ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mesto nad Travnou, pyšná hlava svetopovestnej Hanzy, bohatá hať pokladov kupeckého sveta, najšedivší svedok staroveku, Bukovec, Lubica (Lübeck), vitaj mi v starobylom rúchu svojom, v pohnutí duchov a síl obrovskom! Ponáhľam sa už odkryť vetchý závoj tvojej minulosti plnej deja, zabudnúť na osudné pretváranie ľudí, vier, jazyka a života na spodok ľudských dejín zašliapnutého. Ktože z mojich čitateľov spomenul si na dnešný Lübeck, keď čítal o lubických mešťanoch v hradnej dvorane lenčínskej, na výsluch kniežací čakajúcich, na Lubicu, za miesto k budúcej národnej schôdzke určené? Tak, hľa, sa časy menia, tak tento svet beží.

Stará naša Lubica je teraz nenašský Lübeck, mesto nad riekou Travnou. Až do terajších čias zachovala si i s okolím svojím aspoň tieň akejsi samostatnosti. Uzavretá je krajinami meklenburg-šverinskými, holštýnskymi, oldenburskými a morom Východným.

Dve slávne doby malo toto hanzovné mesto. Najprv dobu slávy slovanskej a od trinásteho do šestnásteho storočia dobu slávy nemeckej. Potom nastáva úpadok.

Kupecký spolok miest severonemeckých, Hanza, ktorého hlavou býval Lübeck, taký bol mohutný, že svoje vlastné vojsko na suchu a vlastné loďstvo na mori mával a mnohé víťazné vojny viedol s Dánmi, Norvéžanmi a Angličanmi. Mešťanostovia lübeckí vydržiavali si ako panujúce kniežatá skvelé dvory a vlastné družiny. Mnohí stali sa slávni ako povestní hrdinovia svojho veku na zemi i na mori.

Iná bývala však sláva tej starobylejšej Lubice, z čias onej šedivej starovekosti, v ktorej sa tak úzko osud Gottšalkov s jej osudom spojil. Zrada posledného Gottšalkovca, Svätopluka, podvrátila prvšiu slávu Lubice, sami Slovani rozbúrali ju až do základov r. 1128… Ale kam to beží myseľ moja? To je už predmet inej rozprávky, ak ju bude mať kto čítať: poďme radšej k dejom, o ktorých sme začali rozprávať.

Toho času, do ktorého naše udalosti spadajú, totiž na jar r. 1059, tiahlo sa nábrežím Travny, radom líp ohraničeným, veliké, širokým plochým kamením dláždené námestie. Staré a známe jeho meno bolo Bodričovec. Do polkruhu obkolesené bolo domami jedno- i dvojposchodovými. Neďaleko brehu stávala od nepamäti ľudskej kamenná socha bohyne Živy, ktorú však dal Gottšalk zboriť a do Travny hodiť, takže už len rozvalina veľkých rozmerov vystávala z dlažby námestia ako starožitná pamiatka. Je to stará národná kontyna, divadlo dávnejšieho hlučného verejného života v Bodriciach. Jej slávu zatienila nová kontyna, uprostred Lubice v nádhernejšom slohu a ešte vo väčších rozmeroch vystavaná, plniaca námestie novým ruchom, novým divadlom. Kde sa teraz — na jar 1059 — osamelý Bodričovec prestiera, tam nedávno znať a meštianstvo lubické, majetnejšie a bohaté, rozvinulo svoju nádheru. Od času novej kontyny tiahli temer všetci za týmto strediskom verejného života, na kontynské námesti, kde si skvelejšie domy vystavali.

Rozkošný máj zavítal na brehy Travny. Všetko, čo bolo schopné života, tešilo sa mu. Hore nábrežím travnianskym ponáhľaly sa nad ránom v šerom brieždení dve ženské postavy rovno k Bodričovcu. Po milostných, tíško šumiacich vlnách pásla oči mladá Bodričianka, deva ako jarná rosa v kvetnej záhrade, ako kalina pri výtoku Travny bujne vyrastená. Jej sprievodkyňa, stará, čierno odetá pani, strieľala podozrievavo a placho očami na všetky strany. Podivný to zjav; pani sotva zvyknutá nosiť bremeno, prijdúc s devou k rozvaline Živy, složila nešikovne nošu a ako pri vyžiadanom cieli si vzdychla:

„No, deva moja rozkošná, tu sme na preddvorí večnosti; na toto miesto hľadia duše dávnych otcov našich, tu, dieťa moje, Živa naša stávala, tu plápolaly obete a pekné, dobré slová sa vznášaly k materi našej. Pozri tam naproti na smutnú, opustenú kontynu, tam vo svätyni kontynskej konali službu žreci domáci tejto slávnej bohyni, tejto zvláštnej ochraniteľke nášho pohlavia! Teraz tam otvára ku hrôze a strachu ctiteľov slovanských bohov čiernu svoju priepasť „čierna komora“, mučiareň pre tých, ktorí nechcú skláňať kolená pred cudzími bohmi. Tamtej na oslavu, tejto na vzdory povieme tu milé slová, dáme chutné obete, sladké pokrmy bohom spásy naposledy.“ V zanietenom nadšení hovorila starena.

