otrčenými tykadlami, skúmali najbezpečnejšiu cestu pre svoje počínanie — a dnes sa rozhodli spraviť náladu a získať ľudí.

Preto po skončenej prednáške sa ľudia nijako nerozchádzali, preto sa tí smelší vybrali zo spodnej miestnosti po schodoch priamo do krčmy a preto tí, ktorí nerozhodne postávali pred budovou potravného družstva, zvesela sebou mykli a poskočili, keď Magát vyšiel z dverí krčmy a zvolal:

— A vy… prečo neidete dnu? Hybajteže!

Zaplnili miestnosť, že bolo až čierno.

— Krčmár! Nalievaj!

Magát rozdrapil svoju chvastúnsku papuľu a vedel, že takto najlepšie zapôsobí. Obzeral sa hrdo po všetkých, vypínal svisnuté brucho a pohrával si v hrubých prstoch kančími zubami, ktorými bola ozdobená jeho masívna strieborná retiazka. Čas od času vytiahol hodinky ako zajaca z pelechu, pozrel ich a kričal ďalej:

— Krčmár… nalievaj! A vy pite, napite sa do sýtosti, žeby ste nevraveli! Čas beží…

Jeden z gazdov sa k nemu obrátil a zaškeril sa mu do očú:

— Nie je to dobré…, — a pri tom významne zažmurkal očami.

— Pite čo je! U mňa, v mojej krčme budete piť lepšie! Len či ku mne kedy zajdete? Na pohárik…

Na tieto slová vstal od stola Martikan. Obočie nasopené a ruka zadrhla sa mu v hrozivý uzol.

— Ale z nás chcete akosi zbohatnúť!

Bolo to, ako keď z čierneho mračna prvýkrát zahrmí.

Sedel pri stole so Šimonom Perďochom a pili každý pohár piva za svoje. Nesnížili sa natoľko, žeby sa dali podplácať Magátom za trochu pálenky a bolo im odporné videť, ako celá tá čierň ľudských postáv, popíjajúcich zdarma, ani vrany kváče s tým, kto im dal cicať. Nemali sily zadržať ten mutný prúd, rozlievajúci sa ku brehom štyroch múrov, lebo tu bol temer celý obecný výbor, najviac opitý a preto udával tón.

Okolo Magáta všetko stíchlo.

— Čo to hovorí? — obrátil sa k najbližším súsedom. — Nože ešte raz!

— Že z nás chcete akosi veľmi zbohatnúť!

Magát si Martikana premeral od hlavy po päty pohŕdavým pohľadom:

— Z vás? Nie! Bože uchovaj! Kde nič nie je, tam ani čert neberie. Ani z týchto nechcem zbohatnúť, — a rozhodil zo široka rukami okolo seba. — To vy zas len ľudí nahuckávate… ako vždy.

Martikan sa posadil k dopitému pivu a hnev v ňom rozihral každú žilku. Magát sa víťazne zaškeril, plný jedovatej nenávisti; nechal Martikana na pokoji a radšej pred sedliakmi rozvinul svoju priezračnú filozofiu:

— On hovorí, že zbohatnúť… A keby aj zbohatnúť! Veď to je jasné… žobrák žobrákovi nemá čo dať. Keby som nemal, tak by sme tu dnes ani nepili! A čím viac kto má, tým viac môže zas druhému dať!

Boli opití a preto hučali súhlasne ako črieda kráv. Ktorýsi z chlapov dokonca tlieskol radostne do dlaní a pochvalne sa rozosmial. Tu vstal zas od stola Perďoch, s odporom si odpľul na špinavú dlážku, prižmúril zdravé oko, zakiaľ sklené zostalo mrtvé a nehybné, a začal odkresávať slová ako štiepky z kláta:

— A či ste už komu čo dal? Dal ste už Zuze Cudrákovej, čo ste sľúbil? Pozrite sa naň… ako zo svojho dáva: cudziu horu toť srúbal a zaplatiť za ňu nechce. A to nielen Zuze tak… koľkým ešte!

Nemal ani času poriadne dokončiť. Magátova obličaj zaliala sa tmavou krvou a on, zryčavši ako zranený bujak, vrhol sa v tú stranu. Lež okolo sa shŕkly smradľavé kožuchy; opité hlasy, presiaknuté ostrým špiritusom, čičíkaly rozzúreného Magáta ako malé decko. Vidno — všetci sa za trochu pálenky postavili na jeho stranu. Mnohí sa obrušili na Perďocha i Martikana:

— Čušte!

Vstali práve od dopitého piva, zaplatili a brali sa ku dverám. Magátom dosiaľ mykal hnev a keby nie tých, čo mu zbraňovali, bol by sa rozbehol za nimi.

— Hľa, ako vám Magát zo svojho dáva, — obrátil sa ešte vo dverách Martikan so svojím dlhým a žilnatým hrdlom, — dnes vám dáva on, žeby ste neboli proti jeho krčme… a až ju bude mať, vtedy mu budete dávať vy, vaše deti… posledné groše!

Nerozmýšľali nad touto pravdou. Zapadly dvere do svojej zámky, ľudia si zavreli do štyroch múrov nešťastné šťastie tohto okamihu, oddali sa mu ako zajatci, natešení koncom frontovej bitvy a hučali, pili a bujneli, objímali sa, vyhrážali, začínali škriepky alebo zabúdali staré nepriateľstvá.

— Len či ma, súsedia, neopustíte? — pýtal sa Magát čas od času plačlivým hlasom.

— Veď sa už ty len neboj, — navalil sa naň ťažkým telom rychtár, — na čo by bol výbor?

Bolo vyše polnoci, keď sa s hlukom a výkrikmi rozchádzali.

Na druhý deň zasedalo obecné zastupiteľstvo.

Doporučili Magátovu žiadosť o udelenie licencie všetkými hlasmi — proti jednému. Jediný Šamaj zachoval sa statočne.

Celý včerajšok s prednáškou, s premietacím aparátom, s knižkami, letákmi i rozvesenými plakátmi vyšiel nazmar. Všetko to dobre mienené úsilie ležalo zdupané v prach. Po chalupách i na cestách ľudia si vyprávali: ,N… ale, aké to bolo včera peknušké!‘ — a keď sa do oblokov drala tma nevľúdnych novembrových večerov, zažínali olejové lampášiky a čítali brožúry a antialkoholné letáky.

A chlapi, gazdovia, čujúc tie učené slová a reči, pokývali v súhlase hlavami a spomínali pri tom:

— Darmo, je to už len chlap, ten Magát! Bodaj bolo takých prednášiek viac…

Odhlasovali Magátovi krčmu, ani len mihalnicou nepohli. Mlčal rychtár, mlčal aj farár: prečo by mali druhí zbraňovať? A či sa nenajde jediný hlas, ktorý by riekol celú tú strašlivú pravdu, ktorý by ukázal celú tú mravnú biedu a faloš, v ktorej sú ľudia vychovávaní? Či k takýmto koncom sú odsúdené všetky kultúrne podujatia dobročinných spolkov? Či preto sa konajú protialkoholné prednášky, žeby sa na druhý deň odhlasovávaly nové krčmy?

A jestli daktorému z týchto ľudí naskutku aj na um prišla taká otázka — či nemal dosť žiarivých príkladov na to, že morálka sedí dnes v plnom vačku? Keď máš prázdne vrecko, máš síce svoju morálku, ale tá nateraz ešte neplatí. Magát má plné vrecko a preto má okrem všetkého ešte aj moc: on si licenciu vychodí, keby sa celý obecný výbor proti nemu postavil. Ešte je okres, hovorí, ešte je Bratislava!

Preto sa proti nemu nikto nepostavil — okrem Šamaja. Šamaj jediný hovoril v zastupiteľstve:

— Dobre ste sa včera naučili, veru dobre. Pekné obrázky ste si popozerali… a múdre slová ste vypočuli. Ľa-ľa, do akej dobrej zeme to semeno zapadlo!

Bolo mu horko v ústach i horko v srdci. Ani jasne vypovedať nevedel, čo tak bolestne cítil. Bolo mu hanba za všetkých, bolo mu až na dávenie z tej hnusnej komedie, ktorá sa tu odohrávala.

Preto sa rychtár napaprčil:

— Žiadam Šamaja, žeby hovoril k veci…!

