ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I

Hneď po nedeli prišli do Prietržín úradníci zo správy. Musel som ich zaviesť na miesto, kde ma blahosklonne vypočuli, spísali so mnou siahodlhú zápisnicu, dali si predvolať svedkov, unúvali ich všelijako pomotanými otázkami, pričom si robili poznámky do zelených zápisníkov, potom obišli niekoľko ráz celé pohorenisko, oňuchávali smrad, kývali dôležito hlavami, vážne besedovali a nakoniec odhadli škodu na osemdesiattisíc korún.

Ďakujem pekne!

— Bola to vaša neopatrnosť, — prezradili mi.

Nezostávalo mi iné, len urobiť kajúcnu tvár.

— Pravdaže, my vám nechceme ukrivdiť, pánbohchráň. Vykonávame iba svoju úradnú povinnosť. Všetko dostane do rúk pán radca, a on si vás ešte predvolá na výsluch.

Urobil som sa hrdým, poznamenajúc, že mi na rozsudku málo záleží, ba že mi celý prípad prichodí vhod, lebo budem sa môcť zbaviť tohto prekliateho kraja. Chvalabohu, že sa dlho v Prietržinách nezdržali. Ešte predpoludním odišli. Lež ostalo čierne spálenisko na Pohánskom, čo otravovalo hnusným pachom celú dolinu, ako aj smradľavé spálenisko vo mne, a toho som sa nevedel zbaviť. Zo dňa na deň bolo ho viac cítiť. Šírilo sa, vzmáhalo ako zlá nákaza. Čím usilovnejšie som ho zo seba splakoval, tým bolo dusivejšie. Nakoniec, dúfajúc, že sa na holiach rýchlejšie vyliečim, ušiel som ta. No nanič to bol výmysel. Vietor na holiach už bol síce vtedy studený, chytal priam za kosti, ale mňa nevedel vyvetrať, nuž nosil som svoj zlý údel všade so sebou. Prvé augustové dni presvetľovali ohromné priestory. Vrchy sa neprestávali skvieť čistotou a krásou. Vari ich každé ráno voľačia usilovná ruka zmývala mliekom, natierala ľanovým olejčekom a leštila jeleňou kožou. Človek mal stále dojem, že hľadí na vysoké vatry, porozkladané na širokých poľanách medzi horami, tak sa jagali a svietili do oblohy. Cenganie oviec vytrvalo vyzváňalo povetrím. Ak sa ozvala na niektorom grúni fujara, bolo ju počuť hneď priam pri uchu, lebo diaľky sa približovali tou chvíľou, ako sa v nich budili zvuky a ako z nich vykopnievali farby. Nesmierna obloha sa rozprestierala nad stíchnutými a potemnými horami a zosielala večermi mier i uspokojenie na každé stvorenie, lebo dozrieval čas, keď sa dielo malo zjaviť očiam vo svojej plnosti.

Iba mojej chorej duši táto pohoda nevedela prísť na liek. Blúdil som horami ako zbeh, ktorého plaší každý praskot hory, každé zavŕzganie konárov, každé ševelenie lístia. Celý deň som bol na nohách a večer, keď som si mal odpočinúť, začalo ma trápiť vlastné svedomie.

Sotva šero zhustlo až do tej miery, že celý svet sa skladal iba z mojich očú, meravo vytreštených, a z niekoľkých neurčitých predmetov, rozostavaných v najbližšom okolí, voľakde v najposlednejších priestoroch noci prebúdza sa taký určitý a živý zvuk, že aj v návale ostatných šelestiacich nočných hlasov rozoznal som v ňom cválanie koňa. Vznikalo presne na tom mieste, kde ležali Prietržiny. Bolo najprv nejasné, dunivé, potom sa vzmáhalo, rozrušilo úplne tíšinu noci, nieslo sa dolinou až na poľanu, ba až pred samé dvere mojej chatrče, kde náhle zanikalo. Cválanie sa opakovalo pravidelne každú noc a vždy približne v rovnaký čas. No akokoľvek sa zdalo skutočným, nedalo sa vysvetliť nijakým prirodzeným zjavom, lebo ani pri nočnom bedlivom sledovaní, ani pri každodennom prekutávaní poľany a okolia nenatrafil som na čerstvé stopy koňa. Preto časom aj proti námietke, že podivné zvuky privolávajú si len moje čuvy, ako si rady skalné steny na vrchoch privolávajú hlas pastiera aj potom, keď už psicu na úplazoch ošľahnú mrazy a lišajníky stvrdnú, keď aj z osinutých dolín vytratia sa čriedy a stádliská spustnú, nadobudol som presvedčenie, že takýmto spôsobom ohlasuje sa mi Eguš z druhého sveta.

