ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Metér v tlačiarni prechádzal nervózne od dverí ku dverám po celej dĺžke izby. Na širokom, zinkovým bľachom pokrytom stole ležia jeden vedľa druhého krásne čistučké stĺpce hotovej sadzby — len ich zlámať, usporiadať v stránky. I všetky tituly článkov metér ručne vysádzal, má ich pripravené v radoch za sebou, avšak redaktora niet. Lámať nemožno.

Drevený priečinok, natretý čerstvo sivou barvou, rozdeľoval miestnosť na dve časti. Za drevenou stenou pracoval korektor. Počuť, ako sa stolička odsunula, dva rychlé kroky — a v tom ani keby sa nebesá rúcaly, zahrmel korektorov hlas:

— Aby do toho tristo hrmených! do ďasa s tou barvou! Človek sa ešte ani mucha prilepí. — A obracajúc sa k metérovi, nepostaral sa o to, aby zmiernil hlas: — Dajte obťahy „Hlásnika“, aspoň dve strany! Veď ináč nemôžeme byť hotoví. A dnes to musí rozhodne ísť na rotačku, — dudral, pozerajúc s nevôľou svoj pomaľovaný plášť.

— Nemám, — rozhadzuje metér ruky od seba. — Redaktor dosiaľ neprišiel. Jestli zmeškal vlak, sedíme po krky v bryndzi. Sadzba je všetka hotová, ba máme viac ako treba, a ja sám lámať nemôžem.

Hromžili spoločne, že až vzduch zhustnul.

Za veľkým oknom, za tenkým múrom šumela pieseň sádzacích strojov. Ako keď v jednotvárny hukot obrovského vodopádu s času na čas nasýpa vždy ktosi nerovnomerne káru štrku.

Rozletely sa dvere dokorán a redaktor Fojtik, ponáhľajúc sa, skočil cez tri schody priamo pred metéra:

— Máme dosť sadzby?… Trocha som sa oneskoril, — dobavuje, ani keby sa chcel ospravedlniť. Jeho sivé oči i zpoza okuliarov vyzeraly spokojné, s mastným leskom ako oči človeka, ktorého žiadna prekážka nezavráti s cesty. — Mám tu ešte takú malú zprávu…

— Zprávu? Kdeže zprávu! — strhol sa metér. — Sadzby viac ako treba. Lámať musíme, a to zostanú ľudia bez novín.

— O jeden deň… nu, to už azda pri týždeníku nerozhoduje, — obrátil sa Fojtik na opätku a nečakajúc metérovho protestu, vbehol so schomoleným rukopisom do súsednej miestnosti, kde sucho cvakotaly moderné linotypy.

— Buďte tak dobrý, — naladil sladko svoj hlas, sadajúc na stolík ku jednému sadzačovi, — jednu maličkú zprávičku by som potreboval ešte dostať do novín…

Sadzač pohodil hlavou a podivne zaškúlil cez niklovú obrúčku staromódnych okuliarov, ani keby chcel odriecť túto desaťminútovú službu. Redaktor Fojtik však využil chvíľku sadzačovej nerozhodnosti a modlíkal:

— Budem vám diktovať priamo do stroja… hneď sme hotoví. Prosím vás… garmondom polotučne…

Ľahostajný sadzač zariadil stroj na polotučný garmond a v mlčanlivom očakávaní vystrel bezmyšlienkovite svoje ruky nad klaviatúru stroja, kým redaktor nespustil:

— Nemohli by sme si nikdy odpustiť, keby sme opomenuli hneď zavčasu priniesť zprávu o milom prekvapení, ktoré nám pripravila správa našej ľudovej školy so svojím roztomilým žiactvom. Pamätlivá súc toho, že naša národná sloboda bola krvou vykúpená na všetkých frontách svetovej vojny, ako aj krvou vykúpený bol mier, a ďalej pamätlivá súc toho, že rozkvet našich národných síl podmienený je práve večným svetovým mierom, o ktorý sa tiež naši politickí činitelia zo všetkých síl zasluhujú, správa tunajšej ľudovej školy využila vhodnej príležitosti a v deň „Mieru Čsl. Červeného Kríža“ usporiadala detské divadelné predstavenie pod názvom: „Zvončeky zvonia v šíry svet“.

Hlas redaktora Fojtika snažil sa vystihnúť zvuk strieborných zvonkov mieru, hoci to bolo celkom zbytočné; sadzačove prsty skácaly po klaviature stroja ani zjašené kone, bo nevedely niako postihnúť vážnosť a súrnosť tejto zprávy.

