ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Koniec januára zavalil všetko, aj Huščavov čerstvý hrob obrovským snehom. Ani cestičky, ani chodníčka od domu k domu nebolo za niekoľko dní. Ľudia sedeli v izbách zakutaní ako sysli, krčili sa pri peci a zväčša mlčali. Vonku, za zafúkanými oknami honil divý vietor, dúchal a nariekal plačlive v komíne i po pitvore, hádžuc dookola sneh plným náručím. Kto nemusel, ani na hradskej sa neukázal. I psi sa utiahli do svojich búd, prikrývali sa bundatým chvostom a preca sa triasli zimou. Zmrazená hora prašťala v náporoch vetra. Nízka, šedivá obloha spadla až na samé vrchy.

Až raz v noci sa všetko utíšilo a ráno, keď ľudia odvalili odo dverí sneh a vyšli von, pozdravilo ich s čistej oblohy slnce. Lopaty samy tiskly sa im do rúk a oni odhadzovali sneh, iskrivý, ľahký a čistý, pokrikovali veselo od domu k domu, rozhŕňajúc úzke chodníčky. Hneď bola dedina kamarátska a spolu, spojená nimi ako vláknami pavučiny, ako tenkými cievami, smerujúcimi k jednej hlavnej tepni — ku hradskej. Po nej, po hradskej už zas zvonily zvonce koní.

— Pôjdem od Zuzinej chalupy odhrnúť sneh, — rozhodol sa v ten deň Pavel berúc do ruky ťažkú lopatu, — môže zrazu prísť odmäk a bude zatiekať do pivnice.

— Už to nikomu neuškodí…, — poznamenala mať. — Niet nikoho, komu by to škodilo. Nu, choď len, choď… Sneh zpod Pavlovej lopaty odletoval len sa tak prášilo. Pred ním, najďalej ako mohol dohodiť, rástol načuchraný snehový kopec. Rozmýšľal o tom, čo mať hovorila. Bola to pravda: chalupa stojí pustá, neživá za dlhé mesiace a ľudia okolo nej chodia ako okolo domu smrti. Všetko zmizlo… nenávratne a navždy, ako keď sa prebudíš zo sna a pretreš si čelo. A možno že… možno že by aj lepšie bolo, keby sa vietor zaprel do strechy a strhol ju, keby trámy rozožrala huba a dážď i prívaly keby rozmyly základy a vnikly do pivnice. Zmizol by tento hrob, v ktorom je pochovaný najkrajší Pavlov sen. Bol — a už ho niet. Bol sen — a už je len tvrdá skutočnosť, ťažký život. A kto chce ťažký život premáhať, nesmie dovoliť, aby sa mu minulé sny plantaly v nohách. Pavel naďalej odhadzuje sneh. Odhadzuje však prudko, ako keby sa pri tom chcel dobrať k dákemu cieľu, ako keby nie sneh, ale aj zem rád odhadzovať, obnažiť, podkopať základy a všetko potom pochovať v hlbokej jame. Ani nezbadal, že za ním zastal človek. Tmavý, trocha obšúchaný oblek, na hlave širák a cez ruku ťažký zimník. V druhej ruke kufrík.

Neznámy slabo zahmkal, aby na seba upozornil.

Pavel sa obzrel — ale v tom okamihu ani keby dostal ranu medzi oči. Zatackal sa a nebol schopný slova. Otvoril v úžase ústa a lapal po vzduchu, ktorého sa mu nedostávalo. Chcel skríknuť, ale nie — nebol to prízrak. Pred ním stál — Marek Cudrák.

Stál s pochýlenou hlavou, a z jeho očí, smutných a neživých bolo zrejmé, že už sa dozvedel o všetkom čo ho čaká. Potom pristúpil ku Pavlovi a vravel mu:

— Viem o všetkom, Pavel. Stretol som sa so starým Švancarom v meste… a on mi všetko vyrozprával. Aj o tom, ako sa staráš… Ďakujem ti, Pavel.

Pavel však dosiaľ nemohol zachytiť dych. Pozeral sa vydeseným zrakom na Marka a nijako si nemohol srovnať skutočnosť s omylom, v ktorom dosiaľ i on i celá dedina žila. Cudrák pokrivil kútiky úst v smutnom úsmeve a poznamenal:

— Ako vidíš… nezomrel som, žijem. Hoci…

Položil kufrík na zem, pristúpil k mocnému smrekovému klátu, smietol s neho sneh, hodil naň zimník a posadil sa. Potom dokončil:

— … hoci by som radšej ani nežil.

Pavel stál pred ním, oprel sa o lopatu a dosiaľ sa nemohol prebrať z úžasu.

— Ale ako to potom… Ako to mohli tvrdiť, že si zomrel…?

— Veď. To by som práve rád vedeť…

Bolo za dobrú chvíľu ticho, že by bol počul mačku po snehu prejsť. A v tejto chvíli rozvidnelo sa v Pavlovi odrazu tak, ako keď vyjde z hlbokej hory na slnečné rúbanisko. Divák, pre ktorého neplatily kulisne a ktorý videl za javisko. Vystrel sa, nabral vzduchu a zasyčal:

— Eh, sviňa… A to on všetko pre tú horu…!

Cudrák sa naň pozrel a očakával viac. A Pavel vysvetľoval:

— Pamätáš Magáta… ten kupčil s drevom. Ten robil s ľuďmi také veci, že až zle počúvať. Klamal, kmínil, okrádal, falšoval papiere… nu, všetko čo chceš. Ako bača nad ovcami. A rychtár, to bol jeho ovčiarsky pes. Ten mu ľudí sháňal do kopy.

— Rychtár Širanec?

— Ten. Radil ľuďom vždy len v prospech Magáta. Keď prišlo platiť dane, vždy ich posielal len k nemu. Magát však zriedka požičiaval peniaze. Najradšej kupoval od ľudí horu, a na ňu dával len zálohu, práve čoby daň zaplatiť. A o ostatné sa už museli ľudia súdiť. Tak isto spravili aj so Zuzou. Práve si spomínam…

Z Cudráka vyskočilo prekvapenie:

— A či Zuza predala horu? Veď to neide… bez môjho vedomia!

Pavel však, ktorému teraz bolo odrazu všetko také jasné, pokračoval a zo známych mu vecí a udalostí tvoril si ľahko dosiaľ neznáme závery, ku ktorým ho oprávňoval — Cudrákov návrat.

— Predala. Pravdaže predala horu. A z toho to práve začalo… celé toto nešťastie. Raz mi to bolo samému čudné a ona mi rozprávala: Asi tak vyše roka je tomu, boženik Hadida roznášal po chalupách daňové hárky. Všetkým poroznášal a Zuze nič. Jednako nemala peňazí a daní sa bála. Až prišiel sám rychtár. ,Aha,‘ — myslela si Zuza, — ,už mi to nesie.‘ A preca neniesol. Prišiel s akýmsi listom, že od zaťa z Kanady, ktorý sa vraj dozvedel o tvojej smrti. Zuza uverila. Celá dedina uverila, veď — bože môj — tu sa od úradov nič takého nedozvieš. Ľudia naši dochnú vo svete ani muchy — a dozvieš sa to o nich len po rokoch, keď sa druhí vrátia alebo náhodou napíšu. Nu tak… Zuza verila a všetci ju ľutovali, že zostala tak bez pomoci. A vtedy len, keď bola taká zúfalá, prišiel zas rychtár. Prišiel s daňovým hárkom a priamo na Zuzu: ,Ak nemáš peňazí, predaj horu. Teraz môžeš, keď si na ňu sama.‘ Vidíš… takto ju zahnal priamo k Magátovi. A ona predala. Dostala zálohu, práve čoby len na dane, a to ostatné… nájdeš u toho zlodeja.

Kým Pavel rozprával, stál Cudrák s hlavou schýlenou a so zmrtvelými očami. Vo vnútri varil však zúfalý hnev, bol by reval ako ranený tur a rozbehol by sa najradšej proti akémusi ozrutnému šarkanu ľudskej zloby, bezcitnosti, chamtivosti a nízkosti, ktorá vie za judášsky groš predávať blížnych, rozvracať ich šťastie a vrhať ich v náruč zúfalstva. Bol by sa ako zdivelý tur rozbehol za Magátom a rychtárom, rozorval ich na kusy, rozmetal domy a rozniesol zem, aby ani pamiatky nezostalo po týchto zapáchajúcich plošticiach — avšak zostal vrástnutý do zeme a prehĺtal hnev. Potom, keď už mlčanie bolo pridlhé, vravel s premáhaním:

— O tom sa v dedine vie?

