E-mail (povinné):

Peter Jilemnický:
Pole neorané

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Erik Bartoš, Tibor Várnagy, Viera Marková, Henrieta Lorincová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 10 čitateľov


 

5

To, čo gazdovia každým rokom očakávali s napätím a nijako neutajovanou zlobou, tak i prišlo. V ktorýsi deň, kedy všetky stráne osively a nad čiernymi horami preletúvaly zjašené kŕdle vrán, kmásaných studeným vetrom, vyšiel od rychtára Širanca kuľhavý boženik a kríval od chalupy k chalupe, roznášajúc daňové výmery. Bola to čertovská robota — nie pre tú cestu zahnojenými dvormi a blatom vozových ciest, zatopených bahnom a mutnou dažďovou vodou, no pre všetky tie výkriky hnevu, hromženia a preklínania, ktoré sa sypaly na jeho nevinnú hlavu ako podivné privítanie.

A to, že kríval, bola druhá nepríjemná stránka tohoto dňa. Boženíka Vendela Hadidu kopla v maštali krava práve včera, keď kydal hnoj; Hadida sa nahneval nie preto, že ho kopla — veď nie je na svete gazdu, čo by ho kôň alebo krava aspoň raz nepohladkala. Kopnúť však treba tak ľahúčko, aby noha nebolela, alebo už tak, že treba na posteli ležať. A takto z toho vyšlo kopnutie — parom ho vie — ani ryba, ani rak, a daňové hárky krívajúc roznášať musí…

Rozmrzelý vstupoval do chalúp, predkladal pred chlapov daňové hárky, dával si potvrdiť ich príjem a snažil sa čím viac mlčať, aby neodkrývať záclonu, za ktorou výši sa bezmocný hnev poplatníkov. A preca boly domy, v ktorých nebolo možné vyhnúť sa a obísť bez slova, a vtedy nasadzoval úradný tón vo svojej reči, ktorá pretekala studeným kľudom a rozvážlivosťou.

Adam Šamaj nestačil ani shodiť svoj ťažký, zamastený železničiarsky kožuch, keď sa vrátil zo služby domov, a už tu bol Hadida. Šamaj sviezol skúsené oko na miesto, kde v hárku roztiahla sa pyšne suma predpísaných daní, schomolil hárok v špinavej ruke a bác! — o zem s ním. Nevedel najprv vypovedať ani slova, len krv sa mu vliala do tvári a oči priamo liezly z očných jám — až potom:

— Kruci! A to vy takéto písma…? Žobrákov z nás narobiť? A tak nech už si pre všetko páni prídu, pre všetko čo mám… z toho sa ešte nerozpučia a ja aspoň už potom dane platiť nemusím!

Vendel Hadida pristúpil k Šamajovi:

— Adam, sober si to so zeme a buď pekne ticho. A zaplať. Vieš ty, že za takú vec môžeš aj so štátnou službou vyhoreť? Keby bolo všetkým tak ako je tebe…

— A čo je mne? Tých pár korún pri železnici si krvavo vyslúžim… nežičím ti veru tie mrazy a noci! A veď na daň mi sťahujú! Čo ešte chcú z tej kravy a troch záhonov?

Vendel Hadida pokrčil ramenami a vyšiel von.

Všade ho podobne privítali, a on sa prevliekal chalupami zo dverí do dverí, neželaný posol, vyvolávajúci hromženie a hnev. Sedliaci vyskakovali od prípeckov, zpoza stola i z maštalí, brali do rozpukaných rúk hárky ani do biela rozžeravený bľach — pálilo ich a mučilo, že taký mizerný kus papiera je mocnejší ako tisícmi vetrami ofúkaný a tisícmi údermi kmásaný a doráňaný chlap, ktorého potom jedna cifra zlomí…

Cyprián Huščava, Pavlov otec, nerozumel sa hárku. Oči prebehávaly po riadkoch a zastavovaly sa na každej cifre, hoci aj patrila označeniu vládneho nariadenia alebo paragrafu; čísla však, ktoré u ľudí jeho druhu rozhodovalo takmer o bytí a nebytí — v rozčulení nenašiel. Až vtedy, keď mu boženík oznámil sumu predpísaných daní, podlomil sa v kolenách, ruky mu ovisly ani povraz so šibeni a jediné slovo vypovedal na trikrát:

— Pa… pa… paroma!

Príliš ho to zronilo, než aby sa vedel viac vzopäť. Boženík využil tejto chvíle, priložil dva palce k širáčiku na pozdrav a zadudral viac pre seba: „S bohom zostávajte!“ Vtedy však v Huščavovi opadla prvá, najvyššia vlna vášne a prekvapenia, hatiaca mu reč, a on s rukou ďaleko pred seba vystretou, v ktorej sa nervózne zachvieval žltastý kus papiera, skočil za Hadidom:

— Na, Vendel, čuješ? No čuješ?… Ja radšej… Na, odnes im to nazad a povedz, že… že ja radšej zdochnem — a toľko platiť nemôžem!

Boženík nečakal. Príliš mnoho nariekania u žien, ktoré maly mužov vo svete, a príliš mnoho zloby a výkrikov odporu u chlapov musel vypočuť všade, kde bol. Nečakal — len v ceste, snažiac sa premôcť bolesť v krívajúcej nohe, obrátil hlavu a cez rameno hodil Huščavovi slabú útechu:

— Ja viem, Cyprian… tebe ťažko. No ja s tým nemám nič. Azda si už dáko poradíš.

Huščava nečul a bežal cez dvor, ruku s hárkom ďaleko pred seba vystretú, a vždy len kričal svoje:

— Vezmi si, Vendel! Tuto… na! Ne-mô-žem!

Studený vietor trhal mu priamo od úst jeho výkriky na franforce. Boženík, preklínajúc boľavú nohu, preca odbehol, a tak tu Huščava zostal stať, do bosých nôh ho blato oziabalo, hrubú, látanú košeľu nadúval mu na chrbte vietor a zaliehal i do sporých, sivých vlasov, ktoré sa na hlave zježily v hrúze a hneve. Vystretá ruka sa napokon zakolembala pozdĺž tela ako ťažké kyvadlo hodín — a to bol nateraz koniec odporu. Vstúpil do izby, usadil sa za stôl, nesmierna hromada nešťastia, a složivši do dlaní hlavu, v ktorej nemohla vzkrsnúť žiadna myšlienka, položil hárok na špinavý stôl a vravel žene:

— Ale s nami vybabrali!

Huščava sa hárku nerozumel. Jeho žena tým menej. Boli však jednotní v presvedčení, že je to bezcitné nešťastie, čo sa im do cesty navalilo, a to ich natoľko znervoznelo, že celá kopa košeľatých i väčších detí vyslúžila si v ten deň bitku za sebamenší škrek a škriepku…

Tak bolo i vo všetkých ostatných chalupách.

Včera, dnes i zajtra.

Vendel Hadida pochodil celú dedinu — a čudná vec: pri Zuze Cudrákovej sa nezastavil. Všetkým poroznášal tie prekliate daňové hárky, a pre Zuzu nemal ničoho, ani keby pre ňu nebolo povinnosti, ani keby ju úrady obchádzaly a tak ani keby ona mala v dedine akési výsadné postavenie. A ona sama, keď v prvý i druhý deň dopočula sa rozhorčených rečí, a najmä keď ženy, ktoré maly mužov vo svete a prichádzaly sa spytovať Zuzy, koľko jej predpísali na úrade daní a zostávaly stáť v podivení nad jej šťastím, tu ona sama dávala sa unášať takou nesmelou úfnosťou a nádejou, že sa jej nešťastie vyhlo a že pred ňu žiaden balvan nesložili, s ktorým by jej, slabej, ťažko bolo pohnúť.