Keď kováč vyslovil pred učiteľom svoje pochybnosti o dodávkach slamy, keď hovoril, že si tak agrárnici pripravujú pôdu pre prípadné voľby, veru nepredpokladal, že sú jeho obavy veľmi blízke skutočnosti. Dedina bola zahluchlá, zapadaly do nej len slabušké ohlasy toho prudkého politického denia, odohrávajúceho sa vo veľkých mestách, a keď sa aj tieto ohlasy rozletely až sem, bolo málo tých ľudí, ktorí sa zaujímali. Drevársky priemysel zahluchol a preto biedni roľníci, ktorí celú jeseň i zimu rúbali hory a furmančili, zostali bez pomoci a bez bočného zárobku na kamenistých svojich zemičkách, a tie ich uživiť nemohly. Nemali chuti zaujímať sa o verejné otázky ani v obci, v okrese. A kde boly otázky širšieho, celoštátneho alebo svetového významu? Nie, nebolo chuti… Boli dobití hladom. Boli dobití daňami. Sadali im za krky exekútori, a keď nebolo už čo brať, stávalo sa, že berný úrad alebo ktorýkoľvek druhý veriteľ zaknihoval si svoju pohľadávku — na gazdovské role. Zo všetkého najviac gniavilo ich však najhoršie, čo môže byť: prestali dúfať v lepšie časy, privykali k tej mizerii hovoriac, že ešte nikdy nebolo tak zle, aby nemohlo byť o veľa horšie, a že človek privykne aj k šibenici. Ani sa nesnažili hľadať východisko. A keď sa prestávali zaujímať o to najzákladnejšie v ľudskom živote, kto by sa čudoval, že takmer celkom ľahostajne prijali zprávu o blížiacich sa nových voľbách?

Prišla znenazdajky — a preca sa temer nikto nespýtal: čo budeme zas voliť? Odvykli ostatne pýtať sa, bo niekoľkonásobná skúsenosť ich naučila, že čert ako diabol, a že takým biednym gazdom, ako oni sú, vždy je zle.

A preca — voľby sú voľby, odťahuj sa ako chceš, voliť treba.

Pripravovaly sa voľby do okresných zastupiteľstiev i do snemu krajinského. To bolo akési nové slovo, nikdy ho nepočuli. Vždy len bol okres, potom župa — a hľa: odrazu župy niet, a je hneď celá krajina. Slovenská krajina. Župu hodili do starého železa; preskočili ju. Netreba Slovenska rozkúskovaného na župy, hovorili páni, budú jediné najvyššie úrady pre celú krajinu, a vtedy bude dobre. Budú to naše, slovenské úrady, budeme mať svoj slovenský snem!

Snáď najviac na celom Slovensku kričali ľudáci. Vychrlili úžasné množstvo papieru, noviny, letáky, plakáty, rozbehli sa ich rečníci po každom kúte tejto zeme a farári prichádzali s úsmevom medzi ľud, aby mu zvestovali:

— Hľa, ovocie našej práce, našich snáh a ostrých bojov proti Čechom! Dňom i nocou boli sme na nohách, podstúpili sme toľko ťažkých chvíľ, borby i obetí za to, aby sme vám vydobyli autonomiu! A hoci slovenský snem, do ktorého onedlho pôjdete voliť svojich poslancov, a hoci najvyššie krajinské úrady, ktoré budú v Bratislave sriadené, nie sú ešte hotovou autonomiou, je to veľký pokrok proti terajšiemu stavu. Budeme mať slovenskú krajinu so slovenským snemom a so slovenským prezidentom! Nie je to autonomia, tá zostáva naďalej naším programom, je to však záblesk autonomie, časť programu našej ľudovej strany, časť, ktorá už bola slovenskému ľudu s toľkými obeťami vybojovaná! Preto je vašou povinnosťou zachovať našej strane vernosť, osvedčenú už v toľkých slávnych zápasoch!

Farári naduli svoje životy a vytrubovali bez akejkoľvek hanby fanfáry úspechu svojej strany. Boli, pravda, aj agrárnici, ktorí sa stavali do čestného špalíru, aby ním vo všetkej sláve mohol prejsť „záblesk slovenskej autonomie“; boli aj socialisti, ktorí vyjadrovali svoje stanovisko slovami „áno i nie“, aby napokon, rátajúc na gombíkoch svojej livreje, mohli vo vyššom záujme vyriecť posledné prepotrebné: „áno“! Všetky vládne i mierne opozičné strany pripravovaly sa usilovne na tieto voľby — a žiadna nemohla vyriecť plnú pravdu. Omáľaly svoje dôvody ako pohádkový mlyn, ktorý by vedel zo starých sklamaní robiť nové nádeje a sľuby, nemaly však toľko vetra, aby mlyn išiel na plný chod.

Jedine ľudáci stáli na dobrom vetre a so svojím zábleskom autonomie — ani obuchom ľudu po hlave.

A preca to bol najväčší švindel a obchod s dôverou ľudu, aký si táto strana dovolila. Keď už omrzela vodcov večná opozícia, dali sa na pokanie. Zachrániť, čo sa dá! bolo heslo — a dali si zapchať ukričané huby — zábleskom autonomie. Ľudáci, hláste sa! Hláste sa na miesta vysokých úradníkov, hláste svojich synov do všetkých miest, ktoré zostaly prázdne, aj do tých, ktoré sú za tým účelom novosriaďované, majte sa k dielu a hrabte nie ako krt, no ako kura: pod seba! Ľudáci, hláste sa pri prvom záblesku, lebo…

… lebo autonomie nikdy nebude.

Zapredali veľký švindel za malý podobne ako každý radšej prijíma vrabca v klietke, ako páva na streche.

Pripravovaly sa voľby. Pripravovalo sa veľké meranie síl. Bolo treba mať presný prehľad síl na šachovnici štátu. Nový duch, ktorý kráčal európskymi krajinami ako duch sily a poriadku za každú cenu, strážca a súčasne aj lekár stávajúceho poriadku netrpel odstredivých snáh jednotlivcov a tým menej strán. Nad svetom hromadily sa čierne a ťažké mraky. Bude búrka? Bude aj búrka, a preto nemožno dovoliť trieštenie síl! Sem sa!

I tu bol smysel pripravovaných volieb. Prehliadka súhlasných síl. Somknutie síl, aby sa vedelo, kto bude počas búrky zvoniť na poplach i zachraňovať.

O tom však v dedine ničoho nevedeli…

A neboli by sa ani pustili do predvolebných rečí, keby nebol farár vypálil prvú výstražnú ranu.

Ešte v novembri, hneď po druhej objednávke slamy, roznášal kostolník po známych jedno číslo „Ľudových novín“. Ľudia už vedeli o čo sa jedná, a kto nevedel, kostolník sám už poradil, na ktorej stránke novín čítať.

Bol tam článok, v ktorom neznámy pisateľ veľmi hrubo útočil na tunajšieho učiteľa pre objednávky slamy. Tvrdilo sa tam, že rozbíja dedinu na dva tábory, jedným pomoc poskytuje a druhých odmieta; prvých že núti vstúpiť do agrárnej strany, a že to všetko pred voľbami, aby zbalamútili ľudí a aby ho odvrátili od ľudovej strany, za ktorou vždy išla celá dedina… Učiteľovi že pomáha prevádzať slamenú akciu aj kováč Talapka. Aj jeho ufúľané ruky sú vraj dobré, aby zapisovaly ľudí na slamu a tak sa účastnily na diele celkového rozvratníctva…

Neznámy pisateľ!

Farár sedel vo svojej fare ako pavúk v sieti. Nevychádzal často za dlhé dni von medzi ľudí. Avšak siete, ktoré si porozpriadal po celej farnosti, nedovolily, aby sa kto o svojej vôli pohol v jeho revíre.

— Nikde neidem, veru nič neviem, — hovorieval ľuďom. A preca jeho nedelňajšie kázne prebraly všetky týždenné udalosti a boly ako polievka, ktorú varili v hrnci bez pokrývky.