Sprvu toto vracanie sa koňa ma iba na chvíľku vzrušovalo, onedlho však pôsobilo ako surové, presne na prsia mierené údery tvrdých pästí môjho tajomného nepriateľa, lebo každé ráno som mal potom menej odvahy. Strach ma začal napádať nielen za tmy, keď sa toto podivné cválanie voľakde v hlbinách noci rodilo, ale aj vo dne na miestach voľných a jasných, akoby sa mojím krokom, mojím dychom a mojím pohľadom prebúdzal des vrchov, ktorý dosiaľ bol spokojne driemal medzi kosodrevinou, čo sa hneď prejavilo i v mojich činoch.

Na šťastie začalo sa v šlógoch pracovať. Musel som denne vykonávať niekoľko povinných prechádzok a dozerať na robotu, a tak nebolo kedy trudiť sa. Činnosť vyžadovala triezvu myseľ, ba i určitú námahu, čo ma posilňovalo aj na tele, aj na duchu. Takto udržal som si aspoň trochu istoty. A raz som sa odhodlal vykoreniť aj posledný tiesnivý pocit bôľu zo srdca.

Povedal som: Vytrhnem túto poslednú mincu z vrecka a darujem ti ju, nech ešte raz a naposledy zazneje tá smutná pieseň o mojom žiali z tvojho hrdla.

Bolo totiž mojou obyčajou, aby sa mi trochu uľahčilo na srdci, dávať si občas smutnú pieseň zaspievať neznámemu vtákovi, ktorý bohvie z ktorých končín priletel na hole práve vtedy, keď sa ostatné vtáctvo zhromažďovalo na doline k veľkému letu.

Ozval sa náhle v húštine alebo medzi kosodrevinou. Mal rád miesta opustené, vlhké, kde ani slnko nepreniklo. Jeho hlások bol temný a chúlostivý, akoby sa iba sťažka predieral cez slzy, ktorých mal plný zobáčik, lebo najskorej spieval o tom, ako raz priletel k svojmu hniezdu s bohatým úlovkom pre svoje hladné mláďatá, ale tam našiel iba dve pápercia, trochu trusu a plno červených mravcov, a ako potom nadarmo zhľadával, zvolával a vypiskúval na všetky strany, alebo i o tom, ako so svojou družkou raz zaspávali na konáriku, keď teplý južný vetrík pretekal hladko povetrím a zvedavý mesiac predieral sa ticho ihličím, keď najmenej myslel na nebezpečenstvo, a naraz povetrie sa rozvlnilo, hora zahučala, on padol do machu, ale družky viac nebolo. Počul príšerné trepotanie, úzkostlivé pípanie, letel aj za ním, ale nedohonil ho. Azda spieval aj o niečom inom, ale jeho melódia podobala sa úplne tej, ktorú by bolo vyludzovalo vtedy i moje srdce, preto som ho počúval.

Teraz spieval naposledy. Ostatnú mincu som zahodil za ním. Nemal som mu už čím platiť, a na borg nespieval. Smutné zapípanie doznievalo tichučko v húštine, chvíľu bolo počuť šuchotanie a potom hora stíchla. Môj žiaľ umrel.

II

Potom prišiel on s búrkami. Voľajako naraz. Zjavil sa on a prišli búrky. Jedno s druhým súviselo, ako súvisí príčina s následkom. Len neviem, akým poriadkom. Či on spôsobil búrky, a či búrky priniesli jeho.

Každé ráno na dvoch stranách začal hvižďať vietor: hore na Veľkom zvone v komíne a dolu medzi bralami. Predpoludním bubnovali na poplach v povetrí. Zavše zbehli i do hory, sprobúvali pevnosť stromov a z čečiny vyčesávali starú voštinu. Popoludní horný vyfukával mračná a dolný čuchral nad horami hmly a penil vodu v potokoch. Večerami sa oba stretli na Prielome, kde bol miernejší svah a široké sedlo, aby tu mohli zmerať svoje sily. Iba neskoro v noci, keď skalná stena za mojou chatrčou začala pískať na dvoch dierkach, utíchol a započúval sa.