Na tretí deň, kedy boženíkovi zostala už dedina za chrbtom a roznášal len vrchárom po kopaniciach, prišiel však k Zuze sám rychtár, sadol opatrne ku stolu a sklopil svoje falošné, zelené oči na hlinenú zem. Za dlhú chvíľu mlčal a odkašlával, posedával nepokojne na lavici ani keby na uhlíkoch sedel, preberal sa vo všelijakých písmach, ktoré vytiahol zpoza ňadier, a tu Zuza v podvedomí pocítila, že sa darmo úfala zvláštnemu šťastiu, že darmo v sebe prvé dva dni živila ohník nádeje a darmo bola predmetom závisti druhých.

— Zuza…!

— Nu?

Nie, nešlo to rychtárovi nijako s jazyka, lepilo sa a kyslo ako kus cesta so zákvaskou — ťažko hovoriť.

— Priniesli ste mi… čo mám porcie platiť?

— Hej, priniesol som, Zuza… Ale to je nič! Ja ešte… voľačo iného… Sadni, Zuza, tuto, — a posadol bliže stola, aby mala na lavici miesto.

Zuza sadla a rychtár, pozorujúc ju tajne naskos zeleným svojím zrakom, spýtal sa:

— A Marek ti z Ameriky už dávno nepísal?

— Dávno nie. Vyše roka je to. Pľuhavý… tiež by sa už len mohol aspoň slovom spýtať, ako je mi… a jako s gazdovstvom.

Teraz rychtár znova odkašlal, avšak kým sa prehrabával na stole v pokrčených papieroch, Zuza miernila účinok predchádzajúcich slov:

— Nu, ešte nie je zato najhorší. Sú chlapi, čo ani svojim najbližším za dlhé roky sa neozvú. Marek písal pred rokom… a po čase zas len napíše, dá pánboh…

Rychtára pichlo, ani keby ho v tom okamihu dakto prekľal. A preca — bol to najvhodnejší moment, kedy bolo možné na Zuzu naložiť najťažší kríž. Preto sklonil hodne nízko hlavu a hlbokým hlasom poznamenal:

— Už asi nenapíše…

Zuza poznámku nerozumela a obracala ju na žart:

— Vy už len každú z nás zvyknete hnevať… že zabudol, a druhú že si našiel… Neveríme my na vaše reči, rychtár!

Zasmiala sa. Netušila nič a jej svedomie nebolo obťažené žiadnym čiernym stínom. Znala dobre rychtárov zvyk a obšúchaným žartom, ktorými vedel častovať všetky samotné ženy v dedine, vyhýbala obvyklým spôsobom. Rychtár však neopätoval žart a Zuzin smiech roztratil sa v štyroch úzkych stenách izby.

— Neprišiel som ťa dnes hnevať, Zuza. Tuto, čítaj… — a podal jej list ceruzou popísaný, — … a pánboh ťa poteš…

Zuza sa odrazu začala chveť. Bezstarostnosť, ktorá ju po dva dni tak sladko naplňovala, učupila sa vo vnútri ako zbitý psík. Ruky sa začaly triasť v predtuche čohosi strašného, čo narastalo do šírky i do výšky zo samotného hlbokého rychtárovho hlasu, ako strom, ktorý mohutnie tým viac, čím hlbšiu a čiernejšiu zem má pod sebou. Zahľadela sa najsamprv do listu, avšak kostrbaté písmeny, zaviazané do zhužvaných uzlíkov, šedivých a neurčitých, začaly jej tancovať pred očami a oči sa jej — nevedno prečo — zalialy slzami. Keď rychtár zbadal, že sa jej dve slzy skotúlaly po líci, spýtal sa so zvláštnou samozrejmosťou:

— Už si prečítala?

— Vidíte… nemôžem. Nevidím nič. A čohosi sa bojím. Povedzte sám… čo je v liste?

— Zať mi píše z Ameriky, vieš, Jano Kukučka, čo má našu Veronu. O Markovi píše…

Zuzu vyhodila pružina radostnej zvedavosti s lavice a teraz sa znovu jej ruka vztiahla v nádeji za schomoleným listom. Avšak prv, kým ho mohla dostihnúť, rychtár dobavil:

— Pochovali ho tam…

Vystretá ruka svisla, ani keby ju odťal. V hlave zahučalo, v sluchoch zašumelo. Tak hučia široké jasenné vetry v horách, tak šumia potoky po prvom snehu — zima roztriasa a srdce sa sviera v meravení. Pred očami sa jej spravily čierne kruhy, rozrastaly sa v zjašenom vlnení a narážaly na brehy odumretého vedomia, ktoré sa prepadlo v priepasť. Kto zachytí Zuzu v tomto okamihu a kto ju zachráni, aby sa pri pádu neudrela? Alebo zachráni ju otázka, ktorej je v tej chvíli schopná?

— Koho… pochovali?

— Pánboh ťa poteš, Zuza, — opakuje znovu Širanec.

— A nemaj mi za zlé…

Posedel ešte za chvíľu a potom odišiel.

Jeho odchodu Zuza ani nezbadala. Stratil sa jej pod nohami svet, letela bezhraničným priestorom, z ktorého len vzdialený hukot dobýval sa ku bráne vedomia. Brána bola však zavretá tisícorakými závorami bolestí, rán a krívd, ktoré už kedy Zuza vytrpela a ktoré znovu sa jazvily, otváraly a narastaly do ozrutných rozmerov. Okolo hučalo, avšak Zuza bola zvnútri ohlušená revom všetkých nespravodlivostí a svistom rán, ktoré na ňu dopadaly, na jej úbohé a slabé telo, spoliehajúce v bezradnosti na každú oporu, bárs aj hnilú; rozplynula sa v bolesti a život letel ponad jej hlavu ako divný vták, ktorým sa ona nikdy nepodperí…

Bol to príliš tvrdý útok na Zuzinu slabosť, v ktorej sa tackala už dlhú dobu. Všetko, čo k nej prichádzalo z vonkajšieho sveta, bolo neočakávané a zráňalo tým viac, čím zjednodušenejší a prostší bol jej život. Sama si ho okyptila, všetko, čím žily ostatné ženy bez mužov, odháňala od seba ako zbytočné príkrasy alebo diabolské svody — a preca každá rana, ktorá na ňu dopadala, bola sprevádzaná sžieravou bolesťou a nanášala čierň na plátno mladosti, ktoré dosiaľ iných bariev temer nepoznalo.

Kadenáhle sa príčinením rychtára a jeho ženy rozšírila po dedine zvesť o smrti Marka Cudráka, prichádzaly ženy do Zuzinho domu, mnohé s vtieravými otázkami, ktoré na Zuzu doliehaly ako kladivo na nákovu — a jej vnútro zvučalo nezakrývanou bolesťou. Márne snažila sa zatvárať dvere alebo vyhýbať otázkam — nebolo času dverí zatvárať, bo ženy si ich jedna s druhou podávaly, a nebolo miesta, kam by bolo možné vyhnúť pred otázkami, bo celá chalupa naplnila sa po tie dni jedinou skutočnosťou, ktorá zatískala do úzadia všetku reč pracujúceho dňa.

