ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Schôdzka Rozmockého s kniežaťom rozniesla sa čoskoro po celom Lenčíne a odtiaľ po Bodriciach; jedni sa jej tešili, iní roztrubovali rozličné povesti a neprajné chýry, ako o Rozmockom tak i o národných žiadostiach. V spojení s touto udalosťou veľmi živo sa na všetkých stranách hovorilo o tom, že Gottšalk mieni svolať národnú schôdzku, z čoho veľká radosť a pohnutie mysle v národe vzniklo. Nadšenými spevmi vystavovali na odiv svoje oživené nádeje vo všetkých spoločnostiach a schôdzkach. Schôdzky u Bodricov tak tuho srástly s verejným životom, že ani len obec dosť malá bez nich nebývala; u nich sa všetko konalo na schôdzke a skrze schôdzku, všetko uprostred nej a celkom nič bez nej, čo sa dotýkalo verejného občianskeho života. Život i čas bol meraný od jednej schôdzky do druhej; národ určoval svoje osudy, vojnu i mier, opravu svojich správnych vecí i pomery medzinárodné iba na spoločnej schôdzke. Každý trh v meste alebo na hrade alebo pri posvätných hájoch bol súčasne väčšou-menšou schôdzkou, kde po práci alebo bohoslužbe schádzavali sa v kontyne na námestí alebo pod holým nebom v blízkosti posvätných hájov vladykovia, kmeťovia, starejší, znatní i ľud pospolitý a pretriasali spoločne verejné veci. Čas bezschôdzkový bol u Bodricov asi tým, čím bývala kedysi pre mestá i krajiny kliatba pápežská: osudne trúchlivá púšť života, verejný žiaľ, „neresť na všetkých prišla z hnevnej vôle urazených bohov“, ako si to pohania vysvetľovali.

Onen rozhovor Rozmockého s Gottšalkom vhodil do útrob kniežaťa hrozný nepokoj; hoc nedôveroval bodrickému šľachticovi, predsa mnohé jeho slovo znelo mu v pamäti, a preto umienil si popustiť vo všeličom tomu búrlivému duchu, ktorého náramnú činnosť dobre poznal z mladých rokov, nestrácal však z mysle svojho hlavného cieľa: vykoreňovať pohanstvo v ríši svojej a ak možno, i v susednej. Stará obyčaj národných schôdzok nezdala sa mu byť tak veľmi nebezpečná kresťanstvu; áno, rozmýšľaním prišiel na presvedčenie, že práve kresťanstvo sa dá schôdzkami národnými najpohodlnejšie rozšíriť, keď sa užije výrečných prostriedkov. Vladykovia, kmeťovia a starejší, obrátení raz, zanesú do odľahlých kútov náuky a náklonnosť ku krstu svätému a ľud nemôže dlho vzdorovať. Tak si myslel a schôdzku svolal do strediska kupeckého života, do Lubice. Sama rada jeho krajinská, z väčšieho dielu cudzinci, radila národnú schôdzku.

Rok 1058 sa chýlil ku koncu, nový rok nastával. Gottšalk myslel na vianočný dar a na Vianoce svolal schôdzku národnú do Lubice. Pozval k nej okrem Bodricov aj susedné kmene slovanské, najmä tie, ktoré ako Vietnici na Labe z väčšej časti už boly pokresťančené. Mienil tým zmierniť nepriaznivý súd o sebe, na ktorý ho Rozmocký upozornil. Ale ešte nebol hovoril o tajných úmysloch svojich so švagrom svojím Plusom a jeho radu nemohol obísť. Hoc usilovanie Skioldovo smerovalo k tomu, aby Plusa uviedol do podozrenia u kniežaťa: stretol sa v tejto veci vždy s odporom u kniežaťa, ktorý švagra svojho miloval a pre jeho vojenské ctnosti vysoko si vážil.

Pluso sa nesrovnával s násilnými prostriedkami, k akým biskupi stargradskí a najmä Skiold a jeho priatelia na dvore radili; preto mu bola veľmi vítaná udalosť Rozmockého s nádvorníkmi v dvorane hradnej onoho dňa.

O tejto udalosti síce knieža nezaviedlo reč s Plusom, akiste vyhýbajúc sa spomienke na pamätnú chvíľu, ktorá kniežaciemu švagrovi zapríčinila veľa mrzutostí. Lebo Skiold rozširoval na dvore podozrenie, ako by potajme držal s nespokojencami bodrickými a jeho zásluhou a dorozumením sa stalo, že i Rozmocký sa bol dostal ku kniežaťu, na ktorom od tejto chvíle pozorovali veľkú zmenu v smýšlaní a chovaní.

