ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pod Vítovom na západnej strane úžiny, tam, kde je tento pás najužší, poskytovala zátoka morská so všetkých strán strmými a pevnými brehmi chránená, miesto na prístav. Plavci dánski, vagirskí a fembranskí najradšej sem veslovali, vezúc tovary, alebo pocestných na Ránu.

Hmýrilo sa tu najrozmanitejšie množstvo postáv, zaznievaly rozličné prízvuky vravy slovanskej, jarabela sa smesica rozličných krojov. Obrovské postavy Vagrov, plecitých a dobre zaviazaných Fembrancov, švihkých Bodricov zaneprazdňovaly sa to vynášaním debien a batožín z lodí, to rozkazovaním toho či iného, jedni si stlali na brehoch pod svoje stany, iní stáli, krátiac si spolu chvíľu pozorovaním a iní hrali a spievali. Bolo všetko činné, všetko veselé, dobrej vôle.

Posledná loď predierala sa prostriedkom zátoky a blížila sa k tej strane, kde na povýšenom brehu stál zástup krajanov slovanských, soznámivších sa v svätvecer zážiniek.

„To budú zážinky, Daryč,“ riekol dobre zaviazaný Fembranec, postavy nízkej, majúci cez plecia prehodenú krátku hunku, k vyššiemu štíhlemu, v modrej kabanke oblečenému susedovi, uderiac ho zo žartu po pleci rukou. Daryč prisvedčil, ale zraky nespustil so zátoky, zkade sa spomenutá loď s dánskou zástavou blížila.

„Hahaha,“ rozosmial sa Fembranec a k druhým tu stojacim žartovne štebotal: „Azda nikdy nevidel tých dánskych zbojníkov; ako si obzerá ich loď.“

„Do strely Perúna, tuším vskutku dánska loď! kýho besa! Veď len azda Dáni nebudú s nami sláviť zážinky?“ odpovedal mladý chlap, podľa odevu súdiac, rovný Daryčovi Bodric.

„Tu to máme!“ dokladal Fembranec, „i ten sa čuduje, že pod Vítovom dánska loď hľadá bezpečné miesto! Nuž ale že by Dán na zážinky došiel, to si môže myslieť len taký žitný syseľ, čo mora nikdy nevidel. Dán pôjde na zážinky iba tým spôsobom ako vlani, keď nám Arkonu ozbíjali. Nemáš nad slnce väčšej hviezdy a nemáš nad Dána väčšieho vraha.“

„Hm, a kdeže boly vaše víťazné lode, Fembranci, keď sa vašimi vodami plavili Dáni proti Arkone?“ odpovedal mladý Bodric, pohnutý posmeškami a táraním Fembranca.

„Čože? Chráň Triglav trojrozumný, čo vládne nad troma svetmi! Nuž ale Bodric bude zadierať do fembranského Vagira?“ spytoval sa rozhorlený Fembranec, pohadzujúc hunku s pleca na plece. „Ba čo chce pod Vítovom Bodric, ktorý tiahol s Dánmi a Sasmi na svätú Arkonu a pomáhal zbíjať komoru Svantovítovu!“

Zo žartu by bolo bezmála došlo k strašnejším závodom; Fembranec sťa by na svojej lodi stál, tak sa s jednej na druhú nohu knísal, krútiac hlavou a zatínajúc päste. Nie menej bol pobúrený i mladý Bodric; oči mu sypaly iskry, medzitým, čo takáto reč hrmela z úst jeho:

„Nuž ale ja som tiahol s Dánmi a Sasmi? Ja som zbíjal s tými lotrami Arkonu?“ a už sa bral do Fembranca. Ale Daryč, nasýtiac sa pohľadu a zvediac, čo chcel zvedieť, vstúpil medzi dvoch rozhnevaných kohútov a krotil ich: „A vy tak chcete sláviť svätvečer zážiniek arkonských?“ a držal oboch v bezpečnej vzdialenosti.

„Má nezačínať svár!“ riekol Bodric.

„Ktože nás volal na pomoc? Či sme my na Fembre mohli vedieť, kde sa valia dánske koráby. Veď keby len bol zapískal veľžrec arkonský, mali ste vidieť, Bodrici, ako by bol Dán strebal slanú vodu.“ Takto urazený v plaveckej svojej cti Fembranec pokračoval vo vysvetľovaní svojej mrzutosti, nechty svoje pomaly z dlane vyťahujúc a náružive svoje pohnutie utišujúc.

