ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Svätvečer zážiniek sa zaskvel nad Arkonou. Predchádzalo ho tiché a pokojné popoludnie. Svantovítov chrám na výšine arkonskej hrdo sa pnel k modrosti nebeskej, po ktorej len kde-tu obláčik, ako kus mramoru bieleho, k okrase toho nádherného sklepenia sa pobelieval. Vzduch bol taký čistý, že zo skaly arkonskej bolo možno cez nesmierne priestranstvá vôd a zemí slovanských temer do nekonečna dovidieť. Bol to pohľad neporovnateľný. Dolu k poludňajším stranám údolia, hneď širšie, hneď užšie, naplnené vlniacim sa obilím, hneď ďaleké púšte, hneď bujné hory a posvätné výšiny, s ktorých sa strieborné pásy riek do zálivov morských prúdmi svojimi vlievaly, otváraly oku divadlo prerozkošné. Na východ prestieraly sa temer do nekonečnosti pobrežia pomorské. Ale i tento pohľad, hocaký dojímavý, nedal sa predsa porovnať s tým, ktorý predstavovala hladina mora Slovanského: neprehľadné množstvo korábov z východu a zo západu ako krídla labutie plávalo po tichom zrkadle vôd baltických. Beloskvúce skaliny arkonské ako magnet priťahovaly plavcov, vezúcich na svojich koráboch veselé zástupy ctiteľov Svantovítových. Úžinou pozemskou, spojujúcou Ránu s polostrovom Vítovom, hrnuli sa zase Ránovia zo všetkých dedín a hradov v zástupoch nesčíselných, obživujúc hovorom či piesňami veselými údolia, stráne a výšiny, ba i samé, pod nohami sa im rozlievajúce vodstvo Baltu velikánskeho. S tisíca korábov donášal sa hlas radostný. Piesne Ránov a Luticov ako lastovičky sadaly na koráby vagirské, fembranské, volinské, pomorské a uznoimské. Odtiaľ zasa vyletovaly a sadaly na výšiny arkonské. Chvíľami piesne utíchly, aby iný hlas mocnejšie vyrazil z tisíca hrdiel: „Do svätej Arkony!“ znel ten hlas. Nekonečný lomoz, buchot, výskot odrážal sa ohlušujúcou ozvenou od skál Vítova a Rány. A s výšin Vítova nieslo sa ako odpoveď veselé tisíchlasné: „Vitaj, vitaj pod Vítovom!“ alebo: „Vitaj pod Arkonou!“

Jeden národ, jedna reč z rôznych končín ďalekej Slávie pozdravovaly sa navzájom v blízkosti svätyne všetkým tak drahej, pri cieli najvrelejších túžob a žiadostí svojich, pod hradom a pavézou svojich nádejí. Cit rozkoše prekypoval v hrudi rozjarenej a v srdci blaženom.

A zatiaľ čo dav jasal radosťou rozuzdenou, svieralo a hrozilo sa srdce Budučiča, veľžreca arkonského. Sám jediný cítil na sebe bremeno, ktoré mu prichystal zajtrajšok. Jemu bol svätvečer tento časom najtrudejším pre svedomitú prípravu k slávnosti zajtrajšej. On to bol vlastne, ktorého milióny nenávidely a milióny ctily; milióny sa ho bály a milióny za ním ako za otcom láskavým a premúdrym vo všetkých svojich biedach a úzkostiach putovaly. On to bol, ku ktorému sa i tieto zástupy, po suchu i po vode, zblízka i zďaleka, ponáhľaly — „do svätej Arkony“. On mal upokojiť srdce rozbúreného národa, on ukojiť plamenné túžby státisícov, on poradiť v tisícich zápletkách on pomôcť v trápnych pochybnostiach. Ako stred v kruhu, tak on bol v živote týchto stredom duchovným, na ktorý každý sem sa ponáhľajúci tak alebo onak myslel. On mal zajtra bohate a hojne vyslovovať a vysvetľovať vôľu Svantovítovu — úloha to i najvyššie sily ducha ľudského vysoko prevyšujúca.

