ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Čudne sa tohto roku otvárala jar. Pribehla zjašene a razom, nikto v dedine nepamätal, žeby kedy tak skoro ozelenely stráne, žeby sa kedy tak skoro rozhučaly hory jarným zvestovaním. Ženy chodily do poľa, zastavovaly sa nad prelievajúcimi sa jarkami, v ktorých zurčala dosiaľ mutná voda, naberaly sladkého vetra pod oplecká, čo nemohly skryť vzdúvajúce sa ňadrá — a musely pri tom spomínať svojich mužov, ktorí boh vie kadiaľ svetom vandrujú.

Jar už bola taká: keby boli bývali chlapi doma, v zime by akiste všetky ženy rodily.

Martikan, Huščava, Krišica, Perďoch a všetci podobní gazdíčkovia, ktorých na jar napĺňala nádej a v jeseň zúfalé sklamanie, znova vzali pluhy, zapriahli odpočinuté koníky a ani keby razom zahúkali do roztepleného vzduchu: hý, nože sa, hý! A kolieska pluhu zaškrípaly v oskách, radlička zahrýzla sa blysknavým zubom do zeme a tá sa po odvalnici prevaľovala ako sladko vzdychajúci človek, u ktorého sa práve skončil príjemný sen.

Krok za krokom… krok za krokom…

Tak išli vážne čerstvými, rovno vytiahnutými brázdami, odvažujúc sa ako v každej jari mysleť na budúcnosť. Za nimi však z brázdy do brázdy preletovaly smutne sivé vrany ako na výstrahu.

Zuza Cudráková žila svoju jar už od zimy. Od tej doby, čo bol Pavel na dva týždne doma s poranenou rukou i srdcom; od tej doby, čo prichádzal k nej do domu a načieral kdesi hlboko v sebe také čudné reči; od tej doby, čo sa dozvedela, že sa narodil v šťastlivom mesiaci. Všetko sa v nej rozhlaholilo ako veľkonočný zvon, zvestujúci po dlhej dobe slávne zmrtvýchvstanie. I vtedy, keď vonku za oknami dúchaly mrazivé vetry, keď sneh zavaľoval chalupy i chodníky a kraťučké januárové dni len na okamih vtieraly sa oknami do izby, rozkvitala Zuza radosťou a tichým šťastím. Jej šťastie neznalo slov. Bolo ukryté ako skromný kvet pod kríčkom a zavoňalo len tomu, kto sklonil sa celkom blizúčko k nemu a vedel kľaknúť do zelene nádeje i viery, tak ako Pavel. Prichádzal k nej, pomohol jej spraviť kde čo treba, nanosil vody a narúbal z hrubého dreva, a neraz sa stalo, že sadli spoločne k šaflíku, on s jednej a ona s druhej strany, aby naškrabali zemiakov. A keď už bolo po práci, ľahko a radostne, vtedy zasadli ku stolu a vyprávali. Zuza nebola zvyklá počúvať také reči, akými Pavel krátil zimné večery. Brával ju za ruku, pritiahol Zuzu bližšie k sebe, často ju oblapil chvejúcou sa rukou a vtedy jeho slová znely odkiaľsi zďaleka, voňaly cudzím svetom a odnášaly Zuzu do neznámych oblastí, kde cítila nutnosť opory a hľadala bezpečie na Pavlovom ramene, na ktoré skláňala svoju kvitnúcu hlávku. Všetko v nich zvučalo slávou nového života, ktorý dal konečne im rozkolísaným pevnú postať. A keď už boli príliš zmámení sladkým ošaľom, keď ich láska na okamih vytrhávala od pevnej zeme a odnášala do nepostihnuteľných závratí, padali vedľa seba zmámení na posteľ a v nekonečnu lásky vzpínali po sebe ruky, aby ubezpečili druh druha a spojili sa vo vášnivom objatí…

Zuza nikdy nezažila takýchto chvíl. Jej muž Marek bol celkom iného zrna ako Pavel a po sobáši často jej na um prišla otázka, či ju má Marek naozaj rád, či nepredstieral svoju lásku len preto, aby sa priženil do chalupy. Keď však pomyslela, že také jej gazdovstvo nie je žiadna výhra, keď pomyslela na to, že bieda tu jednako cerila zuby z každého kúta izby a vyhnala napokon Marka za šťastím do sveta, karhala sama seba za také upodozrievanie. A preca… ono bolo dôkazom toho, že Marek nevedel v nej zakotviť a že ich spoločný život bol len hŕbou neistôt, sprevádzajúcich obvyklé manželské povinnosti.

Dnes neskrývala už pred Pavlom nič — a najmenej svoju lásku. Bola ako kvet, žalostne vegetovavší za dlhý čas v pivničnej tôni, ktorý jedného dňa vynesú na rozjasané slnečné svetlo: ožila, skrásnela.

Nie — dnes už nemohla skrývať pred Pavlom svoju lásku.

A keby aj chcela, ani pred ľudmi ju už neskryla. O to sa postarala tetka Tutkuľa, ktorá ich vtedy v zime, zpoza okna pozerajúc, pristihla v objatí. Tetka Tutkuľa nebola zlá. Sama však nikdy poriadne šťastia neužila a tak sa musela tešiť aspoň šťastím druhých. Prekypujúc ním ako zasychajúci strom neočakávaným pukom, behala po dedine a stlumivši hlas vyprávala všade:

— Nevravela som? Žiadna suchá nemoc sa Zuzy nechytala! To ona… po dobrom slove zatúžila.

Ľudia sa zprvoti usmievali, ale potom sa pýtali, premožení zvedavosťou:

— Po dobrom slove hovoríte? A to už ako, tetka?

— Nu… s Pavlom sa akosi radi majú…

A keď už tieto reči šopkaly sa po celej dedine, keď okrem tetky Tutkule ešte aj iní videli Pavla vchádzať do Zuziných vrát, keď ich videli na dvore spolu robiť, chystať pre statok a ťahať zo studne ťažké vedrá vody, začalo sa vraveť vždy hlasnejšie. Ženy, ktorým na celý život zostala už len ťažká robota, zo závisti podpichovaly:

— Ešte ani pol roka, čo sa to o Markovi dozvedela…

— Ba veru… pokoru by už len mala dodržať.

Chlapi však s jarom nabrzli novými šťavami a preto s porozumením podvracali ženské reči:

— Nu čo? Je mladá… bez chlapa žiť nemôže.

— A poriadny chlap sa vždy nenajde.