„Nuž a udatní Bodrici môžu za to, že sa Gočalko zbláznil, keď sa vypravil na vojnu s tými najatými dobrodruhmi proti Luticom a Arkone? Veď Gočalko nemal ani jedného súceho Bodrica v celej svojej výprave! A tu bude brat Fembranec harušiť na brata Bodrica! My žitní sysli, čo mora neznáme? A z lubickej zátoky koľko tisíc lodí vychádza do mora?“ Tak dohováral Bodric Fembrancovi. Ale oči oboch už nesypaly také ohnivé iskry. Daryč, vidiac to, složil svoje ramená, ktorými dosiaľ udržoval osožnú medzeru medzi oboma.

„Nuž nech je už tak alebo tak, krajania,“ prevzal naposledy slovo Daryč, pekná chlapská postava, tak asi štyridsaťročný Bodric, jadrných ťahov v tvári, „veď sme my všetci pekní, Fembranci i Bodrici, ale nám predsa tu i tu ubehne. Oba máte trocha pravdy. Čože je Gočalko? Či sme mu my, Bodrici, nemohli povedať: Stoj, chlape, takto sa hrať nebudeme! No povedz, bol by sa mohol pohnúť Gočalko, keby národ tak bol povedal? Ale vy, Fembranci — nech ma ďasi obstanú, nech je už tak či tak, ale ja to predsa len poviem, a veru ste nemuseli čakať, až vám pískať bude veľžrec z Arkony; bol že by to bes, aby sme sa my nemali navzájom zastať, kde toho potreba! Ale nech je už tak či tak, vy si predsa v svätvečer zážiniek arkonských podajte ruky na dobrú známosť, ktovie, na čo ona raz dobrá bude!“

Chlapom rozvadeným sa zaiskrily oči, objímaniu nebolo konca-kraja; napokon bežalo sa na lode a boly prinesené nádoby s vínom, medovcom, koláče a iné, čo kto mal; spoločnosť sa pod starými dubmi a bukmi sišla, potom sa jedlo a pilo na dobrú známosť. Daryč, vykonajúc dielo smierenia, zmizol s očí veselej družiny, ktorá si hovela v rozmarnom hovore.

Tri ženské postavy veľmi rozdielneho veku vyšly z dánskej lode; ony zaujímaly pozornosť Daryčovu. Kvôli nim poponáhľal sa k miestu v prístave, kde maly vystúpiť. Ehe ostrejšie zadíval sa na ne, ako by sa chcel presvedčiť, či v domnení prvotnom sa nemýlil. „No,“ riekol sám sebe spokojne v okamihu, keď sa popri ňom, mihly tie, čo tak zvedavo vyzeral, „no už sa raz predsa nemýliš, to je ona, naša kňahyňa! Ale pre Svantovíta arkonského, tuším nikdy nezostame táto pani Bodrická! Je to pravda, že sa mi zdá, ako by to včera bolo bývalo, keď mi pred dvanástimi rokmi pravicu posledný raz pobozkať dala na brehu Travny a vopchala ťažký mešec do ruky za služby moje! Nuž ale nech je už tak či tak, dvanásť rokov je nie 24 hodín a človek tým väčšmi starne, čím viac alebo žije v rozkošiach, alebo umiera v súženiach! A kňahyňa naša — ach tá musela vystáť nerestí tisíc! A ešte taká krásna!“ Tak hlavou krútiac a sám k sebe hovoriac dumal Daryč.

Dánsky korábnik, keď prijal prievozné a odozvdal batožinu lodným sluhom s rozkazom, aby ju na Polvítov, ako sa menoval hostinec pútnikov, doniesli, hlboko sa poklonil cestovateľkám svojim, ktoré na breh práve vyložil a vydával ďalej rozkazy svojmu ľudu.

Polvítov bol od prístavu asi pol hodiny vzdialený, k nemu viedla hlavná cesta od prístavu bokom riedkej hory. Horou samou viedlo zasa množstvo chodníčkov na vrch. Naše cestovateľky, Daryčom tak pilne striehnuté, braly sa chodníčkom. Hájik, hoc už značne preriedený, poskytoval predsa hojnosť tôní.