— Nie. Či mohol voľakto vedeť, že žiješ? Že Zuzu takto neľudsky oklamali? To len mne sa teraz rozvidnelo, keď ťa vidím pred sebou…

— Tak mlč aj naďalej, — poznamenal Marek, skrývajúc skrsnuvší v ňom úmysel, — nevyprávaj nič. To druhé už bude… moja starosť.

Pavla mučila ešte jedna myšlienka. Dušu mal boľavú, vzpínala sa v ňom ako ranený kôň a jeho samého sgniavilo terajšie vedomie strašného omylu, na ktorom so Zuzou stavali svoje šťastie. Uronil tíško:

— A ty sa na mňa nehneváš za to, že… so Zuzou…?

Cudrák pohol záporne hlavou: ,Nie!‘ — a Pavel zašopkal:

— Nikdy som jej ani slovom neublížil…

*

Onedlho celá dedina stŕpla v úžase nad návratom Cudráka. K chalupe shŕkli sa ľudia zovšadiaľ, obzerali si zvedave živého-mŕtveho a naplnili šumom i tajomným šuškaním celú izbu. Ženám sa tisol do očú plač, keď rozprávaly o posledných hodinách nebohej Zuzy, a preca nemohly premôcť svoju prirodzenú sdielnosť. ,Na tejto poduške posledný raz vydychla, v týchto perinách sme ju viezli k doktorovi… Ako anjel vyzerala, keď sme ju vystrojily na poslednú púť… Toľké nešťastie ju privalilo, bože môj!… A taká bola dobrá, trpezlivá…‘

Marek však nepočúval ani nevidel. Ako keby vstúpil do hrobu: všetko tiché, mrtvé, veci stoja na známom mieste ako kedysi pred rokami, len života niet. Je len šum zvedavých ľudí a ich šuškanie o mrtvej zneje ako vietor v suchom listí. Všetko naň padalo a nedostávalo sa vzduchu. Musel vyjsť von a položiť znavené oči na snehom zavalenú stráň, olizovanú smädným slnkom.

Vtedy k nemu pristúpil Perďoch a vravel mäkko:

— Povedz, Marek, prečo si nepísal? To všetko z toho…

Marka táto pravda zabolela. Koľko je však na svete právd, bože môj… každý človek má svoju pravdu. A on?

— Nepísal, hovoríš… Prvý rok som písal so dva-so tri razy. A potom som už nie. Ty myslíš, že cudzí svet, to je nebo? Peklo, kamarát, peklo hotové, a jestli chceš priniesť po rokoch domov dajaký groš, musíš si to peklo zdvojnásobniť. Preto som nepísal. Luhať som nechcel… a pravdu som písať nemohol, rozumieš?

Šimon veril. A verili aj iní. Veď tu bol už Hatala, ktorý sa nedávno vrátil a vyprával o svete, boli drotári, ktorí hynuli so svojou dávnou slávou a boli mnohí iní, čo vandrovali, vracali sa a zas odchádzali. Každá dedina tohoto kraja krvácala vo všetkých svetadieloch a keď sa vysťahovalci vracali domov, vykladali všetku žeravú bolesť na stôl krčmy pred sedliakmi a zalievali ju, hasili pálenkou, aby zabudli. Svet ležal pred nimi na dlani, svet v barvách čiernych ako tie ich hory.

Jediná otázka teraz zaujala a mučila dedinu: ako to mohol rychtár o Markovi tvrdiť? Ako to mohol tvrdiť jeho zať? Zvedavosť preskakovala od človeka k človekovi a nevyhli sa jej ani najvážnejší chlapi. ,Bol Cudrák s rychtárovým zaťom? Videli sa v Amerike?‘ — pýtal sa jeden druhého. Marek však bočil od podobných otázok a keď sa naň niekto priamo obrátil, odpovedal vyhýbave: ,A možno ma aj niekde videl, neviem. Stretneš sa so známym a zas zabudneš. V Amerike je… veľa ľudí.‘

Koho návrat Markov celkom zronil, bol rychtár. Stratil celkom reč a vyhýbal ľuďom, bál sa ich zvedavých otázok, zpytavých očú, zatvoril sa doma a nevyšiel ani na krok. Všetku prácu složil na boženíkove bedrá. A preca sa nevyhol tomu, čoho sa najviac bál. Hneď na druhý deň večer, kedy už nikto nezvykol k nemu prichádzať, strhol sa pred domom pes v zúrivom brechote — a v zapätí vstúpil do izby Marek Cudrák. Ani nepozdravil, ani nebol privítaný. Úžas priklincoval rychtára k lavici a rychtárka musela sa opreť o pec, aby nepadla.

Marek zbadal ich prekvapenie. Krátky, škodoradostný úsmev preletel mu tvárou, ale okamžite zmizol a on, ako keby sa voľakde ponáhľal, priamo zaťal:

— To vám zať napísal?

— Zať, — vydýchol zúfale rychtár.

— A kde je on?

— V Kanade…

— Od začiatku?

— Hej…

Rychtárke bolo až hanba, keď videla rychtára nastrašeného ako decko a začalo ju, jedovatú, svrbeť na jazyku. Cudrák sa pred rychtárom vystrel do výšky a jeho hlas zvučal víťazstvom ako zvon, keď skríkol:

— A ja, ty had falošný, ja som bol v Argentíne…!

Rychtárka chcela priskočiť na pomoc, bola však bezmocne prikutá k zemi a zpoza uhla ako bojazlivý psík zaštekala: — Čo reveš, ty…? Jednako Amerika…!

— Zlapal som vtáčka, — kričal už teraz Marek, neobracajúc sa ani na okamih k rychtárke. — Zlapal… a viac už nepustím! Priznaj sa, koľko si dostal od Magáta za Zuzinu horu? Koľko…!

Rychtár pred ním, pred jeho zaťatými päsťami zjašene zahabkal, vyskočil, zatackal sa a znova sadol znehybnelý s otvorenými ústami. Zatváral oči pred strašným prízrakom trestu a triasol sa na celom tele. Bol by sa rád bránil, odsotil do tmy noci Marka aj vlastné vedomie zločinu a zas by bol rád pred ním kľakol, objal v kolenách a prosil a plakal: pri tom však zostal sedeť na lavici, úbohý a roztrasený, s neistými, plačlivými očami a zachvievajúcou sa bradou.

Keď ho tak Marek videl, vydeseného a na pokraji plaču, nečakal ani až sa prizná; obrátil sa bez jediného slova a došiel ku dverám. Tam, odrazu na podiv kľudný a vyrovnaný, zastal a vravel:

— Keď ste sa boha nebáli… bojte sa mňa!

A vyšiel do noci.

*

Exekúcie dosiaľ neprestaly. Po smutných skúsenostiach boly vypisované nie zrazu, ale jednotlive — a preca nemaly nikoho minúť. Nebolo týždňa, aby tomu alebo druhému gazdovi neodviedli z chlieva kus statku, aby mu nepredali prasce alebo dokonca — ako sa v súsedných dedinách už stalo — celý dom. Avšak ani takýto postup nepriniesol ukľudnenia. Dedina bola vzbúrená, chcela sa brániť a nevedela ako. Všetkých to shŕklo do kopy. I tých, u ktorých už exekvovali, bo rana zostala zjatrená a nehojila sa, i tých, na ktorých to čaká. Len ako a čo robiť, nevedeli.

