E-mail (povinné):

Peter Jilemnický:
Pole neorané

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Erik Bartoš, Tibor Várnagy, Viera Marková, Henrieta Lorincová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 10 čitateľov


 

2

V záplave prvého jarného slnka, v záplave radosti a rozpuku podivných, dávno známych vecí míjala sa Veľká noc. Zvony, čo do soboty zahluchly, zaryté v úpornom mlčaní, otvorily znovu svoj kovový hrtan a vydaly hlas. Rozletel sa po všetkých dolinách, poskakoval nadšene po spľznutých poľanách, otváral okná kopaničiarskych chalúp, aby sa podelil o svoje zvestovanie…

Zvestoval dačo?

Ba áno: zvestoval začiatok novej práce.

Oznamoval ju po stáročia tento hlas, zabarvený po stáročia klamanými nádejami, a gazdovia ešte vždy uverili. Po kostoloch lialy sa do zhužvaných duší ľudu kázne o nádeji, korunovanej vzkriesením a víťazstvom, a oni, kopaničiari s vrchov blízkych oblohe a ďalekých úrodnej zeme, počúvali kázne iba jedným uchom. V druhom už dávno znelo zurčanie divokých jarkov, ktorými kypela mutná a snehová voda so strání; v druhom uchu už dávno hučaly organy vetrov, roznášajúcich po horách zvesť o jarnom napredovaní; v druhom uchu už dávno čupil sa slabušký, tenučký sipot zmočenej zeme, ktorá zreje pod pluh — sipot, ktorý len málo ktorí zbadajú a očujú.

Preto verili veľkonočným kázňam, lebo sa v nich hovorilo veľké zvestovanie o víťazstve — a toho bol v potokoch, na vrchoch a pod slnkom plný svet…

Krčmy v týchto dňoch dudnely do pozdnej noci. Na Veľkú noc prišli mnohí chlapi zo sveta domov, pokonať prípravy ku poľnej práci, prípadne poorať a zasiať jarinu, aby zas potom odišli do sveta za zárobkom.

Prišli tí, čo chodili Moravou a po českej zemi, prišli aj niektorí z Rakús, aby na decíkoch pálenky merali hodnotu šilingov, a keďže kysucký ľud je družný a má dušu ani vosk, delili sa všetci pospolu, celá dedina o jednotlivé radosti i strasti.

Radostí bolo málo, ale strastí celé rieky.

Tí, čo chodili po drotárke, alebo tí, čo predávali po staniciach a vo vlakoch hrebene, mydlá a britvy, vyprávali o svojich cestách, o známych, o nocľahoch v kozloch slamy, v maštaliach a pochybných krčmách, kde treba spať na otvorenom noži. Vyprávali o žandároch, o rychtároch a bohatých sedliakoch, ktorí by človekovi pomaly ani žiť nedali, a spomínali všelijaké možné i nemožné spôsoby, ako sa treba vo svete držať nad vodou a prechádzať pánom cez rozum. A mnohí spomínali hnusné kriminály okresov a miest, o ktorých sa gazdom nikdy ani nesnívalo, ktorými však prešli mnoho razy títo potulní bedári, vyhnaní biedou do sveta za chlebom.

Kopaničiarski gazdovia, ktorí často vysedeli celý svoj život v rodnej dedine, otvárali opité oči dokorán a vždy len prizvukovali: časy sa menia! Svet donútil ľudí na všelijaké kúsky, ktorých kedysi nebolo a o ktorých starí, dnes už pod drnom spiaci drotári nikdy nerozprávali.

— Poctivosť sa akosi tratí, — vzdychol jeden z nich, potriasajúc dlhým šedým vlasom, ktorý mu v zelenkavo-sivých stužkách mastný visel až na ramená. — Kedysi bol celý svet lepší, tak aj drotári boli poctiví…

Z kŕdľa chlapov vstal jeden, obrátil sa do kúta, v ktorom sa zabávala mládež, a zvolal:

— Mišo, poďže sem!

Prišiel ku stolu starých, tenučký, ani vŕbový prút napochytre vyrastený, s vyrážkou v detskej, nedoživenej obličaji. V očiach mu nesedí zamknutý domov — vidno: oči sa rozbehly širokým svetom.