Posledné žiare zapadajúceho slnka predieraly sa riedkym haluzím zvedavo k tváram nám dosiaľ neznámych paní; posledný ohnivý lúč oprel sa o tvár bledú síce, ale tak plnokrásnu, že by sa bol musel každý s Daryčom zadiviť, kto by s pableskom oným bol videl tento výtvor umenia božieho. Čierne oči odrážaly sa od pekných ťahov spanilej tváre ako dvojica čiernych, z beloskvúcich skalín arkonských k letu sa chystajúcich havranov. Maličká bodka gaštanovej farby, podobná zasiatej a na povrchu ostavšej šošovičke, sedela pod ľavým okom ako utešená hra prírody na bohatom stole rozkoše medzi množstvom vnád príjemných, nevysloviteľných, neodolateľne vyzývajúcich hľadieť na túto maličkosť, postavenú uprostred toľkých dokonalostí výtvarného umenia onoho majstra, ktorý sa stal pôvodcom ženskej krásy. Plné biele prsia, zdvíhajúce sa a padajúce nazpät do úkrytov svojich ako prítok a odtok Baltického mora, svedčily, že vo vnútri mladej, v najlepšom kvete krásy ženskej búrka hrozná skrývať sa musí. V tejto poznával Daryč kňahyňu; popri nej šlo dievča sotva detstvo opustivšie a starenka, zrejme jej varovkyňa alebo komorná. Prvý pohľad na dievča a kňahyňu vyzradil, že je to jedna krv, jeden obraz, pri ktorom iba vek je rozdielny. Dievča plaché, vymknúc sa varovkyni svojej z ruky, behalo horou, sbierajúc kvietky, čo tu v hojnosti prsť lesnú krášlily. Kňahyňa ustávala, chôdza jej prezrádzala veľké oslabenie síl, preto sa jej prihovorila staršia spoločnica.

„Kňahyňa, sadnite si tu; Jarmila baví sa aj tak hľadaním kvetov; celá ste zomdlená.“

„Ó, nechaj, Živoslava moja, pre Triglava všemohúceho, ten nešťastný názov kňahyne; nech ma nadarmo neupomína na moje neresti a nech ho dieťa moje nikdy nepočuje. Jarmilou ma menuj, ako ma on menovával.“ Kňahyňa si hlboko vzdychla, spúšťajúc sa na najbližšie kamenné sedadlo a slzy si utierajúc.

Živoslava, obzerajúc sa po dievčati, upokojovala panovnicu svoju: „Nikdy Jarmila z úst mojich nepočula slova tohoto, na ktoré som ja tak privykla v krátkom šťastí a dlhom nešťastí vašom; tajne si ho opakovávam, a vás si neviem iba ako kňahyňu predstaviť; som rada, keď vám môžem súkromne slabými perami a celým srdcom privlastňovať to, čo vám bohovia spásy dali a ďasi zlí vziať sa usilujú. Vy ste vždy a vždy kňahyňa Bodricov, vy pravá ozdoba trónu dedičného, na ktorom nevďačný Gočalko sedí a na ktorý posadil dánsku princeznú. Bohovia to zmenia, musia to zmeniť bohovia spásy!“

Živoslava by sa bola rozhovorila ešte ďalej, keby nebola zavčasu spozorovala zblednutie a padanie kňahyne, ktorá, oprúc svoje rameno o Živoslavu, tichým hlasom prehovorila:

„Kolísanie lode zle účinkovalo na mňa, je mi tak pusto —“

„Ó, nie kolísanie lode, kňahyňa, nesmierny žiaľ, ktorému sa oddávate, žerie silu vašu. Div, že ste mu dosiaľ odolať mohli; ale pre večných bohov upokojte sa a šetrite sa ešte k lepším dňom. Na nevďačníka zabudnite raz už.“ Živoslava chcela takto utíšiť kňahynin žiaľ.

„Ach, ako rada by som zabudla; dvanásť rokov sa priučujem tomuto umeniu, a o dvanásť rokov som vzdialenejšia od cieľa, po ktorom túžim a pri ktorom tak blízko som sa zdala byť v onen deň, keď ma Gottšalk opustil i s dieťaťom, odohnal —“ Viac nemohla hovoriť kňahyňa. Prúd sĺz sa vyronil z očú a srdce jej stisol žiaľ rozpomienkou bolestnou vzbudený. Živoslave, inak hovornej, vypovedal jazyk službu. Nastala trápna chvíľa obapolného mlčania. Ruka Živoslavy spočívala v ruke kňahyne. Moc svoju ukazuje priateľstvo vo veľkých nešťastiach; v tých časoch cíti človek najlepšie, akú čarovnú moc v sebe má pravica priateľa, v rukách našich spočívajúca.