,Budeš sa trpezlive pozerať, ako ťa predávajú,‘ — hovorili gazdovia, — ,a zostaneš na žobráckej palici. A keď sa zas proti nim postavíš, jednako predajú a ešte ťa zavrú… ako Martikana. Tak ako, do paroma? Povedzte!‘

Iní zas spomínali nebohého Huščavu a vraveli:

,Či ešte nie je dosť tej biedy? Dačo sa musí stať, musíme sa dajako brániť, veď… všetci sa už len obesiť nemôžeme!‘

Ako keby sa rieka rozvodnila — tak hučala nespokojnosť po celej dedine. A nielen tu: aj druhými dedinami prechádzalo chvenie. V chalupách, na cestách, v krčmách, pred kostolom — všade sa šuškalo a vravelo zatíchlym hlasom:

,Do mesta, pred okresný úrad!‘

,Nech zastavia exekúcie!‘

,Nech nám dajú prácu!‘

A hoci každý vedel, že Pavel s Jurom Koreskom, s Hatalom, Kubalíkom a mnohými inými obchádza dom od domu celú dedinu, že chodia aj do druhých dedín a odtiaľ zas iní sem, preca sa nedalo tvrdiť, žeby to bola len ich práca. Ani sa ľudia nezbadali, odkiaľ to prišlo, toto povedomie veľkej sily, ktorá v nich drieme, a zrazu poznali, že majú hlavy v kope, sťaby videli jedným párom očí, počuli jedným párom uší a mysleli jediným mozgom.

,Spoločne ako jedon…!‘

,Všetkým je nám zle!‘

A ženy drotárov, ženy mnohoročných vyvandrovalcov sa pripojily:

,Pôjdeme s vami! Či je nám slabým lepšie?‘

,A kedy pôjdeme?‘

Na túto otázku mnohí prišli, ale nik na ňu neodpovedal. A keď zastavovali Pavla, Hatalu alebo koho druhého, vždy len:

,Kedy sa pôjde?‘

,Dočkajte,‘ — odpovedali, — ,to treba pripraviť a vybrať najlepší čas. Nebojte sa, nezabudneme. Len žeby ste vy nezabudli.‘

Šum a reči neprestávaly. Vyprávalo sa, šopkalo a spomínalo slovo ,demonštrácia‘, hoci mnohí ani jasne nevedeli, čo je to, nikdy sami nedemonštrovali a tak vznikaly celkom falošné predstavy. Podajedni dokonca v tomto súvise spomínali — prevratové rabovačky.

,Niečo sa musí stať,‘ — žily naďalej medzi ľudom Martikanove slová. Spojovali ich aj s tým, čo počuli od Pavla, s krásnym proroctvom nového života, ktorý pred ním kedysi vyslovil Žiarsky. Života, ktorý príde, až…

Kedy?

Nik presne nevedel ani si nepredstavoval. Len to, čo bolo rukolapné, zostalo. A preto sa s predstavou demonštrácie v niektorých ľuďoch spojovala aj naivná viera, že bude hneď potom plno práce, zárobkov a vôbec dobre, chleba nadostač. Do toho zamiešaly sa často aj jasnejšie reči.

,To všetko bude, až kedysi komunisti…,‘ — ozývalo sa kedy-tedy. Mnohí zostali rozčarovaní: ,To zas… politika?‘ — a páchlo im to podobne ako sľuby, poradne, slama a nová škola.

Dedina sa síce vzdúvala a vyliala ako voda z brehov, bol v tom však chaos a kde-tu ozval sa nedôverčivý hlas.

Aj Krišica, ktorý už na nič nedúfal a preto ani nikomu neveril, spýtal sa raz pred ostatnými Hatalu:

— A toto, čo máme do mesta ísť… to tiež komunisti?

— Nie. To my sami! — odvetil Hatala. Jeho slová boly nabrznuté silou, čo bola tak dlho sputnaná a teraz sa neočakávane oslobodila, aby trestala všetko utrpenie a dlhoročné krivdy. Navrely svaly, celá bytnosť naplnila sa rozmachom divého vetra, ktorý mal napokon celú dedinu vyšinúť z trpnej rovnováhy. Preto tie sebavedomé slová: ,My sami!‘

,My sami!‘

Ľuďmi to zachvelo. Na okamih akoby sa čudovali, kde sa v nich smelosť i sila vzala. Potom sa však i oni sebavedome vypriamili a hruď naplnila sa odvahou i príjemným pocitom. A hneď so smiešnou samozrejmosťou opakovali:

— Pravda! My sami!

Od tohto sebavedomia bol len krok, aby sa stali smelšími. Nepomohlo, že četníci honili dedinami a sliedili za každým pohybom aj slovom ľudí, nepomohlo, že farár i rychtár snažili sa mnohých odhovárať od nerozvážnosti. Ako keď na rieke puknú ľady — staré koryto nestačilo.

*

Jediný Cudrák stál bokom od všetkého, čím žila v posledných dňoch dedina. Nevedel sa zapojiť do toho prúdu, nenachádzal styčných bodov so životom celku, z ktorého sa pred rokami vytrhol a ktorému po návrate zostal cudzí. Všetko, čo tu zanechal a čo mu v cudzine dodávalo vytrvalosti i sily, nenávratne zmizlo. Tomu, na čo v ďalekom svete pracoval, pomoci už netreba. Vracal sa domov ako ťažko ranený vojak do špitála v nádeji, že sa mu rany zacelia, avšak našiel mrtvé miesto v srúcaninách, v ktorých dosiaľ straší ozvena bývalej kanonády. Všetky jeho myšlienky patrily pomste. O nej rozmýšľal kde len sa pohol, jej venoval každú svoju chvíľku. Rodila sa v ňom a dostávala vždy jasnejšie obrysy; rysovala sa v ňom ako presný plán, od ktorého nemožno ustúpiť. Preňho nebolo dediny shŕbenej do svojej drevenej biedy, nebolo vzrušeného zástupu ľudí, kysnúcich ako cesto v nebývalom chvate a v neznámych mu prípravách. Mlčky prechádzal dedinou, pozerajúc z diaľky na svoj osamelý dom, do ktorého nikdy viac nevstúpil a spriadal svoj plán sám v sebe, nezmienivši sa nikomu ani slovom.

Len ku Pavlovi mal podivuhodnú dôveru. A raz mu vravel:

— Dakoho zabijem… Musím.

Pavel sa naň vtedy nechápave pozrel a mlčal.

— Musím, čuješ? Ináč nebudem mať pokoja.

— Tým nič nenapravíš, — odhováral ho Pavel. — Zla neodstrániš. Čo sa pritrafilo tebe, môže zajtra postihnúť druhého. Aký rozdiel? To je len osobná msta… a krivda bude žiť ďalej.

Marek Cudrák však nerozumel. Bol príliš zažratý do svojej osobnej bolesti, než aby mohol cítiť bolesti všetkých a pochopiť Pavlove slová.

— A preca musím. Musím sa pomstiť na dvoch ľuďoch a jednoho z nich zabiť. Aby sa duša usmierila. Veď ako by som mohol ďalej žiť bez toho, žeby sa za všetko to hnusné podliactvo neodvďačiť? No povedz!

Žil celý ten čas myšlienkou pomsty, zgniavený vlastným nešťastím. Odchádzal do mesta, vracal sa v noci alebo až na druhý deň, málo jedol a veľa pil. Keď sa opil, rozbíjal poháre a platil ich s gestom zúfalého človeka, ktorý sa skrýva za chvastúnsku masku. V zúrivosti často aj pred ľudmi trhal papierové bankovky na franforce, ako keby nemalo zostať nič z toho, čo bolo určené na šťastnejší cieľ. A potom sa vracal do čiernej Huščavovej chalupy, kde po celý čas býval, zronený, ochablý a s hlasom namočeným v nevytrysknuvších slzách. Vtedy sedel tichý ako voda v širokom zákrute.

— Na to si toľké roky drhol?

— Nie na to, — odvetil pozerajúc zdivelým zrakom na Pavla, — nie na to, a práve preto tak robím, žil som v Argentíne horšie ako pes, aby nám potom so Zuzou bolo lepšie, a hľa, čo z toho vyšlo! Na čo sú mi teraz tie peniaze? Mám ešte asi osem tisíc. Na — chceš ich? Dám ti… Aj dlžoby si vyplatíš, aj kôň ti zostane a kde čo ešte. Chceš? Alebo ich prepijem, roztrhám, spálim, — vykrikoval a stískal bankovky v rozpukanej dlani, — spálim… alebo parom vie…

Bolesť z neho tryskala plným prúdom.

Potom vyskočil zpoza stola a schytil Pavla za ruku:

— Poď, Pavel, poď so mnou dnes piť. My sme spolu ešte nikdy nepili! Poď piť… k Magátovi!

A Pavel šiel; šiel preto, lebo sa ho zmocnilo akési tušenie. ,Dnes Marek niečo vyvedie,‘ — pomyslel si a nevdojak, proti svojej vôli kráčal s ním do stredu dediny k Magátovej krčme.