Túlanie nebolo príjemné. Vždy sa síce nelialo, ale búrky striehli nablízku. Ozývali sa neprestajne zlostným mrmlaním ani podráždené zvieratá a denne niekoľko ráz vytrubúvali medzi vrchmi takým besným revom, že až grúne zastenali. Človek nikdy nevedel, odkiaľ prichádzajú, lebo všetky výhľady zapchávala hmla. Vo dne sa tisla hore na Prielom, v noci zas padala na dolinu. Bola ťažká a hustá. Nepremieňala sa. Mala stále rovnaký stav, či už malo svitať alebo mrkať. Ak ňou prebehol blesk, iba zažmurkala ospanlivo, ak v nej zaburácal hrom, zaryčala dlho ani črieda junčoviny, čo vošla do mútneho strmého brodu. Hoci boli vrchy stavané zo samej žuly, predsa sa v nej rozmáčali. Voda vsiakla do všetkého: bola v kôre, v dreve, kvapkala z ihličia, visela na malinčiaku, váľala šuvar na poľanách, bola v zemi, v povetrí, v skalách, nosil som ju v bagančiach, v kabáte, v košeli, aj v koži, nikdy som sa jej nevedel zbaviť. Chodníky sa roztiekli, prťami runtľovali vody. Chôdza stávala sa preto namáhavou.

Šlógy zatíchli. Chlapi vysedúvali celé dni okolo vatrísk po kolibách. Vysúšali si onucky, vymočené nohy, žuvali močku a vytrvale odpľúvali do pahreby. Dvere odchyľovali len zriedka. Nik sa nechcel popletať vonku medzi bleskami a hromami. Bolo to nebezpečené v týchto výškach. Iba ja som pravidelne vychádzal, lebo som vedel, že medzi bleskami a hromami nachádza sa i on.

Chlapi ho už tiež pobadali. Vídavali ho napospol na mrkaní a na svitaní. Cez deň nie. Prichádzal s nocou a s ňou i odchádzal, akoby mu deň prekážal. Pod kepienkom tmy odvážil sa priblížiť aj ku kolibám. Prezeral si chlapov niektorou škárou medzi štiepami. Nik sa ho neopovážil pritom vyrušovať. Aby zahnali tieseň, ktorá v taký čas na nich zaľahýnala, pustili sa očistom do rozhovoru.

— Neoplatí sa s ním priečiť, — vraveli. — On nevyrušuje bez príčiny ľudí, iba ak má nejaké pestvo na mysli, a to býva teraz zriedka, veď má dosť svojich starostí. Keď sa upriamil vytrvale chodiť po šlógoch a prezerať chlapov, to znamená, že sa mu voľačo prihodilo. Buď má choré deti a hľadá pomoc u ľudí, buď mu niekto ublížil a chce sa pomstiť. No my máme čisté svedomie a pomáhať sa mu neopovážime, keď nepatrí do nášho plemena. Podobá sa síce nám, ale má dlhšie i širšie trvanie, lebo pokiaľ my rokmi starneme, strácame sa, on zostáva stále rovnaký, akoby na jeho život nemal čas nijakého vplyvu, a pokiaľ my môžeme zaujímať naraz len jedno miesto, on môže v tom istom čase niekoľko. Ty ho vidíš tu a inému sa zjaví práve vtedy inde, akoby bol rozložený v celom priestore. Chýr o ňom ide už od pradedov, teda akiste jestvoval pred nimi, možno je tu od večnosti a bude zas do večnosti, možno je to s ním tak ako s našou dušou a my sme len časní ako naše telá, nuž čím sa mu máme rovnať?

Vo všeličom som im dával za pravdu, lebo čím viac som naň myslel, zdal sa mi obsiahlejší, akoby bol naozaj rozložený vo večnosti, a teraz, keď sa zavalil priestor takou hustou hmlou, že si nevidel skoro svoje nohy, mohol byť naozaj všade. Mohol byť tak isto v ťažkých oblakoch, čo sa roztekali oblohou ani čierne brázdy po jarnom daždi na oráčine, ako aj v divom vetre, mohol byť kdekoľvek v búrke, lebo s ňou prišiel a vo všetkom sa jej podobal, veď jeho prítomnosť bola na ťarchu celému tvorstvu. Chýr o ňom išiel dolinou, pôsobil zmätok i tu na holiach, hrôza z neho vyrástla až po hviezdy.

