ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Slnce vyskočilo zpoza obzoru a zafarbilo bledú tvár Jarbodovu, väčšmi utrápenú výčitkami, ako bojom tej osudnej rannej udalosti. Dlho stál pri rozvaline, majúc oči upreté najprv na loďku, potom iba na bodku, mihajúcu sa na vlnách Travny. Už nebolo vidieť ničoho, ale on ešte hľadel na zlatolesklú, slncom ožiarenú hladinu vodnú.

„Jarmila… to je všetko, čo si odnesiem z tohto dobrodružstva,“ povzdychol si Jarbod a dumal ďalej, opierajúc sa ramenom o rozvalinu Živy: „Ó, ja biedny, že som nevedel ochrániť devu Živinu proti — hm! proti komuže? Veď to ma pristavilo v rozhodnom kroku! To myseľ v čine zastavilo! Ktože to len mohol byť? ,Za Travnou,‘ vravel ten starý pán; za Travnou sú majetky Rozmockých; ba do Perúna, azda to nebol sám Rozmocký? ,Obráň ctiteľky Živy,‘ znel hlas splašenej, ustrašenej starenky: nuž veď len azda pred Rozmockým nebude musieť Neletyč brániť matičku Živu? Takto, Jarbod, neuhádneš, kto bol onen jastrab, čo ti pred očami odvliekol rozkošnú holubičku. Hm, hm, čože to všetko nahádzal Jaroš na hromadu? Bodaj ťa, Jarbod — že si si aspoň toho žvachtúna lepšie nepovšimol! Čože mal starec s Daryčom, s Arkonou? Azda by sa tu dalo niečo rozuzliť! Kto mi dá istotu, kto je Jarmila, kde sa zdržuje, aké tajomstvo ju obkľučuje? Predsa ti je len hanba, Jarbod, že si nevedel udržať, čo si si tak mocne vydobyl! Jarmila — Jarmila, zdá sa, že som ťa nie hoden!“

Takto rozmýšľal potichu i nahlas náš hrdinský junák. Slová a city, dohady a tušenia zamieňaly sa, ale nijaká myšlienka neniesla útechu srdcu, každá ho len ešte väčšmi znepokojovala. Úbohý Jarbod, inakšie ťa dnes ešte stretnú pokušenia. Lásky strasť je na začiatku najmenšia!

Takto sa v Lubici začínal deň národnej schôdzky. Tuším, že je to nedobré znamenie dnešných osudov. Kto to vie? Neraz sa iba opakuje cez celý deň, čo sa nám za rána prihodí. Úbohý Jarbod sa nechcel odlúčiť od malebných rumov, od pozostatkov malebnejších časov, pri ktorých uzrel pred chvíľou tratiť sa užasnutým očiam najrozkošnejšiu vidinu duše svojej. Nechajme ho teda ešte na chvíľu sladkobôľnemu žiaľu prvej plápolavej lásky.

Schôdzka bola roztrúbená takmer po celej Slávii. Deň pre ňu ustanovený bol súčasne dňom jedného z najväčších trhov lubických. Lebo bolo prijaté za starú obyčaj u Bodricov, že schôdzky sa konaly v tržný deň. A vieme, že Gottšalk sám chcel mať schôdzku podľa starých obyčají. Lubica bola už vtedy veľkým mestom kupeckým. Severná Albingia sa spojovala jej prostredníctvom s Východným morom, s kupeckými ostrovmi, Ranou, Fembrou, Volynom a prostredníctvom Slovanského mora so Škandináviou, áno i s ďalekým Ruskom. Zalabské kraje, Nemcami obývané, dovážaly svoj tovar do Lubice po suchej zemi, aby ho tu naložily na koráby, na ktorých ho potom rozvážaly po spomenutom mori do ďalekých končín a krajov. Bodrici boli kmeň veľmi živý a činný. Keď nebolo vojny, najradšej sa obracali po kupectve; „buď ovenčeným hrdinom, buď bohatým kupcom“, žiadal si ctižiadostivejší mládenec, keď ho otec púšťal do sveta. Nevďačná zem, na ktorej bývali, nevábila ich gazdovať; dobrodružné vojny alebo kupecký život, plný skúseností a rozmanitých osudov, páčil sa zmužilému Bodricovi. V čase, v ktorom sa s dejom naším nachádzame, bola istá prestávka v obyčajnom ruchu života bodrického. „Chutných vojen“, ako volávali Bodričania svoje vojny s Nemcami, nemali už dávno; dvanásťročné domáce nesváre a nepokoje, ktoré nastaly po Gottšalkovom úteku do Dánska, unavovaly ich. A ešte viac sa im cnelo počas vlády Gottšalkovej. Mládež sa rozutekala po dobrodružstvách, väčšina za kupectvom; domáca znať, ktorej sa násilné kresťanstvo Gottšalkovo nepáčilo, žila utiahnutá vo svojich hradoch, alebo v súkromí po väčších mestách, nestarajúc sa o veci krajinské a nechávajúc cudzincom a tým domácim znatným, ktorí sa pre kniežací dvor dali pokrstiť, všetku správu občianskych vecí. Pospolitý ľud bol obrátený nemeckými mníchmi viac len navonok pre svätý krst, čo sa, pravda, tiež neobišlo bez odporu, mrzutostí a bitiek. Porady starejších, kmeťov a vladykov, župné schôdzky, vážnosť županov i národné schôdzky, všetko Gottšalk zničil a zaviedol život podľa vzoru nemeckých družín, obracajúc svoj zreteľ najmä na vonkajšie zavádzanie kresťanstva a obdarovávanie biskupských stolíc, kláštorov a kostolov. K tomu pristúpila ešte i „nechutná vojna“, ako ľudia volali výpravu za Pienou proti Luticom a Ránom. Národ bodrický bol znechutený, domrzený, ako by zostarnutý.

Keď sa však neočakávane rozhlásila povesť o národnej schôdzke, pohýbaly sa všetky žilky a kúty národa. Naraz zatúžili všetci ísť do Lubice, do starodávneho sídla národných schôdzok! Chuť k životu a čulosť národných mravov a obyčají chytily sa naraz ako suché triesky od plameňov. Bohatstvá, rozsiahlym kupectvom nashromaždené, poskytovaly hojnosť prostriedkov spríjemniť a rozšíriť tento nový ruch. Lubica bola preplnená hosťmi a denný život sa zobúdzal neskoro, lebo dlho do noci, ba až k ránu trval včerajší, takže keď nepočítame lubický prístav, kde sa všelijaké debny a truhly s tovarom nakladajú a skladajú, noví príchodzí z korábov vychádzajú a do mesta sa ponáhľajú, sú ostatné ulice lubické takmer ako vymreté. Večer pred národnou schôdzkou zasvätili Lubičania veľkými slávnosťami, hodami a veselými zábavami. I náš Jarbod zatúlal sa na Bodričovec cestou z veselej zábavy.

Slnce sa už bolo očistilo z príškvar nočných a ranných, ale Jarboda našlo ešte opretého o rozvalinu Živy. Medzitým, čo bol obrátený k Travne, v stranu, kde zmizla lodička, prikradol sa Pliesnič, vracajúci sa s tlupou desiatlikov a drábov kniežacích i biskupských, k rozvaline a ani pomstivý tiger chytil Jarboda popod hrdlo. „Ha, viem ja, za čo sa má chytiť chlap! Páňatko znatné, obranca pohaniek, teraz ťa mám; povedz, kto boly tie ženy modlárky! Ináč ťa zahrdúsim!“

Jarbod sa začal dusiť, ale skoro sa chopil lesti a robil chtivé posunky, ako by chcel odpovedať na otázku. Pliesnič ho pustil. Tej chvíle využil Jarbod a vymkol sa ako klzký had z jeho rúk. Udrel ho päsťou tak mocne pod bradu, že sa darebák zatackal. Jarbod chytro vytasil meč a vyskočil na podstavec, na ktorom stála kedysi Živa. To sa stalo všetko v jednej chvíli. Len potom, keď sa obzrel, spozoroval Jarbod s úžasom, že je Pliesnič nie sám. Kopa desiatlikov a drábov, kyjami, oštepmi a palošmi ozbrojených, dívala sa s otvorenými ústami na rezného mládenca, nevediac, či sa majú naň oboriť, či sa obdivovať jeho obratnosti a zmužilosti. Jarbod, hoc ustrnutý, predsa nestratil ducha, ale obrátil svoju krásnu tvár k žasnúcej tlupe a začal rečniť, ako by stál na schôdzke. Blesky ranného slnca padaly na jeho postavu, takže sa zdalo, ako by skôr vyššej, nadľudskej bytosti než obyčajnému mládencovi patrila.

„Tak i vy by ste radi so mnou jediným kopije a kyje zmerať, ako pred chvíľou štyria hrdinovia, čo sa nehanbili so starenkou a dievčaťom bojovať? Bolo by to za hrdinstvo! Bodrici predsa azda nebudú takí podlí, aby začínali taký nerovný boj!“

„Dobde, dobde, pán Jadbod; on by sa dád na nás obodil jazykom, keď nedôveduje svojmu palošu!“ vykríkol z tlupy Kvasnec.