— Mišo, tuto strýčko hovorí, že vraj poctivosti je málo, a že preto aj nám treba často sedeť. Povedz mu, prečo si ty sedel! A či je to nepoctivosť…

Mišo, osemnásťročný chlapec a preca už v tak mladom veku samostatný „podnikateľ“, podtrhol detský úsmev spodným rtom, ako by chcel povedať na adresu starých: čo vy viete, ako to vo svete chodí! — a potom začal:

— Nech je to už poctivosť alebo nie, čo som spravil, dosť na tom, že som si mesiac odsedel. A pre nič. To bolo tak: keď som sa predlani vyberal do sveta, dali mi na okresnom úrade legitimáciu… ako, že môžem prevádzať podomový obchod. Nu — napísali mi ju do 15. februára 1926. A ja som ju poriadne ani nepozrel. Veď či je to pre nášho človeka? Ideš do sveta — a si vypchatý samou legitimáciou, samým preukazom a boh vie akými ešte lajstrami. Nu a tak som obchodoval a čerta som sa staral o legitimáciu. Až tohto roku koncom februára som sa pozrel, dokedy že mi vlastne platí, a: fiií, čerti prašiví, už bola neplatná. A to som chodil až kdesi okolo Melníka, v Česku.

— Ohó, ďaleko od nás! — ocenili vzdialenosť načúvajúci gazdovia, hoci nikdo nemal o Melníku najmenšej predstavy. Týmto však zakryli aspoň svoj skutočný údiv.

— To sa rozumie, že ďaleko, — potvrdil im na šťastie Mišo. — A peňazí som nemal, obchod išiel akosi veľmi mizerne. Domov cestovať za novým povolením nebolo možné, a obchodovať bez povolenia tiež nie. Keď je neplatná legitimácia. A potom som si myslel: spravím si to sám — čo sa mi môže stať? Vzal som legitimáciu a jak je tam 1926, tak som zo šestky spravil osmičku — a na dva roky po starosti, myslím si. I čerta starého, po starosti! Hneď na druhý deň…

V tomto mieste sa Mišo rozosmial a smiechom nakazil všetkých dookola. Snáď preto, že si spomnel, ako hneď na druhý deň zastavil ho na hradskej žandár, ako zbadal v jeho legitimácii prapodivnú osmičku, ktorá len Mišovi mohla sa videť dokonalou, a jako ho potom posadili do väzenia, kde čakal celý mesiac na svoj osud.

— Celý mesiac som si odsedel vo vyšetrovacej väzbe, a potom som bol odsúdený len na tri týždne, — ponosoval sa Mišo s úsmevom, v ktorom preca sedela trpká výčitka. — Ten týždeň mi už nikto nezaplatí…

— To máš preddavok na druhý raz, — smejú sa poniektorí.

— A povedz… dobre ti tam bolo, v kriminále?

Mišo sa poškrabkal za ušami, smraštil svoju detskú tvár so svetobežníckymi očami, pokrútil sa na opätku a vravel, ako keby slová dávil:

— Dobre. Len ten chlieb je tam horký…

Gazdovia vycítili, kam Mišo smeruje, a mlčky sa usmievali. Len jeden, príliš zažratý do svojho ťažkého života, než aby pochopil chlapcovu narážku, dobrodušne zo seba vysúkal:

— Nu čože… akí veľkí páni! U nás ani toho horkého chleba nemáme… Kašu ti tam už len chystať nebudú…

*

Slnečný, rozjasaný a veselý bol šibačný pondelok po celej doline. Oblievačky a šibanie išlo hurtom. Po cestách, pri studniach, a najviac už okolo krčiem stáli mládenci, chlapci i dospelí chlapi, v rukách držiac prútené korbáče, hrnce i hrotky s vodou, a nebolo jedinej dievky alebo mladej ženy, ktorá by nebola dostala veľkonočný krst, idúc mimo. Výskot, krik a smiech ozýval sa po celej dedine a vojna medzi dvomi tábormi, mužským a ženským, nadobúdala vždy ostrejších foriem.

Čečotkova krčma stala sa základňou pre rozvinutie hlavných bojových operácií. Tadeto, okolo krčmy, boly všetky baby i dievky z nižného konca nútené ísť, vracajúc sa z kostola v súsednej obci, a málo platilo za omluvu, že boly už dosť zmáčané po prekonaní cesty vyšným koncom.

— Kača ide! A Zuza, čujete? Zuza!

— Tú treba najviac obliať, — kričí mladý Huščava Pavel, bežiac za krčmu ku studni naplniť hrnec vodou. Mal hrnec poriadny, na dákych osem litrov.