Neraz som sa divil, ako mohol nadobudnúť takú veľkú moc. Rozumel som tomu, že plaché zvieratá pred ním kňučia úzkosťou, strkajú pysky do machu alebo si olizujú laby, keď ho zacítia, že stromy pištia, že človek clivie i v družinách, keď naň uprie oči, lebo títo všetci sú zvyknutí uponižovať sa pred mocnejším, ale to som už nevedel pochopiť, že aj vrchy sa mu pokorili ani stádo krotkých oviec. Od tých čias, ako sa ohlásil s búrkou a dal pocítiť svoju moc, nebolo ich vídať na obzore. Najskorej sa zhŕkli do čriedy a niekde zaľahli. Mohol som kráčať stále iba na sever, potom zas stále iba na juh, mohol som sledovať cestu dňa, ani na jednej strane sa nezjavili.

Tieseň bola jeho vôňa. Podľa nej som poznal, kde je, lebo zostávala za ním v povetrí ako strieborná slina na zemi za slimákom.

Ráno sa obyčajne brodieval hmlou. Prichádzal z doliny. Bolo počuť jeho krok na skalách a na šuvarine. Občas v slabom priesvite rána mihol sa i jeho dlhý tieň. Chodil rýchle. Niekedy náhle ohlášal sa i vo výškach, odkiaľ šľahali blesky, podľa toho som usúdil, že vie chodiť aj po oblohe.

Od tých čias, ako sa odo mňa Zuna celkom odvrátila a ako som nadobudol preto istotu, že naozaj jestvuje, bol by som sa rád s ním stretol. Preto teraz, keď bol tu, vychádzal som mu priamo v ústrety. Vyčkával a striehol som na neho pri prameňoch, kde sa chodníky krížili, pod hustými jedľami, kde boli najvhodnejšie miesta na ležoviská, ale aj na priesmykoch a sedlách, kade mohol najskôr prechodiť, a neraz som sa rozbehol za ním i do hmly. Jeho stopu som ľahko našiel na rozmoknutých chodníčkoch. Bola to stopa bosých nôh, ktorá nemohla inému patriť, lebo ani jeden blázon sa nevyberie ako apoštol do hôľ. Zjavovala sa náhle a tak isto náhle bez pokračovania i mizla, akoby niekde zoskakoval priam z oblohy, pobehol trochu a potom zase vymršťúval sa do oblakov. Niekde bolo možno zistiť len jednu nohu. Najčastejšie dve jamky: jedna okrúhlejšia a hlbšia, druhá plytkejšia, pozdĺžna, spojené slabou vykrojeninkou, a uložené piatimi drobnejšími jamôčkami, ležali naprieč chodníka, podľa čoho som usúdil, že nerád používa vychodené cestičky, ale radšej prechádza krížom priam cez najväčšie húštiny, nevyhýbajúc ani spleteným vencom a dochlpeným kružinám kosodreviny, ani neistým úšustom, priepadliskám, bralám, že kľučkuje ani štvaná zver.

Popri rozrytých ležoviskách divých svíň pod stromami nachádzal som i jeho ležoviská. Podaktoré boli už staré, zasypané voštím a zaplnené mraveniskami. Presviedčali ma, že sa zdržiaval na holiach i pred mojím príchodom. No niektoré boli celkom čerstvé. Zaváňali ešte jeho pachom. Ba stávalo sa aj to, že ak som rozhrnul pahrebu ohnísk, zvíril sa ešte teplý popol.

Nebýval teda ďaleko odo mňa. Naše cesty sa zbližovali. Ba neraz uprostred oslznutej hory alebo na pustom príslope schytával ma nepokoj, lebo mával som pocit, že sa na mňa upierajú voľačie zvedavé a prenikavé oči. Ale nikde som ho neprekvapil. Mal veľa možností ukryť sa alebo stať sa neviditeľným.

Pri ležoviskách som ponachádzal rozličné pozahadzované predmety a handry, ktoré pravdepodobne voľakedy jemu patrili. Tak som našiel kostené črienky z noža, hrdzavú a dokrútenú čepeľ, podošvy z akejsi podivne čľapatej obuvi, ovinovačky, šnúrku z giat, deravú tanistru, zdrapy košele a nakoniec i čiapku. Tieto pozostatky ľudského odevu ma trochu upokojili. Postava môjho neprajníka nadobúdala takto ľudskejšiu podobu. Azda to bol predsa iba obyčajný človek.

Neskoršie som sa rozhodol znovu obísť zistené ležoviská a pozbierať pozabudnuté predmety ako aj zdrapy šiat a poprezerať ich doma pri pokoji dôkladnejšie. Poznášal som teda všetko to haraburdie, roztrúsené po horách, do svojej chatrče, znovu ohmatal, ovoňal a nakoniec s poriadkom poukladal na dlážku do kúta tak, akoby to mal oblečené na sebe človek, lebo chcel som zmerať i jeho výšku a šírku, či sa zhoduje aspoň približne s rozmermi tej temnej postavy, čo sa mi zjavovala v hmle.

