ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Trvalo dlho, kým sa Pavel ako-tak oboznámil s najbližším okolím, v ktorom bol včlenený do práce. V prvom čase videl okolo seba len obrovské nádražie. Koľajnice sa hadily, preplietaly a bežaly do diaľky, ako tenučké pramienky jarných vôd, ktoré zurčaly s domácích strání a kopcov. Bolo ich — oj, bolo ich toľko, že Pavel si nijako nevedel vysvetliť, načo je vítkovickým železiarňam také nádražie. A to pracoval na okolí jedinej železnej pece. Nevedel, že toto peklo, more hukotu, búchania a hlomozných zvukov je len časťou úžasného celku. Nevedel, že Vítkovice majú — osem pecí!

Práca bola neobyčajne jednotvárna a preto únavná. Keď prišiel na smenu, keď vzal svoju ťažkú lopatu do rúk, vedel naisto, že po ôsmich hodinách bude sa vracať do baraka dobitý, dodrúzganý a bez radosti. Každý deň, každý deň a nebolo iného výhľadu. Koľajnice boly zapletené a do nich vplietol sa i jeho život. Bol zajatcom železa.

Až po dlhšej dobe vybŕdol z tejto železnej sieti natoľko, že sa aspoň v najbližšom okolí vyznal. Bola to celá záplava železničných koľajníc, na ktorých denne premávaly stá surovinou naplnených alebo zas prázdnych vagonov; chapadlové, nakladacie i pojazdné jaráby podobaly sa vztýčeným revoltujúcim rukám so zaťatými päsťami. Visuté i lanové dráhy poletovaly vzduchom ako babie leto. Sklenený výťah pri peci prečiarnul všetko dookola rozhodným ťahom. A všetky tie podivné, samočinné stroje a zariadenia spolupracujú, jedno druhé naháňa a urychľuje dopravu rúdy, vápenca i koksu k peci. Obrovská tlama pece musí žrať, musí ukájať svoj ohnivý hlad… bez oddychu, bez zastávky. Mihotajú sa vagony, jaráby, vozíky, ľudia, všetko ani keby samo od seba a v papučiach — a preca: škrípanie, rany, hukot a šum, nerozpoznateľné zvuky slievajú sa jeden s druhým a zaliehajú v sluch, je to úžasná záplava ako keď jarné vody rozlejú a berú do svojho náručia všetko čo v ceste.

Za krátku dobu Pavel privykol k tomuto hluku. Nesnažil sa rozlišovať jednotlivé zvuky, prijímal ich v spojitosti ako jeme jedlo rozličných chutí — a napokon jeho sluch ako keby sa ohradil mohutným, nepreniknuteľným múrom: okolo hučala šialená práca živých i železných mechanizmov a Pavel bol sám a samojediný… So svojou ťažkou lopatou oháňal sa na železničných vozňoch alebo v hlbokých podzemných nádržiach. Vagony, stá vagonov denne privážajú rúdu, vápenec, koks. Surovina padá z vagonov vlastnou váhou do oddelených nádrží pod koľajnicami. Sype sa s úžasným hrmotom, suchým a nejasným, zo spodných otvorov v nádržiach, naplňujúc pohyblivé visuté vozíky zavesené na pojazdnom moste. Most ako živá cesta: prechádza od jednej nádrže ku druhej, prijímajúc vozíky to s rúdou, to zas s koksom podľa potreby ozrutnej pece. Dná plných vozíkov sa otvárajú, surovina sa vysýpa do veľkých košov, a tie potom už samočinne po šikmom výťahu letia nad žeravú gambu pece — nad kychtu. Tam sa ich dno otvorí a rúda, koks alebo vápenec sype sa nadol, do plameňa nehasnúcej pece.

Bolo to v prvých dňoch také úžasné…

Predstavy zelených hôr a slncom zaliatych strání, predstavy čiernych, drevených chalúp a zatuchlých chlievov, ktoré do tých čias vyplňovaly Pavlovo vedomie, zomrely v tejto železnej truhle. A keď bolo treba pracovať v nočnej smene, darmo bolo spomínať modrých a zjasnených nocí: noci horely po celom širokom obzore krvavým plameňom, a táto spokojná, dokrvavená žiara s času na čas bola olizovaná žeravými jazykami — to pracovaly Bessemerove konvertory.

Pavel s rozšírenými zrenicami hltal túto nepostihnuteľnú krásu, napriek tomu, že bola vykúpená pálčivým potom a horúčkou neprestajnej práce, ktorá neznala oddychu.

Niekedy prichádzal dozorca, postavil sa na bok a pozoroval, ako sa svaly ľudí napínajú, ako celé to besnenie rúk, kolies i složitých mašinerií usmerňuje sa k jedinému cieľu, rozkročil sa a pokričal:

— Chytro sa, chlapci, chytro… skoro bude koniec!

A často sa smena ešte len začala.

Niekedy sa poniektorí z robotníkov zastavili, vytiahli zasmolenú cigaretľu z vačku a zapálili. A vtedy sa k nim pripojili aj tí, ktorým predtým ani na um neprišlo fajčiť. Pavel zo začiatku bál sa takýchto prestávok. Zo šialeného chodu strojových zariadení usudzoval, že každá takáto prestávka musí sa nutne vypomstviť na samotných robotníkoch, a myslel si, že jedni musia doháňať to, čo druhí zameškali. Neskoršie sa i on naučil postihnúť čas a fajčiť medzi prácou, aby aspoň takýmto spôsobom narušil jednotvárnosť šichty.

Odchádzali z práce ťažkomyselní a mlčanliví. Niekedy ten-ktorý z robotníkov spýtal sa kamaráta:

— Ideš dnes na schôdzu?

Stalo sa, že poniektorí zamáchli sa rukou, odháňajúc nečakanú otázku, iní zas prisvedčili. Jedni odchádzali z práce zbití a bez záujmu, druhí i po práci hovorili o mnohých veciach a zhusta rozoberali politické otázky, ktoré prinášal čas.

Pavlovi neboly tieto politické reči celkom cudzie. Ešte v dobe, keď bol doma a navštevoval Soviara, často sa stretával s otázkami podobného obsahu. Čítaval uňho „Proletára“, ktorý bol preplnený neznámymi vtedy výrazmi. Utkvievaly mu v pamäti, snažil sa vyzvedeť od Soviara ich smysel a obsah — avšak Soviar veľmi často nevedel uspokojiť jeho zvedavosť, lebo bol nimi ozdobený ako malé decko, ktoré na seba navešia pestré handričky, aby sa stalo zaujímavejším pred sebou i pred druhými. U Soviara to všetko vyznievalo prázdnym zvukom. U týchto robotníkov však znely slová naplno. Vytrhávali ich priamo zo svojho vnútra, a každý výraz bol plný ťažkého života i krve, bol vlastne neoddeliteľnou súčiastkou ich života i krve a keď ho vyslovili, to ani keby kus toho života obetovali.

Jestliže Pavel z prvopočiatku cítil sa po práci ukonaný a neprístupný akýmkoľvek dojmom, poznával neskoršie, že ho to pudí k tým, čo i po skončenej smene vedia utratiť niekoľko slov a dohovoriť sa na ďalšom programe dňa.

— Aká je schôdza?

— Socdem.

