ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V Arkone utíchol na chvíľu život nočný. To bol ten krátky čas medzi koncom svätvečera a počiatkom dňa zážiniek.

Deň pred zážinkami bol obetovaný prípravám; chovanci žreckí behali okolo oltárov, upravujúc na ne, čo potrebné bolo k obetiam; sluhovia obetní zaneprázdnení boli donášaním všelijakého náradia posvätného i dreva k obetiam potrebného. Veľké nože obetné, kadideľnice, misy strieborné a čaše zlaté blýskaly sa so skalných oltárov po Lipnici rozostavených; stoly dubové, rozostavené pri oltároch, boly vo chvíli obklopené ľudom a naplnené rozličnými darmi. Čo sa toto dialo, zjavil sa pri každom z oltárov žrec, oblečený do dlhého bieleho talára, cez ktorý hodená biela košeľa v hojných závinoch dolu ku kolenám splývala. Čoskoro praskotaly pri stách oltárov rozložené ohníčky. Boly to tiché obety bohom rodným a bôžikom domácim zapálené. Dojímavý obraz. Húštinami líp rozosiatych sto plameňov farbilo ranné brieždenie príjemným prísvitom a človek malebne mysliaci sa predbiehal s prírodou malebne sa zjavujúcou.

Tichosť táto trvala, len kým sa ohníky rozhorely, potom nastúpil čudný ruch života na všetky strany naraz vzkrieseného; hýbanie sa množstva a tajomný, dunivý hovor ľudský prevyšovaný bol jednotlivým bliakaním zvierat obetnými nožmi zarezávaných a posledné hlasy vydávajúcich. Zprostred tohoto lomozu sa vynášaly jednotlivé hlasy ľudu. Žrec kládol kusy obetovaných zvierat na obetné trojnohy železné, z pahreby ohňov vystávajúce. Tento obrad sprevádzali ostatní žreci nápevom odriekaných modlitieb.

Pri jednom oltári zdalo sa byť najviac ľudu shromaždeného; tam v strakatej smiešanine najrozličnejších krojov boly tri známe ženy v bodrickom odeve.

„Tebe, Živa Polabcov,“ povýšeným, prenikavým hlasom spievala kňahyňa za žrecom, slúžiacim pri oltári, „tebe, Perún Stargrada, tebe Radhosť Bodricov, tebe, veľký Svantovít, zo všetkých bohov bože najvyšší a zo všetkých kráľov najvíťaznejší, svetlo svetiel. Svätý Vít, vám všetkým, bohovia rodní, k milosti obety tie sa dymia a vôňa táto k vám vstupuje. I vám, bôžikovia domáci, kúsok dymu svätého, i vám chutný pokrm hotuje sa; zmok, tu sa nekŕm a ľudu môjmu daj pokoj, škriatci stonohí, v jaskyniach skrytí, sem sa hotujte, sem sa ponáhľajte, a potom domom a rodom našim pokoj prajte; tancujte tu, víly, rusalky spanilé, naberte života, naberte sily na ochranu dobrých!“

Žrec podal prisluhujúcemu žrecovi krv do čaše zlatej nasbieranú a ten ju vypil do dna, obrátil ju hore dnom a podržal ju nad ohňom na znamenie, že je do kvapky vypitá.

Pri tomto podstatnom deji modloslužobných obradov slovanských škrabala sa mladá chasa na lipy, chlapi sa vypínali na prsty, aby lepšie mohli vidieť slúžiaceho žreca. Obetní sluhovia odvážali so stolom obety a dary, prinesené do kontyny. Dym a výpary sa vznášaly húštinami košatých korún nádherných líp, medzitým čo obetujúci žrec usilovne pozoroval beh a smer dymu. Keď sa už boly i hojné zápachy z obetovaného rozšírily Lipnicou a počaly plniť lesný vzduch nepríjemným zápachom, nakládol žrec do kadidelnice vonných vecí, indických kadidiel a koreňov východných, žreci, obsluhujúci ho, sa rozišli dookola, rozháňajúc kadidelnicami a zaháňajúc milými vôňami nepríjemné zápachy, pálenými obeťami zapríčinené.

Keď už potom len uzučký pásik dymu vystupoval hore za hustými chumáčmi a nad Lipnicou sa navzájom v jeden oblak spojil, tu žrec sa obrátil tvárou k ľudu a povýšeným hlasom, polospievajúc, poloodriekavajúc, prednášal tieto verše:

Verše tieto boly heslom k všeobecným výkrikom a vzájomnému plesaniu, celý Vítov ozval sa jednými ústami:

Pod jedným z blízkych skupení líp, neďaleko oltára kľačaly na kolenách „smutné Bodričianky“, ako ich nazývali pre čierny oblek. Vskutku samy jediné vyzeraly smútočne, lebo celé ostatné množstvo blýskalo sa najrozkošnejšou farebnosťou krojov, ako by sa kráľovská svadba a veselie v národe bolo slávilo. Tieto naše tri vzývateľky svojich bohov odriekaly potichu svoje modlitby — medzitým čo po vykonaných obradoch ľud sa počal sem a ta hmýriť, obzerajúc si oltáre, pri ktorých ešte nemohol byť. Ktože to stúpa takým prudkým krokom tam v úzadí!? Rovno sem cieli ku skupeniu líp, pod ktorých korunami tri Bodričianky kľačia? Biela prostredná postava mladého žreca s krásnymi ružami na lícach šľakuje vysokú, štíhlu postavu chlapskú v modrej kabanici, cestu si kliesniac lakťami a mohutnými prsami. Blízko pripomenutého skupenia líp zastaly obe postavy, oprúc oči o kľačiace postavy.

„Ďakujem ti, Daryč,“ riekol potichu tajomník veľžrecov a pozoroval s vnútorným smútkom a sústrasťou kňahyňu, ktorá mala tvár k zemi sklonenú. Daryč sa zasa stratil v množstve. Kotinič, náhle sa kňahyňa pozdvihla od modlitby, pristúpil s hlbokou úctou k nej a pošepky, lictivo jej dával akýsi odkaz.