— Len nezazeraj, Pavel, za vydatými, bárs by aj mala muža v Amerike, — naprávajú starší chlapi Pavlovi horúcu hlavu. — Máš slobodných viac ako dosť…

— A čo vy, u ďasa? Či ja za Zuzou zazerám? Či by som si mladšej nezaslúžil? — zakrýva Pavel svoj mladistný cit, ktorý z neho predtým tak nečakane vybúšil. — Veď ale obliať treba…

Kača so Zuzou došly zatiaľ celkom blízko krčmy, kde sa chlapi i mládenci poukrývali. Veru — dosť toho maly za celú cestu. Kaču obliali hneď za kostolnými dvermi, ani sa nestačila riadne prežehnať krížom, a Zuza dostala svoj diel od mladých ženáčov na vyšnom konci dediny, takže jej nažehlené rukávce celkom priliply k mladému telu. Bolo to zle-nedobre, bo Zuzu Cudrákovie od soboty drobí zima. Kto ho vie — voľakde prechladla v jarnom náteplí, ktoré je mámivé ani mladé víno, avšak sviatky už nemožno odbaviť bez kostolíka. Baby by reči rozniesly po celej doline. Aj tak striehnu za každým jej krokom vyše roka, čo muža doma niet…

— Sem sa, chlapci! — zryčaly mladé mužské hlasy, keď ženy došly celkom ku krčme. — Držte ich, nepúšťajte! Kača so Zuzou vzpínaly sa ako odpočinuté kone.

— Ježíši Kriste! — volaly, trhajúc sa v svalnatých rukách bezmocne. — Ratujte! Pomoc!

Ktože by pomôhol, kto by ich chránil? Veď toto je jediný deň v roku, kedy sa môžu chlapi na bársktorej žene a dievke vyvŕšiť, toto je jediný deň, kedy sa voda leje so smiechom.

Kača Treskoňovie sa mládencom vytrhla z rúk, len čo sa jej ušiel prvý hrotek vody, a predháňala vietor bežiac bielou cestou. Zato Zuzu si dobre podržali. Mýkala sa, trhala a vzpínala, no ruky mládencov i chlapov drhly ju neúprosne v zápästí, stískaly okrúhle, mäkké ramená a ktorýsi z chlapov — boh vie ktorý — držal ju tesne okolo drieku, dotýkajúc sa tvrdou rukou teplých pŕs…

— Pavel lej!

— Lej skoro!

— A pekne od hlavy!

Pavel priskočil s obrovským hrncom. Chlapi sa rozostúpili, aby sa mohol priblížiť tesnejšie k Zuze. A tu on, územčistý a nízky, vystúpil na špičky, hrnec vysoko podvíhol nad Zuzkinu hlavu — a tam ho obrátil hore dnom. Do všetkých ani keby strelil — tak sa rozleteli. Nikto však nestrelil — to len obrovský výbuch chlapského smiechu rozrazil vlny jarného vzduchu, to len výbušná chlapská veselosť strhala hate ako mutný príval. A medzi nimi, splihlá a v plači, zostala stáť Zuza Cudráková a zrazu nevie, čo by mala robiť. Voda kvapká jej po líci, s rukávcov a po oblých rukách, zima ju drobí a vo hrudi zpomedzi záplavy zlých vášní a nejasných pocitov vyniká jedine vnútorný paľčivý oheň. Myšlienky zastaly na mrtvom bode. Nebolo skutočnosti. Bola len akási nejasná hanba, ku ktorej bála sa Zuza priznať, hanba z nezavinenej slabosti, akú medzi ostrými hranami skutočného sveta dvojnásobne mocne pociťujú ženy bez opory…

Zuzino sžieravé vedomie slabosti nevedely oslabiť ani dievky, ktoré sa zo zadnej, dvorovej strany dostaly na strechu Čečotkovej krčmy a znenazdania oblialy chlapov pod strechou z niekoľkých hrncov, aby sa šibačný pondelok nekončil iba víťazstvom jedinej strany.

Zuza sa pohla k odchodu. Prv však, kým by sa stratila v pukajúcom stromorade hradskej, obrátila sa ku Pavlovi. Díval sa na ňu a nevravel nič, ani keby jeho veselosť dostala železné putá. Ich oči sa stretly. Veľké, hnedé oči Zuzy Cudrákovej ako ťažké a mutné more, po ktorom kĺzaly dve neisté loďky — tak sa náhle Pavel zahanbil a sklonil zraky.