— Treba ísť, kamaráti! — ozývali sa s vážnosťou v hlase jedni. A druhí sa smiali:

— Treba. Pozreme sa im na zuby…

Pavel chodil spolu s ostatnými a zo začiatku mlčal. Nevyznal sa. Bol sputnaný a bezmocný proti akýmkoľvek dojmom. Nereagoval, len sa vzdával. Putá, ktorými ho poviazala celodenná úmorná práca, podobaly sa tým obrovským putám rúr, ktoré sa vinuly rôznym smerom po okolí železnej pece. Rúry, ktorými sa odvádzaly kychtové plyny, sputnaly železnú pec s čističom a potom sa prevliekaly obrovskými, mohutnými ohrievačmi. Ohrievače sedely pri peci, spojené širokým potrubím, ako zlí bundáši na reťazi vo dvore. Rúry, rúry od pece k čističu, k ohrievačom a ďalej, spálené, využité kychtové plyny valia sa do komína. Týči sa nahor ako žŕď dávno stratenej zástavy. Od strojovne zas rúry, zas k ohrievačom a ku peci. Je to ako začarovaný kruh, v ktorom blúdi a koluje všetko v nepostihnuteľnom poriadku, aby srdce — ohnivá železná pec — mohlo bez prestávky biť.

S putami ťažkého ukonania na rukách vracali sa domov. Domáci robotníci rozchádzali sa do čiernych kolonií, do nízkych a dlhočízných radov prízemných domov. Smrdely dehtom ich strechy a všetko bolo napáchnuté dymom. Na šnôrach poletovala vzduchom bielizeň a v prašných cestách kutaly sa košeľaté deti. Nič iného nedalo sa očakávať, lebo výzor týchto kolonií sa nemenil. A práve tak nemenil sa život v barakoch, v kasárňach pre slobodných a prespoľných robotníkov. V triciatich štyroch kasárňach pre slobodných a prespolných robotníkov. V triciatich štyroch kasárňach, na desiatich tisícoch postelí odpočívajú ukonané telá, aby v spánku nabraly posily pre budúci pracovný deň. Pľuvajú na dlážku, kričia, povaľujú sa po kavalcoch, hádajú sa i karty hrajú, smejú sa a oblapujú rezignované vdovy po zomrelých robotníkoch, ktoré za nepatrnú almužnu vymetajú z kasární špinu.

Pavel sa po čase soznámil s mnohými robotníkmi zo svojho kraja. Stretával sa s nimi vo vlaku, keď dva razy do mesiaca cestoval so zbytkom výplaty domov, stretával sa na ceste do práce alebo z práce, schádzali sa v barakoch, zamlklí a cudzí v tomto duniacom svete. Len oči široko otvárali a prijímali všetky vjemy vonkajšieho sveta, vážiac ich na váhach polosedliackej nedôvery. A preca — toto mravenisko nespočetných tisícov ľudí, sputnaných jednakou reťazou, jednakým údelom a jednakou v podstate prácou, bolo kmásané a rozdúvané závanom jednakých myšlienok a záujmov, ich dotyk cítili bezprostredne na svojich telách. A preto aj všetky reči, čo kasárňami tiekly, maly akýsi spoločný podzemný prameň.

V tento pozdný predvianočný čas, kedy volebný boj končil sa tesne pred urnami, často sa dostali v barakoch do debaty. Neboli doma na dedinách zvyklí na toľké schôdze. Vypočuli v kostole farára, keď s kazateľnice agitoval za ľudovú stranu, vypočuli ešte sociálnych demokratov, ktorí sa snažili získať najmä priazeň robotníkov… a potom už dosť. Agrárnici len teraz začali sa ukazovať, v tomto roku najviac, a preto ich nepoznali. Vypočuli, pohovorili, a často povzdychli:

— Ej, keby tak dajakú svoju stránku…! Takto nás všetci kmínia.

Tu však, vo Vítkoviciach a na celom Ostravsku, v tom obrovskom priemyselnom kolose, ktorý ich polosedliacke duše dlávil k zemi, tu sa boj rozhorel na plný front. Nebolo možné stáť stranou, nebolo možné strkať hlavu do piesku. A prirodzená zvedavosť ľudí-primitívov pudila ich často vypočuť tú alebo druhú schôdzovú reč, zadrapiť sa za niektorý rečníkov výrok a prichádzať nazpät do baraka s prekypujúcou dušou, v ktorej sa pomaly začaly vzdúvať vlny nového sveta. Prinášali si niekedy aj noviny, nachádzali na kavalcoch pohodené letáky, objavovali na stenách plakáty, a niekedy cez noc objavily sa na múroch domov, na cementových ohradách i na drevených plotoch vyzývavé nápisy: „Voľte číslo…!“

Mihalo sa to všetko piate cez deviate a v hlavách hučalo na stá otázok, ktoré sa nedočkávaly odpovedí. A keď niekto vyrukoval s dajakým tvrdením, posudzovali, hádali sa, súhlasili i odporovali.

Jedenkrát v takej hádke ozval sa mladý, tricaťročný chlap:

— A ja už zas na spolky neverím. Ja už len do toho smrtného spolku som sa zapísal…

Zasmiali sa a tí, čo spolok znali, volali:

— Ty chmuľo! To si dobre utrafil!

Bol vtedy medzi nimi Koreska, domáci robotník z drótovne, ktorý kedy-tedy prichádzal z kolónie do barakov a načúval i shováral sa s prespoľnými robotníkmi. Ten sa so záujmom pýtal:

— Aký je to spolok… tento smrtný?

Člen smrtného spolku odvetil:

— To u nás, na dedine… Farár ho založil. Platili sme dve koruny mesačne. Zomreš, a žena alebo rodina dostane tisíc korún na ruku. Všetci sme zapísaní… okrem niekoľkých.

Koresku spolok veľmi zaujíma.

— A už daktorý z členov zomrel? Zaplatil farár rodine?

— Zomrel. Aj tisíc korún farár zaplatil.

— A koľko že teraz platíte členského?

— Teraz tri koruny.

— To od tej doby, čo ten jeden zomrel, však?

— Hej. Skoro potom. Je to dobrý spolok… istý. Aj v iných som bol, tam len sľubujú a nič nedajú. Aj u sociálnych demokratov som už bol…

Chlapi sa pri tej reči všelijako uškierali. Je pravda, čo sa tu hovorí. Niekoľkí mali skúsenosť až s dvoma-troma spolkami. Lež v niektorom — myslia si — človek preca len má byť. Najmä robotník sa musí organizovať v takej strane, čo by sa zaň zastúpila. V robotníckej.

Po chvíli sa jednému rozležalo v hlave. Hovoril:

— No hej… keď si preskakoval z jednej strany do druhej! Ja, zakiaľ som robil v hore pri dreve, bol som pri socdem…

Vyslovil to s vedomím akéhosi hrdinstva. Veď nebola ešte tak dávna tá doba, kedy pred socialistami na dedine pľuvali, kedy od nich v krčme sedliaci sadali na druhý koniec stola a kedy im aj dvere cez noc vedeli pomazať výkalmi. Preto, aby posilnil dojem svojich slov, dobavil:

— Teraz len všetci kričia a kričia… jeden požiera druhého. Vtedy, keď sme sa organizovali, boli sme všetci zajedno. Aj nám náš sekretár vysvetľoval: Súdruhovia, — hovoril, — socdem… to je grécke slovo a znamená „ruka v ruku“!

Niekoľkí robotníci, ktorí už dlhšie pracovali v závode, zaškerili sa a vyprskli v smiech. Koreska celkom vážne, s vedomím ťažkej váhy slov, vravel:

— To hej, kamarát! Ruka v ruku… ale s pánmi. Či nevidíš?