Pliesnič sa shrabal so zeme a zo svojho omámenia; hnal sa kopijou na Jarboda, stojaceho ako socha Jarovítova, a kričal k svojim druhom chripľavým hlasom: „Čože stojíte, vy chabé baby? Pozrite, takto sa bojuje s pohanom!“

Jarbod sa však vyhol jeho úderu. Skočil na druhý kraj Živinho podstavca a rozohnaný Pliesnič, netrafiac ho, padol mocne celým telom do skalistých rumov; Jarbod mu pridal palošom seknutie, takže jeho ucho odletelo na oltár Živoslavin k nohám Jarbodovým. „To je tvoja odmena, ohavný zradca!“ zvolal Jarbod, povzbudený úspechom a pobádaný hroziacim nebezpečenstvom. Jeho postava, meč v natiahnutej ruke krvou sa lesknúci a bleskly slnca víťaza dôstojne ožarujúce tak účinkovaly na nastrašenú kopu chabého ľudu, že dlho sa neosmelil nikto nasledovať príklad Pliesniča. Pomaly prebrali sa však útočníci z prvého úžasu a krik a vrieskanie ozvaly sa proti Jarbodovi. Bol svrchovaný čas, aby i junákovi, ohromenému hulákaním sberby, prišla pomoc, ak nemal byť roztrhaný. Stál nezastrašený v osudnom hluku. Pred ním prestieral sa dlhý Bodričovec. Nad hlavou skrvácaný meč bleskly slnca odrážal. Oko jeho meralo zdvihnuté a hrozivo sa nad hlavami potriasajúce kopije a kyje, predsa však stihlo zaletieť na dolný Bodričovec, kde spozoroval pestrú tlupu značnej mládeže. Ak bol neohrožený dosiaľ, teraz celkom sa odhodlal vyzvať tú chasu za pasy; cítil sa zasa dosť istý viesť boj. Do kriku desiatlikov zamiešal i on svoj hlas a zvysoka začal zvonistým hlasom recitovať:

„Neletyčov hlas! To je on, on!“ ozvalo sa z dolného konca Bodričovca a ako kŕdeľ sokolov rozbehla sa mládež bystrá k rozvaline Živinej. Tlupu desiatlikov ohromila táto nečakaná pomoc Jarbodovi. Ohlušení vlastným krikom, nespozorovali útočníci, čo povýšený Jarbod dobre videl. Kvasnec sa dal prvý na útek, kričiac, aby zakryl svoju chabosť: „Jadoš, Jadoš kdeže si, pdekliaty Jadoš, zdadil nás, tu nestdojí dobde byť!“ Mnohí z desiatlikov nasledovali jeho príklad; len biskupskí a kniežací drábi spolu s niektorými desiatlikmi postavili sa na odpor; ale ako plevy od vetra, tak boli aj oni rozprášení od pobúrenej mládeže. S opuchnutými hlavami, so zakrvavenými ramenami a s polámanými oštepmi, kyjami a kopijami rozutekali sa jedni na horný, iný na dolný koniec Bodričovca. Jarbod privítal pomocníkov a rozprával súdruhom celé svoje dnešné dobrodružstvo; hlasné jasanie a kričanie na slávu odmenilo ho za vystatý boj! „Tu ti Jarmila posiela veniec,“ ozval sa veselý hlas a z prostriedku mládeže tlačil sa kvetúci mladoň, ktorého najväčšmi dojaly slová o Jarmile. Vystúpil na rozvalinu a ovenčil Jarboda lipovým vencom.

„Ba na kopije s ním!“ navrhoval iný a hneď aj podali niektorí svoje kopije, lebo bodrická mládež bez rozdielu stavu chodila všade so zbrojou, niekedy len s mečom, inokedy s kopijou alebo s kyjom. Urobili nosidlá a ovenčeného Jarboda postavili na ne. Zanôtili pieseň o Jarovítovi a niesli mladého Neletyča horným koncom Bodričovca do Lubice. Zelený, širokolistý veniec na sivo prámovanej čiapke spúšťal svoje listy po kaderiach mladoňových, ale on stál mocne na nosidlách a spieval so svojimi druhmi.

Lubica bola už na nohách; od prístavu sa tiahla široká ulica na priestranné tržiste lubické, z ktorého sa otváralo pätoro ulíc do vlastného mesta, najmä na takzvané kontynské námestie, kde sa sústredilo všetko bohatstvo nielen lubické, ale temer z celých Bodríc. Tu stála i nová kontyna, obkrúžená nádhernými domami bodrickej znate a kupcov lubických. K nastávajúcej schôdzke bolo už všetko pripravené; na okrúhlom, velikánskom námestí, práve v prostriedku, vypínal sa pánovite nádherný, obrovských rozmerov pomost, shora nadol lipovými vencami a kvietím ozdobený. Predstav si, milý čitateľ, veľkú, z dubových dosák sbitú okyptenú pyramídu, ohradenú hore mocným zábradlím, ku ktorému vedú zôkol-vôkol široké schody. To bol bodrický pomost, akých po hradoch a mestách bodrických mnoho bývalo. Kontyna a pomost boly fóra polabských a pobaltických miest slovanských. Odtiaľto tiekol verejný život do žíl národa, ako kedysi z onoho kútika v Ríme, ktorý sa menoval „forum Romanum“, vychádzaly rozkazy do celého sveta. Pomost bola tribúna veľkých rozmerov, námestie veliká snemovňa. Tu sa rozhodovalo o vojne i o pokoji. S pomosta slovanského hovorievala znať, kmeťovia, vladykovia, starejší k národu, odtiaľ slýchavali Slovania, shromaždení na schôdzke svojich priateľov, obľúbených rečníkov a radcov v nerestných časoch. Kontyny boly národné domy, v ktorých sa kmeťovia, starejší a znať schádzavali, kde sa i súdy konaly, niekedy i len besedovalo, jedlo a pilo. Brány kontyny boly vždy otvorené, odkvap kontyny bol svätou čiarou, za ktorú sa neprestierala krajinská vláda a kde sa Slovan cítil nedotknuteľným. V niektorých mestách, ako v Štetíne, bolo viac kontýn, z ktorých najnádhernejšia slúžila k bohoslužbe.

Pomost lubický bol už obtočený zvedavým ľudom, najmä vidieckym, ale aj všelijakými hosťmi z ďalekých krajov, ktorí prišli pozrieť na námestie, aby zasa odišli za svojou prácou a vykonajúc ju, mohli potom nepretržite brať podiel na národnej schôdzke.

Na druhej strane námestia stál po kontyne druhý najväčší dom mesta. Trojposchodový, mohutný budúnok. Každé dieťa v Lubici vedelo, ako to i Jaroš dosvedčoval, že je to „Neletyčovec“, sídlo znatnej rodiny tohto mena, ktorej nádejnú ratolesť sme nechali vo víťazosláve na Bodričovci. Nemci, teraz častejšie ako kedy predtým navštevujúci Lubicu, divili sa nádherným stavbám slovanským, na viac než jedno poschodie budovaným. Nič podobného v tie časy v Germánii nebolo vídané.^[1]

Ale nielen táto u Slovanov dosť obyčajná rozmernosť robila zaujímavým sídlo rodu Neletyčovského. Väčšej ešte zaujímavosti dodával mu povestný jeho obyvateľ a pán, starý Neletyč.

Rod Neletyčovcov, rozšírený po hraniciach, deliacich Sláviu od Germánie, bol oddávna chýrny v dejinách Polabcov. Ako hrdinskí obrancovia pravého brehu Labe mali Neletyčovci svoje dediny a majetky na brehoch Havoly a Labe, kde jedna z najslávnejších žúp, Neletyči, ako koreň Neletyčovcov do najneskorších časov sa zachovala. Tam i náš Neletyč, terajší obyvateľ Neletyčovca, županoval a junačieval. Nejeden lipový veniec schnie na Neletyčovci, ktorý si v boji s nepriateľmi Slovanov dobyl. Na svoje staré dni stratil troch najstarších synov vo vojnách s Nemcami a Dánmi, a súc nasýtený búrlivého života junáckeho, preniesol sa s posledným, najmladším synom a ostatnou rodinou do Lubice, kde svoj starodávny dom okrášlil a rozšíril a žil ctený od národa. Na schôdzkach býval povestným rečníkom a v kontyne sedával s kmeťmi, starejšími a vladykmi. Ale nový vek sa nášmu starcovi nepáčil. Bol zakorenený, zarytý v starých náukách modloslužby staroslovanskej a nechcelo sa mu naskrze vmestiť do hlavy, čo sa dialo v novších časoch po Bodriciach. Jeho veliké zásluhy o národ dávaly mu na schôdzkach i v radoch starejších a vladykov prednosť znatného, vek a dôvera ľudu kládly ho do radu kmeťov, ale sám už najradšej len v milom svojom kontuši so širokou, krivou šabľou medzi starších sedával.

Taká obyčaj bola prijatá v Bodriciach, že znatný nerodil sa ako u Germánov, ale musel si postavenie a slávu znatného vydobyť sám. Ale Gottšalk vyvrátil starobylý poriadok a staval si podľa svojej chuti hodnostárov a znať, usilujúc sa všetkými prostriedkami odstrániť vplyv znate, oslávenej zásluhami. Znatným sa stával v Bodriciach ten, čo sa v službe národa trojakým spôsobom vyznamenal: bohatstvom, múdrou radou a hrdinstvom. V Bodriciach nevychádzali boháči zo služieb krajinských, ale do nich prichádzali, ak boli chýrni, múdri v rade a udatní v boji. Tak sa stalo, že kto týmito stupňami občianskej ctnosti prešiel do stavu znatných, mal v národe neobmedzenú dôveru. A po tejto sláve bažievalo všetko, čo bolo schopné vyšších vzletov duchovného života. Od času, keď Gottšalk pripúšťal k verejnému vplyvu a vážnosti občianskej len ľudí sebe milých, svojich činov pochlebníkov, nebažilo sa viac tak nadšene po stave znatného, nešírila sa taká príjemná vôňa okolo toho mena.