— A ty teraz… ako? — spytovaly sa ženy s účasťou Zuze protivnou, ktorá išla za hranice Zuzinho vedomia, a preto otázky útočily ako zákerníci zpoza uhla, nedočkávajúc sa žiadnej súcej odpovedi.

— Ako?… — opätovala Zuza. — Ja sama neviem. Ja teraz… ja neviem ani, či žijem…

A hoci baby útočily neviem ako, nedostalo sa ich zvedavosti nikedy náležitého uspokojenia.

Nebola len ťarcha rychtárovej zprávy, ktorá na Zuzu ťažkým balvanom zaľahla. Bola to i daňová povinnosť, ktorá sa pred jej hynúce gazdovstvo postavila a nepohýňala sa s miesta. Zuzino gazdovstvo skutočne v obrátenom poriadku pokračovalo od desiatich k piatim, a všetko čo konala, všetko čo podujímala jej okyptená sila a um, bolo gazdovstvu skôr na škodu ako na osoh. A keby nebolo Šimona Perďocha, ktorý čas od času zastavil sa na dvore, poobzeral sa po dome i porobil kdečo v stajni, požičal koňa a sám priložil ruky k dielu v dobe najsúrnejšej práce, veru by prišlo všetko na bubon skôr, kým dozrieval neodvratný čas.

— Ty, Zuza, veď sa trocha pochyť a vzpamätaj, — hovorieval Perďoch, hľadiac na ňu jediným zdravým okom, zatiaľ čo sklené nehybne zieralo kdesi nabok, — veď si roba súca a všetko sa ešte môže na dobré obrátiť. Takto stratíš všetko… a čo potom?

Zuza bola presvedčená o dobre mienených slovách, a preca zostávala ľahostajnou ku všetkému, čo sa okolo nej dialo. Vedela, že teraz už nebude síl, aby sa vzchopila k novému životu, a toto vedomie ju celkom gniavilo a nedovoľovalo živiť ani najmenšiu iskierku nádeje v šedivom popole bezútešných dní…

Keď prišiel zas rychtár Širanec, nízky a zaviazaný do uzlíkov vypracovaného svalstva, do Zuzinho dvora, našiel ju na prahu stajne. Zuza kydala hnoj zpod svojej Sivky, ktorá za prázdnym hrantom nespokojne múkala a prestupovala s nohy na nohu.

Rychtár sa najprv poobzeral po dvore. Voz stál tak, že večer mohol každému, kto by bol dvorom prechádzal, ojom oko vyraziť, pluh a brány hrdzavely na dvore bez toho, žeby komu napadlo hodiť ich do starej pajty, a do blata bolo zašliapané toľko roztrúsenej slamy a sena, že poriadnemu gazdovi až srdce pukalo. Vidno — niet mužskej ruky v dome, ktorá by robotu riadila, niet šanoblivého oka, ktoré by vedelo vážiť každý krok i pohyb ruky.

— Moc ti predpísali, Zuza, pravda? Ako ty svoju porciu zaplatíš?

Udrel tam, kde krvácala rana, na ktorú Zuza nemala lieku.

— A či ja viem? Moc je toho… Kravu by bolo treba predať. Banka mi už sotva požičia…

— Sotva, — dobavil rychtár, a potom sa na chvíľu odmlčal. Jeho zelené oči preskacovaly so Zuzy na vidle a s vidlí na zem. — Ty peňazí nemáš, však?

— Vedel by ste snáď dačo?

— Vedel aj nevedel. To všetko, Zuza moja, závisí od teba. Rád by som ti pomôhol… vo tvojom nešťastí. Avšak…

— Nu?

Zuza zbystrila všetky smysly. Nebola to vypočítavosť, bol to prirodzený pud sebazáchovy, ktorý ju doháňal na všetko bez rozmyslu.

— Mohla by si predať horu; a mala by si po starosti. Aspoň ťa nebudú naháňať páni z berného úradu…

To bola myšlienka, ktorá stála za úvahu. Zuza skutočne mala spolu s Markom kus hory, ktorú s jednej strany obklopovalo niekoľko jej chudobných záhonov. Na čo by jej bola hora? A najmä teraz, keď stratila muža a keď neni nikoho, kto by ju podoprel, kto by ju vychytil a vyniesol z tej úžasnej krútňavy, v ktorej sa zmietala ani smoľná trieska, snesená so strmého rúbaniska jarnou a divokou riavou?

— Predať? Ale komu?

— Bárs komu. A hoci aj Magátovi…

Magátovi…

Magát, to bol ten vychýrený zloduch dediny, sediaci ani pijavica na tele tých, ktorí sa odhodlali uveriť jeho falošnej humánnosti. To bol ten jediný gazda v dedine, ktorý sa rozbujnel na tele tohoto ľudu, sám sedliak a biela kosť z biedneho tela, chorého tisícom bolestí, na ktoré nebolo dosiaľ lieku. Magát bol jediný z celej dediny, ktorý počas svetovej vojny zostal uchránený pred všetkými pliagami hrozného besnenia sveta, a vedel sa vynajsť v radoch tých, ktorí zo šialenstva a bezcitnosti jedných a z bezmocnosti, slabosti druhých vedeli spraviť výnosný obchod. Jestliže vtedy, v dobe vojny, zarábal Magát úžasné sumy na bezbrannom ľude pri rekviračkách, pri štátnych dodávkach zemiakov a hovädzieho statku, pri verbovaní žien, dievčat a detí na poľnohospodárske práce v dolnej zemi, nemohol zabudnúť týchto víchríc, kedy obratom ruky stávali sa zo žobrákov boháči, ovládajúci závratnými sumami. Nikdy sa im o nich nesnívalo a nevedeli ich užívať. Tak i Magát šalel spolu s podobnými. Nachádzajúc sa na pokraji tejto bláznivej krútňavy, nadobúdal i strácal a napokon, keď zakončila sa válečná besnota mocných, zostal trčať vo víchrici ako v jeseni strom, ktorému vietor odniesol všetko listie. Zostalo mu však za špinavými pazúrami všetko, čo predstavovaly chalupy a záhony dlžníkov, celý ten nepohybný majetok gazdov, prepísaný v úradných knihách na jeho meno a oceňovaný nie menej ako na pol miliona…

Preklínaný sto razy za deň, vyhľadávaný zúfalými dlžníkmi a ohrozovaný tými, ktorých už priviedol na vnivoč, stál preca sebavedome na svojej darmožráčskej postati a ukájal svoj pažravý hlad na tých, ktorí nenachádzali východiska z hmotného područia a závislosti. Vtedy, keď drevárske firmy po prevrate napadly ani saranča tento chudobný, živicou voniaci kraj, keď kántrily obrovské rozlohy lesa a vrhaly sa i na spoločné hory gazdovské, Magát pocítil, že sa môže veľmi dobre uplatniť v tomto zločinnom obchode. Sám sedliak, obchádzal hynúce dvory druhých gazdov a núkal im pomocnú ruku v podobe zlodejských peňažných preddavkov na plochy lesa, ktorý bol okamžite rúbaný a nikdy nie zaplatený. A keď po čase vysvitlo, že Magátova pomoc mení sa na ostatok v bolestný korbáč, búrilo sa vedomie gazdov, sadnuvších mu na lep: vyhrážali sa a chodili do okresného mestečka k súdu, aby tam hľadali spravodlivosť oproti nespravodlivému. Advokáti cicali však z týchto pravôt ako muchy zo sladkého mlieka a súd bol hluchý k tým gazdom, ktorí sa dožadovali práva. Táto horúčka trvala veľmi dlho a trvá dosiaľ. Nenašlo sa lekárov — ba neboly ani len babky-zelinárky. Boli len nezodpovední jedinci, znajúci iba svoj osobný prospech — a nie potreby ľudu. Boli vychytení členovia obecných zastupiteľstiev, ktorí drevokupcom vystavovali porubné povolenia bez toho, žeby na to mali právo. Boli fiškáli, ktorí sa dorozumeli a v pravotách brali na seba obhajobu vinníka i žalobcu.