Pavlovi sa Koreska páčil. Páčil sa mu preto, že bol celkom iný, ako oni, čo zapadli do toho čierneho sveta z hluchých dedín a z lesov. Bol výplodom rušnej priemyselnej oblasti, ktorá vtláčala každému do tváre svoj ráz, bol typickým robotníkom, znajúcim celý v práci hučiaci kraj a všetku tú masu ľudí, ktorá tu žila, ovládaná neviditeľnými silami a spájaná svojou silou. Do Koresku preliala sa za niekoľko pokolení zvláštna krv; nebola výslednicou všelijakého národnostného raženia, hoci otcovia i dedovia pochádzali z poľských, nemeckých i českých rodov: jeho krv bola nasiaknutá všetkým, čo tvorilo tento svojrázny kraj. V nej ozývaly sa všetky vybojované i stratené boje, odohravšie sa v uhoľnom podzemí, na dvoroch fabrík a závodov alebo na uliciach. V nej iskrila zdedená nenávisť proti tým, ktorí vo svojich rukách držali putá štyriciatich tisícov rúk vítkovického robotníctva.

I Koreska sa rád vyprával s Pavlom. Pavel žil so široko otvorenými očami, pozoroval a vnímal všetko, čo naň tak prudko so všetkých strán útočilo, a bol naplnený prirodzeným záujmom o zjavy, s ktorými sa v práci i mimo prácu stretával. Pri dlhotrvajúcich rozhovoroch v barakoch zväčša mlčal. Keď však vyriekol jedno-dve slová, maly čistý zvuk. Bol rozvážny a striezvy — a preto v žiadnom svojom podujatí nepoznal najmenšej bázne.

Volebný boj, ktorý za dlhú dobu zapaľoval mysle voličov, jednej decembrovej nedele sa skončil. Vzdutá a ručiaca jeho vlna opadla ako more pri odlive. Meranie síl, od ktorého si mnohé strany toľko sľubovaly, vyznelo pro socialistické strany neprajnou bilanciou. A najsilnejšie složky vládnej politiky neváhaly dať socialistom výstražnú lekciu.

Hneď po voľbách stretol sa Koreska s Pavlom. Vyňal z vačku noviny, a prv, než začal čítať, pýtal sa:

— Vieš, ako dopadly voľby?

— Viem čosi. Komunisti získali.

— Získali.

Odmlčali sa na chvíľu obidvaja. Potom Koreska zvoľna začal, ako keby z čerstvého chleba odkrajoval:

— Ja k vôli tomu kamarátovi, čo minule hovoril o socdem. Že je to grécke slovo… pamätáš sa? — a nemohol zadržať úsmev.

— Pamätám, — odvetil Pavel. — Nu a?

— Ty mu vysvetli, ako je to s nimi. Má o nich moc krásne predstavy… a to je škoda pre každého i pre všetkých. Pre nás.

— Vysvetli…, — opakoval Pavel v pomalom rozmýšľaní. — Veď by som aj vysvetlil, no ako môžem, keď sa sám ešte dobre nevyznám?

Koreska teraz na voľnej ulici rozložil noviny. Vietor išiel s čiernym prachom a bral mu ich z rúk.

— Vieš, aké noviny sú „Venkov“? To sú agrárnické. Veľkostatkárov chránia, rozumieš! A tak títo páni písali: „Oproti voľbám senátnym pribudlo komunistom vyše 48 tisíc hlasov. To je veľmi vážna výstraha stranám socialistickým. Keď komunisti v dobe svojej najväčšej bezradnosti a rozháranosti, nemajúc vo volebnej kampani dennej tlače, získali toľko voličov, vtedy sú na doziernu dobu bláhovými nádeje socialistov, že zblúdilé robotníctvo sa vráti do ich tábora.“

Tu sa Koreska odmlčal. Potom sa pýtal:

— Čo na to povieš, Pavel?

— Nakoľko tomu rozumiem… páni socialistom dohovárajú. To oni na socdemov, však?

— Hlavne na tých. Vidíš, dobre to rozumieš! To tak, ako keby im hovorili: Hybajte, socialisti, medzi ľud, vychvaľujte mu všetko, čo robíme, pracujte viac ako dosiaľ na obranu našich a teda aj svojich záujmov, odhovárajte ich od komunistov…, lebo bude s nami so všetkými zle! Vidíš, výstrahu im dávajú a karhajú: Čo ste pre Krista boha robili? My sme im pred voľbami všetku tlač zakázali, funkcionárov sme pozatvárali a všetko darmo. Ešte získali…

Záplava slov valila sa do Pavlovho vedomia, vzdúvala sa a opadúvala, aby napokon zostal jediný dojem, že z Koresku hovorí nesmieriteľný bojovník, ktorý je presvedčený o svojej pravde a za tú sa všade a vždy bije. Tá pravda bola však Pavlovi dosiaľ neznáma. On len tak ako z diaľky počul jej hlas, ktorý narážal na rozum i cit ako chlap na chlapa, zoči-voči, žiadajúc si, aby sa s ňou každý priamo vyporiadal.

Koreska, rozchádzajúc sa s Pavlom, vravel:

— Myslel som, že by si mu to mohol vysvetliť. Dám ti tie noviny. Ukáž mu, čo to znamená „ruka v ruku“. S kým sa držia za ruky a kto im radí a kto ich za špatnú prácu karhá…

Pavel vzal noviny, neodvážil sa však robotníkov presvedčovať. Schoval ich pod slamník kavalca a dočkal, až keď Koreska sa zas dostavil do kasárne. Vtedy mu noviny podal a vravel:

— Vysvetlite to sám.

— A ty? — pýtal sa udivene Koreska.

— Bál som sa, že by som to nevedel tak, ako… ty.

Bolo to po prvý raz, čo Koresku oslovil na „ty“.

A v celom kraťučkom priznaní znel jeden základný tón: dôvera a príchyľnosť citlivého Pavla ku Koreskovi tvrdému, rozumnému, odvažitému a odhodlanému bojovať do úmoru za ideu, ktorou bola preniknutá každá buňka jeho proletárskej krvi.

Koreska to pochopil a od tej doby s Pavlom chodil ešte častejšie. Záležalo mu na tom, lebo videl, že Pavel je bystrý a chápe veci tak, ako sú, že napriek svojmu sedliackemu pôvodu vžíva sa do pomerov, sžíva sa s obrovským zástupom robotníctva, čo pod zemou, na zemi i nad zemou lopotí sa tu za kus chleba, a hlavne že má vplyv na mnohých, ktorí z hôr a chudobných kopaníc prišli sem predávať svoju silu. Bol neúnavný vo svojej upovedomovacej práci a bol presvedčený, že stačí získať Pavla, aby mohol vplývať aj na ostatných. Kde bola aká schôdza, nech už v meste, v šenkoch robotníckych štvrtí alebo na závode, brával Pavla so sebou; na schôdzach často prihlásil sa o slovo, rečnil a rozohňoval sa a Pavel mal príležitosť pozorovať, že Koreskove slová zvučia ako dobrý peniaz, ktorý každý rád prijíma. Po schôdzach odchádzali zas spoločne, lebo kasárňa, v ktorej Pavel s kamarátmi býval, bola neďaleko kolonie, v ktorej býval Koreska so svojou rodinou. A keď tak kráčali ulicami, hučiacimi a zaliatymi bielym svetlom žiaroviek, Koreska neprestával rozoberať otázky, vyskytnuvšie sa na schôdzi, lebo boly často také, čo Pavel porozumeť nemohol.