Jarné, májové hlasy vtáctva vzdávaly vtedy tak isto rannú obeť Stvoriteľovi, ako ju vzdávajú dnes. Inak však oslavuje Stvoriteľa svojho človek terajší, strany tie obývajúci; inak rozpráva varovkyňa slovanská chovanici svojej teraz, ako rozprávala vtedy. Ale mladé srdce i teraz tak vzdychá a dumá, keď za májového rána na brehu rozkošných riek zazrie krásu prírody, ako dumala a cítila mladá Bodričianka na brehu Travny.

„Ach, tak milo, tak rozkošno tu dýchať to sladké povetrie,“ strieborným hláskom hovorila deva. Starenka odvetila:

„To je milý dar bohov našich, čakajúcich v blízkosti ľudskej na sväté obete, chutné pokrmy ich velikých duší. Ó, len cíť, ó, saj do duše krásu rozkoše, dievča nevinné!“

Starena sa zahľadela na krásnu devu, stojacu tu v blysku živej čulosti a krásy svojej. Bohaté, dlhé vrkoče havraních vlasov ako dva potoky hrnuly sa cez plecia zpod dvoch ruží na tyle vsadených. Ľahký plášť dievčenský prikrýval rozkošou nevinných citov pretekajúce prsia a v tvári pod ľavým okom sedí — rozkošná hračka prírody v podobe drobnej šošovičky a upamätúva nás na matku i dievča z lanských zážiniek na Polvítove.

Vlani: plaché, po kvietkoch sa sháňajúce dieťa, dnes: dievčina ako kalina pri výtoku Travny, ako klokoč na Tatrách liptovských, hoci ešte stále mysle hravej, detinskej! Duch zrie neskoršie, lebo má i dlhšie trvať.

Zlatá retiazka na bielom, perlami sa skvúcom hrdle tratí sa v nevýstižných tajinách, starostlivo plášťom, kabankou a životom zastrených. Spoločnica jej je známa Živoslava. Zaneprazdňovala sa veľmi usilovne a náhlivo vykladaním „pokrmov bohom spásy“ v balíku uchystaných.

„Pozri,“ vravela k deve svojej, držiac v rukách tri vence z čerstvých kvetov uvité a širokými listami lipovými prepletané, „pozri, deva svätá, a viď, na čo budú venčeky tvojou útlou rúčkou po tri rána pletené! Ach, dieťa rozkošné, to bude mať radosť matka naša Živa tam v hrozných hlbinách Travny.“ Potom, položiac vence na obrúsok na podstavci Živy prestretý, vyberala ďalej a s pokojným úsmevom sprevádzala slová: „Tu, hľa, je ratoliestka zimozeleňa, čo sa ovinul na vedro, ktoré si ťahala zo studne nášho ochrancu, či vieš, ako si sa vtedy radovala? To je mimoriadne dobré znamenie pre devu Živinu. Chránila som ten zimozeleň k dnešným obetiam, schovala som ho,“ a s akousi jemnosťou kládla ratolesť zimozeleňa k vencom na obrúsok. „Tu je med posvätný, pozri len, deva svätá, ako by zlato v plášti striebrolesklom; ó, i to som ja uchránila pred ukrutnými desiatlikmi, keď besneli v pozostatkoch svätého hája sekerami, sväté pne stovekých líp kálajúc v ohavnej, nenásytnej chamtivosti! Ó, bohovia spásy, kde bola hnevná vôľa vaša? Ako krv bohov, tak mi pripadaly tie prúdy medu zo svätých líp vytekajúce! Ale prišli pomstitelia; ach, ako sladko bolo hľadieť na boľavé údery kyja, ktorými boli častovaní desiatlici! Tu, hľa, pozri, dieťa nebeské, sestra bohov rodných, to krahulec postrelený šípom biskupských honcov, čo prepadli naše stráne! — Tu sväté pozostatky Jarovíta, ktorého sa obávali vrahovia a ktorého niet viac vo svätyni nad Havolou. Stalo sa mu ako Žive a predsa živí sú obaja: dieťa moje, Živa a Jarovít nás chránia a vždy nás ochránia.“

Živoslava prestala hovoriť i vykladať a vzdychajúc, začala šeptať modlitbu. Potom obrátila tvár k východnému nebu. Bledojasný prísvit milo osvetľoval vrásky pekného kedysi obrazu ženského. Žiaľ hlboký, oslávený nádejou, usádzal sa v pekne tvorených ťahoch tváre. Veď oplakávala v duchu staré náuky a kriesila ich rozpomienkami a starodávnymi obradmi, aby ich oznove zapálila v duši útlej chovanice svojej. Budučič arkonský nemal lepšej ani vernejšej učenice nad Živoslavu. Po krátkej, tichej prestávke upokojila sa jej duša, ako by sa bola napila úsvitov ranných, tam ďaleko na východnom nebi, nad zem lutickú vždy jasnejšie a zreteľnejšie zpod obzoru sa vylievajúcich. Rozprestrela ramená túžobne proti zorám východu, hovoriac v duševnom zanietení: „Tam, ach tam, kde onen tajomne sa skvejúci východ kynie, tam len, odkiaľ svetu svetlo vychádza, tam jedine zrejú naše nádeje. Darmo sme tu už rok jeden čakaly, do Bodríc lepšie dni neprichádzajú, tuším, že naveky sa odsťahovala Živa od brehov Travny. Žreci sa nevracajú, znať väčšmi a väčšmi redne, mení sa na rytierstvo, ponášajúce sa na Sasíkov, nemravníkov zlých, cudzích. Ach, beda! Na samom ochrancovi našom, na Rozmockom, ktorému Budučič natoľko dôveroval, že mu taký poklad sveril, nevidím starého ohňa, neslýcham starobylých náuk bohov našich, a ty deva svätá si u neho vo väčšom nebezpečenstve, ako tam za morom slovanským na brehu nehostinného Dánska. Ó, kto nás prevezie pod ochranu Arkony? Ty Živa životodarná, ty Jarovít udatný — pošlite nám vy obaja pomoc, pošlite nám vykúpenie! Ach — tu bohom spásy vyhnaným, zrúcaným, tam vládnucim, sláveným budeme obetovať.“