Matričky z kazety frndžaly zbesile jedna za druhou, radily sa ani vojaci temer v raz, všetko sťa na povel, nastavily chladné čelo žeravému olovu, odliaty riadok, blysknavý a horúci, prisadol k ostatným a zatiaľ celý rad matričiek zachytený bol sochorom — železnou rukou, ktorá ich podala závitom nekonečnej šrauby. Po nich sa valily, nehlučne a tíško sa posúvaly a odpadúvaly s nich nazpäť do kazety ani bezduchí viselci so šibení. Jedna za druhou… jedna za druhou a zas nové, práve tak ako sa sypaly redaktorove slová, rozdrobené novými matričkami na jednotlivé hlásky, práve tak ako sa s hrmotom ťažkého kolesa odlievaly riadky, práve tak ako sa podivuhodne a presne znova a znova zdvíhal a sohýňal sochor…

— a tie školské, dobre a vo vlasteneckom duchu vychovávané dietky naše znova nám pripomenuly, jak drahý bol mier sveta, v ktorom žijeme a z ktorého sa naša sloboda zrodila… — pokračoval redaktor Fojtik, — a že je treba, aby sme…

Nedokončil vetu. Sadzač, rozmrzelý, odlial posledný riadok, vystrel ruku pod stolík, s ktorého visely redaktorove rozhojdané nohy, vytiahol fľašu s pivom, naklonil k ústam a zavrel oči.

Oblokom zo susednej miestnosti zahliadol metér a s nezakrývaným hnevom skríkol:

— U čerta… lámať!

Redaktor neodpovedal. Jeho sivé, mastné oči za silným sklom zažmurkaly a s nevyslovenou, no úpenlivou prosbou pozeraly na sadzačovo hrdlo, poskakujúce ani ramár v pumpe.

— a že je treba, aby sme všetci bez rozdielu len prácou a zas prácou zaisťovali mier a našu slobodu…

— Koniec? — spýtal sa zunovaný sadzač.

— Už aj… dočkajte: … slobodu, tak ako to nám všetkým pripomnely naše dietky a ako nám príkladne ukazujú naši mierotvorní politickí činitelia. Voláme na slávu im i malým žiačkom — divadelným ochotníkom! Nech neprestajne ich zvončeky mieru zvonia v šíry svet!

— Koniec? — vysypal zo seba znova sadzač.

— Koniec! — povzdychol si redaktor s nie malou dávkou samoľúbosti.

— A ja som myslel, že u vás Herodes vyvraždil všetky deti… — odvŕkol zlostne sadzač, vracajúc sa ku svojej práci. — Hľa, taká súrna zpráva!

Potom už len znova suchý zvuk poskakujúcich matričiek, z kolesa vypadúvajúce riadky, živý pohyb mrtvého sochora a z vedľajšiej miestnosti metérove lamentácie:

— Jestli dnes vyjdeme, to bude zázrak!

*

Redaktor Fojtik dobehol na žilinské nádražie, naplnené batohami, ľuďmi, dymom a sadzou, a zamieril priamo z perona von, kde už stál jeho vlak k domovu. Babky prebehávaly koľaje s batožinou, decká vrieskaly a plietly sa im do sukní, a do toho šumu a zjašenej vravy vpichoval sa jediný rozhodný hlas vrátnika:

— Tretia koľaj… vľavo!… Na druhej koľaji!… Rýchlik ešte nedošiel!

Po peróne prechádzali traja žandári. Prevliekali sa kŕdľom ľudí, cvakotali okutými čižmami a ich upodozrievajúce, pitvajúce oči skĺzaly po neoholených tvárach chlapcov, ktorí sa pomaly schádzali so sveta odbaviť sviatky v domácich krčmách. Otvoreným nádražím, zpomedzi brán vysokých vrchov dul studený vietor. Sneh ležal na vrchoch a dosiaľ akosi neschádzal, hoci apríl od juhu nastupoval plným frontom. Vetry od Poľskej cez noc vždy zmrazily všetko, čo slnce zľúbalo dňom.

Redaktor Fojtik cestoval takto každý týždeň do žilinskej tlačiarne, aby osobne mohol dozerať na technickú úpravu „Hlásnika“. Funkcia nie veľmi príjemná. Títo typografi boli čeliadka sebavedomá a neústupčivá a nijako nechceli porozumeť, prečo Fojtik kladie tak veľkú váhu na výchovnú stránku časopisu, prečo sa odhodláva často vyhodiť kus hotovej sadzby len preto, aby tam dostal čerstvú zprávu takej závažnosti ako na príklad dnes, a nikdy neprejavili sebamenšiu vôľu vyjsť mu v ústrety s maličkou pomocou. A preca… „Hlásnik“ musí byť taký, jaký i je, musí byť v prvom rade časopisom výchovným.

