ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

S vysokých vrchov, na ktorých stály zamračené hory a hrozily somknutým pochodom na dedinu, stiekal ku riečke malý potok. V lete bol taký, ani keď z vedra vody do koryta naleješ — no na jar a v jeseni, keď sa topil sneh alebo trčaly dažďové mračná nad krajom, smutné a bez konca, hučala a penila sa v potoku mutná voda vyše brehov. Potôčik rozťal poľanu, rozrezal úzučké tabuľky zaoraných záhonov na ešte menšie, aby sa nezdálo zeme priveľa, a tam, kde už končila strmosť brehu a rozsadla sa zem do širšej rovinky, nie väčšej ako poriadne humno, potôčik oddychal a stíchnul.

V tejto jame, oddelenej od sveta a preca v dedine, čúpila sa chalupa invalidu Vincka Soviara. Nebola vlastne chalupa jeho — bo Vinco Soviar do svetovej vojny nemal nič okrem zdravých rúk a nôh, a zo svetovej vojny vrátil sa iba o jednej nohe, s rozbitou hlavou, aby aj on z tej vojny aspoň dačo mal, keď druhí majú miliony. Dali mu žobrácku invalídnu rentu. Dali mu mesačne 230 Kč. Teraz už Soviar vedel, že šťastie ho nikdy viac nevyhľadá, lebo pracovať nemohol a z renty žiť už tým menej, a preto s týmto istým príjmom, s touto výsmešnou splátkou za zničený život prišiel ku Verone Kudľačovej, vdove o veľa staršej ako on, s dvoma dcerkami, a dohovorili sa. Verona Kudľačová napriek svojej chalupe a dvom záhonkom poľa už dávno nebola pastvou pre chlapské oči, hoci to bola roba pracovitá a všelijaké bláznovstvá z nej dávno vyprchaly. Soviar zas napriek strašným dokaličeniam, ktorými ho poznamenala vojna, mal ženu a krovy nad hlavou.

Hovorí sa, že zvyk je železná košeľa. Avšak tam, kde sa dvaja žobráci spojili, aby jeden druhého podporil práchnivou barličkou, tam je zvyk košeľou oceľovou.

Vinco s Veronou na seba pri mise zemiakov zvykli a žili si tak, ako im podľa opasku dochodilo. Biedne a na krátko. Soviar za dlhý čas bol utiahnutý sám do seba a málo prišiel medzi ľudí. Za niekoľko rokov po vojne ľudia si žili na širokej nohe, mrvili sa na svojom mieste, o seba samých sa starali a žičili málo sluchu tým, ktorí už teraz boli na krátkej uzde. Až od nejakého času bolo možné v dedine badať určitý zvrat; vtedy Vinco Soviar viac vynikol a viac sa uplatnil so svojím zrejmým nešťastím a tajným buríčstvom, ktoré sa opieralo práve o jeho drevenú nohu.

Niekoľko malých gazdov, ktorí si nemohli dovoliť ten luxus, aby okrem zodratých rúk žien a detí mohli na svojich políčkach zodierať aj ruky svoje, odchádzali na furmanku do hôr alebo na prácu na blízke píly. Ťažká to bola robota, avšak čím ťažšia, tým menší plat. Rodily sa myšlienky, potuľovaly sa reči od chlapa ku chlapovi, čítaly sa kde-tu noviny a zvesti rozletovaly sa do pohádkových rozmerov, ktoré mohla ospravedlniť len — vždy živá viera v ďalekú budúcnosť. Prichádzali i niekoľkí železničiari zo služby domov, prinášali zvesti o demonštráciách robotníkov, o veľkých štrajkoch a o tom, čo počuli od ľudí vo vlakoch, na nádražiach, a zo všetkých tých rečí rodilo sa v niekoľkých hlavách slabučké brieždenie. V dedine pri posledných parlamentných voľbách našlo sa štrnásť komunistických hlasov. Nik vtedy nevedel, odkiaľ sa vzaly, bo žiadon neveril, žeby najašené Soviarove reči mohly niesť ovocie. Hovorilo sa o tom veľmi dlho a povrávalo sa o mnohých ženách, že si pri voľbách zmýlily číslo kandidátky. Sama rychtárka sa neskoršie rozpamätala a priznala k tomuto činu; hoci to bolo po týždni, rychtár ju preca za to vybil.

Vinco Soviar od tej doby chodil vždy cez dedinu ako páv, nakoľko jeho drevená noha túto ilúziu dovoľovala. Pripisoval úspech na svoj účet. Nik mu v tom ostatne nebránil. Pravda bola, že okolo seba preca len soskupil niekoľko mládencov a mladších ženáčov, ktorí odvtedy tvorili akúsi nedokonalú dedinskú buňku.

Po voľbách čakali zázraky. Čakali vyše roka — s rukami složenými do lona.

*

V tento aprílový deň, kedy sa otvárala nabrznutá zem a slnce nadulo sladkým ošiaľom každý púčik stromov, obchádzal Vinco Soviar svoju malú zahrádku. Sohýňal sa, ťažko vzdychujúc nad teplé hrudy zeme, drobil ich rukami, uhrabával záhonky železnými hrabličkami a svojou jedinou nohou nastupoval zo všetkej sily na úzučkú cestičku, aby zdlávil zem a vyrovnal ju. Bolo to však marné, bo zakiaľ sa vzpieral na zdravú nohu, drevená noha vtlačila vedľa do zeme ostrú a hlbokú jamku. Bol z toho celý rozmrzelý a skoro nechal všetko tak. Pristúpil ku plotu, spleteného z prútia, a začal pečlive urovnávať jeden prút vedľa druhého, aby sa mu dierami v plote nedostaly do záhradky kurence, až zaseje do zeme hrášku a zasadí drobnej fazule.

Za plotom, kde hučala v potoku mutná a studená voda, začala sa ukazovať prvá trávka. Pri holom kríčku na dlhom povraze prechádzala sa nerozhodne koza. Tých niekoľko chĺpčekov trávky nevedelo ju veru primať k tomu, aby sa pásla.

— Koza, na! Koza na! — zvolal na ňu Soviar, zrejme v dobrej nálade, že konečne zas svieti slnko a že sa so svojou radosťou môže podeliť. Koza obrátila k nemu zelene-jantarové oči, a i tie, že boly rozťaté úzkou čiernou štrbinkou, boly plné radostného očakávania. Potom sa ďalej prechádzala okolo kríčka, opatrne a do vysoka dvíhajúc nohy po machovitom brehu.