„Čo bude s dieťaťom?“ žalostiť počala kňahyňa, „čo bude so mnou, ak bohovia neobrátia srdce jeho?“

Živoslava si povzdychla, vidiac, že kňahyňa neustále sa baví nádejami klamnými a myslením na knieža. „Ach, milá kňahyňa, istotne naň nezabudnete, ak budete neustále myseľ svoju dráždiť jeho obrazom. Zabudnite na zradného manžela a dieťa svoje odovzdajte bohom spásy; veď oni majú ešte viac, ako rozdali ľuďom smrteľným. Živa vševládna, ochraniteľka slabého pohlavia nášho, ochráni Jarmilu a Budučič arkonský živý je pri nohách veľvíťazného Svantovíta; on i mňa naučil pred rokmi dúfať a veriť, on zajtra i vám, kňahyňa drahá, spanilá, dá vnuknutie, radu, pomoc.“

Kňahyňa sa pousmiala, ale úsmev ten bol akýsi pochybujúci, lebo zahľadená v jedno miesto hory ako bez pamäti začala hovoriť: „Ja som spanilá? Ach, tak mi vravieval raz i on; a predsa ma zahnal, zavrhol, zabudol: Ó, ja už musím byť — — — Živoslava, ty ma klameš, ja nemusím byť spanilá. On vypil moju spanilosť, vypil ju až na dno, a potom, potom ma zavrhol! Ó, nešťastní mnísi luneburskí, ó, kresťanské náuky o Bohu trojjedinom, vy ste mi pohltili srdce Gottšalkovo! A ty Triglav mohutný!“ — tu siahla za ňadrá a vyňala na zlatej retiazke visiaci hrubý kovaný peniaz zlatý s polovypuklou podobou Triglava; tohoto pobozkajúc, pokračovala v samomluve svojej: „Ty, Triglav, ochranca môj, poddal si sa bohu vrahov našich. Ja som ti prisahala, pri tvojom oltári venčená som bola vencom svadobným, a ty si dovolil pohltiť srdce jeho! Ó, ako som ťa musela rozhnevať, že si ma opustil, že si dovolil uchvátiť mi srdce môjho Gottšalka! Ó, nehnevaj sa, dobrý Triglav, nezúr tak hnevlivo proti úbohej Jarmile, veď sa polepším, nebudem viac myslieť, že ty a ten Trojjediný jedno ste. Nie — nie, nie si to ty, ten Trojjediný, to som len raz v pomätení mysle nad nešťastím svojím tak myslela, a nebudem už viac myslieť; ty si jediný trojhlavý náš boh Triglav, čo vládneš nad svetom zemským, nad svetom nebeským a nad svetom čiernym, peklom jazerným! Ó, pozri na mňa, ty Triglav mocný!“ Smutná žena kniežaťa bodrického držala v trasúcej sa pravici kus zlata, tajomnú cenu pre ňu majúceho, bozkávajúc ho a tisnúc ho k prsiam rozbúreným; v myslení, zapálenom náruživosťou lásky, zabúdala sama na seba, len malý krok a mozog jej bol by už potratil svoje pravidlá, ktorými ukladá myšlienky ľudské v rad a sklad rozumný. Po chvíľke malej vpustila zasa Triglava za ňadrá a kŕčovite chytila ruku Živoslavinu. „Ako zabudnem na Gottšalkovu velebnú postavu?“ riekla; „si nespravodlivá k mojej mdlobe, Živoslava milá, či mi je to možné? Pomysli len: z vĺn morských mi vyvstával, keď sme sa plavili morom slovanským, po sťažnoch vagirských som ho videla stúpať, na jasnej báni arkonského chrámu kynul mi berlou. A keď som usnula, kolísal ma v náručí mäkkuškom! Nelíham bez neho, bez neho sna neznám, hrôza ma budí z potrhaných snov, že ho len vo snách mám, a nádeja, že ho vo snách uzriem, mihalnice moje zatlačí! Ako zabudnúť Gottšalka? Ako nemyslieť na — nevďačníka milého?“

Medzitým, čo sa Živoslava s knahyňou o osudoch svojich shováraly, priblížil sa chodníčkom za nimi Daryč, dodal si smelosti a vrhol sa na kolená pred knahyňou. Táto zľaknúc sa nečakaného prekvapenia, povstala a chcela odbehnúť, ale vtom poznala svoj klam a zvolala radostne:

„Či je to možné? Daryč môj, ty si to? Kdeže je tvoj gazda?“

Daryč sa zaradoval, vidiac starú milostivosť panovnice svojej.