Farár nechodil temer nikde — mal k tomu kostolníka. Kostolník sa ťahal po dedine od chalupy k chalupe a vyzviedal čo farárovi treba. A keď teraz roznášal „Ľudové noviny“ s útočným článkom, rozpriadal hneď na mieste rozhovor a snažil sa vyburcovať ľudí z ľahostajnosti. Chcel, aby ich hnev obracal sa smerom, naznačeným v článku, a aby sa čím viac primkli k farárovi. Ľudia však boli nahluchlí k jeho opatrne prednášaným želaniam. A potom — koľkí boli, čo si nakúpili lacnej slamy a zachránili aspoň čiastočne svoje gazdovstvo pred zkazou? Koľkí boli, čo priznali pravdu Cisárikovi a spolu s ním boli by s dôverou išli — hoci aj do tábora agrárnikov?

— Kto to písal do novín? — pýtali sa kostolníka. Ten krčil ramenami a odpovedal vyhýbavo:

— Neviem, čo ma do toho, kto… hlavná vec že pravdu písal!

A tu zas krčili už ľudia ramenami, nedávajúc priamej odpovedi. Boli aj takí, čo odbíjali otvorene kostolníka s novinami:

— Nech už nás agrárnici chcú k sebe naverbovať alebo nie, o to tu neide. Slamu nám však dali… a ľudáci nič.

— Dočkajte, po voľbách budeme mať aj autonomiu, aj prezidenta!

Gazdovia sa však rozpačite usmievali. Niektorí smiali sa hlasno:

— A načo nám je prezident? Nám treba lacnej slamy! Keď bude treba, aj na agrárnikov sa pripravíme, a na všetkých, ktorí nás chcú balamutiť! Nás tá politika nezaujíma… nás len ten, kto nám chce pomôcť.

Tu to vysvitlo. Sedliaci videli slamu, a nie agrárnikov. A jestliže niekto preca vyslovil slovo „agrárnici“, myslel tým vlastne slamu. Jestliže vyslovil slovo „ľudáci“, myslel na všetky sľuby, ktorým ľahko uveril a z ktorých sa ani čiarka nesplnila, z ktorých sa len v bujnom kriku pred voľbami vyžívalo, aby po voľbách zaľahlo na šiju ťažšie jarmo. Tu to vysvitlo: pre sedliačikov prestávaly jestvovať strany, v nich budilo sa vedomie, že treba inej pomoci, aby nezhynuli. A jestliže všetky tie pliagy, ktoré sa im zahniezdily v gazdovstvách, nezmenšovaly a nezaháňaly sa žiadnymi voľbami, vtedy plným právom hovorili o politike strán ako o pánskom huncútstve, ktorému veriť nemožno.

Preto tiež kostolník s hrôzou pozoroval, ako sa ľudia odvracajú od akejkoľvek politiky. S ľudáckeho stromu odpadávalo listie. Prichádzal nazpät na faru a hromžil pred farárom:

— Zle je. Ľudia sú ako hovädá — bez rozumu. Čítali článok, aj ja sám som predčítal… a nerozumia. Miesto aby sa shŕkli v jeden tábor a bili do nepriateľa, bijú sa medzi sebou!

Myslel pri tom — samo sebou — tábor ľudácky.

Zle sa to obracalo proti nim. Prečo práve teraz útočia ľudáci proti agrárnikom, mysleli si mnohí ľudia, teraz pred voľbami? A či nám už oni aspoň niečo dali? Táto otázka obracala sa však na ruby ako rukavica a iní sa zas pýtali: Je pravda — ľudáci nám ničoho okrem sľubov nedali, ale prečo o nás agrárnici desať plných rokov nevedeli a prečo s tou slamou prišli práve pred voľbami? Martikan i Šamaj prichádzali všade tam, kde sa poschádzalo niekoľko debatujúcich ľudí, a vtedy sa začal hľadať koniec niti v klbku a v hlavách, pomútených neprestajnými, nejasnými rečmi, začalo sa brieždiť. Martikan hovoril, vyprával všetko tak, ako si medzi sebou uvažovali on, Šamaj, Krišica, Perďoch aj iní, a vysvetľoval:

— Treba ich všetkých biť a odhaliť. Či nevidíte, ako nás učiteľ za slamu chcel previesť k agrárnikom? Nevidíte, ako farár po novinkách vypisuje? Prečo práve teraz, pred voľbami? A veď on ani tej slamy nám nedal, len čo minule pre Magáta krčmu odhlasoval! A videli ste — minule vylepili plakáty aj sodemiti. Myslia si, že sme už zabudli, ako pomohli zašantročiť v meste súkennú fabriku v dvaciatom druhom roku… a to za to, že sme ich vtedy všetci volili! Ej veru — chodia vlci v baránčej koži… a my nesmieme veriť ani agrárnikom, ani farárovi. Ani iným. Len sebe!

— A to už ako… sebe? S niektorou stránkou ísť musíš…

Z tejto slepej uličky ťažko bolo nájsť východ. Zrazu — viac podvedome — jeden z gazdov sa spýtal:

— A čo s komunistami?

Zdálo sa, ako keby ich otázka zarazila. Naozaj — čo s komunistami? Veď je aj taká strana… a tí, čo o nej už kedy po dedine rozprávali, taký Soviar, železničiari, ba i svetobežní drotári a robotníci, sami tvrdili, že sa komunisti zastupujú za chudobu… nuž teda… Sedliakovi však bolo ťažko s komunistami. Tí len po mestách, medzi robotníkmi sa ponevierajú, a tu na dedine na príklad sa žiaden dosiaľ neukázal, čo by usporiadal schôdzu. Azda sa naozaj už len o tých robotníkov starajú… a vtedy gazda čo? Kam a s kým? Bola to ťažká otázka!

— A kdeže sú? Veď ich treba aj videť… komunistov.

— A či nám môžu pomôcť?

Bola to pravda. Nebolo, odhliadnuc od prázdnych rečí Soviarových, nebolo v dedine komunistov. A keby aj boli, nemôžu pomôcť tak, ako si gazdovia jednoducho predstavujú.

Na dedine boli už sklamaní všetkými stranami, ktoré kedy kto volil. Cítili aj tu v dedine, ako sa všetko, v čo verili, prepadá. Dochádza viera i trpezlivosť. A jestliže v reči vykvitlo slovo „komunisti“, nebolo to z presvedčenia o správnosti ich zásad. Nie. O zásadách sa nič nevedelo. Bolo to len preto, že život malých gazdov bol už príliš ťažký, že cítili potrebu protestovať a počuli, že „komunisti idú proti pánom“…

Prichádzali ku kováčovi Talapkovi na radu. Talapka však sa vyhováral po svojom spôsobe:

— Neviem, súsedia. Neviem nič o politike. Ani ma to nezaujíma. Najlepšie azda bude, keď dám prázdny lístok pri voľbách. Aspoň nikomu neprispejem…

Krišica si jeho odpoveď pomaly srovnával v hlave a potom odvetil:

— Tým, čo s nami smýšľajú zle, neprospeješ. To je pravda. No tých, čo to myslia s nami dobre, tých poškodíš…

— A výsledok je ten, že preca posilíš tých zlých, čo nás kmínia!

Vidno, hýbali rozumom. A veľmi zdravo.

Nedôvera voči farárovi sa šírila a rozrastala ako jemné vlákienka pliesne. Šamaj, Martikan, Krišica, Perďoch, ba i úbohý a takmer zľahostajnelý Huščava boli ňou presýtení a roznášali ju medzi druhých — a celá dedina bola ňou napadnutá. Cudzopasné telieska v krvi človeka často sú zničené prudkou horúčkou, ktorú v tele samy vyvolaly; a podobne aj farárova štváčska akcia vyznela napokon proti nemu. Bolo len treba organizovane zasiahnuť a skrížiť plány všetkým politickým stranám, ktoré sa chcely deliť o kožu ľudu.

Bol čas, kedy všetci v dedine hovorili: „Je pravda, nové výdavky na cirkevnú školu by sme nevládali platiť, avšak… farárovi okná vybiť? Veď je to preca len farár!“ Tak hovoril vtedy i Šamaj, i Martikan a ostatní. A dnes, kedy jarmo ťažkne a bieda lezie do chalúp dverami — oknami, prichádzajú k Soviarovi a hovoria:

— Vinco, poraď!

Vinco sa škrabe palcom za uchom a uhýba:

— Veď pravda… ja by ono…

— Treba dajako začať, — hovorí s otázkou v zraku Martikan, — alebo nechať všetko tak byť? Povedz… čo by robili komunisti v tomto našom dedinskom prípade?

