ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V najbližšom susedstve mohutnej Germánie, na nížinách Polabských, neďaleko od valnej Labe, rozložený je Lenčín, mesto a hrad kniežací, stolica nového v týchto stranách života kresťanského, sídlo dvora Gottšalkovho, brána do Slávie pobaltickej vedúca. Lenčín je tak, ako ho v čase povesti našej vidíme, dielo Gottšalkovo. Nádherné budovy, spôsobom slovanského staviteľstva stavané, a čo je nevídané v týchto krajoch: s chrámami, vežami na šír a diaľ sa blýskajúcimi a rozľahlé roviny obživujúcimi, oddeľovaly Lenčín od iných miest tohoto severozápadu slovanského. Uprostred mesta na výšine rozložený bol hrad Gottšalkov, obohnaný múrmi a zákopami, za ktorými sa prestieralo široké predhradie. Vo vnútri množstvo nádherných siení, komnát a chodieb.

Práve v tom čase, keď sa na Arkone zážinky slávily, nachádzame skvelú družinu Gottšalkovu v predsieni, dĺžkou svojou a mnohými výklenkami okien vychýrenej; bola to hlavná dvorana, v ktorej sa čakávalo na kniežací výsluch a kde veselá družina kniežacia čas si krátila, posmievajúc sa pozostatkom národných mravov bodrických. Bol to čas prechodu, ktorý nemal zrelých vodcov, ktorí by mu porozumeli. Víťazi užívali iba práva, ktoré im šťastie dalo do rúk, neobzerajúc sa na základy života, ktoré i pri prechode jedného veku do druhého treba uctiť. Panstvo nového veku nachádzame v tejto dvorane. Aký to rozdiel medzi Lenčínom a Arkonou. Prvý pohľad maľuje nám nekonečný spor, ktorého podstatu tušiť sme mohli na zážinkách arkonských. Panstvo slovanské na Arkone a vojvodcovia, baróni a rytieri franko-dánsko-germánski v Lenčíne sú zástupcami týchto veľkých rozdielov v rúchu i srdciach, v slovách i mravoch. Neskvie sa tu kontuš a vysoká čiapka, nebelasie sa kabanka a nevisí mentieka so širokých ramien slovanských. Vojvodcovia s dlhými rovnými kordmi, s klobúkmi operenými, v rytierskom odení starých Germánov s vyloženými čipkami košieľ cez krátke kabátce, s vysokými čižmami a ostrohami prechádzajú sa po dĺžke dvorany; hrdosť na tvárach osvedčuje skromným, tam prítomným Slovanom, že oni sú víťazi v poslednej vojne za Pienou.

Videli sme žiaľ nad onou neresťou národnou; tu sa nám zjavuje radosť a sebavedomie nad víťazstvom, ako to už býva na svete, že radosť jedných býva vykúpená žiaľom a zármutkom iných. Dáni a Sasi, preslávení v zápieňanských výpravách, chovajú sa v Lenčíne panovite; knieža nedrží na uzde neskromnosť surových víťazov, tým menej zaskakuje im na cestách osobnej cti a vládychtivosti, opustený od starých Bodricov, múdrych županov, chýrnych starešinov, vidí sa byť nútený obkrúžiť sa novými priateľmi. Títo mali zlaté časy na kniežacom dvore v Lenčíne.

Ovocie nerestných vojen za Pienou vždy hojnejšie padalo do lona nešťastného národa; Gottšalk sa práve vrátil zo svojich ciest po krajoch bodrických a svolal radu krajinskú. Bodrici sa zo všetkých strán hrnuli do Lenčína. Zčiastky, aby sa okriali na slnci milosti a prítomnosti kniežacej, zčiastky, aby rozličné svoje záujmy zastúpili osobne u Gottšalka podľa starodávnych obyčají. Sú teda v zámockej dvorane (z ktorej viedly dvere do komnaty Plusovej, kniežacieho švagra a popredného vojvodcu a radcu, čo uvádzal ku kniežaťu tých, ktorým bolo povolené vstúpiť pred knieža) znatní, mešťania i sedliaci bodrickí, každý stav vo zvláštnej skupine. Družina Gottšalkova úprimne nenávidela toto osobné zastupovanie svojich vecí u dvora; ona najradšej len sama držala knieža vo svojich rukách. Preto tiež vedela odstraňovať Bodricov od kniežaťa. Tak bolo i dnes; nie aby boli riekli hlásiacim sa o výsluch, že dnes je zaujaté knieža vecami krajinskými, ale nechali na posmech stáť ľud i znatných vo dvorane, nemajúc vôbec v úmysle pustiť ich pred knieža. Každý novovchádzajúci do dvorany je predmetom výsmechu a žartov dánskych a saských dobrodruhov. Cudzincov uvádza však nádvorník kniežací bez otáľania do komnaty Plusovej, odkiaľ sa potom dostávajú ku kniežaťu.