Medzitým ohnivé zore na východnom nebi ako by pukať sa strojily a slnko ledvaže sa predrelo cez ich zlatú záclonu. Tichým obetiam rodným bohom a bôžikom domovým bol koniec.

Z posvätnej Lipnice nastala púť na námestie arkonské pred chrám Svantovítov. Od každého oltára biely rad žrecov s veselými tvárami, sprevádzaný pestrým, mnohofarebným davom ľudu, tiahol ku chrámu: žreci sa stavali do dvoch radov od priečelia chrámového, s ktorého viedly schody dolu na námestie. Kým sa žreci usporiadali, zjavila sa na najvyššom schode velebná postava veľžrecova.

Veľké, sivé jeho oko strieľalo ohňom neuhasiteľným po nesmiernom priestranstve a hľadalo predmet, ktorý dosiaľ nikde sa zrakom túžobným zjaviť nechcel. Naraz ako by už bol zanechal márneho hľadania neprítomných osôb; s uspokojením pozeral len na množstvá národa shromaždeného a neustále ešte obrovské námestie plniaceho. Potecha a pokoj sídlil na tvári Budučičovej.

„Nepohltil ešte života nášho vrah náš,“ hovoril si sám potichu, hladiac si fúzy a bradu svoju; „známe postavy, dvadsatoraké kroje a zmužilosť z tváre plemena nášho žiariaca ručí mi za to na Arkone.“ A zasa pozerá, po lipách, z ktorých korún tisíc tvárí mládeže nevinne a žiadostivo čakalo na veci, čo sa maly diať; obracia zrak po pavlačiach a balkónoch, po krovoch a oknách domov arkonských — i tam vidí prednejšie vrstvy národa v nesčíselných osobách zastúpené; prediera sa zrak jeho tak v diaľku ulíc — i tam zahatené sú priestranstvá. A srdce horelo v ňom. Naposledy predsa zazrel i Kotiniča svojho, ako sa námestím prediera hore ku chrámu; už sa k radom žrecov prepracoval, už ulicou nimi otvorenou ku schodom došiel; tu sa oči jeho postretly so zrakom veľžrecovým a ako sa zdalo, porozumeli si. Budučič si oddýchol: „Dobre musí byť, z môjho Kotiniča šľahá plameň radostný,“ riekol sebe, a sotva sa vedel dočkať, kým sa tajomník hore dostane.

„Ako je? Sú i Bodrici zastúpení v tomuto neprehľadnom množstve? Hovor — Neletyč, Rozimockí prišli na zážinky?“ Tak netrpezlivo sa dopytoval veľžrec. Kotinič, sotva dych popadajúc, vzdychol si, toľko však predsa mohol vysloviť: „Ó, nie, jasnoveľmožný, nikto zo znate bodrickej nie je teraz na Arkone.“

Budučič sa zamračil a bol by bezmála nohou dupol o kamennú dlažbu, keby sa nebol spamätal, že stojí pred zrakom národa, na prahu chrámu Svantovítovho. „To som nečakal; zrak tvoj ma práve pomýlil, i moje sny vo svätú noc zážiniek nesplnily sa, čakal som z Bodríc zvláštne veci,“ potichu hovoril veľžrec.

„Možné sú veľké veci,“ odvetil tajomník. „Je tu Daryč ako posol od Neletyča, remeň, čo doniesol, ukryl som do svätej truhly; našiel som však i Onodragovnu, odohnanú kňahyňu Gočalkovu, ako skláňala kolená pri oltároch v Lipnici pred bohami našimi.“

„Nemožno! Jarmila Gočalkova na Arkone?! Pri oltároch domácich bohov slovanských! Ona sa zachovala bohom spásy?“ Temer nahlas vykríkol zadivený Budučič a oči jeho sa obrátily k zapálenému a zlatými brázdami rozoranému nebu východnému.

„Na vlastné oči videl som neresťami sužovanú kňahyňu bodrickú. Zvedel som od Daryča i mnohé iné veci, a preto, nečakajúc na rozkaz tvoj, pozval som ju k veštbám beluša Svantovítovho a k tvojim výrokom!“

„Ó, nešťastná, utrápená! Máš, máš počuť prvá veštby bohov rodných, ktorých sa dovolávaš po toľkých pokušeniach! Múdre si všetko zariadil,“ pochválil Budučič tajomníka svojho.

Prvé blesky slnca vystrelily tam ďaleko nad Litevskom a rozlialy sa po hladine mora Slovanského, zaligotaly sa na zlatej bani chrámu arkonského, odrážaly sa od nej po lipách a tvárach pozerajúcich z nich. Biela postava veľžreca, obrátená k ľudu i k východu slnka, skvela sa v bleskoch slávy nádhernej a liala na všetky strany vytrvalú dôveru. Už sa celé slnko vyrinulo, shodiac závoje zlatolesklé a zjaviac sa v úplnej dôstojnosti svojej a víťazoslávne neopísateľnej. Zbrane moci a slávy svojej, milión lúčov diamantových vysypalo razom zo svojho lona.

V tejto slávnostnej chvíli pozdvihol veľžrec pravú ruku a celé množstvo obrátilo sa na jeho znamenie tvárou k východu. Potom zo státisícich hrdiel ozvalo sa štvornásobné: „Vitaj, vitaj, vitaj, vitaj!“ Zastavil sa i dych ľudský a tajomné ticho nastalo; na veľkom zjavení mohutnej prírody zostal visieť zrak i duch národa prirodzeného. Zaznel krásny mužský hlas veľžrecov, začal pieseň svantovítsku; a keď ju celé množstvo opakovalo, otriasala sa výšina arkonská a vlny Baltu sa ozývaly, nesúc ju po svojej hladine do nekonečna.