Schôdzka sa skladala najmä z týchto troch vrstiev: zo znate, starejších (sem patrili kmeťovia a vladykovia) a ľudu. Pospolitý ľud mal všetok rovné práva; všetci ozbrojení chodili, všetkým bolo dovolené brať podiel na schôdzkach obecných, župných a národných. Patrili k nemu mešťania, kupci, sedliaci, dospelejšia mládež, remeselníci a iné triedy, samostatný život vedúce. Pri sporných otázkach na národných schôdzkach obzeral sa ľud najmä, ba výlučne, len po starejších; títo bývali najhodnovernejší jeho zástupcovia a obrancovia.

Ako všetky význačnejšie domy v Lubici, tak bol teraz i Neletyčovec mimoriadne zaľudnený. Vo všetkých komnatách odpočívali hostia, starodávni druhovia starého pána, alebo synovia týchto. Ešte len i vyslanci polabských Vietnikov, hoc už zväčšej časti pokrstení, hlásili sa po starej známosti k Neletyčovi, chýrnemu pohostinstvom i vlastenectvom.

Pán domu nemohol spať; vstal včasráno a zahodiac si starý, milý kontuš (sviedol v ňom nejednu bitku s nemeckými družinami), otvoril si okno v treťom poschodí, kde rád býval pre rozkošný výhľad na Travnu a na blízke pomorie, na prístav a na mesto rozkošné. Ochladil si premýšľaním a nespavosťou rozpálenú tvár a začal sa prechádzať po dĺžke priestrannej komnaty. Silný, plecitý starec, akého sme ešte v tejto povesti nestretli, je pán z Neletyča. Biele dlhé fúzy a brada, do pol širokých pŕs siahajúca, dodávala mu veleby, ktorej sa tak rád čuduje človek. Sedemdesiat rokov preletelo už nad vážnymi jeho šedinami, ale hlava nepoznala ešte smutnej plešivosti a oko nestratilo jasného pohľadu: iné to kedysi pretekaly sily žilami dávnych pokolení ako teraz, v tomto veku rozkoší, plešín a predčasnej slepoty! Udatne sa pasoval náš starý Neletyč s nemeckými markgrófmi, ktorí, nemajúc kráľa, robili, čo sami chceli už roku 1062. Po päťdesiatich i deviatich rokoch života, plného slávy a zásluh, dobre je takto zavčas rána v zdraví a hojnosti pozerať zo svojho okna na rozkošný kraj! Mnohý na jeho mieste bol by spokojne spal a netrápil si myseľ starosťami o vlasť a národ svoj; Neletyč však, hladiac si veľké biele fúzy, rozmýšľal o veciach národa.

„No veď uvidíme,“ vravel si, „aké to budú zmeny, ktoré Gottšalk zasa vdvorí do Bodríc! Že zamýšľa čosi neslýchaného, dokazuje všetko, čo vidíme diať sa pred sebou. Plná Lubica národa!“

„Len keby človek od toho všetkého zmúdrieť mohol! Ešte i Vietnici sa dohrnuli! Aby ich bol Perún roztrieskal prv, než mali zradiť Sláviu! Čo tí len chcú na lubickej schôdzke? Ale pravda, pravda, Gottšalk chce mať viac kresťanov v Bodriciach. Tiež si azda myslí, že by Bodrici nechceli tak tancovať, ako im dá s pomosta húsť od svojich ,znatlíkov!‘^[2] Keby som nehľadel na staré pohostinstvo svojho rodu, nebol by som Vietnikov do domu pustil: tí nám dostrážili slovanských hraníc! A oni si azda myslia, že Neletyč už tak ohluchol a oslepol, že nevie, ako sa Vietnici krstom Vojtecha brémskeho opreteky oblievali? Ó, neklamte sa, Vietničatá, potomci spanghartení po starých slávnych Vietnikoch! Nuž ale čo si počať? Už len i ďalej budeme tak robiť, ako robievali naši starí: vraha v poli biť a v dome ho nachovať všetkým dobrým!“

Tak rozvažoval o niektorých svojich nemilých hosťoch. Vietnici a brémsky arcibiskup Vojtech nedali mu pokoja.

„Ako múdro, ako ľstivo to navliekol Vojtech. Že vraj založí severný patriarchát na pokorenie Ríma a nemeckých kráľov, len aby sme prijali krst! Takou lesťou omámil ľahkoverných Vietnikov a už sa prediera s touto úskočnosťou i do Bodríc! No a bláznivý Gottšalk otvoril mu dvere už aj tu. Ale počkaj, nemá sa ti to u nás podariť, napriek dvoranínstvu, napriek kúpeným „znatlíčkom“ a desiatlikom. Máme my Slovania svoj severný patriarchát tam na Arkone a tam i náš patriarcha Budučič sedí. Ani Vojtecha z Brém, ani pápeža z Ríma nebudeme kupovať za svoju slobodu. Ó, Gočalko — Gočalko, pôvodca nášho nešťastia! A tí Vietnici pod mojou strechou! Prišli najímať starého Neletyča do Vojtechovej služby, aby vymanil svoj ľud zo služby jedného a pomáhal ho podmaniť druhému! Hahaha! prečože ste hneď pri vstúpení pod moju strechu neprejavili svoj úmysel? To by sa bolo mohlo vrátiť moje pohostinstvo s krátkej cesty!“

Tak dumal náš starec, merajúc ťažkým krokom komnatu svoju; letely mu hlavou myšlienky o pohyboch tejto i tamtej strany Labe. Vietnici mu ležali, ako sa hovorieva, v žalúdku; oni strážievali labskú hranicu a podľahli zo všetkých najsamprv vplyvu nemeckému. V tomto čase, pravda, ešte i tam pohanské živly prejavovaly život, áno i pokrstení Slovania klonili sa dosiaľ k národným obyčajam a kresťanstvo prijímali viac pre vonkajšie ako vnútorné prednosti. Ktovie teda, či Neletyč neublížil svojim hosťom? Či práve nepohostil zástancov bohoslužby národnej? Čas to ukáže. Neletyčovi sa plnila hlava všelijakými pochybnosťami. Od Gottšalka nečakal nič dobrého, znajúc vrtkavosť jeho mysle a vzburu i zlosť proti národným obyčajam. Preto ani celú vec schôdzky nechápal v takých ružových nádejach, ako iní. Vedel s istotou, že to nebude schôdzka podľa starobylých zvykov, ale nebolo mu jasné, na čo sa má hotoviť. Čoho sa najviac obával, bolo, aby Gottšalk neužil schôdzky ako prostriedku mocne na národ účinkujúceho na zovšeobecnenie a ako by uzákonenie kresťanstva. Skúsil už, že Gočalko rád vydáva kúsky, ktorých nikto nečakal. V zamyslení zastavil sa pri okne a skuhral na Gottšalkove skutky:

„Kresťanské knieža, vyšlé z rúk lüneburských mníchov vrhne sa do náručia slovanských pohanov a vyženie zo zeme mníchov a biskupov so všetkými ich nemeckými družinami! Nato sa slíže so svojimi nepriateľmi, pomieša a pomúti všetky krajinské sväzky a potom ide hľadať služby v inú stranu, do Dánska, opustí zem, prestol, ženu, deti a Bodrici musia počúvať, ako ich knieža slúži Dánom! Vráti sa za čas v sprievode dánskej princeznej, dá sa od pána svokra uviesť na bodrický trón a za odmenu vprevadí chvost Dánov a Nemcov do Bodríc, pousádza znovu biskupov a mníchov, prekrúti čím hore tým dolu všetok poriadok i správu obecnú a obklopí sa družinou zo všetkých uhlov sveta posháňanou! Ledva sa žasnúce oči národa spamätaly, ledva navrela žlč hnevom, dá ti, hľa, roztrúbiť z čista jasna schôdzku, vraj podľa starých obyčají a ja sa musím s hanbou priznať, že ani za našich lepších časov nebývalo schôdzok v takej rozsiahlosti. Tu Vietnikov, tam Štetínčanov, Havolanov, Pomorcov — a čo ja ešte viem koho nastruboval do Lubice, čo toto bude?“

Rozplamenená tvár smädí po chladiacom vetríku ako jeleň na horách po vode. Starý pán oznove sa zastavil pri obloku a pozrel dolu na námestie. Potom sa zahľadel po kraji, ktorý ležal pred ním v príjemnom rannom odeve. Strieborný pás Travny ťahá sa od severu na juh. Miestami ako by mala rieka úmysel pohrúžiť vlny svoje do Labe, ale uzrúc nádhernú Lubicu, ako by po nej zatúžila, razom sa rozhodla a k nej, do jej zálivu sa ponáhľala. Bielomodré obláčky hmly, ako by sa v nich domáce Rusalky cez stužku travnianskych vôd prevážaly, vznášajú sa nad korytom rieky a pomáhajú maľovať túto rozkošnú, velikánsku panorámu.