V okrúhlom výklenku jedného okna stálo viac županov — deričovský, motycký a kučinský — hovoriacich z dlhej chvíle o ľahostajných veciach alebo pozerajúcich, ako si franckí a saskí dvorani Gottšalkovi robia smiechy z príchodzích Bodricov. Ich oči obracaly sa chvíľami potmehúdsky po roztopašných nezbedníkoch. Pozdĺž výklenku sedelo pri stene na dlhej dubovej lavici niekoľko sedliakov bodrických. V tretej skupine boli mešťania lubickí; na druhom konci dvorany v inom výklenku okna stáli mešťania zo Zvánov, oproti ním mešťania illovskí, v najzadnejšom kúte Lubovania s Roztočanmi živo sa shovárali. Na tvárach všetkých odrážala sa mrzutosť a nespokojnosť.

Tieto poriadky znepáčily sa konečne Bodričanom; dobre videli, ako nádvorník púšťa Frankov a Sasov hneď ku Plusovi, kým najznamenitejších Bodricov ponúka, aby si sadli a čakali, z čoho potom rozpustilá družina mala úprimnú radosť. Mnohý nemohol zniesť takúto urážku na domácom hrade a s hnevom v tvári opúšťal dvoranu. Vtom však nádvorník kniežací trafil na svojho.

„Čože ma je po vašich nádvorníkoch, prídverníkoch a komorníkoch,“ ozval sa pri dverách chlapský, mocný hlas akéhosi starého šľachtica bodrického, ktorého chcel nádvorník odpraviť bez vyslyšania, podobne ako ostatných. Všetko na ňom ukazovalo znatného Bodrica. Hlava, hoc trochu naklonená dopredu, niesla sa hrdo na mohutnej šiji; brada krátko strihaná a fúzy pod orličím nosom dodávaly mu mužného a sebavedomého výzoru, odlišujúc ho zároveň od všetkých ostatných, čo boli prítomní vo dvorane. Pri slovách, ktoré sme počuli, narovnal násilne hlavu, takže sa zdala prevažovať nazad ostatné telo.

„Musím byť s kniežaťom.“

Traja baróni, práve okolo neho komnatou veľkými krokmi kráčajúci, sa nahlas rozosmiali: „To je iste nejaký bodrický pohan,“ poznamenal jeden z nich.

„A bezpochyby nejaký znatný; len pozri na tú krivú šabľu, na ten kontuš tigrom prámovaný!“ dokladal posmešne druhý, štrngajúc ostrohami a šramotiac kordom o podlahu.

„Počkajte len,“ vraví tretí, „ako mu odsekne nádvorník! Ten nerobí žarty s takýmito nezdvorilcami, barbarmi. Ó, aký sme my nekonečne zdvorilejší, vzdelanejší národ!“

Nádvorník, vidiac, že sa starý pán azda z nevedomosti rovno do Plusovej komnaty berie, zastúpil mu vľúdne síce, ale rozhodne cestu: „Prosím úctivo, nech si ráči pán sadnúť, tu hľa, alebo hoci tam k pánom županom, jeho jasnosť nemôže teraz prijať nikoho; zasadá v rade krajinskej! Prosím — prosím sadnúť si!“ podával mu stolicu.

Starec, asi šesťdesiatročný, sklonil hlavu, ako by chcel lepšie vyrozumieť, čo si žiada. Keď zvedel, o čo ide, zasa hlavu narovnal, veliké, krvou podbehnuté oči uprel do úlisného nádvorníka a potlačujúc utajený hnev, opýtal sa ho vľúdne:

„Ale či sa mi to sníva, či nie? Či som v Lenčíne?“

„Pravdaže, pane, v Lenčíne, na dvore kniežacom,“ odpovedal s utajeným posmechom nádvorník.