Sedel na dubovom trojnohom stolci na vrchu kontyny arkonskej a díval sa do diaľky morskej. Prv ako sa bližšie soznámime s osobou touto v pohanskej Slávii iste najdôležitejšou a bez odporu najmohutnejšou, obzrime si Arkonu samu.

Najširšie priestranstvo Vítova zaujímala Arkona a v nej najvyššie miesto posvätené bolo chrámu Svantovítovmu. Čo vtedajší svet bohatstva, pokladov a umeleckých znamenitostí ukázať vedel, to všetko v najvkusnejšom výbere sústredené bolo v svätyni. Okolo chrámu prestieralo sa námestie cieľu svojmu istotne najprimeranejšie, veľké, aby zástupy obsiahlo, veľkolepé, aby i vonkajším leskom svojím na česť slúžilo bytnosti národmi tak vysoko a s takou veľkou dôverou ctenej, a aby na chválu bolo národu, ktorý tu rozhodoval o najvyšších dôležitostiach života svojho. Domy o dvoch i troch poschodiach, murované i drevené, otáčaly priestranstvo toto. V súmernej vzdialenosti jedna od druhej zelenaly sa skupiny starožitných líp na vysokých pňoch, takže koruny ich ako palmy kolísaly sa vo výške, stelúc tône a vôňu príjemnú po okolí. Celé námestie bolo vydláždené štvorhranmi dubovými. Domy na námestí arkonskom neboly jeden o druhý opretý, ale každý stál osve a i medzi nimi zelenaly sa stromy posvätné. Aleje krásnych líp tiahly sa aj ulicami arkonskými, takže pohľad s priečelia chrámového na námestie bol nadmieru dojímavý. Z námestia viedly široké ulice. Trávička šibala z dlažby pomedzi kamene a všetko poukazovalo na to, že tu len niekedy býva hlučno a že väčšinou sú domy a ulice tieto opustené. Počas zážiniek roku 1058 nebolo, pravda, pusto v Arkone. Ani trávička po uliciach sa nezelenala. Naopak, všetky priestranstvá boly preplnené a všetky kúty mesta, všetky stráne Vítova zaľudnené.

Podľa svedectva kronikárov mávala Arkona len veľmi málo stáleho obyvateľstva, takže časom ostávala celkom opustená, časom však státisícami ľudu sa naplňovala. Bola Arkona hradom posvätným Svantovítovým a ľudu obecnému len vo sviatky národné v sláve a dôstojnosti nevyrovnanej sa zjavovala. Nepoznala malých osudov, vídaly a zakusovaly sa v nej len veľké veci a slávnosti, upínaly sa k nej len rozpomienky na udalosti a radosti kremobyčajné. Národ ako by bol zaviazaný, aby každú príležitosť svojej prítomnosti na Arkone zaznačil skutkom pamätným, hlboko do života zasahujúcim. Osamote a v tichej súkromnosti vídal ju len žrec alebo jednotlivý pútnik, ktorý sa už v súženiach nemohol dočkať sviatku národného.

Do svätohradu tohto niesol sa žiaľ a pochyba, z neho vychádzalo srdce obnovené, nádeja obživená, rada nepochybná, úmysel bezpečný. Tak to bývalo tuná v časoch dávno zaniklých, v časoch tmy pohanských bludov a predsudkov. A predsa, kto z terajších Slovanov, obdarený citom pre poéziu života, nezostane na chvíľu upokojený a potešený zjavením týmto? Pekné to boly časy, a minuly; špatné, bez všetkej poézie dni naše minú tiež.

Bohatí Ránovia, Lutici, a najmä tí bližšie k Ráne osadlí, ako boli Črezpieňanci a Kyšania, mávali v Arkone svoje domy, v ktorých bývali počas sviatkov národných, alebo i krátko pred týmito a po nich, ktoré však opäť opúšťali, nechávajúc ich do opatery sluhom alebo len tak — milosti Svantovítovej. Ale hoc aj domy pootvárané zostávaly, nikdy sa na Arkone krádež nestala. Národ veril — a krádeže boly zahnané čírou myšlienkou národa na Svantovítovu prítomnosť.