— Nevravel som ti? — vyhodil Pavlovi na oči jeden zo ženatých chlapov. — Vydatým babám daj pokoj… a slobodných oblej dva razy toľko. Bo takej Zuze sa veru nechce oblievačky!

A pri tom, bodaj ho porantalo, držal ju za ramená…

*

Prevalila sa ponad dolinou Veľká noc, už niekoľko dní, čo ženám i dievkam uschly rukávce od oblievačky, a teraz začala pilná práca v roli i na kopanici. Ľudia zo široka vystreli ruky, schytili pluhy i opraty, čakany i motyky, vydýchli zhlboka raz, dva razy po dlhej zime a dali sa do roboty. Veselo išla práca. Každým dňom vial dolinou i úbočiami teplý vietor, trávka sa nesmelo ukazovala nad kyprou zemou, a keď gazdovia pluhom liňajkovali svoje maličké zemičky, zdálo sa, že do tých dosiaľ prázdnych riadkov bude možné zapísať dobrý celoročný účet, ktorý sa vyrovná.

Všetci pracovali, i dole pri riečke, ktorá nedávno zaliala zem, Martikan, Krišica, Sulčiakovci, i Šimon Perďoch prestal žarty vystrájať a oral; vzchopili sa i tí, čo bývali hore vo vrškoch na biednych zemičkách, „na zdravom povetrí“, ako sa vedeli obyčajne smiať a zakrývať svoju biedu: porobili si prvé práce i Kartarikovci nad hôrkou, i Huščavovi popri hôrke, bo tých bolo doma najviac a zeme mali za chlapskú dlaň.

Všetci sa vrhli veselo, nádejne do beznádejnej práce, len Zuza Cudráková tohto roku akosi nemohla. Nie zato, že bola vždy sama, že musela všetku starosť o malé gazdovstvo na svojich bedrách vynášať. Veď i vtedy tak bolo, zakiaľ mala muža doma, bo na horniakoch zvykly ženy brať zo spoločnej starosti vždy väčší diel…

Zuza Cudráková sa cítila v túto jar chorá. Pobledla v tvári, z ktorej tým dôraznejšie vynikala hĺbka jej mandlových očí, pobledla a s času na čas zakašľala. Nikdy sa takto necítila. Prekonala už všeličo, i bolesti niekedy vytrpela v chorobe nadostač, a preca teraz je to všetko inakšie. Žiadnych bolestí niet. A vôbec — ničoho niet, čo by bolo možné nazvať chorobou. To len baby ju naplašily, že pobledla a pochudala a že sa jej akiste suchá nemoc chytá, ale veď čo všetko už len baby nenatárajú! Preto sa Zuza sama na seba hnevá, že podľahla babským rečiam a že, hoci zdravá, často sa pristihne stáť stred izby, s ovisnutými, ani mrtvými rukami, ba že si dakedy aj ľahne, namýšľajúc si slabosť, a to práve v dobe, kedy sa jej ani neprisnilo nikdy ľahnúť si. Čosi-kamsi hlava niekedy trocha pobolieva, čosi-kamsi medzi lopatkami trocha kole, ale to je nič! Či ste kedy videli babu, čo by ju hlava nebolela alebo čo by ju v boku nepichalo?

Toho roku jej Šimon Perďoch s koníkom vypomohol, zaoral, zasial a spolu aj zemiakov nasadili. Zemiaky pomaly budú klíčiť, vytrčia zo zeme zelené rôžky a skoro bude treba ich okopať. Akože bude Zuza okopávať, keď má hlavu plnú babských rečí a sila ochabla?

Skoro po sviatkoch okotila sa Zuze koza. Posypala kozliatko soľou, dala koze oblízať, zabalila ho do teplej handry a zaniesla domov, do izby na pec, aby sa hrialo. Potom odhodila perinu a sama sa svalila, slabá, do postele. Hlava jej trešťala ani rozoschnutý kôš.

Tak hľa — všetko akosi vypadúva z rúk. Koza kozľa na svet privedie a ešte sa na hranty k senu prednými nohami stavia — Zuza len kozľa do handár zabalí, odnesie na pec a už aj leží. Leží a nasilu zatvára oči, bo sa jej zachcelo hovoriť akosi samej so sebou, avšak každá nejasná myšlienka trčí v hlave ani kôl v jasennej hmle a nepohne sa… Len víčka, chvála bohu, sú ťažké ani čierne škrydle: neprepustia dážd slnečných lúčov, ktorý sa bez šumu sniesol na páskatú perinu oknom.