„Naše knieža je Gočalko, či nie?“

„Nie, nijaký Gočalko, knieža bodrický Gottšalk má tu svoj dvor najjasnejší, najslávnejší,“ hovoril s viditeľnou horkosťou nádvorník.

„Eh, Gottšalk, alebo Gočalko, všetko jedno, tamten pre vaše, tento pre naše ústa,“ odsekol znatný Bodric. Potupne zagánil na nádvorníka a prerážal si cestu ku dverám Plusovým, hľadiac si fúzy a reptajúc vzdorne: „Toto sú tie premeny! To mi je pekná novota! Nemôžeš, keď je potreba, ku kniežaťu vojsť pre slezbu cudziu. No, však sa mu nahľadím do fúzov, kto mi bude cestu ku kniežaťu zamedzovať!“ Dostal sa ku dverám Plusovým, otvoril ich a zavrel s hrmotom za sebou; všetci hľadeli jeden na druhého. Nádvorník hroziac päsťou, vravel:

„No nech — tým väčšia bude jeho hanba, keď ho Pluso vyhodí.“ Ostatní cudzí posmeškári skutočne čakali, že sa dvere čoskoro otvoria. Tváre vo dvorane sa vyjasnily a medzi mešťanmi i znatnými strhol sa nepokojný šumot. Ako keď nad krajom, pokrytým hustými mrakmi, ktoré deň v noc premeniť hrozia, naraz v mieste, kde by si to najmenej čakal, slnko nádherne vyskočí a celé okolie skvele ožiari. Lež ako tu, tak i tam, vo dvorane hradnej lenčínskej, nie všetky kúty ľudských sŕdc sa vyjasnily; sedliaci na dlhej dubovej lavici sediaci nezdali sa mať city, ktoré sa v županoch a mešťanoch po smelom čine znatného Bodrica pohly. Oni sa hanbili, hlavy svoje dohromady skladali, potajme si čosi šeptali, bojazlivo vyjasnené tváre znatných a mešťanov skúmajúc. Mala táto udalosť mnoho podobného so stádom oviec, ktoré práve pod holým nebom stoja, keď zrazu hrom zarachotí nad nimi; tu i ovečky razom sa shrnú hlavami svojimi dohromady, s hrôzou čakajúc, čo sa ďalej diať bude.

Z Plusovej komnaty neozval sa hlások. Len pevný krok znatného Bodrica prerážal ticho dvorany. Očakávané vyhodenie z komnaty Plusovej dalo na seba čakať. To bola mravná porážka samopašnej družiny Gottšalkovej.

Znatný Bodric skutočne predrel sa až do siene kniežacej; nenašiel v prázdnej komnate nijakého odporu.

„Pluso, nádvorníci! Čo to za poriadok?“ skríkol sám Gottšalk, sediaci v rade s pánmi, biskupmi a poprednými zo znate bodrickej, vidiac ako znatný Bodric so všetkými odznakmi, ktoré nerád videl na svojom dvore, vstupuje do krajinskej rady. Rárožský biskup Ján, velebná, vysoká postava s plešivou hlavou, zdvihol hlas, merajúc ostro smelca: „Aká to opovážlivosť, ako mohol tento pán vstúpiť do radnej siene?“

„Ba tá nezdvorilosť len pohana hodná!“ dodával sused jeho, biskup stargradský, ktorého Gottšalk nedávno odprevadil medzi Vagrov.

„Rozkáž, najjasnejšie knieža, nech vyplním ja povinnosť, ktorú švagor a jeho nádvorník zanedbali,“ lapajúc sa meča zvolal Skiold, hlavný vodca dánskej výpravy za Pienou, a hľadel tázavými zrakmi na knieža.

„No len vy, cudzí páni, dovoľte kniežaťu samotnému vybaviť vec; vaše dánsko-nemecké zvyky a obyčaje si nechajte pre seba. My sme takto chodievali kedysi k našim kniežatám. Až sa knieža Gočalko rozhľadí, uverí, že pravdu hovorím, ako som vždy hovorieval. Hlas cudzincov vo veciach národa je vždy hlas sipľavý a zachrípnutý. Nenazdávajte sa, že som ja Bodric od včerajška, ako mnohí z vás; ja som Onogradovi oči zatláčal, ja som rástol s tými hrdinami, ktorí Gočalka-mládenčeka a sirotu na kopijach posadili na prestol bodrický; ja som pomstil smrť otca jeho Pribigneva, ktorého Sasíci zavraždili, a prisahám, vy mi nezabránite, aby som hovoril sám a sám so svojím kniežaťom! Nepotrebujem vášho prostredníctva — vy by ste všetci zlí tlmočníci boli medzi nami. Gočalko je Bodric a ja tiež: dobre si porozumieme, Nemci, bez vášho tlmočenia!“