„Ó, vlasť moja krásna, moja rozkošná zem!“ zvolal bujarý starec, zanietený tým pohľadom. „Aké krásne kraje, aká pohodlná šírosť pre šťastný národ! Aké cesty pre obchod! Aký šťastný by tu mohol byť národ! Aké veľké pokolenie, oplývajúce pokladmi celého sveta, kvitlo tu kedysi! A teraz? Národ žobrákov! Za taký krátky čas takto zopsiť, takto na mizinu priviesť kvitnúci národ! Ó, kto zúčtuje so zradnou znaťou, kto zúčtuje s ľahkomyseľným Gočalkom? Svantovít, ty sám pomáhaj!“

Neletyč sa odvrátil od okna a začal sa zasa prechádzať silným krokom. Náhle však, ako by mdloba naň prišla, ľahol si na lôžko a nútil sa odvrátiť myseľ od národného nešťastia. Ale myšlienky tiskaly sa neodbytne. Schytil sa znovu a znovu meral komnatu mocným krokom.

„Už je rok odvtedy, čo Daryč priniesol posledný remeň od Budučiča; myslel som si vtedy, že do roka bude po Gočalkovom gazdovaní; také sväzky sa zakladaly, také pokánie robili na Arkone hriešni bratia, že som myslel, že čoskoro doletia orli ránski, havrani lutickí, sokolovia vagirskí, jastrabi ratarskí a pod zástavou Svantovítovou vytrhnú nás z pazúrov cudzej sberby. A ono vystalo! Kdeže sú tvoje sľuby, veľžrec slávny? Hm — píšeš, pravda, že je pokladnica i komora Svantovítova zasa plná; ale čo to platí, keď v nej poklady hrdzavejú? Pýtam sa po skutku. ,Spojenie, oľutovanie hádok, pokánie, sľuby, výhľady na skoré víťazstvo…‘ dobre, dobre všetko, všetko sa to dá predstaviť v zážinkovom opojení: ale ja sa domáham skutku, ha! kdeže je skutok? Celý rok, Svantovít mocný, ubehol, bez skutku ti celý rok ubehol! Už by som bol na Budučičovom mieste našich vrahov nie za Labe, ale za Rýn zahnal s takými velikánskymi prostriedkami, aké Budučičovi k službe stoja! Eh — ale naši žreci tiež viac času zmárnia veštením a holým hľadaním vôle bohov, ako vykonávaním tej vôle! Keby len tých bol zobral pod zástavu, čo boli vlani na Arkone na zážinkách a doviedol toľko slovanských hrdinov do lubického zálivu, bol by svet videl, či by sme neboli urobili poriadok so saskými a dánskymi dobrodruhmi i s ich kniežaťom! Ale on si najprv na vagirských brehoch, na Fembre, v Bismaroch — a Živa vie, kde ešte — sklady robí, chystá a nám len čakanie a čakanie nakazuje z arkonskej kontyny.“

Tak, hľa, ani v túto stranu obrátené myšlienky nedoniesly pokoj nášmu starosťou o vlasť usúženému starčekovi. Mladícka nedočkavosť a oheň tridsaťročného chlapa žiari z každého pohnutia i posunku jeho. Ako si tak v mysli opätuje nádeje, čo v ňom list Budučičov pred rokom vzbudil, počuje zrazu otvoreným oknom náramný rev a nekonečný jasot.

„Tu to máš,“ mrmlal si, usmievajúc sa z chuti pod fúzy, „už sa Bodrici hotujú na národnú schôdzku! A ako uhádli nápev schôdzkových lomozov a vreskov! Hahaha! No, my sme tiež tak robievali, bez toho nemôže byť schôdzky. Tam kdesi na pomoste mládež napodobňuje schôdzku! A národ sa teší.“ Ani nepozrel oknom, čo sa to deje. Len trochu veselším myslením sa obživil a rezkejšie sa prechádzal po svojej komnate. Z chvíľkovej chladnokrvnosti ho však čoskoro vytrhol nový, ešte prenikavejší krik, búchanie, vresk a lomoz. Pozrel z okna na námestie a povážlivo zakrútil bielou hlavou.

Ľudia na námestí mecú a strkajú sa v najväčšom zmätku. Jeden beží cez druhého. Biskupskí i kniežací drábi behajú v tlupách sem a ta. Jadrom čudného obrazu je mládež a v jej prostriedku Jarbod víťazne sa na nosidle z kopíj nad množstvo vypínajúci. Ledva sa mládež dostala k pomostu, už chlapi, zanietení príhodou, schytili hrdinského mládenca na ramená a niesli ho na pomost uprostred pochvalných krikov, pozdravujúcich a vítajúcich mladého Neletyča! Tí, čo sa nemohli dozvedieť, o čo ide, čo urobil Jarbod takého znamenitého, domáhajú sa hodnovernej zvesti. Každý hovorí, čo počul. A jeden počul to, druhý ono. Ale málo bolo takých, ktorí hodnoverne vedeli, čo sa prihodilo.

„Jarbod Neletyč je na pomoste, čujme ho!“ ozvaly sa hlasy.

Víťazný mladoň vyčnieval z mohutných ramien chlapov, čo ho niesli, ako Jarovít zo svojho podstavca! Otec v okne žasol nad hrôzovelebným obrazom.

„Pevné žily máš, chlapče!“ mrmlal si starec pod fúzy, keď videl, ako sú zakotvené nohy jeho syna v dlaniach silných chlapov bez toho, že by sa skláňaly v tú alebo onú stranu! „Pravda je, že jablko ďaleko od stromu nepadá, alebo aký otec, taký i syn! My sme tiež lepšie nerobili; ale toto, to je predsa čosi povážlivého!“ rozväzoval Neletyč, stojac nepohnute v okne a čakajúc, čo sa bude diať. Ale čím viac naslúchal vysvetľovaniu raňajšej udalosti, tým viac žasol a ľakal sa. Jarbod totiž výrečnými ústami líčil príbeh, ktorý sa na svitaní udal na Bodričovci. Keď začal opisovať Jarmilu, prišiel do zápalu a podrobne, v mladom zanietení hovoril o utešenej deve. Nevynechal ani najmenšieho, ani pod ľavým okom sediaceho znamenia. Takže i fúzatí chlapi si utierali svoje bajúzy, nevediac, čomu sa majú väčšmi diviť, či predmetu Jarbodových opisov, či skvelej výrečnosti tohto.

Neletyč odvrátil sa od okna a začal sa prechádzať po komnate. S úžasom zvolal: „Nemožno, nemožno! Kade to, chlapče, viedli dnes bohovia spásy tvoje nohy? Veď je to obraz našej kňahyne Jarmily, ako sa skvela kedysi pri boku Gočalkovom!“ Potom, zalomiac rukami, hodil sa do stolice. Horúce slzy tiekly po lícach jeho. „Ó, nešťastná Onodragovna, kňahyňa naša, kde, v ktorom kúte sveta sa nachádzaš?“ Tu sa mu však v mysli zasa predstavil Jarbod. Vstal a ponáhľal sa k oknu. Díval sa na pomost ešte väčším množstvom ľudu obkolesený. Prenikavá a búrlivá reč Jarbodova vzbudila v obecenstve i protivné hlasy. Pliesnič s poviazanou hlavou a postískaným hrtanom, Stolbec s preťatou rukou, kniežací a biskupskí drábi s rozštiepenými hlavami a Kvasnec s brblavými poznámkami búrili všemožne oproti Jarbodovi Neletyčovi a vysvetľovali udalosť po svojom. Desiatlici a drábi sháňali pomoc, činiac pritom nekonečný krik a lomoz. Ale ani bodrickí parobci neboli leniví a mocne sa vynasnažovali osláviť svojho súdruha. Tamtí ukazovali na ranených desiatlikov a pochopov, viniac Jarboda z obrany pohanstva, títo zasa vychvaľovali hrdinstvo junákovo v obrane nevinných, pri pobožnom skutku znepokojovaných Bodričaniek. Z kresťanstva desiatlikov robili si nahlas posmech, vykrikujúc „vkrivolsa, vkrivolsa“.^[3]

„Dolu s pohanom,“ ozval sa hlas mohutného chlapiska, stotníka kniežacej stráže, ktorý si asi s tridsiatimi drábmi kliesnil cestu prostriedkom rozkvaseného ľudu a pretláčal sa k pomostu. Všetok ľud, vyjmúc žien, ozbrojený, rozstúpil sa na dve nesmieriteľné strany. S oboch strán pokrikovali na seba patriční poburovatelia. Štrngot zbrane, výskot ranených, hulákanie sberby, behanie, stisk, slovom obraz hrôzyplný videl pred sebou starý Neletyč. Krv jeho tuhla úžasom, takže i keby chcel, nemohol sa oddialiť od obloka. Vtom sa nanovo zjavila dômyselnosť jeho syna. Stojac stále na pleciach chlapov, zdal sa vzbúrenému obecenstvu naozaj ako nejaká nadzemská bytnosť. Naraz zajačí zpomedzi jeho prstov, do úst vložených, prenikavý hvizd. Až zaľahlo v ušiach všetkých bližších. Okamžite nastalo utíšenie. Toto použil Jarbod a hovoril:

„Udatní Bodrici! Nechajte teraz zbraň na pokoji! Veď ju azda čoskoro budeme môcť lepšie užívať. A týchto drábovských hrdinov sa neľakajte, na tých budú onedlho dosť dobré i korbáče. Chcem vás poprosiť, aby ste nástojili na dnešnej schôdzke, že ma nemajú súdiť tí kniežací kresťania za moju dnešnú obranu žien, ktoré sa modlily k našim národným bohom. Lebo tí by ma ľahko odsúdili do čiernej komory, ako sa to už stalo mnohým statočným chlapom, ba — ó večná hanba — i ženám bodrickým. Poddávam sa národnej schôdzke, tá nech ma súdi po starootcovskom zákone! Štyria ozbrojení chlapi šli proti starene a útlemu dievčaťu a chceli ich hodiť do Travny preto, že obetovaly našej Žive, ktorú nám zradne z Bodričovca odňali. Mne pomáhal Jarovít, pomôže i nám všetkým, ak sa budeme o jeho česť po chlapsky starať!“

„Sláva Jarbodovi!“

„To je Jarovítov posol!“

„Nech rozhodne schôdzka, veď sa nahľadíme, kto bude chcieť stíhať nášho Jarboda!“

A takéto výkriky rozviazaly ústa ľudu. Protivníci naľakane čušali. Starý Neletyč, stojac v okne, nemohol odvrátiť oka od svojho Jarboda. Bolo mu síce zo srdca ľúto, že ihneď nešiel dolu a nevytrhol svojho syna z nebezpečenstva, ale zasa sám sebe sa vyhováral: „Ký bes vedel, čo z toho všetkého vyrastie? Zatvrdilý znáchor z Neletyča! I my sme mávali za mladi všelijaké dobrodružstvá, ale toto… čosi takého ani ja nemám v pamäti! A keby už aspoň nebol zabŕdol do tých kresťanských sudcov, lebo z toho zasa bude právo, to sa majú zas navážiť slov v kontyne. Hlúpe chlapčisko, ani to ešte nevie, že podľa starootcovských zákonov nesúdievaly viny a priestupky schôdzky, ale starejší a kmeťovia. Hm, hm, čo tu robiť?“ Tak dumal Neletyč, stojac vždy ešte v okne. Naraz sa však obráti a začne sa chvatne obliekať. Nevdojak podíval sa na druhú stranu námestia a zbadal, že konca kontýnskej ulice stojí kniežacia družina s Gottšalkom na čele. Zdá sa, že nik z davu ju nepozoroval; všetci načúvajú napnute slovám Jarbodovým.

A vskutku. Knieža priletelo cvalom na čele svojej družiny práve v tej chvíli, keď Jarbod zapískal na prstoch a strhol pozornosť davu na seba. Zprvoti nechápal Gottšalk ničoho. Vrhol prvý svoj pohľad na nádherný, hrdo sa pnúci Neletyčovec a jeho oči padly ihneď na starého Neletyča. Zdalo sa mu, že Neletyč sa usmieva, ako by posmeľoval kohosi. Zamračil sa a uprel zraky na mladého rečníka, vysoko nad stlačený ľud sa vypínajúceho zo svojho živého rečnišťa. Tichosť, s ktorou ho obecenstvo počúvalo, zarazila ešte väčšmi knieža. Vysoká postava Gottšalkova natiahla sa zvedavo na sivom, ohnivom koni. Kôň, chtiac ešte vyššie zdvihnúť svojho pána, spínal sa na zadné nohy a erdžal veselobujne. Po pravom boku kniežaťa šli obaja biskupi, rárožský a stargradský, na čiernych, bujných paripách. Obaja sa úzkostlivo obzerali na všetky strany. Gottšalk vypočul síce pokojne, ale so zimničnou hrôzou zvučné a všetok odpor srážajúce slová Jarbodove. Vnútorné pohnutie hnalo mu krv do tváre. A keď znovu zdvihol zrak k Neletyčovi a vždy ho ešte v tom istom postavení spozoroval, striasla ho zima. Len spomienka na jeho kniežaciu moc, ktorá vyleje pomstu na buričov, zdržala ho, že nebodol koňa a, vytiahnuc meč, nerútil sa sám k miestu, s ktorého sa pred jeho tvárou tak hrozne poburoval ľud.

Biskupi mali svojich tlmočníkov. Tí im šeptali do uší, čo počuli a čomu ich páni nerozumeli pre neznalosť ľudového jazyka. Po ľavom boku kniežaťa sedel Pluso ako uliaty vo svojom sedle. Skoro sa nepohol, ani sa neobzeral a predsa, zdalo sa, že rozumel všetkému. Vedľa neho sedel na koni bucľatý Skiold a vyplešťoval malé oči sem i ta, napred i nazad. Krútil svoj tlstý, krátky krk, a predsa ničomu nerozumel, nevedel celkom nič, čo sa deje.

„Tu, hľa, čo máme,“ prehovorilo ustrnuté knieža ticho a po slovansky ku svojmu švagrovi. „Ale zdá sa mi, švagor, že tie malé iskrivé oči tvojho suseda ďalej a lepšie vidia, ako —“

Ešte neskončilo knieža, už Skioldov kôň vklinil sa medzi paripu Plusovu a kniežaciu; bucľatá tvár s hrubou hlavou Skioldovou prestrčila sa medzi oboch a povedala po dánsky Gottšalkovi: „Vidím, že sú veci nie v poriadku; bez tvojho rozkazu, knieža, prihotovil som sa na všetky možné príhody: moji Dáni stoja za Lubicou, či ich azda nebudeme potrebovať?“

Rárožský a stargradský biskup začuli jeho slová a už obkľúčili knieža, odtisnúc Plusa stranou. Tajne si čosi šepotali a rozveselili svoje tváre. O chvíľu ich Skiold opustil a cvalom zaberal kontynskou ulicou.

„Kto vie, čo je vo veci? Knieža moje, nedaj sa schvátiť náruživosťou!“ prosil Pluso, priskočiac zasa ku kniežaťu; staré obyčaje sa navracajú so starým duchom a takéto veci bývaly prv čímsi obyčajným. Jednou múdrou rečou sa zasa upokojí celá táto búrka, len čo sa začne schôdzka.“

„Eh, choď so svojimi chladnokrvnými poznámkami!“ odvrklo nevrlo knieža, „že vraj kto vie, čo je vo veci? Bodrici sa búria, nuž to je! To je vďaka, že som im svolal schôdzku podľa starých obyčají!“ Knieža hodilo nahnevaný pohľad po Plusovi. Ten si mrmlal pod fúzy:

„Hm, stará obyčaj, starý duch, veď som to vždy hovoril; predsa sa nečudujem tomuto malému neporiadku!“

Dánski a saskí vojvodovia a baróni naťahovali sa na svojich paripách, chtiac vidieť nové veci. Pluso sedel chladne vo svojom sedle; bolo mu zo srdca ľúto, vzhľadom na veľkú Gottšalkovu citlivosť, že sa prihodilo čosi neočakávaného, nepríjemného; ale nevidel ešte nič nebezpečného, čo by bolo vyžadovalo dajakých zvláštnych prostriedkov, o ktorých, ako sa mu zdalo, sa už Skiold s biskupmi a kniežaťom bez neho dohovorili.

Medzitým, čo sa toto dialo okolo kniežaťa, spozorovalo už i všetko ostatné obecenstvo jeho prítomnosť a utíšilo sa, preukazujúc tu a tam úctu k nemu. To, zdalo sa, príjemne účinkovalo na rozdráždenú myseľ Gottšalkovu. Zmiernil sa trochu, ale predsa prísnym, trochu trasľavým hlasom rozkázal:

„Dolu s tým chlapcom, pomost je nie pre takých buričov!“

„Dobde, dobde, budič je Jadbod, budič budičský, dolu s budičom,“ vykríkol v tlupe desiatlikov stojaci Kvasnec. Ostatní desiatlici revali za ním, opätujúc jeho výkriky. Okolo kniežaťa shromaždilo sa čoskoro všetko, čo sa klonilo k novému veku a z tých alebo iných príčin nadržovalo kniežaťu.

Na rozkaz kniežaťa onen stotník, čo sa už raz bol rozbehol za Jarbodom, vymrštil sa náhlivo ako tiger aj s dvoma ešte drábmi na pomost a už-už mal Jarboda vo svojich rukách. Vtom sa mu však sto prekážok vrhlo do cesty. Jarbod bol obkolesený svojimi, a ledva sa drábi opovážili na pomost, už ich nebolo vidieť: ako snopy mlatci, tak ich mládež okolo Jarboda rozsekala šabľami a kyjmi.

„Kto sa opovážil vyliať krv mojich sluhov?“ rozkríkol sa Gottšalk a bodnúc koňa, vrhol sa medzi ľud, husto ho obstavší. Kniežacia družina poberala sa dlhým radom za ním prostriedkom rozrazeného ľudu. Ľud sa zľakol svojho skutku, mládež začala sa klátiť. Gottšalk s vytiahnutým mečom, hrdo sa na koni vypínajúc a obtočený družinou, drábmi a desiatlikmi, rozkazoval s odvahou a čo chvíľa stal sa pánom osudnej chvíle. Jarboda odzbrojili a doviedli pred knieža.

„Ty si teda Neletyč?“ spýtal sa ho Gottšalk.

Jarbod bez všetkého strachu povedal celé svoje meno.