Marek zval každého, koho len po ceste stretli:

— Poďte s nami, kamaráti, veď som prišiel z Ameriky a ešte sme sa ani po našemu neprivítali!

Došla ich k Magátovi celá hŕba. Magát, ktorý sa už bol dávno vrátil z väzenia, bol v prvom okamihu celý vydesený. Prekvapila ho neočakávaná návšteva hostí, ktorých v šenku nikdy nevidel, a najmä príchod Cudrákov mu nebol po vôli. Marek však, nedbajúc na jeho údiv, sa veselo rozkríkol:

— Sadajte, chlapci, sadajte! A budeme piť… nech súsed zarobí! Nalejte všetkým po borovičke… a potom so pár litrov vína.

Prichádzali vždy noví a Marek všetkých vítal:

— Pite, ľudia boží, nebojte sa nič a pite! Všetko platím.

Magát sa nazdával, že Cudrák má trocha pod čapicou a preto že sa tak rozkrikuje. Trocha sa uspokojil a nalieval usilovne vína do prázdnych fliaš. Dokonca raz poznamenal:

— Pite, je to najlepšie víno na okolí…

— Nalejte si všetci, — kričal zas Marek na celý šenk, — a pripite mi! Pripite mi na čo chcete!

Niektorí vstali ťažko od stola a iní zostali sedeť. Všetci volali:

— Na tvoje zdravie, Marek! Že si sa zdravý prinavrátil…

Smutný úsmev skrivil Markovi tvár, ako keby sa chcel poďakovať za taký návrat. Veď — mnohým tiež ten prípitok išiel ťažko zpoza zubov. Nalial si znova plnú sklenku, nalial aj druhú a vravel:

— A teraz s krčmárom si pripijeme. Poďte, Magát, pite, pripite mi!

Krčmár šípil čosi zle-nedobre. Priblížil sa akoby úkradkom ku stolu, vzal pohárik a dlho nemohol prehovoriť ani slova. Potom tíško uronil:

— A na čo… pripiť?

Markovi blysnula v očiach zúfalá radosť i bolesť súčasne:

— Vy mi pripite na moje… šťastie!

Magát bojazlive štrngol do Cudrákovho pohárika, zašopkal tíško: ,Na tvoje…‘ a slovo ,šťastie‘ prehltol v úžasnej bázni. Zalial ho vínom. Pri tomto výstupe zatíchli všetci a zostali zrakom viseť na Markovi. Očakávali viac. V jeho očiach však zahraly dva ohníčky, škodoradostné a zlé, a on len poznamenal:

— Zle ste mi pripil. Akosi… šťastia mi neprajete.

Odvrátil sa od krčmára a viac sa naň nepozrel.

— Spievajte, ľudkovia, a to zamrzneme!

Kto-to zanôtil:

Nemal času ani dokončiť. Ostatní volali:

— Čuš ty! Veď je to svadobná!

— Nech je to aj svadobná, — snažil sa prehlušiť ostatných Cudrák, — aj pohrebná môže byť. Všetko jedno. Len spievajte, kamaráti, a pite viac!

Spievali jednu, preskakovali do druhej a pili. Krčma sa otriasala, že bolo počuť na celú dedinu. Krik, šum, ujúkanie a spev hrozil priamo vybiť okná. Chlapom, ktorí vyrástli a žili na zemiakoch, udrelo víno zrazu do hlavy; vlasy lepily sa im v divokých chumáčoch na čelo. Perďoch, hotový so svojím rozumom, skočil do stredu izby a začal sa na potvoru krútiť, pokúšajúc sa o jakýsi tanec. Šamaj v obrovskom kožuchu k nemu priskočil a vyzeral ako medveď. Všetci sa smiali tak až sa mnohým štikútalo.

— Ešte bubon… a hotoví komedianti! — volali.

Obrátili pozornosť všetkých na seba.

Cudrák sa nesmial. Sedel vedľa Pavla a drvil medzi zubami:

— Budem sa drať… a možno aj zabijem!

Pavel sa naň privalil, stisol mu rameno a pozrel sa mu strmo do očú, ako keby vravel: ,Čuš, blázon! Dočkaj až vytrezvieš.‘ A Marek, ktorý statočne upíjal zo svojho pohárika a bol značne opitý, pocítil pred triezvym Pavlom svoju slabosť. Odrazu bolo mu do plaču. Akási vzpomienka ho obkolesila a zajala — snáď mu pred očami prebehol film jeho ťažkého vysťahovaleckého života, snáď sa mu zjavily srúcaniny všetkej práce, nádeje a viery — a on zrazu tak, že len nemnohí počuli, plačlivým hlasom zaprosil:

— Kamaráti, zaspievajte mi moju, prosím vás!

— A ktorú? Ktorú?

— Nu, či neviete? Tú vysťahovaleckú…, — odvetil Pavel za Marka, ktorý len súhlasne zakýval hlavou. Bola to tá. Pavel ju znal, túto jedinečnú pieseň ľudí, ktorých bieda hnala v šíry svet, ľudí zodretých prácou, otrávených utrpením a vracajúcich sa na rodnú zem, aby si tu v zúfalom nerozume pomohli po krčmách od všetkého, čo si za dlhé roky od úst odnímali. Koľkí už boli čo odchádzali za more, aby sa vrátili s klamnou nádejou že budú lepšie žiť? A koľkí ešte budú?

Pavel sám prvý začal:

Všetci sa chytili na tú melodiu, jednoduchú ako keď niekto sadne za stôl so známymi a rozpráva im o tom, čo videl a skúsil: to a to je v Amerike, tak a tak sa tam žije. Spievali:

Cudrák ovinul rameno okolo Pavlovej šije. Kolembal sa v takte piesne, zatváral oči akoby si vzpomínal na všetko a pripojil sa, prizvukujúc sebavedome:

Celú krčmu ovládlo akési posvätné vzrušenie. Ako keby k nim, spievajúcim, vzieraly zpoza mora zraky všetkých tých, ktorí tam ešte kdesi drhnú na kanadských farmách a v horách, v mestských labyrintoch Spojených štátov a na stepiach Argentíny; ako keby tu pri stole sedeli aj tí, čo už dávno svoje pretrpeli a dnes spia či už doma, či už v svete pod rovnako ťažkou zemou svoj nesplnený sen o šťastí…

Poslednú sloku Cudrák nespieval. Zamĺkol a vzieral zmrtvelým zrakom pred seba, do bolestných dialok, ktoré zostaly pred druhými skryté. Akože by mohol spievať o tom, čo druhí zažili, keď on sa vrátil… do mrtvého domu? Keď on sa vrátil a nemal koho pozdraviť, nemal sa s kým privítať, nemal nikoho, kde by si bol odpočinul? Zuza, pre ktorú žil, mučil sa a ku ktorej vracal sa z ďalekého sveta, ležala pod červeným smrekom na cinteri. Ruky mu podať nemohla…

Mnohí pochopili, prečo Cudrák pri ostatnej sloke zamĺkol a báli sa, že mu zbytočne zjatrili vnútornú bolesť. Na všetkých padla clivosť a smútok. Ako v papučiach kráčala chvíľa tíško okolo nich.

Marek potom neočakávane skríkol:

— Platím!

Magát v ústraní slinil kúsok ceruzky, vystavoval účet a chlapi sklamane dopíjali posledné poháriky. Marek sa úkradkom pozeral na krčmára a zúrive stískal Pavlovi ruku, drviac jeho palce vo svojich. Vlasy spadly mu do čela a pod nimi blčaly nenávistné plamene — oči. Pavel cítil, ako Cudrákom kmáše divoký hnev.

— Veľa je toho, — vravel napokon Magát. — Do päťsto korún.

A kládol pred Marka maličkú cedulku. Tešil sa, že zaplatí a s ostatnými odíde, bez šumu, kriku a zvády. Vyprostí sa z klepca, do ktorého ho sovrela prítomnosť neobvyklých hostí.