Jedného zimného dňa, keď tak dumal Gottšalk o milých svojich predsavzatiach, baviac sa pri kozube plamienkami hore šľahajúcimi a čakajúc na sľúbený príchod svojho švagra, prišiel tento s pošmúrnou tvárou a ledva mohol poklony a úctivosť kniežaciemu švagrovi svojmu preukázať, taký bol roztržitý a nehovorný. Sadli si proti sebe, sluha postavil stôl ku kozubu a položil naň akési paškrty, poháre a fľaše s dobrým rýnskym a českým vínom.

„Nože, milý hosť, pochutnaj si na týchto koláčoch, a toto tu je staré české, to tu dobré rýnske,“ ponúkalo knieža Plusa. Tento okúsil trochu z jedál a nápojov a hovoril iba o malicherných veciach. Knieža sa zdalo byť dobrej vôle, jedlo a pilo s chuťou. Ani jeden nezdal sa však mať veľa chuti do pretriasania verejných otázok. Pluso čakal na knieža, ono čakalo na švagra svojho.

„Nuž ale veď len azda takto nepresedíme celý večer,“ pretrhol mlčanie Pluso, „tak mnoho nám teraz tento čudný vek dáva na rozmýšľanie! Jedno by som predsa rád od teba samého zvedel, knieža: mnoho sa na dvore rozpráva o tom, že si dargunské dediny odovzdal v majetnosť biskupovi rárožskému. Čo je z toho pravda?“

„Dal som ich Jánovi,“ bola krátka odpoveď kniežaťa, ktoré ako sa zdalo, ľutovalo už, že nezačalo samo inú reč.

„Stargradský vraj dostal deričovské, motycké a kučínske?“

„Dostal,“ odpovedal ešte kratšie Gottšalk.

„Nezdá sa mi to, na môj veru nezdá, knieža,“ krútil hlavou Pluso; „čože zostane tebe, švagor, keď biskupom rozdáš? Dnes zajtra sa nám biskupi rozmnožia a my budeme môcť ísť do Lüneburgu za pátrov mníchov! Do čerta, načože sú biskupom toľké dediny?“

„Tu, hľa, to máme,“ odvetilo položartom knieža, „ani s tým sa môj švagor nesrovnáva. Čímže sa uspokojíš, keď s týmto nie? Mne musí ísť v tomto boji s pohanmi o utvrdenie cirkvi Kristovej v Bodriciach, ale ako ju utvrdíme, ak budú duchovné kniežatá zažiadané chleba vezdejšieho? Duchovná sláva kráľovstva božieho musí mať odblesk svoj aj v týchto zemských ríšach!“

„Dobre, dobre,“ podhodil sa na stolici Pluso; „ja len hovorím, daj si pozor, aby sa nezachcelo stargradskému a rárožskému biskupovi sosnovať nejaké pletky proti tebe, lebo by si pocítil ako sa patrí silu, ktorou by sa tieto kniežatá kráľovstva božieho proti tvojmu kráľovstvu zemskému vzoprieť vedely.“

„Ó, môj milý švagríčko,“ dobromyseľne hovoril Gottšalk, nalievajúc si za pohár rýnského, „len na také myšlienky neprichádzaj; tí duchovní páni ináč smýšľajú, ako my surovci! My by sme, pravda, všetko len tĺcť chceli, u nich to nejde tak; svätí otcovia cirkvi svätej bojujú pod krížom Spasiteľovým o rozšírenie kráľovstva božieho na svete, nie o založenie moci zemskej. My sme prví služobníci cirkvi a náš meč je prvou zbraňou cirkvi svätej. A tak to aj má byť, môj milý Pluso!“

„Hm,“ dudral si pod nos Pluso; „načože sú im dediny k rozširovaniu kráľovstva božieho? Či by sa tým rozšírilo evanjelium, keby hoci pol sveta dedín a hradov držali vo svojej moci biskupi? Tomu ja predsa, nech ma hneď čert vezme, nerozumiem!“

„No, ty zbojník,“ žartoval Gottšalk, „veď si daj povedať, ty tomu nemôžeš rozumieť; duchovní otcovia sa starajú o naše spasenie, hodní sú odmien zemských a potom rozmysli si, priateľko, či sú kde lepšie schované majetky zemské? Pozri na majetky vojvodov a kniežat sveta tohoto: sotva sa jedno-druhé pokolenie zmení, už to tam čert, tu diabol uchytil a nemá z toho ani potomstvo ani cirkev úžitku. Naproti tomu pozri, čo robia biskupi, ako gazdujú domu Hospodinovmu: tam paláce biskupské, tu kláštory sväté, prepoštstvá, vysoké školy, nádherné chrámy povstávajú z ich blahovôle, z ich gazdovania s dedičstvom pobožných duší.“