Do izby vkročila stará cigánka, cudzia, idúca dedinou po pýtaní. Jediným skúseným pohľadom premerala celú izbu. Hľa — čudné veci sa robia v tomto dome. Celá dedina je v silnej práci v záhradkách i v poli, a tuto gazdiná si na posteli tíško odpočíva…

Pozrela na pec. V tom okamžení sa biela hadra pohla. Nebolo pochybností — tu boly rody. A preto cigánka, využívajúc starej skúsenosti a dobre vedomá toho, ako najlepšie dostať sa k srdcu rodičky a cez srdce ku bohatšej almužne, nachýlila sa nad bielu handru na peci a neodhŕňajúc jej, spustila hlasno, aby gazdinú vytrhla zo sna:

— Čo vám to tiež pánbožko požehnal, gazdinečka moja, čo?

Zuza sa na posteli do poly vztýčila, vyhodená pružinou zľaku. Cigánka, nasadivšia si smiešnu masku zvýšeného záujmu, najprv zagánila jedným okom na Zuzinu tvár a potom sa znova tým viac nachýlila nad pec, srovnávajúc:

— Bez uroku… jestli je to dcérka, tak je to celá mať, a jestli synček, tak to isté… ako by vám ho, gazdinečka moja, z oka vylupil…

Zuza Cudráková vyhnala cigánku z domu. Večer toho však oľutovala. Prišlo jej na um, že bude treba spať túto noc iba na pol oka a pri každom šelestu na dvore, bárs by ho zapríčinil aj vietor, ísť sa pozreť ku kurínu, či je všetko v poriadku. Bo ľudia tak hovoria, že je dobre nepohnevať si cigánov… a Zuza dnes môže veriť len na skúsenosti a reči cudzích ľudí, keď chlapa v dome neni.

Oľutovala, že cigánku z domu vyhnala. Cigánka vie aj čarovať, aj z dlane osud vyčítať, a dnes, kedy je na duši tak ťažko a srdce oslablo, dobre by padly také slová… Zuza cíti, ako keby ju osud držal a stískal hrdlo. Slovo osud je slovo zlé. Keby však cigánka riekla: všetko sa na dobré obráti, pred vami je cesta s prekážkami a vy tie prekážky prekonáte: dobre by bolo. Aj osud zdál by sa lepší, negniavil by natoľko. A bolo by možné nehanbiť sa, bo cigánkiných slov by okrem Zuzky nikto nepočul…

Bolo už marné ľutovať…

Zuzine dni, v ktorých jej bolo žiť, boly poslednou dobou každý ani jež s kožou obrátenou na ruby. Na slabú babu bolo toho priveľa.

*

Bolo už pred večerom, keď dvaja mladí žandári vrátili sa z mestečka na dedinu do svojej stanice. Slnce, sadajúce do periny sivého mračna, rozfukovalo po dedine zlatý prach. Stráne s prvou nesmelou trávičkou zachvely sa pod jeho posledným pohladením a potom pritíchly, chalupy z ozlatených komínov dymily, len sa tak kudlilo. Ľudia sa vracali domov s polí, s motykami cez rameno, vystieraly po celý deň sohnuté chrbty, ani keby chceli dokázať, že dnes to je nič a že oni ešte len budú kopať, až sa tak od zeme bude kúriť, až sa zem rozsype, až sa k zemiaku sama prihrnie a bude rodiť — alebo klamať.

Večer sadol do doliny ako čierna vdova do lenošky… Žandári ustali po dlhej ceste a dymiace komíny chalúp vybavovaly im vo vedomí celkom iné predstavy, ako kanceláriu svojho veliteľa a dlhočízny raport, ktorý ich čakal a ktorý nikdy nebral konca. O tom, ako odovzdali súdu zatknutého Pracharíka, ako sa držal po ceste, čo vraveli po dedine ľudia, keď videli, ako im žandári odvádzajú ich „zemského boha“ k súdu, a všetko, čo zbadali cestou, aké nedostatky a podozrivé zjavy.