Zuza Cudráková dobre vedela, čo sa po dedine hovorilo o Magátovi. Keď si však pripomnela sumu niekoľkoročných daní, ktorú jej bolo treba na bernom úrade zaplatiť, nenachádzala skutočne iného východiska ako predať horu, ktorá teraz po smrti muža bola jej vlastníctvom. Nemajúc hotových peňazí, mala po ruke jediné dve možnosti: predať Magátovi horu, za ktorú dostane nepatrnú zálohu, alebo predať kravu a tak sa pozbaviť výživy. Vedela dobre, že keby nepredala ani hory ani kravy, vypíšu na ňu exekúciu a vtedy exekútor odvedie jej z chlieva kravu, za ktorú groša neuvidí…

— A Magát by horu kúpil? — spytuje sa Zuza rychtára.

— Prečo by nekúpil? Kúpi. A toľko preddavku, koľko ti na dane treba, akiste dostaneš. Na tie reči, čo po dedine o Magátovi roznášajú, netreba veriť. Zlé jazyky všeličo navyprávajú. A preca… keď už ľudí veľmi omína, preca k nemu idú a on koľko-toľko pomôže. Netreba sa ti báť. Tak si aspoň ja myslím… Neviem.

Rychtár Širanec zrejme stál na strane Magátovej. Plynuly mu z toho pekné dôchodky. Bolo mu ľahko skrývať sa za záclonu úradnej moci a využívať svojho privilegovaného postavenia. Veď i on vyznal sa dobre v tomto obchode, kde na jednej miske váh ležal jeho osobný prospech a na druhej ničím neodôvodnená, len vekami pestovaná a vštepovaná prostoduchosť i dôverčivosť k „svojim“ — ako sa hovorí — ľuďom, najmä keď stoja na takom vidnom mieste ako už od dávnych čias Širanec. A on toho vedel využívať. Súc dokonale prefíkaný a zošľahaný vetrom všetkých svetových strán (vodil kedysi zemerobotníkov na prácu do zahraničných majerov), sformoval si svoj primitívny, avšak pevný názor na svet. Svet a život bol mu vysokým rebríkom, ktorý bol najmä na spodku dokonale obsadený. Ani len palec — kdeže celú nohu! nieto kde na stupeň položiť. A kto chce byť vyššie, musí vystupovať po chrbtoch, po ramenách i po hlavách tých, s ktorými bol predtým v jednom chumle. A rychtár Širanec so svojím skupánskym srdcom na svoje šťastie postrádal pocitu solidarity natoľko, že bez najmenších výčitiek svedomia šliapal, stúpal a škriabal sa po zodratých chrbtoch dedinčanov vyše — za svojím osobným prospechom.

O Zuzinej hore hovoril s ním Magát už dávnejšie. Po úbočiach vrchov boly rozsypané to menšie, to väčšie spoločné gazdovské hôrky, okolo ktorých Magát najviac obchádzal a za ktorými najviac túžil, lebo sedliakov mohol akosi najľahšie okmíniť. A ako v iných prípadoch, tak i v Zuzkinom sa rychtár s Magátom dohovorili bez toho, že by mali v úmysle vyťahovať Zuzu z blata.

Zuza sa za celý dlhý čas cítila v úžasnom pomykove, z ktorého nevidela žiadneho východiska; a tak keď rychtár bral sa zo dvora von, vyslovila prvú jasnú odpoveď:

— Nu… nech teda príde… Magát. Pohovoríme.

— Aby nebolo žiadnych… oných… vieš, musíme dať oznam do úradných novín, že tvoj muž Marek sa zdržiava nevedno kde, že jeho pobyt je neznámy a vôbec… že prišiel chýr o jeho smrti. To treba — k vôli porubnému povoleniu, len čoby sa zákon neprestúpil…

— To mi zatiaľ exekútor nastúpi na krky!

— Neboj sa, Zuza. To len taká… forma. Aby sa nevravelo, že Marek bol spoločník a ty sama celú horu predávaš. To už je také nariadenie… a predať zato môžeš. Aj rúbať sa bude smelo… ktože by čakal, kým to všetko páni po kanceláriach povláčia!

O tomto Zuzinom kroku dozvedela sa dedina len vtedy, keď prvé sekery a píly zahryzly sa do bieleho tela pyšných smrekov. A to bolo v zime…

Teraz však ešte dýchala jeseň z posledných síl.

Teraz šiel november s neobyčajne hlbokým blatom na cestách, s rozmoknutými stráňami, napitými studeným dažďom, šiel zachmúrený ako chlap, ktorý si stiahol čiapku hlboko do čela. Nad vrchami, nad riednucimi horami poletovaly mokré mračná. A keď nebolo vetra, zostaly trčať nad poľanami a rozvesily sa po osamelých smrekoch alebo bukoch ako obrovské kusy bielizne, ktorej je ťažko schnúť.

K Zuze Cudrákovej napokon baby chodiť akosi prestaly. Nedávala im nikdy riadnej odpovedi na ich otázky a preto ich chodiť omrzelo. Nebola v tom žiadna pýcha, skôr sa im videlo, že Zuza celkom schádza s cesty a že sa s ňou voľačo porobilo, na čo ľudský rozum už ani nestačí. A skutočne si medzi sebou šopkávaly a samy v sebe verily, že na Zuze sa uplatnila akási zlá, tajomná sila, ktorá ju svádza s cesty, ktorá ju obkolesila kruhom, z ktorého nieto východiska. Povrávaly si medzi sebou, že by bolo dobre priviesť k Zuze kartárku, nech zacituje všetkých zlých duchov v dome i v nej, alebo aj Adama Pracharíka, ktorý bol už toľkokrát zavretý a preca sa vždy zdravý navrátil domov, medzi svojich, neopúšťa ich a radí im. Žiadna zo žien však neodvážila sa Zuzu nahovárať na túto cestu. Vedely, že dnes by Zuza neišla nie preto, že by týmto veštcom neverila, ale naopak, že sa bála ešte väčšej pohromy a ešte ťažších osudov.

Kartárka vtedy na jar Zuze čítala z knihy osud, v ktorom bola reč o dvoch mužoch, a hľa — osud sa do poslednej písmenky splnil. Dnes Marek, prvý muž hnije kdesi v Amerike, a pravda bola i tá, že s ním Zuza žiadnej radosti nezažila. V priestore i čase, postihnuteľnom ich primitívnemu pochopu, napĺňaly sa veštecké slová, narastalo do obrovských rozmerov vedomie, že jestvujú nadpomyselné veci a zjavy, ktorých prípadne nevidno, ktoré sa však záhadným spôsobom prejavujú, a preto treba bezvýhradne veriť.

Raz prišla zas k Zuze tetka Tutkuľa. Poobšmietala sa po izbe, pohodila spýtavý zrak do všetkých neusporiadaných kútov a potom spustila tak ako kedysi:

— A vždy mi ťa, Zuzička, akosi ľúto…

Zuza neodvetila. Sedela za stolom oproti tetke mlčky ako peň.