Po bielej, vyschnutej ceste, ktorá sa klenula cez potôčik, prichádzal Tvardek. Zabočil ku plotu a tak, ako keby nechcel vlastným očiam veriť, spýtal sa celkom zbytočne:

— Doma ste?

— Doma, — odvetil Soviar len na pol slova. — Čo ste nám doniesol nového do dediny?

— Eh, nič zvláštneho, — vysúkal zo seba ťažko a pomaly Tvardek. Bolo vidno, že má čosi na mysli a nechce len tak priamo ukazovať karty.

Zašli do izby. Bola nízka a čierna; na povale sa pridŕžaly prvé slabé muchy a v kúte pri ohništi sedela hustá vôňa smolnej čečiny.

— A kde máte babu?

— V dedine… pomáha ľuďom kopať.

Tvardek sa nahol nad kolená, zakýval veľkou hlavou a potom trúsil slovo za slovom:

— Tak. V dedine… Vaša žena musí k ľuďom na zárobky… Už aby sa vám tak veľmi dobre vodilo, to nemôžete povedať, však?

— Sám viete… A to akože — veľmi dobre…? — a Soviar sa otrávil vlastným smiechom, pri ktorom sa nevdojak zaťala päsť. — Pri mojej výslužke a tých dvoch kúskoch role, čo má žena? Sme na to štyria… a jeme len dva razy v deň. Na viac akosi nedochodí.

Tvardek počúva a javí záujem. Nie je to však záujem človeka, ktorý by chcel pomôcť. On potrebuje — zarobiť. Preto vypočúva v tichosti a všetky slová Soviarove rovná si tak, aby ich mohol obrátiť v svoj prospech. Tvardek je v prvom rade obchodník a potom len človek. Prichádza zo Sliezska, každý týždeň najmenej raz pochodí pohraničné slovenské dediny, aby od ľudí dryáčnickým spôsobom a za smiešne nízke ceny vymámil to, čo musia sebe a deťom od úst odtrhnúť, aby za predané videli groš. Tvardek má niekoľko pomocníčiek, ktoré skupujú a plnými kôšmi odvážajú vajcia, maslo, syr i živú hydinu do Sliezska, do Tešína. Pri spôsobe, s akým tieto ženské zvykly obchodovať a určovať, stláčať ceny na najnižšiu možnú mieru, zaručujú nielen sebe dobrý zárobok, ale aj Tvardkovi úžernícky zisk. Rozliezajú sa po chalupách ako ploštice, aby cicaly krv, chránia sa všelijakými povoleniami k obchodu a legitimáciami, aby pod znamením úradných pečiatok mohly prevádzať špekuláciu a vykorisťovať zúfalých kopaničiarov, ktorí nevidia takmer inej cesty k peniazu. A keďže táto cesta za peniazmi je pre kopaničiara už najhoršia, vedia často máchnuť rukou nad smiešnymi cenami, ktoré im Slezania a Slezanky vnucujú, a predať bez toho, žeby využili zákona poptávky. Napokon si ich ešte pochvália, že keby Slezanov nebolo, to ani peňazí by nebolo, a akože by potom bolo možné shovárať sa na bernom úrade?

— Že vám nedochodí ani na to tri razy denne jesť? — pýtal sa s predstieraným súcitom Tvardek. — A to už potom ako? Majú na svete ľudia hladom mrieť?

— Na to sa nás páni nepýtajú. Veď čože… s mrzákom sa vari maznať nebudú! Zapchali nám papuľu dákou tou korunou a myslia si: teraz už nemôžu vykrikovať. A ono je to naopak. Nohu mi gránat odtrhol, hlavu mi šrapnelový črep dodrúzgal… pracovať nemôžem. A tak musím aspoň kričať. Kričať musím, že to je málo, čo nám dávajú, že to ani na poriadnu smrť nestačí… a že vôbec je na svete len samá nespravodlivosť a že by bolo najlepšie všetko vyhodiť do povetria!

— Páni na ten krik počúvať asi nebudú…, — len tak akoby z diaľky ozval sa Tvardek. Jeho myseľ skutočne nebola prítomná.

— Donútime ich, že budú museť. Nie darmo čítavam novinky a viem, čo sa vo svete robí. Robotníci v mestách sú nespokojní. A či sa gazdom po dedinách dobre vodí? Sám dobre viete… Aby mohli zaplatiť dane, musia vám predať to, čo deťom od úst odtrhnú. Myslíte, že tie gazdovské deti vedia, čo je to vaječnica alebo varené vajce? Alebo chleba s maslom… ručím vám za to, že nejedly! A tak sa národ hrdľačí, drhne do úmoru… a to len práve tak k tej smrti… Nu, myslím, že aj na dedinách raz príde ľud k rozumu… a potom bude lepšie.

Tvardek ani keby sa vrátil z druhého sveta, spýtal sa:

— Ako to myslíte… nerozumiem vás.

— Nu, až v ľude krv vzkypí, až už nebude tie bremená môcť ďalej znášať, tak… Sám viete, ako sa po prevrate pokonali s tými, čo z nich cicali krv.

Vinco Soviar sa trocha rozrečnil. Ostatne bola to jeho obyčaj. Čítal si svoje novinky, „Proletára“, každým dňom, dozvedal sa o svetových udalostiach, veľmi vážnych pre medzinárodné revolučné hnutie, osvojoval si výrazy a vedecké termíny, úzko súvisiace s teóriou i praxou tohoto hnutia, avšak výrazy zostávaly prázdnym zvukom. Pre Vinca Soviara, žijúceho v zahluchlej dedine, ktorá sa temer od stáročí nemenila, nemaly tieto výrazy v sebe nižiadnej životnej šťavy a krvi a boly len ozdobným vyšívaním na jeho jednoduchej zástave osobného odboja a nespokojnosti. A táto zástava sama — červená zástava jeho presvedčenia — bola zvláštnym chápaním a častým neporozumením veci potrhaná na úbohé zdrapy a nebola by sa dala stotožňovať s politickým programom žiadnej politickej strany, a najmenej už — strany komunistickej.