„Ha! hadie plemeno pohanstva najzarytejšieho v Bodriciach; videl som, videl i tvojho otca, ako ťa zo svojho okna pobádal k buričstvu! Tak sa mi vy dvaja budete stavať do cesty? Pri pekla čiernej moci, do čiernej komory s buričom!“

„Jasné knieža! Neletyčovci nie sú hadie plemeno!“ Starý Neletyč, v krásne prámovanom kontuši, vo vysokej čiapke s orlím perom, v žltých nízkych čižmách, so širokou šabľou zjavil sa pred Gottšalkom v úplnej dôstojnosti znatného. Už bol i Jarbod otváral ústa, aby odpovedal kniežaťu na urážku rodu Neletyčovcov, ale v onom veku mlčali ešte synovia v prítomnosti otcov; zadržal teda prúd, ktorý hrozil preraziť si cestu ústami.

„Ako vravím, jasné knieža, a vravím to na starú česť rodu Neletyčovcov, my nie sme hadie plemeno. Náš znatný rod sídli oddávna na Labe i v Bodriciach a nikto z nás neprehral si čestné meno znatného. Ale čo na tom; česť znatných my nemáme ani od teba ani od seba, tú nám dal národ náš a nikto nám ju nevezme, pokiaľ budeme národu svojmu verní. Ale knieža, ver statočnému bodrickému znatnému, keď ti hovorí pri mene Triglavovom, na pomstu Perúna, že neviem, čo sa dnes stalo a na vine svojho syna — ak sa vina dokáže — ani na zásluhe — ak si akúkoľvek mečom dobyl — nemám nijakého podielu ani spoluvedomia.“ Tak neohrozene, hľadiac v tvár kniežaťa, hovoril Neletyč.

„Videl som ťa stáť pri okne,“ odvetilo knieža napochytro. „A tak je Triglav i Perún bohom, ako pravdu vravíš, že nemáš podielu na synáčkovom zločinstve!“

„Tak je, ako hovoríš, mocné knieža! Tak je Perún i Triglav naším bohom, ako vravím pravdu. Tak je, tak! Moje svedectvo potvrdzuješ sám; len zostaň pri svojom výroku, ja zostanem pri svojom. O synovej vine či zásluhe neviem viac ako ty!“

„Neletyč je spravodlivý človek,“ kričaly hlasy z námestia, pomosta i v samej blízkosti kniežaťa.

Iný hlas zvolal: „Čujete? Knieža vyznáva Triglava a Perúna!“

Tak sa miatly pochopy o podstate toho, čo povedalo knieža Neletyčovi a Neletyč kniežaťu. Povstal z toho zmätok. Jedni sa tešili, že Gottšalk zasa vyznáva národnú modloslužbu, druhí, dobre vediac, čo si majú myslieť, kričali na slávu Neletyčovcom, tretí oslavovali knieža. Kvasnec, keď počul, čo sa deje, brblal poskakujúc: „Dobde, i tak dobde, vedu dobde, že knieža naše vyznáva zasa Tdiglava a Pedúna, budeme zasa všetci jednakí a tak obdadíme i Tdiglava i Pedúna i Živu i Jadovíta pdoti Nemcom, hahaha!“

Medzitým doviedli ku kniežaťu Pliesniča a Stolbca, a za nimi vliekli sa aj iní poranení, kričiac o pomstu pohanom. Knieža sa dopytovalo na pohanské modloslužobnice, o ktorých desiatlici rozprávali ako o vinníkoch dnešnej rozopre, ale nikto nevedel povedať o nich ani najmenšej zvesti. Doviedli i Kvasneca, lebo sa chvastal, že aj on bol pri tom. Ale ten sa odvolával zasa na Jaroša, brblajúc: „Jadoš by mal vedieť najlepšie o všetkom, jeho som ja sám postavil na stdáž, aby dával pozod, kým my dovedieme pomoc! My sme pomoc doviedli, a Jadoša Jadošského už nebolo na Boddičovci! Nuž ale nechajte to už, pán knieža, všetko tak, už je všetko dobde, budeme sa biť za Tdiglava i Pedúna spolu s vašou kniežacou milosťou!“ Z toho, pravda, nemohlo zmúdrieť ani knieža, ani nik druhý; všetka zodpovednosť ležala na Jarbodovi Neletyčovi! Jeho obviňovali nielen desiatlici, ale aj sám sa najväčšmi obvinil svojou búrlivou rečou. Či potrebovali viac dôkazov? Ale kniežaťu, zdalo sa, šlo veľmi o poznanie modloslužobníc.

„Začať schôdzku,“ zvolalo naposledy knieža a súčasne rozkázalo pokynom, aby odviedli Jarboda. Starý Neletyč proboval ešte vyslobodiť svojho syna. Ale nadarmo. Odstrčený drábmi, pokarhaný nepriaznivým pohľadom kniežaťa, musel strpieť, aby ho kniežací zbrojnoši a drábi odvliekli. Knieža soskočilo s koňa a pošlo k povýšenému, purpurovými kobercami pokrytému prestolu, ktorý bol preň upravený vedľa pomosta.

Jeho družina odovzdala kone paholkom a zaujala miesta okolo trónu. S druhej strany pomosta sedeli vyslanci rozličných miest, dedín a iných susedných kmeňov. Pomost preplnený bol starejšími, vladykmi, kmeťmi. Pohyblivým zábradlím bolo oddelené poslúchajúce obecenstvo, ktoré sa chovalo veľmi úctivo a ochotne proti tým, čo zavádzali poriadok.

Medzi začiatkom schôdzky a koncom opísaného výjavu nastalo tajomné ticho. Nepokojné živly, mladá chasa a nadšení priatelia Neletyčovi, ako aj zvedavý ľud, ktorého väčšmi zaujímal Jarbodov osud ako schôdzka, pobrali sa preč, sprevádzajúc stráž, čo odvádzala hrdinu dňa. Temer všetkými z námestia vedúcimi ulicami hrnuly sa prúdy ľudu. Jarboda viedli na Bodričovec, predbežne do starej kontyny.

Gottšalk sa zdvihol so svojho prestola a pretrhol tichosť oslovením shromaždeného národa: „Vitajte mi, slávna znať, starejší a národ bodrický! Vitajte mi i vy, slávni vladykovia, kmeťovia a vyslanci, čo ste prišli z odľahlých krajov a zemí Slávie!“

Na tieto úvodné slová zdvihla sa kresťanská znať a kniežacia družina so svojich miest okolo prestola a jednými ústami hlučné „sláva kniežaťu“ po tri razy vyvolala. Starejší a kmeťovia, sediaci na protivnej stone, čupeli so svesenými hlavami; v národe volaly Gottšalkovi na slávu len osamotené hlasy. Knieža meralo ostrým zrakom shromaždený ľud; po utíšení sa ruchu pokračovalo vo svojej reči:

„Boh náš trojjediný, Hospodin zástupov pomáhal nám posiaľ. On dáva víťazstvo, a koho sa on ujme, ten stojí pevne. Rána a kmene zapieňanské pokorené sú zbraňou našou a našich spojencov. Bodrici majú v Dánoch verných spojencov a mojím úsilím vyrástli nám priatelia a spojenci z vražedných nepriateľov Sasíkov. Vo vnútri i navonok máme tie najkrajšie výhľady na zdarilý rozkvet národa. Evanjelium Pánovo nachádza v Bodriciach so dňa na deň menej odporcov a dá Nebeský Pán, že čoskoro padnú i posledné pozostatky pohanskej modloslužby. Potom budeme môcť s tým väčším osohom šíriť spasiteľnú vieru kresťanskú na sever a východ a oblažovať bratov svojich, dosiaľ ešte vo tmách pohanstva trčiacich. Tak staneme sa duchovnými dobrodincami svojich bratov za Odrou. Bludy žrecov arkonských sa zamedzia a celý slovanský sever bude osvietený požehnaným svetlom viery v Jezu Krista. Onedlho bude žiariť kríž Kristov s výšin arkonských a Kyrie eleison sa bude spievať a ozývať od Labe až po Vislu, čoho daj sa nám, Bože kresťanov, čo najskôr dočkať! — — Slávna znať, starejší a národ! Buďte mi nápomocní v tomto veľkom diele; sám Boh bude naše dielo korunovať požehnaním. Zakladajme spoločne a ochotne kláštory, kostoly, fary, prepoštstvá a biskupstvá na všetky strany. Syn nášho národa okrašľuje už jednu z najkrajších arcibiskupských stolíc kresťanského sveta: je to našinec Vojtech brémsky. K tomuto sa skloňme, ako ku bratovi svojmu, všetci. Zo svätých jeho rúk prijmime požehnanie. On bude pastierom ovečiek slovanských a spojí nás všetkých v jednom stáde. Tu stoja pred vami mužovia boží, biskup rárožský a stargradský, oni vás poučia lepšie a dokonalejšie o tom, čo vám treba vedieť z veľkých, áno najväčších vecí nášho národa. Oni iste vykonajú u arcibiskupského stolca nášho Vojtecha, že sa nás ujme, navštívi nás a vradí nás do nového sveta, povstávajúceho v jeho jasnej mysli a veľkom duchu. Dobre potom bude bodrickej zemi. Táto schôdzka položí si najkrajšiu pamiatku aspoň na tisícročie tým, že ustanoví dnes všeobecný krst národa bodrického a s ním spojených susedných kmeňov. Spevci budú oslavovať v piesňach našu Travnu ako Jordán tohto slovanského severu. Národy kresťanské, ktoré nás dosiaľ nenávidely pre hrubú modloslužbu, ktorej sme boli oddaní, vojdú s nami v mocné a šťastné spolky: a tak národy na zemi, anjeli a Matka Božia v nebi budú sa nad tým radovať!“

Gottšalk bol rečník, krása jeho postavy, pravda, ktorou boly rozohnené jeho prsia, pomáhaly mu. Na slová, s ohňom a zanietením prednesené, zdvihla sa kresťanská znať a celá jeho družina a prijímala s hlučnou pochvalou výroky a želania výrečného kniežaťa. Biskupi, sopnúc ruky k modleniu, začali spievať ambroziánsky chválospev „Te Deum laudamus!“ Prenikavý tento obrad nemal, pravda, žiadúci výsledok u národa na tie dojmy nepripraveného. Shromaždený ľud si väčšinou robil posmešky zo spevu, ktorému nerozumel.