Jarmila rozkošná stála tu ako Devana na námestí Devína; a ako táto ponad roviny polabské, tak Jarmila ponad travniansky kraj žiarila očami, kochajúc sa v striebrolesklom páse Travny. Ona Rozmockého ako otca milovala, ona bola oddaná Živoslave celou dušou a ak si čo želala, bolo to, aby sa mohla čo najskôr s matkou svojou sísť v bodrickej zemi. Teraz však musela počuť celkom iné, nepochopiteľné slová.

Živoslava, pravda, ináč smýšľala, inými zámermi sa zanášala. Jej starý známy (ako si to my, znajúc Rozmockého z rozhovoru s Gottšalkom, ľahko môžeme vysvetliť) nepáčil sa jej; i on si doniesol z ďalekého sveta iné náuky, iný cit, iný poriadok, ako mával kedysi. Svoje majetky si obránil; videla, že všetok vonkajšok u Rozmockých, okrem štrbín v posvätnom háji, dosť sa podobá tým dobrým časom, v ktorých ona s kniežaťom a kňahyňou chodievala sem. Ale všetko ostatné bolo naopak! Duša týchto strán, za domácich bohov zapálený Rozmocký, nie je viac tu. Ten, čo jeho meno nosí, nie je už ten, ku ktorému chcel Budučič poslať Živoslavu s Jarmilou. Obránil síce imanie svoje, ale žrecov nezavolal nazpäť, obete v súmrakoch s trasúcim sa srdcom nevykonával, milých slov, obľúbených pokrmov bohom nedával, tajné šumenie svojich hájov s horúcim, túžobným srdcom neposlúchal, sošky bohov a bôžikov v komorách svojich nenavštevoval, slovom nebolo už za Travnou toho Rozmockého, ktorého ona znávala v mladších, blažených rokoch.

„Buď tichučko!“ napomínala po dlhšom dumaní Jarmilu,“ „bohovia spásy sa blížia, ó, saj, pi sladkovonný ich dych! Naposledy odovzdávam na bodrickej zemi nachystané obete domácim bohom. Slová milé mám už pohotové, vence, venčeky na prsia Živine odovzdám, háje Rozmockých, zradené cudzím bohom, s tebou zanechám, tu zlato, striebro i toto na biele hrdlo Živino kladiem!“ odriekala Živoslava vo vytržení zanietené a tajomné slová. Vezmúc vence do trasúcich sa rúk, bozkávala ich, klaňala sa obchádzajúc podstavec Živy a rozdrobené pozostatky Jarovítove. Natiahnuc pravú ruku, vrhla veniec ako mohla najďalej do peniacich sa vĺn Travny. Pritom polospievajúc odriekala:

Voda schytila venček, vlny ním zmietaly hore a dolu a čerstvé kvieťa žiarilo, ako by chcelo rozviť celú silu svojej krásy. Živoslava hodila i druhý veniec so slovami:

Vezmúc tretí, vyjasnila smutnú tvár; oheň, ktorým zapálená bola hruď, naplnil vrásky, čo dlhý žiaľ a búrne dni života vyoraly do líc a čela, a Živoslava väčšmi plnokvetej žene ako starene usúženej sa podobala. Srdce jej pretekalo rozkošou a ona slobodne, hlasom plným nadšenia spievala za tretím vencom, do vĺn Travny hodeným:

Po nadšenom speve chytila kŕčovite bielu, okrúhlu rúčku Jarmilinu. Dievča stálo nemo a hľadelo za venčekmi do šumiacich prúdov. Nepochopiteľné city prelievaly sa jej hruďou pri dojímavých, zádumčivých zvukoch Živoslaviných. Tisknúc drobnú rúčku na srdce svoje, vravela potom Živoslava: „Tu sa, dieťa moje, prehrešil knieža Gočalko proti bohom spásy, rodným i domácim, proti otcom blahoslaveným! Za Onodraga tu ináč bývalo, dieťa sladké, vtedy tu stávala plnokvetá Živa, tak ako Devana v polabskom Devíne! Tam tá ošarpaná kontyna bývala útočišťom nešťastných, za jej prah, nesiahala ani pomsta krvná, ani moc vladárov zemských. A čo ešte v kriku slávnych schôdzok národných? Toky života tu prúdievaly. Ó, vídala som tú slávu; nezabudnuteľné spomienky sú teraz aspoň tôňou toho veľkého života, čo drží moju dušu v tele. Ináč by som už dávno bola uschla žiaľom a ľútosťou. Keby sa Onodrag vyvinul z náručia večnosti a vrátil sa na tento svet, ach, nepoznal by svoju zem, svoje svety. Ó, len tam zostaň na zásvetných lúkach, Onodrag, neopúšťaj ich pre tieto žalostné púšte, nie — nie, nechoď nazpät, znova by si padol do náručia Moreny. Tu je všetko inakšie, ako bolo za tvojich časov. Tam zostaň, nechoď nazpät, ani nehľaď vidúcim okom na púšť a zrúcaniny života, ktorý si bol stvoril, lebo by si uzrel, čo by rok tvojich slastí blenom a horčinou pokalilo! Uzrel bys’ rozvaliny bohov, púšte blaha, krv svoju vydanú porúhaniu, Jarmilu — —“

Nedopovedala. Hrôza i závrat ovládly jej hlavu; srdce plné krvi prestávalo tĺcť, hlava prestávala pravidelne myslieť! Jarmila nerozumela čudným slovám, nevedela, čo si myslieť o podivnom mätení povestí, ktoré slýchavala od svojej varovkyne, so svojím či matkiným menom. Ale nemýlila dlho ružové myšlienočky rozmýšľaním o nepochopiteľných slovách Živoslaviných; skoro jej prišlo na um, ako často slýchavala jej monológy, ktorým, nerozumieva práve tak ako dnes.

Živoslava rozkresala oheň a čoskoro šibali tichý plamienok a miešal sa s tajomným prísvitom spanilého včasného rána do sladko dojímavého svitania jarného dňa. Oltár bol ozdobený zimozeleňou a boky rozvaleného podstavca Živinho lipinou; železná trojnoha bola postavená nad oheň a dary, prinesené na obeť, boly na nej položené. Nad prichystanou obeťou zaradovala sa Živoslava a klaňajúc sa pred zrúcaninami Jarovíta a rozvalinou Živy, dymom a parou sa pokrývajúcimi, spievala starú povesť o Žive:

Oheň strávil obete. Živoslava prestala spievať a sala do seba obetné zápachy. Potom rozkazovala Jarmile: „Rozlúč sa i ty, Jarmila, so Živou v prevrátených, od bohov odpadnutých Bodriciach; pôjdeme zasa na Ránu, do svätej matky Arkony, všetko som prichystala a tu posledné obete prijali bohovia spásy! Verný ctiteľ bohov našich Daryč obstaral v lubickom zálive volynskú loď. Tu nemáme miesta, Budučič sa sklamal v Rozmockom, preskúmala som ho, veď on slúži — horúčava Perúnovho prekliatia zapáľ sa nad hájom a domom Rozmockých! — veď aj on slúži cudzím bohom!“

Oheň jej sršal z tváre, z očú. Jarmila ešte nikdy nevidela Živoslavu takú rozrušenú, takú rozpálenú. „Pre večných bohov, Živoslava, čo chceš robiť so mnou? Mať moja sladká ma prepúšťala, že ju dočkám v bodrickej zemi, v tôňach hájov, pod ochranou Rozmockého, kde vraj čakajú na nás blažené chvíle! Ty ma zasa nútiš na ďalekú cestu. Daryč, že opustí dobrého pána svojho? Bez jeho vedomia? Ó, sladká, milá Živoslava, zanechaj, zanechaj svoje predsavzatie!“ upela, prosila Jarmila.

„Neváhaj, dieťa, všetko je už darmo, ja rozkazujem, musíš poslúchnuť; ty ešte nemôžeš rozumieť úlohe svojej, ktorú ti bohovia spásy vymerali. Daryč čaká na nás v prístave, Budučič a mať tvoja čakajú na nás na Ráne s otvoreným náručím! Poď, kým hrozný Gočalko nevyšle na nás svojich drábov, lebo by nás voviedli ta do čiernej komory, alebo hodili ako Živu do hlbín Travny.“

„Nezúfaj, Živoslava,“ prenikavo prosiac so slzami v očiach vravela deva, v žiali a boji svojom taká krásna, že by bola musela skalou pohnúť; „ešte i Gočalko si nás môže zamilovať i bohov našich: tú nádej mi vdýchla sladká mať moja. Aj my budeme o to Živu neustále prosiť!“

„Never už klamnému dúfaniu,“ odvetila Živoslava; „Gočalko sa už neskloní nikdy pred Živou, ktorú hodil do hlbín Travny; strhne ešte i ostatnú znať za sebou a vyhladené bude čoskoro i posledné koleno ctiteľov bohov slovanských v Bodriciach! Ó, čože by to nevedel s inými, keď to vedel s Rozmockým, touto skalou bohov našich! Keď tento nevedel odolať zvodom cudzích bohov, nik druhý to už nebude vedieť, kým nepríde Javorít z Havolian vypudený a nepojme Živu z Bodríc vyhnatú a pod zástavou Svantovítovou zažnú s konca do konca Slávie boj, boj a vojnu nekonečnú! Potom sa vrátime i my, i my Jarmila svätá, kňažka budúcej Živy živej, potom i my prídeme s matkou nazpät!“

Úbohá Jarmila bola premožená; žiaľ a pochybnosť, oddanosť Živoslave a mdloba mladosti naproti toľkej sile zanieteného nadšenia riekly posledné slovo. Zamýšľaný útek nemal už prekážky.

