ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď sa dvojtýždňový Pavlov odpočinok chýlil ku konci, vybral sa v sobotu skoro ráno do Vítkovíc k lekárskej prehliadke; v pondelok mal nastúpiť do práce.

Keď sa večer predtým lúčil so Zuzou, prosila ho:

— Pavel, nezabúdaj na mňa… nenechaj ma v hanbe teraz, keď tetka Tutkuľa všetko vie. I tak o tom bude hovoriť celá dedina…

— Kto sa nám bude do našich vecí miešať, toho na môj’ dušu prežehnám päsťou, — vystatoval sa Pavel. Myslel to však veľmi úprimne.

S otcom sa rozlúčil veľmi krátko.

— Nedovoľte mamke robiť, lebo bude nešťastie. Zuza hovorila, že sama príde pomôcť, kde čo treba!

Otec však načieral z iného prameňa:

— Nuž… my sa tu už dajako obídeme. Len ty žeby si dal pozor… sám na seba. Vieš, ako je to, keď nezarábaš. Ty sa vyvaruj nešťastia, a my už…

Na tom sa rozišli.

Vrátil sa do sveta železa a uhlia. Privítal Pavla tak, ako keď na hladkú dosku stola snáša sa prach: celkom ľahostajne. Pavel zapadol ako prášok, ako drobulinká omrvinka do toho hučiaceho priestoru, kde sa každý jedinec musel strácať bez sledu a bez ozveny. Vedel, že tam, kde sa teraz položila jeho noha, o krátku chvíľu prejde sto, tisíc ľudí, prejdú rôznymi smermi, budú mať rôzne ciele i rozličné záujmy a budú sa práve tak ako on strácať v šedivom množstve, čo sa valí ako jarná rieka — bez tvaru a s veľkou silou.

Dnes prichádzal do Vítkovíc starý Pavel s novým ťahom v tvári. A skutočne, keď sa ešte v ten deň po lekárskej prehliadke stretol s Koreskom, ten sa až zarazil:

— Nu, čo je s tebou Pavel?… Ako si zostarel, alebo kieho čerta…

— Od čoho? — rozosmial sa Pavel nakrátko. Potom však preca, rozmysliac si, pripustil: — Nebol by div, zostareť od tých starostí. Myslíš, že to samá radosť tam — doma? Veru, do zúfania!

Koreska sa viac nevypytoval. Vedel, že Pavel v príhodnej dobe začne sám.

Na druhý deň dohovorili si schôdzku.

— Kam? — pýtal sa Pavel.

Pôjdeme sa pozreť po meste, po Ostrave. Beztak si tam ešte ani poriadne nebol.

Bola to príjemná januárová nedeľa. Vzduchom poletoval mrazivý prach. Pri cestách ležaly špinavé hromady snehu, ktoré dosiaľ nemali času odviezť k haldám. A ďalej, kde sa otvorily ulice, kde cesty vybehly z domoradov na voľný priestor, v slabuškom slnci iskrily sa pláne. S vysokej haldy svážaly sa deti na saniach.

Kráčali po vítkovickom námestí.

— A ináč… ti bolo dobre doma?

— Nu, prečo nie? Myslím, že by som sa mal skoro aj ženiť, — pochválil sa Pavel Koreskovi. Bolo mu dobre, že môže hovoriť o Zuze, tie slová voňaly ako čerstvý, teplý chlieb. A Zuza sama… či nebola taká?

Zastavil sa na ceste a zvrátil hlavu, premeriavajúc mestský kostol od schodišťa až ku špici veží. Bola to prekrásna gotická stavba, akej Pavel nikde dosiaľ nevidel. Kostolu pobok rozložila sa mohutná fara.

— Dnes akiste bola Zuza v kostole…, — spomnel Pavel.

— Chodí?

— Chodí, — priznal sa Pavel. — Ja sám už nie. Už dávno som nebol. No Zuza preca ešte kedy-tedy ide. To už je tak, na dedine. Farárovi pri voľbách veľa odpadlo, hnevajú sa naň… do kostola však idú. To je iné.

Koreska sa na chvíľu zamyslel.

— A ty, Pavel, povedz: chýba ti niečo, keď neideš? Pociťuješ dajakú… prázdnotu v sebe? Nepotrebuješ kostola?

— Nie! — A keď to veľké slovo z neho vyšlo, bolo možno badať, že nie je vynútené. Zieral pri tom na Koresku tak prosto a jasne, ako sedí pri potoku nezábudka.

— Nu, vidíš: ty nepotrebuješ kostola, ja ho nepotrebujem tiež, a keby si sa mohol spýtať všetkých, čo tu okolo nás po ulici chodia, našla by sa nás veľká väčšina. A preca…

— Tak komu bol potrebný? Kto ho dal vystavať? — pýtal sa so záujmom Pavel. — Azda nie títo…

Koreska sa hlučne rozosmial a nadviazal odpoveď:

— Ba práve… títo, ktorých myslíš. Gutmann a Rothschild tento kostol dali za vlastné peniaze vystavať. Oni ho veľmi dobre môžu potrebovať. Zakiaľ budú farári po kostoloch kázať, že čo cisárove, patrí cisárovi a čo božie, bohu, do tých čias budú stavať katolícke aj iné kostoly, hoci aj židia. Veď si predstav… oni sú aj patronmi tohto kostola!

Pavel otváral oči dokorán. Koreskove slová znely nezvykle strmo a dopadaly priamo bolestive, keď odkrývaly nové nepoznané rany, hnisajúce na tele ľudí. A preca Pavel počúval pozorne a vmýšľal sa do všetkých obrazov, ktoré mu jeho priateľ pred očami premietal, učil sa postihovať podstatu vecí a javov a domýšľať sa skrytého smyslu. A Koreska gestikuloval živo rukami, tvrdil, vysvetľoval. Celé pokolenia kráčaly jeho slovami, sohnuté pokorne pod ťarchou kríža, trpezlivé, odovzdané do vôle božej a sputnané prikázaniami a zákonmi ku väčšej chvále a sláve vyvolených, proti ktorým búriť sa bol by… smrteľný hriech. Gutmann a Rothschild, patróni vítkovického chrámu, ústami farára si zabezpečovali poslušnosť desaťtisícov rúk, ktoré valia vpred ich zlatú guľu imania, aby za cestou rástla…

— To však ešte málo, — pokračuje Koreska a ukazuje na vysokú vežu kostola. — Ty myslíš, že to len zvonica, však? To by si sa, kamarát, mýlil. Bol by to príliš veľký luxus a nevyplácal by sa. Zakiaľ nemalo mesto vodovodu, bol na veži rozvodný rezervoár a pod vežou dňom i nocou buchotal výtlačný motor. Tak vidíš, nie len nalievanie útechy do sŕdc slabých s kazateľnice, no aj rozvádzanie vody potrubím starého kedysi vodovodu. Gutmann a Rothschild sú síce rádi, keď ich robotníci po kostoloch fňukajú… sami však nemajú tak nepraktickú náturu.

Reč liala sa z Koresku prúdom a Pavel bol znovu zráňaný novými poznaniami. Dnes však prijímal už tieto rany s radosťou, ako človek posypaný vredmi, ktorý vie, že tu nič iné nepomôže ako — rezať. Skúsenosť z prvých rán činila ho odolnejším, a on tie nové prijímal smelo, s úsmevom.

Mráz chveje sa vzduchom ako neviditeľný prach. Skoro zašli až za šachtu „Hlubinu“. Ulica vystrela sa pred nimi tichá, zimomravá. Továrne boly ako kocky, jednotvárne, rovné a striezve, so sklennými strechami a širokými oknami. Nad nimi pnuly sa ľahké konštrukcie šachetných veží. Zo smradľavých kanálov vystupovaly biele chmáry mrznúcej pary.

— Až zas prídeš domov, povedz to svojej Zuze… o tunajšom kostole. A vôbec… všetko jej povedz. Veď žena nemôže byť ako dub. Keď nepohneme ženami, nepohne sa vpred nič. Ženy, kamarát, to ti je moc dôležitá otázka.