Redaktor „Hlásnika“ sedí vo vagone. Slabušké svetlo lampáša snáša sa na špinavú, popľuvanú dlážku, odkiaľsi z kúta prichádza ostrá vôňa pomarančovej kôry, ktorú kopaničiarsky krpec na zemi rozmliaždil. Vagon sa plní ľuďmi, baby sa vadia s chlapmi i deťmi a je to všetko darmo. Chlapi sa uškierajú hnedými od tabaku zubami, rýpajú baby do rebier a deti všetky, koľko ich je vo vagone, tisnú sa k zatvorenému oknu. Zápach ľudských ukonaných tiel prevaľuje sa medzi stenami vagona tíško a mohutne, ani keby slon kráčal v papučiach.

… S výchovou medzi ľud, — myslí si redaktor Fojtik, a je mu tak dobre, že môže zavreť oči, záclonou svojich víčiek oddeliť vonkajší, hučiaci svet od svojho sveta vnútorného, a snívať… Snívať o osvete, o vzdelaní, s ktorým treba predstúpiť pred tento horniacky ľud. Veď ľud je v jadre dobrý ako chlieb, len kôra je prihrubá a otrávená. Prelomiť túto kôru, vtrhnúť do dedín s prednáškami, s kultúrnymi krúžky, s časopisom… veď každé také číslo časopisu, to je ani žiariaca fakľa, ktorou rozrážame tmu ich poblúdilých, ale dobrých duší. Ktorási žena sviezla sa s batohom na prázdne miesto vedľa redaktora Fojtika — a to ho prebralo z príjemných dúm.

— Huš! — aký je ťažký, potvora, — zavzdychla nad plným mechom, a preca ho s láskou potľapkávala.

Čudné: ľudia si z mesta odvážali múku do dedín.

S prúdom studeného vzduchu, práve keď vlak sa pohol, vstúpil do vagona pravotár Gavlas. Nízky a rozložitý, na pevných nohách, rozkročil sa vo vagone po zvyku námorníkov, sňal s pokrčeného nosa zarosené okuliare a začal si ich utierať.

— Uctivá poklona! — ohlásil sa mu redaktor Fojtik, nevstávajúc s miesta.

Dr. Gavlas odvetil na pol slova; len vtedy, keď si okuliare nasadil znova na nos, poznal Fojtika a privítal sa.

Vlak predieral sa modrou tmou večera. Na hladine rieky, práve pri trati, húštal sa siný mesiac-samovrah. A za riekou, za lúkami, tam kde celkom už skopnely stráne, blyšťaly sa uslzené okná čiernych chalúp. Na staniciach a pri strážnych domčekoch zúrive štekali psi.

Ľudia s hrmotom a krikom vystupovali. Na uvoľnené miesto oproti sadol si dr. Gavlas. Jeho hnedé a živé očká blýskaly sa ani perličky v lastúrach skiel. Oprel sa prudko do tmavého kúta a dlho uvzate mlčal.

— Mal som dnes akýsi zlý deň, — zadiera redaktor Fojtik.

Dr. Gavlas však neprejavuje ani najmenšej zvedavosti.

— Oneskoríme sa asi s „Hlásnikom“ o jeden deň. A ľudia naň čakajú… privykli už tak ako ku chlebu…

— Čože tam o jeden deň, — povoľuje s nevôľou dr. Gavlas. A keď sa porýpal prstom v uchu, dlho a vážne, doložil: Tí čo ho čítajú v Nemecku, vo Francúzsku alebo v Belgicku, alebo dokonca v Amerike, tí to nezbadajú… A tunajší čitatelia? Hovoríte… privykli ani ku chlebu. A ja vám zas poviem, že keď chleba niet, to ani čítať sa nechce!

Redaktor Fojtik vycítil v pravotárových slovách strmý tón. Tak hovoria ľudia, ktorí sa neočakávane stretli s nezdarom a ktorých vtedy všetko okolie vydražďuje, hoci aj bezdôvodne. Potlačil svoju zvedavosť a čakal. Vedel, že dr. Gavlas sám sa s vysvetlením prihlási.