Marek vyšiel zpoza stola, zastal v stredu izby, vytiahol z náprsného vačku kopu zmuchľaných peňazí a vybral z nich päťstokorunovú bankovku bez toho, žeby ju dával Magátovi. Všetci zatíchli a on vravel:

— Kamaráti! Veď ja som vám ešte nič nevyprával o svojom živote za morom… a musím. Vy viete, že som tam išiel bo doma nemožno vyžiť. Zanechal som doma ženu v starej chalupe a na mizernej zemičke… A išiel som. Myslel som, že dačo zarobím, vrátim sa domov a zaplatím dlžoby, aby z toho čo máme nemusela predávať. Robil som, boh vie že som robil ako otrok… na farmách, v horách i v mestách. A žil som pri tom horšie psa, špagátom som si musel handry sviazovať, aby so mňa nespadly a poriadnu posteľ nevidel som za celé tie roky… spával som vonku a v zime po kadejakých dierach. Či som mohol písať Zuze, ako žijem? Veď by jej muselo srdce puknúť a tak som radšej nepísal, bo luhať som nechcel. Utešoval som sa: ona už za dajaký čas vydrží a ty zatiaľ zarobíš — vrátiš sa, pomôžeš a budete žiť. Ale či som ja vedel, čo sa stane? Či som ja vedel, že sa medzi vami najdú takí dravci, ktorí ju budú chceť o všetko pripraviť? Či som ja vedel, že títo dravci využijú toho, že som jej dávno nenapísal — a nahovoria jej, že som zomrel, len preto aby nebolo na Zuzin majetok druhého spoločníka? Či som vedel, že sa najdú zlodeji, ktorí by ju takýmto neľudským spôsobom donútili k predaju hory a napokon za ňu nezaplatili? Mohol som vedeť?

Otázka zostala v hustom dyme trčať ani kôl. Všetci zmeraveli, len Magát najlepšie rozumel Cudrákovým slovám a triasol sa pred ním ako list. Bol by najradšej v zúfalej hrôze zutekal, nenachádzal však ani sily ani východiska. A Marek sa v tom okamihu rozhliadol po všetkých prítomných, ukázal prstom na chvejúceho sa krčmára a skríkol:

— Tu je to zviera… ten dravec! Kúpil od Zuzy horu a nezaplatil. Len čo jej vtedy na dane dal — a ostatné zadržal a nevyplatil. Vidíte, jak sa tu trasie? Ako sa bojí o svoj úžernícky gágor? A videli ste, ako nehaneblive vedel mi aj dnes narátať päťsto korún, hoci dobre jeho skupánska hlava vie, že nie ja jemu, ale on mne je dlžníkom?

Medzi chlapmi postal šum. Priskočili bližšie a sám Pavel postavil sa priamo za Marka, aby mohol zabrániť nerozvážnemu skutku. Magát sa tým väčšmi triasol, prikutý k zemi hnevným zrakom Cudrákovým. Pavel do toho ticha uronil:

— Marek, nechaj tak! Sprav sa ináč!

Marek potriasol hlavou a vravel:

— Nebojte sa, kamaráti. A ty sa tiež neboj, ty zlodej. Takú plošticu smradľavú ja nezabíjam… tej ja platím!

Pri poslednom slove s odporom napľul na päťstokorunovú bankovku a úžasným rozmachom ruky vlepil mu ju v tvár. Magát sa zatackal a potom bez klesnutia padol na zem. Zostal tam ležať bez pohnutia a tvár mal skrytú za — vyrovnaným účtom.

Potom sa Marek trpko usmial a zvŕtol sa ku dverám.

— Poďme!

Vyšli do noci, vytriezvelí a bez jediného slova.

*

V predposledný deň januára prišiel neočakávaný odmäk. Celú noc dúchal od juhu teplý vietor a zožieral sneh. Na hradských povolil zhladený povrch, boril sa pod kopytami koní a kolami vozov. V jamkách i koľajach stála špinavá snehová voda. Cesta pre pešieho človeka bola na nič. Pri cestách s jarábov a s jaseňov teplý vietor srážal chumáče snehu. Šedivá obloha visela nizúčko nad horami a po nej sa ešte nižšie honily bundaté, zmáčané mračná.

Na obed sa vietor celkom premenil. Začal zas dúchať od Poľskej a preklenul špinavé kalužinky na cestách tenkou vrstvou ľadu. Rozmrvený sneh mrzol na povrchu, mrskaný severákom, ale pod nohami uhýbal a tvoril chôdzu ešte namáhavejšou. Zima bola surová a zažierala sa až do kostí. Tak bolo v predposledný deň januára, kedy po všetkých dedinách i po kopanických samotách padlo heslo:

— Dnes po obede pôjdeme!

Od samého rána chodil Pavel s Jurom Karabkom od domu k domu, po rozmočenej hradskej i úzkymi chodníčkami. Všade opakovali:

— Tak dnes po obede!

Hoci boli ľudia každým dňom pripravení, v dneskajšej pohode nie každému chcelo sa prekonávať planú cestu. Tým menej sa im určený čas videl vhodným. Preto sa temer všade pýtali:

— A prečo nie teraz? Prečo len po obede?

— Bude zasedať okresné zastupiteľstvo, — odpovedal Pavel. — Aby nemohli jednať zas o dajakých krčmových licenciách, donútime ich, aby jednali o nás.

Po vyšnom konci chodil zas Hatala. I on musel všade vypočuť tie isté otázky a odpovedal:

— Práve treba ísť, keď zasedajú. Aby mali o čom jednať, budeme žiadať zastavenie všetkých exekúcií a pre nezamestnaných prácu alebo podporu.

Dedina ožila. Začali sa pripravovať na cestu. A všade šum a otázky:

— Pôjdeš?

— Nu a?

— Aj ty pôjdeš, Verona?

— Keď idú všetci, čo mám robiť? Pôjdem sa pozreť…

Sberali sa gazdovia, nezamestnaní robotníci, osirelí drotári, ženy vysťahovalcov a kde-kto. Všetko ožilo, všade plno príprav a rečí. Zastavovali sa na cestách skupinky ľudí a vopred bolo možné vedeť, o čom hovoria. Keď už pred obedom prešiel okolo nich boženík, kričali naň:

— Hadida, povedz rychtárovi, žeby išiel s nami!

Smiali sa a triasli pri tom zimou.

— Nech nás vedie!

Keď však v diaľke na hradskej zbadali dve šedivé škvrny, zmlkli a viac si Hadidu nevšímali. Približovali sa zo súsednej dediny četníci v plnej výzbroji a smerovali k mestu. Boli známi — veď tí istí chodili tadeto už za toľko rokov, znali ľudí s ich neskrývanou biedou, vedeli čím žijú a čo ich trápi, znali každú chalupu i v poli každý kameň. Boly chvíle, kedy im sedliaci po krčmách otvárali svoje duše dokorán a po ich odchode usudzovali: ,Sú to dobrí ľudia. Tak s človekom rozprávajú, ani keby boli svoji…‘

Dnes však sedliaci zmlkli. Cítili, že sa pripravili k veci, o ktorej s nimi četníci nebudú kamarátsky hovoriť a vytušili, že tieto žlté remene, zahnuté šable a blysknavé bajonety karabín nie sú na to, aby im pomáhaly boriť sa za ich požiadavky. Všetkými prebehlo nebadateľné chvenie. Stáli a čakali.

Keď došli četníci až k nim, ďubnuli niekoľkí ľahostajne do širáka, zamrmľali pozdrav a zas dosť. Četníci dobre vedeli, o čo sa jedná a preca sa pýtali:

— Koho tu čakáte? Azda svadba pôjde?

Chlapi mlčali. Len ktorýsi akoby zpak ruky uronil:

— Čo by… svadba. My len tak.

Nebolo s nimi dnes reči. A četníkom ani tých rečí nebolo treba. Dávno vedeli, čo sa po dedinách pripravuje, aj kto to pripravuje, a ešte včera vysliedili, že práve dnes sa ľudia pohnú do mesta. Preto aj oni, títo „dobrí, ako svoji“, idú tam — na vyšší rozkaz.