Tak i dnes Vinco Soviar nevedel ani pred Tvardkom skryť svoju naivnú dôveru v parlament a vravel:

— Veď… tí naši poslancovia už len tiež dačo zmôžu! A snáď sa im podarí pretisnúť dáky ten zákon na pomoc chudobe…

Tvardek, ktorý so svojím zlatým vrecúškom a obmedzeným záujmom stál veľmi ďaleko od politiky, preca napokon vytušil, s kým asi ťahá Soviar za jeden povraz. Porozhliadol sa aj po sivých stenách a videl: pestrá smes všelijakých portrétov, obrázkov z novín, starých barvotiskov s výjavmi zo života svätých, husto pokryvšia celé dve steny, takže muchy, chtiac-nechtiac, spokojovaly sa s tým, čo bolo. Tvardek sa nerozumel mnohým portrétom, lebo zpomedzi obrázkov Lenina, Wilsona, Marxa a Masaryka poznal iba posledného, zakiaľ výzor Wilsona plietol sa mu v podvedomí ako vzpomienka na človeka, s ktorým sme snáď raz vo vlaku cestovali…

V jednom kúte videl i malú knižničku, ktorú si Soviar sbil z tenkých dosák a zavesil na stenu, aby bola každému na očiach. Chrbty knižiek ako barevné spektrum rozsekávaly smutnú jednotvárnosť tesnej izby. A na tom spektre nechal Tvardek odpočívať svoj nehybný zrak, keď začal odhaľovať svoj plán:

— Teda zle, hovoríte, že žijete… Ani tých zemiakov Vám azda nedochodí, koľko by bolo treba. — Nu — a ja som už taký človek: keď môžem, vtedy pomôžem. Aj vám by som, Soviar, pomohol, keby ste chcel…, — a teraz mazaný špekulant dočkal, čo na to Soviar.

— A ktorý žobrák by nechcel? Len či — len či ja som vôbec súci voľačo zarábať… Chodiť veru nemôžem, ani pracovať. — A po chvíli mlčanlivého rozmýšľania vyšiel na to priamo: — Nu a čo je to? Ako pomôcť?

Tvardek zprvoti šúchal tučnými rukami po nohaviciach, ako žiak, ktorý nevie, či sa má priznať. Nohavice mal tmavé, manšestrové, i kabát mal taký a na zelenej veste visela mu ťažká strieborná retiazka s kančími zubami. Napokon sa preca odhodlal a začal:

— Ja viem, akú biedu náš ľud trie. Že na nič nedochodí… ani na dane, ani na soľ poriadne… A ženiť sa — to treba. Aj deti potom prídu a krstiny. A sú ešte aj hody, a všelijaké príležitosti sa trafia, kedy sa treba uhostiť. Peňazí… tých niet a krčmár má trúnok drahý, ba ani už na kriedu nenaleje. Tiež aj na nich dochodia zlé časy, na krčmárov. Sám viete, keď sa dnes príde do krčmy: chlapi tam sedia, ale nič nepijú. A radi by sa napili… veď treba pozabudnúť na tú mizériu. Len keby ten trúnok nebol taký drahý…

— Nu, to jestli vy na trúnok myslíte… ja licenciu nedostanem, mne ju nedajú, — nazdával sa Soviar vyvracať omyl.

Tvardek však rozhodne pohodil hlavou, ako keby muchu odháňal, a vysvetľoval:

— Nerozumiete ma. Nemyslím tak… že licenciu. Bez licencie, pravda, ale lacno. Hlavne lacno. Či ste ešte nepočul, ako sa začína po okolitých dedinách piť denaturák?

— Ah tak! — ďubnul sa palcom do čela Soviar, — to vy o denaturovanom špirituse! Veď som už aj počul. Strašne smrdí ten hamršlog…

— Bo sú ľudia sprostí a pijú ho tak — priamo, — poučuje Tvardek.

— Aj ho prevárajú, aj cukor doňho miešajú, — nevzdáva sa Vinco Soviar, — a preca smrdí. Keď na teba taký korheľ prehovorí, to ani keby ti facku vylepil…

— Hm… prevárajú, hovoríte, aj cukor pridávajú. To je nič. Treba z neho ten smrad dostať von. A to treba pustiť cez mašinku. Ktože by tu u vás mal mašinku! To nie je, kamarát, taká jednoduchá vec. Mašinka je drahá… ale sa to potom dá piť. A je to lacné, na môj dušu, toho si už každý môže smelo upiť!

Vinco Soviar povážlive krúti hlavou a jako viselec medzi sosnami hojdá sa bezradne medzi dvoma pravdami — a nemôže sa rozhodnúť. Kedysi si myslel tak: bieda je veľká a ľudia biedu zapíjajú. Zapijú drahým trúnkom, bieda bude ešte väčšia, a čím väčšia bude, tým skôr si ľudia povedia: nech to už ide všetko dolu vodou!

Teraz zas prichádza Tvardek a hovorí iné: treba dať ľuďom napiť lacného trúnku. Aj sa napijú a na biedu pozabúdajú, aj peňazí toľko nestrovia. Udržia sa nad vodou.

Dlho by sa bol Soviar krútil v tomto začarovanom kruhu dvoch právd, keby nebol Tvardek znovu začal:

— Nuž… čo na to poviete? To je, pravda, zakázaná vec, a musí sa opatrne. U vás však bude všetko ani za pecou. Chalupa pod horou, súsedia k vám tak veľmi už nechodia, a keby aj chodili, nik o tom vedieť nemusí. Dobre byste zarobil, nebojte sa. Vám je, myslím, takto otupno žiť: aj noviny odoberáte, aj knižky, vidím, kupujete, aj myslím fajčíte… a na to je treba kopu peňazí. Keď ich niet, tak by človek nedbal bárs aj… nu, nepoviem čo. A takto máte ľahký zárobok, a čo hlavné: istý.

Myslel si, potvora, že udrel na pravú strunku. Myslel si, že Soviar boh vie ako baží za knihami a dospel k tejto mienke z tej jednoduchej príčiny, že on sám doma nemal ani jedinej knihy. Z prostoduchosti sa mýlil: Soviar zo všetkých knižiek, ktoré mal pečlive poskladané, žiadnej zvláštnej múdrosti a žiadnej veľkej lásky ku knihám nenačerpal. Jediné, čo ho tešilo na tej malučkej knižničke bolo, že ňou v návštevníkoch budil dobrý dojem a zdanie človeka, pre ktorého kultúra nie je piatym kolesom voza. Preto i dnes mu Tvardkova reč ľahodila. Pravdu má — môže si zas dajakú novú knižku kúpiť, jestliže pristane na ten návrh, aj tabak vtedy netreba miešať s bársakým listím — môže si kúpiť čistý.