— O jeden deň sa s novinami oneskoríte, a už ste celý nešťastný. Čo by som mal dnes robiť ja? Prehral som proces. Prehral… hoci viem, že môj klient je v práve, — roztrpčoval sa pravotár, ani keby vedel, na čo redaktor čaká. A po chvíli, celý zadychčaný, pokračoval:

— Predstavte si: gazda Kupka predal Magátovi zo svojho lesa dreva… bolo ho za 2000 Kč. Magát (Magáta azda poznáte, to sedliačisko úžernícke, čo má blízo miliona), tento Magát Kupkovi dal 200 korún ako preddavok. Drevo srúbal, odvozil — a viac Kupkovi nezaplatil. Nu tak súd… to je známa historia. A teraz si pomyslite: K súdu príde Kupka a myslí si — teraz ti zasolím! Ale príde aj Magát, vyobliekaný, úslužné chovanie, samé poklonkovanie — čert aby mu do duše zazrel! Neobyčajne krásny dojem. Sudca sa pýta: Prečo ste Kupkovi nezaplatil zbývajúcu čiastku 1800 korún? A on sa strhne, tvár sa mu údivom predĺži, že brada mu až k pupku siaha a vysype zo seba na podiv svetu: Ja? Veď ja s ním, s Kupkom mám účty vyrovnané! Tovaru u mňa v obchode nabral za viac ako 1800, to robí prosím 1924 koruny — prosím, tu sú doklady, účty… A ťahá z vačku usmolenú knižku, v ktorej vraj sú všetky Kupkove hriechy pozapisované. — Veď sa mi na to aj Kupka podpísal… ráčte sa pozreť, prosím…

Do Kupku ani keby hrom z čistá-jasna. Slova z neho nedostať.

Skúmali podpis v knižke dlžníkov: podpis Kupkov.

— Bral ste na úver tovar? — pýtajú sa Kupku.

— Čosi som bral… za dákych 120 korún… Nepodpisoval som…

— Nie je to pravda, slávni páni sudcovia, — kričí ten zloduch Magát a hlboko sa ukláňa: Suma je správna. I podpis súhlasí… ráčili ste zistiť. Môžem prísahať!

— Ale krivo! — svíja sa Kupka v zúfalstve. — Ja, ja môžem prísahať pred bohom i pred ľudmi! Nebral som toľko! A nič som nepodpisoval!

Dovolili prísahať Magátovi, lebo on robil slušnejší dojem. Ale som mu pred súdom priamo do očú povedal: Pán Magát, dajte si dobrý pozor! Od dneskajšieho dňa dám si na vás záležať, kým vás nedolapím!

Dr. Gavlas nevdojak bil päsťou do rámu obloka a nebadal ani, ako sa priblížili k domovu. Most cez rieku zahrmel nárazom oceľových kolies. Po ľavej strane trati svietily do tmy brvná drevokupeckých skladov. Veža kostola za nimi vyčnievala do výšky, ani keby bola osou tohoto biedneho kraja.

Čierny kŕdeľ ľudí vyvalil sa z vlaku priamo za stanicu. Pred staničnou budovou zapaľoval šofér motor auta. Nik ho však nepotreboval. Niekoľko úradníkov, vracajúcich sa každodenne z práce domov, niekoľko železničiarov v ťažkých a mastných kožuchoch mechanicky kráčalo k tichému mestečku. Ostatní, chlapi v plátených nohaviciach, baby s batohmi a mrnčajúcimi deťmi rozchádzali sa tam, kde v rozmoklých brehoch a na pustých stráňach hŕbily sa zatuchlé chalupy: do dedín, na kopanice.

— Boli ste včera na detskom predstavení? — pýtal sa za cestou redaktor Fojtik pravotára.

— Boli. Dobré to bolo. Vidno… dneskajšie deti sú celkom inakšie ako my sme boli.

— Výchova, pán doktor, to všetko je výchova, — udiera redaktor s nezakrývanou radosťou na obľúbenú strunku. — Keby sme nechali tie deti tak ako smrečky v lese, neboly by lepšie svojich rodičov. Drhly by na roliach ako ich otcovia, aby nič nesviezly s poľa domov, aby sa v biede užieraly, súdily sa a pily… a aby si tak kopaly vždy hlbší hrob. Dnes je zle… bude však lepšie. Musíme sa hlavne my pričiniť, ísť medzi ľud s knihami, časopismi, prednáškami… a bude lepšie. Bude. Verím tomu.

— Snáď, — odvetil zvoľna a s rozmyslom dr. Gavlas ako človek, ktorému táto vec nestojí za to, aby sa pre ňu natoľko rozplameňoval. — Snáď je to tak dobre, ako si vy predstavujete. Bezpochyby. Ostatne — my ani iných prostriedkov v rukách nemáme. Sklamú? Nesklamú? Kto ho vie!

Hovoril tak, ako keby išiel po najostrejšom, uzučkom hrebeni vrchu. Položíš krivo nohu — srútiš sa, povieš jedno slovo zle — nevymotáš sa. Proti výchove dr. Gavlas nemá nič, ale… ako to prakticky previesť? Prednášky? Známe to. Všetku túto „výchovu“ známe! A preca je to — sakramentský problém.