— Ľudia hovoria, že ti všetko hynie v gazdovstve. Veď sa už dáko pochlap… s božou pomocou ten jeden rok v smútku vydržíš a potom…

Zuza sa strhla s miesta a spýtala sa týmiže slovami:

— A potom?

— Veď už sa dáky chlap najde! Takto sa utrápiš.

— A s chlapom možno ešte prv, — odsekla Zuza. — Nechcem!

Tutkuľa mala síce ešte čosi na jazyku, nevravela však nič a zakrátko sa pobrala domov.

*

Raz v noci, neskoro v novembri, ozval sa okolo chalupy vdovy Karabkovej podozrivý dupot, mrmľanie a šuchot. Prv, kým sa Karabkuľa mohla prebrať zo sna, zabumľoval ktosi zhurta na okno, div že ho neroztrepal, a jakýsi hlas, zvierací a nepríčetný, vzkríkol:

— Otvorte! Krista boha vám…

Karabkuľu v tom okamžení vyhodilo na posteli, že dopadla priamo bosými nohami na zem. Úžasne sa naľakala. Srdce sa jej stislo ani v klepci, nemohla vydychnúť a celá sa triasla. Vybehla ku dverám, započúvala sa na okamih a cítila, ako ktosi, opretý na nich, zhlboka a ťažko oddychuje, ani keby nemohol vzduchu popadnúť. Nepočúvala dlho, a preca ten, ktorý čakal, stratil trpezlivosť a niekoľkokrát kopol do spodku dverí, až v ráme zastonaly.

Karabkuľa — čudná vec — ani sa nespýtala, kto je to. Shŕbila sa a sohla ako pred ťažkou ranou, zatajila dych a — otvorila. Dvere sa rozletely do korán, že ju až nabok odhodily. Nemohla ich v rozčulení a v bojazlivosti zadržať, práve tak, ako nezadržala toho, kto sa bezvládne cez prah svalil do pitvora…

Bola tma, úžasná, hmlistá a lepkavá, ktorú zrak neprenikal. A hoci to bezvládne telo na zemi ani sa neozvalo a len mrmľalo rozžuvané kúsky nesúvislých slov, Karabkuľa poznala svojho syna.

Zmocnil sa jej hrozný pocit, ako keby ju po hlave ovalili drúkom, povalili na zem a rozrezávali pri plnom jej vedomí na kúsky. Srdce sa smrštilo na maľučký, nehmotný bod, v ktorom sedí len nepremožiteľná bolesť a pálčivosť, ruky sú slabé, bezradné a nohy v kolenách poklesávajú.

Chcela pomôcť Jurovi so zeme, bol však ťažký a bezmocný a ona s ním nevládala pohnúť. Zalomila nad hlavou suché ruky, vyvrátila do vysokej tmy, do čiernej oblohy svoje vydesené zraky a zastonala:

— Bože môj… bože môj… prečo ma len takto tresceš!

Juro sa potom sám akosi popri stene postavil na nohy. Boly poddajné ako tehliarska hlina a nedržaly. Dotackal sa ku stolu, svalil sa na lavicu a pritom bezcitnou päsťou udrel na dosku stola:

— Žrať chcem!

Karabkuľa bola celá bez seba. Za žiadnu cenu nevedela sa rozpamätať na svoje zásoby. Napokon priniesla v hrniečku kyslého mlieka a so žalostným, uboleným výzorom, v ktorom kričalo aj celé jej nešťastie, postavila ho pred Jura. Ten však už v tom okamihu nevedel, čo pýtal, a jediným zamáchnutím ruky shodil hrnček na zem ďaleko, až ku peci. Kýšku vylial a hrnček rozbil.

Jeho mať ako keby po líci udrel. Hrozne zabolelo.

A preca — prekypujúc najlepším materinským citom, keď dieťa ju najviac zráňalo, priblížila sa k Jurovi, položila mu ruku na zježenú hlavu a spýtala sa mierne, priamo bojazlive:

— Stalo sa ti dačo, Jurko?… No povedz!

Juro, ktorý tým okamihom stratil všetko vedomie a vsede zadriemal, strhol sa v zľaku pod dotykom matkinej ruky. Strmo vyhriakol:

— Hybajteže!… Dajte pokoj!

Bolo to možné? Bolo to možné, že tento drsný, chrapľavý a opilý hlas je hlasom jej Jurka?

Priblížila sa znovu k nemu, hnaná bezhraničnou láskou, a pritisla mäkko jeho hlavu na svoju prázdnu, suchú hruď. Juro v tomto okamihu ani keby zošalel. Rozpriahol sa a udrel matku prudko do pŕs. Karabkuľa kratúčko vykríkla, zatackala sa veslujúc rukami po izbe a zadržala sa až pri dverách. Potom už nevravela nič, čosi sa v nej zlomilo, napätá pružina praskla, povolila, ona sa sviezla na kolená a dala sa tíško, bolestne a prerývane nariekať…

Na posteľ, ktorú pred chvíľkou opustila, svalil sa Juro ako v hore strom. A tak ako v hore strom vyvráti sa celý, s koreňami, i Juro ležal krížom cez posteľ tak ako bol: odetý, obutý. Nad ním sa preklenul neviditeľný most, cez most prechádzala strašná skutočnosť a pod mostom možno počuť len beztvaré hučanie, slievajúce sa a búrlivé ako more nad utopencom.

Karabkuľa zasvietila pred obrazom Bohorodičky maľučký olejový lampášik, padla razom na obidve kolená, zlomila sa ako suchý kvet a začala sa v nekonečnom zúfalstve modliť:

— Bože môj… bože môj… ja, Dorota Karabková kľačím pred tebou v pokore ako verná služobníčka tvoja… všetko odovzdane z tvojich rúk prijímam…

Modlila sa takto až kým kohút prvý raz zakikiríkal a v oblokoch sa zjavilo brieždenie ako drobulinký sveteľný dáždik. Modlila sa s roztržitými prestávkami, kedy nemohla nemyslieť na svoj žiaľ, hľadajúc dostupné jej súvislosti.

Myseľ bola roztratená ako neshrabané seno na pasienku. A keď sa preca na okamih sústrednila, bežal jej pred očami smutný film prežitého manželstva. Jej muž bol za slobodna drotárom. Chodil po ďalekom svete a tam sa naučil piť. Chodil po drotárke aj v prvých rokoch manželstva, avšak neprinášal domov zo sveta žiadnych peňazí a preto napokon zostal doma, na gazdovstve. Karabkuľa bola rada: dúfala, že muž nastúpi lepšiu cestu. Nebolo však lepšie — predával potajomky čo len mohol, teľa, domáce zariadenie, ba aj ovos na koreni kedysi, a prepil. Koľko sĺz preto vyplakala, koľko rán utŕžila. Hrozne a neciteľne bil a zdalo sa, že mukám nebude konca. Chodila s krvou podliatymi ranami do kostola pred tvár boha, ako sama hovorila, aby sa spýtala, či to z jeho vôle musí snášať ten ťažký kríž. A prichádzala domov, v duši usmierená a odhodlaná ďalej trpeť. Až kedysi — je to už dákych desať rokov — našli Karabku ležať pri smreku v hore mrtvého. Špiritus sa v ňom chytil, hovorili ľudia. A od vtedy si Karabkuľa zaumienila, že sa bude starať postaviť rozvrátené gazdovstvo na nohy a zachovať ho dobrému, rozumnému a statočne vychovanému Jurkovi. Gazdovstvo skutočne v prvých rokoch zveľadila a Jura vychovávala v zbožnosti a statočnosti. Keď dospieval z chlapca na mládenca, snažila sa odvrátiť ho od svodov krčmy — a Juro skutočne nikdy nepil. A keď gazdovstvo nevynášalo v pozdejších rokoch ani toľko, že by sa mohlo udržať bez dlhov a exekúcií, keď prešly prvé roky nádejí a nastupovala rezignovanosť a zúfalstvo s hladom, biedou, dlžobami a exekúciami, utešovala sa jedine tým, že aspoň jeden plán sa jej podarilo uskutočniť: Jurko bol slušný chlapec a nikdy nepil.