Živoslava sa ešte sklonila k podstavcu, aby sa rozlúčila s miestom horúcej túžby a obety svojej; bozkávala studené skaly, šeptajúc slová bohom milé. Vtom pocítila od chrbta surové trhnutie a ukrutný úder do tyla ju prestrel na zem. Štyria bodrickí sedliaci, ozbrojení kopijami a kyjami, špehovali v úzkej uličke Živoslavu a Jarmilu počas ich obetí bohom spásy. Keď videli, že sa chystajú na odchod, potichu sa priblížili a jeden z nich, menom Stolbec, ako neskôr vysvitlo, urobil nerovný útok na Živoslavu, kričiac pritom sipiacim hlasom: „Ha, vy hadice zradné, predsa ste len raz doliezly do našich rúk. Nato dal rozbúrať knieža a pán biskup pohanskú modlu, aby ste sa vy ešte aj tým prekliatym kameňom klaňaly k potupe Boha nášho a Matky božej?“

„Bodaj sa bol prepadol! Že už dávno nevmetali toho strašiaka tu do Travny,“ doložil Pliesnič, druhý desiatlik, búchajúc kyjom do rozvalín. Živoslava sa medzitým zdvihla so zeme a chcela vyjsť z kola desiatlikov.

„Do Tdavny s oboma! to bude najkdatšie pdávo, a tak najskôd zamedzíme to nočné čmídenie sa týchto sov pohanských po Boddičovi,“ škamral tretí desiatlik, všade vyslovujúc brblavo „d“, kde malo znieť „r“. Jeho druhovia ho volali Kvasnec. Najnečinnejší z nich, Jaroš, stál obďaleč.

Pliesnič sa mal okolo Jarmily, ktorá vidiac trhať sa Živoslavu, dala sa na rýchly útek.

„Nehovorím dobde,“ brblal Kvasnec, „len s nimi do Tdavny, lebo nám ujdú a potom bude smiechu po Lubici, že sa štydia desiatlici nevedeli zmocniť jednej baby a dduhého decka!“

Stolbec udrel Kvasneca po chrbte a zahrešil: „Diabolský trepák, čo sa neobraciaš, pre teba naozaj ušly tie lasice z Bodričovca!“

„Nuž čože, keď ani Jadoš nič nedobí,“ vyhováral sa Kvasnec, robiac pritom hlúpu tvár.

Stolbec medzitým odhodil kopiju, chytil uľakanú Živoslavu za ramená, a vliekol ju k rieke. Jarmila sa vyrvala z náručia Pliesniča a ponáhľala sa za Stolbcom; mocne chytila oboma, hoc malými rukami jeho dlhé vlasy a keďže niesol Živoslavu a napínal sa, zvrátila ho dosť ľahko, takže sa zatackal a padol na zem. Živoslava sa vyslobodila z jeho rúk.

Kvasnec sa smial a kričal na Jaroša: „No, čože tak stojíš? Či nevidíš, ako nás pdemáhajú tieto dánostajné lastovičky?“

Ale celá táto udalosť dostala čoskoro iný výzor. Hore námestím letí skokom postava bodrického mládenca, štíhla a rezká, ako dvojročný výrastok lieskového kra na trenčianskom Považí.

„To bude teraz ináč, chlapi!“ zadudral si, smejúc sa a cofkajúc ku kontyne Jaroš. Pliesnič však chytil Jarmilu a usiloval sa dostať ju k brehu. Stolbec znova sa poberal do Živoslavy. Vtom pribehol junák a vidiac starenu už-už v ramenách ukrutného Stolbca, vytasil svoj meč a sekol ním Stolbca od chrbta po pravom pleci, takže mu pravá ruka naskutku odvisla na žilke a koži pod pazuchou. Krv sa vyliala v hojnom prúde na široké kamene. Pliesnič vliekol ďalej Jarmilu ku Travne. Keď to mladý Bodric zazrel, obrátil meč po ňom, ale bojac sa, aby neublížil i dievčaťu, schoval meč do pošvy a hodil sa ako udatný lev na desiatlika, stisknúc mu z celej sily hrtan. Desiatlik pustil obeť svojej surovosti a začal ako by rukami dych chytať. Ale tu i Kvasnec, vidiac nebezpečenstvo, pustil svoj kyj a zohýnal sa po kopiji, ktorú bol odhodil Stolbec. Jarmila, vidiac to, chytro chytila kopiju i oštep a hodila oboje do Travny.