Keď sa naspieval ľud dosýta, rozviazaly sa jazyky k žalobám a ponosám, k prosbám i kliatbam.

Spoločnosť, dosiaľ spevom sjednotená, rozpadla sa v nesčíselné množstvo osôb, z ktorých jedna každá volala o pomoc a vyratúvala svoje spory.

A kto z čitateľov vo zvukoch prenikavo žiaľnych nepoznal by hneď i nešťastnú kňahyňu bodrickú? Ona to bola, ktorá z pŕs pohnutých vydávala úpenlivé zvuky. „Smutné Bodričianky,“ niesol sa tichý šepot v radoch žrecov, v ktorých blízkosti Jarmila spievala k Svantovítovi a pozornosť sa väčšmi začala obracať k týmto čiernymi závojmi zahaleným ženám.

Krik, spev, lomoz, vyvolávanie pomaly sa utišovaly, až zasa tichosť sviatočná nastala; ľud sa ukladal k odpočinku pod lipy, alebo sa prechádzal, blížiac sa ku chrámu a obchádzajúc rady žrecov, hotujúcich sa k pochodu do chrámu Svantovítovho.

Po dokončených obradoch oddal sa ľud radovánkam; kaukliari a kramári, olejkári i šaľbiari porozostavovali svoje šiatre, hudobníci sa porozchádzali po Arkone a Lipnici. Zásada pohanská, ktorá hlásala, že by sa Svantovít nahneval, keby niekto triezvy zostal, hľadela sa navlas zachovať. Lebo uraziť Svantovíta neprišiel nikto na Arkonu. Kto už nemal čo robiť, oddával sa zábave a užívaniu radostí, ku ktorým tu bola hojná príležitosť. Ale druhým, a to tým najprednejším, zostalo ešte jedno vykonať.

Výroky Svantovítove boly ešte v rukách veľžreca; ktorí ich teda ešte dnes počuť chceli (a kto by nebol chcel, keď najmä preto z diaľky veľkej prišiel na Arkonu?), museli sa shromaždiť do kontyny, aby si zo svätyne kontynskej vyniesli istotu neomylnú o vôli boha Svantovíta, ktorú iba sám veľžrec mal právo tlmočiť.

Shromaždilo sa teda množstvo veľké. Vyslanci z blízkych i ďalekých končín Slávie stáli všetci po poriadku, v akom sa oznámili u správy svätyne, čakajúc zjavenie sa veľžreca. Tu bolo vidieť bohatstvo Slovanov pobaltských; najvzdialenejšie sveta končiny maly tu svojich zástupcov. Na čiapkach, alebo klobúkoch, kontušoch alebo mentiekach, čamarkách, alebo kabankách, plášťoch alebo hunkách, ako už kde ktorý kroj slovanský bol v obľube, ligotaly sa diamanty a iné drahé kamene, blesky a žiare skvelé sypúce. Pracky zlaté a strieborné, ťažké zápony a široké reťaze blýskaly sa z kontušov, mentiek a kabaniek, rukoväti a pošvy na mečoch boly povykladané drahým kamením a okrasami umelých zlatých a strieborných výrobkov. Nádherné národné obleky malebne líčily život ďaleko po severe tomto rozpriestranený a tu v kontyne do jedného sliaty. Už sa otvorily dvere; ale namiesto Budučiča vystúpil tajomník Kotinič, obzerajúc sa po dvorane a úctivo sa klaňajúc všetkému panstvu tu shromaždenému. Tak prešiel celú dvoranu, len na konci dlhej siene našiel, čo hľadal.

Postava ženská, nikým nepovšimnutá, hustým, čiernym závojom zahalená, stála vo výklenku jedného okna, pohrúžená sama do seba a do svojho žiaľu. My ju poznáme a mladý Kotinič poznal ju tiež, v dvorane však niet nikoho, kto by si bol vedel podobnú udalosť vysvetliť. Oči všetkých obrátené boly na mladého žreca, ako sa hlboko uklonil pred neznámou paňou, pojal ju za ruku a odprevadil ju až ku dverám, ktorými bol vyšiel sám, kde zasa hlboko sa uklonil a pustil ju do svätyne kontynskej, v ktorej sa žreci radievali a v mimoriadnych prípadoch i bohom pocty skladali. Náhle sa za kňahyňou dvere zavrely, Kotinič stal sa predmetom najzaujímavejším. Každý zo znatných pánov chcel sa dozvedieť, kto je tá pani, ktorej bola daná pocta vstúpiť najsamprv do rady žrecov arkonských? A ešte skôr chceli poznať príčinu, pre ktorú sa táto výnimka deje, lebo podľa starých obyčají výroky sa verejne oznamovaly národu, ale táto pani celá je do tajomstva zahalená.

„Slýchali ste kedy, páni, o starom Onogradovi v Bodriciach?“ spýtal sa Kotinič, úctivo s pánmi slovanskými besedujúc.

„Ktože by nevedel o Onogradovi, ktorého zásluhy o náš národ po smrti Mečislavovej veľké boly v Bodriciach?“ odpovedal starý štetínsky znatný.

„Ba tak,“ dokladá obrovská postava s vysokou čiapkou, s ktorej sa orlie pero vynášalo. Pod perom sa zaskvievala veľká diamantová hviezda. Bol to stargradský župan Vagir. Pohodil si mentieku, pripnutú striebornou retiazkou, a pokračoval: „Ba tak, bratia moji, ktože z nás trpí, aby sme všetci netrpeli spolu s ním? Zle by, veru, už s nami bolo, keby sme si nevšímali svojich osudov. Ba, veru, známe, pán tajomník, tie poriadky! Onodrag držal kord neporiadnemu synovi Mečislavovmu Pribignevovi, ktorý sa zradne spojil S Nemcami a od bohov rodných odpadol.“

„Len keby tej jednej chyby nebol urobil Onodrag!“ dodával zdatný Rárožan v dlhom po kolená kontuši, mladý, asi tridsaťročný chlap.