A veru — nebolo ľahké viesť cez dedinu Adama Pracharíka bez toho, žeby medzi ľuďmi nebudili pozornosti. Sama Apolonia Horňáková, z tretej susednej dediny, sa postarala o to, aby sa sverila so svojím tajomstvom: ona oznámila Pracharíka žandárom. Zbytočne narobila medzi ľudom zlej krvi, vykrikujúc:

— Švindliar je to, podvodník a špatný človek, ten váš Adam, a darmo vy mu veríte — všetkých okmíni! Nerozumie sa on veru žiadnym babským chorobám!

Ženy však boly príliš žiarlivé na umenie Adama Pracharíka, ktorý sa u nich tešil naprostej dôvere a autorite, a nazlostené odpovedaly:

— Keď si mu neverila, mala si ho k sebe nepúšťať… To už vopred každá jeho rada slabá. Pozri sa len, koľko nás, všetkých liečil a všetkým dobre poradil. Spýtaj sa jednej, druhej, každá ti povie. Ale sa mu musí veriť… bez toho i Adamova moc vyjde na nič!

Pracharíka znali poslednou dobou po celej doline, ba i von do okolia rozletel sa chýr o jeho zázračnej moci: že vylieči zázračným koreňom akúkoľvek možnú i nemožnú chorobu, pričaruje dievkam mládencov, mládencom zas pomáha striasť sa zunovaných dievok, zažehnáva, ochráni statok od zkazy i od choroby, začitáva, lieči vodu, hádže uhlíčky, kúpe a napája choré nemluvniatka zo zázračného prameňa v hore, a boh ho vie, čím ešte získal si Pracharík neobmedzenú dôveru žien. Nepomáhalo hundranie chlapov — nemohli nič: veď aj niekoľkých gazdov vraj obratom ruky vyliečil! Nepomáhalo ani, keď rozumnejší chlapi liečili svoje ženy dubovou palicou z týchto nevídaných zázrakov: plačúca baba potajomky išla sa spýtať Adama, čo prikladať na krvou podliate rany. A on jej dal zázračný koreň, aby ho uvarila v zázračnej vode. Stálo to všetko iba 3 koruny a Adam tvrdil, že tie rany zmiznú hneď. Nezmizly, pravda, hneď, ale — zmizly preca. A dedinami letel nový chýr…

Dnes teda odviedli žandári „zemského boha“, Adama do mesta za mreže ako jednoduchého podvodníka. Protokol, ktorý spísali s Apoloniou Horňákovou, bol veľmi krátky: v nezdravej jarnej pohode prikvitol Pracharík ku chorej žalobkyni s tým, že on má divotvornú moc a vylieči ju tak, že bude zdravá ako jarabička. Pýtal si od nemocnej hrnček, nasypal doň čosi a postavil na ohnište. V hrnčeku začalo podivne praskať, pričom Pracharík hundral tajuplné, nesrozumiteľné slová a vysvetľoval jej, že pri tom praskaní vychodí z nej pomaly zlá choroba. Za toto liečenie zarátal si 10 korún, ubezpečujúc žalobkyňu, že teraz už bude všetko dobre. Dobre však nebolo — bolo ešte horšie. Apolonia Horňáková až neskoršie prišla na to, že Pracharík pripravil ju podvodným spôsobom o peniaze…

Potiaľto protokol.

Avšak ľudia, keď v podvečer stretávali žandárov vracajúcich sa z mesta, boli pobúrení, lebo cez deň, keď videli s polí a záhonov Adama kráčať po hradskej medzi blysknavými bajonetmi, v pilnej práci nemali príležitosti uvedomiť si dosah tejto straty. Až pred večerom, keď sa spustili s úbočí na hradskú a poschádzali sa viacerí, ktorých zastihla priamo u srdca táto rana, vykrikovali zlostne:

— Ani jej nemohol pomôcť, keďže mu neverila!

— Preto jej bolo potom aj horšie… prisám bohu preto…

— Keby mu bola dôverovala, mohla byť hneď zdravá…

— A vtedy by nevravela četníkom ani mak!

— Pravda, tak!

— A tí žandári… do všetkého už tiež svoj nos pchajú. A keď nám niekedy kurence pokapú, zlodeja nechytia… Vykrikovaly v rozčulení najmä ženy tým viac, čím viac sa k nim po ceste približovali od mesta žandári. Priamo u srdca ich svieralo, keď si pomyslely, žeby dnes-zajtra niektorá z nich ochorela a nebolo by pomoci… Na lekára veriť netreba, tým už niečo ľudí pod rukami zomrelo za drahé peniaze — a tuto Pracharík liečil lacno a bezpečne.