„Vy mňa, kňahyňa, poznávate?“

„Vstaň,“ povedala kňahyňa, „a znaj, že nemáš pred sebou kňahyňu; nezjav nikomu na Arkone tajomstvo, ktoré si sa náhodou dozvedel. Ale povedz niečo o gazdovi svojom!“

Daryč nevedel dobre, čo si má myslieť, ale poslúchol a nemenoval viac kňahyňu bodrickú knahyňou, hoc mu to bolo ťažkou úlohou. „Gazdu, ktorý vás opustil, som zanechal: mňa bohovia spásy neopustili; ale ak sa smiem i ja na niečo spýtať, prečože ste nemohli vy zabudnúť a zo srdca svojho šľachetného vyhodiť toho, ktorý vás —“

„Ó, Bodrici moji, ako sa vám vodí?“ prerušila kňahyňa Daryča, medzitým čo Živoslava, zazrúc medzi stromami Jarmilu, ponáhľala sa za ňou.

„Zle, zle, kňahyňa — zle, pani moja vďačná,“ odpovedal Daryč; slzy ihraly v očiach jeho.

„Žena ti je živá?“

„Nie,“ odpovedal Bodric s horkosťou srdca; spálili mi ju mnísi; nechcela zanechať rodných bohov a preklínala Nemcov, lebo brali ľudu bohov spásy!“

„A ty si kresťan — Daryč?“

„Áno — a nie, ako to vezmeme! Ó, veď sa to všetko nedá ani vypovedať, čo sme pretrpeli, odkedy Jarmily niet na prestole bodrickom! Staroslávny Lenčín by ste nepoznali už! Eh, sto bohov paromov, krv sa pení, varí a buráca v človeku až po samý mozog! Čo sa to všetko s nami dialo! Biskupi a mnísi nemeckí, vojvodcovia a rytieri saskí a dánski rúcali dobré staré naše poriadky, život náš bodrický. Národných schôdzok viac niet, obeti bohom spásy zabránené, háje posvätné vyrúbané, sokoly a krahulce vyplašené, žreci domorodí z vlasti vyhnaní, znať od viery otcov odpadlá, ľud daňami novými na nového boha od Nemcov doneseného utisnutý a na mizinu privedený, mládež pred takýmto gazdovstvom von, za hranice, do cudzích zemí sa vysťahovala: sto bohov paromov, kňahyňa drahá, zle-nedobre to tam v Bodriciach.“ Tak jedným prúdom vylíčil Daryč biedy bodrické, škrípajúc zubami a päsťami oboma hroziac. Bolestná slza sa vyronila na líce jeho a uľavila mu v bolesti spomenutím nehôd národných. Kňahyňa kvílila s ním.

„Či už niet Neletyčov, Rozmockých, Bodrovičov v Bodriciach?“ spytovala sa po chvíli kňahyňa.

Daryč sa usmial. „Ach,“ riekol, „keby takých len viac bolo; ale čo je to, keď stoja osamotení uprostred odpadnutej znati. Pravda, je po hradoch a dedinách sem-tam i zo starých županov bodrických ešte nejeden, čo je veľmi nespokojný, ale títo nevyjdú zo svojich milých sídel a naše cesty nie sú už tak zaplnené vozmi, ani Lubria, Illov, Zvánov a tie ostatné naše mestá neskvejú sa takým životom ako voľakedy! No a čo sa Rozmockého týka — haj — pani moja milostivá, to by ste videli junáka! Ako by roky po jeho hlave neboly letely — tak ho bohovia spásy ochraňovali mocného a jarého a neresťami osudu nedotknutého! Ani náš arcidedo Bodor nemohol byť udatnejší!“

Kňahyňa, zdalo sa, zabúdala na svoj žiaľ pri rozprávaní Daryčovom a zo všetkých znamení vidno bolo, ako rada by o Rozmockom viac počula, ale najradšej zo všetkého chcela by vedieť ešte niečo o Gottšalkovi. „Daryč môj milý, povedzže už niečo radostnejšieho o kniežati svojom, keď toľko radostného hovoríš o jeho niekdajšom vernom priateľovi Rozmockom.“