Pavel nevravel nič. Šiel touto cestou dnes nie prvýkrát. Okolo šachty „Hlubiny“ prešiel už viacej razy, hlavne v robotný deň. Dnes je nedeľa, zatichlá v priezračnom mraze, ticho leje sa zovšadiaľ. Hľa — neďaleko pojazdný jaráb nehnute týči sa do výšky ako výstražný prst. Kamenná dlažba ulíc je poroztínaná koľajnicami normálneho rozpätia i úzkokoľajnej dráhy. Kdesi nablízku naplno dunia obrovské sotrvačníky elektrocentrály. To je jediný ruch, jediný zvuk z miesta, kde sa pracovať neprestalo. Ináč všetky veci okolo jamy „Hlubiny“ sú dnes mrtvé, tiché a bez pohnutia.

— To je pravda, — začal zas tam, kde Koreska skončil, — ženy sú veľmi dôležité… aby sa svet hýbal. Ja práve teraz rozmýšľam o Zuze, o sebe, a už ma to trápi dlhšiu dobu. Vieš… ja by som sa ženil, aj Zuza by súhlasila, len neviem, ako do toho. Jej muž udajne zomrel v Amerike, no Zuza nemá o tom žiadnych listín, žiadneho úradného potvrdenia. A bez tých farár sobáš nepovolí.

Koreska na okamih vrástol do dlažby a potom prudko vykročil:

— Načo ti farár? Azda by si sa nehanbil, Pavel! Podkladať sa farárovi, prosiť ho o povolenie… a strkať mu groše do gágora! Čuješ…?

— Mne farára netreba, — odpovedá Pavel s rozvahou, — a snáď by napokon aj Zuza pristala… bez farára, aj otec. No naša mamka, celá dedina, všetci… ty si to nevieš, kamarát drahý, ani predstaviť…

Blízko nich viselo vo vzduchu obrovské potrubie vysokých pecí, trčaly veže Martinových pecí a všade, všade dookola rúry, nádrže, vagony. Zajtra a po celý týždeň a vždy hukot, náhlenie, pískot, vrava a ryk. Široké chladiče s kudliacim sa dymom a parou… zdá sa, ako keby tie obrovské staviská boly zachvátené nevzblknuvším dosiaľ požiarom.

Koreska zadiera vždy ďalej:

— Tak keď aj Zuza pristane, na čom si ešte lámať hlavu? Ani farár tvoje šťastie nezaloží, ani tí, čo by nad vami azda ohŕňali nos. Svoje šťastie stvoríte si len vy sami, Pavel, ty a Zuza. Pozri… ty si robotník, ona má chalupu a kúsok role. Môže však prísť doba, že teba z práce prepustia a jej pole predajú na dlžoby — a čo myslíš: pomohol by ti v biede farár? Mohol by si sa uspoľahnúť na tých, čo vás vysmievali alebo vami opovrhovali? Zostane len to, čo je vo vás. Vaša sila. Vaše presvedčenie, že robíte dobre.

— Veď preto hovorím, — vpadol mu do reči Pavel, — preto aj rozmýšľam. Zuza je dobrá a myslím, že mi verí. Prídem k nej a poviem: Zuza, tak a tak, farára nám k láske netreba… a nech si čerti vyskakujú proti nám.

Cez špinavý potok, z ktorého neprestajne vystupuje biela para, vedú úzke môstiky a zhrdzavelé potrubia. Pavel s Koreskom kráčajú vždy ďalej, v rozhovore ani nebadajú, ako ich cesta vedie vždy bližšie k Ostrave. Súmrak snáša sa na zem ako drobulinký popol.

Celý rozhovor zakončil Koreska tak ako keď bičom šľahne:

— Jestli je Zuza rozumná, pristane na to. A keď nie, radím ti, Pavel: nežeň sa!

Pavel bol rád, že aj o tejto veci mohol s Koreskom otvorene hovoriť, hoci Koreska zarezával hlboko a bez milosrdenstva. Pavlovi však nemohol srúcať žiaden ružový sen. Pavel bol presvedčený, že Zuza porozumie a že až ju oblapí, obíme a zbozká, povie: Poďme… svojou cestou, aby nám bolo dobre!

Bol už večer, keď došli do Ostravy. Čierna, tesklivá a kamenná nahromadila sa v širokom priestore. Hučala znútra, z podkopaného podzemia, hučala na uliciach. Každá električka, čo s naplašeným cenganím predierala sa z chumáčov ľudí, autiakov, kočov a oneskorených detských kočíkov, ako keby cez povrch zeme chcela sa dorozumeť s tými, čo sú pod zemou: podkopaná, duniaca zem odpovedala za všetkých, čo boli v štólach, za všetkých, čo pri elektrických vrtačkách, výťahoch, plných i prázdnych vozíkoch alebo s lampášom v jednej a s čakanom v druhej ruke zabíjali ťažký deň v uhoľnej bani.

Nad nimi, nad štólami, čo boly svedkom toľkého zomierania, kypel život. Kypel na širokých, asfaltovaných uliciach, v starých mešťanských domoch i moderných obytných blokoch, kypel v rozžiarených kaviarňach a reštauráciach, v stlumených baroch i vykričaných krčmách. Nebolo jediného miestečka ani zapadlého kúta, v ktorom by sa nezachvieval dajaký nerv mnohotvárneho života, ktorý sa každodenne vzdúval ako búrlivé more. V tomto ruchu, šumu a vírení držal sa Pavel tesne pri Koreskovi. Bolo mu bezpečne v jeho blízkosti. Miesto širokých, slncom ožiarených pasienkov domova boly tu námestia zatopené elektrickým svetlom, miesto temných smrekových hôr vyčnievaly nad strechami vysokých domov štihlé komíny závodov a fabrík. Ten svet bol Pavlovi nepriateľský. Len ľuďom, ktorí doň boli zakliatí, bol Pavel každým dňom bližšie. Trpel ich bolesťami, smútil ich smútkami, mračil sa ich starosťami — jeden z nich. Len radostí bolo málo.

Zrazu zastavil sa Pavel pred obrovskou budovou, prežiarenou nespočetnými svetlami. Bola príliš nádherná a skvelá, príliš sa vymykala rázu ostatných budov a hučala príliš radostným, bezstarostným životom bohatých, než aby nebila do očú vidieckeho Pavla. Pred ňou stáli ľudia so zjavným výrazom robotníkov, zodretých baníkov a vozačov, ktorí trávili nedeľu na tvrdej dlažbe ulíc. Žiaden z nich nevstúpil dnu. Len pozerali blysknavé autá, zastavujúce pred kaviarňou. Z nich vystupovali páni v ťažkých kožuchoch a dámy zahalené až po ružový nosík v drahé perziány, v náručí zdegenerovaných psíkov a čerstvé kvety. Strácali sa v povodni svetla, neobzerajúc sa ani jedným okom na livrej vrátnika alebo na štihlých čiašnikov, ktorí sa pred nimi lámali napoly ako stvoly kvetov. A vždy, kedykoľvek sa otvorily dvere vchodu, vypadol do ulice celý snop jasavých tónov, ktoré ináč zaznievaly zpoza obrovských oblokov ako sladký, neskutočný sen.

Koreska sa tu zastavil s Pavlom a vopred tušil jeho otázku:

— Čo je to tu?

— To je… banícky dom.

Pavel s očami dokorán vystavil sa vedome novej rane.

— Banícky dom?

— Veď čuješ. Banícky.

Bolo za okamih medzi nimi ticho. Len električky okolo zjašene cengaly a autá trúbily za chrbtom chodcov. Koreska sa potajomky uškieral a pozoroval Pavlov úžas. Potom mu pomáhal z bludišťa:

— Čuduješ sa, že tu nevidíš baníkov? Kamarát… to len tak nazvali, aby baníkov ošialili. Vidíš tých, čo tu stoja okolo domu a pozorujú? To sú baníci. To len dnes tu tak stoja. Zajtra pôjdu pod zem… a celý týždeň tak. Tam v kaviarni, v reštaurácii a v bare, tam sú tí čo z baníkov žijú.

— Kto vystaval ten dom? — pýta sa teraz celkom popletený Pavel.

— Ten vystavali… reformisti.

