ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Malá spoločnosť na Polvítove smutne končí slávnosti zážinkové. Jarmila sa lúči s dieťaťom svojím a Živoslavou. Matka sa odovzdala svojmu osudu, ale chvíľa rozchodu privolala nazpät celý žiaľ a celú trúchlivosť, aká kedy naplňovala jej srdce; vybozkávala Jarimilu, porosiac slzami útlu tváričku nevinného anjela. Daryč, nerozlučný priateľ nešťastnej kňahyne, už po tretí raz vošiel do chyže, aby ešte vzal poslednú batožinu, čo mal zaniesť do prístavu. Chvíle blaho-trudné, žiaľno-milé sa krátily väčšmi a väčšmi.

„Čas rozlúčky nastal, musíme sa konečne rozísť,“ riekla po chvíli kňahyňa. Odhodlane a naposledy si utrela tvár slzami zmáčanú; siahla potom za ňadrá a vytiahla na zlatej retiazke visiaci zlatý peniaz s polovypuklou podobou Triglava. Pozrela na stranu, kde uprostred lipového venca čnely dve písmená. „Ach, osudné spojenie!“ riekla, hlboko vzdychajúc; „nešťastne vyčnievate tu vo venci jednom spojené, a tí, ktorých predstavujete, ako ďaleko stoja, žijú od seba vzdialení!“ A obrátiac sa k Jarmile, ihrajúcej sa po chyži, povýšeným, nadšeným hlasom hovorila: „Klenot tento nosila som s rozkošou sladkou a potešením vždy novým v šťastí svojom na srdci, v pokojnej hrudi; tento poklad ochladzoval ohne mojich strastí a nerestí v dlhom nešťastí, tešil neskončeným žiaľom zachvátenú, posilňoval, keď ma všetky sily opúšťaly, zadržal sto ráz rozbehnutý krok do hlbín morských, zastavil sto ráz dýku, ktorou som chcela ukončiť trápenie priateľa svojho, tento čarovný poklad ducha, srdca, žitia svojho, tebe, dcéra milá, odovzdávam, nosže na srdci pokojnom, čo som ja nosievala na búrkou hádzanom. Triglav nech ti je ochranou, potechou v žiali, pomocou v ťažkých žitia zmätkoch. Ty však, Živoslava verná, pomáhaj pilne a svedomite dieťaťu môjmu ostríhať tento poklad. On bude iste šťastným znamením žijúcich, kde zostal s rodinou našou nešťastnou súcit v národe a na šírom ďalekom svete: moje dieťa sa soznámi s Triglavom mojím o zážinkách arkonských a nečakaná pomoc bude sprievodcom známosti tejto! Túto vieru držím pevne v srdci svojom s celým národom naším.“

Kňahyni zažiarily oči čarovným svetlom, na tvár slietla vyššia akási útecha, slávnostná chvíľa prenikla útroby všetkých. Dieťa bozkávalo ruky materi, kňahyňa pripäla retiazku na perlovú šnúrku na hrdielku dieťaťa sa skvejúcu a vpustila za ňadrá peniaz Triglavov. Jarmila sa tešila detinskou radosťou a rozopnúc rubášik, omakávala bielou rukou milý darček matkin; obzerala a bozkávala zlatý peniaz. Kňahyni sa bolo ťažko lúčiť so Živoslavou, nastávajúcou matkou milovaného dieťaťa, vernou spoločnicou strastí. Hovoriť nemohla; len kŕčovite tisla jej ruku na svoje srdce.

„Ó, povedzte, povedzte, kňahyňa drahá, čo na srdci svojom máte. Vidím, cítim, tuším, chcete mi niečo povedať!“ osmeľovala paniu svoju Živoslava.

Kňahyňa pozrela na ňu s nekonečnou žalosťou a láskou. Tisíc vecí mám na mysli a zasa nič, nič, nič neviem, nechcem — nemôžem povedať. Čo ti povedať naposledy? Nič už nemám povedať,“ hovorila nesúvisle, neodhodlane. Živoslava sa už hotovila, pobozkajúc po vtedajšom zvyku panovnicu na kraj šiat.

Kňahyňa vypukla v plač a bolestné vzlykanie: „Ty ho uvidíš,“ riekla. „Ó, ty uvidíš azda Gottšalka! Keby som mohla byť na tvojom mieste!“

Nemé objatie a hlasné vzlykanie svedčilo o pohnutí oboch; knahyňa sklonila hlavu na prsia Živoslavy.“

„Rozkážete kňahyňa, aby som vo vašom mene prehovorila s kniežaťom?“ pýtala sa dobromyseľne Živoslava, hoci ako vieme, nenávidela knieža.

Žalostne pozerala kňahyňa na Živoslavu a v hlbokom zamyslení usmiala sa chladne, potom iba pokrútila záporne hlavou a šeptala slziac: „Nie.“ Ešte jedno objatie a chyža na Polvítove zostala prázdna. — — —

Tri pútnice idú návrším Vítova dolu k prístavu, kde život bujarý, veselý, živý svedčil, že nikto tam nenesie v ranenom srdci žiaľov, podobných žiaľom kňahyne bodrickej. Veselosť sedí na všetkých tvárach. Vagirská loď v popredí prístavu kolíše sa na morských vlnách, plachty sa rozvinujú, zástavy veselo plieskajú v čistom vzduchu; trubač korábu svoláva plaveckú chasu. Pri vchode na lodi stojí mladý žrec s korábnikom vagirským v dôvernom rozhovore, známy to nám Kotinič; ten zaplatil prievoz a odovzdal ešte ťažkú truhlicu k nákladu Živoslavy a Jarmily náležiacu. Kňahyňa so Živoslavou a dievčaťom pristúpily ku vchodu na loď. Kotinič riekol ešte sopár slov a stisnúc pravicu korábnikovi, rozlúčil sa s ním. Živoslava s Jarmilou vkročila na loď, piesne zahučaly a trúba zajačala, kotvy vytiahli z hlbín morských a príhodný vietor z končín ránskych odnášal loď, ako labuť po jazere sa preháňajúcu.

Jarmila kráčala s tajomníkom arkonským hore návrším k Polvítovu a loď vagirská sa stráca očiam vo vodnej diaľke.