Pri tom niekedy prechádzali miestami, kde Pavel nikdy nebol. Raz na Sliezsku Ostravu, inokedy zas v tú stranu, kde ležal Muglinov; vystupovali na návršia alebo na vysoké, staré a trávou zarastajúce haldy. Pod nimi a potom ďalej, do nedoziernej diaľky ťahala sa ostravská priemyselná oblasť, zahalená hustým dymom. Dym kudlil sa z vysokých komínov fabrík a závodov, biele pary vystupovaly z odpadových kanálov a nad všetkým týčily sa veže šachiet, na ktorých bez prestania mihotaly sa dve, v protivnom smere idúce kolesá a behal paternoster. Boly to dlhé prechádzky a konali ich obyčajne po tie nedele, kedy Pavel necestoval domov. A keď sa zastavoval na návršiach, snažiac sa objímať pohľadom celý kraj, badal Koreska jeho údiv a vysvetľoval:

— Kamarát, na to zrak nestačí. Nenajdeš tu takého miesta, s ktorého bys všetko uvidel. Predstav si, čo sú vítkovické závody. Taký závod tak ľahko nikde nenajdeš. A teraz okolo Vítkovíc, v celom tomto priemyselnom pekle je rozložené na päťsto závodov! Rátaj si všetky bane, rátaj si železné huty, to je ten najhrubší priemysel a prvovýroba. A potom to ide k priemyslu ľahšiemu a môžeš sa zastaviť až pri fabrike, kde vyrábajú najjemnejšie vlákienka do elektrických žiaroviek. Môžeš začať tam, kde odlievajú obrovské bloky zo surovej liatiny, a skončiť zas tam, kde vyrábajú z najjemnejších ocelí a barevných kovov drahé fyzikálne prístroje a najpresnejšie súčiastky mechanizmov. A nie je tu len množstvo kamenouhoľných baní, odkiaľ ide uhoľ do koksovní a na výrobu plynu; sú fabriky, kde sa vyrábajú rôzne chemické prípravky, barvy, soli. Je mnoho textiliek, sú vagonky, automobilky a parom vie, čo všetko.

Pavel bol celý ohromený. Do nedávna žil na pasienkoch a v hore, a keby sa ho kto spýtal na tie stromy, veru… nebol by mnoho navyprával. A tuto hľa — Koreska žije od narodenia, žil krvou otcov i dedov v tomto zakliatom lese fabrických komínov a vypráva tak, že Pavel zrazu vidí všetko. Ako keby miesto komínov mal jedle, sosny a smreky: tamto — to je koksovňa, tu zas jama „Hlubina“, a tamto chemická fabrika. Ovalilo Pavla po hlave, mlčí, zornice do široka otvorené.

— Vieš si predstaviť, koľko státisícov ľudí je sputnané a priviazané k týmto fabrikám a baniam? A čo z toho majú… to ti netreba hovoriť. Sám to cítiš. Na môj dušu — niekedy mi to pripadá ako obrovské bábkové divadlo. My sme bábky… ojoj! Koľko je nás, každý má na rukách i na nohách nitky a za tie ťahá niekoľko pánov. Vo Vítkoviciach Gutmann a Rotschild, aj tu oni a ešte aj iní. Veľa ich však nie je. A my, desaťtisíce, státisíce… my tancujeme!

Gutmann. Rotschild.

Ešte nikdy Pavel tieto dve mená nepočul, až v poslednej dobe hovorilo sa o nich na všetkých stranách.

V poslednej dobe horúčkovitých príprav ku oslavám 100. výročia od založenia vítkovických závodov hovorilo sa veľa o týchto dvoch menách. Novinami prebehávaly zprávy, verejnosť bola pripravovaná na neobyčajnú udalosť, správa závodov vypracovala plán osláv a robotnícke organizácie hľadaly svoje stanovisko. Reformistickí vodcovia prijali plán s nadšením a pripravovali sa na dôstojnú účasť pri oslavách. Správa závodov poskytla im príležitosť, aby mohli účasť bez obáv doporučiť robotníctvu. Bolo rozhodnuté, že každý robotník závodu dostane jubilejný dar: slobodný 100.— Kč, ženatý 150.— Kč a za každý tretí odpracovaný rok — príplatok 10.— Kč.

S medovým úsmevom zahajovali vodcovia schôdze na jednotlivých oddeleniach, svolávali schôdze odborové a zvučným hlasom zvestovali:

— Hľa… jubilejný dar! Správa závodu pamätala tento raz aj na robotníctvo. Našim vlivom bolo dosiahnuté, že… A po oslavách, z ktorých i robotníctvo dostane svoj diel, nastúpime do nových bojov… Za koneč… víťaz…

Boly to hlučné schôdze. Ozývaly sa zlé, nahnevané výkriky. Robotníci sa hádali, dohovárali jeden druhému a hľadali riešenie.

— Čo my… budeme robiť defilírku pred ich zámkom? Do očú by som si musel napľuvať!

— Veď ťa neubudne, — ozývaly sa iné hlasy.

— A za stopädesiat korún tá špacírka stojí!

A zas sa ozval iný hlas:

— Čo si myslíte, súdruhovia? Ešte im máme ďakovať, že nám milostive dovolili vyrobiť pre nich toľké miliardy?

Pavel sa obzrel za známym hlasom. Bol to Koreska. Pripojil sa k nemu. Cítil, že v tomto hurhaji, šumu a kriku je mu najlepšou oporou a že jedine on môže mu správne zodpovedať otázky.

Koreska sa napokon prihlásil ku slovu.

— Súdruhovia, — vravel, prechytávajúc v rozčulení slová, — súdruhovia… my že máme pred zámkom usporiadať defilírku? Nie! Nikdy nie! Za to, čo pre nás i pre našich otcov dosiaľ vykonali? Ja by som vedel, súdruhovia, krásnu defilírku!… Na celom závode hlási sa denne na 600 zranení a onemocnení zamestnancov a ich rodinných príslušníkov. Viete, čo to znamená? To je do roka na 200 tisíc zranení a onemocnení tej armády, ktorá je sputnaná a vykorisťovaná gutmann-rotschildovským kapitálom! 200 tisíc do roka…! Ozvaly sa výkriky súhlasu, ktoré však skoro popadaly do kútov a v miestnosti zahustlo ticho.

— 200 tisíc do roka! — opakoval po tretí raz Koreska, aby zvýšil účin svojich slov. — A viete si predstaviť, koľko ich bolo za celých sto rokov? Koľko bolo obetí katastróf v baniach, koľko ľudí bolo pofŕkané žeravým železom, ktoré ich na smrť popálilo? Koľko ich padlo vo valcovniach, koľko v strojárňach a iných oddeleniach závodu? Koľko ich zomrelo, vycicaných do morku kostí chorobami a hladom? Keby tak mohli títo mrtví kamaráti vstať, keby mohli posbierať svoje rozmliaždené telá a rozdrúzgané kosti a prísť: súdruhovia, čujete…? To by bola, súdruhovia, krásna… defilírka!

Koreska, sadajúc na svoje miesto, zachytil sa Pavlovho ramena. Bol sám priamo v sebe zahlušený tým obrazom, ktorý vyvolal, a nič nevidel. Nepočul ani potlesk väčšej časti robotníkov, súhlasné výkriky a hukot mužských hlasov, ktorý rozkýval priestor medzi stenami. Bolo vidno, že medzi robotníctvom nieto nálady pre účasť na oslavách. A jestliže sa časť robotníctva proti defilírke nevzpierala, činila tak v neodôvodnenej mienke, že by mohla stratiť i tak smiešny jubilejný dar. A ešte viacerí boli, čo sa báli, alebo boli dokonale ubití vo svojom vlastnom úsudku a spoliehali na to, že ich vodcovia za nich dobre, správne myslia.