*

— Mal som dnes taký mrzký sen, že sa mi po celom tele pot lial, — vypráva vo svojej krčme Čečotka. — Ráno sa ma baba pýta: a ty prečo si sa v noci svíjal a vzdychal? Ani som ťa zobudiť nemohla, hovorí, tak ťa to držalo.

Vinco Soviar, invalída, prevracia pred sebou na stole prázdnu odlivku a mlčí. Krčmár Čečotka je celkom zaujatý svojím snom.

— Tak sa mi prisnil francúzsky front. Stojím v zákope a pozerám sa von, pred seba. A tu predo mnou, dákych pädesiat krokov, pekne na ostrieľanom kríčku visí miska na jedlo. Bežím ku svojim veciam, dívam sa, pýtam sa: všetci kamaráti mali svoje misky, a to tam visela práve moja. Zmocnil sa ma úžasný strach. Veď za chvíľku mali dávať mináž! Z čohože ja budem jesť! Vinco Soviar sa vážne zakolembal na lavici a vytrúsil s porozumením:

— Ba práve! To už lepšie zdochnúť, ako bez mináže…

— Vyskočil som zo zákopu — a za miskou! — pokračuje krčmár. — A keď som dobehol ku kríčku, vidím: miska plná. Guláš. Sadnem si na zem do najväčšieho blata, vytiahnem lyžicu z vačku a jem. Ale ten bol! Dnes mi na môj’ dušu baba taký guláš spraviť nevie.

— To verím, — usmieva sa invalída. — Vtedy boly aj zemiaky akési chutnejšie.

— A tak sedím v šírom poli a jem. Najlepšie bolo, že gulášu neubúdalo. A v tom Nemci začali strieľať. Strieľali, potvory, tak husto ani cez sito. A čudná vec — mne ani na myseľ neprišlo, aby som ľahol na zem. Jem, jem a jem. Naraz oproti mne od nemeckej strany valí sa ozrutný tank. Nemci prestali strieľať, a tank sa valí priamo oproti mne. Chcel som zutekať, ale brušisko, kamarát, to som mal také, ani krok ďalej s takým brušiskom nespravíš. A tank už je predo mnou. Ani človiečika na ňom nebolo. Kričal som, rozhadzoval rukami-nohami, a brucho vždy len ťažké ani balvan. Zavrel som oči… zreval ostatný raz - a čudná vec: tank ma prešiel cez brucho a bolesti som necítil. Len mi tak krásne odľahlo. Pozerám — brucho preč, a už som bol ani šindeľ. Obzrem sa za tankom, a už ho nebolo. Nado mnou stál náš kuchár a lamentoval: Ja ti dám, ty potvora maškrtná, nemeckého gulášu! Marš pre mináž! A tak som sa rozbehol ku kuchyni. Bežím, bežím… nijako nemôžem dobehnúť. Nohami som akosi na jednom mieste preberal, a všetci sa mi smiali. Dávali posekanú lebedu, a kým som dobehol, boly kotle prázdne.

— To by sa už veru človek od zlosti rozpučil, to verím. To sú tie najhoršie sny… o žrádle, — smeje sa Vinco Soviar. — Aj mňa tak niekedy prenasledujú.

— Nič horšieho nad to, ako vracať sa k vojne. A bárs by to bolo aj vo sne. To už ja znám ako hodiny: prisní sa mi voľačo strašného z vojny — a už je koniec. Žalúdok za dva týždne marodí.

Krčmár Čečotka bol naozaj chorý človek. Jeho choroba bola ani vŕba. Vŕbe prúty poobrežú — prúty narastú znova. Čečotka žalúdok lieči bársakými zelinkami — a choroba sa vždy vráti.

Krčmár Čečotka odišiel pred vojnou za prácou do Ameriky. Doma zanechal ženu s dvoma deťmi — a šiel. Vzbĺkla vojna a zasiahla i Ameriku. Čečotka nebol z tých, čo podporovali oslobodzovaciu akciu Čechov a Slovákov dolarami. Čečotka prišiel na francúzsky front prelievať krv. A vrátil sa potom po vojne domov, naplnený skromnými nádejami, s chorým, vyoperovaným žalúdkom — ako legionár. Vtedy sa robily kariery, vtedy sa zaujímaly výhodné miesta. Vtedy sa Čečotka mohol stať aj žandárom, financom alebo poštárom.