„Tej, že dal krásnu Jarmilu synovi svojho úhlavného nepriateľa?“ pýtal sa Štetínčan.

„Nuž tak veru, bratia, dobre hovorí brat Rárožan,“ dokladal stargradský župan. „Už je to pravda, čo celý svet vraví, Pribignevovec Gočalko nebol nijako hoden krásnej Jarmily, i keď pre iné neprávnosti nie. Teda už preto, že z takého zradného rodu pochádza.“ Tu sa župan zamyslel a po malej prestávke vravel ďalej: „Pravda, Onodrag chcel týmto skutkom dobre; myslel si, že čo otec pokazil, to syn napraví, a dal Jarmilu Gočalkovi.“

„Sklamal sa, lebo jablko od stromu ďaleko nepadne,“ doložil rárožský znatný. „Otec môj hovorieval vždy, že kto poznal Gočalka od mladosti, mohol vždy na ňom pozorovať nestálosť jeho mysle! Tam, hľa, odbehne od prestola, zanechá národ, opustí ženu, dieťa a ide paholčiť Dánom, vrahom mena slovanského, nech je ono na Labi, nech na Visle, nech na Persante, nech nad Travnou! A naposledy dá sa skrze týchto vrahov našich uviesť a osadiť ako by na prestol bodrický. Eh!“ — zastavil však prúd slov, ktoré sa sypaly s jeho perí, lebo videl pred sebou starších pánov — a za tých čias bývala ešte obyčaj nehovoriť mnoho, keď starší boli v spoločnosti.

„Ba tak, bratia, ba tak,“ krútiac hlavou hovoril Vagir; „ženu, dieťa opustiť! Podlosť neslýchaná! Ba tak a ešte k tomu odísť k Dánom a paholčiť im. Vedia bohovia, kde je Jarmila, aký jej los!“

„Tam ju vraj Dáni pokrstili a potom zabili, lebo ich boh vraj tak spasuje ľud,“ odpovedal znatný Štetínčan.

„Nie je celkom tak,“ zamiešal sa Kotinič; „Jarmilu, kňahyňu bodrickú, ste všetci videli, ostala verná bohom spásy, čo sa im korí národ náš. Jej a s ňou Bodricom nešťastným skákal dnes beloň.“

Všetci stŕpli a zvedaví boli vidieť Gočalkovu. Každý ľutoval, že si lepšie nepovšimol neznámej panej a všetci hľadeli ku dverám, ktorými vošla Jarmila do svätyne kontýnskej, želajúc si vidieť ju, keď sa bude vracať. Medzitým zaviedol sa hovor o Gottšalkovi a Jarmile a o podivnom poslednom skoku beloňa. Dejiny všelijaké o udalostiach nad Travnou a v Polabí boly na perách besedníkov. My ich necháme baviť sa navzájom a podívajme sa do rady žrecov, kde Jarmila bôľ a žiaľ svoj zaniesla.

Dvorana, do ktorej vchádzame, bola ozdobená podobami bohov a bôžikov, ako aj rezbami, vyobrazujúcimi všelijaké zvieratá i domnelé báječné udalosti bohov. Veľžrec sedel za vrchstolom, pokrovcom pokrytým, predsedajúc rade dvanástich starých žrecov.

Jarmila vstúpila s pokorou, ale i s hrdosťou kňahyne do svätyne kontýnskej. Odhrnula si s tváre hustý závoj. Budučič na znamenie úcty, akú on jedine nešťastiu veľkému vzdávať obyčaj mával, povstal so stolice svojej a uvítal úctivo kňahyňu.

„Posaď sa, dcéra,“ riekol po chvíli, „ľúbezná kňahyňa Bodricov!“ Žreci sa vážne uklonili pred hrdinskou nositeľkou veľkého nešťastia.

Jarmila si sadla. Po toľkých pohnutiach mysle a napätiach síl duchovných i telesných stratily sa boly ruže s peknej tváre kňahyninej, bledosť jej od čierneho obleku sa ako sneh od temných vrchovcov pohorí odrážala; ale pri pohľade na svätých starcov, tuná tak vážne sediacich a výroky bohov ľudom smrteľným oznamujúcich, vzňal sa zasa vnútorný oheň jej srdca láskou a dôverou k bohom spásy naplneného a po žilách sa razom rozlial až k tvári. I ukázala sa v takej dôstojnosti a kráse, že nejedno staré srdce v prsiach nadšených žrecov nepokojne sa hýbať a búchať začalo. Hlboký žiaľ, dušu skľučujúci, strasti a neresti srdce trápiace, povedomie vlastnej nevinnosti v nepriazni osudu dodávajú človeku vyšších letov ducha. Tým vyšších, keď sú ešte takou hojnosťou pôvabu a krás od prírody obdarované ako Jarmiline. Duch takýto všetko k sebe kloní, všetko zaujíma a ako by pod zákony svoje stavia. Odolať vláde jeho býva i mocným nemožno.

Jarmila náruživo milovala toho, ktorý ju zavrhol. Nešťastie svojho národa hlboko cítila. Svoj osud neúprosný miernila však temnou síce a neurčitou, ale pri tom všetkom živou nádejou. Tu stála pred výrokmi bohov — ako plápolaly jej útroby túžbou a nádejou! Vysoké vyjasnené čelo sa pnulo nad súmerným orličím nosom ako v deň blaženého sňatku. Prvé jej slovo pri vstúpení do svätyne patrilo veľžrecovi:

„Jasnoveľmožný veľžrec Svantovíta veľkého. K nohám tvojim sa spúšťam a pred tvárou tvojou sa staviam s celou hrôzou svojho nešťastia! Veď ja som Onodragovna, dcéra bohom spásy a národu svojmu verného kniežaťa Bodricov.“

„A nešťastná žena Gočalkova,“ pretrhol jej reč Budučič. „Veď viem, dcéra vzácna, všetko a poznám dobre tvoje osudy: pre veľké tvoje nešťastie a národa tvojho kričiacu krivdu a neresť dnes Svantovítov beloň prvý vašim veciam veštecky skákal.“