Príliš lačne sa zahľadel do predzvesti dobrých čias, neodpovedal. A Tvardek znovu:

— Nu tak… ako?

Je pravda, Soviar sa ešte poškrabkal za uchom, dočkal s odpoveďou, mal ju však už hotovú a pripravenú:

— Skúsiť by som to mohol, nepoviem… Ktože by sa nazdal, že Soviar… Veď pravda, chodiť nikde nemusím? Sami priveziete…

Tvardek odišiel až večer. Dlho trvalo, kým Soviara zasvätil a poučil o všetkých podrobnostiach obchodu.

— A teraz môžu začať svadby, — ozval sa ešte jeho smiech zo tmy.

A len čo sa stratil Tvardek na potemnelej hradskej, vkročila do izby Soviarova žena Verona s dvoma deťmi; hneď po škole prišly na pole za matkou a s ňou išly aj povečerať ku gazdovi, ktorému na poli pomáhala. Verona bola ustatá a nahnevaná.

Vinco práve zasvietil malú petrolejovú lampu. A hoci jej plameň bol ako kočičí jazyk, malý a nejasný, prižmúrila oči, zakryla si ich na chvíľku širokou dlaňou, rozkročila sa a spýtala sa:

— A tá koza do kedy sa má pásť? Ty naničhodník, ty! Celý deň len po dome vysedáva a všelijaké hlúposti číta — že by sa však na kozu čo len raz okom pozrel, to už nie!

Veru — Vinco si len teraz vzpomnel, že koza zostala do noci priviazaná za domom ku kríčku. Odchádzajúc však za ňou, nevedel si odpustiť odpoveď žene:

— Hlúposti číta! Ty radšej čuš! Ty zato si taká múdra, že nič nečítaš: Farár ti veru málo rozumu pridá…

Po právu sa Verona hnevala: nielen že kozu zabudol do pozdného večera vonku, avšak ani v izbe nezakúril. A v tomto kúte pri potoku a pod horou často sadá hustá hmla. Surová zima vchádza do pitvora, pitvorom do izby. Dnes veru sadla.

Preto nie nadarmo sa deti na studenom prípecku trasú…

*

Boly aj takéto dni: prichádzali ku Soviarovi mládenci na besedu, prichádzali aj gazdovia, čo ich biedny život už príliš omíňal, prichádzali ako smädní pútnici ku prameňom živej vody.

— Už je to len zle, ako páni robia. Sejú vietor a sožnú búrku.

— A počuli ste? Na moju mamu vypísali novú exekúciu. To je už piata, čo ja pamätám…, — vypráva mladičký Juro Karabka.

— A Magát, ten krkún úžernícky, zažaloval zas Kubalíka, čo robí v meste na píle. Že vraj mu dlhuje 800 korún. Kubalík sa čertom-diablom zaprisahá, že nebral viac ako za 150…

— A Magát to vyhrá…

— Akože by nevyhral! Páni naň držia. Aj ich uhostí, aj im potajomky novoročného pošle… Tu sa, bratku milý, aj žandár pozerá na veci len jedným okom.

Z úst mládencov i chlapov valí sa smradľavý dym. Do okien nazerá modravá tma, veci sú v izbe tiché a bez pohnutia. Len myseľ všetkých je jedna, nech už vyprávajú o jakejkoľvek krivde, hýbe nimi a napráva na jeden smer. Rodí sa vedomie útlaku, spoločných bolestí, rán, a toto vedomie zažiera sa do mäsa ako hrozná rakovina. Niet dosiaľ lieku proti rakovine — a oni tiež majú ruky spustené bezmocne do lona. Azda Soviar, ktorý číta, ktorý prešiel mnoho sveta a najviac skúsil, snáď on by mohol najlepšie odpovedať na hrozné otázky, ktoré im na každom kroku, každým dňom ťažkého života pred očami trčia ako hory, a ktoré ako blen vyrastajú z rumoviska kričiacich nespravodlivostí, útlaku, násilia a vykorisťovania…

Soviar však nemá odpovedi, ktorá by bola bezpečná ako kamená hradská. Po kamenej hradskej možno smelo kráčať, Soviarove reči ústia však vo slepej uličke. Súc výkrikom bezhraničnej biedy, z ktorej už nikto ani zázrakom mu nepomôže (stratenú nohu nikto mu nenahradí), v dlhých chvíľach svojho voľného času rozmýšľal o svete, o sebe, o odplate. Bol odhodlaný kedykoľvek postaviť sa na verejné miesto, kričať, biť sa a hádzať kamene do okien úradov, fabrík a bánk, ruvať sa v bezvýchodnom zúfalstve a bez cieľa s uznanými mocnosťami tohoto sveta, len aby týmto divadlom, divák i herec, utíšil vo vlastnom záujme sžieravý oheň, ktorý v ňom horel a blčal na ohnisku nenávisti. Nenávisť jeho bola bez konca. A keď ho schvátila, odpľúval slová ako jedovaté sliny, rozpaloval hnev i odhodlanie vo vnútri načúvajúcich, avšak východiska nenachádzal. Jeho reč bola nasýtená výrazmi, vyčítanými z „Proletára“, vzdúvala sa ako bezpočetné výzvy uverejňovaných rezolúcií, strižených podľa šablóny a preto nepôsobiacich, bola nesená siláckym prízvukom, z ktorého ešte vial zápach tlačiarskej čierni, bola ozvenou práve prečítaných a zle strávených novín, bola príliš papierová.

Soviarovo buríčstvo malo príliš silné osobné zabarvenie, príliš osobným zúfalstvom bolo živené a na tej jednej nohe malo príliš vratký základ, než aby mohlo dávať správnu odpoveď na otázky, kmásajúce najbiednejšou časťou dediny.

— Teraz bude veľký boj. Farár chce stavať cirkevnú školu.

— Nie že farár chce stavať… farár chce len ľuďom nadiktovať, aby si mohol rozkazovať. Či im stará nestačí? — pýtal sa Juro Karabka. — Aj tak tam nič nerobia, iba že sa modlia…

— To ty už zas preháňaš — snaží sa ho opraviť rozvážny Pavel Huščava. — V takej diere, ako je stará škola, tam deti len zdravie tratia. Stará škola nestačí. Tu je iná otázka. Či je treba, aby nová škola bola cirkevná? Nech postaví školu štát!