Nepretržitým prúdom tiekly tieto slová z úst starca, zanieteného spomienkami, bez ohľadu na osoby, proti ktorým navidomoči svedčily; postava jeho nadobúdala čoraz väčšej veleby; všetko, čo hovoril, z hlbín duše pochádzalo a samým životom dýchalo. Nik z prítomných pánov sa neopovážil zamiešať mu do reči, ktorá všetko ako prúd uchvacovala. Knieža samo, čím viac počulo, tým väčšmi na duši i tele tŕplo; úžas, tajný strach sa ho zmocňoval. Pripomínané osoby a dôležitosti veľmi sa dotýkaly srdca a pamäti jeho. Gočalkova vysoká, štíhla, strunistá postava zdvihla sa razom so stolice kniežacej. Pokynúc rukou znatnému Bodricovi, zval ho do susednej komnaty.

Tu sa postavilo knieža proti znatnému Bodricovi v celej svojej dôstojnosti, ktorú ešte zvyšovala osobná Gottšalkova vznešenosť a junácka krása. Mečislavovec tento zdedil po dedovi svojom výšku postavy a strunitosť svalov tela, po matke zasa, princeznej to dánskej, vysoké čelo a čierne ako žúžoľ oči, ktoré sa z hustých obŕv hrdým ohňom sebavedomej hodnosti blýskaly. Okrúhle líca dodávaly mu naproti tomu zvláštnej krásy a milého výzoru. Tak tu stál prísne a dôstojne, starca ostrými zrakmi merajúc, takže tomuto akási tesklivosť srdce zaujímať začala.

„Hovor, Rozmocký! Čo ťa vedie ku mne? Čože ťa pohlo ku kroku, ktorým si prevrátil všetky na dvore mojom prijaté zvyky? Vyslov sa nakrátko; na hlave mojej ležia nesmierne starosti a mnohé veci čakajú na mňa!“

Pokiaľ delila oboch tichosť, cítil Rozmocký, že stojí pred vznešeným panovníkom svojím a čo cez myseľ jeho v tej chvíli letelo, bolo akési vedomie podrobenosti; náhle však ústa otvoril Gottšalk a známy hlas predral sa k ušiam dávneho známeho, tu sa zobudila aj v starom Bodricovi stará hrdosť; na jedno slovo kniežaťa sto slov mu lietalo po mysli, ako keď voda v kotle vrieť začína: ledva bublinka sa vznesie na povrch, už celý kotol šumotí a vrie a vedro vody vzbúreným morom sa zdá byť. Rozmocký sa narovnal a pevným hlasom odpovedal:

„Jasné knieža! I mňa vedú k tebe veľmi mnohé veci, národné, ale akiste aj to sú národné veci, čo tam; v predsieni hrdzavejú k radostnému posmechu Dánov a Frankov a k hanebnému poníženiu tvojho národa!“

Gottšalk zbledol a triasol sa na celom tele. „Ty si mi prišiel robiť výčitky?“ spýtal sa, hľadiac na Rozmockého hasnúcou žiarou oka svojho.

„Odstav, knieža, od pŕs drahej matky zeme tieto roty vlastiškodných, blahožerných, mierokazných cudzincov! Prosím ťa v mene Bodricov, kvíliacich po hradoch svojich v cudzine, na ktorých prestole sedíš, prosím ťa, zažeň od seba cudzincov!“ odhodlane a smelo vyriekol Rozmocký názor národa svojho i svoj a meral krivými očami knieža.