„No pravda, pravda, milé knieža,“ utieral si fúzy Pluso; „pekne sa to počúva, čo ty vo svojej pobožnej mysli pokladáš za dobrý skutok, a ani ja nie som proti tomu, aby páni biskupi mali svoje odmeny za kázanie slova božieho, veď stojí i tak niekde napísané, že je hoden robotník mzdy svojej a zasa inde, že volovi mlátiacemu nezaviažeš ústa; ale pre Boha nech sa len nedeje krivda ľudu, ktorý ešte dosiaľ ani slovíčka nepočul zo slova božieho a už má byť uvedený pod jarmo tých pánov, pod podajnice, desiatky, biskupice! Ešte dargúnske dediny sotva videly kedy kazateľov slova božieho a už majú byť vlastnosťou biskupovou. Ono to, knieža, často inak vyzerá, keď sa podíva človek do žúp a dedín našich, ako mu to boli z písem svätých namaľovali páni biskupi! Tam Dargúnovi dediči, ako čujem od ľudí dargonských, vrátili sa z Poľska a tí veruže nepopustia svojho dedičstva! V Motyci vládnu junáci lubickí, plúnski, illovskí, nuž veru tí tiež zježia strapaté svoje fúzy, až počujú, že nie oni sú pánmi v rovinách motyckých, ale biskup. A tak sa všade vláda tvoja stretne s urazenými záujmami národa! Prečo to, pre koho to?“

„Eh,“ odfrkol Gottšalk, „čo tam po znati! Tá sa schovávala po mestách a hradoch, keď v kraji panovala morová nákaza, hladom a vojnou bola zem spustošená: ja som zaľudňoval zeme, ja dával peniaze, chlieb, ja pomáhal ľuďom, ja mám dlžníkov všade a právo bodrické je za mňa, lebo v smysle zákonov starobylých je dlžník, ktorý sa nemôže vyplatiť veriteľovi, jeho vlastnosťou. Kto mi ich vyplatí? Ja mám právo urobiť s nimi, čo chcem a ja ich chcem dať biskupovi. Pre Dargúnových dedičov si hlavy nelám a ani pre iných nie; tým sa oznámi, že ak sa im nový stav vecí v Bodriciach nepáči, môžu ísť hoci do Čiech alebo do Poľska nazad. Tak myslí Skiold a biskupi tiež.“

Pluso mal síce všeličo oproti tomu, ale vidiac Gottšalka hovoriť s celou prísnosťou a určitou odhodlanosťou, pokrútil iba hlavou, chopil sa fľaše a nalieval si do pohára.

„Dobré sú tie české vína, môžem povedať, veľmi dobré!“

„Ba ako mi chutí koláč!“

Tak si každý z nich pochvaľoval, jeden víno, druhý koláč, aby sa zasa zamysleli. Pluso mal hneď na mysli čosi:

„No,“ riekol, „čože tí bodrickí sedliaci od Lubice chceli v onen deň návštevy Rozmockého? Ak sa nemýlim, chcú sa pravotiť o Rozmockého majetky, ktoré v jeho neprítomnosti zaujal rárožský biskup; čože sa im prisúdilo? Raz ich, ako som počul, už starý Rozmocký vyprevadil odtiaľto, teraz ho chcú pohnúť biskupským právom, či nie?“

Gottšalk sa zahľadel do ohňa už-už dohárajúceho, na ktorý obaja zabudli; Pluso prikladal naň kúsky dreva a on myslel na bodrických sedliakov, ale nemohol si spomenúť na nijaké svoje rozhodnutie.