Jarmila sa posadila. Veľžrec po krátkej prestávke pokračoval: „Stala si sa ženou Gočalkovou proti radám domácich žrecov, či tak?“

„Tak je, jasnoveľmožný. Gočalko sa však obrátil k bohom spásy, a náuky lüneburské i krst zavrhol; preto dal Onodrag Jarmilu synovi Pribignevovmu. Gočalko sa stal postrachom vrahov našich, zahnal Nemcov až za Labe a vykorenil i posledné pozostatky kresťanstva nemeckého v Bodriciach. Dediny, hrady a župy až k Labe vyčistil, všade našich bohov zaviedol, ktorí za predošlých časov od Mečislava deda a Pribigneva otca jeho nemálo boli zanedbávaní!“ Jarmila s nevýslovnou sladkosťou a oddanosťou bránila nevďačného manžela, spomínajúc k obrane jeho všetko, čo mohlo obmäkčiť veľžreca arkonského. Ten pozorne poslúchal slová, plynúce tak príjemne z úst krásnej, výrečnej kňahyne. Zamračil sa však trochu a pretrhol zasa prúd jej reči:

„Pravda, pravda; a to všetko vykonal Gočalko, len aby znovu uviedol Nemcov a Dánov do Slovian a biskupov usadil namiesto domáceho žrectva, desiatky namiesto slobody obcí a žúp bodrických, cudzích dobrodruhov namiesto županov národných, všetko to urobil, aby znova oltáre naše rozboril v Bodriciach.“

„Hriechu sa dopustil,“ riekla Jarmila; veľkého hriechu sa dopustil Gočalko; ale dovoľ, jasnoveľmožný, nech poviem pravdu; srdce jeho je nevinné, poznám ho, poznám mäkké, poddajné srdce Gočalkovo. Nemci ho zviedli. Biskup úlisný v Rarogu pohltil mi, pohltil národu to srdce mäkké, ako pohlcuje tiger kus mäsa! Daj pomoc z rohu Svantovítovho, jasnoveľmožný, daj pomoc proti biskupom a Gočalko sa ti pokloní na svätej Arkone.“

Slová tiekly z úst kňahyne ako potok z prameňov v skalných údoliach tatranských; žreci, očarovaní nimi, dívali sa na ústa kňahyne, prosbami unesenej.

„Nie, nie, dcéra moja, nie slabosť, nie mäkkosť, krv je to, krv rodu neprajná. Mečislav dedo, Pribignev otec, Gočalko syn, všetko jedna krv rodu neprajná, a semä Gočalkovo dovŕši zradu národa nášho, tak mi to vo snách a videniach prichádzava a tak to iste bude. Žrecov ste mali všetci poslúchať, žreci tvoju ruku nepriali Gočalkovi a iste vedeli, prečo tak radia. Rada bohov neslúchaná takto hrozne sa tresce.“

Len s najväčším sebazaprením a mocným potlačením súcitu činil povinnosť svoju veľžrec; k jeho to veciam náležalo, bez ohľadu na city osobné, priviesť človeka proti bohom zhrešivšieho k uznaniu hriechov. Jarmila cítila ťarchu na duši svojej; viera otcov, v ktorej bola odchovaná, ktorá ju na cestách nešťastia sprevádzala a láska k manželovi, neodolateľne, vrúcne milovanému, rozložily pole ukrutného boja v prsiach nešťastnej ženy. Pôvab lásky a neodolateľnú moc viery cítila oproti sebe stáť vo svojom srdci. Budučič bol znateľ ľudí; videl boj, v ktorom boly útroby kňahyne a aby ešte zreteľnejšie vyčaril zo srdca na tvár tajné pohnutie, prenikavým okom meral tvár Jarmily, z bledosti priezračnej do ružových plameňov prechádzajúcu. Po chvíli sa pýtal:

„Gočalko dávno už odohnal kňahyňu, nepamätám sa však, že by si odvtedy na Arkone bola bývala; kade ťa, Jarmila, vôľa bohov vodila?“

„Dánskom,“ odvetí nevdojak náhle zasa blednúca kňahyňa.

„Dánskom?“ ako by v zadivení opakuje jej odpoveď veľžrec; či si sa tam nedala pokrstiť?“

Jarmila porazená pochybnosťou Budučičovou ešte väčšmi sa miatla vo vlastnom myslení; mnohoročné utrpenie doliehalo na jej myseľ, bázeň o budúcnosť milovaného dieťaťa ju činila malomyseľnou, k tomu to ostré oko veľžrecovo ako dýka bodalo do zomdleného svedomia; nič iného sa jej nezdalo, ako že sám Svantovít hľadí na ňu sivými očami s tváre Budučičovej a všetky jej tajomstvá preniká. Budučič to pozoroval a horšie začal myslieť o kňahyni, ako ona v očiach veľžreca arkonského zasluhovala.

Už starí žreci pozerali na prísneho predsedníka a pána svojho, aby ho zmiernili, lebo aj im bolo ľúto tejto dôstojnej trpiteľky, skvejúcej sa navzdor svojim mnohonásobným nerestiam ako bohyňa krásy a milosti. Tu však kňahyňa, pozbierajúc celú svoju silu, začala v plači a usedavom zalykaní hovoriť:

„Bôžikovia naši rodní chodili so mnou, ja som pred nimi skláňala neustále kolená svoje v skrytosti svätej a myseľ moja zalietala neustále k Svantovítovi na Arkonu, k Perúnovi na Stargrad, k Triglavovi na výšiny Retry staroslávnej, a tu, hľa, Triglav môj, ktorý každý úder srdca môjho naslúchal, tu ho viď sám, veštec Svantovítov!“ Vyňala zpoza ňadier zlatú podobizňu Triglava, podávajúc ju veľžrecovi. Žasli všetci, čudujúc sa vernej ctiteľke rodných bohov. Mlčanie pretrhla kňahyňa, vypravujúc ďalej svoje osudy. „Jeden hriech ti vyznám, veštec vediaci všetko, veď i bez môjho vyznania znáš moje poblúdenia; jeden hriech leží mi veľmi na svedomí, za ten akiste znášam krutý hnev našich bohov. Ale len malú chvíľu som bola v tom hriechu. Bola som raz u boha kresťanského, láska moja hnala ma k nemu, uňho som hľadala pomoc v hrozných nerestiach života. Stalo sa všetko takto! Starý lüneburský mních mi ho ukázal, rozpiateho na kríži. Bolo mi po pravde veľmi ľúto boha kresťanského, tak ľútostivo hľadelo oko jeho na mňa; ako by neprišlo ľúto i citlivému kresťanovi, keby videl nášho Svantovíta, Triglava alebo Radhošťa na kríži pribitého? Môjho citu sa chopil mních, a vidiac ľútosť moju, riekol mi: „Toto zniesol pre teba Kristus Pán, či nemôžeš preňho i ty niečo strpieť? Potrp len málo a uver v Boha trojjediného, potom vezmúc kríž na seba, choď za ním, on s tebou bude a vyslobodí ťa od všetkého zlého!“ Jeho klamné slová dosiaľ znejú mi v ušiach, uverila som im a vezmúc kríž, šla som za ním, šla som do Dánska za Gočalkom. Ale trojjediný Boh mi nepomohol, nevytrhol ma zo zlého a teraz mám horkú spomienku na toľké klamy.“

Jarmila prestala hovoriť; len prsia, zdvíhajúce sa ako vlny, len úpenlivé vzlykania vydávaly svedectvo o poľutovaniahodnom jej stave. Oko Budučičovo zvlhlo slzami. Aj Jarmile sa uľahčilo, takže jazyk sa jej zasa rozviazal.

„Tam som,“ vravela, „dlhé roky prežila s jediným dieťaťom — ach milovaná Jarmila, semä Gočalkovo, buď vyvrátením hroznej veštby dnešnej! — A s varovkyňou jej, vernou priateľkou zvykov starodávnych, čistou ctiteľkou bohov domácich, Živoslavou pobožnou, ktorá nás tešievala náukami tvojimi a povesťami o bohoch slovanských, kojevala dušu dieťaťa môjho. V súmrakoch som obetovávala bohom spásy, vo dne s krížom na prsiach chodievala tam, kde som sa nazdávala, že ho zazriem — Gočalka nezabudnuteľného!“ Tu zasa prestala, srdce v kliešťach stisnuté sväzovalo i čuvy jazyka a slovo nemohlo prejsť bránou úst.

„Miluje ho nekonečne,“ šeptali si žreci. Veľžrec, hladiac si fúzy, pomyslel si: „Ona ho ešte predsa miluje.“

Kňahyňa, utrúc si horúce slzy, vravela:

„Roky za rokmi ušly; zatúžila som po Svantovítovi a výrokoch jeho vševedúcich; v hlbinách Slovanského mora zahrabala som kríž boha kresťanského, dánska loď vyložila nás potom včera pod Vítovom. Ó, odpusť láske, Svantovít veľký, Triglav mocný, že sa vzdialila na chvíľu od zvykov rodných! Zakúsila som už dostatočne váš hnev, hoc v mysli nikdy som nezhrešila proti vám! Želám si na zemi bodrickej vo zvykoch rodných odchovať dcéru svoju a složiť kosti svoje pri kostiach otcov bodrických, verných bohom spásy. Ty však vyslov, prosím, veštec rozhlásený, aká je moja budúcnosť v národe? Čo mám robiť, aby smierení so mnou boli bohovia?“

Budučič sa zamyslel hlboko; tichá, trápna chvíľa nastala. Storočie hrozné pre netrpezlivosťou tlčúce srdce Jarmilino.

Konečne prehovoril Budučič:

„Svantovít sa sám hrozí tvojho osudu, Jarmila! Videla si sama, ako ťažko sa mal k úlohe svojej beloň. Ale Svantovít je naklonený milosťou tvojmu rodu, pri všetkých nerestiach a hrôzach vyvedie i teba z pochybností a ty sa uzrieš ešte na zemi bodrickej pri oltári Triglavovom s Gočalkom, ako v onen deň tvojho sňatku. Bohovia naši zvíťazia v Bodriciach; ale tebe znie výrok oddať sa vôli Svantovítovej, aby stála viera naša ako oná kopija v dlažbe námestia zabodnutá. Chceš sa poddať ostatným výrokom Svantovítovým?“

„Poddávam sa vo všetkom Svantovítovi,“ potichu odpovedala kňahyňa, trasúc sa na celom tele.

„Znaj teda,“ pokračoval vážne veľžrec, „že nemáš vidieť zem Bodricov, až pokiaľ tvoja dcéra nezdvihne znovu chrám Žive a neposvätí v ňom seba večnému panenstvu kňažiek Živiných.“

Horúci prúd prelial sa v žily Jarmiline. Mdloba ju hrozila usmrtiť. Závrat sa zmocnila hlavy, bystrý rozum jej ochabol a ona stála na tom pozadí, za ktorým svety temnej, roztrhanej, rozkúskovanej pamäti a súdu sa mihajú. Všetky skvelé zámky, dosiaľ v obrazotvornom povetrí nastavané, rúcaly sa so strašnými hrmotom na jej hlavu! Už bola videla v mysli rozohriatej nádejami seba pri boku Gočalkovom, tohoto zasa v čele Bodricov víťaziť nad Nemcami a Jarmilu obkrúženú junákmi znatnými a hrdinami ovenčenými za Labou v znamení víťazných pohanov ako za starodávna! Naraz však musí počuť výroky v celkom inú stranu života ju zahadzajúce. Úzkosť a nebezpečenstvo úmyslov našich dáva nám odvahy, smelosti. Takýto stav dodal i Jarmile smelosti neslýchanej na Arkone; výroky Svantovítove bývaly prijímané s pokorou a oddaním sa bezvýnimočným. Jarmila sa cítila byť kňahyňou. Že by po toľkých utrpeniach jej myseľ bola natoľko klesla, že by bez možného odporu bola prijala hrozný výrok veľžrecov? Opovážila sa vložiť medzi osudy svoje a výroky božstva túžby a odpory svojho práva.