Gottšalk sa síce trochu upokojil a spamätal, po chvíli pýtal sa však s tvárou zamračenou: „Rozmocký, ty si ešte pohan?“

„Ja som bol s tebou, knieža, pohanom,“ odvetil chladne Rozmocký; nezabudol si azda ešte, čo som robil v službe vlasti pre teba a bohov nám obom vlastných; v tejto chvíli stojí pred tebou možno lepší kresťan, ako si sám. Odpusť, knieža, hovorím „možno lepší“, lebo nazdávam sa, že ty svoje kresťanstvo nevieš spojiť s láskou k národu. Ak je tak, nájdeš vo mne naozaj lepšieho kresťana, ako si sám: lebo ja pri svojom kresťanstve nevyšklbúvam zo srdca svojho národ a zem svätú. Táto mať naša drahá, zem Bodricov, ma k tebe posiela: naše župy, hrady, mestá, dediny kričia úpenlivo, volajú krikom nebo prerážajúcim k prestolu tvojmu: odstav od pŕs matky tie krvilačné pijavice!“

„Ty a kresťan? Zatajené pohanstvo hovorí z teba, keď opakuješ slová nenapraviteľných pohanov!“ odpovedal chladne Gottšalk.

„Zem táto,“ chytro prebral reč Rozmocký, „široká a ľud na nej, Izrael i pohania, Kristom Ježišom, pánom naším vykúpení sú krvou baránkovou; a čo s vlasťou našou bodrickou, s pohanmi mena slovanského urobili tvoji mnísi a biskupi? Slobodný ľud, k všetkému dobrému naklonený — stal sa podlým otrokom, bohatý žobrákom, nevinne veselý ohavným cudzoložníkom! Či je to vaše kresťanstvo, Nemci, Frankovia, Dáni, počuť rinčiace reťaze otroctva, počuť krik biednych; vidieť ľud kedysi kvitnúci — teraz v handrách odený, vidieť vlasť svoju v rukách samozvancov a dobrodruhov? Odpovedaj, knieža — keď pochybuješ o mojom kresťanstve!“

Rozmocký ako apoštol stál tu pred ustrnutým kniežaťom, ktoré sa dlho nemohlo spamätať a nevedelo dať odpoveď na pravdivé líčenie starcovo.

„Len pohanskí Bodrici, nespokojní s novotami mojimi, ktoré predsa uznáš za potrebné, vidia tak kalne zem bodrickú a ty ich slová prednášaš, lebo oni sami utekajú odo mňa! Pozri na väčšinu znati; skúmaj stav „desiatlikov“, pozri na kvitnúce mestá, či sa kedy mali lepšie Bodrici?“

„Pravda,“ poznamenal Rozmocký, „sluhovia tvoji a biskupi, drábi a krčmári vaši majú sa lepšie, znať zasa väčšinou opičí sa za tvojím dvorom a mrhá na márne rozkoše majetky otcovské; naoko sa zdá byť v najväčšom kvete jej gazdovstvo. Pozri však bližšie a nájdeš, že horšie stoja veci od jej krstu ako do krstu. Tam teda vedie kresťanstvo, že najzdravší národ sa stáva bohapustým, telesným? Nazdávaš sa, že znať prijíma krst a ľud mu odporuje? Biskupi z „podajníc“, „biskupíc“, „desiatkov“, „kláštorníc“, a ako sa ešte volajú tie mená útlakov a daní tvojich apoštolov kresťanstva, vozia sa v šestorke po mestách a hradoch, a slovo božie im je cudzie a neznáme. Kedy, kde, ktorý tvoj biskup cestoval medzi národom a vykladal ľudu veľké divy božie? Títo a takí, hľa, sú pastieri, ktorým sa sveruje stádo ľudu slovanského. Týchto pastierov, strihajúcich iba stádo svoje, ty knieža kresťanské, mečom svojím zakrývaš, štítiš, chrániš — a tak ich vinu spolu na seba uvaľuješ! Ha! Bože trojjediný! Tam vojny vedia tvoji biskupi rozpaľovať, bratov huckať, v radách zemských zasadať, jazdiť, hrať, drevcia lámať, ale Krista ukrižovaného kázať sa im nechce. Ľud však pri tom všetkom — má krst prijímať! Áno, znať prijíma krst, vravíš, a dobre sa má; dobre sa má, preto prijíma krst, aby touto cestou mohla lepšie hýriť a majetky mrhať. Ľud však neprijíma krst, lebo mu ho nezvestujú tí tvoji apoštoli, ale sdierajú s neho podajnice, desiatky. A proti takémuto krstu sa musí spierať Bodric, na iné, blaženejšie časy zvyknutý.“

Gottšalk sa hlboko zamyslel. Pomer jeho k Rozmockému ako kniežaťa k poddanému v tú chvíľu mizol a ostrosť tratil.