„Nuž to bolo takto!“ rozkladal dobrý Daryč. „Rozmocký šiel tiež do šíreho sveta ako Gočalko, keď opustil trón i vás a ušiel do Dánska; nezdalo sa mu vhodné zostať v rozorvanej vlasti. Majetky svoje všetky ponechal ochrane bohov spásy, ktorí tak húfne v háji Rozmockých nad Travnou a morom bývali slávení. Žreci ujali sa z vôle Rozmockého rozsiahleho imania, ja som bol ustanovený za správcu a dostal som do vlastného úžitku dom i rolí poriadny diel, ostatné zeme sa obrábaly ku cti bohom slobodnými Bodricmi; Rozmocký nedržal „desiatlikov“, lebo i keď sa zadĺžil chudobný Bodric u neho, neužíval nikdy práva svojho ako mnohí iní, dávajúci ich súdu a prijímajúci od neho neobmedzené právo na duše i telá úbohého ľudu. Rozmockého všetok ľud bol slobodný, ako len u Bodricov sloboda známa bola. Dobre nám bývalo, ani neprestalo, hoc i všelijaké hádky jednako kvasily v Bodriciach; ale to trvalo len do čias, kým nám Dáni Gočalka upevnili na tróne, ktorý pred dvanástimi rokmi sám dobrovoľne opustil. Lebo po nešťastnom návrate jeho začaly u nás najväčšie biedy. Na nás, ktorí sme boli na majetkoch Rozmockého, začala sa besnosť vrahov bodrických; útokom dánsko-saských dobrodruhov vzali nám háj, domy a zeme, žrecov vyhnali a zaujali všetko imanie bohov rodných! „Desiatlici“ biskupskí a kniežací sadli na majetky Rozmockých, posvätný háj bol zdrancovaný, najstaršie lipy zrúbané — ach, pomyslieť nemôžem na všetky strasti, ktoré prišly na nás. Kresťanstvo víťazilo — znať schvátená bola skvelými družinami panstva nemeckého a rytierstva dánskeho. Veselostiam konca-kraja nebývalo — a to sa tak znati našej zapáčilo. Plakával ľud náš, keď videl, ako najskvelejšie mená znatných bodrických — ako chvost biskupa stargradského a rárožského, ako okrasa cudzinských víťazosláv v Bodriciach sa ukazovala, ľudu svojho a viery otcov svojich viac si nevšímajúc. Stred všetkých týchto nových vecí bol knieža Gočalko, ten istý, ktorý raz bol takou mocnou ochranou Bodričanov proti Germánom. — Ale malo ešte aj inak byť. Rozmocký, ovenčený víťaznými vencami, vrátil sa z Čiech do vlastí svojej. Ha! tu sa človek poteší; ako Perún vševládny, tak udrel do sberby na majetkoch jeho pelešivšej; bolo to kriku; povesť sa ako blesk z hustých oblakov križovala v okamihu v národe, že Rozmocký sa vrátil a vyháňa desiatlikov biskupských z majetkov, mníchov z hradu svojho vlastného buzogáňom perie na všetky strany sveta. My sme boli hneď pri ňom, vyliezali sme zo svojich skrýš, do ktorých sme boli zaplašení búrkou na nás prišlou. To bola mlatba! Ach, taká sladká je pomsta, tak blaží človeka, ktorý trpel dlhé krivdy! Tu som však už na konci s rozprávkou: toto sa stalo pred mojím odchodom na arkonské zážinky, a v prístave lubickom nemilú zvesť som počul, že sa to zle skončí s Rozmockým. Aj desiatlici že besnia a dánsko-nemeckí páni na dvore Gočalkovom im nadržujú. Bohovia vedia, ako sa to skončí. Neletyč starý, ktorý ani posledného syna svojho doma nemá, tiež je verný bohom a zvykom rodným, veď nesiem od neho na Arkonu veľžrecovi nášmu popísaný remeň — hop, Daryč, čo toľko táraš; už si aj povedal, čo nemalo byť vyzradené; ale no — prosím, zachovať tajomstvá!“

Mrzel sa sám na seba, že vyslovil tajomstvo a trhavo dokončieval svoju reč. Kňahyňa ho však uspokojovala a ďakovala mu za zvesti, po ktorých tak túžila. Skoro však bol koniec tejto rozprave učinený, lebo sa Živoslava s Jarmilou vracala.

„Či je ešte Polvítov ďaleko?“ pýtala sa kňahyňa Daryča, ktorý odpovedal, že nie, a pripojil sa k spoločnosti, berúcej sa hore návrším k Polvítovu. Jarmila, plné ruky rozličného kvietia, štebotala materi radostné slová o kvietí svojom. Mesiačik tak milo, tak slobodne sa prechádzal po jasnom nebi. Ohne po horách ránskych a tamdolu za úžinou morskou v Luticiach rozhárať sa počínaly, sláviac svätvečer zážiniek Svantovítových.