„Jasnoveľmožný,“ riekla trasúcim sa hlasom a mysľou pohnutou, „odpusť nešťastnej kňahyni, žene, materi! Ako obstojí kňahyňa nevidiaca zeme svojej, žena, ktorej chýba manžel, matka dieťaťa v cudzí, neznámy svet vystrčeného? Ako pustím najmä dieťa z krvi svojej do zeme, z ktorej sú žreci naši vyhnaní, chrámy Živy zváľané, rodná znať ponemčená, kde piade zeme nemám, osirelá, o všetko imanie pripravená, ja nešťastná! K tejto tvrdosti osudy moje došly?“

Všetci žreci, ktorí dosiaľ cítili s kňahyňou nekonečnú sústrasť, vzbúrili sa naraz a hrôza zasadla na tvárach prestrašených. Veľžrec pokynul však potichu pravou rukou a ako by nebol pochopil opovážlivosť kňahyninu, tichým a prívetivým hlasom sa ďalej pýtal:

„Môžeš sa azda spoľahnúť na spomenutú Živoslavu? Môžeš jej sveriť klenot svoj? Povedala si predsa, že je to výborná ctiteľka bohov našich. Nuž v tom je starosť uspokojená. Aj tak Živa životodarná je najlepšou ochraniteľkou; o to však nemá mať starosť človek, čo vyriekli bohovia.“

Jarmila žasla, rukami si kryjúc líca rozpálené žiaľom i prístrachmi smrteľnými. „Jarmila, Jarmila, sirota moja, opustená od ľudí, od bohov!“ šeptala mdlým hlasom ako vo snách.

Veľžrec ju uspokojoval: „Svantovítovi a Žive dôveruj, milá dcéra. Bez žrecov i chrámov živá je Živa a Jarmila bude jej kňažkou, aby pomstila ovocie semena Mečislavovho; ona vyňatá má byť z veštných slov mojich dnes vyslovených. Tam onen rozkošný háj Rozmockých nad Travnou a morom a pokojné lono domu tohoto starého priateľa Gočalkovho bude predný cieľ púte Jarmily tvojej, tam“ — — —

„Ó, sladké rozpomienky,“ pretrhla reč Budučičovu Jarmila, celá ako by znovu zrodená; „tam som ja chodievala s ním, s junáckym hrdinom bodrických zástupov, s Gočalkom! Za oných časov, keď ešte v úcte boli bohovia spásy a tak blažene sa žilo nad Travnou v Lubici, v Lenčíne v tridsiatich iných mestách a hradoch bodrickej zeme! Keď ešte dobre bolo v Bodriciach!“

Veľžrec vpadol však do prúdu rečí Jarmiliných, ktoré sa ako iskry radosti kmitaly z rozohriatych úst; vystrel ruku a nadšeným hlasom vravel:

„Nuž ta, ta pôjde dcéra tvoja so Živoslavou, tam bude, kým sa navráti do Bodríc sláva zašlých bohov, tam pri pozostalých rozvalinách Živy lubickej nech sa vyučí vrelým úctam bohom spásy náležiacim, tam nech seba posvätí Žive životodarnej. A keď poláme Perún železné okovy Bodricov a Svantovít porazí družiny najaté Gočalkom, potom, potom uvedie Budučič arkonský sám starodávnych bohov a roztrúbiť dá slobodu po Slávii. A prvá kňažka Živy po dlhých rokoch hanby bohov našich, dcéra tvoja, kňahyňa bodrická, posvätí mocný prestol slovanský. V tomto skutku, Jarmila Gočalkova, máš i ty hľadať ukojenie, uskromnenie sa hnevu bohov našich a nájdeš hľadané milosti. To sú neklamné výroky Svantovítove!“

Složil pravú ruku veľžrec; Jarmilu premohly slová jeho: „Staň sa vôľa Svantovítova,“ riekla odhodlane a s oddaním sa svojmu osudu; skloniac sa pred veľžrecom na kolená, dotkla sa bieleho talára jeho, ktorý sa v bohatých závinoch vlnil po dlažbe. Tu veľžrec milostivo položil ruku na jej hlavu a povedal dobré slová kňahyni: „Rodina tvoja bude kruhom priateľským tebe a pokladnica Svantovítova tebe i národu tvojmu bude stáť otvorená k službe. Veď Arkona je matka osirelých Slovanov. Vstaňže, dcéra, dúfaj a ver podľa starých obyčají otcov!“

Veľžrec pokynul rukou a najmladší zo žrecov utrel si slzu a ponáhľal sa, aby otvoril dvere, ktorými vstúpil Kotinič do svätyne. Dvaja žreci vstali a s hlbokou úctou odprevádzali kňahyňu zo svätyne; ona sa uklonila a keď zahodila si závoj cez tvár, uberala sa z dvorany. Všeobecná úcta panstva slovanského ju sprevádzala. Veľžrec vydával medzitým rozkazy tajomníkovi.

Po vypočutí vešteckých výrokov hodovalo panstvo slovanské v kontyne arkonskej; lebo Svantovít hostieval počas zážiniek svojich ctiteľov. S večerom začala sa hostina. Dolenci a Ratari, Lutici pred- i zapieňanskí dostali svoje kapitoly, potom sa slávilo smierenie, a hojnou štedrosťou oslavovalo. Panstvo slovanské, znať a prednejší z národa nechceli zostať za národom svojím a pri stole Svantovítovom nepatrilo sa rozhnevať štedrého hostiteľa. Veselosť bola nenútená; všetci uistení boli o veľkej milosti Svantovítovej. Veľžrec šiel do svojej komory, majúc ešte dnes vybaviť dôležité veci. Vyňal z dubovej stoličky vedľa stola stojacej drevený valec, omotal naň biely remeň a začal písať po dĺžke valca na remeň. Podobne urobil i s druhým valcom a druhým remeňom. Nechajúc potom uschnúť písmo na remeňoch, usporiadal si všelijaké maličkosti, potom odmotal remeň s valcov a uložil ich zasa na stoličku.