— Pravda je! A to by zas na cirkevníkov dane navalili, že by sa im chrbát prehnul. Len že by sa farár chvastal úspechom…

— To on všetkých nahuckáva… Aj v kostole agituje.

— A notár mu pri tom pomáha. Nedávno bol uňho môj strýko s akýmsi lajstrom a notár sa ho pýtal: a čo vy, Adam, vy ste za novú školu alebo proti? A strýko mu odpovedal: Za novú som, pán notárko, za novú, len čoby sme na ňu platiť nemuseli! A za to sa notár na strýka nahneval a lajstro mu nevybavil. Príďte až zajtra, hovoril. A vtedy zas nebol doma.

— Ešte nemali zasedanie v cirkevnom predstavenstve?

— Nie…

— Oni len zatiaľ ľudí opačujú…

— Až bude zasedanie, — prehovoril Soviar po chvíli mlčania, — musíme im to rozbiť. Jednoducho ich z fary vydúrime. Nedáme im času uzatvárať…

To bolo čosi nové, čoho dosiaľ nepočuli. V tomto návrhu bolo skryté tajomstvo činu, ktorý vždy vábi. V tom bolo dobrodružstvo, za ktorým túži na svete toľko ľudí…

A tu ešte dobrodružstvo ako prostriedok k cieľu!

— To je isté, že musíme aj my medzi ľuďmi agitovať. Objasníme im… A nebola by to práca ťažká — veď tu sa jedná o veľké tisíce! — súhlasil Pavel Huščava. — Väčšina pôjde s nami.

Vinco Soviar však opájal sa celkom inakšími, vábivejšími predstavami. Jeho nervy, zničené úžasom vojny a dokrvaveným pesimizmom, prameniacim z vedomia osobnej slabosti, potrebovaly celkom inakšie podnety, dobrodružnejšie a tajomnejšie, než aby sa mohly vzrušovať Pavlovým návrhom.

— To nám nesmie ani na um prísť, aby sme to roztrubovali pomedzi ľudí! Sami medzi sebou si to upečieme.

— Málo vás! — odvetil ešte vždy rozvážne Pavel.

— Dosť je nás! — vášnive vykrikoval Soviar a narážajúc na zbytočnú prítomnosť Pavlovu, dodal: — Možno až moc je nás! Je známe z revolučného hnutia, že aj jeden poriadny chlap vie v záujme celku robiť veci, o ktorých si ľudia celé pohádky vyprávajú — a preca pôvodca zostane neznámy.

Soviar zrejme zamieňal revolučné hnutie individuálnym terorom a anarchizmom, ktorý mu asi najlepšie vyhovoval, a hoci práve pre výlučnosť svojho názoru získal na svoju stranu i Jurka Karabku i niekoľkých iných, Pavla preca nepresvedčil:

— Darmo je… bez ľudí myslím nespravíš nič. Aspoň nič osožného. Vydúriš ich z fary dnes, slezú sa ti tam zajtra a svoje si preca vykonajú. Čo chceš sám alebo dvaja, traja spraviť… povedz!

Soviar na túto otázku neodvetil ani slovom. Sám v sebe bol presvedčený o správnosti svojho názoru, avšak objasniť ho do podrobností — nevedel. On tvrdil, a keď Pavel Huščava nesúhlasil, stával sa odpôrcom, ktorého presvedčovať znamenalo strácať zbytočne čas.

Rozhovor po celý čas s najväčším záujmom počúval Juro Karabka. Tento mládenec, ktorému dosiaľ z pamäti nevyprchaly vzpomienky na divoké chlapčenské hry, v ktorých tak veľkú úlohu hrala fantázia a romantičnosť, zachytil sa na Soviarovej myšlienke ako hmlisté chmáry na ostrých vrchoch. Tu bol sľub dákej činnosti, tu sa čosi pripravovalo, čo malo rozhojdať zahnívajúcu hladinu dediny, tu bol akýsi počiatok, ktorý sám neznal konca, avšak ten koniec ohlasoval sa tým zvučnejšou chválou, čím menej bol známy.

A teraz, keď Soviarovi svojou otázkou Pavel zaťal reč, cítil sa Juro Karabka na vysokom koni, najmä keď si spomnel, že on zná odpoveď, ktorá — videlo sa mu — stačila plne na odpoveď Pavlovi. Bol to dejepis tohoto kraja, spísaný neobyčajne zaujímavým spôsobom a kuľhajúcou slovenčinou. Autorom bol jeden zo zriedkavých okresných nadšencov; keďže tento sa viac domýšľal a dohadoval, a menej overoval historickými dokumentami, preto mohol napísať túto naozaj zábavnú knižku, nad ktorou sa mnohí ľudia po chalupách sohýňali do nocí… Jurko sa obrátil k Soviarovi:

— Požičajte mi ten… dejepis!

Soviar, podupkávajúc hlucho drevenou nohou, zašiel ku knižničke a podal Jurovi malú, tenkú knižku. Juro v nej listoval za chvíľu a potom vravel, obrátivši sa ku Pavlovi:

— Čo chceme dvaja-traja spraviť? Všetko… čo chceme! Pozrite, čo mohli kedysi spraviť dvaja chlapi! — a začal čítať so všetkými chybami:

„Počiatkom októbra 1848 rakúsky generál Simunich (čítaj Šimunič) oznámil hl. županovi stolice šarišskej, že pôjde z Poľska do Uhorska a že pri Prešove (Eperies) svoj tábor rozloží, aby sa župan o potrebné články pre neho postaral. Ale toto bol len vojenský fígeľ. Simunich len chcel, aby Uhri tam na jeho príchod zreteľ obrátili a tam svoje vojsko koncentrovali. On sa ale obrátil okolo Kárpátoch do Sliezska prišiel cez jablunkovský pas a dorazil — bez toho, že by to bol niekto tušil — dňa 22. októbra do nášho mesta. Naša garda pozostávajúca zo 24 remeselníkoch mala kasáreň za mostom v dome, kde teraz Alfred Hochfelder býva; a stráž pozostávajúca z dvoch mužov, stála na kraji mostu, keď zrazu generál Simunich včele svojho vojska k mostu dochodil. Jako sa chudáci naši domobranci cítili, nemusím tu opisovať, to si sám čitateľ predstaví; dosť na tom, už či strach rozkazoval, či vojenská prísnosť a či náramné prekvapenie — títo dvaja mužovia Simunicha s celou jeho armádou pristavili. Simunich spýtal sa ich, že čo tam robia? Sme na stráži, aby nepriateľ neprišiel do krajiny! A ktorý? Rakušan či Maďar? To my nevieme! A koľko vás je? 24 bola odpoveď! A kdeže sú tí ostatní? V kasárni, pán generál! Teda mňa nepustíte? Nie! Toto sa generálovi veľmi zapáčilo, rozkázal…“