Dni boly rušné. Robotníci mlčky pozorovali prípravy, čítali v novinách nadšené články predajných žurnalistov, chodili, neprejavujúc svoje myšlienky, okolo vagonov materiálu; drevo, drôt, čečina, celé sklady elektrických žiarovek, žrde a zástavy — to všetko bolo privážané do závodu, k zámku generálneho riaditeľa, ku kanceláriam, k českému i nemeckému divadlu v meste, na všetky cesty, smerujúce k závodu.

Medzi robotníkmi potulovalo sa tým viac neznámych a podozrivých tvárí, čím bližší bol deň zahájenia osláv: tajná policia konala svoju povinnosť.

Pavel celkom zabudol na domov. Boly to také silné dojmy! Pred jeho zrakmi nadobúdal obraz tohoto sveta vždy jasnejších obrysov. A tam, kde bol obraz dosiaľ hmlistý, zadúchal ostrý vietor Koreskových slov. Chmáry sa len pomaly rozptylovaly a strácaly, inokedy sa vracaly a kopily sa práve tam, kde sa Pavel nazdával mať jasno. Bol často bezradný v tej spleti otázok, skrížených názorov, myšlienok a nových dojmov, že sa v nich hádzal ako mucha v pavučine. Bezvýsledne, bezpomocne.

Počul medzi robotníkmi všelijaké reči. Boli aj takí, čo hovorili:

— Prečo máme vždy len vykrikovať? Predstavte si, kamaráti, že by nám jedného dňa tí páni, Gutmann a Rotschild, zavreli bránu pred nosom, že už majú pre seba dosť a že všetku prácu zastavujú. Čo by sme vtedy robili? Odkiaľ by sme vzali chleba?

Otázka pred nimi vtedy vyvstala ako vrch, cez ktorý nevidno ďalej. Veď pravda… stačí zavreť brány, aby dvacať tisíc robotníkov bolo bez chleba. A v kútiku duší rodila sa nesmelo akási vďaka za to, že Vítkovice stoja a pracujú, že dávajú možnosť obživy… a komu už patria, to je vedľajšie. I Pavel vtedy celkom zakolísal.

Nikomu, ani Pavlovi vtedy neprišlo na um, že vítkovické závody by mohly plným chodom pracovať bez toho, žeby pri tom potrebovaly Gutmanna alebo Rotschilda.

Bol to zas len Koreska, ktorý mu pridržal pred očami obraz týchto priemyselných veľmožov. Keď tesne pred zahájením osláv prišiel Pavel do Koreskovho bytu, jeho priateľ sa dlho prehrabúval v záplave pečlive poskladaných novín a výstrižkov, aby napokon začal:

— Tak, kamarát, poplietli ti hlavu s Gutmannom. Ktosi ti ho pekne vymaľoval… a ty hneď strácaš hlavu. Hybajže!

Začal Pavlove predstavy pretierať novými farbami. Farby mal husté. Dobre kryly.

— Aby si vedel… Gutmannov dedo nemal nič, práve tak ako ty nemáš nič. Bol kupeckým pomocníkom akýmsi. A potom písal po kanceláriách. A čo dnes? Dnes polovička Vítkovíc patrí Gutmannom. Ty myslíš, že ich bohatstvo… to sú len tieto železiarne? To by si sa mýlil! Hneď ti poviem…

Vynašiel si noviny a začal Pavlovi vypočítavať, čo je v majetku vítkovických pánov. Pavel nemohol ani postihnúť všetko prúdenie neznámych výrazov a pojmov: bane a koksovne v ostravskom revíre, rudné bane vo Švédsku a na Slovensku, celé železničné trate, kameňolomy, cementárne, uhoľné bane v Poľsku a Nemecku, podiele na vagónkach, sladovne, tehelne, textilky, papierne, celulózky, veľkostatky, obrovské rozlohy lesov — to bolo také úžasné kolotanie bohatstva pred zrakom horniackeho robotníka, že zostal pod záplavou drtiacich faktov zronený a bez slova.

Koreska nedal mu však ani vydýchnuť.

— Toto bohatstvo odhaduje sa na šesť miliard. Raz jeden Francúz vyrátal, že jedna miliarda v zlate… to je tristodvacaťtri tisíc kilo zlata. Keď si vítkovické bohatstvo podľa toho prepočítaš, dostaneš skoro dva miliony kilo zlata. A to máš zas dvacať tisíc metrických centov. Z dvaciatich tisíc vítkovických zamestnancov každý by dostal… meter zlata! Vieš to pochopiť, Pavel?

Pavel zakrútil hlavou a priznal sa:

— Neviem… Nie.

Bolo to celkom prirodzené. Aké zlato? On, ako aj všetci, čo s ním prišli s kopaníc a čiernych lesov do tohto kraja, boli radi, keď sa doma najedli do sýtosti zemiakov s kyslým mliekom. Predstava zlata, pokiaľ ju mali, bola celkom vybájená, bez akéhokoľvek reálneho podkladu. V najlepšom prípade kryla sa s predstavou rôznych ligotavých predmetov, ktoré sa za lacný groš predávajú na jarmokoch, aby nahradily primitívom ich túžbu po ozdobnom šperku.

Metrický cent? Áno, to si vedel predstaviť, často ho dvíhal a odnášal na svojom chrbte.

Zlato však? — nie, sám nemal zlata ani za gram.

Koreskovi sa videlo, že jeho reč o pohádkovom bohatstve Vítkovíc na Pavla nepôsobila. Snažil sa ako najlepšie mohol vyjasniť Pavlovi túto vec, lebo vedel, že len vtedy, keď si Pavel uvedomí tieto obrovské sociálne nespravodlivosti, bude schopný chápať aj spôsob boja proti nim.

A preca — mlčanie Pavla nebolo vyvolané nechápaním, hoci sa k tomu zprvoti priznal, ako skôr úžasom a ohromením. Nie, nemal predstavy zlata, mohol však predpokladať, aké bohatstvo predstavujú všetky tie bane, závody, fabriky, železnice, veľkostatky. Nebolo uňho číselného výrazu pre toto bohatstvo, vedel však, že je to voľačo nezmerného, čo sa vymyká pochopu a teda aj predstave. A jestliže mal jediné merítko — cenu otcovej zadlženej chalupy s niekoľkými kúskami polí, vedel vopred, že merítko nedostačuje. Napokon musel sa spokojiť vedomím, že sú na svete ľudia, ktorý sa bohatstvom až zadŕhajú, ktorým je všetko dovolené a ktorí si pravdepodobne všetko dovolia.

Pavla to zasiahlo hlbokou ranou. Po celú zpiatočnú cestu domov do baraka hnaly sa mu neurovnané myšlienky hlavou ako mračná. Prechádzajúc cestu, videl z diaľky, ako robotníci obtáčajú slávobránu čečinou, viažu farbisté papiere a zástavky, montujú elektrické žiarovky. Všade bol ruch, všade znamenie širokosiahlych príprav bilo do očú a útočilo na smysly. Hľa — voľakde už počul, že celé oslavy vyžiadajú si nákladu niekoľkých milionov. Načo je to, nevedel pochopiť. Prejde niekoľko dní, umlknú hudby, svinú sa zástavy a čečina sa pohodí na smetiská. Sláva spľasne a šedivé dni budú sa míňať tak ako predtým, robotníci pôjdu do práce ako vždy, aby sa ako vždy vracali ukonaní.