Oči všetkých pozorovaly však biskupa rárožského Jána, ktorý pozdvihnúc sa s miesta, začal hovoriť k národu. Nastalo čarovné ticho, lebo každý chcel počuť hlas božieho muža, ako ho bolo nazvalo knieža. Jeho slová znely ako zvon a prenášaly sa s miesta na miesto, z ucha do ucha, ale nikto im nerozumel. Biskup Ján hovoril latinským jazykom slovanskému národu. Biskupský tajomník tlmočil, pravda, za každým oddielom biskupovej reči obsah prednesených náuk, bola to reč plná právd viery kresťanskej: ale prešla bez želaného výsledku. Všetko to bolo cudzie národu v starodávnej modloslužbe vychovanému. Po biskupovej reči nastalo ticho. Ľud sa obzeral po sbore starejších, ktorí však len dumali, majúc svesené hlavy a uvažujúc o prednesených rečiach i náukách. Na Neletyčovi zostalo visieť najviac pohľadov. Ale z jeho očí ronily sa hojné slzy po lícach; i on čušal s čušiacimi. Tlkot sŕdc, tamtých radostný, týchto úzkostlivý, bol jediným prejavom trápnej chvíle.

Vtom zašumí nepokojné hýbanie, šepot, vstávanie s miest. Zo susedstva Neletyčovho zdvihol sa vážny starec a bral sa k pomostu. Zjavil sa už na schodoch, čo viedly na pomost, a tu sa pokojne obzrel na žasnúce množstvo. Potom, nakrátko sa svítajúc s chlapmi nablízku, vystúpil na pomostové rečnište.

„Vladiboj Morič,“ ozvaly sa hlasy v stoliciach starešinov. Starý Noletyč sa zamračil a povedal mrzute svojmu susedovi: „No, to je tiež dobré! Vietnici idú napred, keď my Bodrici čušíme. Nuž tak je veru po nás, to je najlepšia cesta k našej záhube. Tí, čo predali Nemcom naše hranice, budú u nás vývodiť. Vedel Gočalko, čo robí, keď zavolal Vietnikov do Lubice!“

„A to je Morič z Vietnikov?“ opýtal sa starejší bodrický, ku ktorému sa Neletyč obrátil so svojou poznámkou.

„Pravdaže,“ odpovedal Neletyč, utierajúc si zaslzenú tvár; verejné veci vyhnaly mu z mysle žalostné myšlienky o osud jeho syna. „Ten istý, čo býval taký búrlivý obranca našich vecí na Labe. Jediná jeho chyba bola, že rád žil dobrodružným a ľahkomyseľným spôsobom, ináč mával vždy hlavu, srdce i meč na pravom mieste. Len roztopašný život, veľké potreby ho azda zviedly — tiež sa pokrstil a teraz prišiel akiste, aby nás spriatelil s Vojtechom a pomáhal Gottšalkovi nivočiť našich národných bohov!“

„No škoda, že som ja nevystúpil prvej,“ vravel starejší, škrabajúc sa za uchom. A vtom už aj zaznel mocný chlapský hlas, nárečím trochu odchodným od bodrického, ale všetkým srozumiteľným.

„Donášam vám, bratia, pozdrav od Labe,“ tak začal Morič. Ale jeho pozdrav stretol sa s nevďačnými ušami.

„Mohol si i doma zostať!“ riekol ktosi polohlasne.

„Pekní ste vy, Vietnici, strážcovia Labe,“ poznamenal iný hlasnejšie.

„Ešte aj ponemčení Vietnici sa pokladajú za našich bratov?“ šomral tretí.

Slovom, strhol sa nepokojný šum, ako keď sa vyleje vedro vody na kopu nehaseného vápna. Otázky a odpovede sa striedaly a všetky sa vzťahovaly na Moričovu osobu. Rečník to spozoroval; prestal teda, kým sa poslucháčstvo vyvravelo a len potom pokračoval svojím chlapsky mocným hlasom:

„Čudné je to trochu bodrickým bratom, že prvý ide na bodrický pomost Vietinec, odpadlík od slovanských bohov domácich? Ale nečudujte sa len mne. Radšej sa čudujte svojim starejším, vladykom a kmeťom, že čušia na takéto vyzvanie. A najväčšmi sa čudujte svojim znatným, ktorí spievajú! Kyrie eleison!“

Na tieto slová strhol sa krik, pochvala, výskanie, dupot a skákanie. Každý ukazoval svoju radosť, ako práve vedel a ako mu ľahšie prišlo. Biskupi, nerozumejúc reči, nevedeli, čo sa deje, i sháňali sa očami po svojich tlmočníkoch. Knieža zbledlo a upieralo divý pohľad na rečníkovu osobu, ako by ho chcelo odvrátiť od nebezpečného úmyslu. Celá kniežacia družina, najmä pokrstená znať, tŕpla strachom. Všetci starejší dvíhali svoje hlavy a Neletyč, položiac si prst na fúzy, poslúchal, čo bude ďalej.

„Ja som Vietinec,“ vravel Morič, „to vedia mnohí z vás; niektorí ste azda slýchali, že som i ja pokrstený. Nuž tak, veď tak to šlo u nás, ako to začína ísť aj v Bodriciach. Ľudia opúšťajú svoje pre cudzie a nerozumejúc cudziemu, strácajú lásku ku svojmu a zabúdajú na svojich. Ale radím vám, dajte si dobrý pozor pred Nemcami. Nám oni tiež sľubovali hory-doly s krížom a krstom; vzali nám kráľovstvo zemské a vraveli, že dostaneme nebeské. Pozrite len na labské kraje a razom uvidíte, čo rozumejú títo latinsko-nemeckí mnísi pod slovami kráľovstvo nebeské. Kde stával kedysi uprostred slobodného národa Jarovít, Živa, Perún, Radhosť, Svantovít, vzývaný šťastnými Vietnikmi, teraz tam stoja medzi otrokmi a otrhanými žobrákmi bohovia kresťanskí. Slobodná znať Vietnikov sa stala chvostom nemeckých biskupov. Pokojné roviny polabské sú rákošom tulákov a dobrodruhov, valiacich sa z polodivej Germánie do požehnanej Slávie. Namiesto veselých piesní, čo zaznievaly bohom spásy po hájoch, úvratiach a vodách vlasti, ozýva sa teraz zádumčivo nesrozumiteľné Kyrie eleison! Ak si chcete takýto stav kúpiť za svoju slobodu, tak si len skorej zavolajte z Brém toho svojho Vojtecha a on vám skoro naseje semena, že ho ani žať nepostačíte. — Dobre by sa bolo pokrstiť, dobre, o to je pokoj; veľké divy božie stály sa na svete, o ktorých vy neviete; ale čože, keď svätý krst nejde sám, keď s ním idú vždy i nemeckí páni, ktorí, hlásajúc Boha, hneď sa sami stavajú za bohov. Dobre by bolo hľadať krst, ale bez nemeckých pánov!“

Toto zakľúčenie navidomoči ochladilo zanietenú myseľ národa. Tí, čo si prvej pochvaľovali Moriča pri jednotlivých výrokoch, zasekli sa a krútiac hlavami rozmýšľali: „Že vraj dobre by bolo pokrstiť sa? Akože je to s tými následkami kresťanstva?“ Jedni súdili tak, druhí ináč. Tu sa schytí zo znate Dargún Bodrovič, povestný hrdina a rečník, a ponáhľa sa rezkým krokom na pomost. Zápal a pozdravovanie vítalo ho so všetkých strán.