Vtedy sa už pomaly zabúdala obrovská vlna, ktorá sa prevalila slovenskými dedinami po prevrate, kedy ľudia vybičovaní v utrpení až nad najvyššiu možnú mieru, mstili sa za svoju biedu. Zbíjali notárov a židovských krčmárov, roztrieskali obloky ich domov, dvere i celé bytové zariadenia nie preto, že títo boli predstaviteľmi maďarského, protislovenského výboja, ale preto, že hospodársky utláčali ľud a boli zlými pánmi nad jeho životom i smrťou. Vybité obloky židovských krčiem zevaly slepo do búrlivých dní, kedy sa národu chcelo tak piť! Preto Čečotka nechodí dnes opásaný žandárskym remeňom, preto nechodí čiernymi pohraničnými horami striehnuť za pašerákmi.

Čečotka za svoje zásluhy dostal krčmovú licenciu.

Čo je však krčmová licencia! Žiť, pravda, dobre možno, len keby zdravia nechýbalo. A to keď je zdravie ani para nad hrncom, človeka nič neteší. Čečotka však má už teraz šesť drobných detí, a tie treba opatriť. Preto nenarieka, preto nehromží ako tuto Soviar, no priznáva si: chvála bohu, ešte sa akosi moceme, moceme a zle už tak aby bolo — to neni…

Do krčmy vovalili sa niekoľkí sedliaci. Bol tu Andrej Martikan, ktorý sa dvacať rokov trápil v Amerike a pred rokami sa vrátil, aby sa dal všetkým možným podvodníkom o doláre okmíniť a teraz drhol ďalej v kamenistej roli; bol Cyprian Huščava, tvrdý koreň, ktorý nebol požehnaný na majetkoch, zato na deťoch, a ktorý svojím vyschnutým telom, na ktorom sa plantaly plátené háby, ani keby stelesňoval chudobu celého kraja; bol Adam Šamaj, šťastlivý človek, ktorý na svojich záhonkoch vyžiť nemohol a trafil dostať mizernú službu pri železnici; bol Juro Krišica, ten čo mal svoju čiernu chalupu prilepenú v brehu pod horou, a ktorý z okna domu mohol videť, videl i znal každý vzdych neradostnej dediny; a napokon prišiel i Šimon Perďoch, ten, čo bol samý žart a smiech a čo mal jedno sklené oko: povie čosi, chlapov roztriasa smiech, a Perďoch sa smeje iba napoly — len živým okom, zakiaľ sklené civí mrtvo, zatrpkle. Preto jeho žarty majú tiež dve strany: smiech — a pod ním vysmievaná bieda.

Zakiaľ Čečotka meral do decových pohárikov páleného, Šimon Perďoch, zrejme v zajatí predveľkonočnej nálady, vravel:

— A vy ste počuli, čo sa stalo v mestečku pri poslednej missii? Jeden chlap, také korhelčisko tuhé, počúval missionárov, ako kážu proti opilosti a vychvaľujú striezvosť. Keď vyšiel z kostola, zašiel do krčmy a tam sa podľa zákona natrunčil tak, že i bez okuliarov videl všetko štyrikrát tak veľké. A potom hybaj domov. Na pol ceste stojí kríž. Keď prišiel chlap ku krížu, strašne v ňom heglo. To sa v ňom svedomie tak pohlo, že neposlúchol missionárov. A tak aby to na ňom Ukrižovaný nezbadal, pokorne sňal klobúk, pozrel hore na kríž, zľahúčka ďubnul kolenom do zeme a pozdravil: „Vítajte, Kristus Pán!“

Nebolo pochybností — Šimon Perďoch touto historkou ulahodil všetkým. Rozosmialy sa sedliacke hrdlá, z kúta do kúta poskakovaly suché hlasy, ako keď po hradskej bežia kone s vozom kameňa.

— Ono… to človek uznáva, — hovorí Martikan, zrejme v rozpore so sebou samým, — ja nie som proti missionárom, bože uchovaj, nie…

— … ale zato vypiť si…, — pomáha mu Huščava, ačkoľvek toho vôbec nebolo treba: Čečotka priniesol chlapom poháriky, aby Martikan ľahšie mohol činom objasniť, čo ide tak ťažko z tvrdej duše múdrym slovom.

— Nemal by si také veci vyprávať, — obracia sa k Perďochovi Adam Šamaj —: zajtra je Veľký piatok, najväčší pôst…

Sivé oči mu zamžikaly utajovaným smiechom. Aby to však Perďoch nezbadal, obrátil sa od neho na druhý bok. V čiernom, zamastenom kožuchu, ktorého už ostatne ani tak veľmi treba nebolo, vyzeral ako obrovská hrča smoly.

Perďocha však preca troška zamrzelo. Od tejto chvíle celkom zamlkol. Veru — myslí si — nebolo treba také veci spomínať. Žena by ho za to akiste nepochválila… Do toho zadrhnutého ticha vrzly dvere.