„Po pravde,“ riekol napokon, „nemôžem sa na nič rozpamätať. Hrozná bola návšteva tá Rozmockého. Švagor, musím ti povedať, že ako žijem, nebol som na nič tak nepripravený, ako na návštevu tohoto tvrdošijného Bodrica. Ani neviem, ako som sa s ním rozlúčil. Od tých čias som sa však bál počuť o ňom. A naozaj mi ho nik nepripomenul. Ale dobre i tak, patrí sa kniežaťu počuť aj iný hlas ako hlas svojho slova; treba nám počuť hlas ľudu, aby sme vedeli, čo sa varí tam dolu, vo vnútri krajín našich. — Hľaďže, čosi mi svitá v pamäti; pravda, pamätám sa, podpísal som akúsi listinu desiatlikom biskupským, rárožský Ján a Skiold sa ich zastávali veľmi úzkostlivo. Toľko viem, na viac sa už nepamätám; trpel som v ten deň a dlho ešte potom na bolenie hlavy.“

„Ach! tak to bola tá Skioldova dokonaná vec Rozmockého! No už viem, čo si podpísal, knieža! Ó, Bože, Bože! Tak sme naozaj všetci na veľmi zlej ceste. Vliezol ti, knieža moje, cap do záhrady a ty si ho ustanovil záhradníkom. Ach, že nevieš, ako také veci cudzí ľudia vykonávajú, ľudia, ktorí neznajú práva bodrického a na chvíľkové šťastie panovníkov až priveľmi dúfajú. Náš meč je veľmi krehký a ak sa navalí naň veľký uzol zamotaných záujmov, praskne a rozdrobí sa. Ako málo vidia, ako nakrátko hľadia tie malé, iskrivé oči Skioldove! Znám tú históriu, nie je ťažko pochopiť ju. Rozmockých majetok uchvátili pri tvojom návrate z Dánska biskupskí desiatlici, mnísi vyhnali z hája žrecov a vyrúbali staré lipy. Rozmocký, vrátiac sa z ciest, chcel prevziať od žrecov svoj majetok, ktorý im bol požičal. Že však našiel miesto žrecov kresťanských mníchov, žiadal ho od nich. Títo vyhlasovali však skutok násilný za právoplatný a nechceli ísť. Tak ich Rozmocký zbil a rozumie sa, ľud bol na jeho strane, práve tak ako právo bodrické. Teraz tvoj milý Ján dal ti bezpochyby podpísať — čo dosiaľ v Bodriciach ani jedno knieža nepodpísalo — listinu akúsi, v ktorej sa násilie za pravo vyhlasuje. Ó, knieža moje, takou cestou sa nejde do kráľovstva božieho!“

„Ó, či si ťažká, neznesiteľná, koruna kniežacia,“ vzdychol si Gotttšalk a složil hlavu do dlaní, opierajúc sa lakťom o stôl. Pluso vstal so stolice a vypnul hlavu, ktorá hrdo vyčnievala zo širokých pliec, do výšky, ako by až ku korune, pre Gottšalka takej ťažkej, dosiahnuť chcela, naznačujúc, že by ju ľahko sama uniesla. Ľahký ako pierko stál Pluso nad zlomeným kniežacím švagrom. Po chvíli sa opýtal chladne:

„Čo mi ďalej rozkážeš, knieža?“

„Sadni si, švagor, sadni: to rozkazuje tebe mocnému tvoj slabý švagor! Prečože nepiješ? Nalej i mne, nech sa vzmužím, aby som uniesol trápenia kniežacie!“

Pluso bral z českého a chcel nalievať najprv kniežaťu; knieža však chopilo sa rýnskeho, nalialo si z neho a vravelo:

„České mi je prislabé, mám rád tie iskry, ktoré kreše v človeku rýnske!“

„Ba ja to nemôžem povedať,“ vravel Pluso, „české ma tak čičíka v sladké preludy, tak ženie myseľ k akýmsi nepochopiteľným letom, že by som ho chcel večne piť!“

„Tak, hľa, je to s nami!“ poznamenal Gottšalk, „ty máš rád české, mne nemecké chutia.“

Zo všetkého je jasné obom švagrom, že nemajú dokonalej dôvery k sebe a predsa obaja cítia, ako veľmi potrebujú tohoto prameňa sily. V zapletených okolnostiach dôvera radu dáva, v temnom, neistom položení svieti, v utrpení srdca ľudského smelosť kriesi, množí, do žíl nalieva. Ale obaja švagrovia, hoc v ich rukách osud veľkej časti národa slovanského spočíval, práve tejto nápomocnice skutkov ľudských, neobmedzenej dôvery k sebe, nemali.

Pluso si zasa sadol a utrel mosadznými kliešťami hrubý knôt na veľkom striebornom kahane, temne, ako ich dôvera plápolajúcom. Iba oheň v kozube praskotal veselo, ako by nahováral k živšiemu rozmaru svojich vznešených gazdov, ktorí ho, hneď ten, hneď onen, prikladaním oživovali.