Na okresnom úrade bolo v tento deň neobyčajne rušno. Okresný náčelník nikoho k sebe nepúšťal. Nebolo s ním reči. Už včera večer, keď dostal zprávu o demonštrácii na dnešok pripravovanej, rozčúlil sa do tej miery, že celú noc ani oka nezažmúril. Predstava čierneho, revoltujúceho zástupu pred okresným domom naháňala mu strach už preto, že nič podobného dosiaľ nezažil, a nútila ho za každú cenu vymysleť spôsob, ako zabrániť výtržnostiam. ,Podporu nezamestnaným!‘ — šumelo mu v slychoch ako obrovský prúd, — ,núdzové práce! Azda budú chceť aj to, aby nemuseli platiť daní? Aby sme odpustili dlžoby, dali im peňazí a… čerti vedia čo ešte! A či sa málo peňazí vydalo už na kadejaké ciele? Koľko stál len náš kultúrny dom, koľko oprava kostola, a koľko všetky tie pomníky padlým vo svetovej vojne… a teraz zas musí byť nový okresný súd… veď je to do zblaznenia! A ľudia ani bez rozumu… to všetko nevidia.‘ Celú noc strašilo ho vedomie, že okresná pokladňa je prázdna, obecné pokladne vydrancované a nieto nikoho, kto by ich naplnil. Miesto toho, aby ľudia dane platili, chcú zastavenie exekúcií. Nuž ale — ako im potom pomôcť, z čoho, keď pokladne nezaplnia?

Noc prešla a náčelník jednako nič nevyhútal. Zostávalo jediné východisko: Za každú cenu odvrátiť ľudí od demonštrácie a znemožniť ju. ,Kľud a poriadok musí byť zachovaný!‘ Tak znel najvyšší rozkaz, ktorý musel aj náčelník dodržať. Preto od rána drnčal telefon, spojujúci okresný úrad so všetkými četníckymi stanicami kraja, a zovšadiaľ počul náčelník stereotypné:

— K službám!

A keď si zaistil pomoc zo všetkých četníckych staníc, prišlo mu na um, že aj to môže byť málo. Nad mestom, v drevených barakoch bol rozložený celý peší prápor. Znova zadrnčal telefón.

— Haló! Tu okresný náčelník. Pán major, prosím vás…

Hlas sa mu zachvieval rozčulením a očakávaním neznámych, nepredvídaných vecí.

— Dobre, dobre, — burácalo v telefone majorovým súhlasom. — Dve roty budú mať pohotovosť. Čože… málo? — rapotal smiech človeka, ktorý si je vo svojej veci istý. — Málo hovoríte? Ubezpečujem vás, že to stačí… no hej, môžete byť celkom bez starosti!

A preca náčelník neveril, že to môže byť tak celkom jednoduché. Jeho strach mal príliš veľké oči. Majorovi je ľahko. Major dá rozkaz — a ten sa musí bezpečne vyplniť. On však, okresný náčelník, má ťažšiu pozíciu. On, možno povedať, je za všetko zodpovedný: aj za poriadok a kľud, aj za demonštráciu, aj za prechmaty úradov, aj za odboj ľudí — zkrátka zodpovedá za opak i líce každej udalosti na okrese. A preto by najradšej vynašiel taký spôsob, čoby… eh, čerti vedia, všetko je to ťažká vec.

Napokon prišiel na spásnu myšlienku. Zavolal k sebe svojho tajomníka, dočkal kým dobre dvere nezavrel a potom vravel:

— Postarajte sa, aby bolo po celom meste rozhlásené, že dneskajšie zasedanie okresného zastupiteľstva je odvolané.

Úradník sa naň pozrel tak nechápave, že ho to až nahnevalo:

— Či nerozumiete? Jednoducho… rozhlásiť, aby sa vrátili do dedín.

Jednalo sa o oklamanie ľudí. Úradník pochopil a odišiel, aby zariadil splnenie rozkazu.

*

— Pánovia, — vítal náčelník poschádzavší sa odpoludnia zastupiteľský sbor, — úloha, ktorú máme dnes riešiť, nie je práve najľahšia. Vy mi prepáčite, jestliže dneskajší stanovený program jednania navrhujem pozmeniť v tom smysle, aby sme sa cez menej dôležité body preniesli k otázkam, ktoré dnes stoja v popredí záujmu nás všetkých. Dúfam, na príklad, že žiadosti niektorých spolkov z jednotlivých obcí nášho okresu o obvyklú každoročnú podporu budeme môcť bez odporu odsunúť na neskoršiu dobu, najmä keď…

— Nesúhlasíme! — zhučali zástupci ľudovej strany, bo sa jednalo zväčša o ich cirkevné spolky a sdruženia. — Otázka je na programe jednania!

Náčelníkovi vyskočily na čele perličky potu. Videl, že bude dnes horúci deň. Zavesloval pred sebou rukami:

— Ale pánovia, keby sme mohli všetko naraz… Ubezpečujem vás, že kultúrne spolky budú podporené, akonáhle bude len prvá možnosť. Stačí vám toto ubezpečenie? A ďalej je tu otázka stavby novej súdnej budovy a v najbližšej budúcnosti aj novej nemocnice…

Ľudáci znova začali do tohoto hundrať. Mali okrem spolkov ešte aj kostoly a cintery, na opravu ktorých vymáhali na obciach i na okrese podpory. Iné záujmy boly im príliš vzdialené. Sociálni demokrati ich zakríkli:

— Treba videť ďalej od nosa, pánovia! Aj súd, aj nemocnica… v prvom rade!

Jeden z nich, natierač Tremboš, vstal a vysvetlil bližšie:

— Z vašich spolkov nebude mať náš hladný ľud ani smytku chleba. Nevidíte, koľko je i u nás nezamestnaných? Nikde sa ani len koliesko nepohne. Treba stavať, aby sa práca pohla…

Náčelník bol zúfalý. Ani slova si nikto nepýtal — každý začal hovoriť kedy chcel a celé skupiny prejavovaly hlučne svoju mienku.

Dr. Gavlas, ktorý bol v zastupiteľstve za akúsi záujmovú občiansku skupinu, využil príležitosti aby zaťal do všetkých:

— Krásne sú to veci: aj nemocnica, aj súd. Nemocnicu vôbec nemáme a súd máme taký, že keď tam príde desať ľudí, nepomestia sa. Avšak uvážte, drahí moji pánovia, čia cesta vedie do nemocnice alebo k súdu? Cesta korheľov. Ten s rozbitou hlavou ide do nemocnice, ten čo tú hlavu rozbíjal, ide k súdu. Jestliže chceme nášmu kraju skutočne pomôcť, starajme sa o zrušenie licencií a neodporúčajte nových. Bo odalkoholizovanie znamenalo by ozdravenie i umravnenie. Ináč, ak sa bude robiť tak ako dosiaľ a odporúčať každá krčma, môžete okrem nemocnice a súdu stavať hneď aj blázinec!

Cielil na všetkých, bo všetci sa cítili napadení, nevynímajúc ani náčelníka. Ten zvonil zúrive na svoj predsednícky zvonček, bo cítil, že cieľ, ktorý si dnes vytýčil, sa vždy len vzďaluje.

Keď sa utíšili, vstal a začal merať od slova ku slovu:

— Pánovia, vaše jednanie mi dovoľuje súdiť, že si nie ste ani vedomí vážnosti okamihu, pred ktorým stojíme. Možno, že už teraz, čo ztrácame drahý čas zbytočnými osobnými výpadmi, blížia sa ku mestu ľudia z dedín, aby demonštrovali…

Nedokončil. Do zasedacej siene vstúpil okresný veliteľ četníctva:

— Pán okresný náčelník, prosím na slovo… Náčelník zbledol ešte viac a vyšiel za ním.

Členov zastupiteľstva zmocnil sa zmätok. Tí, čo boli najbližšie oknám, vedúcim do ulice, pristúpili a zvedave vyzerali cez zamrznuté sklo von. O malú chvíľu zvolali:

— Už idú!

— Už sú tu!

Všetci sa nahrnuli v tú stranu, odkiaľ bolo vidno mohutný zástup dedinských chlapov i žien. Prichádzali chmúrni a mlčanliví, bez jediného výkriku, za prvými skupinami vždy nové a nové, až sa rozliali pred budovou okresného úradu ako veľký čierny a nehybný rybník.

— Toto sú od nás!

— A toto sú zas naši!

— Hen zas naši!

Členovia okresného zastupiteľstva poznávali svojich známych; tých, ktorí sa im vymkli z rúk a neočakávane, bez porady so svojimi zástupcami — jednali po svojom. Najviac však boli prekvapení sociálni demokrati. Keďže v okresnom zastupiteľstve nebolo komunistov, ukolísavali sa dosiaľ v blahom vedomí, že sú jedinými zástupcami a poradcami chudoby v okrese a že táto bez nich, bez ich vedomia nebude nikdy samostatne jednať. ,Tých niekoľko bolševických štváčov nepadá na váhu,‘ — hovorievali si s uspokojením o opozičných jednotlivcoch. Avšak skutočnosť, že dnes prišli demonštrovať občania toľkých dedín, nútila ich postaviť sa dnes do iného svetla. Shŕkli sa dovedna:

— Čo robiť?