— Pochválen…

Vstúpila Verona Hlušková, poštárka. Rozložila si po prázdnom stole svoju koženú kabelu a preberala sa zvoľna a vážne v novinách i listoch.

— Čujete, Hluškuľa, a mne kedy z Ameriky dolare pošlú? — pýta sa jej Martikan tak ako vždy, aby od poštárky vypočul vždy jednakú odpoveď:

— Mali ste dosť, nemali ste ich prelumpovať a všeliako poroztrácať… bez rozumu. Teraz vraj zas mne pošlú. Hovoria… každému trochu.

— Hm, poroztrácať, — utrhuje sa Martikan. — Že vraj bez rozumu, čuli ste to, kamaráti. A vy si myslíte, že mne je žiaľ? — vyhriakol strmo a tentokrát v hneve v tú stranu, kde stála poštárka. — Figu!

Hluškuľa podala krčmárovi „Hlásnika“ a Soviarovi „Proletára“. Pred výčapom sa zastavila, ako keby musela v pokoji čosi domyslieť, zagánila starými očami na celý rad fliaš, ktoré tam na skriňke stály, ale si rozmyslela, nevypila nič a zodratými krpcami šuchotala po nemytej dlážke, vychádzajúc zo dverí.

Chlapi sa všetci shŕkli nad sivé stránky „Hlásnika“. Slabiky vyskakovaly z nich ťažko, ako chromé, ale sa prehryzávali tučným písmom titulov, povrchne vyzvedujúc obsah novín.

— A do mojich, súsedia, do mojich sa akosi nikomu nechce, — ozýva sa Vinco Soviar, rozkladajúc sa po stole s novinami.

— Či sme my proletári? — vysmieva sa jedovato a negramotne Juro Krišica, škľabiac sa pri tom tak, ako keby mu visel štránok okolo hrdla.

Chlapom sa zapáčila Krišicova odpoveď.

— Čo my máme s proletármi jaké spolky?

— Nám treba ináč drhnúť! To sú páni proti nám!

— Oni si osem hodín kolo mašín pošpacírujú a my tuto od svitu do mraku… a jako!

Ani Martikan, ani Krišica, ani Šamaj, ba ani Huščava, tento nesmierny výkrikník spoločenskej krivdy, necítil sa byť proletárom. To slovo malo pre nich nepriateľský zvuk, naočkovaný všelijakými rečmi, a oni boli príliš zažratí do svojej vlastnej biedy, ktorá takmer stravovala všetok ich rozmysel a vedomie, než aby vedeli porozumeť biedu cudziu.

Ďaleko boly mestá, ďaleko boly štihlé komíny, nad ktorými vlajú čierne zástavy fabrického dymu. A ďaleko boly i čierne zástupy ľudí, vchádzajúcich pravidelne dnu a pravidelne von na smutné fabrické dvory, zástupy, ktoré tak lacno predávajú svoj celý život, aby mohly tak zúfale mizerne žiť. Ďaleko boly i protesty, demonštrácie a štrajky, táto spravedlivá a jedine možná reč čiernych davov, pred ktorou sa zatváraly preplnené výklady obchodov, pred ktorou sa triasli tak mnohí „vodcovia“ zástupov a do ktorej sa miesil cveng podkov, keď jazdná policia robila poriadok.

Pre horniackych gazdov, ktorí vyžívali z celkom iného cesta, ktorí mali pod nohami celkom inakšiu zem, svoju zem, ktorá im cicala z kostí mork, aby im za to dala chudý ovos, pre tých tie vzdialené svety maly nepriateľský zvuk; pozerali sa k nim so zvýšenou nedôverou, čím menej z nich poznali.

Chlapi skoro zunovali šlabikovať v novinách. Avšak práve vtedy, keď sa ich chystal Juro Krišica zavreť, pochytil ich zrazu železničiar Šamaj a so zvýšeným záujmom sa do nich zahľadel.

— Čože je tuto… o divadle. Veď aj môj Pavel…, — vravel viac pre seba a dal sa čítať zprávu, ktorú redaktor Fojtik s takými prekážkami v novinách umiestnil.

Šamajov Pavel chodil do školy do mestečka. Na chválu Šamajovi treba priznať, že volil radšej túto značnú obetu a nútil chlapca radšej cesty vlakom konať, len aby načrel z múdrostí sveta, než aby v dedinskej jednotriedke trávil osem nezáživných, málo pestrých rokov. Tak sa i stalo, že Šamajov Pavel stal sa v mestskej škole na okamih — mierotvorcom.