Na tomto mieste Jurovi celkom vyschnul hlas. Veru… nie je to najlepšia odpoveď, ktorou sa chcel chvastať. Poškrabkal sa za uchom a predpokladal, že ostatní cez jeho omyl prenesú sa bez výsmechu. Pavlovi však dnes akosi veľmi záležalo, aby boli na čistom. Zbadal rozpaky Jurkove, nedokončená veta oprávňovala ho k podozrievaniu a preto vyzýval:

— Nu… do konca čítaj, Juro! Čo rozkázal generál Simunich? — a prisadol k Jurovi, aby videl aj do knižky. Juro však za žiadnu cenu nedával sa prinútiť k tomu, aby dokončil. Všetci videli, že prestrelil, i sám Soviar sa dal do smiechu a tlieskol hlučne do dlaní:

— Capa si strelil! Na môj dušu… ale si to dobre myslel…

Pavel si prečítal koniec: „… rozkázal zbroj im odobrať a ich na slobode ponechať.“ Nie, nemohol zadržať smiech. Rozrehotal sa na plné ústa, skočil veselo do prostriedka izby a kričal:

— To sa vydarilo! Žeby ťa hus kopla… Juro! Dobre tak!

— Veď nekrič! — vravel po chvíli Soviar, aby ospravedlnil Jurov chlapčenský omyl. — Dobre to on myslel. A keď príde na to, žeby dačo vykonať… Juro je dobrý. Vysmievať sa… to by vedel každý.

Napokon i Pavel zvážnel. Videl, že napriek tomuto nezdaru drží ich prvá myšlienka pevne v klepci. Preto pri odchode zdôraznil:

— Vy o konci vždy rozmýšľajte… o následkoch. O tom, ako by to mohlo vypáliť…

Zle sa dnes akosi rozišli. Videl sa im príliš nadutý a zbabelý.

*

Von z dediny, za tromi horami, na strmom úbočí vrchu rozložilo sa do kopy päť čiernych, drevených chalúp. To bol Švancarov pľac. Boh sám vie, prečo sa tak volá: ani v jednej z piatich chalúp žiaden Švancar nebýva. Ba — sami kopaničiari, ktorí sa učúpili k tejto sivej a smutnej stráni, ani nevedeli, prečo nemajú temer žiadneho mena a prečo ich dole v dedine nevolajú ináč ako: Juro od Švancarov, Šimon zo Švancarovho pľacu a podobne. Nemali času o tom rozmýšľať. Boli zahryznutí do kameňa, s ktorým rok od roka tuho bojovali, a žiaden nepopustil: ani oni, ani kameň. Každým rokom z neho čosi vytĺkli, hoci si často zuby dolámali, každým rokom sypali do pivníc za niekoľko vriec zemiakov, aby zachránili holý život. Ich život bol ako ich chromé kone: celé mesiace chrámajú po strmých svahoch, ťažko vlečúc nohy za sebou, avšak keď za týždeň v maštali postoja, na prvý raz aj oje dolámu. Tak i oni, títo zodratí chlapi a soschnuté ženy, za dlhé mesiace odmeňujú svoju prácu suchým zemiakom a kapustnicou, aby na krstinách, pri sobáši a po pohrabe rozhodili poslednú silu, hlas i groš do modrej noci.

Tomu sa ani dnes nikto nečudoval, že na svadbe u Kubalíka boli prítomní Šimon Perďoch i Zuza Cudráková z dediny. Bola to akási veľmi vzdialená rodina gazdu Kubalíka, zodratého, chudého a chorľavého až do zaplakania, ktorý dnes ženil syna Štefana, aby mu odovzdal chalupu so záhonami, na ktorých ďalej robiť nevládal. Príbuzných — hoci aj nevedno dobre, aké sväzky ich viažu k rodine, treba pozvať. A práve tak treba pozvaniu vyhoveť a na svadbu prísť. Preto sa Zuza s Perďochom dostavili.

Bol teplý večer, na oblohe žmurkaly veselé hviezdy a z tmavých borov a smrečín vpadal do pľacu smoľný vietor. Do šírky, do diaľky ležalo nad krajom ukonané ticho, len tu, nad Kubalíkovou chalupou, trhalo sa na drobné zdrapy. Nebolo toho hrdla, aby si aspoň raz nezakriklo, nebolo tej ruky, aby sa nebola vyhodila nad hlavu pri divom ujúkaní, nebolo opätku, ba ani hluchého krpca, aby v tanci nedlávil tvrdú zem humna.

Všetka mládež z okolitých pľacov sa poschádzala. Boli aj niekoľkí, čo prišli dole z dediny. Zábava liala sa mutným prúdom; do zúfalého nariekania cigánových huslí rozkvitaly výkriky dievčat, ktoré chlapci pri tanci v kútoch stískali. Hurhaj, krik, smiech, piesne i hromženie spájalo sa v jedinú búrlivú riavu. A sláčiky cigánov nijako nestačily zahlušiť tohoto divého šarkana, naplneného ohňom zjašenej mladosti a páľčivosťou vypitej pálenky. Na všetkých lícach blčal rudý kvet. Kvet nikdy nevie, aký bude plod. Kto by sa staral?

A v Kubalíkovom dome, v tesnej a nízkej izbe sedeli chlapi a ženy. V kúte za stolom, pod čiernym obrazom Matky božej sedela mladucha s mladoženichom. Smutná nálada odkvapkávala s povale, od obrazov svätých, ako keby chcela mladých pripraviť na ťažký kríž, ktorý od dneska trpne ponesú. Bolo tak ticho v izbe — hostia sa ukonali dlhým hodovaním a teraz stratili reč. Uviazol jazyk v niekoľkonásobnej kaši, zamkly sa oči pod ťarchou strašného oparu, poháriky stály na stole prázdne a nikto už nenalieval. Starého Kubalíka už dávno premohol spánok a on sa rozvalil na posteľ tak ako bol: v krpcoch i v širáčiku. Nikto mu nezbraňoval. Chlapi si dudrali so sklonenými hlavami, každý skôr pre seba ako pre ostatných, a ženičky, ktorých udrela pálenka dnes príliš do hlavy, tackaly sa po izbe a slepo z dverí von, aby si vydychly na sviežom vzduchu.