— Ako sa to mohlo stať?

— Treba podchytiť…

Okresný náčelník vstúpil znova do zasedacej siene a bol ešte bledší ako predtým. Zazvonil, hoci všetci pritíchli, a vravel:

— Táto trapná udalosť, dúfam, prispeje k tomu, aby dneskajšie naše jednanie zaoberalo sa výlučne aktuálnymi otázkami a aby sme netratili ani sil ani rečí na veci menej dôležité.

Shromáždení nemohli sa dosiaľ zbaviť prekvapenia.

Ľudáci volali:

— Čia je to práca?

— Kto tých ľudí nahuckal?

A jeden dokonca mylne zaútočil:

— Nech sa osvedčia… sociálni demokrati! Akiste oni! Vidno — naháňali im vodu na mlyn. Jeden z nich, miestny učiteľ, vstal a v mene sociálnedemokratickej frakcie vravel:

— Nik nemá práva volať nás k zodpovednosti za túto demonštráciu. Skôr my môžeme teraz, vďaka hladnému zástupu pred budovou, poukázať znova na nesmyselnosť požiadaviek prednesených tu zástupcami ľudovej strany. Do jeho reči zvonka zahrmelo sborom:

— Prácu a chlieb nezamestnaným!

V zasedacej sieni všetkými až tak mýklo. Rečník pokračoval:

— Pánovia, čuli ste? Tí ľudia nežiadajú podpory na katolícke spolky a sdruženia. Sú hladní a preto chcú prácu a chlieb! A hoci dôrazne odmietame prijímať zodpovednosť za túto nepríjemnú udalosť, dovoľujem si prízvukovať, že naše požiadavky za čím skoršie prevádzanie spomínaných stavebných prác jedine môžu uspokojiť náš ľud. Prosím, aby o nich bolo jednané.

Z ulice zaľahol do miestnosti nový sborový výkrik:

— Zastavte exekúcie! Von s exekútormi z dediny!

Okresný náčelník začal neurčite ako previnilec:

— Otázka, ako vidíte, nie je tak jednoduchá. Nejedná sa len o pomoc nezamestnaným, úpadok úvernej banky zapríčinil, prosím pekne… ešte pálčivejšie položenie. Musím podotknúť, že ani požiadavky zástupcov strany sociálnedemokratickej nemôžu okamžite národ ukľudniť. Povolenie stavieb a získanie subvencie… to, prosím, môže trvať ešte aj rok. Prosím vás preto o konkrétne návrhy.

Ľudáci sa prihlásili prví.

— Žiadame, — kričali pozerajúc nepriateľsky v tú stranu, kde sedeli sociálni demokrati, — aby boli najprísnejšie potrestaní vinníci. Potrestajte tých, čo národ nahuckali, a viac sa demonštrácie opakovať nebudú. Ľudia neprišli sami od seba. Sú naštvaní!

Očakávali protiútok, avšak sociálni demokrati ich prekvapili :

— Súhlasíme! Nech sú potrestaní!

Potom však doplnili:

— Potrestať… to je málo. Tým sa ľudu nepomôže. Navrhujeme okrem toho okamžité odhlasovanie podpory nezamestnaným!

— Ani okres, ani mesto nemá peňazí, — poznamenal tíško náčelník.

Medzi členmi zastupiteľstva nastala na krátky okamih trma-vrma. Začali vykrikovať, hádať sa a vyskakovať jeden proti druhému.

— Prácu a chlieb! Zastavte exekúcie! — zahrmelo znova z ulice do okien.

Odrazu stíchli.

— Konkrétne návrhy, pánovia…! — prosil bezradný náčelník a zúfale zvonil malým zvončekom.

Otvorily sa dvere a v nich sa objavil veliteľ četníctva.

— Žiadajú, aby bola vpustená deputácia.

Náčelník zavesloval vo vzduchu rukami a skríkol:

— Nepúšťať!

A potom znova zaprosil:

— Konkrétne návrhy, pánovia! Nezahrávajme si!

Dr. Gavlas sa prihlásil:

— Peniaze musia byť, ber kde ber. To je jediný možný konkrétny návrh!

— Nesúhlasíme! — kričali zas ľudáci, — národ je len nahuckaný!

Napokon prišli sociálni demokrati s prostredkujúcim návrhom. Ich rečník sa víťazne rozhliadol po zatichších prítomných a vravel:

— Ztotožňujeme sa s názorom doktora Gavlasa a odmietame nezodpovedné chovanie sa určitej skupiny prítomných zástupcov. Pánovia z ľudovej strany akiste dobre vedia, že akýkoľvek priemysel u nás na okrese zanikol a že i tí robotníci, ktorí chodili do práce do ostravského revíru, sú z veľkej čiastky prepustení. Pomôcť treba, keďže však ani v okresnej ani v obecných pokladniciach peňazí niet a rada pána doktora Gavlasa „ber kde ber“ je trocha nejasná, navrhujeme vydať prevolanie ku všetkému občianstvu okresu a vykonať sbierku v prospech nezamestnaných…

Okresný náčelník sa zaradoval. Dal o návrhu okamžite hlasovať. Prijali ho, lebo apel na solidaritu občianstva bol najlacnejším a najdivadelnejším gestom, akým sa mohli po okrese rozmáchnuť. Bola hneď vyvolená trojčlenová komisia, aby načrtla návrh prevolania. Komisia sa dala do práce.

Dole pod oknami hučal zatiaľ čierny zástup ľudí. Obutí v zodratých krpcoch a dieravých bakančiach, prestupovali s nohy na nohu a mrzli. Mrazivý vietor dúchal od Poľskej a bol vždy mocnejší, ženy sa triasly, hoci boly v krátkych kožúškoch, cez ktoré visely ešte aj biele plachetky, a stávaly sa vždy netrpezlivejšími. Aj muži boli nepokojní.

— O čom tam tak dlho jednajú? — hundrali pozerajúc k oblokom zasedacej siene. — Nech nám dajú prácu, nech zastavia exekúcie… a môžu ísť domov.

Zpredu, kde stál Pavel a Juro, obklopení najnahnevanejšími chlapmi, ozval sa nový mohutný krik:

— Pustite hore našu deputáciu!

— Pustite ich! Pustite ich! — vyletelo zo všetkých úst spolu s chumáčmi mrznúcej pary. — Nech im tam povedia! — trieskaly diškantné ženské hlasy.

Pohli sa ešte bližšie ku bráne okresného úradu. Brána bola otvorená len do polovice. Pred ňou boli dvaja četníci, ozbrojení až po zuby a zružovelí mrazom v plných lícach. Pozerali si tváre najbližších demonštrantov, ako keby im na nich veľmi záležalo. Neutrúsili pri tom ani jediného slova.

Nepokoj medzi ľuďmi rástol. Zmáhala ich zima, hnev i sklamanie. Vážili toľkú cestu — a nič sa nerobí. Len mráz ich vždy väčšmi kruší. A večer prichádza. Ako keby chceli už naostatok vyliať všetku svoju odvahu i rozbúrenie, vypäli sa na špičkách a mohutne skríkli:

— Dajte nám prácu!

— Preč s exekútormi!

— Vypočujte našu deputáciu!

V tom ožiarily sa všetky okná zasedacej siene jasným elektrickým svetlom. Ktosi zo zástupu, bol to myslím Perďoch, posmešne poznamenal: ,Ľa-ľa, už si nevidia na rozum!‘ — ale nemal sa tomu kto zasmiať. Otvorily sa dvere na malý balkón. Vystúpil okresný náčelník a člen komisie, ktorá sostavila napochytre prevolanie. Za zástupu zaburácalo ako hromom:

— My chceme prácu! Zastavte exekúcie!