— A za čo? Za čo to mohli vystavať?

Pavel už vedel koľko-toľko o reformistoch. Dopočul sa mnohé z úst ich robotníckych členov. A tí robotníci často hovorili veľmi dobre… možno bolo s nimi súhlasiť. Boli takí bedári ako aj on, ako Koreska a iní. Len niektorí sa odhŕňali a boli protivne povýšení. V základe však, myslel si Pavel, je to robotnícka strana a preto musí robiť robotnícku politiku. No odkiaľ vtedy… tie paláce pre pánov?

— Povedz, za čo to mohli vystavať? — doráža Pavel zvedave.

A tu Koreska vysúkal na pravej ruke rukáv. Od predľaktia dolu k zápästiu modrala sa široká jazva. Vravel jedovate:

— Ťažko dokázať. Z robotníckych príspevkov to asi nebude. A možno, že na ten milionový palác som aj ja touto jazvou doplatil!

Pavel nemohol rozumeť. Preto Koreska dobavil:

— Dočkaj, zajtra ti poviem. Príď večer k nám.

*

V pondelok večer Pavel skutočne prišiel ku Koreskovým do kolonie v presne stanovenú hodinu. Priviedol so sebou aj Vozára, s ktorým v poslednej dobe sa často shováral a videl, že aj Vozár, ktorý kedysi pracoval doma v textilke až do jej zastavenia, shoduje sa s ním v názoroch. Bolo mu z tohoto vedomia teplejšie.

Koreska skláňal sa práve nad stolom a prehrabúval sa zas v hŕbe novinových výstrižkov a poukladaných starých novín. V nich zachovával si obraz tých politických udalostí a zápasov, ktoré sa na Ostravsku od rokov odohrávaly. Bolo to zrkadlo, niekde snáď aj pokrivené, no preca zrkadlo, v ktorom si mohol čítať o živote a osudoch ostravských proletárov, tejto stopädesiattisícovej armády, ktorá sa niekedy poslušne skláňala nad prácou a inokedy zas vztýčila sa so strašlivým hnevom, odhadzujúc čakan, lopatu, mlat.

— Vítajte! — podával im Koreska ruku, — vítaj aj ty, súdruh Vozár. Dobre, že si raz prišiel. Hľa, ja som si už všetko pripravil a usporiadal. Moja prednáška môže začínať, ak chcete! — a kladúc na slovo „prednáška“ výsmešný dôraz, vyceril žlté zuby.

— Nu… počúvajme!

— Veď im daj oddychnúť! — ozvala sa s miernym hnevom Koreskova žena, — ešte sa ani neusadili a ty… hneď by si dul. Sprataj tie papiere zatiaľ so stola, dám súdruhom trocha čaju. Akiste vymrzli cestou.

Čaj im dobre padol. Vonku bol mráz, sneh pod nohami vŕzgal a ľahký vietor čas od času striasal chodcom priamo do tvári inoväť so siete elektrických drôtov. Naozaj vymrzli… a v izbe bolo príjemne.

Vypili čaju. Vtedy sa už Koreska nedal ďalej zdržať.

— Nu, Pavel, tak ja o tom baníckom dome… ak chceš počúvať. Odkial asi reformisti berú také miliony… a vôbec všetko. Ty, Vozár, vieš o čo sa jedná?

— Pavel mi bol o včerajšku spomínal.

— Tým lepšie. Tak tedy… táto historia, ktorú vám idem vyprávať, tá sa začína, jestliže to brať od Adama, akosi v 1922. roku, kedy kovorobotníkom a lučebníkom na Ostravsku boly snížené mzdy až o 30 %. Vtedy reformisti proti tomu nepohli ani prstom. Ba naopak, svolili ešte aj k iným zhoršeniam pracovných a mzdových podmienok. To dalo robotníctvu ranu. A po čase bolo badať zvýšenú nespokojnosť. Aj o štrajku sa hovorilo, no trvalo ešte dlho, kým k nemu… k tomu, o ktorom vám idem vyprávať, skutočne došlo.

Koreska si upil čaju, ktorý mu zatiaľ pomaly chládol. Potom odpratal so stola všetky veci a rozložil svoje noviny a výstrižky.

— Mám to pekne usporiadané, ako išly udalosti jedna za druhou… a tiež budem tak aj vyprávať. Tak počúvajte: Keď už pomery začínaly byť neznesiteľné, sišiel sa v septembri 1924 župný sjazd závodných rád a závodných výborov. Delegáti bez rozdielu politickej alebo odborovej príslušnosti rozhodli sa vyvolať hnutie za 20 — 30 procentové zvýšenie miezd. O dva týždne boly tieto požiadavky zdôraznené jednodenným štrajkom. Potom, začiatkom októbra, konal sa v Prahe celoštátny sjazd závodných rád i výborov. Ostravsko bolo na ňom silne zastúpené. A od tej doby začalo sa všetko hnať vpred ako lavina. Začiatkom decembra predložily rudé odbory požiadavky o zvýšenie miezd a poskytnutie drahotnej výpomoci. Priemyselníci aj vláda báli sa štrajku, bo vtedy sa vyjednávalo o zahraničnú štátnu pôžičku. A tak reformisti ujednali sami, bez toho žeby sa s ostatnými odbory dohodli, poskytnutie jednorázovej drahotnej výpomoci.

Pavel sa sklamane pýtal:

— A to bol koniec všetkého?

— Ba začiatok! — smial sa Koreska a za chvíľu mlčal.

— Nu… vyprávaj ďalej! — vyzýval ho Vozár.

— Reformisti skoro videli, že robotníctvo nie je spokojné s tak lacno navarenou polievkou. Aby nestratili dôveru robotníctva, začali písať v novinách: „S drahotnou výpomocou nie sme spokojní… nevieme, ako sa priemyselníci zachovajú voči požiadavkám, čo predložily rudé odbory, no my prehlasujeme, že s nimi plne súhlasíme!“ Vidíte… tu už bolo jasne vidieť, že majú v ohni dve želiezka.

Pavel s Vozárom mlčky počúvali. Koreska so svojou jasnou rečou rástol v ich očiach do výšky. Bol ako stelesnené svedomie ostravského robotníctva, s ktorým sa oni, chlapi čiernych hôr a roztratených kamenistých polí, pomaly sžívali. Koreska kreslil priame čiary… a oni rozumeli.

— Vo februári 1925 bol svolaný sjazd závodných rád a výborov celej ostravskej priemyselnej oblasti. Bolo jednohlasne usnesené viesť akciu ďalej a previesť všeobecné hlasovanie robotníctva o tom, či má byť akcia za zvýšenie miezd všetkými organizáciami — tedy aj reformistami — spoločne prevádzaná. Bol súčasne zvolený oblastný akčný výbor z delegátov všetkých zúčastnených organizácií. Zas tam boli aj reformisti. Hneď nato však ich noviny kričaly: „… robotníctvo právom očakáva, že komunisti svoje sľuby splnia…“ alebo: „… nestrpíme, aby sa akcia za zvýšenie miezd sústavne komunistickými vodcami odďaľovala!“

— N… ale, bodaj ich porantalo! — odľahčil si Vozár.

— To ani keby mali už čosi dohovorené…

Koreska zatiaľ napochytre pozeral novinové výstrižky a viac pre seba ako svojim hosťom vravel:

— Nu a? Veď… všetko to tu mám, aj z ich vlastných novín povystrihované.

— A čo bolo ďalej? — Pavel bol zrejme nedočkavý. Obraz sa rozvíjal.

— Čo bolo ďalej? Priemyselníci po celej oblasti, aj po tých najmenších dedinách, dali vylepiť vyhlášky. Najmä baníkov odhovárali od mzdovej akcie… a že proti nej použijú všetkých prostriedkov. Zatiaľ oblastný akčný výbor previedol po všetkých závodoch všeobecné hlasovanie; 97 procent robotníctva vyslovilo sa za mzdovú akciu. Hneď nato oblastný výbor svolal v marci všetky krajské odborové ústredne aj sekretariáty odborových organizácií, aby sa dohodly na ďalšom postupe. Na túto poradu sociáldemokrati už… neprišli. Vedeli dobre, prečo. V polovici marca potom boly priemyselníkom a riaditeľom závodov podané mzdové požiadavky. Títo okamžite odpovedali: „O požiadavkách nemôžeme zahájiť jednanie“… a odvolali sa na zlé výrobné a odbytové pomery, aj na iné veci. Keby som vám však mal ukazovať, koľko zarábajú dajme tomu na uhlí a na koksu oni, a koľko robotníci, užasli by ste. Mám aj také výpočty a čísla…

— A načo to všetko potrebuješ? — pýtal sa zbytočne Vozár.