Celú noc, celú noc nedalo Pavlovi pokoja.

A keď sa ráno — bolo to v sobotu — poberal do práce, mal hlavu zvnútra rozbitú nárazmi myšlienok, ktoré sa zmietaly a kolotaly v mozgu, čo po celú noc horúčkovite pracoval.

Práca hučala ako hora na jar. Nádražie bolo zasypané mokrým snehom. Topil sa a medzi koľajnicami stály smutné mláky, po ktorých horeznačky plávaly mračná. Zima zaliezala za nechty, bola surová a vlhká; neiskrila.

A preca bolo všetko ako inokedy. Vagony behaly nádražím, rušne dymily a odfukovaly bielou parou, ostrý hvizd zostával trčať vo vzduchu a po ľanových dráhach vážne a tichúčko šinuly sa vozíky dvoma smerami. Sucho znel koks, presýpaný z vagonov do nádrží, sucho znela rúda i vápenec, miznúci v podzemných útrobách, aby sa napokon zpod zeme vyniesol po výťahu nad kychtu pece.

Pavel dnes pracoval nečujúc, nevidiac.

Zbadali to na ňom.

— Čo je ti, Pavel? — spýtal sa ho jeden z krajanov, Vozár, čo s ním spoločne pracoval. — Si ani bez ducha. Čo sa ti porobilo?

Pavel odbil otázku rozpačitým úsmevom.

— Nič mi nie je. Tak… Človek o všeličom rozmýšľa…

Nepriznal sa. Bol nateraz samojediný s tým, čo naň zaľahlo a strebalo všetky predstavy aj sily.

Čo to bolo? Čože to bolo?

Ešte nikdy necítil sa Pavel natoľko rozpoltený a nikdy nemal takých pocitov, ktoré by z bolesti prechádzaly v sžieravý hnev.

Vítkovice. Miliardy. Za osem hodín práce — dvacať korún. Oslavy za niekoľko milionov. Šesťsto zranení a onemocnení denne. Gutmann a Rothschild. Defilírka pred zámkom generálneho riaditeľa.

Mihalo sa to ako dobre zrobený film, pred ktorým človek zatína päsť. A napokon vpil sa do bolestnej predstavy: proti tým uhoľným a železným kráľom, proti miliardám, o ktorých nemajú ľudia jasného pochopu, postavila sa vzpomienka na vlastnú mať. Leží, neboráčka, akiste kdesi v kúte preplnenenj nemocnice. Mala dať nový život — a možno, že ju za to stihne smrť. Leží, potrebuje kľud — a ona sa naopak rozbolestňuje úžasnými obavami, ako starý Huščava zaplatí nemocenské trovy. Mamka akiste myslí nie na to, aby sa zachránila, no na to, aby mohla čím skôr z nemocnice odísť, aby pre jeden ustaraný život nevzrastal na gazdovstve dlh. Pavel poznal mamku príliš dobre, než aby sa mohol pozbaviť týchto myšlienok. Vedel, že tomu tak je, možno, že mamka je už dokonca doma, že sa sama domov pýtala a premáhajúc bolesti, ďakovala sestričkám i lekárovi, že ju… uzdravili. Možno, že došla domov, aby znovu…

— Pozor!

— Na bok!

Nevediac, či sa to týka jeho, uskočil na bok práve v tom okamihu, kedy bežiaci vagon bol už tesne za jeho chrbtom.

Uskočil nešťastne: šmykol sa po mokrom, zasneženom pražci a padol na pravú ruku. Skríkol bolesťou a zaseknul zuby do spodnej pery až z nej vytryskla krv.

Pribehli, obkolesili ho so všetkých strán a pomohli mu na nohy. Držal poranenú ruku pred sebou celkom bezradne — zobudivší sa práve zo sna. Bože môj — ako k tomu došlo?

Kamaráti pozerali ruku a pýtali sa s účasťou:

— Zlomená?

Pavel krčil ramenami, sykal bolesťou, pred každým dotykom ruku odtrhoval, a iný zaň odpovedal:

— Čo by… zlomená! To budú asi len kôstky v zápästí poprehadzované. Ale bolí to, potvora…

V nemocnici Pavlovi kôstky srovnali, ošetrili, poviazali ruku bielym obväzom a poslali ho domov.

— Môžete za štrnásť dní odpočívať… kým sa vám kĺb neusadí.

Bola sobota. Dostal výplatu a išiel s ostatnými domov, celý zronený a dohnevaný. Ruka veľmi bolela. Vlak hrmel po vybitých koľajniciach, vo vozni bol neznesiteľný vzduch a cesta nemala dnes žiadneho konca.

„Môžete za štrnásť dní odpočívať!“ — Niekto by tie slová prijal ako sladký cukrík. Pre Pavla boly horkou piluľkou. Odpočívať! Práve teraz, kedy bude otec pýtať peňazí na nemocnicu.

Po ceste od vlaku až domov neprehovoril temer ani slova.

Vozár, ktorý k nemu vo Vítkoviciach prvý priskočil, aj teraz išiel vedľa neho. Ostatní, zaujatí hlučným rozhovorom, dostali sa od nich ďaleko vpred, do tmy večera.

— Čo tak bežíte, ako keby ste otca zabili? — skríkol za nimi Vozár.

— Eh… nechaj ich, — vravel Pavel, — veď ktože by na mňa čakal?

Skutočne. Vliekol sa dnes, potláčajúc bolesť, pomalšie a nohy mu v snehu viazly ako dosiaľ nikdy.

Bola úplná tma, keď došiel domov. Dvor bol zatarasený hromadami odhádzaného snehu. Keď prechádzal okolo stajne, zbadal pablesk žltého svetla a šušťanie slamy. — Otec krmí, — pomyslel si a zašiel priamo do izby.

V izbe bola dvojnásobná tma.

— Kto je? — ozval sa hlas z kúta, kde bola rodičovská posteľ.

— Mamka…! Vy ste doma?

Pavlovo podivenie nedalo sa skryť ani tmou. Bol to skôr výkrik ako otázka. Stará Huščavová namáhavo sa posadila na posteli, natriasla a podložila si podušku a odpovedala:

— Doma. A či ťa to neteší?

— Neteší…! Hm — neteší! Akože ma to má tešiť, keď vidím, ako sa presilujete? Už ste mala dočkať v nemocnici, žeby ste celkom vyzdravela.

Matka vycítila v jeho hlase výčitku. Vedela, že Pavel dobre smýšľa a chcela ho uspokojiť.

— A veď som ja zdravá! To ja… len tak odpočívam po chvíľkach.

Bol by jej veril, bol by chcel veriť. Veď to bola jeho mať. Práve preto však znal ju Pavel príliš dobre a v jej hlase našiel skrývanú bolesť. To, o čom ešte dnes ráno v práci rozmýšľal, čoho sa obával, sa splnilo.

— A čo si nezažnete lampu?

— Nu, netreba, keď roboty niet… Môžeš zažnúť, ak chceš.

Postavila Pavla pred zdanlivú nemožnosť. Celá pravá ruka bolela a bola zaviazaná; nemal voľných prstov. Preca sa však vynašiel. Položil zápalky na stôl, pravým, na obväze zaveseným predľaktím pridržal krabičku a ľavou rukou zažal. Vyskočil radostne malý ohník a potom hneď zhasnul. Stačil však, aby Huščavová mohla postihnúť nešťastie a slabo vykríknuť:

— Čo je s tebou… Pavel?

— Upadol som.