— Zle ste porobili, pán strážmajster, — obracia sa jedna z najsmelejších žien ku prvému žandárovi, — veru zle. Zavreli ste človeka spravodlivého. A koľko nespravodlivých vám pod rukami chodí…

Žandári sa nezastavili. Blízky súmrak príliš ich ťahal k domovu. Aby však nezostali dlžní odpoveď, odvŕkol jeden nahnevane:

— Však ste len sprosté, baby!

Netečnosť žandárov ženy tým viac rozohriala. Rozkročily sa zo široka, motyky spustily na zem, až kameň zazvonil, a teraz už len jedna cez druhú za žandármi vykrikovala:

— Pánboh dá, aj im sa dakedy ten Adam pridá!

— Pravda — človeku sa všeličo pritrafí…

— A takého lekára už široko-ďaleko niet!

— Ba — nad Adama už žiaden nebude…!

Žandári kráčali vpred, a preca tie výkriky všetky vypočuli. Preto sa im videl akýsi široký i vysoký prah kancelárie, ktorý bolo im prestúpiť, aby podali predstavenému zprávu o svojej ceste. Je nepríjemné hovoriť o takýchto veciach — zavrú jednoduchého podvodníka a hľa: dedina sa zaň postaví. Keby sa išlo až do dôsledkov, mali by vlastne zavreť celú dedinu…

Prv, kým ich predstavený z kancelárie prepustil, oznámil im sucho, avšak tým významnejšie krátke nariadenie okresného úradu:

— Od dneska musíte čo najprísnejšie dbať zátvorečnej hodiny v krčmách. Okresný úrad zisťuje, že sa v poslednom čase neobyčajne rozmohlo opilstvo a s ním súvisia i veľmi četné trestné výčiny. Však o tom my sami najlepšie vieme…

Boli zvyklí na takéto veci. Nevraveli však nič.

O vzmáhajúcom sa opilstve dobre vedia. Celým prúdom sa začína rozlievať dedinami tento jed. A dobre vedia i o výtržnostiach, o bitkách mládencov i ženatých chlapov, o vybíjaní okien pri záletách, o krádežiach z huncútstva, ktoré neskoršie prechádzajú v zločinný systém. To všetko je ani otravný kvet, zalievaný špiritusom. Jedno však je veľmi čudné:

Krčmy často, prečasto zevajú smutnou prázdnotou a krčmári postávajú na podstení, aby ako predná, zainteresovaná hliadka vysvetlili si tento nebývalý zjav.

A dodržiavajú presne zátvorečnú hodinu.

*

Zpráva o tom, že žandári odviedli Pracharíka k súdu, azda najviac prekvapila tých, ktorí sa k nemu v tých dňoch chceli brať za radou. A medzi nimi bola i Zuza Cudráková.

Nijako, nijako nebolo to s ňou v poriadku.

Len čo cez deň trochu popracovala — večer už s ňou nebolo ani reči. V krížoch ju lámalo, v očiach sa od slabosti tmilo, nohy boly ťažké ani v okovách a často sa zbadala v takej čiernej a hluchej prázdnote bezmocná, kde ruky položila, tam aj za dlhú chvíľu ležať zostaly. V krížoch lámať ostatne musí každú ženu, keď cez deň na záhone shŕbená kope: tomu sa nečudovala. Avšak myšlienky kdesi potratila, chodí a v hlave hučí ani v prázdnom sude, a keď jej ženy alebo chlapčisko-pastier dakedy niečo povedia, reč prevlečie sa z ucha do ucha a von — priam ako nitka ihlou. Stratil sa jej svet, ktorým predtým žila, a nový si, slabá, stvoriť nevie…

Marek, jej muž, čo pred dvoma rokmi odišiel do Ameriky, akosi nepíše. Posledný raz čo pred rokom písal, že tej roboty v Argentine má už dosť a že sa úfa dostať do New Yorku ku známym, tí že mu na lepšie dopomôžu. Dostal sa? Nedostal? Zostal? Tieto otázky už Zuza zodpovedať nevie. A keď si len vzpomenie… chytá sa do plaču a vtedy už len ľahnúť, prikryť, oddeliť sa od sveta a spať… na veky.