— Na schôdzi sa to často pridá. Nemám rád, keď sa na schôdzi len tak do vetra vypráva. Keď máš niečo čierno na bielom, ľahko všetko dokážeš. Aj sa tomu viac verí.

Tmavomodrý vzduch vonku iskril mrazom a na oknách vyrastaly ľadové kvety. V peci vyhaslo. Zima vtierala sa zpod dverí do izby a obchádzala okolo nôh ako líškajúca sa mačka. Nepozorovali toho.

— V pondelok 30. marca, — pokračoval ďalej Koreska, — bol zahájený štrajk. Začalo to veľmi sľubne. Priemyselníci sa nazdávali, že štrajk bude úplný, najmä reformisti o dušu kričali, že sú s akciou srozumení. Preto by sa ani neboli veľmi vzpierali — a mzdy by zvýšili, keby…

— … keby? — spýtal sa podľa zvyku Pavel.

— Toto „keby“, to je tá najčiernejšia historia, kamaráti. Povrávaly sa všelijaké veci, no ja vám poviem len to, čo je isté: v Prahe sa reformisti radili o štrajku a potom si z Prahy priniesli rezolúciu — proti štrajku. Robotníci ju však z veľkej väčšiny neprijali a vstúpili do štrajku. V ten istý deň reformistické noviny priniesly článok, v ktorom sa volalo: „… baníctvo, najmä členstvo Sväzu baníkov, s proklamovanou stávkou nemá nič spoločného a nemá príčiny sa jej zúčastniť.“ Tak celkom otvorene podlamovaná bola vôľa ku štrajku. A preca sa stávkovalo — s výnimkou Vítkovíc.

— Vítkovice že… pracovaly?

Vozár i Pavel vyslovili túto otázku temer súčasne, tak ako súčasne zmocnil sa ich údiv. Koreska odpovedal:

— Tí, ktorým na tom záležalo, vynaložili všetky sily, aby vítkovákov od štrajku odvrátili. Sľubovali, vyhrážali sa, podplácali… a Vítkovice sa daly oklamať. A všetka sila sa vrhla na štrajkové územie. Noviny každý deň prinášaly priezračné luhaniny, výmysly a prekrútené zprávy. Štrajkujúci boli tupení, ohrožovaní a znásilňovaní. Reformisti začali verejne schvaľovať a verbovať štrajkolomcov. Hľa… to vám musím prečítať celé — a Koreska vzal do ruky kus novín, zvýšil významne hlas a začal: „… robotníci, ktorí odmietli stávku, nielen že nie sú štrajkolomci, naopak oni, jestliže pracujú, konajú jednoducho svoju socialistickú povinnosť, lebo sa stavajú proti dobrodruhom, stavajú sa proti šialenstvu a stavajú sa proti samovražde, ku ktorej komunisti robotníctvo nútia.“ Tak, kamaráti drahí, tak to bolo. To sú výstrižky z tých istých novín, v ktorých pred mesiacom písali: „… nestrpíme, aby sa akcia za zvýšenie miezd komunistickými vodcami sústavne odďaľovala!“ Vidíte teraz, ako vyzerajú?

Pavlovi bolo už teraz všetko málo. Z podrobností, ktoré pred nimi Koreska staval účelne a jasne, dobre vycítil, že hlavný obraz štrajku ešte len príde. Bol nedočkavý a priamo si žiadal:

— Nu… pokračuj, súdruh!

A Koreska pokračoval:

— Áno, kamaráti, tak vyzerali vtedy reformisti. Oni dokonca poukazovali aj na tie četnícke patroly, ktoré podľa názoru socialistických vodcov nepostupovaly dosť ostro proti štrajkujúcim. Aj svojich vlastných členov, ktorí prácu nezastavili, podnecovali k násilníckym činom oproti štrajkovým robotníckym hliadkam. Tak sa robotníctvu vyhrážali aj vo Vítkoviciach — a na druhej strane mu sľubovali zvýšenie miezd bez štrajkovania. Vítkováci uverili. Po štrajku ich odbavili jednoducho tým, že priemyselníci s nimi vraj nechcú vyjednávať. Avšak… to som už zas zašiel príliš ďaleko.

Štrajková nálada bola veľká. Už aj reformistickým robotníkom bolo proti vôli, že ich vodcovia ženú do práce. A vtedy komunistické noviny písaly práve týmto robotníkom: „Ty, ktorý vpadáš svojim bojujúcim bratom vzad, robotník, ktorý zrádzaš boj svojich spoludruhov, sám seba, svoju rodinu, robotnícku česť, vzpamätaj sa! Nebuď štrajkolomcom! Nebuď vyvrheľom veľkej robotníckej rodiny! Nebuď Kainom!“ To zapôsobilo. Veľmi mnohí opustili prácu. A situácia sa priostrila. Celým revírom premávaly na nákladných automobiloch stá a stá četníkov. Obliehali robotnícke kolonie pri závodoch, vyhrážali sa a rozháňali sebamenšie shluky ľudí. Robotníkom hrozilo prepustenie z práce a násilné vysťahovanie zo závodných bytov. Každý deň došlo k niekoľkým srážkam medzi štrajkujúcimi a štrajkolomcami alebo četníkmi. Srážky boly veľmi ostré a štrajkujúci mali obyčajne prevahu.

Koreska sa až zadychčal. Vyprával so zápalom, vybavoval si znovu sám v sebe tie búrlivé dni, v ktorých i on sádzal na jedinú kartu. Vozár s Pavlom len počúvali. Bolo im mnohé cudzie a nepochopiteľné, a preca výsledný dojem bol ten istý, ktorým Koreska zamýšľal pôsobiť: títo prespolní robotníci so silným sedliackym úklonom, ktorí sa dosiaľ nenaučili pozerať všetkému poriadne na kĺb, ktorí — vďaka sedliackemu úklonu — boli často poddajní a podliehali falošným politickým tvrdeniam a heslám, museli byť vytrhnutí z toho začarovaného kruhu, v ktorom sa temer všetci za dlhý čas vždy pohybovali. To Koreska jasne cítil a považoval za svoju povinnosť zaoberať sa nimi čím častejšie. Tešilo ho to tým viac, čím väčšmi vzrastal ich záujem o politické udalosti. A tak i dnes, nedbajúc rýchlo bežiaceho času, vyzývali:

— Vyprávaj ďalej, kamarát…

— Pokračuj!