— Veľmi?

— Nie. To sa skoro zahojí. Až sa kĺb usadí… Prejde pár dní a pôjdem robiť, — odvetil nakoľko mohol pevným hlasom.

Previnil sa sám pred sebou ako mamka. Bol by schopný ešte dnes-zajtra strhnúť obväz s ruky a prihlásiť sa znova do roboty, premáhajúc bolesti. Bol si príliš jasne vedomý, že nehoda prišla nevolaná — nečakaná a že mzda, ktorú tak stráca, mala už v gazdovstve predurčené miesto, hoci otec sám peňazí nikdy nepýtal.

Starý vrátil sa zo stajne a málo chýbalo, že nepustil z ruky cylinder lampy, keď zažíhal a zbadal Pavlovu ruku v obväze.

— Čo je… Pavel?

Nemohol sa ani pýtať ináč, ako jeho žena.

Pavel sa vyhýbal odpovedať podrobne na všetky otázky, ktorými ho zasypávali. Upadol, zranil ruku a dosť. Na tom sa nedá nič meniť a preto škoda o tom hovoriť. O jednej ruke pracovať nemôže. Preto prišiel domov.

Prišiel domov prv, než vo Vítkoviciach rozhorely sa dávno pripravované oslavy. Nevidel nič z toho, čo zaujímalo v tých dňoch najširšiu verejnosť, nečítal nič z toho, čím sa zaplňovaly stránky všetkých časopisov. V nich životopis generálneho riaditeľa striedal sa s nástinom rozvoja celých závodov; chvála sociálnej pečlivosti o robotníctvo bola zas vystriedaná fotografiou a zprávou o tom, ako vznikala umelecky rytá banícka palica, ktorú závody daly mestu Ostrave ako čestný dar. Do všetkých svetových strán rozletely sa objednané reportáže o hlavných dňoch osláv.

Pavel doma nečítal novín a preto o tom nič nevedel. Len ten úžasný dojem z príprav, ktoré pred oslavami na všetkých stranách pozoroval, z rečí, ktoré od Koresku i od iných robotníkov počul — len ten dojem si priniesol, aby ho konfrontoval s domácim svetom. A preca bolo mnohé, čo si nemohol predstaviť.

Nariekanie sirén a jačanie všetkých píšťal, ktoré oznámily celému ostravskému kraju zahájenie osláv, nedošlo až sem medzi úzučké dolinky a zalesnené vrchy. Tu len mrazivý vietor dúchal zo severa a hvízdal v komínoch plačlivé škály.

Tu — bola v izbe tma, keďže sa večer nič nerobí, a v chlieve poloslepý lampáš, čo horko-ťažko rozráža smradľavú tmu. Vo Vítkoviciach vojenské reflektory krížom-krážom poroztínaly oblohu, ktorá i v pozdnej noci bola bledo-ružová žiarou železných pecí a nespočetných žiaroviek. Tisíce elektrických svetiel zdobilo rezidenciu generálneho riaditeľa, tisíce žiaroviek na všetkých závodných budovách, po hlavných cestách a vchodoch do závodu.

Od jamy „Hlubiny“ k centrálnemu riaditeľstvu a od Zábřeha okolo závodného výboru týčily sa vysoké drevené stožiare s vlajúcimi zástavami a slávobrány s bohatou výzdobou a ovenčením. Zelená čečina ako pozdrav ďalekých lesov — a Huščava ako aj ostatní, čo v tých lesoch bývajú, nemajú čečiny ani na postieľanie statku. Keby si starý Huščava zaťal sekerou do prstu alebo do nohy, nebude veru žena vedeť, odkiaľ kúsok plátenej handry na ranu vziať. A v diaľke za horami, v hučiacom železnom kraji vzdúva sa do vetra tisíce zástav v národných barvách: nad dielňami, nad úradnými budovami, nad riaditeľovým zámkom a ďalej aj v Ostrave na obytných, závodných i verejných budovách kričia na veľkú slávu.

V nádherne osvetlených divadlách, v nemeckom i českom, za účasti škrôbených pánov i hodvábnych dám poriadaly sa slávnostné predstavenia s najlepšími hereckými silami — a tu, za čiernymi horami, pri iluminácii mrazivej hviezdnej noci odohráva sa divadlo trpného zomierania, bo celý kraj je chorý.

Chalupami kráča neúprosný hlad, zakiaľ v palácoch priemyselných veľmožov poriadajú sa hostiny.

Nie, Pavel nevedel toto všetko, a preca nadostač bol pobúrený tým, čo v sebe — vďaka Koresku — tento raz do domu priniesol.

Keď ako-tak privykli k Pavlovmu úrazu, vyviazala sa reč z prvopočiatočného údesu a tiekla širším tokom spokojne ako voda po rovine.

— Ešte ste mi ani nevraveli, — obrátil sa Pavel k otcovi — akože u vás tu dopadly voľby?

Huščava až po chvíli odpovedal:

— Môžeš vedeť. Ľudáci majú ešte vždy najviac, hoci vraj veľa hlasov stratili. To všetko pre farára. Ten ti tu robil v poslednej chvíli… zle-nedobre. Vyhrážal sa celkom verejne: kto nebude voliť s nami, nedostane ani hriechov rozhriešenie. Ba ani deti že krstiť nebude, ani po kresťansky pochovávať. Akosi veľmi sa vystatoval. Nu… a mnohí sa naľakali.

Pavel nechal otca hovoriť. Bolo mu nezvyklé počúvať ho pri tak dlhej reči — otec ináč veľmi zriedka hovoril. Napokon sa spýtal:

— Nu a iné stránky?

— Každý dostal niečo. Aj agrárnici dostali… to za tú slamu. A sociáldemokrati tiež čosi. Nu… a tohoto roku dostali komunisti viac ako predtým. Sedemdesiatdeväť hlasov. To za to, že prišiel aj ich rečník. Jeden robotník… neviem ani odkiaľ. Hovoril verejne: ,Kamaráti, takto to už nemôže dlho trvať!‘ Nu… a tak ľudia volili komunistov. Ja sám…

— Sedemdesiatdeväť hlasov… Sedemdesiatdeväť…

Pavel ako keby si to najprv srovnával v hlave. Pred očami defilovala celá dedina, títo chlapi, čo v štyriciatich rokoch majú výzor starcov, ženy vyvandrovalcov, s ktorými majú deti a preca ich ani dobre nepoznajú, mládenci, ktorí nemajú roboty, no majú silné ruky a trpia láskou. Všetkým sa do cesty postavil balvan ťažkého života — a odvaliť ho nedaj bože. Všetci cítia, ako čosi-kdesi bolí, nieto tej palice, o ktorú by sa mohli oprieť, nieto toho sľubu, ktorému by po toľkých sklamaniach boli ochotní veriť.

,Ja sám…‘ — priznal sa starý Huščava a Pavel porozumel.

Jeho otec volil komunistov. Volil ich práve tak, ako temer všetci ostatní: spýtaj sa ich, čo je to komunizmus, nepovedia žiadnej definície, spýtaj sa ich však, prečo tak volili a oni povedia: Kamaráti, takto to už nemôže dlho trvať. Vyňuchali zo vzduchu, vycítili z rán, ktorými sú bičovaní, že tak, ako sa hojdá neistá zem pod ich nohami, hojdá a svíja sa celý svet.