Po pravej strane chrámu, v úzadí námestia arkonského, uprostred väčšej skupiny líp stála komora Svantovítova, obyčajne kontynou menovaná. Kontyna bola sídlom a rezidenciou veľžreca a skladom bohatstva Svantovítovho. Budova sama bola v rozmeroch velikánskych stavaná, o troch poschodiach, s rovnou strechou, kde pavlač so zábradlím umele vyrezávaným poskytovala príhodné miesto k príjemnému pobaveniu. Výhľad najvelebnejší otváral sa odtiaľto na všetky strany sveta slovanského, ba až na končiny Škandinávie zabaltickej. Sem, za toto zábradlie, letely tie piesne ako lastovičky a obletovaly myseľ starého Budučiča.

Budučič sedí na stolci svojom. Jeho veľké sivé oči obrátené sú k ďalekému východu, smerom k Pomoriu nekonečne sa do diaľky tiahnucemu, kde zlaté pruhy slnečné vo vodách fembranských už tanúť počínajú a slabo len modrosť východného mora celujú, tíško sláviac blížiacu sa chvílu zážiniek slovanských. Složené raky priliehajú mocne k prsiam. Na bohaté záhyby bieleho, širokými rukávmi opatreného a z nádherného tkaniva ušitého plášťa splýva brada gaštanovej farby, husto už bielymi chĺpkami popreskakovaná. Postava je vysoká, mohutné, široké plecia dodávajú osobe majestátneho výzoru. Bohaté kadere splývajú pokojne v dlhých prstencoch až na plecia. Hlava je trochu napred naklonená. Tvár, z ktorej vystupuje orlí nos súmernej veľkosti, má všetky čiastky tak útlymi zárezmi vykrojené, že ťažko rozoznať, kde sa končí otvor úst a ako pozvoľna z bielych líc počínajú sa korýtka, v ktorých veľké sivé oči pokojne plávajú.

Kto by sa bol podíval na túto postavu velebnú, nebol by z pekných, živých ťahov jej tváre súdil, že tento krásny človek je už šesťdesiatnik. Vysoko sklepené čelo bolo potiahnuté obláčkami smútku a starosti. Veľžrec modlil sa k súmrakom večerným, vo chvíli, ktorá je najmilšia bohom spásy.

„Ó, skroťte sa, bohovia spásy!“ prerážaly na povrch jednotlivé jeho myšlienky. „Perún, pobi bleskom vrahov našich, Janovít, prenes nás vojnou víťaznou k pokoju; Živa životadarná, vzkries nám život nový v Slávii bohuvernej; a ty, víťazný Svantovít, bože bohov zemských, ochranca národa, darca víťazstva, čo vo dne v noci jazdíš v radoch Slovanov a víťazíš tisícimi zbrojmi nad nepriateľmi mena tvojho a mena nášho, i nad bohami čiernymi, v službe vrahov stojacimi, povytrhávaj semeno nimi rozosiate v krajinách slovanských a zapuď nesváre neblahé, závisť škaredú, nepriazeň mútnu medzi bratmi besniacu, odprac a vykoreň shon po cudzote, otrockú myseľ ľudu lenivého nahraď živým citom lásky k slobode a nehľad viac na to žalostné vraždenie sa bratov medzi sebou. Veď vieš, že my všetci teba ctíme, teba sa bojíme, tebe radi slúžime, pod zástavou tvojou s plesaním a rozkošou bojujeme.“ Zmĺkol, aby sa tým hlbšie ponoril v myšlienky zbožné. V jasnom jeho oku zdvihla sa slza ako kvapka rosná na kvetine za rána májového. Skĺzla a odpadla v krupaji teplej na líce a stratila sa skoro vo vlnách brady rozkošnej.

Zo smutných myšlienok modlitby vytrhol ho život bujarý, ktorý sa na výšinách ostrova i u jeho päty na vlnách morských čím ďalej tým živšie a hlučnejšie rozvíjal. Slnce zapadlo vo vlnách fembranských, ale nie inak, ako keby sa bolo zpät vrátilo a ožiarilo tvár veľžrecovu.