„Či sú nie spokojní Bodrici s pomermi krajiny našej k susedom? Či sú nie spokojní s naším víťazstvom za Pienou? Kedy bola taká mocná krajina Bodricov, ako práve teraz?“

„Že Dáni a Sasi odrali Luticov, poplienili Ránu, olúpili Arkonu, ktorá všetkým Slovanom slúžievala v časoch plných nebezpečenstva, to všetko sa má páčiť Slovanom bodrickým? Že sa snemy nekonajú, že vladykovia, kmeťovia, starešinovia žúp, hradov, miest, dedín našich sa potupujú, kontyny národné váľajú alebo zavierajú, bohoslužba starobylá prevracia bez vyučovania novej viery rozkošných náuk, že sa nám susedné kmene, kresťanskí Česi a Poľani tak ako pohanskí Ráni, Pomorani a iní, smejú a nás preklínajú? To sa má páčiť Bodricom, keď…“

„Dosť, človeče,“ duplo nohou knieža a kričalo na Rozmockého; „nemysli si, že je nevyvážiteľná moja trpezlivosť, ani sa nenazdávaj, že stojíš na nejakej krikom a neporiadkom povestnej národnej schôdzke bodrickej! A arkonskú pokladnicu najmenej pripomínaj! Je nad všetku pochybnosť dokázané, že tam je sídlo pohanského búrenia, tá pokladnica je satanova proti Kristu!“

„A predsa tak výborne pomáhala vždy proti tyranstvu cudzích nájazdníkov. Či je vari celkom nemožné uviesť do Bodríc službu božiu kresťanskú bez toho vraždenia seba samých? Bez toho besnenia na vlastných vnútornostiach? Knieža jasné, pozri tam na kvitnúce mohutné Čechy, na jasného Bretislava; ztade prichádzam a viem z vlastnej skúsenosti a pohľadu, ktorou cestou bratia českí sa so zápalom krstili po tisícoch a tisícoch rodín v prúdoch Vltavy a Labe! Videl som život český pod zástavami Bretislavovými, videl som život po mestách a uliciach zlatej Prahy, viem, ako tam učitelia národa prinášali kresťanstvo. Ó, knieža moje, tam sa s desiatkami, biskupicami, podajnicami nepočínal krst, tam prv zvestované boly veľké divy božie! — Knieža, — od Frankov, Sasov, Dánov kresťanstvo neprijímaj! Knieža, — odstav od pŕs matky Slávie bodrickej vlastimorných cudzincov!“

Gottšalk nemohol odolať čarovnému prúdu, ktorý sa vždy s novou čerstvosťou valil z výmluvných úst a zapáleného srdca Rozmockého; zahľadel sa v jednu stranu komnaty a dumal hlbšie ako dosiaľ o veciach, ktoré mu odporca pripomínal. Jeho srdce bolo ako vosk roztápajúci sa a znovu tuhnúci, ako slová Rozmockého hneď prenikavo, hneď mĺkvo na myseľ jeho účinkovaly. Poznal dobre starý Bodric povahu kniežaťa, umienil si teda aspoň nepopustiť skôr, kým by nedosiahol nejakého určitejšieho sľubu pre verejnú správu. Začal teda znovu, pristúpiac k zamyslenému kniežaťu:

„Ver, mi, knieža jasné, že všetky kraje slovanské odsudzujú jednými ústami tvoje násilné novotárenie, štvanie bratov oproti bratom. Aké to veľké nešťastie pre nás všetkých, že si rozvadil Dolencov a Ratarov s Luticmi a Ránmi! Pozri len na smelé výčiny cudzincov v zemi a na dvore svojom, to je všetko plod onoho oslabenia síl národných!“

„Môj milý Rozmocký, ako obstojí tvoje kresťanstvo, keď samopašné, zbujnelé pohanstvo zmocnie a Dolenci a Ratari spojení s Črezpieňanmi a Ránmi nielen že mocne zastavia priechod evanjeliu na východ, ale spojení vytisnú iste zasa za Labe jeho slabé začiatky! Zoslabil som vojnou len silu pohanov!“ Tak Gottšalk uvažoval, hovoriac potichu s Rozmockým.