Rychtár Širanec sa pred takými rečmi najradšej utiahol do ústrania. Boly mu krajne nepríjemné z dôvodov, ktoré pred inými zostávaly skryté. Nik nepozoroval, že sa pri nich ošíva ako nahý v tŕni. Keď sa však pri tých rečiach už natrafil, snažil sa skôr pôsobiť k tomu, aby ich znevážil, aby im odňal dôležitosť a vtedy hovorieval, odpovedajúc na priame otázky súsedov:

— A ja tomu jednako neverím. Z každého mračna neprší dážď. Pavel je mladý, šuchne sa dnes tu a zajtra zas tam a všade na desať ženských naďabí. Ten si veru ruky viazať nebude!

Pri tom si vždy tak veľmi prial, aby ho počula sama Zuza.

Ľudia krčili ramenami, nevediac, komu naozaj veriť. Okolo jasnej zprávy Tutkulinej kudlila sa hmla rychtárových pochybností. Bolo to celé mračno a viselo nepohnute, ťažké a nepreniknuteľné, ako visia dážďové mračná nastoknuté na ostrých vrcholcoch smrekov.

Keď už bola rečí plná dedina, vravela Zuza Pavlovi:

— Musíme mysleť na sobáš…

— Veď sa už dajako dohovoríme, neboj sa, Zuzička moja!

Pristúpil k nej, oblapil ju a pritiahol blizúčko k sebe. Pozeral sa jej do modrých očú, hľadal v nich výraz veľkej viery a našiel nezvyklý záchvev bázne. Schytila ho za obidve ruky, obava zastrela inokedy jasný hlas a ona vydýchla jedným dúškom:

— To ale treba… čím skôr!

Pavel v údive nemohol ani odpovedať. Získala času a dobavila, dosiaľ sa zadychajúc kvapným slovom:

— Hneď zajtra zajdem k rychtárovi za svedectvom.

Len teraz sa Pavel dostal ku zvedavej otázke:

— Hneď?… Prečo hneď?

Jeho pravá ruka, ktorou Zuzu oblapil, skĺzala zľahka po jej teplom ramene. Zuza sa na Pavla priamo prilepila celým telom a všetkým, čo žensky milujúceho bolo v nej.

— A ty nevieš?

— Nu, povedz…

— Veď už pomaly… tri mesiace!

Najsamprv sa veľmi zarazil. Dieťa? Otázka vyvstala pred ním ako vrch a bola príliš neočakávaná, než aby na ňu mohol okamžite odpovedať. Veru… na to za celý ten čas nepomyslel. Zuzu mal rád, Zuze by bol to najlepšie na svete sniesol do lona, no dieťa… akosi privčas sa hlási. Ani sobáša, ba ani úradného svedectva o Markovej smrti niet, ani prevedeného rozsobáša, a už hľa — Zuza nosí pod srdcom jeho lásku. Prejde mesiac, dva a už na ňu budú ľudia ukazovať. Budú podpichovať, plno sprostých rečí roztrúsia a Zuze život priotrávia…

Nie, nesmie to byť! Zuze nesmie nikto ubližovať! Privinul ju nakoľko bolo možné ešte bližšie k sebe, zvrátil jej hlavu prudko nazad a poceloval na ústa. A potom, ako keby ju chcel každým slovom pohladkať, vravel:

— Choď k rychtárovi, Zuzička moja, choď! Ak môžeš, choď hneď zajtra. Škoda, že musím do Vítkovíc… vybavil by som ti to s rychtárom sám.

Zuza sa zachvela šťastím, ako strom smývaný májovým dažďom.

— Pôjdem, Pavel, pôjdem hneď zajtra…

Aj šla. Rychtár práve sedel na dvore pri hrubom javorovom kláte a vbíjal klince do hrablí, keď vstúpila Zuza do vrát. Slnce sadalo za vrchy a obloky chalúp horely jeho krvou. Vrany s polí veslovaly k černejúcim horám na nocľah.

— Po čo si prišla?

Rychtár pozrel na ňu zpod zježených obrví a v zelenkastých očiach chvelo sa viac ako táto otázka.

— Svedectvo by som chcela, že Marek zomrel…

Ovalilo ho po hlave, že sa musel až kláta zachytiť a oči neisto, ako keby neverily, skĺzaly so Zuzy na zem a zpät. Skoro sa však opanoval a s nútenou ľahostajnosťou sa pýtal:

— Načo ti bude svedectvo? Azda sa neideš vydávať? — a ukázal v roztvorených ústach tri žlté štrbavé zuby.

— Ba práve… vydávať sa chcem!

Márne hľadal v Zuzinej odpovedi žartovný tón. Nebolo ho. Odpovedala to celkom vážne, ako keby bola prichystaná už priamo na sobáš. Vtedy vstal namáhavo od kláta, v starých kostiach zaprašťalo a obočie sa mu nad koreňom nosa stiahlo v zježenú štetku.

— A čo ty takto, Zuza? Mala by si ešte za čas dočkať. Také svedectvo… to nie taká ľahká vec. To obec nemôže tak ako si ty myslíš, z rukáva svedectvá sypať. Asnáď ti neprihára…?

— Prihára — neprihára, do toho vás, rychtár, nič. A z rukáva vášho ja nechcem nič. Vystavte mi svedectvo, ako sa patrí… veď aj iným vystavujete. A že s Markom sa to stalo, sám ste mi hovoril.

Až sa zľakla svojich vlastných slov, také boly nezvykle smelé. Bolo jej nepríjemné vyprávať sa s rychtárom, do ktorého nikto poriadne nevidel, a jeho výhovorky a rady padly jej akosi nemilo.

Širanec sám bol by sa najradšej prepadol do zeme. Jeho kostnaté telo sa rozkývalo, pohol sa, ako keby chcel zutekať a preca — nohy vbily sa do tvrdej hliny dvora a on musel zostať pred Zuzou, ktorá z rychtárovho pohnutia nič nechápala.

— A preca by som dočkal, byť na tvojom mieste, Zuza. Vo svete sa môže všeličo čudného pritrafiť…

— Prečo sa teraz tak odhŕňate?

Jej otázka zarezávala sa do rychtára veľmi hlboko. ,Šípi niečo?‘ — pomyslel si zrazu a zmocnila sa ho tajná bázeň. Je pravda… vtedy, keď mala Magátovi horu predať, dostala akési svedectvo hneď. Sám jej ho ponúkol. A teraz sa vyhovára… Bola to preňho ťažká chvíľa. Rozmýšľal dlho, pozeral zpod obočia na Zuzu, skúmal každý záchvev v jej líci — a napokon, strasúc so seba čiernu vidinu hriechu, odhodlal sa.

— Ja by som ti už to svedectvo vystavil… veď o mňa sa nejedná!

Kládol zvlášť silný dôraz na to posledné, ako keby v sebe chcel zahlušiť vedomie akejsi viny. Zuza však zachytila z jeho reči to, čo veštilo nádej. ,Ja by som ti už to svedectvo vystavil…,‘ — znelo jej vo vedomí a v slychoch šumela krv ako kvitnúci šípový ker, keď sa doň zapre teplý vietor.