Soviarovi znekľudnel pohľad. Vstal od stola a jeho drevená noha hlucho dopadala na hlinenú zem izby. Chodil z kúta do kúta a bol by najradšej, keby sa tesné múry rozostúpily a on aby mohol ísť, ísť a celkom odísť z tohoto nepríjemného klepca otázky. Odpovedal:

— Príde na to… ako ktorí. Nie sú všetci komunisti jednakí. Aj rozumní sú, aj nerozumní sú a medzi sebou sa tiež bijú.

Chcel odpovedať a nič nepovedať. Sviedol odpoveď na celkom inú koľaj, hovoril o krízi v strane a o tom, ako bezohľadne boli vylučovaní známi niekoľkoroční vodcovia, ako si verejne v novinách vykričali veci, o ktorých sa všade inde mlčí, a dával na javo svoju nespokojnosť s tým prudkým a otvoreným bojom, ktorý práve vtedy komunistická strana zažila. A znova opakoval: Aj rozumní sú, aj nerozumní sú…

Gazdovia však nerozumeli ani zbla z toho, čo im Soviar táral. Nemohlo ich to — prirodzene — zaujímať. Videli však, že sa tu v dedine pred ich očami voľačo nedobrého kuje, a preto znova stisli Soviara do klepca, z ktorého neutečie:

— A veď nie to! My len chceme vedieť, čo by komunisti u nás robili. Mlčať by azda nemohli…?

Nemohli by mlčať! Nemohli by mlčať! A prečo títo chlapi, ktorí až dosiaľ čušali, ba stavali sa aj proti komunistom a „Proletára“ nečítali práve tak ako nečítali vôbec žiaden iný politický časopis, prečo títo chlapi naraz prichádzajú o radu k Soviarovi, ktorý — musí mlčať!?

Bola to horúca chvíľka a v Soviarovi prelievala sa vrelá krv od hlavy až k pätám. On musí mlčať, on sám zalepil si kedysi tak mnohomluvné ústa svojím vlastným listom, a ten list má farár dobre ukrytý. Ako by on mohol teraz vystúpiť na príklad proti farárovi? A keby aj sám nevystupoval: ako by mohol tvrdiť týmto ľuďom, že komunisti by tej situácie využili a prudko zaútočili aj proti ľudákom, aj proti agrárnikom a proti všetkým, čo prichádzajú pred voľbami sľubovať a vedome klamať? A viesť útok len oproti agrárnikom — to neide.

Bol neistý, horel vnútornou hanbou a bolo to, ako keby sám na seba s hnusom a odporom šliapal, keď odpovedal:

— Veď preto vám aj hovorím, že sú aj rozumní aj nerozumní komunisti. Nerozumní neviem čo by robili. Azda by kričali a rýpali do každého… oného. Tí rozumní by však nechali tak. Nech sa medzi sebou bijú ľudáci s agrárnikmi… nás do toho nič.

Nu — vyprostil sa z klepca ako-tak. Keď sa líška z klepca dostáva, poriadne si dodriape kožu. Aj so Soviarom nebolo to tak celkom jednoduché. Kedysi bolo možné vziať jed na to, že do všetkého vrazí nos a bude kričať i vtedy, keď bolo treba byť najtichšie. A dnes?

Dnes — čušme. Nech si nás rozdelia na svoje tábory, nech sa škrabú po našich chrbtoch do výšky, nech nás omína všetko dookola. Čušme!

Tu končila všetka revolučnosť invalidu Soviara. Tu splihla jeho bývalá sláva i dobrý chýr. V dobe, kedy strana, ku ktorej sa hlásil, vychádzala z ťažkých bojov s vnútorným nepriateľom ako rekonvalescent po prestálej chorobe, za cenu straty krvi a síl, vtedy Soviar nemal už viac dychu, aby s ňou naďalej udržal krok.

Posledné zbytky tých, čo v 1924. roku vravievali: jestli do dvoch rokov nepríde revolúcia, chcem viseť na hen tej vŕbe! — posledné zbytky takých romantických „revolucionárov“ a neukáznených anarchistických živlov stratily sa s tou zlou krvou a falošnou silou. A Soviar, ktorý vedel organizovať nesmyselné rozbíjanie okien na fare, a v dobe, kedy dedinský ľud bol vo svojom odboji bezradný, sviedol jeho nespokojnosť do mutnej mláky — tento Soviar dohral svoju úlohu. Pred sebou ju dohral. Lebo už od doby farárovej návštevy radšej volil mlčanie, zatrpklé v prvých a potom vždy slabnúcich výčitkách, až napokon poznal, že lepšie zaoberať sa svojím tajným obchodom a dobre nažívať ako obchodník so všetkými. V poslednej dobe mu už ani „Proletár“ nedochodil. Zabudol si ho predplatiť. Hanebne dohral svoju úlohu.

Najhanebnejšie dohral ju však pred tými, ktorí — donedávna poddajná trstina vo vetre — prišli si k Soviarovi pre také sklamanie!

— Nu… čo s ním počneš, keď je to len prázdna papuľa?

To Perďoch mávnul nad Soviarom rukou a mal pravdu.

*

Po úbočí vrchu dolu k dedine kráčal starý Huščava s Pavlom. Na zemi ležal mäkký, mokrý sneh. Miestami skopnely záhony, obrátené k juhu, a hlina sa mazala na bakanče, že boly nohy ťažké ani vrece.

Išli z vyšnej hôrky. Za ich hôrkou bola poľana, pustá, napitá jesennou vodou, a za poľanou bolo nové rúbanisko.

— To zostalo zo Zuzinej hory, — hodil rukou v tú stranu starý Huščava.

Pavel vedel o tom, čo Zuza spravila vo svojom zúfalstve a bezradnosti. Rozbehol sa prudkejším krokom nadol a otca nechal za sebou. Len tak cez rameno sa pýtal:

— A peňazí ešte nedostala?

— Len čo jej bolo na dane treba. Viac nič.

— Nu hľa… aj vás by priviedol na také konce. Veď poznáte Magáta. Či myslíte, že by vám akosi… po známosti zaplatil? Vy si len hôrku zadržte.

Starý Huščava veru pomýšľal na odpredaj hôrky, hoci jej mal len za poriadnu dlaň. Pohyboval sa v zakliatom kruhu ako každý tu: keď bola celá rodina pospolu, nebolo vyžitia pre toľkých ľudí — a keď odišiel kto vládal do sveta, nebolo rúk, ktoré by zem obrobily. V každom prípade bolo zle, a u Huščavov už najhoršie. Stará chodila zas už samodruhá a maličké čakali pred sviatkami. Hanbili sa najprv, bo ľudia majú jazyky zlé aj sa vysmievajú, napokon však smierili sa s týmto pozdným nadelením a stará sa dala na pokánie:

— Darmo je! Keď sme vedeli hrešiť, musíme aj toto tu…

Mala na jazyku čosi o trestu božom, ale sa opanovala a zamlčala.

Keď Pavel s otcom dochádzal blízo chalupy, zastavil sa zrazu na ceste a pichal do čohosi ťažkým svojím čakanom. Napokon to nabral na okutý koniec čakana a odhodil s cesty ďaleko na záhon.

Otec, dochádzajúc k Pavlovi, sa pýtal:

— Čo to bolo?

— Kus motúza.

— Kde si ho zahodil?

— Hen! — a Pavel ukázal čakanom v tú stranu, kde padol kúsok smotaného a zablateného motúza.

Starý Huščava odbočil na záhon, zohol sa ťažko k zemi, vrátil sa na cestu a pozerajúc mizerný kúsok motúzka pýtal sa karhavo:

— A to ty si už taký veľký pán?

Pavla až pošteklilo. Zasmial sa a vravel:

— Také nič? Ani obesiť by som sa na ňom nechcel! Načo vám bude, otec?

— Načo? — a Huščava zastal na ceste rozmýšľajúc. — To ja ešte neviem. Dakedy sa však pridá aj kúsok motúzka.

Potom o dlhú chvíľu dobavil:

— Ty si kedysi bol šanoblivý, Pavel! A vedel si ináč gazdovať.

Hovoril to celkom vážne, ako keby sa jednalo o koňa alebo o jalovicu, a nie o kúsok motúza. Preto sa Pavel potichúčky usmieval, neodpovedal a myslel si svoje.