Nech sa už úfali, že zvolení komunistickí zástupcovia postarajú sa o nápravu, alebo nie, nech už vo svojej naívnej dôvere očakávali okamžité svalenie tiarch a uľahčenie alebo nie — to už bola vec tých, čo kupčili s demokraciou, aby sedliačikov a drotárske vdovy vyviedli z omylu. Napriek všetkým podobným neujasnenostiam bola tu jediná vec, o ktorej voličia vedeli:

Protest!

Takto to už nemôže dlho trvať!

A o tom boli presvedčení všetci bez výnimky. Všetci tí, ktorí volili komunisticky, keď už nevedeli nič viac, tedy aspoň to, že protestujú.

Na druhý deň, bolo to v nedeľu popoludní, prišla neočakávane do Huščavovho domu tetka Hlušková, poštárka. Priniesla domazaný list — a nik nevedel, čo od neho očakávať. List ležal na stole a dlho sa nenašla ruka, ktorá by sa po ňom vztiahla a otvorila ho. Ako keby každá nezvyklá vec — a list v dedine je nezvyklou udalosťou — prirodzene prinášala nešťastie. Hlušková bola príliš ženou, než aby sa vedela zbaviť zvedavosti. Postávala, spravila dva kroky ku dverám, potom sa však vrátila a sadla si k Huščavovej na posteľ. Pavel vtedy vzal so stolu list a otvoril ho. Dlho sa doň pozeral, vidno, že lúštil akési kostrbaté písmo a nevedel sa dobrať obsahu. Keď otec prisadol bližšie, podal mu list:

— Nu… prečítajte!

— Veď už povedz sám, kto to píše…

— Ondro píše.

Ondro!

To meno zapadlo do izby ako hrom z čista-jasna. Ondro píše! Zabudli temer celkom na Ondra a len stará Huščavová niekedy utratila zaňho v noci otčenášik. Ondro sa vytratil z chalupy do sveta a nezostalo tu po ňom nič, svet sa mu otvoril a pohltil ho, ako pohltí každoročne toľkých z tohoto kraja. Odišiel — odišiel. Viac sa nespomína. Bo býva už tak, že sa po čase každý vráti. Hlboká voda sa otvorila, keď do nej zrazu padlo meno: Ondro!

— A čo píše Ondro… povedz preca! — zabedákala mať v zlej predtuche.

— Čo píše!… Nič dobrého. Gazda ho bije… a tak sa pýta domov.

Huščavová vybuchla v plač:

— Nevravela som? Ja som to vedela… ja som ho nechcela pustiť do sveta… také chlapčisko! — a zaborila hlavu do podušky, vzlykajúc.

Poštárka ju tešila:

— A veď možno, ho gazda len raz udrel, a chlapec si už myslí boh vie čo. Veď to nie len tak… ísť do sveta za džarka. To aj dačo musí vytrpeť…

Huščavu ani keby udrel obuchom po hlave. Hľa — toho neočakával, na to nepomyslel. Na um mu neprišlo, že by Kanitra mohol jeho synka biť. A či mu ho dali nato, aby ho bil? „Kúpim ti novú halenu,“ — hovoril vtedy Kanitra Ondrovi, — „a pôjdeš spievajúci.“ Ba… plačúci. Bitý a hladný akiste. Ba aj halenu mu sotva kúpil… Bolo mu horko na duši i v ústach. Vyšiel z izby von, aby nemusel počúvať ženin plač. Na dvore ležal sneh, vysoký a zmrzlý. Slabušké slnce si na ňom ukájalo smäd. Nad zasmušilými horami poletovaly sivé chmáry a mračná. Od chalupy k chalupe — úzučký biely chodník. Oj… chcel by sa rozbehnúť po ňom, pod oknami sa zastavovať a všade sa ponosovať: Ondra mi bijú! Pomyslel si však, že by mu ľudia vyhadzovali na oči jeho vlastný nerozum: Treba vám bolo? Také chlapčisko usoplené… a už ho vyženú do sveta! Snáď by boli mali aj kus pravdy. Preto nevykročil chodníkom, zostal stáť pred domom a sžieral sa mlčky vlastným bôľom.

Pavel vyšiel za ním a pýtal sa tiež:

— Nevravel som vám, otec?

Huščava sa strhol plný hnevu a vyhriakol:

— Už aj ty na mňa lezeš? Málo je toho, čo ja… čo ja sám…?

— Neleziem, — mierni ho Pavel. — To sa už odčiniť nedá, ja viem. No ja som to hneď vedel. Aj som vám vtedy vravel.

Huščava si ťažko povzdychol:

— Vravel si, Pavel, vravel. Lež vtedy… už bolo neskoro. Vtedy už bol Ondro ďaleko za horami.

Ťažká chmára zaľahla nad Huščavovou chalupou. Dujú vetry so všetkých strán — a zahnať ju nijako nemôžu. Starý chodí s mrakom na čele, s hlavou schýlenou a bez jediného slova. Huščavová za chvíľu chodí po izbe, za chvíľu zas vzdychá a leží — a vždy len plače. Pavel zatvrdnul a o veci už vôbec nehovorí, bo vie, že tu nieto žiadnej pomoci.

Pavel len rozmýšľa… a pred ním sa vybavuje ostro odstínený obraz. Hľa — kdesi ďaleko vo svete, vo veľkých mestách stoja obrovské paláce a v nich… parom vie, Pavel si ani predstaviť nemôže, ako je v nich ľuďom dobre žiť. Vie len, že majú všetkého dostatok, že majú vybrané jedlá i vína, zábavy, hudbu a hry. Ďalej jeho predstavivosť nesiaha, ba ani nemôže. A teraz tiež vie, že je možno na svete robiť milionové oslavy, ktoré o niekoľko dní spľasnú bez sledu; niekoľko jedincov sa bude tešiť, že z uponíženia, biedy, krvi a potu desaťtisícov ľudí vyrástol jedovatý kvet ich miliardového bohatstva… A tu doma, v chalupe obkolesenej horami a priklopenej šedivou oblohou, nemajú peňazí, aby vyliečili nešťastnú matku rodičku, nemajú dosť zemiakov, aby mohli zostať všetci doma… a musia sa roztratiť po svete, drhnúť, mlčať, trpeť, tak ako on a Ondro, ktorý musí dokonca ešte v detskom plači niekde po maštaliach usínať.

Tak rozdelil si Pavel ľudí na dva tábory: prvý obrovský tábor tých, čo trpia, druhý tábor tých, čo si veselo žijú z utrpenia prvých. Bol to jasný obraz, tým jasnejší, že na ňom dominovala jediná rozhraničujúca čiara. Stačil však, aby z tých úžasných poznaní a dojmov otváral Pavlovi nové obzory…

Jedného dňa, keď zašiel Pavel do Zuzinho domu, vzpomnel si na túto vec. A tak pomaly, bez toho, že by s ňou kedy takto hovoril, začal odkrajovať reč:

— Ty, Zuzka, pozri: sú na svete ľudia, že sa nikdy nemusia starať, čo budú zajtra jesť. A zas my… ty a ja na príklad… nikdy nebudeme vedeť, či…

— Nu… čo sa ti zas porobilo, Pavel? Také smutné reči.

Zuza poslednou dobou ani keby žila na úslní. Dobre jej bolo, celá sa rozozvučala sladkou piesňou, ktorú okrem nich nik iný nepočul.

Pavel ju pritiahol k sebe na lavicu, blízko, ešte bližšie… privinul ju a bozkával.

V tom okamihu práve zaklopal ktosi na okno.

— Kto je? — vytrhla sa Zuza z Pavlovho objatia, slastne rozochvená.

— Ja, Tutkuľa!… Otvorže, Zuzička moja!