E-mail (povinné):

Peter Jilemnický:
Pole neorané

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Erik Bartoš, Tibor Várnagy, Viera Marková, Henrieta Lorincová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 10 čitateľov


 

15

Minul už február, prešiel aj marec a Pavel dosiaľ trávil svoje dni vo väzenskej cele. Bol pred ním ešte celý apríl. Malý svet, do ktorého ho zavreli, bol tichý ako starý, zelenkastý rybník. Nič sa v ňom nepohlo. Len čas od času zaškrípala kdesi zámka, inokedy zas tlmený ohlas krokov po chodbe nepravidelne odmeriaval smutné a nečinné dni. Tri kroky na zdĺž, dva kroky na šírku — to bola cesta, po ktorej bolo možno sa brať. A potom malé, zamrežované okno, ktorým do cely vpadaly načuchrané snopky denného svetla, vzdialené ľudské hlasy z ulice, hrmot ťažkých furmanských vozov a zjašené bľačanie aút.

Ďaleko, ďaleko bolo všetko, čím Pavel žil. Kdesi za horami, za riekami, na sviežo zelenej rovine hučala práca Ostravska. Za potokmi, za poľanami, v stranu Poľskej začal sa na vrchoch, na kopaniciach topiť posledný sneh. Len okolo Pavla sa nič nezmení, jemu zostanú naďalej tri kroky vpred a dva kroky vbok.

Prečo?

Preto, že Hatala hodil do okna kameň a on ho nezradil? Alebo preto, že je hriechom kričať do sveta o svojom hlade a zúfalstve?

Alebo snáď preto, aby sa dokázalo, že nie všetci ľudia majú jednaké právo na život?

Toľko myšlienok mučilo Pavlovu hlavu! Toľko bolo tých udalostí, ktoré ho vyvracaly z koreňov a zanechaly na ňom svoju stopu! A tak ťažký bol život, ktorý musel žiť! Ďaleko zostala rodná dedina, ale Pavel ju pred sebou videl ako na dlani. Nebolo ružovej tône, ktorá by mu jeho predstavu skrášlila. Vedel bezpečne, že dedina ďalej kráča svojou známou cestou. Ľudia budú kopať a mrviť sa v poli, a na jeseň dožijú sa sklamania. Budú túžiť za svetom, budú chceť utiecť zo svojej biedy a zo sveta vrátia sa druhí, aby vyprávali o biede cudzej. Raz budú veriť tomu, kto sľubuje pomoc, a druhý raz mu budú klnúť, až uveria druhému falošnému prorokovi. Znova budú privykať svojmu zúfalstvu a pri každej príležitosti ho zapijú, upadajúc tak do väčšieho. Budú sa vydávať na pospas klamárom, politickým kaukliarom, krčmárom, fiškálom a exekútorom, a keď už stratia vieru v život, vrhnú sa v náručie kartárkam a Adamovi Pracharíkovi. A ženy budú rodiť, budú milovať i zomierať, život sa bude prevracať a peniť ako mutná voda, jarný príval.

Nič sa nezmení?

Nik neupraví koryto pre tento nesputnaný, mutný prúd? ,Prečo tu teda sedím?‘ — pýtal sa často Pavel sám seba a bolo mu horko na duši i v ústach. — ,Prečo som tu, keď môžem jednako dobre predávať špiritus ako Soviar alebo sa dať na drevárčinu ako Magát? Keď môžem po dedinách nabrať so pár džarkov a vo svete spokojne žiť z ich sĺz?‘

Inokedy zas zaháňal podobné myšlienky a držal sa nad mutnou vodou zo všetkých síl. Presvedčoval sa vo víre pochybností:

,Veď ja nechcem nič iné, len aby sa život valil vpred! Aby každý, kto sa na svet narodil, mal na tom svete kus miesta a vzduchu. Aby tí, čo celý život pracujú, mali po celý život čo jesť, obliekať a kde bývať. Aby sa im život ukázal vo všetkej svojej šírke a poskytoval im všetko, na čo majú rovnaké právo. Chcem, aby zmizla nespravodlivosť, vykorisťovanie, zúfalstvo, temnota, chcem, aby… aby bolo všetkým ľuďom dobre! Nič viac. Asnáď je to zločin. Preto sedím. Avšak dokiaľ bude táto nespravedlivosť, dotiaľ ja musím byť zločincom… pred tými, čo ma tu držia.‘

Pavel sa vyrovnával so svojím svedomím. Bol silný. Vedel, že keby sa nič nebolo uskutočnilo z toho, čo zamýšľal a kam cielil, bolo preca dačo vykonané: somknutie dediny, povedomie spoločnej sily, súručenstvo a mohutný výkyv zo zúfalej mŕtvoty — k činu.