„Považujem to za opustenie rodnej krvi, za vraždenie domácich, za opovrhovanie dietkami svojimi, lebo evanjelium nežiada od národov, aby sa odcudzily sebe samým, ale so všetkým, ako sú, prišly k nemu a znovu sa v ňom zrodily.“ — Tu však Gottšalkovo dotknuté svedomie ináč bralo slová tieto a knieža, pretrhnúc reč Roztockého, s nekonečnou ľútosťou vravelo:

„Krv rodnú, vraždenie domácich, opovrhovanie dietkami mi pripomínaš, Rozmocký? Si nemilosrdný proti mne, prišiel si otvárať rany srdca môjho, ktoré dĺžkou času začínaly celieť. Chceš mi robiť trpké výčitky za vyhnanú ženu a opovrhnuté dieťa!“ A položiac tvár, prestrašenú vnútornou hrôzou, do oboch dlaní, zatisol oči svoje, aby nevidel, ako mu v mysli vyvstával obraz hrozného anjela-pomstiteľa. Sám Rozmocký, prekvapený a prestrašený, zostal stáť, nemôžuc hneď nájsť slova na zapudenie tohto podozrenia. Keď ústa chcel otvoriť, sopäl Gottšalk ruky pred ním a začal ako krotké dieťa prosiť: „Ó, Rozmocký, keď si už preto prišiel, povedz mi aspoň, dopovedz všetko razom. A niečo o Jarmile, o dieťati milenom; ó, povedz niečo o oboch a netaj ničoho! Azda sa mnohé zlo napraví! Kde ste všetci, vy starí priatelia moji? Kde si, Jarmila, Jarmila?“

Rozmocký sa už ľakal o knieža, kropaje potu vysedaly na čelo jeho; videl peknú tvár Gottšalkovu na smrť bledú a krásne ťahy zmenené. Bodričan nevedel ničoho o kňahyni Jarmile a dieťati Gottšalkovom. Pretrhol hrozné mlčanie a dobromyseľne sa túlil ku kniežaťu.

„Nie, knieža, mýliš sa; neprišiel som rodinné tvoje veci vynášať a výčitky robiť tvojej mladosti, ktorá do času tvojho pohanstva padá, keď si nemohol znať zákona a svedectiev prorockých, nie, ver mi, s tým úmyslom som neprekročil prah hradu tvojho, prišiel som jedine vystríhať ťa pred nebezpečenstvom, do ktorého ťa tvoji noví priatelia zavádzajú; prítomnosť, v ktorej stoná národ, chcel som ti postaviť pred oči a upozorniť ťa, ako cudzinci ľudu nášmu nerozumejú, ani že bez páchania vrážd nemôžu zapáliť sviecu k nohám našim, uviesť vo známosť pohanom zákon a svedectvá, ktoré svedčia o príchode Ukrižovaného! Ó, pomysli, knieža, ako neradno je spasiteľnú vieru poškvrňovať vraždou národa, ktorý má byť získaný Kristu a zachránený pred časným i večným zahynutím.“

Gottšalk stál smutný a naslúchajúc Rozmockého rečiam, odpovedal, zo zamyslenosti svojej ledva sa na chvíľočku vytrhnúc: „Chcem, milý Rozmocký, i o týchto veciach rozmýšľať, ale zdá sa, že sa vyhýbaš mojej otázke, na ktorej predsa veľmi záleží môjmu srdcu! Rozmocký, býval si mojím priateľom i dôverníkom Jarmiliným, viaže ťa bližšie priateľstvo k Onodragovcom: musíš niečo vedieť o Jarmile, o prvej láske, prvej nešťastnej žene mojej, o dieťati mojom milom! V tvojom rodinnom háji, či sa pamätáš, Rozmocký, na tie blažené chvíle, akí sme tam kedysi boli šťastní!?“