— Nuž a? Kedy to môže byť? — spýtala sa napochytre, ako keby svedectvo už-už mala mať v rukách.

Rychtár prižmúril zelenkasté oči, sťaby chcel lepšie pozorovať účinok svojich slov, a s úsmeškom nasilu zatajovaným vysvetľoval:

— Ja ani obecný úrad ti ho však vystaviť nemôžeme. To sa musí najprv oznámiť na okresný úrad, že o Markovi nieto žiadnych zpráv, a potom napíšu v takých úradných novinkách, že každý, kto by o ňom dačo vedel, nech to oznámi. Tie úradné novinky sa dostanú do Ameriky na konzulát a tam sa budú po Markovi sháňať…

Zuza z tej reči málo vyrozumela, len jedno bolo jej jasné: že nádej, ktorá v nej pred chvíľkou vykvitla, zrazu vädne. Už ani nepočúvala, keď rychtár pokračoval:

— A keď sa ani v Amerike o Markovi nič nedozvedia, vtedy zas podajú zprávu našim úradom a tie vydajú svedectvo o Markovej nezvestnosti…

— Dlho to bude trvať? — vyhriaklo zo Zuzy nezadržateľne.

Rychtár sa jedovato zasmial.

— Veď vidíš… dlho!

— A kedy asi?

— Nu… do jesene azda dočkáš! A možno že ani toľko nie. Jeho slová navŕšily sa pred Zuzou ako ozrutné vrchy. Skmáslo ju to, slabú, ako suchý list v jeseni, ani dverí nevidí, ani nevie, kadiaľ vyjsť. Ťažko sa vymotala zo sieti zlého pavúka, ťažko a bez pozdravu.

*

V prvých dňoch mája prišiel Pavel z Vítkovíc domov, hodil do kúta na lavicu batoh a vravel:

— Tak… už zas som na týždeň doma.

— A čo? — pýtal sa otec nechápave.

— Vysadzujú nás z roboty. Celý týždeň budem doma a potom zas na čas do práce.

— Všetkých?

— Nie. Raz jedných a potom zas druhých.

— A prečo to tak robia? Povedz!

— Že vraj… kríza, — odpovedá so samozrejmosťou Pavel. Prvý raz zaniesol to čudné, cudzie slovo pod čierny krov.

— Čo?

— Kríza.

— Hm.

— Páni hovoria, že pre nás nemajú žiadnej roboty. Nikto vraj nič nekupuje a tak obmedzujú výrobu. Preto ani robotníctva toľko netreba… a tak nás čas od času pošlú na pár dní domov.

— Nezarobíte vtedy nič?

Toho sa starý Huščava bál. Pavel prisvedčil:

— Pravdaže nezarobíme. To oni páni preto tak, aby sami nemuseli tratiť. Lenže takto bude vždy horšie robotnému ľudu. A vôbec, všetkej chudobe.

Huščava sa v tom dosť dobre nevyznal. Pavel hovorieval poslednou dobou také reči, ktoré im v dedine boly cudzie, užíval výrazov, ktoré tu v dedine strácaly obsah a boly len prázdnymi slovami. Napriek tomu vyciťovala sa za nimi akási pravda, vyznávaná druhými ľudmi, v ďalekých mestách a na fabrických dvoroch. Tak i Huščava bol dnes postavený pred novú vec.

— A to, čo hovoríš… to je tá kríza?

— Nie. Kríza, to je — on to nikto ani poriadne nevie vysvetliť. Len ju ľudia cítia, a bude vraj ešte horšia. Ja som o tom s niektorými robotníkmi vo Vítkoviciach hovoril, aj na schôdzach som o tom už dosť počul. A keby ani to nie, veď máme oči a vidíme, ako je to v tom svete zmotané. Keď niekto vidí, že môže na dajakom tovare dobre zarobiť, narobí ho ani bez rozumu a nič sa neobzerá, či je ho toľko treba. Tak aj fabrikanti robia bezhlave, a aby im výroba prišla lacnejšie, prepúšťajú časť robotníkov; tí, ktorých si ponechajú, musia robiť za seba aj za tých prepustených bez toho, žeby dostali vyššiu mzdu. Ba naopak, snižujú mzdu, že z nej priamo ani vyžiť nemožno.

— Keď fabrikanti tak lacno vyrábajú, mali by zas spustiť na cenách. Veď by každý z nás potreboval hŕbu nových vecí, ale peňazí nemáme. Takto nikto nič kupovať nemôže.

Pavlovi zahorel v zraku radostný ohníček.

— Nu vidíte, otec! To aj hovorím. Na jednej strane sú plné sklady potravín, šatstva, obuvi a všetkého čo len chcete, a na druhej strane je vždy viac tých, čo nemajú roboty, nemajú preto ani peňazí a chodia hladní, otrhaní a bosí. Tí nič nekupujú. Preto fabriky, aby sa im nehromadil tovar, zastavujú radšej výrobu… a tak sa ďalej zväčšuje počet nezamestnaných. To sa tak krúti ako koleso.

— A to môže byť dlho tak?

— Aj dlho to môže trvať… kto ho vie? Zakiaľ toho ľudia nebudú mať vyše hlavy. Bo páni, tí tak nič netratia. Miesto aby kapitál vkladali do výrobkov, ktoré nik nekupuje, nechajú ho ležať a on im nesie úroky v banke. Aspoň taký zisk majú istý. A oni vždy len idú za čím väčším ziskom. Veď si predstavte, otecko: v Amerike, keď sa urodilo viac pšenice alebo kávy, nahádzali ten zvyšok radšej do mora alebo kŕmili pšenicou statok, len aby nemuseli s cenami dolu. A pri tom miliony ľudí nemajú čo jesť. Vidíte, aký blázinec? Každý len za ziskom sa honí a nič nedbá na druhých. Každý má len svoj plán a za tým ide bárs aj cez mrtvoly druhých.

— Že vraj aj dane pánom odpúšťajú, — poznamenal Huščava a Pavel prisvedčil:

— Odpúšťajú. Bankám odpúšťajú, fabrikantom a veľkostatkárom tiež. To sú do roka ťažké miliony. A pri tom štát potrebuje vždy viac peňazí.

— Preto práve nám neodpustia z daní nič, ba vypisujú každým rokom väčšie.

— To je samozrejmé. Keď jeden nedá nič, musí to druhý dvojnásobne vynahradiť, keby sa mal aj krvou potiť.

Huščava za dobrú chvíľu rozmýšľal. Všetky jednotlivosti, o ktorých teraz hovorili, boly mu známe, bo sa ho zväčša priamo dotýkaly. Len to usporiadanie a to slovo bolo nové.