Snáď — snáď kedysi, pred rokom na príklad, bol by motúzok aj on doniesol domov. Človek nikdy nevie, kedy a koľko motúzka môže potrebovať. Možno, že v skutočnosti nebude ho nikdy potrebovať, avšak toto slovíčko „možno“ ráta vždy skôr s prvou eventualitou a robí gazdov takých, akými sú. Dnes Pavel motúzok odhodil do poľa — a otca to znepokojilo viac ako keby sa Pavel vrátil z krčmy opilý.

Dnes je nedeľa — v dedine chodia parobci s harmonikou po ceste, spievajú a pokrikujú za dievkami. Pavel vôbec nikde neide a doma sa spytuje otca na všetko, čo je v dedine nové, načúva pozorne a kladie také otázky, že je Huščavovi až ťažko odpovedať. Sám vypráva o Vítkoviciach, je to však taký celkom iný svet a Huščava si ho nevie vôbec predstaviť. Nevie si predstaviť nič z toho pekla, do ktorého Pavel zapadol, aby sa vracal domov s rozbitými, doráňanými rukami, prinášajúc v sobotu do domu chlieb a niekoľko korún. Moc toho veru nenosil — zárobky nádeníkov boly veľmi slabé a vyžívať z takej pláce v celkom cudzom meste, po závodných barakoch a kantinách, vyšlo tiež draho. To nebolo ako práca v hore, na ktorú kedysi chodil. To si brali chlapci jedenia na celý týždeň a v hore si varili. Zárobok zostal, nezaťažený dlžobami.

Starý Huščava preto často krútieval hlavou nad peniazmi, čo Pavel nosil domov. Nevravel nič, boly to peniaze Pavlove a jeho dobrá vôla, že doma pomáhal. Preca však ho to znepokojovalo, nerád by bol býval, keby sa Pavel odcudzil, aby zabudol, v čom bol vychovaný, aby sa dal na rozhadzovanie a prestal rátať s každým grajciarom tak, ako si ťažko zarobený grajciar zaslúži. Nemohol pochopiť, že by to malo byť všetko, čo Pavlovi pri najväčšej šporovitosti zo mzdy zostane, a dnes sa mu zdalo, že našiel k odpovedi kľúč.

— To tak, tí robotníci. Hovoria, že ťažko robia… a tak po robote užívajú. Na moc ľahkej nohe si žijú. A hlavne — gazdovať už ozaj nijako nevedia.

Myslel pri tom na motúzok, a bolo mu z toho už úzko.

Pavel zanechal otca pri dome a sám sa spustil na hradskú. Išiel bez cieľa smerom k Čečotkovej krčme. Do krčmy však nezašiel. Na ceste stretol sa so Šamajom. Jeho obrovský, mastný kožuch visel na ňom ťažko a nepoddajne.

— Z krčmy? — spýtal sa na krátko Pavel.

— Hej. Chlapi sa tam dohadujú o voľbách. Neradi by bili sami seba. Hovoria, že všetky strany sú zlé, čo poznali. A ono… ťažko sa ozaj vyznať. Niektorí vyprávajú o komunistoch, a zas na to všetci vravia, že komunistov nikto nepozná a že ich u nás niet…

— Čo robí Soviar?

— Čuší! Parom ho vie, čo sa s ním porobilo. Boli sa ho spýtať poniektorí, čo robiť, a on ich od všetkého odhovoril. Neviem… nevidí sa mi, že by mal pravdu…

Bolo to všetko, čo Šamaj riekol. Pavel však vedel všetko od otca, a tak ako vtedy, pred útokom na faru, videl vopred bezúčelnosť a nesprávnosť takých zásahov, i teraz sa mu jednanie Soviarovo nijako nepozdávalo. Dnes, kedy sedliaci nevideli žiadneho východiska, kedy si každý z nich nariekal na zlé časy a kedy neverili už ani farárovi, ani učiteľovi a nikomu, kto sa ich snažil povzbudiť a tešiť lepšou budúcnosťou, dnes, kedy na vlastné oči temer videli zápas ľudákov, agrárnikov a sociáldemokratov o dedinský ľud, Soviar mlčí. Ľudia sú odhodlaní protestovať, brániť sa, a Soviar hovorí: nechajte tak, oni sa len medzi sebou bijú!

O čo sa však bijú?

To im nik nepovedal.

Nevedel si to dosiaľ ujasniť ani Pavel.

Ani nevedel, ako sa dostal až ďaleko za dedinu, v tú stranu, kde na sliezskej hranici pri samej hradskej stoja čierne hory. Na niektorých konároch smrekov držal sa dosiaľ ťažký sneh. Cesta však bola špinavá a mokrá a nohy sa vrezávaly do studenej snehovej kaše. Dul ostrý vietor s poľskej strany — azda cez noc bude primŕzať. Sivé mračná boly napité vodou a boly po oblohe pohádzané ako handry. Večer bol neďaleko…

Vpravo od hradskej pri práchnivom pni zbadal Pavel zajačí pelech. Vyležalý sneh a pri ňom niečo zajačieho trusu. Studená postielka! — pomyslel si, stojac nad pelechom. Bol trocha prikrytý mladým smrečkom, ktorý sa pri práchnivom pni strapatel.

V okamihu, kedy sa chcel vrátiť na hradskú, zbadal po ceste uháňať dvoch bicyklistov. Ťažko bolo im ísť. Kolesá vrezávaly sa do snehu a šmýkaly sa, uhýbaly v poddajnej kaši. Boli ešte dosť ďaleko. Vzdialenosť medzi nimi a miestom, kde Pavel stál, krátila sa však neobyčajne chytro. Napokon poznal prvého: farár. Za ním, namáhavo a vždy rýchlejšie hnal sa kováč Talapka. Kdeže sa vybrali v tomto planom počasí? — pomyslel si Pavel. — A ešte k tomu na bicykloch!

Nemal času domysleť. Na tom mieste hradskej, blízko ktorého Pavel stál, dostihol Talapka farára tak, že išli za päť sekúnd vedľa seba. Zrazu Talapkovo predné koleso ako keby sa šmýklo, a priamo do kolesa farárovho. Bol to silný náraz a farár neudržal rovnováhu. Padol. Pavlovi chcelo sa skríknuť a bežať z lesa ku hradskej. Prv však, než sa mohol rozhodnúť, doľahol k jeho sluchu naplašený výkrik a nedávka. Farár sa sbieral napochytre so zeme. Talapka soskočil s bicykla, postavil ho k čiernemu, holému javoru v stromorade a priskočil ku farárovi

Hurhaj, nadávky, krik.

— A čo odo mňa chcete? — spýtal sa strmo farár.

Talapka vystrel ruku pred seba. Bol zadychčaný, a k Pavlovi dolietaly nesúvislé jeho slová:

— Tuto… tá ufúľaná kováčova ruka… čo na slamu zapisovala! Myslíte si, že táto… ufúľaná ruka… ľudí sdiera ako vy?

Potom sa nimi na ceste zamrvilo. Obidve čierne telá padly do snehovej, špinavej kaše. Zmietaly sa v nej divoko, prehadzovaly sa od jednej priekopy ku druhej, obracaly sa, vyskakovaly a zas len padaly nazpäť. Hluché rany, ťažký dych, heganie pod ťarchou kováčových pästí a stlumené výkriky naplnily mlčanlivý priestor na pokraji čiernej hory, na ktorú sa snášal zimný večer.

Pavel stál na mieste celkom zmeravelý. Vedel podľa kováčových slov, že sa vyrovnáva s farárom za hanlivý článok v „Ľudových novinách“, že by sa však Talapka vedel takto vyrovnávať, to mu nijako neišlo na rozum. Stíchol tak, že na dlhú chvíľu až dych zastavil. Hľa — čierna hora dookola mlčí, po oblohe sa jeden o druhý potkýnajú nahromadené mraky a tma skorého zimného večera začína hustnúť. Snehový, zmáčaný pokrovec snehu je potrhaný, a preca v jeho neurčitej, špinavej farbe jasne sa odrážajú obrysy dvoch tiel; draly sa a bily a teraz stoja, ťažko oddychujúc, ako keby sa nemohly vzpamätať z neočakávanej príhody. Farár sa snažil upraviť si odev; bol však zmáčaný, miestami blatom domazaný a na niekoľkých miestach otvorily sa zevajúce diery. Bolo zbytočné starať sa o slušnejší výzor. V tomto strašlivom stave bola možná jediná vec: dočkať úplného večera a potom pomaly, bez lampáša, pod zvonom bezhviezdnej noci dobrať sa do fary a mlčať…

Talapka nevyzeral o nič lepšie. Lež jemu na výzore ani tak veľmi nezáležalo. Vrátil sa k javoru, obrátil sa s bicyklom, nasadol naň a bez jediného slova, bez pozdravu, bez výsmechu, bez ďalšieho vyhrážania zabral… a domov.