Gottšalk, potisnúc si bližšie k Plusoví stolicu, chytil ho za pravú ruku a hovoril usmievavo:

„Ešte jedno, to najhlavnejšie ti musím povedať, švagor; a v tom sa, hádam, shodneme. Máš to počuť prvý odo mňa. Mám v úmysle svolať valnú schôdzku národnú!“ Knieža si šúchalo ruky a hľadelo do očí Plusovi, čakajúc, ako so stolice vyskočí a nie z pohára, ale z fľaše piť bude Gottšalkovi na zdravie.

Pluso sa však usmial a vravel:

„Knieža moje, o schôdzke národnej už spievajú v Bodriciach, počul som o nej onehdy v Lubici na námestí takú peknú pieseň, že som prišiel na myšlienku, aby som ti naozaj k tomu radil. Je to niečo báječného, ako ľud túži po svojich schôdzkach! Ó, už ťa, milý švagor, ľud za to oslavuje, čo azda iba rade svojej mieniš predložiť.“

„Že ma oslavuje? Že už spieva ľud o schôdzke?“ s príjemným úsmevom sa dopytovalo knieža. „No, pravda, pravda, chcel som vyskúšať smýšľanie svojho Jána a nadštrkol som mu zobďaleč svoj úmysel svolať schôdzku. On to azda niekde spomenul, až sa to dostalo medzi ľud, no a ten rád spieva o milých veciach.“

„Ó, tam medzi biskupskými je plno plánov, ako ty sám mocnými rozkazmi, na schôdzke vyhlásenými, pokrstíš Bodricov ešte odporujúcich a potom nekonečne rozhojníš ich podajnice a desiatky; lebo sa náramne boja, že i oni budú musieť sami pohanom Krista kázať!“

Gottšalk sa na štipľavé poznámky chladného Plusa zamračil, tak by bol rád počul niekoho hovoriť o svojej zamilovanej myšlienke!

„No, nech si moji dvorani myslia, čo chcú,“ vyrovnal mrakom potiahnuté vysoké svoje čelo a hovoril uspokojene ďalej: „Chcem mať národnú schôdzku podľa starých obyčají bodrických. Svolám ju do Lubice, pretože na toto mesto najstaršie povesti o schôdzkach bodrických sa opierajú, do Lubice, rozumieš, švagre, nie do Lenčína, od ktorého všetci bočíte. Musí to byť schôdzka, akej nebývalo! Vyšli hlásateľov k Vagrom, na východ za Ukru a Odru, dolu na Havolu k Berežanom a Stoderanom, k Vietnikom, nech prídu pohani i vnovo na vieru obrátení! Ó, len mi buď na dobrej pomoci, Pluso môj. Národná schôdzka musí byť celkom podľa starej obyčaje.“

Kým knieža takmer s detinskou radosťou rozprávalo o svojich úmysloch a plánoch, vstal Pluso zasa zo svojej stolice a naslúchal, nepohnute stojac, ako socha Triglava retranského, aby mu ani slova neušlo z toho, čo sa tak príjemne vinulo z úst ružovými nádejami rozradovaného kniežaťa. Úsmev bolestný preletel však cez ústa Plusove, keď knieža dokončilo svoje bezvýznamné reči; cítil, ako knieža stavia veterné zámky. Gottšalk čakal takmer úzkostlivo, čo povie Pluso.

„Dajže Bože, knieža, aby si sa neklamalo priveľkou nádejou; lebo potom by bol blud posledný horší ako prvý; stará obyčaj bez starého ducha nestojí za zlomenú kopiju! Tak, hľaď, to je moja úprimná mienka, aby schôdzka bola k nevoli Skioldovi, lebo ak sa bude tomuto Dánovi páčiť, teda vedz, že to bude blud posledný!“

„Eh,“ netrpezlivo odvetilo knieža, „hovoríš ani arkonský veľžrec, aby ťa bral Svantovít! Ale vidím, že ťa raz musím postaviť do mudrckej hádky so svojím Jánom, keď vieš tak umne dišputovať, ale to ti hovorím, že potom neobstojíš tak, ako v hádke so švagrom!“

„Hahaha,“ rozosmial sa Pluso a tresknúc rukou o meč, vravel: „V čom by nestačil jazyk, tam by pomáhal dišputovať tento verný priateľ, hoci s Michalom i Jánom spolu.“

Švagrovia sa rozišli v dosť dobrom humore; iba s tým rozdielom, že Gottšalk, trúc si ruky, vracal sa ku kozubu, aby sa tešil na, schôdzku podľa starej obyčaje, zatiaľ čo Pluso, odetý v plášť, uberal sa dlhými chodbami hradu a opätoval si: „Stará obyčaj bez starého ducha nestojí za zlomenú kopiju.“