— Nuž a keď sa to tak neprestajne krúti a vždy k horšiemu, povedz mi: aký bude koniec tej… kríze?

— Koniec? To snáď… až ľudia sami akosi…

Kríza, toto nové slovo so známym už Huščavovi obsahom sa vyliahlo a teraz v ňom vŕtalo ako červ. Neišlo z hlavy. ,Bude však horšie‘ — to malo pre Huščavu silnejší zvuk ako tvrdenie, že kríza prestane ,… až ľudia sami akosi…‘ Treba sa pripraviť na horšie časy; táto myšlienka Huščavu zaujala už dávnejšie predtým a teraz bola tým viac posilnená rozhovorom s Pavlom. Ako vyhnúť rastúcemu nedostatku? Pre Huščavu bolo jediné východisko: mať viac rodiacej zeme. Bolo to východisko slepé — veď nová roľa nerastie rýchlosťou kríze; okrem toho staré ruky nevládaly riadne obrobiť už ani to, čo ku gazdovstvu patrilo. A preca… preňho nebolo snáď inej cesty.

Na druhý deň po Pavlovom príchode rozhodol sa Huščava ku ťažkej práci.

— Dobre, že si prišiel na tých pár dní, — hovoril, — zaoreme pasienok na roľu.

Pavla to neobyčajne prekvapilo.

— A kde?

— Nad hôrkou… na starom rúbanisku. Pne už sú celkom hnilé.

— Načo vám bude, otec, tá nová roľa?

— A načo je roľa?

— Veď ani s tým čo máte nevládzete.

— Dakto už uvládze. Aj tebe sa možno kedysi pridá. Alebo Ondrovi…

Zapriahol koníka do pluhu, podložil pod pluh kolieska a vyšli hore vrchom, do strmej stráne. Pavel niesol na ramene dva ťažké čakany a železný kôl.

Ráno bolo rozjasané a zatopené prvým májovým slnkom. Kôň za každým krokom pohadzoval veľkou hlavou, až sa mu hriva natriasala. Jeho kopytá vbíjaly sa do mäkkej zeme, mochnatej a napitej jarnou vlahou. Na pokraji hôrky hvízdal kos. Kráčali bez slova, prešli po strmom chodníčku ponad horu a tam sa zastavili. Zpomedzi sviežej trávky trčaly sivé pne, hnilé a rozpadávajúce sa. Mnohé boly obhorené od pastierskych ohňov. Rúbanisko bolo naplnené horkastou vôňou lesných bylín. V celých kopčekoch rozrastala sa materina dúška.

— Nu… začneme!

Huščava sosadil pluh s koliesok na nerovnú zem. Bol to strmý svah, toto rúbanisko, a Pavlovi sa nijako nepáčilo.

— Otec, to bude myslím daromná robota. Na tomto mieste role nikdy nebude.

— Nevrav, ešte sme nezačali.

— Veď zato hovorím, čo si myslím. Prv kým začneme.

Starý Huščava nedal sa však odhovoriť. Vyrovnal koníka po dĺžke rúbaniska, potriasol opraty a koník zabral.

— Hý, sivý, hý…! — kričal v zápale roboty a z hory sa ozývalo: ,hý!‘ Pluh poskakoval najprv po nerovnej zemi. Potom sa doňho starý oprel a radlica sa vrezala do zeme. Pavel schytil sám opraty a bežal popri koňovi. Pod nohy stavaly sa kamene a staré pne. Potkýnal sa, preskakoval ich v behu a starý vždy len kričal: ,hý-hý!‘ Bol v tvári celý červený, vidno, že rychlý krok koňa, zdivelého krikom a nezvyklou oračkou, bude skoro nad jeho sily. Pluh ním mýkal s boka na bok, hneď nadskočil, hneď zas sa zahryzol do zeme a Huščava ani nebadal, že odvalnicu oblizuje len tenká vrstva štrkovitej zeme, pokrytá mochom. Pluh zaberal veľmi plytko.

Na druhom konci rúbaniska zastavili.

Obzreli sa nazpät po vytiahnutej brázde.

Bola krivá, popretrhovaná. Vidno, kde pluh zabral a kde zas bežal po tvrdej zemi. Zhadila sa, svíjala sa ako bič, ktorým Pavel poháňal koňa. Taká brázda… to je nič. Pavel sa obrátil ku otcovi:

— Otec, poďme domov. Z takej oračky nič nevyjde.

— Ako… nič nevyjde? Ty by si na prvýkrát hneď chcel, aby bola roľa ako iné sú? Chvala bohu, ak to tak pôjde naďalej ako prvá brázda, budem spokojný…

Zavrátil koňa, prehodil pluh a zaprel sa doň. Skríkol:

— Poháňaj!

V remennom postroji koňa zavŕzgalo, svaly na nohách navrely, kôň sa nachýlil vpred a pohol sa. Pavel i otec kričali, bežali za koňom a pluh znova poskakoval, znova sa vrezával do zeme a odvaľoval krivú brázdu. Keď dobehli do pol brázdy, pluh sa zachytil za hrubý kameň v zemi. Kôň sa zarazil, naľakal, vzopäl sa, znova potiahol a zostal na mieste stáť, fŕkajúc a trasúc sa v citlivých bokoch. Huščava odvliekol pluh ďalej nabok a rozkázal Pavlovi:

— Hybaj po čakan a kôl!

Pavel priniesol čakan i kôl a neutratil ani jediného slova. Začal odkopávať štrkovitú zem. Pod ňou bol skrytý veľký, ploský kameň. Chlap by ním veru ťažko pohol. Huščava s jednej strany založil pod kameň kôl a začal vyvracať. Krv zaliala mu líce, že sa rozblčaly temným ohňom.

— Mám vám pomôcť? — vravel Pavel a napochytre priskočil k otcovi. Prv, než mohol schytiť kôl a zavesiť sa naň, v zemi ani keby čosi zavzdychlo a kameň povolil. Odhrnuli s neho zem. Bol obrovský, zmočený, ťažký. S námahou odvliekli ho na kraj hôrky — a potom znova Huščava nasadil pluh do brázdy.

— Veľa takých kameňov azda nebude, — úfal sa.

Kameňa bolo však veľa. Ešte na konci tejže brázdy vzopäl sa kôň druhý raz. A znova vyvalili zo zeme ťažký balvan.

Tak išla brázda za brázdou. Vyorávali to menšie, to zas väčšie kusy hnedej opuky, a keď jednu brázdu skončili, vracali sa po nej, sbierali kameň a odnášali ho na kraj hôrky. Zdalo sa, že hrobľa kameňa narastá viac ako počet kostrbatých brázd, medzi ktorými kde-tu zostávaly dosiaľ trčať práchnivejúce smrekové pne. Keď sa im dve brázdy podarilo vytiahnuť bez toho, žeby použili čakana, na tretej istotne museli najmenej raz zastať, aby odstránili ozrutný balvan.