A on sa znovu rozohňoval:

— Bolo treba robotníctvu ukázať rub i líce reformistických karát. A tak na 4. apríla boly svolané do Ostravy a do Orlovej tábory ľudu. Ja som vám zabudol poznamenať, že som vtedy robil v Orlovej. Do Vítkovíc som prišiel len pred štyrmi rokmi, skoro po štrajku. Tak… a policajné riaditeľstvo tábory zakázalo. Dalo po celom revíre, až do najposlednejšej dedinky, vylepiť vyhlášky o zákazu táborov. To ste mali videť… tú agitáciu! Každý sa o tom dozvedel, vďaka policajným vyhláškam. A tak v ten deň došlo k udalostiam, ktoré sa tak ľahko nezabúdajú. V Ostrave neviem presne, ako bolo… len viem, že boly zástupy ľudí četníkmi honené z námestia do ulíc, z ulíc do námestia a že pri tom pracovali kolbami a obuškami. Najmä tých, ktorých zahnali do dajakej úzkej uličky, spracovali dokonale. V Orlovej… tam to už bolo horšie. Najprv bola obrovská schôdza v orlovskom robotníckom dome. Miestnosť nestačila. Ktosi vtedy skríkol: Poďme na námestie! Možno, že to bol aj provokatér. A išli sme. Bolo nás na desať tisíc. Tábor však bol zakázaný. Rečníci nesmeli hovoriť. Telefonovalo sa na policajné riaditeľstvo. Robotníci s napätím očakávali odpoveď. Tá neprichádzala. Miesto odpovedi — na námestie vnikla čata četníkov a hneď nato ešte prihrčalo niekoľko nákladných aút plne obsadených četníkmi. Obkľúčili námestie. Nasadili bajonety, zarachotily závery pušiek a zaznel povel. Začali rozháňať štrajkujúcich. Postupovali tak rýchlo, že sme nemali času kľudne odísť. Zahnali nás pod železničný viadukt. Priechod bol však úzky, a tak sa tisícové zástupy valily aj cez železničný násyp. I do potoka nás zahnali. A keď došly nové četnické posily, obkľúčily prchajúcich a hnaly ich ešte cez tri vysoké železničné násypy ku hradskej, čo ide od Orlovej do Lazov. Pracovali puškami aj gumovými obuškami nemilosrdne. Vrhali sa na nás a hnali nás cestou-necestou. Jedni četníci hnali nás k násypu. Utekali sme — mužovia, ženy, ba aj deti. Krik, zbesilé revanie, plač detí a zúfalé nariekanie žien bolo počuť zovšadiaľ. Aj štvornožky sme sa škriabali hore násypom. Kým sme sa dostali nahor, objavil sa proti nám nový zástup četníkov. Vrhli sa na nás s puškami aj pendrekmi a revali: „Nazpät!“ Hnali nás nazpät proti tým bajonetom, pred ktorými sme utekali. Mnohé ženy boly už celkom zúfalé. Zastavovaly sa pred četníkmi, rozhaľovaly svoje ňadrá a kričaly im do tvárí: „Bodnite…!“ A tí zas bijú. Bolo to, kamaráti moji, úžasné. Zrazu fiíí, fiíí… a niekoľko kameňov letelo oproti četníkom. Tí začali ešte mocnejší útok. Tu už nebolo sľutovania. No nebolo ho ani na jednej strane. Hnali nás cez koľajnice, k elektrickej dráhe, ku hradskej, no tam zas nebolo prístupu. Potkýňali sme sa o koľajnice, o nespočetné dróty, vracali sme sa a nad nami vždy len nadávky, obušky, pušky. V tom ozvalo sa niekoľko výstrelov… a potom niekoľké salvy. Začali padať ľudia. Tých, čo dosiaľ utekali, zmocnil sa úžasný zmätok. Výkriky ranených, nadávky utekajúcich, plač žien a detí — to všetko sa smiešalo. Nebolo počuť jasného slova. Na hradskej dokonávali dvaja zastrelení baníci. Robotníčka Petrová zomrela po troch týždňoch v nemocnici. Koľko bolo zranených, to sa nedá presne zistiť. Každý si ľahšie rany liečil doma, aby nebol ešte trestaný pre účasť na zakázanom tábore. Ba… ešte by som bol aj zabudol: v neďalekom dome bol zastrelený trojmesačný chlapček cez okno. A to práve keď ho matka držala v náručí…

Tu sa už Koreska odmlčal. Cítil sám, že to bolo príliš mnoho dojmov naraz pre Pavla i Vozára, ktorí nič podobného nezažili. Koreskovo líčenie bolo však natoľko živé, že jeho hostia si uvedomovali, kde by bolo ich miesto v prípade opakovania udalostí.

Koreska vyhľadal z hŕby novín jeden list a rozložil ho na stole.

— Čítajte sami, kamaráti! To napísali na druhý deň reformisti… o tom, čo sa stalo.

Cez štyri stĺpce časopisu revaly palcové písmeny titulkov: „Na Ostravsku tiekla robotnícka krv! — Moskva dosiahla, čo chcela, môže byť spokojná! — Preliata robotnícka krv nech padne na hlavu moskevských hazardérov. — Bolševické hyeny sú nasýtené, vyprovokovaly krvipreliatie!“

Neboli vstave ani tieto titulky prečítať, tak boli vykoľajení.

Koreska sa napokon pozrel na hodiny. Bolo už neskoro.

— Ešte by som vám mohol vyprávať nové a nové podrobnosti, — vravel teraz trocha kľudnejšie, — no nazdavám sa, že vám je dosť tohoto. Len ešte musím Pavlovi odpovedať na tú nedelňajšiu otázku.

Vysúkal si znovu rukáv. Objavila sa modrastá, zle srastená jazva po celom predľaktí. A Koreska hovorí:

— To som tiež vyslúžil vtedy pri Orlovej. A reformisti, ktorí boli po vojne ešte, po prevrate chudobní ako kostolné myši, stavajú dnes paláce za miliony… pre svoje pánstvo. Za čo majú tie miliony, Pavel?

Pravdepodobne za to, že vedia v určitých prípadoch slúžiť tak, ako som vám bol práve na citátoch z ich vlastných novín dokázal…

A jeho svalnatá ruka, zatínajúca sa v päsť, navrela cez jazvu v mohutných hužvách.

Koreska im nikdy Orlovú nemohol zabudnúť, nie, nikdy nemohol…

*

Keď vyšli od Koreskov, sneh vŕzgal pod nohami a vzduch zvučal ako kovový. Vidno — prituhlo. Prituhlo vonku a prituhlo v nich. Aj v nich dúchaly dosiaľ Koreskove slová ako mrazivý prúd vzduchu. Každá myšlienka zvonila jasným zvukom — nebolo neurčitosti ani pochybností. Svet bol pred nimi nalinajkovaný presne a bez úchylky.

— Nech už človek veril čomukoľvek, — zakončil Vozár dneskajší deň, — dnes môžem byť len… bolševikom. Pavel na to neodpovedal ani jediným slovom. Jeho mozog však pracoval ako mlat na nákove, ako obrovské buchary vo vítkovických železiarňach, ktoré dnes počul a zajtra zas počuje zneť…

*

Skoro na jar, keď ešte ani škorci nehvízdali na vysokých hruškách a keď sneh držal sa nasilu v hlbokých jamách vrchov, sedel starý Huščava jedného dňa na dvore a poprával rozheganý pluh. Bolo ešte dosť času na oračku. A preca — vzduchom poletovaly také teplé vetry a hora hučala veľmi nespokojne. Jarky sa naplnily snehovou vodou a pri brehoch vystrkovala sa prvá riedka trávka, podobná opotrebovanej štetke.

Dole pod chalupou, po bielej oboschnutej hradskej zahrčal voz. Pod chalupou zastal. Huščava vyšiel pred chalupu, zaclonil oči rukou a pozrel sa nadol. Poznal Perďochovho koňa.

— Hej, Cyprian, poďže sem! — volal Perďoch a jeho hlas rozbehol sa hore stráňou nechtiac, ako keby zvestoval niečo zlého.

Huščava sa spustil voľným krokom nadol. Videl — s Perďochovho voza namáhavo schádza akési chlapčisko. Drží sa rebrín, podopiera sa o hrubú palicu a bojí sa spraviť prvý samostatný krok.

— Ondro!

Huščava rozhodil zo široka ruky — a nebol schopný ani jediného slova. Perďoch soskočil zatiaľ s voza, vzal Ondra s pravej strany pod pazuchou a podopierajúc ho, zamieril s ním v ústrety Huščavovi. Pod stráňou mu ho odovzdal, kričiac nazpät na koňa: Hý… stoj, sivý!

— Tak ti veziem synka, Cyprian, — hovoril, len aby preklenul túto novú bolesť, — bodaj toho gazdu porantalo. Ale ti ho doriadil, o to nič! Nu… veď ti Ondro sám povie! Na… vezmi si ho, musím sa vrátiť ku koňovi. Je akýsi nespokojný, už sme dávno neboli vonku… A vrátil sa dolu na cestu.

— Čo sa ti stalo, Ondro, na nohu?

Ondro neodvetil. Uspoľahnul sa celkom na otca. Až doma dal sa do plaču:

— Ach, bože môj, bože môj…! Otecko!