Dnes s hrôzou poznala, že sa utešovala predčasne. Dnes sa desila poznaním, že všetky nádeje jej života kvitly hluchým kvetom, a to bolo poznanie najstrašnejšie. Nič zo sveta nezostávalo, za čím by sa oddalo ísť. Je pustá prázdnota v duši, tma a koniec akýmkoľvek cestám.

Zostal len olejový lampášik pred obrazom Bohorodičky a zúfalé šopkanie suchých pier:

— Bože môj… všetko odovzdane z tvojich rúk prijímam…

Juro na posteli hlučne chrčal, budil sa, hádzal sa s boka na bok a znovu s veľkým hrmotom usínal. Bolo to, ako keby opitého viezli na voze plnom štrku.

Akonáhle sa brieždenie rozrástlo po obzore a začalo svitať, prebehla dvorom a zašla do susedov. Chcela uľahčiť srdcu, hoci jej ťažko padlo vyprávať o Jurkovi a šliapať tak poslednú svoju nádej vlastnými nohami v prach. U susedov však stál už Martikan a ona, vchádzajúc, z jeho úst počula koniec reči:

— … kamením do okien! Čo sú okná do farárovej izby, ani jedno nezostalo celé…

— Čo sa stalo? — vyhriakla zo seba v novej zlej predtuche.

Mlčali všetci za hodnú chvíľu, a to ju dorazilo. Podlomila sa na trikrát a triasla sa ako steblo slamy, na ktorom visí hlava — ťažký klas.

Potom Martikan len tak kútikom úst vypustil:

— Čo sa stalo, stalo sa. Nemalo sa to stať. Tak sa niektorý rodič so synom babre, babre a… syn sa preca nevydarí.

Zlomená, tichá, uzoľ vášnivej a nezaslúženej bolesti, odplížila sa nazpät domov.

Pri dverách stretla sa už s dvoma ozbrojenými žandármi.

*

Vybili okná na fare!

Kamením vydúrili z fary cirkevný výbor!

Jura Karabku už žandári odviezli do mesta do kriminálu!

Dedinou letel chýr ani zjašená mucha, narážal na všetky okná priamo hlavou, všade bzučali ľudia ako včely v úle.

Pretriasala sa nebývalá a nezvyklá udalosť a niektorým ženám prechádzaly po tele až zimomriavky, keď počuly znenazdania otriasajúcu zprávu. Nechcely vlastným ušiam veriť a často sa pýtaly:

— Boh vie, či to bol Juro Karabka! Nechce sa mi veriť… veď je to Doroty syn… dobre vychovaný!

— Verte alebo neverte… dosť na tom, že ho poznali niektorí chlapi, keď vybehli z fary do záhrady. Traja mládenci to boli. Lenže tých dvoch poznať nemohli. Veď on už Juro povie, ktorí to boli…

Čečotka na tej udalosti dosť dobre zarobil, bo od samého rána trúsili sa ľudia. Jedni odchádzali, druhí zas vchádzali, sadali za stoly a aby reč ľahšie tiekla, Čečotka nalieval pohárky sivej.

— A to vybili okná v spálni farárovej alebo kuchárkinej? — spytoval sa Perďoch s potláčaným smiechom.

— Prečo sa pýtaš? — obrátil sa k nemu Juro Krišica zpod hôrky i sukovatý Martikan.

— Tak si myslím… dobre jestli aspoň jedna spálňa zostala za sklom, žeby im zima nebolo… pánu farárovi…

Žart sa nepodaril, vyznel na hlucho, len Martikan zagánil na Perďocha zlýma očami a vyhrážal:

— Aj tebe sa, Šimon, chce za mreže? Nechce, tak teda čuš a nefúkaj do cudzej kaše!

Perďoch ostatne nedbal, že zasial zrno do kameňa a že nevykvitol smiech. Uznal, že nie je čas ani na súce, ani na plané žarty a preto sa odtiahol ku druhému stolu, za ktorým sedel starý Huščava, železničiar Šamaj i Vinco Soviar.

A hľa — i tento Šamaj, ktorý bez ohľadu na svoju štátnu službu vedel daňový hárok pred boženíkom schomoliť a hodiť na zem, zakolísal pred náporom tvrdej skutočnosti, ktorá sa ako jarná spenená riava oprela do hate zvyklostí; oprela sa do hate vypestovanej úcty k duchovnému pastierovi, ktorá radila k povinnému odstupu a nedotknuteľnosti. Zakolísal a vravel:

— Na cirkevnú školu také ťažké peniaze platiť, to som aj ja proti tomu, avšak… farárovi takéto dačo zrobiť…

A všetci tak:

— So stavbou školy nesúhlasíme. Nech platí štát. Farár si však nezaslúži… okná rozbíjať.

— Rozbíjať-nerozbíjať, o to tu neide, — zamiešal sa napokon Soviar do reči. — On však proti vašej vôli, proti vôli nás všetkých s tou školou začína, a treba mu dať na javo, že nesúhlasíme… Možno to opravdu ani správne nebolo, s tými oknami, o tom ja už nehovorím. Keby však nie tých včerajších okien, cirkevný výbor by si stavbu novej školy odhlasoval a vy by ste neskoro vykrikovali… Dnes — máte každý rečí plnú hubu. Ja o oknách nič nehovorím, s tým možno… aj nesúhlasiť…

Soviar sa zrejme vyzúval z čierneho svedomia ako zo zablatených čižiem. Avšak to bolo len pred ľudmi. Sám v sebe bol presvedčený, že postup bol správny, hladina verejného záujmu na dedine rozvírená a keby nie zatknutého Jura Karabku, bol by na výsosť spokojný. Takto ho trápilo, že sa polievka zavarila príliš na husto a že v nej môžu nechať čižmy aj tí, čo by z riedkej ľahko vyplávali.

Najviac sa obával Jurovho výsluchu. Juro je mladý, neskúsený a ľahko sa môže priznať, že dal Soviar pred odchodom ku fare všetkým trom chlapcom upiť zo svojho trúnku. Každý by vtedy Jurovi dosvedčil, že nikdy nepil, a že táto prvá pitka, rovnajúca sa otrave, priviedla ho na také konce, zatiaľ čo druhí dvaja chlapci, trúnku privyknutí, mohli zutekať nepoznaní. Jestliže Juro slovo vyzradí — vtedy ameň so Soviarom… V ten istý deň predvečerom dostal doma neobyčajnú návštevu. Sediac pri stole a čítajúc „Proletára“, počul na dvore neznáme kroky a pozdrav, ktorým kohosi veľmi úctive vítala Soviarova žena.