Slnce začalo k poludniu pripekať. Pavlovi lial sa s čela cícerkom pot. Vyschnutému Huščavovi sa čelo len orosilo. Kôň bol už veľmi ukonaný — spľasnuté boky sa chvely a od chrbta pod brucho slievaly sa tmavé stopy znoja. Bol naplašený, miesto ,hot‘ zaberal často ,čihý‘ a ešte častejšie musel Pavel použiť biča, aby sa kôň dal na ďalšiu cestu.

Schyľovalo sa k poludniu, keď Huščava znova so zúfalým prízvukom v hlase skríkol na koňa: prrŕ! Vtedy už Pavel neskočil za čakanom, ani otcovi nepriniesol kôl. Rozkročil sa na tom mieste, kde pluh poodhalil s jednej strany nový kameň, a stierajúc rukávom košele s čela pot, vravel dôrazne:

— Otec, darmo je… tu žiadne pole nebude. Nikdy!

Huščava k nemu obrátil svoj strhaný zrak. Hoci sa v ňom triasla nedôvera, ktorú nevedel skryť, odvetil tvrdo:

— A bude! Musí byť!

Pavel mýkol plecom, pozrel sa na ukonaného otca, potom potľapkal nespokojného koňa po zadku a odvetil:

— Keď myslíte… Ale sa to neoddá. Tohto roku vám roľa nič nedá, iba že znova zarastie trávou. A až budete na budúci rok orať, bude to zas ako dnes. Samý kameň.

— Aj na budúci bude kameň. A ešte… a ešte. Vždy bude kameň, — hovoril Huščava so skúsenosťou starého kopaničiara, — bo naše role bez kameňa nikdy nebudú. A preca treba orať… kým človek nezdochne.

Pavel odvykol tejto úpornosti, hoci ju dobre rozumel. Bolo mu však protivné podliehať sedliackej tvrdohlavosti, ktorá tu vychádzala naprázdno. To bolo práve to, čo odputávalo záujem gazdov od sveta i od ostatných ľudí. Na roli, ktorú skropili potom, na ktorej zodrali telo a skazili kone i pluhy, na tejto roli stvorili si svoj vlastný svet, kráľovstvo, v ktorom okrem sedliaka-kráľa žiaden nenadobudne občianskeho práva.

— Vidíš, — poznamenal ešte Huščava, — keď má človek aj dajaký ten groš, preca nemá istoty. To prídu dane, to zas choroba alebo iná pliaga, a peniaze sa roztratia ani nevieš kde. Na túto roľu si však môžem stať… a bude to vždy tá moja roľa…

— … ak vám na ňu nedá berný úrad nezaplatené dane zaintabulovať, — pripomenul otcovi Pavel. — Tej zeme sa nenajete, otec. Ani ležať v nej nebudete. Nič si z nej do hrobu nevezmete. To si každý gazda tak myslí: zem, moja zem! A veď sa mu vlastne jedná len o to, čo sa na tej zemi urodí, nech už zem patrí komukoľvek.

— To tak hovoria komunisti? — spýtal sa sklamane Huščava.

— Komunisti hovoria, že zem má byť spoločná… všetkých.

— Hm…

A preca kameň odvalili a začali ďalej rozorávať rúbanisko.

Keď jasný zvuk zvonka na poludnie doskákal až na rúbanisko, zastal Huščava s pluhom uprostred brázdy, sňal s hlavy širák a chrbtom ruky stieral s čela pot. Slnko stálo vysoko. Smreky pritiahly k sebe vlastnú tôňu ako nastrašený pes svoj chvost:

Z vyšnej hôrky, ktorá stála nad Huščavovým rúbaniskom, vyšiel Šimon Perďoch.

— Tak sa už za dobrú chvíľu pozerám… akosi ťažko vám to ide.

— Ťažko, — odpovedá Huščava.

— A kôň… kôň vám zle chodí v tom pluhu.

— Zle, — zas len jedným slovom Huščava. Potom, aby si Perďoch nemyslel, že ho tak odbíja, dobavil: — Zle chodí, veru. Možno, že ho aj predám. Potreboval by som lepšieho koňa.

Pavel sa zvedavo pozrel na otca. Perďoch sa spýtal:

— Kupec sa už našiel?

— Nie. Len tuto… nedávno mi jeden chlap v meste vravel…

— Akiste konský handlier! S tými lepšie ani nezačínať. Práve nedávno sa stalo — sjednali koňa za dva tisíce korún. Dali gazdovi len tisíc a kázali mu, žeby doviedol za nimi koňa na hranicu, že mu tam druhý tisíc doplatia. Na hranici ho čakala celá banda, jeden bol oblečený v bielom plášti a robil zo seba zverolekára. A tam sa do gazdu pustili, že je kôň chorý, že ho ani mäsiar na mäso nebude chceť, a že mu zaň už viac nedajú. Ba chceli ešte osem sto korún odškodného, ináč že chlapa zbijú. A ten im nechal koňa… a od strachu v nohy! Huščava počúval so záujmom a napokon vravel usmievajúc sa:

— Nu, k takým ja veru nepôjdem, až budem chceť predať.

Pavel sa ozval strmo:

— Takým vy do žalúdku nevidíte, otec. A keď ste sa raz zmotal na poriadneho koňa, netreba ho predávať. Kôň je dobrý, veru dobrý je, lež táto oračka… je zlá!

*

Zdalo sa, že zúrivý boj doktora Gavlasa proti udelenej licencii Morica Abelesa sa stratí v mláke malomestských intrík ako voda v piesku. Nasvedčovala tomu i šikovnosť nového krčmára, ktorý vedel nebývalým spôsobom verbovať po uliciach hosťov, lákať ich do svojich nových miestností, vychádzať im pri najmenších želaniach v ústrety a obsluhovať tak, že sa mu v meste žiaden krčmár nevyrovnal. Moric Abeles však vedel, že je treba upevniť si pozície i po iných stránkach. Vedel si získať vlivných činiteľov v obecnej rade a zastupiteľstve, v živnostenskom spoločenstve i na okresnom úrade, ktorí sa mu už starali o to, aby sa ďalej proti licencii nič nepodnikalo. A jestliže sa dr. Gavlas ani tohto nezľakol, mal skoro poznať, že vliv Abelesom získaných činiteľov siaha ďalej ako si vedel predstaviť. Hoci sa jednalo o židovskú krčmu, postavily sa do jej služieb i ústredné noviny najkatolíckejšej strany, a na ich stránkach vyhrážali miestni politikovia každému, kto by sa proti alkoholizovaniu kraja čo len málo exponoval. Pamätali totiž na zadné kolieska. Mal prísť čas, kedy i oni budú vymáhať a biť sa za nové licencie pre svojich členov. A keďže Gavlas v zápale boja spomínal už všetky zjavné hriechy jednotlivcov i strán a spolkov, nemohol nespomenúť znova prapodivný spôsob, akým sa dosiahlo licencie pre Minárika. Vtedy sa do Gavlasa obuli aj sociálni demokrati a povláčili ho po novinách čisto svojským spôsobom.