Štefan Kubalík, mladoženich, bol však dosť spokojný s priebehom svojej svadby. Hľa — neuhostili práve najhoršie svojich známych: pojedli všetko a piť už ďalej nemôžu. Dobrý trúnok mu predal Vinco Soviar, ten čo pili chlapi. Pri iných svadbách v túto hodinu dostávajú ešte len smäd a pili by: na jeho svadbe každý sa napil do sýtosti.

Štefan sa postavil za stolom, pod čiernym obrazom a nesmelo sa ozval:

— Spievajteže, ľudia boží!

So všetkými to zbytočne myklo. Potom jeden z chlapov natiahol suchý krk a smiešne zakikiríkal ako kohút:

V polovici sa mu však zlomil hlas, ako sa často aj kohútovi zlomí. A to práve v okamihu, kedy sa niekoľkí chlapi chceli pripojiť. Spev sa nijako nedaril. Štefan vstal zpoza stola a odišiel s Kačou na humno k tancujúcim. Šimon Perďoch, dokonale opitý, vystrájal tam na radosť všetkých svoje kúsky. Bral do tanca všetky dievky i ženy, kde ktorá bola, avšak so žiadnou už netrafil zatancovať. Nohy sa mu plietly a hlava krúžila, div že nepadol. Keď muzikanti zatíchli, vyprával:

— Dnes už vraj sa svätý Peter pri nebeskej bráne žiadneho našinca nespýta, odkiaľ je. Akonáhle z jeho úst začuje špiritus, povie: aha, už viem! Vy ste všetci jednakí a všetci pijete. Hybaj odtiaľto!

Potom sa utiahol k muzikantom a zakričal na primáša:

— Daj mi dáku nôtu!

Muzikanti spustili obšúchanú, známu melódiu a Perďoch, tackajúc sa s boka na bok, čosi si pre seba pohundrával a dával vztýčeným palcom takt. Odrazu, keď už všetci začali tratiť trpezlivosť, začal spievať celkom novú, ktorú si len teraz vymyslel:

Mládež vybúšila v smiech a hurhaj. Nezbadala, že toto nemôže byť od Perďocha žiadne zakončenie. To len teraz prišlo:

Navalili sa naňho v neutuchajúcom nadšení. Každý ho chcel pochváliť alebo po pleci potľapkať, a niekoľkí mládenci vliekli ho do kúta, kde svadebný starosta predával smradľavý trúnok. Perďoch však už nevedel piť. Náhle sa mu zatmilo pred očami, chytil sa múru a vyšiel za humno. Hudba, hlasy a spev ozývaly sa už len akosi z diaľky.

Prišla k nemu Zuza Cudráková:

— Šimon, nerobte sprostoty a hybajte domov! Čo povie Agneša, až sa dozvie?

Pobrali sa spoločne domov, hoci Zuza skoro oľutovala: Perďoch sa každú chvíľku vyvalil na zem, ťažko sa potom zdvíhajúc na neisté nohy, a inokedy celou váhou zaľahol Zuze na ramená; tá ho musela vliecť. Na poľane, nad posledným bučníčkom vzpomnel si Šimon na svoju ženu a zablekotal:

— A ja domov nepôjdem!

Ľahol si pod samý prvý buk a nebolo tej moci na svete, čo by ním bola pohla.

Zuza prebehla sama dolu hôrkou a keď z nej vyšla, zastala na chvíľku a oddychovala. Sama bola omámená a zoslabnutá tancom, výparom hnusného, prevareného liehu, ťažkým dychom napchatých stolovníkov a teraz zas vôňou poľany, na ktorej rástla materina dúška.

Keď sa chystala vykročiť dolu brehom, ozval sa neďaleko známy hlas:

— A to si ani biely tanec nedočkala?

Zuza sa zľakla, div že nevykrikla: tfiíí, diable! Keď však poznala po hlase Pavla Huščavu, vravela:

— Na čo by mi bol biely tanec? Aj tak som na svadbu išla len tak z povinosti… Už aj tam pekne začínajú — s hamršlogom. Koho tu čakáš?

Poprehadzované myšlienky i reč splývaly v Zuze s neistotou, čomu pričítať toto stretnutie. Pavel však, kráčajúc teraz už nadol spolu so Zuzou, nevybočil, nepomýlil sa a zostal jasný:

— Myslel som, že tadeto pôjdeš. Teba som čakal…

Zuza z prekvapenia nemohla zo seba vydostať ani len slova.

Hľa, to je Pavel Huščava, ktorý ju o Veľkú noc tak zlomyselne oblial; za ním sa dievky obzerajú — a on by sa mal lepiť na babu?

— Nemal by si to robiť… Ľudské oči a uši sú všade, to vieš! A čo mi chceš?

Stáli pri malučkej Huščavovej chalupe, čo bola pod horou v brehu. Jej okná už dávno osleply. Vo dvore dva razy zašteknul zo sna psík.

— Ja teraz odídem do Vítkovíc. Musím si vyhľadať robotu. Tu všetci vyžiť nemôžeme… doma ma všetko omína.

Zuza ešte vždy nerozumela.

— Čo mi teda chceš?

Vzal ju za obidve ruky a pomaly sa priznával:

— Nechcel som len tak odísť, Zuza. Čosi ma trápi a nemôžem sa toho pozbaviť. Chcel som vedieť, či sa na mňa ešte hneváš za tú… oblievačku!

*

V izbe pri kartárke je báb, že by medzi nimi myš neprešla. Každá z nich skrýva pod ručníkom dáky dar: jedna kúsok masla, druhá zas vajcia v šatôčke, a sú aj také, čo prišly s mliekom práve od dojenia. Nedbajú, že kartárka vytrubuje do celého sveta bezplatnú robotu. I baby natoľko znajú moresy a vedia, že žiadna kura darmo nehrabe.