„… a ďalej pamätlivá súc toho, že rozkvet našich národných síl podmienený je práve večným svetovým mierom, o ktorý sa tiež naši politickí činitelia zo všetkých síl zasluhujú, správa tunajšej ľudovej školy…“ — Šamaj dosť hbite šlabikuje. Druhí počúvajú, je to však všetko príliš cudzie; cudzo zneje „rozkvet našich národných síl“, bo telo kopaničiarov v štyriciatich rokoch je už dokonale zhužvané úmornou prácou a podvýživou; cudzo znejú „politickí činitelia“, bo oni poznajú len berný úrad, okresného sudcu, exekútora; a celkom cudzo už im zneje „večný svetový mier“, ktorý, na ruby obrátený, pripomína válku. Pripomína válku tým, ktorí rukami-nohami vrástli v zem, aby v úpornom zápase donútili ju rodiť. Tým, ktorí už ani tej zemi dobre neveria, lež jedine sebe. Tým, ktorým by nič iného treba nebolo, ako mať každý deň dvakrát tak dlhý, aby sa mohli maznať s hrudami a opatriť v poli každý zemiak; aby im iba slnce vychádzalo, a nikdy búrne mračná…

— Tam píšu o večnom mieru, — ozýva sa do sedliackych rozpakov suchý hlas Vincka Soviara, aby ich vyburcoval. — Tam o mieru a tu zas o vojne. O tej, čo bola, a — hovoria — že vraj páni chystajú novú.

— Eh, to už zas tárajú tie tvoje noviny, — vraví nakoľko možno presvedčive Čečotka. — Veď prečo sa tá svetová vojna robila? Prečo sme my bojovali… nevieš? Aby bola demokracia. Aby nás nikdy viac Maďari a Nemci neutiskovali. A keď sme ich so seba striasli, tak… to znamená mier.

Sedliaci mlčia. Akýsi iný svet beží im pred ich duševným zrakom. Čečotka vypráva: Maďari, Nemci, a boh vie čo ešte… Veď oni ich temer ani nepoznali. Znali zas len doma krčmára a notára, v meste berný úrad, súd a exekútora. Nie… nič to, také všelijaké reči plané.

— Nuž tak nám teraz, kamaráti, povedzte, — snaží sa Martikan najsť cestu z dusivých pochybností, ktoré sa nahromadily v zadrhnutom hrdle a sedliackej pravde navonok vyjsť zbraňujú: — tuto tak vravia, že vraj akýsi mier, aha, večný, svetový vraj, a tu zas Vinco nám popod nos podstrkuje, že vraj píšu naopak, a boh vie ešte čo. Povedzte nám teraz vy dvaja, čomu, komu veriť? Povedzte nám takú pravdu… takú, nu… takú ozajskú, ako že mi na ramenách hlava sedí! Povedzte! Čečotka vstal, prešiel krížom černejúcu izbu a zamáchnul sa kamsi do prázdna a mlčky rukou.

Vinco Soviar oprel ťažkú hlavu do dlane a mlčal tiež.

— Tak hľa, — zahlaholí Martikan bľachovým hlasom, plným sebadôvery. — Dogazdovali ste so svojím rozumom. Koľko je právd na svete… a na všetky napľuvať! Tuto, pozrite sa, — a vystiera pred seba svoje obrovské, rozpukané ruky, — tuto je moja pravda! A tuto, vo mne! Bol som toľké roky na týchto jediných rukách v Amerike uspoľahnutý, a teraz sa zas len na ruky spolieham. Keď som s nimi v poli, viem, kam ich položiť. A vtedy ma za žiadnou vašou pravdou hlava nebolí, verte mi, kamaráti. Ani za žiadnym pánskym oným… mierom. A na vojnu som v práci dávno zabudol, neboj sa, Soviar, s tým ma nenastrašíš!

Soviar pomaly prehltol horkú slinu, obrátil sa pochudalou svojou tvárou k Martikanovi a hlasom, ktorým sa zdál vyhrážať čomusi strašnému a kohosi spiaceho zo sna burcovať, vravel:

— Vy, Martikan, a vy všetci, čo ste tu, vy ste mohli v práci zabudnúť. Ja však nikdy zabudnúť nemôžem, čujete… nemô-žem! Bo pre mňa už ani tá práca neni… Pri týchto slovách s nezakrývaným povzdychom vstal zpoza stola, ťažko nastupujúc na drevenú nohu a vrážajúc obrovský, mastný širák hlboko do čela, aby ním zakryl strašlivú jazvu na hlave. — Zatackal sa stred izby, ani keby najprv hľadal porušenú rovnováhu, zadupkal hlucho drevenou nohou a potom sa vybral k domovu, neodlúčivší sa od súsedov žiadnym dobrým slovom…