Zdálo sa, že Gavlas musí podľahnúť a složiť zbraň.

Náhoda vstrekla mu však novú injekciu.

Bolo to štvrtého mája, kedy vlastenecká verejnosť v mestečku usporiadala smútočnú slávnosť na pamäť generála Štefánika. Na domoch vlály čierne zástavy. Za niekoľkými výkladnými skriňami obchodov objavily sa obrazy mrtvého generála, venčené čiernym flórom. Katolícky telocvičný spolok predvádzal v kultúrnom dome akademiu. Smútočná reč, ktorú s precítením predniesol jeden zástupca miestnej inteligencie, bola podložená najhlbším tónom smútku, aký len bolo možné vyvolať. V niekoľkých posluchačoch zanechala značne hlboký dojem. Po sále sa šuškalo:

— Je to ale rečník!

— Vie sa dobrať až k srdcu…

— Bol to preca len… hrdina, ten Štefánik.

Svetlá na javisku skoncentrovaly sa všetky na rečníka.

— Musíme si byť jasne vedomí toho, že sme nášmu bohatierovi zaviazaní nekonečnou vďakou. Ďakujeme ti, drahý náš generál, že posvätil si život tomu, aby sme mohli s hrdosťou pred celým svetom prehlásiť: ,Sme slobodní — sme u nás na svojom… páni!‘

Frenetický potlesk nadšených mešťanov korunoval tieto slová. Prsia mnohých tých, čo kedysi pred vojnou s nadšením navštevovali divadlá a nacionálne atrakcie Budapešti, nadýmaly sa novým rovnako falošným povedomím. Boli ako vetrilá, ktoré na morských vlnách tancujú vo smere vetra.

— … sme u nás na svojom… páni!

V ten deň, v ten istý večer, priamo proti kultúrnemu domu, v Abelesovej krčme boli ešte iní páni. A tiež na svojom.

Elektrické žiarovky utápaly sa v zlatom tokajskom víne, dym cigariet krúžil nad rozjarenou spoločnosťou, ktorá sa pretekala v bujnom veselí. Obnažovaly sa všetky smysly, vzbúrené divokou cigánskou piesňou; husle primáša vzdychaly ako žena, ktorá sa vzdáva, ktorá sa vzdáva bez úvah a s rozkošou, práve tak ako bez úvahy besnel cymbál. A keď posledný tón sladkej piesne zomrel v kúte lokálu, keď dámy zmieraly v zjavnom túžení s vášnive prižmúrenými očami, poskočil cigán, zakolembal sa v pružných bokoch, potom sa vystrel, vystúpil na špičky — a v tom okamžení roztrepali neveľkú pauzu na tisíc tónov divého čardáša. Vyskočili od stolov, uchytili sa v bokoch, natriasali sa prudko na jednom mieste, vírili okolo seba — horiace, blčiace fakle prudkého života, výskali, ujúkali a hneď zas tlieskali do dlaní. A keď už husle primáša, bičované sláčikom, vypovedaly službu, keď len cymbál sypal zo seba priehrštia zvonivých tónov, ozval sa celým lokálom jasný spev v takte čardáša:

Pripojili sa všetci — a lokál hrmel touto divokou, radostnou piesňou, v ktorej spoločnosť vyznávala nehynúcu lásku minulosti…

Dlho do noci znely piesne čarodejného cigáňa, dlho do noci hurhaj rozjarených ľudí vyrážal okná lokálu a strácal sa v tmavej ulici…

Na druhý deň bol v mestečku v zámožných vlasteneckých kruhoch veľký rozruch.

— Pošpinili pamiatku generála Štefánika!

— V taký deň… zjavná iredenta!

Reči preskakovaly z domu do domu. Volalo sa po zasiahnutí kultúrnych spolkov i policajnej vrchnosti. Volalo sa — ale len zpoza bučka, a tí, ktorí mali zasiahnuť, zaujali vyčkávajúce stanovisko, kým vlna rozhorčenia opadne.

Pravotár Gavlas uchytil vec za iný koniec. V najbližšom čísle „Hlásnika“ napadol krajinského prezidenta a pričítal mu vinu na tejto udalosti. ,Keď krajinský prezident nastupoval úrad,‘ — písal Gavlas, — ,zo všetkých práv ponechal si najmä rozhodovanie o udelovaní kominárskych a výčapných licencií k osobnému vybaveniu. Proti žiadosti Morica Abelesa staval sa vraj aj okresný úrad a protestoval… a vtedy bola v krajinskom úrade žiadosť zamietnutá patričným referentom. Prišli však ku prezidentovi osobne známi protektori, aby vo veci zakročili. Prezident škrtnul zamietnutie — a Abelesovi licenciu udelil. Napriek tomu, že žiadosť bola založená na nepravdivých udaniach. Ba napriek tomu, že Abeles nie je štátnym občanom československým. To bolo v žiadosti zamlčané!‘

V jednej z nasledujúcich nedelí zabľafkalo v mestečku auto a zastavilo pred domom verejného notára. Za chvíľku šuškalo sa po meste, že prišiel — krajinský prezident. Všetko konalo sa v najväčšej tichosti, prezident prišiel bez ohlásenia — a preca nevedel zadržať svoje incognito. K verejnému notárovi, osobnému priateľovi prezidenta, boli napochytre svolaní niektorí miestni činitelia, predstavení obce aj okresný náčelník. Jednalo sa vo všetkej tajnosti dlho do večera. Potom znova zabľafkalo auto — a zmizlo z mestečka.

— Prihára, — usmievali sa niektorí priatelia Gavlasovi.

— Nenarástla mu dobrá pšenica v tej krčme, — znely škodoradostné poznámky. — To on akiste pre ten škandál!

— Pre nič iného tu nebol! — tvrdil vo svojej spoločnosti Gavlas, — jednalo sa mu len o to, aby sa presvedčil o škandálu a aby ho likvidoval za pomoci našich miestnych ľudí… a aby si mohol umyť ruky! To sa už podariť nesmie!

A skutočne — „Hlásnik“ pri tejto senzačnej príležitosti znovu zopakoval všetky výpady Gavlasove proti krajinskému prezidentovi, pričinil ešte nové smelé tvrdenia — a tak znovu otrčil kopiu proti tým, ktorí zatápajú kraj alkoholom.