Pliesnič sa prebral z omámenia a chcel sa osopiť na znatného mládenca, ale nemohol vydať hlasu, čo ako sa namáhal. Len sipel ako bezruký Stolbec. „Ty tiež zo znate? a opovažuješ sa brániť tieto pohanské obludy? Počkaj, ty vtáčik nočný, počkaj, ty tulák znatný! máš skoro zvedieť, ako vyzerá čierna komora!“

„Čože? podlý desiatlik bude mne, znatnému vyhrážať? A keby som aj bránil pohanky? Kto vás ustanovil za sudcov nad vierou národa?“ Tak krepký mládenec, vytiahnuc zasa meč z pošvy, hrmel desiatlikom, merajúc ich smelých okom.“

„My sme biskupskí desiatlici s právom kniežacím a kynožitelia ohavného pohanstva v Bodriciach, či to vie páňatko znatné?“ odsekol ako mohol najhlasnejšie Pliesnič.

„Ó, vy mizerní podliaci, vy chabé potvory, čo viete iba dlhov narobiť a potom za ne a na ne otročiť u nejakého biskupa, Vy špehúni Nemcov, vy budete kynožiť, čo ste nesadili?“ S tými slovami sa postavil proti desiatlikom. Živoslava a Jarmila cúvly za svojho hrdinného ochrancu.

Desiatlici začali cúvať s rozličnými výhovorkami. Stolbec skuhrajúc zastavoval si šatkou krv. Kvasnec brblal Jarošovi: „Jadoš, ty tu budeš na stdáži, ja pôjdem pde pomoc do Lubice.“ Pliesničovo ostrozraké oko zagánilo v diaľku vôd travnianskych, kde sa domnieval vidieť lodičku s dvoma plavcami, pred ktorou, tak sa ukazovalo, pociťoval akýsi strach. Začal pomáhať odchádzajúcemu Stolbcovi, a vidiac, že víťazný junák neprenasleduje premožených, hrozil z diaľky: „Počkaj len trochu, skúsiš naše kyje, páňatko znatné, ale nečakaj, že ťa budú súdiť vaši župani, poznáš inakšie súdy! Kniežací sudcovia nebudú počítať tvojich predkov koľko pohanov z nich slávnych županov a divých kresťanobijcov pošlo! Počkaj, páňatko znatné!“

Jaroš stál pri kontyne a vidiac, že súdruhovia jeho jedni dolu Bodričovcom, iní cez námestie zmizli, pribehol k osobám pri rozvaline stojacim.

„Nech je,“ riekol, „bohom spásy chvála večná, že soslali znatného mládenca! Ty si posol Jarovítov, ty si azda sám Jarovít, mládenec hrdinský!“ S tými slovami vrhol sa pred hrdinskú postavu mladého Bodrica. Ale ten, netrpiac toho, spýtal sa Jaroša, kto je.

„Ja som nevinný,“ odpovedal s úprimnou tvárou a srdečným túlením sa k nemu; „tí divosi blázniví ma strhli so sebou. To je ich práca striehnuť v uličke kontynskej tých, čo za našou Živou vždy ešte na Bodričovec prichádzajú zblízka i zďaleka, aby ich odovzdávali biskupovi, alebo tam, hľaď — Br! do čiernej komory. Majú sľúbené od biskupa majetky Rozmockých, z ktorých ich starý pán nedávno vyhnal. Ale prosím ťa, udatný junák, varuj sa Pliesniča: to je zlý človek. Ten sa ti za dobré vie zle odmeňovať. Čo ten prijal všelijakých dobrodení od Rozmockého! A čo robí, ako teraz besnie proti svojmu dobrodincovi! I udaním týchto paní si chcel len zásluhu získať u biskupa, aby dostal čo najviac zo zatravnianskych zemí, až ich budú deliť medzi biskupskými desiatlikmi. Kvasnec, ten brbták, bol kedysi jeden z najlepších sedliakov Rozmockého — a teraz je už i on biskupský desiatlik a má nádej na niekoľko rolí zatravnianskych.“

Tak rozprával Jaroš. Ale mladému junákovi boly už pridlhé jeho zvesti; siahol do kabanky a vytiahol trochu medených peňazí. „Tu, milý braček, vezmi si za svoju milú vernosť a môžeš odísť, ak však budeš kedy čo potrebovať, hlás sa u Jarboda Neletyča, veď azda poznáš náš Neletyčovec?“ —

„Ktože by nepoznal slávny rod Neletyčovcov? A ktoré dieťa v Lubici neukáže cudzincovi Neletyčovec oproti novej kontyne?“ hovoril Jaroš, pozerajúc na peniaze a vkladajúc ich do opaska. S poklonami pobral sa preč.

Čudné city striedaly sa potom v srdciach pozostavších. Ako klzké pstruhy v pramenitých vodách tatranských, rýchlosťou blesku sem a ta križovaly myšlienky v ich hlavách. — Živoslave sa čierne hrôzy maľujú, keď si pomyslí na ukrutný boj, ktorý podnikla pred chvíľou. Ale tieto hrôzy boly ružový ker a ľaliová hrada oproti desivým prístrachom, čo letely na jej hlavu a myseľ zo slov Jarošových. Už videla v živej svojej obrazotvornosti valiť sa ukrutných desiatlikov, už sa videla a cítila byť v hroznej komore, v ktorej dával Gottšalk mučiť pohanov. Myslela na Daryča, čakajúceho ich v prístave lubickom, nepokojne jastrila po očiach Jarbodových, ktoré ako oči sokolie, hrdomierne nosily sa po Jarmile a žiarily túžbou a náruživosťou.