Od tých čias bývali sme spolu. On ležiaval v kúte na dlážke a ja hneď vedľa na prični. Cez deň to bol podivný človek bez tela, so zdrapmi spľasnutých šiat, bez tváre, bez pŕs, bez nôh i rúk, bez toho, čo pod šatami ihneď zisťujeme u druhého svojimi zmyslami, aby sme sa presvedčili o jeho živej prítomnosti. Podobal sa mátohe, ktorej chýbal len kolík, aby mohla byť zastoknutá do hrachoviska. Ale keď sa zvečerievalo, všuchovala sa do handier skutočná bytosť, z nehybnej mátohy stával sa človek, ktorý nocami ožíval, lebo sa hýbal, dýchal, chrápal, vyvaľoval podchvíľou na mňa veličizné oči, ale i vstával, prechádzal sa dlhým klátivým krokom po chatrči, hompáľajúc rukami, tisol sa ku mne na pričňu a púšťal sa so mnou do dlhých besied, ak som zanovito čušal.

— Už nám ide na nervy tento prekliaty čas, — začínal obyčajne.

— Ťažká obloha nás dusí.

— Cítime ju najviac v hlave.

— V očiach sa nám marí ako po tuhých trúnkoch.

— Začíname vidieť príšery.

— Nefrfli! — okrikoval som ho, keď toho už bolo veľa, ale on iba na to čakal, lebo vždy chcel vyvolať iba hádku, ktorá sa skončila obyčajne až ráno.

— Ach, veď prejavujem iba tvoju mienku.

— To je lož!

— Azda chceš tvrdiť, že si myslel niečo iné?

— Neopovažuj sa tvrdiť tak, akoby sme boli jedno!

— Prečo ma vytváraš zo seba?

— Lebo hostia mávajú vyhradené miesto v dome hostiteľovom.

— Pokladáš ma ešte stále za hosťa?

— Hej!

— Pokladáš ma vari za toho trhana, ktorého handry zbieraš po holi?

— Keby si bol aj tým, čím ťa robia, mohol by si byť u mňa len hosťom!

— Mýliš sa!

— Prečo?

— Či nechápeš, že môžem byť i jedným i druhým a ako taký môžem byť i s tebou za jedno, lebo som ako voda, ktorá má vlastnosť v rozličných fľašiach meniť svoj tvar, hoci si zachováva obsah i podstatu?

— Stará vec.

— Pre teba!

— Už ma unavuješ!

— Si tvrdohlavý a umienený. To je tvoja choroba, na ktorú kapeš!

— Nedbám!

— Keby si nedbal, neoblizoval by si si rany a nesliedil by si za mnou.

— Chcem ťa poznať!

— Veď sa ti stále predstavujem.

— V takej podobe ťa neviem chápať.

— A predsa je to pochopiteľné. Voľakedy som bol možno obyčajným tulákom. Bohvie, prečo som sa zaplietol v tieto končiny. Ale na tom nezáleží. Mohol som byť aj vojenským zbehom, ako si ty namýšľaš, a všetky tie handry, čo si nazbieral, patrili vari naozaj mne. Potom som odišiel. Vieš dobre, že každý musí raz odísť. Pravdaže, bolo to dávno. Tak dávno, že na podrobnosti tohto života sa už nepamätám. Naozaj neviem, či som bol tulákom alebo zbehom. To je i tak vedľajšie. Hlavný je ten fakt, že vryl som sa hlboko do pamäti ľudu, ako sa im vryje všetko, čo sa prieči pravidlám ich pospolitosti a čo narúša ich každodennú všednosť, a tak si nevedeli bezo mňa navyknúť. Svet sa im zdal prázdny. Sami ma vyhľadali, vyvolali z hlbín, musel som sa vrátiť a obnoviť, aby mali svoju časnosť naplnenú.

— Chceš tvrdiť, že si duchom, čo má vlastnosť prelievať sa do rozličných foriem a pritom zachovávať pôvodnú podstatu, aby sa mohla dokázať tvoja prítomnosť vo mne?

— Dobre sleduješ môj cieľ.

— Vari nechceš povedať, že si duchom tohto kraja a vychádzaš priam zo zeme ako pary a do nej sa zas časom vraciaš ako vlaha, aby si nasýtil a držal ľud, ktorý tu žije!