Jedného dňa sa presvedčil, že bolo vykonané viac.

V zámke jeho dverí zaštrkal kľúč. Do cely vstúpil dozorca.

— Za mnou!

Pavel bol neobyčajne prekvapený. Kráčal za dozorcom, preplnený zvedavosťou, po dlhej smutnej chodbe. Jarné slnko len nasilu dralo sa dnu cez malé zamrežované okná. Sostúpili z druhého poschodia do prízemku a tam sa zastavili pred dverami, na ktorých bol čierny nápis: ,Príjem návštev‘ s udaním doby.

,Návšteva?‘ — blysnulo Pavlovi hlavou. Nemohol tomu ani veriť. Až keď sa dvere otvorily a on vstúpil, uveril. Pred ním stál Hatala a Juro.

V prvom okamihu nevedeli najsť jediného slova. Pozerali si Pavla a zdálo sa im, že je chudší a bledší ako predtým. Len pohľad mal pevný, otvorený.

— Nu, vyprávajte… ako je u nás?

Napriek prítomnosti dozorcu a ešte jedného človeka, ktorý ich sledoval, osmelili sa a začali Pavlovi rozprávať.

— Exekúcie boly zastavené. Len podporu nedávali… bo tá sbierka im vraj akosi zle vypálila.

— Zastavené? zaradoval sa Pavel. — A čo hovorili ľudia?

— Nu, spomínali ťa, že to tak dobre bolo, ako si radil. Lež potom hneď prišli ľudia z rôznych strán a kričali: ,To my sme hlasovali, aby boly exekúcie zastavené! My sme vám pomohli!‘ A iní zas: ,To my, my!‘ A tak im mnohí uverili. My im však hovoríme: ,Čušte, keby nie nás všetkých, že sme sa ozvali, nič by nebolo!‘ A tak to preca ešte trocha drží pospolu.

— A čo je u nás doma? Čo mamka?

— To vieš… plakali veľmi. Ale im vo všetkom ženy pomáhajú, a teraz až príde oračka, hovorili chlapi, že to spravia za teba. Neboj sa nič… všetko bude dobre! A kedy sa vrátiš?

— Ešte celý apríl. Až potom prídem.

Znova si vzpomínali na všetko. Bolo toľko nových udalostí! Hatala vravel:

— Martikan sa už tiež vrátil… A Soviar bude mať súd. Našli uňho špiritus… tak neviem, čo s ním bude.

Pavel nad tou zprávou potriasol hlavou:

— Ten to, chudák, dopracoval.

Na to najhlavnejšie však ako keby zabudli. Až potom zrazu:

— A vieš čo je s rychtárom?

— A čo?

— Nu… už je mu koniec!

Pavlovi ani keby mráz prešiel po tele. Videl v tom okamihu pred sebou Marka Cudráka, ako vo svojom opilom zúfalstve mrmle: ,Zabijem!‘

— Našli ho nedávno v hore, keď popustil sneh, s rozbitou hlavou. Bol celkom zahrabaný do snehu, — náhli so zprávou Juro.

A Hatala doplňuje:

— Aj Cudrák sa vtedy stratil. Viac sme ho nevideli. Boh vie, kde ho čerti zaniesli. Ľudia spomínali, že či to on akosi… s rychtárom. Ale to sú asi babské klebety…

Návšteva sa skončila. Ešte na ostatok spomínali:

— A pozdraviť ťa dajú všetcia… z domu, Perďoch, Krišica, Šamaj, Martikan, Treskoň… nu, všetcia, aj ženy. Pavel sa usmial:

— Aj ja že všetkých pozdravujem. A nech sa držia všetcia pospolu!

Rozlúčili sa.

Keď sa Pavel vrátil do cely, zasypal ho zlatý prach aprílového slnka. Zostal v ňom stáť, radostný a zveselený, s čistými očami a jasnou hlavou.

Ako keby ani nebol sovretý úzkymi stenami väzenia, v ktorom trpel za Hatalov nerozvážny čin. Jeho myseľ zalietala tam, kde nad čiernymi horami, kamenistými roličkami a hnilými chalupami zachvievalo sa tajomné brieždenie neznámeho rána. Bolo to ešte len slabušké brieždenie — tmavá tôňa noci dosiaľ sa prevaľovala po dávno neoranom poli, — ale na ňom, vzpriamení v širokom obzore stáli už oráči, ktorí vytiahli prvú brázdu k novému dňu.

« predcházajúca kapitola    |    



Peter Jilemnický

— komunistický slovenský spisovateľ, novinár a učiteľ českého pôvodu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.