Jarbod Neletyč stál tu naozaj ani socha Jarovíta, boha slávneho nad Labou a Havolou. Gaštanové, hojné vlasy krútily sa mu po hlave a spúšťaly na modrú, dobre priliehajúcu kabanku; zlatý obojok blýskal sa zpod bielej košele na vysokom bielom hrdle, pod ktoré siahaly strieborné drobné gombičky, spojujúce obe krídla kabanky až po pás. Prsia mal klenuté do široka; mladé fúzy s kučeravou hlavou závodily v kráse, ktorú zvyšovaly purpurové, jemných zárezov ústa, takže znateľ duše domnieval by sa, že má pred sebou najlepšieho slávorečníka schôdzkového; hovorí sa často, že veľkí rečníci vynikajú krásnymi ústami. Ohnivé, čierne oko a nos, hrdo sa k vysokému a súmerne vypuklému čelu pnúci, ukazovaly na odvážneho hrdinu.

Jarbod tu stál tak, ako by sa nič nebolo prihodilo, ako by sa iba boly stretly dve mladé, dávno známe duše. Čudné… Aj Jarmila neustále myslela, kde už videla Jarboda; či to bolo vo sne, či to bolo azda v skutočnosti niekde v Dánsku? Azda na Arkone? Nemohla uhádnuť miesto, príležitosť — ale všetko sa jej zdalo a to tým určitejšie, čím viac pozerala na tú domnele známu tvár, že ju nevidí po prvý raz. A predsa, a predsa nevidela Neletyča nikdy, iba azda meno slýchala od matky spomínať. Čudné má úskoky a humory mladé srdce. Roztáča čarovné kolesá svojich túžob a snov svetom a životom širokým, až sa nevidení stretnú s neznámymi a príde im, ako by od detských hier boli bývali spolu na záhumní, až po ono prvé, plaché stretnutie.

„Braček sladký,“ riekla Jarmila prvá, „prijmi vďačne ruku bodrickej sestry za hrdinskú obranu, ktorou si nás vytrhol zo záhuby; ó, akí ukrutníci sú tí desiatlici!“

Úbohé dieťa; nevedelo, aký nebezpečný krok robí, podávajúc skvelému mládencovi čarovnú rúčku svoju. Ako by sa vrelá láva sopky bola rozliala po žilách mladej hrude dievčaťa, tak ju striaslo, keď sa dotkla jarého mládenca a keď tento využil sladkej príležitosti a pritisol jej ruku s nekonečnou vrúcnosťou ku svojim perám. Jarbodovi sa nevodilo ináč. Jazyk mu vypovedal službu, každé slovo, čo chcel povedať, mu uviazlo v ústach. Ruka Jarmilina ležala voľne v Jarbodovej.

„Ó, neďakuj, sestra večných bohov,“ prehovoril naposled Jarbod, „nespravil som nič hodného vďaky!“ Oddýchol si natešene, ako by bol skončil najťažšiu rečnícku úlohu. Ale ani najťažšia a najlepšie vykonaná rečnícka úloha nebola, by mala takého účinku, ako tých niekoľko slov, čo Jarbod povedal: oči jeho sa osmelily pozrieť s celou túžbou na krásu nevinným životom dýchajúcu a utopily sa v tom pohľade. Živoslava, stojac stranou, sledovala vydesene výjav medzi mladými ľuďmi. Pri posledných slovách Jarbodových vykríkla, premožená vnútornou hrôzou. Jarmila sa pritúlila ako ovečka ku svojmu bratskému obrancovi. Sám Jarbod zľakol sa jej prestrašeného hlasu. Pustil Jarmilinu ruku a priskočil k Živoslave, už-už do mdlôb padajúcej.

„Pre Svantovíta vševládneho, povedz, matka, kto si, kto je tento výtvor božskej a ľudskej lásky?“ pýtal sa Jarbod Živoslavy, prichádzajúcej pomaly k sebe. Sotva sa však stará opatrovateľka lepšie cítila, vytrhla sa z jeho rúk a bežala k Jarmile, ako by chcela ochrániť devu bohom posvätenú pred nádychom svetskej márnosti.

„Mládenec šľachetný, nechci odkrývať tajomný závoj jej duše!“

„Pre Triglava v Retre panujúceho, oznám jej meno!“

„On prosí pre Triglava, môjho ochrancu!“ zvolala Jarmila premožená prosbami junáka. Jarbod sklonil sa k nohám Jarmiliným na kolená a prosil so sopätými rukami!

Deva zašeptala: „Jarmila“.

Živoslava chcela rukou pridusiť hlások nevinného dievčaťa, ale bolo už neskoro. Vnútorná hrôza siahala z jej očí; karhala neprozreteľnú Jarmilu. Sama Jarmila zľakla sa svojho skutku, nevediac ani, prečo. „Pre Triglava na Retre, odpusť, ja“ — chcela sa vyhovárať.