— Chytro sa pratajte od stola! — riekol Soviar svojim dvom dcérkam, ktoré si namáhavo šlabikovaly v knižke. Lampa zle svietila a bola vysoko, práve tak čoby oči kaziť, avšak Soviar bol už tak zvyklý a večerami čítal málo: mal na to celý biely deň.

— Nože chytro!… ktosi k nám ide!

A nestačily sa dievčatká utiahnuť do kúta k peci — otvorily sa dvere a v nich sa objavila zdravá, svieža a dosiaľ štihlá postava mladého farára. Zastavil sa hneď pri dverách, v prvom okamihu bez pozdravu, čiernym svojím zrakom razom objal celú izbu a potom pozdravil pomaly, kladúc na každé slovo zvláštny dôraz:

— Pochválen buď…

Soviar najprv zostal ako drúkom po hlave ovalený. Hlavou mu blysnula myšlienka na včerajšiu udalosť, čosi ho stislo pod hrdlom, ako keď človeka hrdúsia. Potom sa však opanoval a vítajúc farára ponúkol ho stoličkou. Farár nesadol. Vidno bolo, že prišiel nie besedovať, no vybavovať veľmi vážnu vec, a že to dával celým jednaním na javo. Napokon zo seba strmo vyhriakol:

— To vy ste zorganizoval na faru útok kamením!

Udieral naisto tak ako zručný kováč na nákovu. Nákova však zazvučí, kdežto Soviar priamo onemel. Nebol zvyklý ani pripravený na útok od predku. Vo vnútri kdesi pocítil, ako sa v ňom všetko rozhojdalo, rozkývalo, stratilo postať a ovislo v prudkom vetre — víchricou priamo narazily farárove slová. A keď sa ako-tak vzpamätal, poznal, že i tak svojím mlčaním z prekvapenia stal sa podozrivým. A preca ešte uznal za potrebné odpovedať:

— Nie!… Neviem o ničom!

Vzopäl sa príliš zjašene v obrane, oči zamihaly nerozhodnosťou a blysnul v nich hnev podobný tomu, akým blčia zraky usvedčeného. A hoci farár ani teraz nebol na čistom a nevedel sa vynajsť v tomto nejasnom víre, preca bol presvedčený, že na tomto sa jeho útok zakončiť nemôže. Už preto nie, že útočil celkom na slepo, bez akýchkoľvek opodstatnení, a chcel preca dobiť dákeho cieľa za každú cenu. Vedel, že v dedine každou chalupou otriasol chýr o včerajšej udalosti, ľudia sú pobúrení. A preca — ani z jedných úst nepočul, žeby kto slovom ukázal vinníka a pôvodcu útoku, hoci všetci sa shodli na tom, že Juro Karabka sám si všetko nevymyslel. Tak dobrý, riadne vychovaný chlapec akiste musel podľahnúť len nahuckávaniu kohosi druhého, ktorému na veci veľmi záležalo… Keď však farár rozmýšľal, kto mohol byť osnovateľom, neprišiel k žiadnemu zlatému zrnku. Sedliaci? Je pravda — oni by stavbu školy najviac na obecných daniach pocítili, avšak ani jedného medzi tými, ktorí pred farárovým zrakom defilovali, nebolo, čo by sa odvážili k takému skutku. Vykrikovať, vyhrážať sa, nesúhlasiť, protestovať proti daniam i svetskej vrchnosti, to všetko oni vedeli, avšak — rozbíjať na fare okná? Toho schopní neboli. Zostával v podozrení snáď jediný Soviar. Toho sa však stavba novej školy nijako dotýkať nemohla: žiadnych veľkých daní neplatil. Farár bol v pomykove a nevedel v tomto prípade nijako v klbku nití nájsť konca.

Pri odchode odhodlal sa k novému náporu, aby natoľko nevysvitlo, že ten prvý bol hluchý:

— Že o ničom neviete? Ja vám to dokážem! Četníci vám to už dokážu!

Zvrtol sa pružne na opätku a bez pozdravu vybehol do dvora a von na cestu. Soviarove dievčatká v kúte splynuly s tmou a stíchly ako kurence, keď nad nimi preletí jastrab. Sám Soviar sedel pri stole bez slova a neodpovedal na zvedavé otázky ani žene, ktorá len teraz sa vrátila z kozej maštaľky.

Od farára bol to smelý útok. Tým smelší, že nemal ani jediného dokladu, ktorým by mohol podoprieť svoje tvrdenie. Veď celá dedina temer išla za ním, celá dedina shŕkla sa v nedeľu do kostola, aby vypočúvala jeho kázne. A on ich vedel využiť. V tejto dobe, kedy politické strany ruvaly sa medzi sebou, aby akýmkoľvek špinavým spôsobom strhly na seba voličov, videl jedinú záchranu svojej pozície v tom, že i s kancľa vo svojich kázňach lial oheň a síru na všetky politické strany, naznačujúc jasne, že ľudová strana Hlinkova jediná môže vyviesť ľud z tiesne a biedy, v ktorej každý trčal až po uši. Pred každými voľbami rozohňoval sa v tomto zápase aj ako bedlivý operatér zarezával sa ostrým nožíkom do tela ľudu, ktoré ležalo pred ním sviazané tisícročnými zvyklosťami a predsudkami; zarezával sa do najhlbších záhybov myslenia a smýšľania ľudu, aby fanatickými slovami vybičoval z nich diabla pochybností, rozporu a nedôvery. A keď sa po posledných voľbách v dedine ukázalo, že do urny vlúdilo sa niekoľko komunistických hlasovacích lístkov, jeho hnev dostúpil najvyššej miery a on hneď prvej nedelňajšej kázne použil k tomu, aby pred očami ľudu vykreslil tento fakt v najčiernejších barvách. Volil slová, ktorými klerikálne a nacionálne večerníčky vybičovávajú najnižšie pudy svojich čitateľov, zopakoval všetky strašné histórie o krvavých a ľudožrútskych komisároch, o vraždách a vyhnanstve tých, čo s boľševíkmi nesúhlasia, o sociálizácii žien, ktoré musia byť povoľné každému, koho stretnú a všetký chýry, vyrábané predajnou ruskou emigráciou v Rige, Paríži, Varšave, Prahe, a tak ochotne konzumované zbabelým a cynickým meštiactvom.

Farár bol presvedčený, že s tejto stránky jeho mocenskému postaveniu v dedine žiadne nebezpečenstvo nehrozí. Jestliže túto otázku preca zadieral, činil tak preto, že varoval pred nebezpečím prv než sa mohlo zjavne uplatňovať. A zárodok tohoto nebezpečenstva dávno videl v Soviarovi nie preto, žeby sa bol dopočul o dákych schôdzkach a rozhovoroch v jeho dome, ale preto, že Soviar so svojím zničeným telom, so svojím zdivelým rebelanstvom, vyvierajúcim z jeho neodvratného osobného nešťastia, mohol byť rušivým kolieskom v pekne a poslušne pracujúcom stroji všetkých dedinčanov.

Soviar sa celý večer po farárovej návšteve cítil ani v slepej uličke. Odkiaľ sem vbehol? A kam chcel ísť? Farár nemôže vedeť nič, čo sa uňho o cirkevnej škole hovorilo… a preca: tá istota, s akou na Soviara prišiel, nemohla byť len tak náhodná. Azda voľakto preca nesmlčal a zatopil všetkých, ktorí chceli ľudí uchrániť pred zbytočnými ťarchami. Azda sa našiel taký, ktorý v záujme osobného prospechu predal farárovi za judášsky groš všetkých, ktorí mali na mysli prospech celej dediny… Ľudia sú zlí a veriť im ťažko.