Kým toto robil veľžrec, vstúpil Kotinič do komnaty a potichu stál v úzadí, kým ho zavolal majster a pán jeho.

„No tak by som už bol zbavený jednej starosti,“ riekol si Budučič, posadiac sa a oddychujúc si. „Prítomnosť dcéry Gočalkovej v Bodriciach a zvesť, ktorú dávam o výsledkoch zážiniek tohoročných na Arkone, rozhlási sa iste znatným Bodricom i národu a musí naplniť proti vlaňajším skúsenostiam novou dôverou a novým životom našich priateľov, ktorí sa už opúšťali a úfanie v Arkonu tratiť začínali.“

Kotinič, znajúc zvyky veľžrecove, prečkal monológ i modlitbu jeho a potom, pristúpiac k nemu, oznamoval mu, že Daryč a Živoslava už čakajú na jeho výsluch.

Budučič pozval najprv Daryča. Tento sa s veselou tvárou postavil pred veľžreca a prijal rozkazy do Bodríc dôležitým osobám vo veciach verejných. Sám Budučič pomáhal ovíjať popísaný remeň, jeden okolo bedier, druhý okolo pravej nohy, na holé telo Daryčovo. Potom mu strčil ťažký mešec s peniazmi do ruky a vravel:

„Statočný chlap si, milý Daryč, že si tak výborne vykonal dielo sverené; čakám, že i moje veci vybavíš, ako sa patrí. Dvoje si zachovaj: napred, aby remienky neprišly do nepravých rúk, potom, že na bedrách je písmo pre pána Neletyča, na nohe pre pána Rozmockého. Veľká odmena ťa neminie, akže vybavíš, čo ti je sverené; a pozdrav zmužilých Bodricov!“

Daryč sa usmieval a pobozkajúc plášť veľžrecov, sa osvedčoval, že všetko urobí. Pevným krokom hrdo si vykračoval z komnaty veľžrecovej. Pri dverách sa stretol so vstupujúcou Živoslavou.

Veľžrec arkonský prijal Živoslavu, ktorá sa bojazlivo blížila k starému známemu, od čias nekonečne vysoko v dôstojnostiach a moci pokročivšiemu. Dôverným hlasom jej pokynul, aby si sadla k nemu.

„Dávne roky prešly, čo sme sa nevideli; akože sa ti vodilo?“ opýtal sa Budučič.

Živoslava si sadla, najprv však dotkla sa plášťa, pobozkajúc kraj jeho; jeho chovanie vdýchlo jej dôveru.

„Že si nezabudol, jasnoveľmožný, na tie roky! Patrí k mojim rozkošiam spomínať si na zašlé dni a náuky, ktoré som slýchala zo svätých úst jasnoveľmožného. Moje losy po tom, ako otec, manžel, bratia v minulých vojnách za vlasť popadali, priviazané sú na kniežací dom Gočalkov; a od časov nešťastných udalostí v tejto rodine na osud nešťastnej kňahyne Jarmily a jej dieťaťa.“

Budučič prehovoril dôverne k Živoslave: „Toto posledné meno nemáš nikdy spojovať s jej rodom, lebo by mohlo v dieťati vzniknúť baženie po klamlivej rozkoši sveta a sláve. Bohovia iné majú úmysly s týmto štiepkom rodu Gočalkovského. Milá Živoslava, tebe sveríme veľký závdavok slobody a šťastia Bodricov, národa tvojho, našich bohov: chráň dieťa ako najdrahší klenot, chráň ho predovšetkým, aby sa neodcudzilo bohom spásy. Cvič ju v službe a poklone Živy; jej povolanie má byť raz veľké u bohov našich nad Travnou. Skoro dostaneš ďalšie poučenie; starosť moja o vás obe bude stála. Zajtra vás môj Kotinič vypraví na cestu.“

Živoslava nábožne poslúchala slová Budučičove; bola by mu rada celé srdce svoje otvorila, ale vidiac, že sa už zasa inou starosťou zanáša myseľ jeho, len v tieto slová složila dušu svoju:

„Bola som najmladšou dcérou v dome rodičov, kde Živa pred všetkými bohmi bola uctievaná; preto ma tiež nazvali Živoslavou a vyznám sa dokonale v službe bohyne tejto! Vykonám dielo na mňa sverené ako náleží: svojich očú nebudem tak ostríhať, ako kniežacie dieťa!“

Toto sa dialo v najzadnejšom krídle kontyny arkonskej, medzitým čo hodovné dvorany v popredí budovy ozývaly sa spevom, verejnými rečami, oslavovaním hrdinov a bohov pri nástrojoch hudobných. Len nakrátko pripomenieme, že s hodovaním týmto spojená bola nielen skvostnosť a nádhera života bohatých pánov mora Baltického, ale aj súboj duchovných síl a známostí. Rečníci, básnici vypravovatelia báječných dejov božstva slovanského sa tu shromaždili a vykladali zpamäti svojej poklady ducha a života národného. Čože potom povieme o ostatných sláviteľoch zážiniek v Arkone? Každý panský dom, každé prístrešie svätohradu tohoto hľadelo, aby sa Svantovít nenazlostil, veselie, radovánky, spevy, tance trvaly až do svitania. Tak sa slávily zážinky na Arkone, a tie z roku 1058, ktoré tu boly opísané, náležaly medzi najslávnejšie, aké kedy boly videné na polostrove Vítove.