— Úmysly sú jasné, — rozhorčoval sa v kruhu známych. — Prečo nevolal na výsluch nás, ktorí proti tej pliage alkoholnej bojujeme? Prečo sa shováral len s tými, ktorí sa nám do očú pekne stavajú, aby zpoza bučka mohli na nás pri každej príležitosti strieľať?

Posledný Gavlasov článok príliš ťažko obviňoval najvyššieho predstaviteľa vlády na Slovensku, než aby napadnutý mohol mlčaním potvrdzovať Gavlasove odhalenia. A preto v tých dňoch dostal sa na Fojtikov redakčný stôl prípis krajinského úradu so známym: ,… žiadam vás uverejniť túto opravu vo vašom najbližšom čísle.‘ A potom ako obyčajne: ,Nie je pravda, že…, ale pravda je, že…‘ Oprava vyvracala tvrdenie, že neočakávaný príchod krajinského prezidenta bol v súvislosti s udalosťami okolo Abelesovej krčmy, a dokazovala, že prezident sa v mestečku zastavil náhodou pri návrate z dovolenej k čiste súkromnej návšteve svojho krajana, verejného notára. Korunou opravy bolo však tvrdenie, ktoré odhalilo miestny okresný úrad: ,Nie je pravda, že p. Moric Abeles dostal licenciu zamlčaním, že nie je čsl. štátnym občanom, ale pravda je, že okresný úrad potvrdil jeho čsl. štátne občianstvo.‘

Gavlasa malo poraziť, keď si prečítal tieto posledné riadky.

,Okresný úrad potvrdil Abelesovo štátne občianstvo!‘ — navrelo v ňom do úžasných rozmerov, — ,ten okresný úrad, v ktorom sa tvrdilo, že nemôžu odporúčať žiadosť Abelesovu, lebo nemá štátneho občianstva!‘ Začal sa v duchu prehrabúvať v tej sieti, spradenej z najrozmanitejších záujmov jednotlivcov, korporácií i úradov, v pavučine, na ktorej sa zachytila špína vzájomných úsluh, protekcií a korupčníctva. A keď sa mu po prečítaní tlačovej opravy rozvidnelo, ukazoval si bezpečne na jednotlivé vlákienka a vravel: toto vedie tam, toto zas tam a všetky vedú… k čertu.

Potom sa rozhodol udreť priamo. Pristúpil k telefonu.

— Haló! Pán okresný náčelník?

Bolo mu treba za chvíľu čakať. Potom v telefone zašumelo a ozvalo sa meno náčelníka.

— Áno, áno… tu Gavlas. Prosím ťa, rád by som ohľadom toho…

— Nu, čo je? Počúvam! — ozval sa rozvláčny náčelníkov hlas.

— … ohľadom toho Abelesovho svedectva. To je ale svinstvo, čo ste spravili po všetkých tých sľuboch…

— Ach tak, — ozval sa nie už rozvláčne, ale napochytre náčelník, — prepáč mi kamarát, čaká ma vonku auto!

A Gavlas počul, ako náčelník prudko prerušil spojenie. Bol koniec.

Staral sa, aby sa dajako mohol stretnúť s náčelníkom. Nijako sa mu to nedarilo. Raz odcestoval na aute, raz zas vlakom, a keď sa spýtal v kancelárii, slečna odpovedala telefonicky: ,Pán náčelník práve odišiel. Kam? Neviem.‘

Aby sa celá komedia dovŕšila, krajinský prezident podal na Gavlasa tlačovú žalobu, a niekoľko politických strán použilo svojej tlače, aby naň mohly tiež útočiť. Zakrývaly tým vlastnú vinu na alkoholizovaní kraja a fakt, že jedna krčma v rukách ich prívrženca je im stokrát milšia ako všetky kultúrne programy, hlásané prázdnym slovom.

Pravotár Gavlas ani teraz nepodľahol. Ba naopak — zvýšil svoju činnosť a venoval protialkoholnému boju všetok svoj voľný čas. Obetoval často vlastné prostriedky, aby „Hlásnik“ mohol vyjsť vo zväčšenom rozsahu, až o ôsmich stranách, na ktorých rozlieval sa jeho hnev voči všetkým, čo stoja na protivnej strane frontu alebo aj proti tým, čo sa k boju celkom nečinne prizerajú. Avšak ani to mu teraz už nestačilo. Začal celkom inakší a nebezpečnejší spôsob boja. Vyčkával každej nedele doobeda alebo popoludní na niektorej dedine pred kostolom; zašiel často i do kostola, postál, pokrižoval sa a keď sa omša skončila, vytrácal sa zpomedzi ľudí von, zastal na voľnom priestranstve pred kostolom a tam, obklopený skoro známymi, sedliakmi, robotníkmi, ženami i mládežou, rozrečnil sa o nebezpečí korheľstva, hovoril o jeho úžasných následkoch, poukazoval na to, koľkými krčmami je každá dedina zamorená a bezohľadne odkrýval záclonu, za ktorou sa ukrývali vinníci.

— Hľa, takto je to, — volával do zástupu pozorne počúvajúcich, — že krčmu môže dnes dostať každý cudziar, ktorý nevie ani slovensky, nemá ani nášho štátneho občianstva a ani žiadna obec sa k nemu nehlási. Hlavná vec je, že má peniaze, že má vlivných známych alebo že si za tie peniaze vlivných ľudí kúpi. Ja staviam sa zásadne proti akémukoľvek udelovaniu krčmových licencií. Jestliže však až dosiaľ krčmy sú, nech sú v rukách našich domácich ľudí. Ale tu práve padá kosa na kameň. Skúste to vy, biedni našinci, podajte si žiadosť o udelenie licencie! Ak nemáte peňazí, ak nie ste členmi dajakej mocnej politickej strany, nedostanete nič a odmietnu vás hneď pri prvej inštancii. Žiaden úradník nebude s vami hovoriť, žiaden politický sekretár nebude za vás po úradoch kľučky dverí otierať! Bo len ten, kto má peniaze a je v niektorej partaji, má dnes slovo!