Farár osamel. Vliekol sa, zbitý a krívajúc, po hradskej hlbšie do hory za krajinskú hranicu, aby v ústraní a tichu dočkal úplnej tmy. Nebol ani schopný rozmýšľať, ako k tejto nemilej príhode došlo. Odpoludnia, keď odbavil v kostole pobožnosť, rozhodol sa vyjsť do súsednej sliezskej dediny ku známemu farárovi. Videlo sa i v dedine, že sneh na hradskej bude ako-tak držať, a jestli v dedine, to už tým viac vonku, v šírom. A pravda — cesta vedie práve okolo kováčovho domu. Talapka ho musel akiste z okna zbadať. A hľa — pľuhavý, využil príležitosť. Vyrovnal si účet. Čo teraz? Živého človeka dookola nebolo. Bude však kováč mlčať?

Pomaly, pomaly s týmito poprehadzovanými myšlienkami vchádzal hlbšie do nemej, čiernej hory. Bolo mu strašno, v očiach mu sedel hnev a v srdci strach. A keď zmizol v ďalekom zákrute cesty, vyšiel Pavel na hradskú.

Tieto hory vedia mlčať. Vedia i mnohé skryť. Tajomní svedkovia pašeráctiev, zbrázdení skrytými chodníčkami ako tvár starca zbrázdená vráskami. Chodia nimi drobní pašeráci liehu, koňokupci prevádzajú tadeto žrebcov z Poľskej. A hoci veľmi často plížia sa nimi obozretné tiene pašerákov, hory mlčia a nikoho nezradia. Nezradia ani dneskajší Talapkov čin a farárovu hanbu. Hory sú čierne a mlčia.

Mlčali všetci.

Len ojedinelé naplašené vrany v konároch smrekov zakvákaly a potom usnuly. Bola už čierna noc, keď išiel Pavel okolo Zuzinho domu. Teraz už bolo neskoro, aby sa pri nej zastavil. Skoro ráno, za tmy odchádzal vlakom do roboty…

*

Pani Fojtiková nasadila ráno malému Tiborovi kožušinovú čiapku na hlavu, stiahla pekne cez ružové ušká, okolo hrdla teplú vlnenú šatku a napokon kožušok. Tibor bol ani v perinke. Do koženej kapsy, v ktorej mal šlabikár, škrydľovú tabuľku a písanku, vložila mu ešte chlebík s maslom, dala mu bozk a posledné napomenutie a odprevadila ho po starých schodoch dolu ku bráne.

— Daj pozor po ceste, že by sa ti nič zlého nepritrafilo!

Dvere za Tiborom zapadly a pani sa vrátila do kuchyne.

— Hanka, pripravte pánovi raňajky! A zaneste ich do pracovne!

Redaktor Fojtik sedel vo svojej pracovni a čítal. Vstal práve pred chvíľkou; nedobre vyspatý, mrzutý a sám na seba nahnevaný, na raňajky ani len nevzpomnel. Medzi štyrmi stenami najmilší svet pre Fojtika. Vonku — je surovo.

Služka Hanka nestačila pripraviť kávu pre pána. Po schodoch ozval sa hlučný dupot a plač. Pani Fojtikovú vyhodila zlá predtucha z jej stoličky.

— Ježíši Kriste! — skríkla a vybehla v ústrety plačúcemu Tiborovi. — Čo sa ti stalo, dieťa moje zlaté, čo? a vinula ho na hruď v takom strachu, ako keby s jeho plačom rúcal sa súčasne celičký svet. Vybehol do kuchyne i redaktor Fojtik.

Chlapček sa nemohol nijako uspokojiť.

— Tam… — a ukazoval ručkou, zabalenou vo vlnenej rukavici, dolu k ulici, — tam je toľko ľudí! Jedna babka tam kričí… a na chodníku deti plačú…

Veru, nerozumeli. Aká babka, aké deti? Pani Fojtiková vzala chlapca do lona, položila mu v obavách ruku na čielko a vravela:

— Babka? Deti? Boh vie, prečo kričia! Možno sa ľudia na ulici dohadujú.

Potom sa obrátila k mužovi a navrhla mu:

— Kto ho vie čo je tam… asnáď by si ho mohol do školy odprevadiť.

Vyšli na ulicu. Dúchal mrazný vietor a chodníky boly klzké. Ľudia chodili s hlavami vtiahnutými do kožuchov. Obloha sivá, nevľúdna.

Pred domom dra Rosenzweiga bol veľký zástup ľudí. Na rebrinovom voze stála utrápená, uplakaná ženská a kričala:

— Zabte si ma, robte si čo chcete… veď už, Kriste Ježíši… a podochnú hladom tak alebo ináč!

Na chodníku, na prahu dverí krčilo sa v plači roztrasené zimou pätoro jej detí. Boly otrhané, pozabalované do tenučkých handár z domáceho plátna a polátané krpčeky na ich nôžkach boly len takými úbohými šupinkami.

— Mamka! Mamička!

Hatalka, ich mať, nedbala a kričala:

— Oni vám dajú jesť… tí čo nám posledné vzali, tí vám dajú jesť. Ja už nemám, deti moje, nič!

Z kancelárie advokáta Rosenzweiga zatelefonovali pre četníkov. Prišiel žandár, prišiel i druhý a začali vyzývať ľudí k rozchodu. Ľudia však zostali nehybní ako pne.

— Zavráťte kone a vráťte sa domov, — kričali na Hatalku žandári. — Pozrite, čo ste spravila. Celú ulicu ste zatarasila!

Studený vietor roznášal ich slová na všetky strany. K Hatalke nedochodily. Ľudia, dobre zaodetí, ružoví a udivení, nakláňali sa jeden k druhému a šopkali si:

— Úbohá žena! Pozrite sa, ako sa tie deti trasú!

Nikto však dobre nevedel, o čo sa jedná. Hatalka vykrikovala čosi nesúvisle o dvoch kravách, ktoré jej odviedli z chlieva, avšak z tých, čo stáli dookola, sotva niekoľkí mohli pochopiť hĺbku Hatalkinej rany.

Žandári odviedli Hatalku na okresný úrad.

— Všetko, čo mal môj chlap, už sobrali, — kričala pred náčelníkom, chladným a nehybným ani socha, — a tie dve kravy sú moje, tie mi nemá nikto právo brať! A keď mi ich vzali, nech si vezmú aj mojich päť hladných detí, nech ich krmia…

Náčelník sedel vo svojom mäkkom kresle a počúval. Izba bola príjemne vykúrená, tichá, len v komíne čas od času zanariekal bláznivý vietor. Čo mohol pochopiť z týchto zúfalých výkrikov dedinskej ženy, ktorej z chlieva neprávom odviedli dve kravy, čo mohol cítiť, keby aj videl na studenom chodníku jej päť detí, trasúcich sa v tenkých handričkách?

— Váš muž mal plno dlžôb, ako som počul… a ešte si aj na cestu do Francúzska vypožičal od pána Magáta. Dlžoby treba platiť, darmo je.

— A veď všetko, čo bolo jeho, už exekúcie pobraly! — spína ruky zúfalá Hatalka. — A tie dve kravy boly moje, mám o tom písma.

Náčelník krčil ramenami.

— To si musíte vybaviť pri súde. Ja som nesúdil, ani exekúciu nenariadil. Tam sa odvolajte. Ja vám len toľko môžem radiť, žeby ste sa vrátila v pokoji domov a nerobila v meste výtržnosti. Museli by sme proti vám zakročiť!

Posledné slová ťažkým obuchom udrely Hatalku po hlave. Celá sa sosula do seba, oči jej pohasly a zalialy sa slzami. Stierala ich bielou plachetkou a za celú dobu ani len nehlesla. Slzy stierala, slzy prehltala a v strašlive nemom priestore zostala sama ako slabušký štep, od ktorého kôl vyvalili. Potom sa bez pozdravu vymotala zo dverí.