— Nevdojak si povedal najpriliehavejšie prirovnanie!

— Ak je to pravda, prečo ma olupuješ o šťastie, ktoré som tu našiel. Veď sa tvrdieva, že duch kraja je zárukou šťastia ľuďom, ktorí sa mu bezvýhradne podrobili. Ako chápať tvoje dobrodenie a ako chápať tvoju podstatu, ak si duch, ktorý má predsa vymedzenú pôsobnosť, keď ty stále prejavuješ živočíšne žiadosti?

— Nemám také žiadosti!

— Prečo teda túžiš po Zune?

— Musíš pozmeniť otázku!

— Ako?

— Takto: Prečo túži po tebe?

— Ach, to viem. Lebo si hrôza, ktorá uchvacuje!

Takéto besedy ma zunovali viac ako túlanie hoľou. Odvaha môjho nezvyklého hosťa rástla zo dňa na deň. Stával sa upírom. Okrádal ma o spánok a tak vyciciaval zo mňa posledné sily. Darmo som mu vyhýbal, darmo som si zapchával uši. Priliepal sa ústami priam na moje temeno a hovoril mi priam do hlavy. Vtedy som už vedel kričať len jediné slovo: Diabol, diabol, diabol.

Ale jeho bolo aj tak počuť.

Vravel:

— Aspoň uznávaš moju moc!

— Upálim ťa, — povedal som premožený.

A on sa zarehotal vraviac:

— Či sa dá diabol upáliť?

III

Nakoniec som ho predsa len upálil.

Bolo to práve na sviatok sv. Vavrinca.

Rozložil som priam pred chatrčou veľkú vatru, a keď jej plamene šľahali najvyššie, vhodil som do nich i svojho mučiteľa.

Handry škvrčali, skrúcali sa a čochvíľa rad-radom mizli. Zanechávali bielučký popol, ktorý sa trúsil medzi rozpálené hlavne. Nepríjemný pach spáleniny chvíľku vŕtal mi v nose, ale zanedlho rozniesol ho vietor, zmiešal s dymom i s hmlou a naháňal hoľami.

— Pokoj prachu jeho, — povedal som uľahčene nakoniec, keď na veľkom ohnisku zostala iba hŕba popola.

Všetko som vykonal s ľahkým svedomím, lebo som mal vo vrecku list, kde ma radca vyzýval na výsluch, čím sa mala ukončiť moja hájnická kariéra. List mi bol doniesol priam pod Prielom osobitný posol z Prietržín, a kým si pri mne oddychoval, oznámil mi medzi inými dedinskými klebetami, že na Vavrinca sa chystá tudolu veľká svadba, lebo pán Weinhold si konečne berie tú zdivenú dievku z mlyna.

Novinu som prijal celkom pokojne. Neskoršie z rozličných úst podozvedal som sa aj podrobnosti celej podivnej udalosti.

Zuna už vraj dávnejšie udržiava skrytý pomer s akýmsi túlavým vojakom, ktorý podľa chýru vandroval vidiekom, lebo ho spravodlivosť štvala. Mohol to byť aj ten, po ktorom som ja handry po holiach zbieral. No Weinhold sa nejako o tomto pomere dozvedel, a keď nadišla vhodná príležitosť, prinútil Zunu, ktorej pravdepodobne veľmi záležalo na tom, aby sa tulák nedostal v retiazkach do rúk spravodlivosti, privoliť k sobášu a podpísať ohlášky. Potom išlo zas všetko po starom. Pán Weinhold vraj veľkomyselne dovolil zaľúbencom sa aj schádzať na určitom mieste a v určitú hodinu. Živá duša o tom nevedela, iba on a tí dvaja. Chcel im ešte dožičiť trochu šťastia. Naozaj vraj nemal pritom nijakú podlú myšlienku pod klobúkom a veľmi ho zarmútilo, keď raz na divy celej dediny viedli dvaja žandári ulicou úbohého vojačka v retiazkach. Všeobecne sa vina zvaľovala na mlynára, ktorý vraj tiež akosi vyňuchal votrelca a nemal pre neho také porozumenie ako Weinhold, čomu nasvedčovala aj okolnosť, že nešťastník na mlynára zle-nedobre hromžil a zastrájal sa, že však sa on skoro vráti a že mu potom podpáli bradu.

Bol to celý román. Keď som ho počul, neostávalo mi iné, len si sadnúť na prah, vopchať do úst zapekačku, cmuľkať, poriadne poťahovať, aby som mal čím stále pľuť.