„Slávny národ, jasné knieža Bodricov! Nie je vám tajomstvom, že i ja som bol medzi tými junákmi, ktorí mládenčeka, sirotu Gočalka obklopovali, keď naháňal Nemcov za Labe a prisahal pomstu kresťanom. Idem teda po dlhej predlhej prestávke zasa na pomost, na ktorý by som bol iste prvý vyšiel, lebo pomost je odjakživa moja radosť, keby ma neboly obarily slová toho istého kniežaťa, ktoré sme kedysi obkolesovali a ktoré voľakedy inakšie slová hovorievalo: keby ma nebolo zarazilo Kyrie eleison z úst bodrickej znate sa ozvavšie! Ale posmelilo ma, čo brat Vietnik Morič povedal. Môžem zasa hýbať rozumom a jazykom. Preto vám chcem povedať dobré slovo svojej rady. Že sa zle dialo u nás, odkedy nás knieža bolo opustilo: ktože to nevie? Ale že sa i teraz nedobre deje, ktože odtají? Kostoly, kláštory, prepošstvá a biskupstvá radí nám stavať a zakladať knieža. Hm, keby tu šlo len o tie vozy kamenia, dreva, ktoré sú na to potrebné, ktože by mohol byť proti tomu? Ale tu ide o sotretie všetkých poriadkov a obyčají národných. Veď kniežací drábi ešte len i tie ohne zabraňujú preskakovať bujarej mládeži našej v svätvečer zážinkový. Že vraj je to blud! Ale akýže to môže byť blud, čo sa páči bohom? Že vraj sa má evanjelium od nás na sever i východ šíriť? Čože to značí? Na Ráne je lepšie ako u Vietnikov alebo v Bodriciach, hoc tam ani evanjelium nekázali nemeckí mnísi. Medzi Vietnikmi je už doma to mníšske blahoslavenstvo a, ako brat Morič povedá, iba teraz je tam hojnosť nerestí a trápení národa. Čože dosiaľ u nás vykonali nemeckí blahodarcovia? Máme dosť mníchov, dvaja biskupi sa vozia v šestorke, ale pýtam sa: čo nám doniesli dobrého? Ako u Vietnikov, zaviedli aj u nás podajnice, desiatky a sdierajú ľud o posledné teľa, rinčiac reťazami služby a otroctva. Zlato a striebro naše, ktoré slúžievalo iba na okrasy bohov a rozkošných diev Slávie, obrátili na každodenné peniaze, sú lakomí ako vlčica, keď hľadá korisť štencom i sebe. Toto že je to svetlo? Veď my cítime, že sme národ jednoduchý, nevedomý, v mnohom nedokonalý, a radi by sme sa učili od cudzincov, ale takéhoto svetla chráňte nás bohovia spásy! Ó pozrite, vy bohovia naši, na naše trápenia! Zlato, striebro, bohom brať a kŕmiť ním nanásytné duše: to sa u nás kedysi považovalo za najväčšiu ohavnosť; teraz nás už naučili byť ľahostajnými k tým hriechom. Bili sme sa v čelá, skláňali ľahko kolená svoje iba pred bohmi, teraz oni nútia náš národ klaňať sa mníchom a biskupom. Či nemusí takýto poriadok bodať do najhlbších útrob a urážať každého slobodného Bodrica? A to pekné víťazstvo za Pienou! Len keď to povážime, nájdeme hojnosť príčin rmútiť sa! Pýtam sa: či by bola schôdzka, ktorej u nás jedine patrilo rozhodovať o vojne a pokoji, privolila k tejto národnej samovražde? Nie, nikdy nie! Čomu sa teda tešiť, načo máme byť hrdí po tejto vojne? Dáni a Sasi si môžu štrngať ostrohami; lebo čo krášlilo chrámy bohov, zlato a striebro, perly a diamanty indické, to teraz majú vo svojich nenásytných vreciach. Ale my môžme iba nariekať, že bratia Dolenci, Ratari, Črezpieňani a Ráni, naším kniežaťom a jeho kresťanskými priateľmi rozoštvaní, vraždili sa napospol, až sa stali všetci korisťou Dánov a Sasov, týchto slávených spojencov Bodricov. Ó, len nech zostane bodrická Travna Travnou a židovský Jordán nech si tečie, kade prv tiekol. Ja by som myslel, aby sme len nakrátko takto povedali Nemcom: Keď vás ten latinský boh robí takými šťastnými, tak si len krásne zostaňte v Germánii a dajte nám Bodricom pokoj, lebo my sa nechceme učiť po latinsky, aby sme vášho Boha poznali. Nevyžierajte naše dediny v mene toho svojho Boha, nevysávajte naše hrady, nezbíjajte zo zlata naše chrámy, neobzerajte sa, podľa vlastného svedectva, za bludárskymi modloslužobníkmi bodrickými, ne —“

Dargún Bodrovič, rozpálený v tvári, chcel ešte ďalej počítať nedobizne, čo Nemci do Bodríc doniesli, keď ho ľud, slovami jeho rozbúrený, pretrhol pochvalou. Už ani sám svojho hlasu nepočul; starejší sa všetci zdvihli so svojich miest ma znak súhlasu a národ tlieskal a kričal na chválu. Čiapky na kyjoch a kopijach nastrčené triasly sa vo vzduchu a dokazovaly, ako je ešte hlboko pohanstvo zakorenené v ľude.

„My svojich bohov neopustíme, my stojíme pri tebe, Dargún Bodrovič, von s Nemcami a mníchmi z Bodríc,“ také a podobné výkriky šly z národa. Starý Neletyč, zdvihnúc sa so svojho miesta, šiel okázale v ústrety Bodrovičovi na pomost a stisol mu ruku. Chlapi starí s mladými sa objímali. Iní sa blížili k pomostu, chtiac sa dostať na rečnište. Kresťanská znať bledla, kniežacia družina obstupovala knieža, hotujúc sa na obranu. Vtom, práve v najpríhodnejží čas, prigalopoval na námestie Skiold. Skočil s koňa, hnal sa ku kniežaťu a prehovoril s ním niekoľko krátkych slov. Gottšalk zbledol. Skiold, obrátiac sa, hľadel po miestach starešinov, ako by hľadal niekoho. Oko jeho zastavilo sa na Neletyčovi. Ten ešte vždy stál s Bodrovičom a dôverne sa s ním shováral. „Dobre, že si ma dočkal,“ riekol nazlostený Skiold po dánsky. „Berte ho a veďte na starú kontynu,“ velil drábom, ukazujúc na Neletyča.

Sopár pohotových drábov lapilo Neletyča, aby splnilo rozkaz dánskeho vojvodcu. Vzápätí strhla sa ruvačka. Pohyblivé zábradlie bolo v okamihu odstránené, družina sa zdvihla, nastal neopísateľný zmätok. Paholci viedli kone svojim pánom. Kone, žiadostivé behu, erdžaly divo. Každý sa hádzal do sedla. Skiold už sedel vo svojom. Vtom sa strhol úžasný krik: „Dáni, Dáni, zrada!“

S troch strán hrnuly sa dánske koníky a kniežacia pechota na námestie. Ľak a prestrašenie schytilo starejších a ľud. Tu sa zdvihlo pokojne knieža so svojho prestola a pokynulo bielym ručníkom na pokoj. Nastalo ticho. Povýšeným, slávnostným hlasom hovorilo knieža:

„Bodrici milí, hľaďte a viďte, že nemám nijakej viny na tomto smutnom zakončení schôdzky, ktorú som otvoril vám k dobrému. Tam na uliciach lubických tečie krv, na námestí a s pomosta sa verejne hlása vzbura a pohanstvo: v takýchto okolnostiach, ako všetci uznáte, nie je radno schôdzku dokončiť, lebo sa nemožno pokojne radiť o blahu národa. Vy, čo ste moje úmysly tak ohavne zničili…“

Posledné slová kniežaťa utopily sa už v neskrotenom kriku, v lomoze a štrngote zbraní. Ľud na námestí, bližší k hrnúcemu sa vojsku, nemohol sa zdržať, chytil sa zbrane a rozpriadla sa krutá bitka. Ale boj bol krátky; Dáni a Sasíci stali sa pánmi poriadku a námestia. Dargúna Bodroviča, starého Neletyča a Moriča vzali drábi medzi seba a odviedli ich kontynskou ulicou z námestia.

O Jarbodovi, hlavnom pôvodcovi všetkých dnešných zmätkov, nevedel nikto ničoho. Vysvitlo len toľko, že ho mládež chcela vyslobodiť zpomedzi drábov, keď ho viedli do starej kontyny, že ho chceli priviesť vo víťazosláve na námestie kontynské a žiadať zadosťučinenie od schôdzky. Ale Skiold, tušiac čosi, prichystal svojich Dánov, vrhol sa s nimi do mesta a zavčasu prekazil víťazstvo ľudu i mládeže bodrickej. Gottšalkovi, pravda, nemohlo byť nič vítanejšieho, mal v hrsti hlavných vinníkov. Len Jarbod ako by sa bol v tom zmätku do zeme prepadol. Ranení vraveli, že ho sám Skiold prepadol mečom v boji, iní zvestovali, že, súc ranený, padol na ulici, iní tak chceli, že akýsi znatný v bielom plášti ho vyviedol z boja. Slovom, nik nevedel niečo určitého.

Schôdzka sa skončila nešťastne. Gottšalk ako rozzúrený lev opúšťal námestie na čele svojej družiny, obkolesený a odprevádzaný dánskym vojskom na Bodričovec.

Lubica sa obliekla do smútku. Starejší a kmeťovia, poprednejší hostia, lubickí mešťania shromažďujú sa u smutnej starej panej na Neletyčovci. Pani Neletyčová narieka nad osudom manžela i syna. Tešia ju úbohú, nepotešiteľnú a radia sa, čo robiť? Ľud obkolesuje Neletyčovec.

Dáni a Sasi strážia ulice, čo vedú na Bodričovec. Nepúšťajú ta nikoho, iba ak je známy ako kresťan, alebo ak má na čiapke alebo prsiach znamenie kríža. Stará kontyna, sídlo slobody a bezpečné útočište nešťastných, zmenila sa na žalár Bodricov. A sídlo nových vladárov bodrickej zeme na divadlo hlučného posmechu padlej slávy. Tak sa časy menia, tak tento svet beží!

Koniec prvého dielu.