Bolo v nej ticho a tma. Hľa — dúfala, že sa dovolá spravedlivosti, a práve tí, v ktorých dúfala, poradili: Už nebude lepšie, ako keď sa zaviažete za mužovu dlžobu! Akože lepšie? Platiť nemá čím — a tak zas len kravky utratí…

Z okresného úradu tackala sa nazad do ulice k deťom. V tom krátkom čase, čo cestu prešla, predstavila si znovu všetko, čo ju dnes priviedlo do mesta. Nachýlila sa pod ťarchou týchto spomínaných rán, vtiahla hlavu medzi ramená, ako keby sa chcela chrániť pred ešte ťažšími ranami.

Jej muž pred dvoma rokmi chystal sa na cestu do Francúzska. Dal sa zlákať vyprávaním o dobrých zárobkoch, dal sa donútiť vždy horšie doliehajúcou biedou k tomuto kroku. Francúzsko je však ďaleko a cesta drahá, čo predať? Na chalupe sú dlžoby, na pozemkoch je zaintabulovaná banka. A keď sa odhodlal k Magátovi, dostal takúto odpoveď: Zaplať najprv staré dlžoby a vtedy ti požičiam na cestu do Francúzska! Predal čo mohol, zaplatil Magátovi dlhy a spravil nové. Hatalke nechal len dve kravy — tie mala prepísané na seba. Odišiel do sveta za robotou, už je to dva roky a peňazí neposiela. Vo Francúzsku je práca ťažká a všetko, čo zarobí, nestačí na poriadne živobytie.

Minuly dva roky a Magát už nechcel dlhšie čakať. Podal to k súdu. A hľa — nedávno dostala Hatalka modrú obálku od okresného súdu s exekučným výmerom. Čo robiť? Zamrvila sa v prachu ťažkého života ako bezmocný červ, volala na pomoc boha i ľudí, boh však mlčal a ľudia poradili: Choď sa dojednať s Magátom! Magát ju nepustil ani do domu, len na podstienku s ňou vyprával. A ona k nemu tak: Veď môj chlap si vtedy toľko nevypožičal! Magát však vedel sa vynajsť: Čo vy viete, ženská! A či vám on musel všetko vyzradiť, koľko si odo mňa vzal? — a už s ňou viac nevyprával. Znova sa radila s ľuďmi aj s rychtárom. Rychtár sa vyzliekol: Podaj k súdu apeláciu! — A kto by mi ju napísal? — pýtala sa Hatalka. — Asnáď pravotár. Za to však platiť treba, — odpovedal. Poniektorí ľudia radili Hatalke: Čuješ ty, v meste je taká krčma, Minárikova, a tam vraj bezplatne poradia ohľadom pravôt. Choď tam v nedeľu!

A šla. Dr. Kraus len sa pozrel do exekučného hárku, sklonil hodne nízko hlavu, ani sa na Hatalku nepozerajúc, a vravel: Tu vám nič nepomôže, iba zaplatiť. A keď nezaplatíte, bude exekúcia… tu sa už nedá nič robiť! — Nezaplatila. Nemala z čoho. Toto „… tu sa už nedá nič robiť“ zaľahlo jej do duše a ona sa už s nikým neradila. Už jej bolo všetko ľahostajné. Aký úžas, aké zúfalstvo a hnev sa jej však zmocnily, keď prišiel skutočne deň exekúcie? Ktože to prišiel s exekútorom? Kto prišiel v Magátovom záujme brať z Hatalkinho chlieva posledné imanie, tie vychudnuté a zatuchlou slamou kŕmené kravky, ktoré nepatrily jej mužovi, ale jej a deťom? Bol to ten istý doktor Kraus, pomocník pravotára Rosenzweiga, ktorý, neobracajúc sa v Minárikovej krčme k Hatalke tvárou, celkom ležerne a bez citu vravel: „… tu sa už nedá nič robiť!“ Vtedy sa v Hatalke všetko zlomilo. Vtedy poznala, že sa za chudobnú ženu nikto nezastúpi, a vo svojom bezmedznom zúfalstve vedela si pomáhať iba tak ako — dnes.

Najala si furmana, naložila svojich pätoro detí na vôz a tak ich priviezla pred advokátsku kanceláriu dra Rosenzweiga. — Vezmite si aj tie deti, — kričala v hneve i v kŕčovitom plači s rebrinového voza, — vezmite si ich a dajte im jesť, mne už teraz nič nezostalo!

Vo svojom nešťastí videla len pravotára, súd a Magáta.

Keby však vedela otvárať lepšie oči, videla by viac a bola by preklínala viac. Nebol tu len Magát, ktorý využil Hatalovej biedy a sodral s nich so všetkých kožu. Bol aj súd, ktorý súdil a často dokazoval, že spravodlivosť je slepá. Boli exekútori, neznalí alebo vedome prestupujúci zákonné predpisy a exekvujúci aj nos medzi očami; z miazgy dedinskej chudoby mohlo tak kvitnúť úžerníctvo bánk, hypotečných úverných ústavov a sýtila sa pažravosť silných jedincov aj celých strán.

Hatalka bola by mohla preklínať celý systém, ktorý jej a všetkým podobným ležal na šiji ako dubové jarmo.

Keď sa dobrala ku prahu Rosenzweigovho domu, zástupu ľudí tam už nebolo. Len niekoľkí ešte stáli pri jej deťoch a ponúkali ich lacnými cukríkmi.

— Hybajte na voz! — vravela deťom a obzrela sa po furmanovi, ktorý stál vo dverách krčmy. — Pôjdme!

Hrmot odchádzajúceho voza zdal sa práve taký hluchý, ako hlucho vyznel aj zúfalý Hatalkin odboj.

*

Na svete bolo toľko nešťastia, že sa z neho ešte vždy mohlo dostať starému Huščavovi. Aj sa mu dostalo.

Keď sa v jednu predvianočnú sobotu vrátil Pavel s plným batohom z Vítkovíc, nenašiel mamky doma. V tom týždni práve museli k nej zavolať babu, lebo tehotnej Huščavovej došiel čas. Pomohli na svet malému dievčatku, dievčatko bolo však mrtvé a rodičku o dva dni zaviezli do nemocnice. Veru — ťažkým krížom prežehnáva starého Huščavu život.

— Čo sa stalo mamke?

Huščava hľadí nadol, na hlinenú zem izby a váhavo odpovedá:

— Že vraj otrava… po porode.

— A to ako?

— Či ja viem?

Naozaj, Huščava nevie a pochopiť nemôže, ako sa môže na jedného človeka sosypať toľko nešťastia.

— A čo hovorila baba?

— Moc ženských vraj už takto rodilo… To sa vraj často pritrafí.

V izbe zhustnul a zťažknul vzduch, preplnený za dlhú chvíľu tichom. Bol podvečer, a na posteli povaľovaly sa dve malé deti. V peci poskakoval žltý ohník a cez štrbiny dvierok hádzal na potemnelú stenu rozplihnuté pablesky.

— Ako vy teraz všetko sám, otec… s deckami a so všetkým? Poradíte si? — pýtal sa starostlive Pavel.

Otcovo nešťastie doľahlo naň ťažko a on cítil, že treba akosi pomôcť práve v tomto čase. Nebolo toho však treba, lebo otec odpovedal:

— Zuza Cudráková mi prichádza pomáhať. Aj Perďoch mi už dva razy poslal Agnešu, žeby mi pomohla.

Pavla ako kedy bol tou odpoveďou pohladkal. Predstavil si Zuzu, túto ženu, ktorá už dávno nebola mu ľahostajná, a naplnilo ho príjemné teplo. Do dneskajšieho dňa nemohol si odpustiť, že vtedy, na šibačný pondelok, vyviedol Zuze takú vec… a od tej doby snažil sa pri každej príležitosti, kedykoľvek sa s ňou stretol, byť dobrým, zdržanlivým a odčiniť, čo zavinil. Nebolo toho ani tak veľmi treba. Zuza dávno tú príhodu zabudla a prežila od tej doby nové ťažké rany, než aby sa mohla tak dlho zaoberať Pavlovým previnením. A dala mu aj na javo, že dávno zabudla. Preto dnes Pavel po otcovej zpráve bol Zuze dvojnásobne vďačný.