Rozmocký si utrel slzy, ktoré zrosily veľké oči jeho. Knieža sa rozplývalo v sladkých spomienkach na zašlé veky. Tak stáli obaja proti sebe, každý v inú ríšu spomienok, v iný kraj myslenia zanesený. Rozmocký si trel rukou čelo, ako by chcel pomôcť pamäti v privolávaní rozličných spomienok; i začal rozprávať kniežaťu, ako na hlučných výpravách Bretislavových v Čechách v spojení s povesťami o dejoch Bodricov prichádzavala často reč i o Gottšalkovi a Jarmile, ako sa na sedaniach i pri turnajoch spomínalo jej nešťastie a ako pevci jej lásku a vernosť, krásu a utrpenie ospevovali. „Povesť tak chcela, že za tebou išla do Dánska, ty však zamilujúc sa, do princeznej dánskej, zavrhol si ju i s dieťaťom! To je všetko,“ končil rozprávanie svoje Rozmocký, „čo viem ja o osudoch Jarmily; ale, knieža moje, vyhoď trápne svoje myšlienky z mysle, bludov mladosti svojej už nenapravíš; svätý sväzok manželský viaže ťa mocne k princeznej dánskej, tvojej manželke, a dvom synom z tohto spojenia. Lež obráť celý zreteľ svoj k tým veciam dôležitým, ktoré sa dajú napraviť. Odstráň cudzincov z Lenčína a celej bodrickej krajiny, svolaj národnú schôdzku, slyš stonanie ľudu svojho, naprav všetky chyby proti bratom našim za Pienou a na Ráne spáchané, nestrácaj s očú ani Pomoranov na východe, Sorabov“ — — —

Rozmocký chcel sa pustiť do ďalšieho rozoberania svojej výzvy, ale prekazila mu to neočakávaná udalosť. Naši besedníci nespozorovali, že dve malé, blýskavočierne oči v bucľatej tvári ukázaly sa v otvorených dverách a staly sa svedkom konca rozhovoru. Práve keď Gottšalk ako krotký baránok pozorne a ticho poslúchal Rozmockého a zdal sa byť zaujatý jeho príkladmi, vrhol sa Skiold do komnaty a posmešne napodobňujúc posunky a hlas starého Bodrica, pokračoval:

„Áno, — nestrácaj s očú ani Volyň, pozoruj Poľsko, hľaď až tam na Kyjov! He, či nie tak? Nechceli by ste, páni Bodrici, všetky kraje slovanské shlobiť do jednej modly Svantovíta arkonskébo? Nežiadali by ste si po Labe k Prahe, dolu Dunajom do Bulharska ísť na výboje, doma pohltiť Dána, Franka, Sasa a svetu splodiť slovanského Attilu! Haha! junáci bodrickí, ste mi vy za múdrych chlapíkov!“

A obrátiac sa ku kniežaťu, sklonil pokorne svoju hlavu až po kolená, potom viac rozkazujúcim ako prosebným hlasom ho upomínal: „Tvoja jasnosť nech pretrhne nemilé klebetenie toho tu pána znatného; mnohé, veľmi mnohé krajinské veci čakajú na tvoje potvrdenie.“

„Nie tak,“ zastarel sa v to Rozmocký, „ešte jedno predniesť musím. Mal som veľké mrzutosti a mnohé potýčky pri návrate svojom z cudziny, skončil som ich podľa starodávnych obyčají: vyhnal som nezvaných hostí z majetkov svojich, ale nerád by som bol, aby sa v Bodriciach takéto výstupky opätovaly; prosím jasnosť kniežaciu o zabezpečenie majetkov a práv mojich proti neurvalosti biskupskej a svojvoli divej luzy desiatlikov. Haj, od vekov nesie meno mojej rodiny a prináležiace zeme sú moje dedičstvo a vlastnosť moja neodškriepiteľná: akým teda právom biskupi siahajú po nej?“

„Oho! to azda pán Rozmocký?“ s posmešnou pretvárkou sa pýtal Skiold a obrátiac sa ku kniežaťu, dával mu na vedomie: „Neráčte, kniežacia jasnosť, starať sa o vec už skončenú, všetko, i vec pána Rozmockého za Travnou, je už do poriadku uvedené. Dnes, práve dnes je všetko svrhnuté. Ako hovorím, pán Rozmocký — všetko je skončené, môžete sa vrátiť do Lubice!“

Gottšalkovi sa hlava zakrútila, komnata sa mu zdala utekať ako loď na vlnách vetrom hnaná; šiel ako poslušný sluha do poradnej siene. Skiold sa posmešne uškľabil Rozmockému, vážne a útrpne hľadiacemu za Gottšalkom. Potom kráčal za nimi.

Radcovia koruny bodrickej vykonali najdôležitejšie úkony krajinskej správy bez kniežaťa a biskupi iba ponúkli potvrdiť všelijaké listiny Gottšalkovi, ktorý, žalujúc sa na bolenie hlavy, podpisoval osudné preňho a rodinu jeho listiny, rozkazy a plnomocenstvá.