Vstal so stolca. Vysoká jeho postava, vzpriamiac sa, zdala sa rásť. Bo hlava predtým starosťami zohnutá, narovnala sa a víťazne sa vypínala z mohutných pliec do výšky navzdor starostiam nezdolateľným a rokom ponad ňu ubehnutým. Vánok večerný príjemne chladil myslením rozohriatu tvár. Obrátil sa v tú stranu, kde zlatý pruh maľoval posledné šľapaje odcestovavšieho slnka a pustil v duchu myšlienky svoje nad tamtie zeme, ponad ktoré zádumčive sa vznášal prísvit tajomný.

„Vonné vetríky, zaneste moje pozdravenie statným Vagrom“ zvolal Budučič v nadšení ducha a vztiahol pravicu, ako by vánkom rozkošným z kontyny cestu ukazoval; po Travne ľúbeznej tiahnite hen k Ľubici, k mužom, čo nám v Bodriciach verní zostali, napriek krivdám na nich uvaleným!“ Jeho ostrý zrak pozoroval plachty od brehov vagirských sa blížiace; tam na tých loďkách utkvelo oko jeho. Nezbadal ani, že s druhého konca pavlače ticho sa k nemu blíži popri zábradlí biela postava. „Vitajte, koráby Fremby,“ pokračoval, „vitajte, lode Vagirov nepremožiteľných, vitajte na púti svojej ku skalám Vítova k Arkone svätosvätej!“

„Jasnoveľmožný veľžrec,“ prihovoril sa Budučičovi mladý žrec strednej postavy v bielom dlhom talári, podobnom taláru veľžrecovmu. „Nikdy ešte nevidela Arkona toľko národov vovedne, ako zajtra uvidí. Celý deň sme značili hlásateľov, prichádzajúcich so zprávami o príchode pútnikov temer z celej Slávie. Poslední, čo prišli, oznámili príchod Vagrov a celej Fremby. — Najpodivnejšie je, pravda, že Dolenci a Ratarci prosia, aby im beloň Svantovítov zajtra skákal! Títo Nemcami omámení bratia boj ukrutný pozdvihli proti nám — a teraz prichádzajú do Arkony. Nepochopiteľné!“

„A to vám je, chlapci moji, divné?“ otázal sa veľžrec prekvapene. „Odjakživa potvrdzovalo sa predsa v Slávii, že ktokoľvek odpadol od Svantovíta, každý ľutoval náramne bludu svojho a pred konečným zahynutím zachránil sa iba tak, ak sa čo najskôr vrátil k tomuto bohu bohov zemských.“

„Odpusť,“ odvetil Kotinič, tajommík veľžrecov, „že som ťa vytrhol z modlitieb a nemúdrosťou svojou urazil myseľ tvoju. V kontyne som sa nemohol dočkať tvojho príchodu a myslel som, že prv ako si ľahneš na odpočinok, musím ti ešte priniesť zvesť potešiteľnú.“

„Ďakujem ti, synak,“ prívetivo odpovedal Budučič, „potešil si ma. Načúval som tu tajnému šumotu bohov a džavotu tamtoho života na vodách i po stranách našej sihoti. Treba mi posbierať sily k zajtrajšku. Lež jedno márne čakám od teba počuť, viem, že by si s tým bol začal.“ Po tejto tichej, skoro šeptom vyslovenej poznámke Budučič ako by prestal dýchať a jeho myseľ uletela kamsi do diaľky, sama v sebe sa tratiac. Mladý žrec, spozorujúc to, neopovážil sa spýtať, na čo cieli jeho učiteľ. Budučič stratil sa sám sebe i prítomnému tajomníkovi v myšlienkach tajomných. Len rázne, dlhé kroky, ktorými počal merať šírku pavlače, a zaseknuté pery svedčily, že vnútrom jeho hýbe nejaká myšlienka.