Plakal tak, až srdce rozrývalo. A srdce starej Huščavovej bolo slabé.

— Ondro! Ondro!

Iného ani schopná nebola.

Dlho trvalo, kým sa Ondro vyplietol z otázok, zatopených slzami, a mohol odvetiť:

— Tak ma udreli palicou, že ani chodiť nevládzem. Ach, otecko, to bolí… velice bolí…!

A zas len plakal.

V okamihu rozchýrilo sa dedinou, že sa Ondro vrátil s boľavou nohou. Prichádzali súsedia aj súsedy, naplnení zvedavosťou až po suché pery. A znovu sa na Ondra sypaly otázky, znovu naň naliehali a vypytovali sa na udalosti, ktorých dosiaľ ani rodičom riadne neobjasnil. Pohyboval sa v kruhu vedomia, že teraz už sedí doma, a hoci noha bolí a nedovoľuje chodiť, preca môže sedeť na lavici za domácim stolom, obklopený dnes viac, ako kedy predtým účasťou rodičov a povzbudlivými slovami známych.

Až keď sa všetko utíšilo, keď prvý nával bolesti ľahol ako metený sneh ku dverám, za ktorými zmizol posledný súsed s neukojenou zvedavosťou, začal Ondro vyprávať:

— Pamätáte sa, tatko, ako mi gazda sľuboval novú halenu? A nekúpil, nič mi nekúpil…

Len teraz si bližšie všimli, aký je otrhaný. Súkenná halena bola stará a rozbitá. Slabé telíčko, vychudnuté hladovaním, zabalené bolo v plátenej košieľke a v látaných konopných nohavičkách.

— A že zarobím každý deň na dvacať korún, a že sa budem učiť drotárčine…

— Nič si nezarobil? Ani si sa remeslu neučil?

Otec kládol otázku s obavou, dobre vediac, aká bude odpoveď.

— Zarobiť som nezarobil nič. Nemali sme ani kúsok drótu v ruke. To nám hneď na začiatku cesty nakúpil gazda niekoľko pastičiek a s tými sme chodili žobrať.

— Žobrať…?

— Veď! Žobrať sme museli. A pastičku sme nesmeli predať ani jednu. To sme nosili len tak. Aby nás policajti nezadržali. Veď predávať pastičky — to sme mali povolenie.

Pomaly, pomaly rozpomínal sa Ondro na všetko, ako na zlý sen. Zlý sen bol ďaleko, zostal za čiernymi horami a vzdutými vrchami… a preca každá otázka, ktorú pred Ondra položili, znovu sa hlásila s ďalekou hrôzou.

— A kde ste až zašli? Ďaleko?

— Práve pred Vianocami sme došli do Prahy. Tam to bolo zlé. Gazda nás posielal do ulíc žobrať. To sme museli ísť po jednej strane ulice a on išiel po druhej. A dával pozor, koho zastavujeme a kto nám niečo dá. Museli sme najviac zastavovať paničky. To on nás tak poučoval. A paničky sa nás všeličo vypytovaly, odkiaľ sme, a či nemáme na Slovensku čo jesť, a vždycky nám daly po šestáku alebo niekedy aj viac.

Stará Huščavová sa na posteli triasla v násilne potláčanom plači.

— Neboráčik môj dobrý, chúďa nešťastné… na také konce…!

— A spievať sme chodili do kaviarní a po krčmách. Spievali sme vianočné koledy… a ľudia sa smiali a dávali nám peniaze. Často s nami vystrájali všelijaké komedie alebo nás zas vyháňali. Vtedy sa gazda velice hneval, že sme nič nezarobili. A keď sme išli niekde do maštale alebo k tehelniam spať…

— K tehelniam! Do maštalí! — vybúšila mať už v hlasný plač.

— No… a to sme boli ešte radi, keď bolo trocha teplo. A tak vtedy nás gazda bil. Aj na dediny nás posielal koledovať zavčas z rána. Hovoril vždycky: Kým nebudete mať každý aspoň tricať korún, tak sa mi ani nevracajte. A on si sedel zatiaľ v šenku a bol taký opitý… až no!

Huščava s hrôzou videl, ako sa v Kanitrovi mýlil. Hľa… do takého pekla poslal svojho synka, aby ho cudzí ľudia otĺkali a hladom morili. A teraz… takto sa prinavrátil!

— Raz sa mi tak zle vodilo, keď nás poslal z mesta na dedinu. Usiloval som sa, ako som len mohol. A preca som vyžobral len asi osemnásť korún. Aj ma na ostatok začal policajt naháňať. A tak som sa vrátil ku gazdovi. Vyprával som mu, ako sa mi zle vodilo, a že ma aj policajt naháňal, ale gazda mi neveril a vzal čakan. „Povedz, kde si skryl peniaze, ty soploš!“ — kričal a tak ma bil, že som až do nohavíc pustil. Plakal som, kolená som mu objímal, prosil som… a on ďalej bil a kričal: „Ja ti ukážem, ty žaba naničhodná, čo je to byť za džarka pri Kanitrovi!“ V noci, keď už myslel, že spím — no ja som nespal, velice ma bolelo — raboval mi po vačkoch a v kabele. No ja som na môj dušu nemal nič viac.

Huščava sa nad ním zastavil a sosypal sa do seba ako hromada nešťastia, zakiaľ Huščavová už ani sĺz nestierala.

— Keď som ráno chcel vstať, nemohol som. Velice ma bolelo tuto, — a Ondro ukázal v tie miesta, kde je kyčelný kĺb. — Pomohli mi na nohy, trocha som to rozchodil, ale som dlho nevládal. A teraz už ledva chodím… akosi sa mi to zhoršilo… Joj, bolí…!

Bolelo — a nebolo bolesti konca.

Tak sa vrátil Ondro zo sveta. Jeho pätnásť rokov bolo naplnené neobyčajnou skúsenosťou. Nie to, čo videl a prešiel, ďaleké dediny i mestá, nové krajiny a inakších ľudí, nie, to v ňom nezostalo. Nasiakol však úžasným utrpením, bolesťou a krivdami, nasiakol trpkosťou a tá sedela mu v očiach i prelievala sa v slovách. Nebolo, nikdy už nebude takého Ondra, aký bol v jeseni. Krvácal z mnohých rán, ktoré sa ľahko nezaliečia.

Pavel poradil otcovi:

— Zájdite s Ondrom k lekárovi, nech chlapca prezre a napíše svedectvo. A potom Kanitru zahláste k súdu. Iné sa robiť nedá.

Huščavovi sa rada zapáčila. Keby mu Kanitra padol do rúk, veru, zle by obišiel. Kanitra však boh vie, kde zostal, s Ondrom sa nevrátil. A preca sa išiel presvedčiť. Zašiel až do tretej dediny, a v Kanitrovom dome privítala ho jeho žena.

— Gazda je doma?

— Veru nie… ten sa tak skoro nevráti!

A zahlásiť Kanitru k súdu? Aj by zahlásil, nech ho potrescú, ak je na svete ešte dajaká spravedlivosť. Ale… koľko peňazí zas treba platiť za lekárske svedectvo! Akiste desať korún. Najmenej…

A preca sa rozhodol. Lekár Ondra prehliadol, konštatoval ťažké ublíženie kyčelného kĺbu, ktoré hrozí ochromiť celú nohu, napísal svedectvo a potom už išlo všetko hladko. Spísali protokol, vyhotovili obžalobu. Len toho obžalovaného ani svedkov nikde dosiaľ nebolo. Treba čakať…

Čakanie bolo ako slučka na šibenici, ku ktorej sa dosiaľ kat nedostavil. Stiesnená nálada naplnila celý dom, hoci vonku, na úslní, na južných úbočiach a pri zurčiacich potokoch zosladly prvé zlaté kvety a tráva sa pýšila zelenou nádejou, hoci zem, v ktorej oráči vytiahli prvú brázdu, sľubovala nový život. Život šiel, rozbehol sa so strání, zasadal k potokom, pokrikoval veselo na ľudí v poli, bol ako obrovská zástava, vlajúca po obzore od konca do konca a bol práve tak celkom nový, ako aj lanského roku. Ako chlapčisko — radostne hvízdal teplým vzduchom.