Hučali ani more a nedali sa nijako utíšiť. Náčelník bezradne odhodil ruky od tela a keď riava neustávala, obrátil sa nazpät ku dverám. Šedivým, beztvarým hukotom prenikol vtedy ženský výkrik: ,Čujme!‘ a mnohí po nej opakovali: ,Ticho! Čujme!‘ Utíšili sa a náčelník, trasúc sa zimou aj strachom, začal vysvetľovať:

— Občania! Doba je ťažká a peňazí niet. Nemáte ich vy a nemá ich ani okresný úrad…

— A kde idú naše dane? — zvolal ktosi na samom konci.

— … a keď nieto peňazí, kto bude platiť tú prácu a kde vziať na také mimoriadne podpory? Okresný zastupiteľský sbor sa rozhodol vydať prevolanie ku všetkým občanom nášho okresu a vykonať dobročinnú sbierku…

Obrovský, nezadržateľný hukot, plný hnevu, pohltil jeho ďalšie slová. Čierna masa vzdúvala sa ako more v búrke, z ktorej vynikajú jednotlivé hlasy:

— My nie sme žobráci!

— Nechceme žiadnu almužnu…!

— A čo je s exekúciami…?

Potom druhý rečník začal čítať návrh prevolania:

— Vlnobitie hospodárskej tiesne rozbúrilo hladinu nášho hospodárskeho života tak hrozive, že celé státisíce pracujúcich rúk aj hláv sú uvrhnuté bez vlastnej viny do nezamestnanosti. Posledné úspory sú vyčerpané, vychladol rodinný krb a nastáva nebezpečie podvýživy mladej generácie, rozkladu rodinného života a úpadku mravnosti v každom smere. Je preto povinnosťou všetkých, ktorí boli aspoň trochu ušetrení katastrofy, aby podľa svojich síl zasiahli do riešenia hospodárskej kríze, aby tí, čo boli strhnutí do víru hospodárskeho rozkladu, nestrácali vedomie, že je u nás ešte solidarita všetkých umravnelých ľudí a že sa podniká všetko na záchranu postihnutých, štát i okres konajú svoj úkol. Je teraz ešte treba súčinnosti všetkého občianstva dobrej vôle a dobrého srdca. Je treba veľkých prostriedkov hmotných. Preto obraciame sa ku všetkému obyvateľstvu okresu: Dajte nám peniaze, šatstvo, potraviny…

Počúvali dlho, kým sa v nich znova hnev nevzbúril:

— Nechceme almužnu! Dajte nám prácu!

— Alebo riadnu podporu!

A sedliaci vždy len:

— Zastavte exekúcie!

— Vypočujte našu deputáciu!

Sborové výkriky slievaly sa jeden s druhým a povstávala úžasná vrava. Rečníci na balkóne stáli celkom bezradní. Napokon sa vytratili a zmizli za dverami. Zástup zostal pred úradom zas len sám; dvaja četníci striehli za každým pohybom. V prostriedku srotil sa hustý chumáč chlapov i žien. V hučaní nespočetných hlasov nebolo počuť ani slova. Len hlas Hatalov, ktorý bol dohnevaný na najvyššiu mieru, vynikal z šumu:

— Spravte cestu deputácii!

Pavel, ktorý sa ocitol vedľa neho, v šeru večera zbadal, že drží v ruke veľkú skalu. Porozumel — a predstavil si dobre nesmyselnosť Hatalovho zámyslu. Chcel mu ju vyraziť z ruky. V tom okamihu však zaburácal úžasný krik zo všetkých hrdiel a vlna ľudských tiel, ktorá sa vzdula vzadu, postupovala vpred a smietla ho spolu s ostatnými ku zavretej polovici domovej brány. Navalili sa na ňu, až zaprašľala. V tom však v sieni pod bránou zachumelilo sa sivými uniformami dosiaľ skrytých četníkov, zaznel suchý tresk narážajúcich o seba zbraní, zablyšťala sa oceľ nastoknutých bajonetov — a pred bránou, od ktorej vlna ľudských tiel opadla, rozvinula sa celá čata četníkov s karabínami v ruke.

Čiernym zástupom prebehlo úžasné zdesenie. Niektoré ženy so zúfalým krikom vrhly sa nazad, avšak narazily na znehybnelú masu mužov a zastavily sa tiež. Všetci zmeraveli. Ticho pohltilo každého a teraz tu stáli, zodratý, zmrzlý a hladný múr proti bezcitnej, mlčiacej mašine z ohňa a oceli. Úžas netrval dlho. Najsmelší chlapi sa prebrali a keď Pavel rozhnevane skríkol: ,Idú nás nakŕmiť!‘ — pripojili sa k nemu a volali:

— To je ten chlieb?

— Veď my chceme chleba!

— Váš je moc tvrdý!

Otrnulo. Nová vlna hnevu zjačala vo vnútri všetkých a oni ako na povel volali, kričali a hučali nepretržitým prúdom. A v tejto riave, kedy sa triasly okná ožiarenej zasedacej siene, zbadal Hatala, že sa za nimi krčia zástupcovia okresu a zpoza uhla pozerajú sa do tmy a mrazu na rozvášnený ľud. Zmocnil sa ho šialený hnev. Ako keby sa pod ním zem rozhojdala — rozkročil sa zo široka a neočakávaným prudkým rozmachom hodil do okna ťažkú skalu. Pavel chcel mu v tom zabrániť, chcel ešte nad hlavami, vo vzduchu zachytiť Hatalovu ruku, avšak rana bola natoľko prudká, že nezachytil nič a jeho ruka zostala nad zástupom trčať bezradná a prázdna. Sklo rozbitého okna sosypalo sa na hlavy četníkov. Zaznel úsečný povel.

Všetko sa pohlo.

Utekali na všetky strany, potkýňali sa, vrážali bezhlave jeden do druhého, padali, opät vstávali a utekali, skrývali sa za brány najbližších domov, krčili sa do výklenkov, k múrom a ohradám, oči rozšírené a nohy podklesnuté v úžase a strachu. Kričali a nariekali, volali na seba, vzývali boha a zas umlkali, stratili súvis so skutočnosťou a jediná myšlienka v tejto panike viedla všetkých: dostať sa do bezpečia, z dosahu gumového obušku a ťažkej kolby. Tma skryla všetky utŕžené rany. Tmavé škvrny ľudí odrážaly sa v sinom snehu. Mrvili sa pod cestou, na lúke i za blízkou železničnou traťou, postávali na mieste a keď videli, že je už pokoj, vracali sa a svolávali známych, klnuli a pozerali rany jednotlivcov. Potom sa začaly tvoriť jednotlivé skupiny podľa dedín.

— Kubo! Verona!

— Sem sa! Ideme!

Uťahovali sa do stredu mesta, plní zloby a nečakanej skúsenosti. A ako tak išli, vzďaľujúc sa od okresného úradu, pridávali sa k nim tí, čo boli skrytí za dverami domov, za bránami ohrád a pričúpení za stromami. Na námestí boli zas všetci pohromade. Pokrikovali a spomínali:

— Nakŕmili nás, veru.

— Aj exekúcie zrušili.

Jedna žena, dosiaľ najašená, volala:

— Hen Tereza až dva zuby vypľula…!

Začali sa rozchádzať do jednotlivých dedín. Avšak ani v skupinkách, menších a mĺkvejších, neprestali si sdeľovať svoje dojmy, ba naopak: boli svoji, znali sa a verili si. Obodrovali sa pre budúce:

— Ak nezrušia exekúcie, prídeme zas.

— Ba veru… zdochneme tak alebo ináč.

— Nedáme im pokoja, musia povoliť!

Ani keby z nich razom spadol všetok strach a úžas. A mnohí, najmä robotníci, skoro sa až hanbili za to, že tak utekali.

V skupine, ktorá sa poberala stranou k Poľskej, ozval sa zrazu Hatalov hlas:

— A kde zostal Pavel?

Do toho zas iní:

— Ozaj, kde je Pavel?

Zastavili sa, obzerali sa druh na druha, potom si prikladali ruky k ústam a hlasno, tiahlo volali dolu cestou:

— Pave-e-el!

Nik sa im z čiernej tmy neozval.

Četník, ktorý videl po Hatalovej rane Pavlovu ruku nad hlavami zástupu, nespustil už potom v nastavšej panike a úteku Pavla s očú. Bežal za ním cez cestu, na neveľkú lúčku a na jej konci, pod železničným násypom ho zadržal. Pavel sa ani nebránil. Išiel nazpäť pred četníkom ako človek, ktorý necíti najmenšej viny.