Po celú noc hádzal sa Soviar na posteli s boka na bok a v hlave mu hučal široký vodopád myšlienok, otázok a vlastných odpovedí, bola však noc, čierno dookola a úsvitu ani východiska nikde nebolo. Ako hora v jeseni šumelo: neboj sa, nemôže vedieť ničoho… a tento šum tiekol zo široka, mohutne a neprerývaným tokom. Do tohoto prúdu však, ktorý bol vstave znekľudnené svedomie ukolísať, čas od času padala rana ako z čista-jasna hrom: Vie! Vie! Zlé jazyky farárovi navravely! Priznaj sa!

Tieto výčitky boly ostrou sekerou a na ňu dopadal nečujne ťažký obuch mlčanlivej noci. Napokon bol Soviar rozštiepený ako peň.

Ráno vstal, umyl sa, učesal, že bolo žene až čudno, jeho tvár nadobudla vyrovnaného a usmiereného výrazu a s týmto vyčisteným, ako nedelňajší dvor vymeteným svedomím sadol za stôl, vzal kus papiera a zahryzávajúc sa nervozne do ceruzky, začal písať. Preto, lebo sa rozhodol k dobrovoľnému priznaniu.

Jednu ku druhej staval písmenky s vybranou pečlivosťou, a keď sa na papieri usadilo oslovenie: „Veľavážený dôstojný pane!“, — odpočal si a rozmýšľal. Nemohol sa priznať naplno. Bolo treba vyzuť sa z podozrenia a pri tom vzbudiť dojem sporiadaného, vyrovnaného a rozumného človeka.

Dlho trvalo, kým Soviar dokončil list. Bola to akási spoveď…

Začal vojnou, do ktorej išiel ako zdravý chlap, opisoval všetky útrapy, ranenia, bolesti, rozoberal terajší svoj beznádejný život invalidu, práce neschopného a kapitalistickou, chamtivou spoločnosťou cez palubu hodeného, zanechaného bez pomoci. Vypisoval svoju životnú filozófiu, ktorá vyrástla na pôde tejto smutnej skutočnosti, a snažil sa dokazovať, že preňho niet inej cesty ako revolučnej. On však — presviedčal farára v liste — nikomu neškodí, žije si svojím životom a dobre vie, že v tom malom dedinskom úseku svet preobrátiť nemôže. Preto veľmi ľutuje, jestliže mohlo v pánu farárovi skrsnúť podozrenie o jeho podvratnej činnosti. Je pravda, — priznával sa na koniec, — že medzi ním a mnohými sedliakmi boly rozhovory o neznesiteľných ťarchách, ktoré by sa na ich bedrá vložily so stavbou novej školy. Nik s tým nesúhlasil. Rozhodne však nikto neradil na také kroky, aké podnikli neznámi páchatelia… Sám parom vie, čo to Soviara napadlo. List sa mu páčil. Bol sostavený kľudným, úctivým tónom a dokazoval nad slnko jasnejšie, že pisateľ — hoci z biednych najbiednejší v dedine, — nie je žiaden sprostý peň a vie sa obracať aj medzi učenými pánami. A toto vedomie snáď Soviarovi najviac zo všetkého lahodilo. List poslal.

Keď sa po niekoľkých dňoch stretol s farárom na hradskej, poznal svoj strašlivý omyl.

— Vy ste myslel, — hovoril mu vášnive a zaujate farár, — že mi v liste poviete dačo nového? Ja som vás dávno držal na muške… lež vy ste sa strelil sám.

— Nerozumiem vás, pán farár, — zajakal sa Vinco Soviar, a pritom pravdu hovoril: nerozumel sa tomuto náhlemu obratu.

— Dávno som vedel, že ste komunista, že čítate „Proletára“ a že nahuckávate ľudí. Sám ste sa v liste priznal, že ste viedli so sedliakmi reči a že občania nesúhlasili so stavbou školy. Od nesúhlasu je už len krok k takému hnusnému činu, ako spravili tí traja mládenci. Semeno ste zasial vy — to mám od vás napísané čierne na bielom!

Soviar sa na ceste zatackal ako pod nečakanou ranou do tvári. Chcel sa brániť, vysvetliť a priviesť na správnu cestu celý tento farárov omyl, ako sa mu zdálo, avšak nemal v prekvapení slov a farár dobre vedel, ako naň ísť:

— Viete, že ten váš dopis mohol by vás doniesť za mreže? Vy ste pôvodca celej veci, a keby som list odovzdal súdu, budete pred ním stať spolu s mladým Karabkom! A či vás svedomie nehryzie, že ste zkazil život takému dobrému mládencovi, ktorý na vaše reči počúval… a že ste pripravil také trpké dni jeho matke?

Na Soviara reč pôsobila ako studený dážď. Rád by sa bol bránil, nenachádzal však slov a sklonil hlavu s hlbokou ranou na čele ako kajúci hriešnik. Hľa — na čo sa jeho snaha preobrátila: unikala slovo za slovom radosť z listu, v ktorom sa pred farárom staval do prajného svetla, a na miesto nej nastupovala slabošská obava z možnosti trestu, ktorý bol vo farárových rukách.

Farár však i tu sledoval iba svoj jediný cieľ: vedel, že z listu sa vlastne nedá nič vážneho dokázať, avšak s vrodenou mu demagógiou útočil takým spôsobom na Soviara len preto, aby ho odvrátil od ľudí, aby ho umlčal a zamedzil jeho vliv, aby sa vyrovnal s týmto nepriateľom, ktorý bez uvedomenia síce, avšak preca priťahoval k sebe ľudí vtedy, keď cítili na duši a na jazyku tisíce sžieravých otázok, na ktoré v ubíjajúcej skutočnosti dostávali miesto odpovedí — výsmech. Vtedy, keď život ťažko doliehal, keď bieda novým náporom gniavila ľudí k zemi, keď neúprosná a neviditeľná ruka sunula sa im do vačku za posledným žiarlive streženým grošom — vtedy odvracali sa ľudia od farára a hľadali odpoveď inde. V krčme ju nenašli, mohli ju však hľadať u Soviara, ktorý bol stelesneným výkrikom nespravedlivosti a biedy… a čítal všelijaké knižky a novinky.

Preto šiel farár za svojím istým víťazstvom:

— Ja vám nechcem zlé, Soviar, nemyslite si. Tých rečí však musíte zanechať. Jestli sa ešte raz dozviem, že nahuckávate ľudí na to alebo na ono… prídem s dokumentom. S vaším vlastným listom! A vtedy už nie ja, ale druhí budú s vami mať do činenia…

To boly jeho posledné slová.

Zanechal Soviara na ceste a pobral sa domov.

Hustá hmla sedela v doline nehybne a ticho. Vo vzduchu bolo cítiť chlad a predzvesť zimy, tej zimy, ktorá tu tak skoro prichádza. Niekoľko vysokých smrekov rozložilo nad cestu vyschnuté konáre. V ich ihličí sa zachytávaly chumáčky hmly. Tá potom s konárov snášala sa ako mäkký, studený náčinok na horúcu hlavu Vinca Soviara, ktorý sa nemohol dosiaľ nijako vzpamätať z utŕženej rany.




Peter Jilemnický

— komunistický slovenský spisovateľ, novinár a učiteľ českého pôvodu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.