„Všetko je už k zajtrajšku prichystané“ pretrhol predsa napokon tichú chvíľu Kotinič. „Čo ešte rozkážete jasnoveľmožný svojmu tajomníkovi?“

„Tak, tak,“ odvetil veľžrec, spamätajúc sa. „O Bodricoch si mi, synak, ničoho neoznámil. O Bodricoch ničoho nevravíš. Vari nijaký hlásateľ neprišiel do Travny?“

„Zaznačili sme hlásateľov z celej Slávie, len z Bodučan nikoho,“ odpovedal tajomník. „Tam na brehoch Travny iste už Gočalko do zniku vyhubil našich bohov a zotročil slobodných synov Bodrových.“

Bol to už akýsi Kotičov osud, že nevedel udrieť na strunu myšlienok svojho pána; lebo ako sa veľžrec pozastavil nad jeho poznámkou o Ratarcoch a Dolencoch, tak sa teraz rozhneval nad proroctvom takým žalostným pre srdce veľžreca arkonského.

„Čože?“ zvolal nahnevane Budučič a zaťal päsť, zdvihnúc ju do výšky. „Čože? Gočalko že vyhubí našich bohov v Bodriciach?“ Sivé príjemné oči stratily svoj pôvabný lesk, premenily sa na iskry a sršaly na ohromeného mladého žreca; hlava sa kývala, kým sa zmohol na slovo a povedal: „Nie, nie, nie, človeče boží, nie. Tak never, tak nehádaj nikdy. To nesmie nikdy byť, to sa nesmie nikdy stať. Nuž hej, pravda je, že Dáni a Sasi vyprázdnili vlani korunu Svantovítovu, ale pozri na tie lode slovanské; zajtra bude zasa plná pokladnica arkonská, zajtra, večer budeme zasa tí istí, ako sme boli pred rokom. Rozmnožím i sväté čaty Svantovítove a dobrý ľud náš, statoční synovia Bodrovi, nadovšetko však víťazný Svantovít pomôže rozdrviť jarmo spoločné, ktoré ukoval na šiju Bodricov Gočalko, ten vazal nemecký! Kotinič môj, Kotinič milý, nauč sa už raz odo mňa dúfať a veriť!“

Mladý žrec z duše ľutoval, že vyslovil pred učiteľom svoje pochybnosti; červené ruže v lícach jeho obledly a všetky čuvy v jeho tvári sa pohly. Jeho srdce bolo v kliešťach a rozum, čo ako sa usiloval, nemohol nájsť slova ospravedlnenia.

Veľžrec sa utíšil a položiac ruku na plece tajomníkovo, dobrotivo povedal: „Hlásatelia už prijali rozkaz k zajtrajším slávnostiam. V prvých zorách ranných budú obete bohom rodným a bôžikom domácim v Lipnici. Východ slnca sa pozdraví piesňou Svantovítovou. Zážinky začneme obeťou zážinkovou. K obeti Svantovítovej, ku ktorej som už rozkázal vybrať losmi drievkovými najmohutnejšieho Nemca kresťana, vyjdú čaty sväté. Beloň Svantovítov bude skákať ako obyčajne, najprv verejným, potom domácim záležitostiam. Žreci na oltároch, malých v Lipnici budú hádzať drievka ľudu, a sokoly a krahulce pásť.“

Tak rozkazoval veľžrec. Kotinič sa pomaly posbieral, nabral dôvery a smelosti. Rozkazom porozumel. Chcel ešte čosi povedať majstrovi svojmu, ten sa však usmial prívetivo a podal mu pravicu k pobozkaniu. Potom mu riekol: „Málo, ale dobre sa vyspi, zajtra sa nepohneš od boku môjho — a ako vravím, dúfaj a ver: podľa starých obyčají otcov; v nebezpečenstvách okrem bohov nič tak napomáha človeku i národu, ako dúfanie a viera vo vlastný svet!“

Kotinič pobozkal ruku veľžrecovu a skloniac sa hlboko, porúčal sa do priazne jeho. Starec odpustil mládencovi unáhlené jeho slová.