Mňa sa celá vec dotkla len toľko, že na sv. Vavrinca, keď sa mala konečne Zuna dostať pod čepiec, využil som príležitosť a zbavil som sa svojho trýzniteľa. A potom ešte, kým mi zásoby trvali, rozveseľoval som sa štedro dúškami slivovice, ktorou ma bol opatril Tavo pre prípad choroby a zlého počasia, nezabúdajúc pred každým glgčekom zazdraviť nádejným mladoženíchom, aby v zdraví užívali dary lásky, aby mali poslušné deti a dožili sa vospolok požehnaného veku, aby im pánboh zveľadil hospodárstvo, naplnil priečniky zbožím, senníky krmivom, maštale zdarným statkom, chlievy tučnou ošípanou a hydinou, aby nikdy nepocítili biedu a hlad.

*

Na mrkaní sedel som ešte na prahu. Z doliny sa dívala noc. Pomaly, ale rovnako jej pribúdalo na všetkých stranách, akoby pod celou oblohou vymokali pramienky čiernej tekutiny a vsiakali do povetria, prefarbujúc toho kus svetla, čo prenikalo skromne hmlou na zem. Stromy sa rýchle roztápali v osuhli. Takto ich bolo ešte vidieť v slabom priehľade zimomrivé, schúlené, s ovisnutými konármi, a hneď mizli bez stopy, iba čo sa trochu prikrčili, sčúpli, akoby ich bol niekto prikrýval čiapkou a potom spod nej ukradomky bral. To už zjavne preberala noc vládu nad svetom. Zvinovala svetlo a ukladala ho voľakde za hory. Ešte sa zamihotal na obzore tenučký pásik slabého žiarenia, potom sa i ten prerezal vrstvou tuhnúcej hmly voľakde ku hviezdam a obloha čľupla do hlbín zeme. Bolo počuť špľachotanie a šumenie čiernych vĺn, ktoré ju zaliali. Predo mnou sa zachovala iba nepatrná sihoť rozmočenej zeme. Podobala sa priehlbinke, ktorú si človek napochytre urobí z dvoch dlaní, keď sa chce zo studničky napiť vody. Uprostred nej som sedel ja. A náhle v tej komôrke, vytvorenej zo šera a tesne poupchávanej hmlou, prepukla moja choroba, ktorú som nosil v sebe už niekoľko týždňov. Ozvala sa otriasajúcim lomozom v celom tele, akoby z mojich útrob dvíhali sa ťažké mračná, nabité búrkou. Nebodaj sa celý svet na mrkaní stiahol do mňa, chvíľku mlčal a teraz prehovoril hlasom hromu.

To ma prestrašilo. Myslel som, že sa v úzkom priestore zadusím. Preto som vošiel rýchle dnu a zaplesol za sebou dvere. Ale na prični sa ozvalo telo znovu hrozným výbuchom a napĺňalo hukotom. V ňom som sa strácal úplne. Ležal som dlho bez seba. Len v kratučkých prestávkach vracalo sa mi vedomie a vtedy stačil som si uvedomiť iba to, že šaliem.

*

Podľa všetkých príznakov rozpútavala sa búrka s väčšou besnotou. Ale netiahla sa oblohou. Vošla celá do mňa. Uhniezdila sa voľakde v hrudníku pod rebrami a odtiaľ vytláčala sa všetkými smermi. Rozhorúčená bleskami dotýkala sa každého miesta na tele a pálila mäso ani žeravé železo, čo preniká pomaly útrobami. Jej kvílenie znelo nebezpečne voľakde blízko srdca a tiesnilo ma viac ako bubnovanie hromov v hlave, lebo v ňom sa chvel hlas umierajúceho, a vedel som, že ak prestane kvíliť, nevráti sa viac na to miesto život, ktorý by znovu spieval, a že po ňom bude pusto a chladno práve tam, kde udržiavame najdlhšie teplotu a prítulnosť, aby nám bolo trápenie znesiteľnejšie. Bolo to ako vyzváňanie na poplach, keď s rachotom sa rúca obloha, burácajúci víchor zaplaví celý obzor a povetrím šľahajú blesky. Srdce sa mi triaslo a telo zvíjalo viac hrôzou ako bôľom. V záchvatoch som vyskakoval na rovné nohy, rozplešťoval oči do tmy a vyrážal zo seba nezmyselné zvuky, akoby som ju chcel zakliať a vyhrnúť von. Ale ona sa ozývala ešte mocnejšie vo mne.