Kartárka sedí stred izby za malým stolíkom, a zväčša mlčí. Mlčí tak, až babám hrúzou bije krv do sluchov, a ich vybičovaná zvedavosť, napájaná chorobnou poverčivosťou, dáva im tušiť nikdy nevídané tajomstvá a osudy, ktorým sa nevyhneš. Staromódny, čierny odev kartárky zvyšuje tajomnosť jej počínania. Bachratá kniha, v ktorej udajne sídli vševedúci duch, nadúva sa na stolíku rozkyvom šťastných i strašlivých osudov týchto úbohých ľudí, ktorí sú hotoví každým okamihom stáť jednou nohou na prahu podvedomia…

Dnes prišla konečne i Zuza Cudráková, postavila sa akosi v ústraní, pozorovala i počúvala. V niekoľkonásobnom tichu zavalila sa na ňu tým viac ťarcha jej osihoteného života, srdce sa svieralo ani v žeravých obručiach a zmocňovala sa jej slabosť veľkého očakávania. Tetka Tutkuľa, ktorá tu vysedávala celé dni, privliekla Zuzu pred kartárku, ďubla jej významne na rameno a vravela:

— Tak to je ona!

Kartárka zprvoti ani len okom nepohla. Zostala sedeť nehybná. Všetko, čo podnikala, bolo komediantsky vypočitané na lacný účin. O chvíľu spočinula spýtavým pohľadom na Zuzinej ustrašenej tvári a s mäkkým účastenstvom sa spýtala:

— A čo by ste chcela, dušička moja, čo?

Na šťastie Zuza nemusela odpovedať. Neboli by z nej dostali ani slova. Všetko vybavila tetka Tutkuľa:

— Osud by chcela znať z vašej knihy. Aj to, čo robí v Amerike jej chlap, Marek. A vôbec… všetko.

Kartárka znovu za chvíľu mlčala.

— Kedy ste sa narodila? To musí duch vedieť.

Toho už Tutkuľa nevedela a preto musela odpovedať Zuza:

— Na deň sv. Agneši…

— A kedy je to?

— Akosi hneď začiatkom marca…, osmeľuje sa Zuza.

Kartárka začala dlho a vážne prevracať obšúchané listy knihy. Všetky ženy, koľko ich tu bolo, zatajily dych. Keby bola ihla na zem spadla, zľakly by sa. A Zuza sa sotva na nohách drží — tak jej bolo slabo a strašno z toho, čo má prísť. Kartárka nárokom zastavila dych, zaťala zuby a na čele naskočila jej hrubá tmavá žila. Jedna babka zašopkala:

— Už do nej vstupuje duch!

Druhá však žďuchla ju nahnevane pod rebrá a zasykla:

— Čuš!

Bolo to práve v okamihu, kedy kartárka Zuze začala z knihy čítať osud:

— Narodila ste sa medzi poslednými 14 dňami februára a prvými 14 dňami marca. Ste prirodzenosti studenej a vlhkej, letory váhavej, v znamení ryby a planéty Jupiterovej…

Zuza z toho všetkého nič nerozumie. Snaží sa pozorne načúvať, avšak slová kartárky sú akési čudné, ani keby vychádzaly z neznámych hlbín a v povetrí sa rozplývaly.

— … vašej múdrosti sa mnoho dôveruje, ste šťastná v mnohých múdro a dobre premyslených záležitostiach, tiež šťastná pri nákupe i predaji, a potom vo vydaji; mnohé dobré osoby sú vám prajne naklonené, ste srdnatá a chováte mnoho ponaučenia, pri tom tiež máte veľké rozpory. Šťastie u vás nemá veľkej stálosti…

Až dosiaľ všetko Zuze išlo jedným uchom dnu a druhým von; len tie slová o nestálom šťastí dobre zachytila. Kartárka však nepostala, náhlila a rozvíjala ďalšiu budúcnosť:

— … na nohách a lýtkach môžete ľahko k úrazu prísť, ináč však ste veľmi dobročinného srdca a k mužským osobám ste náramne naklonená. Pred koňom alebo hovädzím statkom sa musíte chrániť, ako aj pred psom. Ste ku každému úslužná, budete však museť ťažkú nemoc podstúpiť a keď tú premôžete, tak sa dožijete 78 rokov…

Baby ani nedýchaly. Bože môj — aký to krásny osud! A to tá kartárka číta ani keby sám duch všetko hovoril. A čistú pravdu vypráva: dobré srdce má Zuza, aj o mužských sa kde-tu po dedine šušká… a choroba? Veď už verejne sa povráva, že sa Zuzy suchá nemoc chytá.

— Ale je už len tiež múdra, tá kartárka, — šopká jedna tetka, zrejme dojatá čisto-čistou pravdou. Ostatné v nevôli len mykly plecom.

— … a dostane sa vám dvoch mužov, s prvým sa zdá, že by ste mala mať mnoho nešťastia a škriepok, druhý muž však bude milý a starostlivý. Budete chorá na nohy, na chrbát, na hlavu a na žalúdok a tiež aj na ľadveničky, budete trpeť v bokoch na pichanie a na veľkú horúčosť, na kašeľ a na bolenie hlavy. Druhý muž bude len vtedy dobrý, jestliže sa narodil v nasledujúcich mesiacoch: máj, júl, február.

Babky stály v izbe s otvorenými ústami. Toľko nových vecí sa môže človek len pri kartárke dozvedeť. Bude to rečí po dedine, budú zas nové zástupy zvedavých žien, ktoré prídu, aby z úst múdrej kartárky vypočuly svoj osud. Prídu sa presvedčiť, aké šťastie alebo nešťastie ich čaká, prídu sa poradiť s chorobou, s mizerným statkom. Ich zvedavosť a údiv nemaly konca-kraja, snáď preto, že sa jednalo o cudzí osud, vymaľovaný v takých neradostných barvách.

Zuzou však kmásaly podivné sily: príliš slabá a príliš dôverčivá bola na to, než aby s ľahkým srdcom mohla sa preniesť cez toto more prorokovanej bolesti, žiaľu a trpkosti.

Zrazu sa jej pred očami zrobily kruhy, sladká slabosť ju obmotala ako decko do podušky, aby sa neudrela, keď padne v mdlobách na zem.

Nestačily ju zachytiť. Sviezla sa popri stolíku, div že nesmetla so sebou zázračnú knihu, a bezvládna hlava hlucho buchla o hlinenú dlážku.

Zpod ručníka vypadol Zuze kus masla — priamo ku kartárkiným nohám.