U Huščavov však ničoho z tohto nevidia. Okolo hrdla slučka čakania: čo bude? Kto odčiní krivdu? A čím viac narastá čakanie, tým zadrhnutejšia je slučka. Slabá nádej poskakuje a chveje sa len ako belasé, klamné svetielko nad blatami.

*

Od tej doby, čo doktor Gavlas dohovoril sa na finančnej podpore časopisu, začala sa zrazu jasnejšia línia „Hlásnika“. Bol to Gavlas, ktorý nenávidel všelijaké oslavné články, osvetárske referáty a hymnické opevovania rozličných spolkových podujatí, ktoré pre zlepšenie hmotnej i kultúrnej úrovne ľudu nemaly žiadneho významu. On videl jediné východisko: odvrátiť ľud od alkoholu. Potom — všetko bude lepšie. A hoci to nebol názor zlý, nebol prevediteľný, ako si ho doktor Gavlas predstavoval. Lebo dobrý názor, dobrá myšlienka môže sa uskutočniť len vtedy, keď sa vezme za ten lepší koniec. Toho Gavlas nedomyslel, zostal stáť v polovici cesty, rozohnený bojom; zahnal vždy viditeľného nepriateľa a vracal sa nazpät do svojho úkrytu, neporážajúc nepriateľský štáb.

V poslednej zime mal neobyčajnú príležitosť k neprestajnému boju. „Hlásnik“ od protialkoholových hesiel, ktorými verejnosti oznámil svoju novú líniu, mal teraz vyjsť zo zákopov na otvorené pole. Aj vyšiel.

Začalo to s novým krčmovým škandálom.

Ešte v jeseni vystavali na hlavnej ulici, priamo proti okresnému Kultúrnemu domu, novú, priestrannú krčmu v modernom slohu. Ľudia počas stavby chodili okolo pošuškávajúc a dopytujúc sa:

— Čia je to?

— Ktože to stavia?

— Pre koho?

„Hlásnik“ to vyňuchal hneď. Nestačila krčma ani dobre vyschnúť, hoci jeseň bola suchá, nestačili stolári zariadiť z vnútra miestnosti nábytkom — a už sa nasťahoval do novostavby mladý krčmár Moric Abeles. Podal si žiadosť o udelenie neobmedzenej výčapnej licencie a nečakajúc jej prajného vybavenia, začal čapovať.

Dosavádni krčmári v meste začali sa búriť. Nie preto, že množstvo výčapov v meste prekročilo zákonom určený počet. Bránili sa jednoducho konkurencii, ktorá bola i tak veľká!

Gavlas s Fojtikom dohovorili sa na útoku ešte v dobe, kedy murári pracovali na novostavbe. Nemali však dostatok hodnoverných faktov, bo celá záležitosť Abelesovej krčmy piekla sa pod kepienkom mocných miestnych činiteľov, ktorí svoje podujatia žiarlive skrývali v tajnosti. A tak aspoň kričali na stránkach novín: Ide sa stavať nová krčma! Pripravuje sa organizované otravovanie nášho biedneho ľudu! Do boja proti alkoholu! Veru — bolo to príliš všeobecné. Z takého útoku nič nevyšlo. Ľudia si článok prečítali a pýtali sa sami seba: O jednu krčmu… načo toľko kriku? Či dosiaľ málo krčiem takto povolili? A či ich ešte málo povolia?

Nebolo žiadneho záujmu o také veci. A čiesi ruky, ktoré sa vložily do veci Abelesovej licencie, zamáchly do vzduchu celkom ľahostajne, ako keby muchu odháňaly, čísi tichučký, pridusený hlas sa významne zachichotal a čísi hlas, niekoľko hlasov zašopkalo: „K útoku!“

Nič nevadilo, že okresné živnostenské spoločenstvo Abelesovu žiadosť nedoporučilo, ba pripojilo k nej, tajne podporované Gavlasom, ostrý protest. Abeles so svojimi mandlovými, akoby ukonanými, orientálskymi očami a priezračným, bledým lícom len sa usmieval. A nevyrušil ho z mlčania a kľudu ani fakt, že mestské zastupiteľstvo tiež väčšinou hlasov jeho žiadosť nedoporučilo. Dobre vedel o pomere hlasov za i proti, a bol presvedčený, že toto rozpoltenie môže napokon vyznieť v jeho prospech.

Vtedy doktor Gavlas chcel sa presvedčiť o ďalšom osude žiadosti. Stretol sa s okresným náčelníkom a začal priamo:

— Počúvaj, Jozef… čo s tým Abelesom?

Bolo to príliš neočakávané a priame, že až ohlušilo. Treba získať čas a urovnať si myšlienky. Preto sa náčelník pýtal:

— Ako… s Abelesom? Nerozumiem ťa.

„Hľa, kamarát,“ — myslel si Gavlas, — „robí sa nevediacim.“ A náčelníkovi sa zas mihlo hlavou: „Prečo do mňa rýpeš, keď si mi kamarát?“

— Nu… s tou jeho licenciou. Doporučil si jeho žiadosť alebo nie?

— Nie!

Snažil sa, aby jeho odpoveď vyznela pevne. A preca: pravotár, ktorý náčelníka dobre znal, zbadal v jeho jedinom slove akúsi nepatrnú, malú, nejasnú štrbinku. To jeho „nie“ videlo sa mu rozhojdané ako strom vo vetre. S týmto dojmom, ktorý si nateraz nemohol ničím overiť, veľmi sa nezapodieval. Videlo sa mu to tak prirodzené: ako by mohol okresný náčelník neshodovať sa so živnostenským spoločenstvom i mestským zastupiteľstvom, ktoré sa vyslovily proti udeleniu licencie?

Videl: akcia je na dobrej ceste. A až bude Abelesova žiadosť zamietnutá, bude sa môcť „Hlásnik“ pochlúbiť prvým úspechom. Preto teraz pravotár Gavlas s redaktorom obrátili hlavnú pozornosť na osobu Abelesovu. Dozvedeli sa veľmi mnoho zaujímavých podrobností.

Čerti vedia, akým spôsobom dostal sa tento mladý krčmár až sem; bol rodený v Rumunsku, nemal niakého štátneho občianstva, nevedel ani slova slovenského a nebola uňho ustálená ani žiadna obecná príslušnosť. Býval predtým síce za dlhé roky v ktoromsi meste Podkarpatska, teraz však dal sa v okresnom mestečku adoptovať svojím príbuzným, aby tým skôr na niektorom mieste mohol si zadovážiť domovské právo. Vedel — bez domovského práva nedostane štátneho občianstva — a bez toho zas ťažko dostať licenciu.

Bola to zamotaná historia. A zákon o udeľovaní štátneho občianstva bol už taký, že naň veru mohol byť hrdý jeho tvorca: nespoľahlivé živly, najmä nespokojné robotníctvo národnostných menšín, nedostalo štátneho občianstva, bárs by otcovia i dedovia rodili sa, žili i mreli na území terajšieho štátu. Nepohodlní cudzinci…

Moric Abeles, krčmár a obchodník, nemal sa však čoho obávať. On iste stojí dušou i telom za tým, kto mu dovolí podnikanie, a preto nemôže byť — nepohodlným cudzincom.

Prvú žiadosť o udelenie licencie mu zamietli. Len preto, že sa dosiaľ dostatočne nevyznal v spôsobe, ako nadobudnúť štátneho občianstva. Jemu to nevadilo, ba naopak — nútilo ho k hľadaniu nových ciest. A ináč netratil ničoho, veď veselo čapoval napriek všetkým odhaleniam, ktoré o jeho osobe prinášaly miestne noviny, i napriek všetkým protestom, ktoré sa proti nemu skryte i zjavne v mestečku vyrojily.

Šiel so svojimi známymi pevne za jediným cieľom. Opakoval znovu svoju žiadosť a pohol pri tom všetkým, čo mohlo mať akýkoľvek vplyv. Gavlas zúril a honil za každou sebamenšou zprávičkou, ktorou by mohol Abelesa dobíjať. A znovu, stretávajúc sa s okresným náčelníkom, útočil naň priamo kladenou otázkou:

— Tak čo bude s tým Abelesom? Podal vraj znovu žiadosť. Ty, Jozef, pravda… ty ju zas neodporučíš?! Áno alebo nie?