— Preca sú ešte dobrí ľudia na svete, — dobavil po chvíli Huščava.

— Oj, sú!

Starému bolo až čudno, s akou radosťou v hlase Pavel prisvedčil. A Pavel sám zbadal, že svoju odpoveď viazal práve len k jedinej Zuze. Chcel byť spravodlivým, chcel hovoriť širšiu pravdu, ku ktorej vo Vítkoviciach, v spoločnej ťažkej práci dospieval, a preto vážne a pevne opravoval prvé nadšenie:

— Na svete je veľa dobrých ľudí. Len ich treba hľadať tam, kde sú. Medzi svojimi!

— Ako… medzi svojimi?

Vidno, otec syna neporozumel. A preto Pavel začal vysvetľovať:

— Nu, medzi svojimi preca. Keď vás niečo škrie, nepôjdete pýtať pomoc dajme tomu k Magátovi. Bo ten nie žeby pomáhal… naopak, na vašom nešťastí zas len bude chceť zarobiť. Pozrite, sám hovoríte, že sa vám Zuza sama ponúkla. Aj Perďoch si na vás spomnel. A choďte k Martikanovi, Krišicovi, Šamajovi alebo iným — aj tí vám pomôžu. Bo vedia, čo je bieda.

Huščava mlčí, kýva hlavou a Pavel pokračuje:

— Keby sa na príklad stalo niečo mne a ja by som potreboval pomoci, myslíte, že by som išiel k parťákovi, čo na nás doziera? Alebo dokonca ešte k vyššiemu? Ani za mak by mi nepomohol. Ani by som to nechcel. Pomôže mi však kamarát. Bez reči pomôže. Vy si tu na dedine myslíte o robotníkoch boh vie čo. A že si svoje odrobia a potom že si žijú. Ej veru, otec, nežičil by som vám ten robotnícky chlieb!

Pavel otváral pred otcom nové obzory, nakoľko sa jemu samotnému vyjasnily. Bolo v tom však niečo veľkého, čo sa často nemohlo ani zmestiť do úzkeho priestoru tesnej izby, čo nemohlo zakoreniť dosť bezpečne vo hlave starého Huščavu, lebo on zvykol spoliehať sa jedine na vlastné ruky. A tuto Pavel začína niekedy vyprávať o svojich, o robotníkoch, o roľníkoch, o ich spoločnej biede — a Huščava tie reči pretriasa, váži a… neverí.

Huščava nenaletel na kadeaké reči. Bolo mu ťažko hovoriť o tom, čoho neznal a čo len s Pavlom dva razy do mesiaca prichádzalo do domu ako nový vietor, plný neznámych zápachov a smerov. Starý zostával chudobným gazdom, zmazaným hlinou a voňajúcim živicou strapatých smrečín, a jediné, čo klíčilo z Pavlovho semena, bolo vedomie pospolitosti sebe rovných.

Keď sa už večer naklonil tesne nad chalupu, prišla Zuza. Zostala stáť na prahu izby, ako keby bola prekvapená, že nachádza Pavla doma. Ten vstal, pohľadal na prípecku akúsi handru, sotrel s lavice i so stola omrvinky zemiakov, čo deti roztrúsily, a vravel:

— Sadni si, Zuza!

Zuza si však nesadla. Pristúpila k posteli, na ktorej už dávno bez večere spaly deti, sklonila sa nad nimi a potom zašopkala:

— Spia…

Pavel pristúpil k peci a vybral si suchú bielu triesku. Keď vzbĺkla žltým plameňom, zažal lampu.

— Bolo by treba tie decká trocha umyť, — hovorí Zuza tíško, — zajtra je nedeľa.

Pavlovi bolo to neobyčajne milé. Videl Zuzu, ako sa bezpečne pohybuje po izbe, pripravuje vodu, budí deti a umýva ich, a deti ani neplačú. Nežne ich mydlí i trie, voda čľapká ako veselý dážď. Sama bola hybká a radostná a zjasnela všetko vôkol. Kde sa v nej vzala zas radostná vôľa k životu?

Keď nakŕmila deti a položila ich znovu spať, pýtala sa:

— Ešte by bolo treba dačo robiť?

— Pánboh ti zaplať, — hovoril starý, — netreba.

Pavel ju odprevádzal k domovu. Bola tmavomodrá tma dookola. Obloha bola plná hviezd. Širokým korytom sa valila mliečna dráha. Ešte širším korytom zurčaly však Pavlove city. Keď už došli na cestu, nezdržal sa a vzdychol:

— Zuza…!

Všetko, všetko vyrozumela, čo jej chcel povedať. Preto sa ani na nič nepýtala. Až po dlhej chvíľke sama začala:

— Stále za mnou chodia ľudia… aj ženské, aj chlapi: vydaj sa, Zuza, vydaj sa!… a všelijakých vdovcov spomínajú.

Pavel mlčal, čakal, že Zuza povie viac; nedočkal sa.

Vtedy nie ako keby radil, skôr ako keby prosil, obrátil sa k Zuze zoči-voči:

— Vdovcov? Vdovcov hovoríš?… Zuza! — a uchytil jej ruku.

— Čo?

— Zuza, nerob to! Škoda… A takto ti ozaj ťažko žiť. Vydať sa musíš. Za vdovca však nechoď!

Obidvom zadrhuje sa reč okolo hrdla ako slučka. Musia vyjsť s pravdou von. Preto Zuza Pavlovi napomohla:

— A iný by ma nechcel…

Pavel cítil, ako ho zalieva teplá vlna citu. Stisol Zuze ruku, pritiahol ju v tme bližšie k sebe a zašopkal:

— Ja… ja by som ťa chcel!

Kypela v ňom krv a dych stával sa horúcim ako stepný vietor. Zuza preto vykročila rýchlejšie k domovu. Až pred samou chalupou sa spýtala:

— Pavel, povedz mi… v ktorom mesiaci si sa narodil?

— V júli. Prečo?

Bola mu čudná táto otázka. Zuza však na ňu neodpovedala. Hlavou jej šumely myšlienky, ktoré Pavel nemohol znať. Ako búrny príval hučaly dávne kedysi slová kartárky: „S druhým mužom budete len vtedy šťastná, jestliže sa narodil v máji, júli alebo vo februári.“ A bála sa, bála sa, čo Pavel odpovie.

Chvála bohu… v júli sa Pavel narodil!

*

Keď sa vracal domov, v oknách Čečotkovej krčmy bolo husté svetlo a kľud. Nebolo hurhaju ani hluku, hoci sobota podávala ruku nedeli.

Zo dverí vyšiel, ťažko napadajúc na drevenú nohu, Vinco Soviar. Stretli sa na ceste a podali si ruky.

— Idem od Čečotku, — hovorí invalida zastretým hlasom, ako odkiaľsi z diaľky. — Chudák Čečotka… práve pred hodinou dodýchal.

Zpráva táto bola príliš náhla. Tým viac pre Pavla, ktorý nebol za celý čas v dedine a nevedel, že Čečotka v poslednej dobe viac ležal ako chodil. Choroby, ktoré sa v ňom na frontoch usadily a za dlhé roky konaly svoje sústavné ničiace dielo, to bolo to jediné, čo si Čečotka vyslúžil. Dnes, kedy sám začínal cítiť ťarchu života, kedy okolo mohol pozorovať, ako hynie a šliape sa ideál, za ktorý jednoduchí legionári ako on bojovali, bola preňho smrť len včasným zavŕšením púti. Bolo preň lepšie zomierať s ideálom, ako žiť v úžasnom sklamaní…

Pavel, blížiac sa k domovu, spomnel vdovu Čečotkovú:

— Ťažko jej bude teraz žiť!

— Prečo?

— Nu… všelijaká špinavá konkurencia…

Soviar ako keby padol do osieho hniezda. Napaprčil sa a prudko vyhriakol:

— Ako to myslíš?

Pavel bol rád, že trafil do živého. Vedel o Soviarových obchodoch a správne predpokladal, že ony to sú, čo ho previedly od nesmyselného kedysi buríčstva na druhý, spokojný breh. Soviar bol mu dnes už ľahostajný a preto radšej v odpovedi uhnul:

— Ako to myslím? Nu… preca Magát ide otvárať novú krčmu!