Taká čudná je teraz tá Zuza — a nikde rady ani pomoci. Teraz ešte Pracharíka zavreli… niet na koho sa obrátiť. Toľkú dobu sa sama v sebe sžierala, toľkú dobu zápasila sama so sebou a bránila sa vnútornému nutkaniu i babským radám, až napokon, slabá, preca podľahla a rozhodla sa. Keby boli Adama zavreli pred mesiacom, pred dvoma, ani slovíčkom by sa netknula. Dnes však, keď vnútro vysúšajú divé vetry, Zuza ľutuje…

Keď jej však bolo v posledných dňoch apríla najhoršie, keď už lipla k tým najčiernejším myšlienkam, pri ktorých človek spomína — nevediac prečo — koniec a smrť, zachránila ju tetka Tutková. Prišla jedného dňa do dvora a keď videla dvere v pitvore otvorené, zavolala do dlaní:

— Zuza, si doma?

— Nu a?

Tutkuľa zašuchotala zodratými krpcami po dvore a vkĺzla nízkymi dverami do tmavej izby.

— Tak ťa mi, Zuzička moja, akosi ľúto.

— Prečo by vám bolo ľúto, tetka? — otáľa s rečou bez účasti Zuza a smetá handrou lávku: — Sadnite si u mňa, tetka!

Tutkuľa sa niako nedá odbiť.

— Neboj sa, milá moja… všetko ja vidím. Ako si pobledla. Ako si oslabla. A že ti z rúk všetko padá, s nikým sa nevyprávaš, na posedelky sa k nikomu nevybereš, jak je mesiac dlhý…

— A čo by som chodila? Ľudia majú svoju prácu. Darmo by som im prekážala a svoj čas tratila.

— Hovoria, že sa ťa suchá nemoc chytá. A povedz: veď ty nekašleš?

— Nie. Čo si už len nenamýšľajú…

— Veď som hneď vravela: kdeže, suchá nemoc! A z čoho? To je iná choroba. A možno, že to ani žiadna choroba neni… Možno, že potrebuješ počuť len dáke dobré slovo, aby ti na srdci odľahlo…

Zuza najprv počúvala len na jedno ucho a obšmietala sa okolo ohnišťa, v ktorom oheň už dávno vyhasol. Teraz len zastala, obrátila sa tvárou v tvár oproti Tutkovej a spýtala sa priamo:

— A vy, tetka, viete dačo?

Tetka Tutková hneď vycítila, že načrela z živého prameňa. A aby darmo z črpáka nekvapkalo, vyliala všetko zrazu:

— Čuješ, Zuza, a bola si ty už pri tej kartárke? Pri tej, čo robí ten… špiritus či ako to volajú? Moja duša zlatá! Tá ti má karty a potom takú knihu… nu, ako by som ti — … a tetka Tutkuľa chvejúcou sa rukou rysuje po stole pohádkové rozmery čarodejníckej knihy. Zuze horia zraky a všetka sa zachvieva pod dojmom babskej reči. Darmo premáha živý záujem, ktorý v nej vyvolala.

— Keď ti tú knihu položí na stolík, na taký malučký stolček, sama sa tá kniha obracia. Že vraj v nej býva akýsi duch. Nedávno tam boli aj od rychtárov, tak tá kniha sa obrátila štyri razy. Kartárka im povedala, že ich nevesta bude už len štyri roky žiť a že už odteraz sa jedna dievka nemôže dočkať vdovca…

— A čo vravia ľudia na kartárku? Že pravdu hovorí?

— Čistočistú pravdu… ako že je boh nado mnou! — dušuje sa Tutkuľa, ktorej kartárka akosi učarovala, takže u nej vysedáva, pozoruje a chýry roznáša po celom vidieku. — Z karát vykladá šťastie, lásku, vydaj, chorobu… nu, všetko. A z tej knihy ti celý osud krásne vyčíta. Len tá kniha nesmie spadnúť na zem, lebo by zaraz stratila tajnú moc. Duch sa uderí a vyletí z nej von…

Aký div, že Zuza už len čaká, kedy babka skončí, aby sa mohla spýtať:

— A koľko sa jej platí za osud z knihy?

— Všetko jedno, z karát alebo z knihy. Zadarmo. Ona kartárka každej babe tak hovorí: ja nechcem nič, ja zadarmo robím. Len žiť akosi musím. Môžete mi doniesť čo chcete. A aby sa duch nenahneval, môžete doniesť aj päť korún…




Peter Jilemnický

— komunistický slovenský spisovateľ, novinár a učiteľ českého pôvodu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.