— Nie! — opakoval ako predtým náčelník. — Veď nemá štátneho občianstva! A potom… ktosi jeho licenciu zaapeloval až na ministerstvo obchodu do Prahy, a to teraz žiada, aby sa Abeles vykázal štátnym občianstvom.

— A nemá ho? — Gavlas to vyslovil skôr ako tvrdenie, nie ako otázku.

Náčelník pokrčil nerozhodne ramenami. Bol by chcel odvetiť: „Dosiaľ nemá…“ avšak pre väčšiu bezpečnosť odpoveď skrátil:

— Nemá!

A hoci sa náčelník netešil plnej dôvere Gavlasovej, touto odpoveďou ho preca ako-tak uspokojil.

*

Redaktor Fojtik sedel vo svojej pracovni nad novým číslom „Hlásnika“. Bolo venované oslavám narodenín prezidentových. Dobre to číslo vyšlo. Materiálu mal zo všetkých dedín toľko, že ho sotva vládal spracovať. Nebolo vyhnutia — musel skracovať nadšené referáty učiteľov, notárov i rychtárov, prejavy a pozdravné telegramy, kázne farárov a usnesenia rozličných spolkov. Týchto zpráv boly práve plné dve strany, rátajúc aj obrázok so slávnostným defilé vojska cez mesto.

Oslavy boly rozpočítané na celé dva týždne. Zvláštna komisia stanovila tak široký program, že by ho mohlo ktorékoľvek iné mesto závideť. Prednášková činnosť rozhorela sa znova po celom kraji. Slávnostné reči, iluminácie, divadelné predstavenia, kiná, detské akademie, telocvičné vystúpenia, prejavy v zastupiteľstvách obecných i v okresnom a mnohé iné dôkazy úcty ku hlave štátu.

Pestrý program vyšiel hneď na prvej strane novín. Tam bola celá reč jedného farára, ktorý v okresnom zastupiteľstve vykreslil prezidenta s katolíckeho stanoviska. Hovoril nadšene, oslávujúc jeho kladné stanovisko k náboženským otázkam a politike, dokumentujúc rozličnými výrokmi alebo citátmi z kníh.

Keď sa skončily v okresnom zastupiteľstve rečnícke tirády náčelníka, farára a zástupcov jednotlivých strán, prihlásil sa o slovo robotník Homola: „Pánovia všetci tu na slovách slávia tento deň, bo ich to nič nestojí. Navrhujem, aby okresné zastupiteľstvo zakročilo u zamestnavateľov, žeby narodeniny pána prezidenta oslávili skutkom a polepšili mzdy biedneho robotníctva…“

Redaktor Fojtik vtedy veru nevedel: má či nemá túto zprávičku vypustiť? Spýtal sa telefonicky Gavlasa a ten odvetil: „Dať! A ešte treba pripojiť, že náčelník robotníka odbavil tým, že to na slávnostné zasedanie nepatrí a aby k nemu Homola prišiel do kancelárie. A ešte… že mu nik nepriskočil na pomoc, hoci tam boli aj zástupcovia socialistických strán!“

A tak to teda Fojtik slepil dovedna, že sa teraz na zdarilé číslo „Hlásnika“ nemôže ani dosť vynadívať.

Najväčšiu radosť mal však zo zprávy, ktorá prišla z jednej dediny: tam bola slávnosť zakľúčená takým bodom, akého snáď ani na celom Slovensku nebolo. Je pravda — mnohí rečníci najmä po dedinách vyzdvihovali fakt, že pán prezident nepije žiadneho alkoholu, no na tej dedine schytili to za inakší koniec: učiteľ prehovoril o význame Masaryka ako abstinenta a priekopníka striezvosti, dietky složily abstinentný sľub a dospelí založili abstinentný krúžok, do ktorého sa prihlásilo desať členov.

Fojtik dal zprávičku vysádzať tučným garmondom — a vyníma sa to dobre. Každému padne do oka tento žiarivý príklad… A keď tak sedel v pracovni, pozerajúc s úľubou na pekné číslo novín, prišlo mu na um: teraz, keď rečníci odznevších slávností všetci zdôrazňovali abstinenciu hlavy štátu, dávajúc ju za príklad, treba dbať, aby slávnostné sľuby nevyznely na prázdno a aby všetci verejní činitelia v prvom rade dbali vyzdvihnutých zásad. I to je málo. Treba nasledovať prvý založený abstinentný spolok, zakladať nové, treba nútiť obecné i okresné zastupiteľstvá, aby týmto spolkom poskytovaly morálnu i hmotnú pomoc v jej ťažkej borbe. Treba, aby najmä učiteľstvo… Bolo by účelné aj pánov notárov, farárov…

Redaktorovi rástly pred očami jasné línie úvodníka, ktorý by v budúcom čísle shrnul výsledky dvojtýždňového jubilárneho programu a hlavne — naznačil ďalšiu cestu. Fojtik sa usmieval. Bol dokonale spokojný sám so sebou.

Nestačil však v dobrej nálade vyfajčiť jednu cigaretľu, keď sa dokorán rozletely dvere a do pracovne vrútil sa rozkatený Gavlas. Bez zaklopania, bez pozdravu; zostal stáť uprostred izby a ranné marcové slnce vbehlo mu oknom priamo do tváre, no nijako nevedelo ozlatiť jeho slová:

— Ej, výborníci naničhodní! Bože môj… také prasatá!

Zdálo sa, že sa až steny pred jeho výbuchom hnevu rozkývaly.

— Čo je? — vyskočil do stola Fojtik, — čo sa stalo?

— Hlasovali! Už zas hlasovali!

— Kde? O čom?

Fojtik nevdojak pocítil, ako by sa v ňom rúcala akási vysnená stavba.

— Mestská rada včera do noci zasedala. A hneď osem bodov programu… to boly samé licencie! Nové licencie, alebo rozšírenie starých…

— A tak čo… odhlasovali?

— Doporučili! Všetky, od prvej do poslednej — všetky doporučili!

Fojtik sa úplne preboril do seba. Neurovnané dojmy začaly v ňom tančiť divý tanec. Nie, nebol vstave vysloviť ani a. Gavlas meral pracovňu rozčulenými krokmi a vykrikoval nesúvislé hrozby i nadávky na celý svet.

— Písať! — kričal ako pomätený, — písať o všetkom a bezohľadne. Dorežeme ich, hnusákov, že budú pamätať! A mená všetkých, ktorí tam boli, ktorí svorne hlasovali… všetky mená uverejníme na večnú hanbu! Fojtikovi len teraz sa akosi rozleželo. Schytil sa za hlavu oboma rukami a nariekol:

— Ježíši Kriste… taká hanba! Siedmeho marca vydržiavali slávnostné zasedanie s jubilárnou rečou, poslali pánu prezidentovi telegram… a o týždeň doporučili povolenie ôsmich krčiem! Majú tí chlapi rozum?

Gavlas stiahol bolestne tvár. Dostala ostro rezané rysy. Poznamenal:

— Rozum? Rozumu majú dosť, vidíte! Česť im však chýba!

Udalosti začaly sa valiť širokým korytom. Vysvitlo, že sa mestský výbor postavil teraz i za žiadosť Morica Abelesa a že mu dokonca dopomohol — hoci nevysvetliteľným temer spôsobom — k udeleniu domovského práva. Gavlas s Fojtikom napínali všetky sily, aby odčinili tento škandál. Márny však bol protest živnostenského spoločenstva, darmo pravotár zaprisahal okresného náčelníka — žiadosť sa škriabala, podporovaná mnohými vlivnými, neviditeľnými rukami, po rebríku úradných inštancií — a jedného aprílového dňa zažiarily tajomné mandlové oči Morica Abelesa slabým ohníčkom, ktorý však v jeho mlčanlivosti mnoho znamenal.

Moric Abeles svojím najbližším známym ukazoval výčapné povolenie s podpisom samotného krajinského prezidenta…