Gavlas sa rozhorel často v rečníckom zápale a nevyberal slová. Hovoril rečou ľudu, približoval sa jeho dialektu, načieral zo skúseností zbiedených kopaničiarov a drevorobotníkov bez roboty, potvrdzoval im vlastnými slovami to, čo ľudia cítili a o čom medzi sebou hovorievali. A jeho reč bola z nich, krvácala ich ranami, svíjala sa ich bolesťami, vytrhnutá z ich doráňaného vnútra, a oni si Gavlasovo hromženie prikladali na tie rany ako liečivý náčinok. Všetko im odhalil, nič nezamlčal, bo len tak sa k nim mohol dostať. Veď oni tak dobre znali úradníkov, pred ktorými stávali s čapicou pod pazuchou, tak dobre znali všelijakých politických sekretárov, ktorí ich pred každými voľbami mohli samou láskou zjesť, tak dobre znali osudy gazdovských žiadostí a apelácií, prepadajúcich sa bez ozveny v úradovniach všakovakých referentov. A dobre znali aj tých, ktorým sa všetko darilo, ktorí chodievali do úradov ako na posedelky ku známym, ktorí sa znali s partajnými sekretármi a ktorí aj exekútora pohostili v krčme, keď prišiel do dediny, a vravievali cez rameno na adresu vyburcovaných gazdíkov: ,Darmo je, dane sa platiť musia!‘ A hoci Gavlas vo svojej reči nijako nemienil zasahovať s tejto stránky stav vecí, ľudia jeho slovám takto rozumeli. Jemu sa jednalo o ukážku, ako všetky krásne slová o boji proti alkoholizmu menia sa v ústach úradov, kultúrnych spolkov a politických strán v pusté fráze — a chcel dokazovať, že tento boj musí byť vedený samotným ľudom bez ohľadu na úradné špičky. Ľudia však podvedome cítili: tak keď sú páni všetkému na vine, prečo boj proti — alkoholu?

Rečnícka exkurzia pravotára Gavlasa zvrtla sa raz práve v tomto smysle. Keď ľuďom vylíčil všetko, čo sa s udelovaním licencií robí, keď okrem udalostí, odohravších sa okolo krčmy Morica Abelesa, vylíčil aj prípad krčmy Minárikovej, postavil pred oči ľudí iný fakt: vytiahol z vačku noviny sociálne-demokratickej strany, našiel si stránku a čítal rezolúciu, na ktorej sa usniesol valný sjazd strany:

— Pracujúca trieda je alkoholom ohrožená na zdraví a telesnej zdatnosti; to znamená, že je snížená jej pracovná schopnosť a pohotovosť k boju… Ak má pracujúca trieda v panujúcom spoločenskom poriadku dobyť tých hospodárskych, kultúrnych a politických pozícií, ktorých dobyť musí a ak má nový spoločenský poriadok byť budovou pevnou, je treba, aby pracujúca trieda sa najprv oslobodila od choroby a bludu alkoholizmu… Ľudia počúvali a namáhali sa pochopiť túto složitú reč rezolúcie. Namáhali sa márne. Len jeden zo skupiny robotníkov vykríkol:

— Ba od pánov! Od pánov sa musí oslobodiť! To oni tie krčmy najviac potrebujú, aby nás otravovali!

Ostatní robotníci sa pripojili a zhučali razom:

— Pravda… od pánov!

Sedliaci mlčali. Nemohli si akosi uvedomiť, že sa reč preniesla na iné pole, hoci s otázkou alkoholizmu jednako úzko súvisí. Až neskoršie zas ozvali sa robotníci:

— Všetci z nás cicajú! A všetci len na slovách…

— Huncúti sú všetci tí páni!

— Dane aké vyrubujú! — ozval sa konečne zajakavo jeden zo zmučených gazdov a potom sa prikrčil, slial sa so zástupom, ako keby sa bál vlastných svojich slov. Ostatní sedliaci však boli jeho výkrikom posmelení. Pripojili sa:

— Pravda je!

— Pravda!

Doktor Gavlas zúfale rozhodil ruky od tela a v jeho tvári roztiekol sa rozpačitý výraz.

— Ale občania! Veď nie tak! Ja o voze… a vy o koze!

— Ako? Vy o krčmách, čo páni povoľujú, a my zas o tých pánoch, — ozval sa uvedomele jeden z ostravských robotníkov.

Trafila kosa na kameň. Niekoľkí sa od srdca zasmiali. Gavlas však vystrel sa do výšky, odkašľal si a jasným hlasom snažil sa premôcť rastúci šum:

— Tak sa nedá, ľudia boží! Tak nie… na to sú tu zákony. Pošleme však do Prahy na najvyššie vládne miesta prosbu, aby si tamojší páni všímli našej biedy, aby sa presvedčili, kto a akým spôsobom dostáva u nás krčmy… a čo z toho všetko pochodí.

Mnohých tým zmiatol. Volali:

— Áno, nech vidia, čo sa tu robí! Nech spravia poriadok!

— A že u nás zle-nedobre!

Robotníci zahundrali, skríkli ešte niekoľkokrát posmešne i nespokojne a odišli.

Tak sa to aj skončilo. Gavlas písal v „Hlásniku“ referáty o protestných shromaždeniach dedinského ľudu proti udeľovaniu výčapných licencií. Vyzýval ministerstvo zdravotníctva, sociálnej pečlivosti, národnej osvety a rozličné ústredia humánne-kultúrnych spolkov, aby sa staraly o nápravu. Vznášal úpenlivé prosby k najvyšším vládnym činiteľom, aby zasiahli do boja a nedovolili hospodársky i kultúrne nivočiť celý kraj.

Našly sa miesta, kde počuli volanie pravotára Gavlasa. Červený kríž, ktorého zdravotná expedícia po absolvovaní prednáškového zájazdu podala zdrcujúci raport o pomeroch v kraji, rozhodol sa usporiadať anketu o najrýchlejšej pomoci. Anketa však nepriniesla najmenšieho úžitku a spľasla ako každá bublina prázdnych rečí. A jednotlivé ministerstvá, ktorých by sa bola vec týkala, prešly cez naivnú Gavlasovu dôveru tak ako si zaslúžila: úplným mlčaním.

Nebolo sa čomu čudovať. Ministerská rada a hospodárski ministri mali neobyčajne veľké starosti. Kríza zachvacovala všetky výrobné odvetvia a každé z nich chcelo sa liečiť svojím spôsobom. Predkladaly sa nové požiadavky, vyrábaly sa osnovy nových zákonov, ktoré by za cenu tiarch uvalených na bedrá mestskej i vidieckej chudoby udržaly na obvyklej výške milionove zisky priemyselníkov a veľkostatkárov.

Prirodzene, že volanie pravotára Gavlasa bolo bezpredmetné. V dobe, kedy štát bol zachvátený krízou, ktorá javila každým dňom vzostupnú tendenciu bez dohľadného konca, nemohlo sa opovrhovať ziskami, plynúcimi do štátnej pokladne v podobe dávok z výroby a obchodu s liehom. Požiadavka takého okresného nadšenca musela tiež zaniknúť v kriku liehovarníkov, ktorí sa rázne dožadovali podpory svojich podnikov. Na politickom obzore sa rysovaly osnovy zákonov, ktoré im maly zaručiť nové zisky.

Gavlas i Fojtik naďalej vyžívali z bezmocného hnevu, klaňajúc sa pri tom hlavnému vinníkovi.

Ľudia však išli… svojou cestou.