Ale Živoslava, bojac sa, že zradí z detskej neopatrnosti všelijaké tajnosti, pohrozila jej; dievča stíchlo. Dotklo sa nevdojak zlatej retiazky a vytiahlo svoj čarovný peniaz zo záňadria. Bozkávala svojho Triglava, slzami ho polievala. Živoslave sa zdalo, že vlny v Travne mocnejšie zašpľachotaly, i obrátila k rieke svoju plachú, prestrašenú tvár. Jarbodovo oko kochalo sa v rozpakoch krásnej devy, pokúšajúc sa krásnym kusom zlata zakryť svoju roztržitosť a začervenanie.

Vlny skutočne špľachly. Udrely mocne do boku rozknísanej loďky, ktorú dvaja plavci priväzovali k brehu poniže miesta, na ktorom stála naša trojica. Pliesnič dobre, napnul ostré oko, lebo naozaj videl lodicu i plavcov, z ktorých jeden zostal teraz na brehu a druhý, zahalený do dlhého, bieleho plášťa, bral sa k rozvaline Živy. Podľa nakrátko ostrihanej brady, veľkých, krvou podbehnutých očí a dopredu naklonenej hlavy poznávame v ňom Rozmockého.

„Nešťastná Živoslava, kam si sa to opovážila? Kam až ťaháš so sebou nevinné dieťa? Načo staviaš blúznivé obrazy svojej duše na odpor neúprosnému osudu, keď vieš, že nemáš sily zmôcť nepremožiteľné? A to s takým krehkým pokladom, ako je toto dieťa!“ dorážal Rozmocký už zďaleka prísnym hlasom a iskriacimi očami na Živoslavu.

Mladý Jarbod díval sa mu v ústrety s junáckou odhodlanosťou. Živoslava sa podobala holubici, ktorú orol naháňa, a nevdojak sa postavila k boku znatného mládenca, ako by pod ochranu meča, ktorý bol už dnes raz skrvavený. Vnútorný cit ju dávno odstrkoval od Rozmockého; teraz ju posmelil vyzvať hrdinského obranou na pomoc tajnému priateľovi kresťanstva. Smelo sa prihovorila Jarbodovi: „Bráň ctiteľky Živine, udatný Neletyč. Nosíš slávne meno obrancov domácich bohov a dnes si mu získal veľkú česť svojím hrdinstvom; potom nás obe odprevaď k cieľu, ktorý ti naznačím!“ Zdalo sa, že smelý hlas rozborí jej krehké prsia. Jarbod vytiahol meč z pošvy a postavil sa na obranu.

Jarmila sa zľakla a trasúc sa po celom tele ako osika na travnianskych brehoch, pritúlila sa s detským srdcom k svojmu pestúnovi a dobrodincovi, k pánu Rozmockému.

Rozmocký, počujúc meno Neletyč, pokrútil hlavou a pristúpiac bližšie, uprel ostrejšie svoj zrak na mladého Jarboda. Potom dôverne, ako otec k synovi, prehovoril:

„Neletyč? ach, pravda, pravda, tos’ ty, Jarbodko kučeravý, tak sme ťa kedysi volávali! Teraz sa už znám k tebe, ináč by som ťa veru mohol stretnúť na uliciach lubických a nebol by som ťa poznal. Prekliata robota! veď som za tou Travnou, ako by som niekde na Vltave, v stanoch Bretislavových býval, ani najlepších priateľov som nemohol ešte nájsť! No, veď sa to stane! Ale, Jarbod môj milý, veď rastieš ani z vody, nenadarmo bývaš pri Travne. A ja — ach, ja som sa už toľko po tom šírom svete nachodil, a teraz, hľa, sa takto pokrčil!“

Tak milo, tak dôverne tiekly jeho slová, že Jarbod bol za chvíľu odzbrojený. Stydlivo strkajúc meč svoj do pošvy, zamýšľal sa hlboko do starých spomienok, či nanájde niekde v kútku svojej pamäti podobu a meno tohto svojho odporcu. Ale čo ako sa namáhal, nemohol nájsť jedno ani druhé v celej zásobe svojich spomienok. Rozmocký, hodiac mladíkovi predmet na rozmýšľanie, nemaril chvíle a vezmúc Jarmilu popod pazuchu, hovoril k Živoslave s dobrým humorom: „V prístave lubickom, tu, hľa, blízko pod Bodričovcom, čaká na teba i Jarmilu Daryč; poď, pôjdeme na Arkonu!“ a nepustiac Jarmilu zpod pazuchy, prešiel s ňou dlhými krokmi cez Bodričovec a spustil sa brehom Travny ku svojej lodičke, kde ho naozaj Daryč očakával. Živoslava, na smrť zblednutá, ponáhľala sa za oboma. Rozmocký pustil napred Jarmilu na loď. Posadila sa na lavičku, tvárou k Bodričovcu a nevdojak pritisla pravú ruku na burácajúce srdce v roztesknených prsiach. Travna jej tak milo šumela ako ani jedna rieka na svete. Daryč sa šelmovsky usmieval, keď Živoslava, ponáhľajúca sa za Rozmockým, došla k malému prístavu a vstúpila do loďky. Hnevivým pohľadom a rozhorekovanou dušou karhala neslýchanú zradu Daryča, svojho domnelého priateľa a veľkého ctiteľa domácich bohov. Travna odniesla milú postavu s očí Jarbodových.