Zakiaľ mi bola nad hlavou a hojdala sa na mračnách medzi grúňami ani vreštiaca opica s rozpálenými očami, zakiaľ si ukrúcala z prachu a hmly dlhú pastiersku trúbu, aby mi mohla trúbiť priam do ušú, nazdával som sa, že má len svoju váhu a hovädzí hlas, ktorý sa zdal silný len preto, že prichádzal z neohraničených priestorov, ale ona mala aj chuť, a to chuť čierneho ľuľka alebo zelenej makovice, ktorú nám dávali rozžuvať, aby sme skôr zaspali. Preto na jazyku bola samá horčina a v črevách samý oheň. Najprv zo mňa iba vyhárala. Potom sa však prežrala i do žíl, a ako tiekla s krvou, prepaľovala telo i kosti. A keď konečne rozhrýzla a rozstrapkala čuvy pod povrchom kože, ktorými rozoznávame teplotu a zimu v povetrí, určujeme, či je povrch predmetov hladký či drsný, vyliala sa i do očú, ušú a na mozog. Vtedy ma už zavalila široká tíš. Zostal som ležať v bezvedomí, lebo sa prelomili vo mne posledné sily.

Neviem, dokedy som bol v takomto stave, keď som nevidel ani temnotu okolo seba a telom mi prechádzalo iba slabé tŕpnutie. Možno len niekoľko hodín. No mohol som aj deň alebo večnosť. Potom mi náhle zaklepal niekto tvrdou hánkou ukazováčika na temeno. Určité zvuky preniesli sa celým telom a prebúdzali ma.

— Prečo ma ešte chceš trápiť, keď som sa rozhodol už umrieť? — vravel som, mysliac, že sa to ohlasuje môj starý hosť. Ale klopanie sa opakovalo ešte určitejšie a nástojčivejšie, a keď som ho nechcel brať na vedomie, ozval sa na tom istom mieste hlas:

— Zuna, hybaj domov!

To ma priviedlo úplne k vedomiu. Zodvihol som sa rýchle z prične a načúval. Temeno mi ešte horelo a srdce hlasno tĺklo v ľavom pleci. Tma sa ešte stále presýpala vôkol, len bola sviežejšia a vlhkejšia, akoby ju už bolo brieždenie zarosilo. Preto predmety bolo možno rozpoznať aj podľa tvaru a zvuky prenikali celkom čisté. Napravo odo mňa bol stolík. Naproti celou stenou prechádzala stredná krížová hrada, na ktorej bol porozkladaný rozličný riad. V prednom kúte pod hradou stál liatinový sporáčik na štyroch vykrivených nôžkach a vedľa neho črtali sa tmavšie dvere. Teraz prichádzal podivný hlas odtiaľ:

— Veď dobre vieš, že sa ti nepatrí stvárať takéto pestvá. Mňa sa nemusíš báť. Tentoraz na všetko zabudnem, akoby sa nebolo nič prihodilo. Uvidíš, že bude zas dobre, a ty si navykneš, len sa pober a poď zas domov.

Vtedy som už nadobudol istotu, že hlas pochádza od žijúcej osoby, ktorá stojí za dverami. Preto som bez otáľania pripálil kahan a vyšiel pred dvere. Priesvit bol ešte slabý. Hustá hmla sa chumelila nízko pri zemi a z nej vystupovala neurčitá tmavá postava. Ale môj kahan ju dostatočne osvietil, a tak hneď na veľké prekvapenie som poznal okrúhlu tvár prietržinského krčmára.

— Čo tu hľadáte? — volal som na neho.

— Zunu! — odpovedal.

— Čo by tu doparoma robila! — zareval som uchvátený nevysvetliteľným hnevom.

— Odpusťte mi, naozaj vás nemienim urážať. Ani myslieť, nie veru. Len musíte aj vy uznať. Hej. Prepáčte. Veď sa to dá ešte všetko urovnať. Ešte je kedy. Vlastne nič sa nestalo. Ja môžem odstúpiť. Ide mi len o istotu. Chcem byť na čistom. Musím sa na vlastné oči presvedčiť, že je u vás a že nemieni so mnou žiť, aby som sa nemusel znepokojovať, — bľabotal celý upachtený a bez môjho vyzvania ponáhľal sa dnu.

Tam ponazeral po kútoch, aj pod pričňu šibol bojazlivo očami. Potom sa podíval placho na mňa, či by sa vari nedalo niečo vyčítať z mojej tváre, a keď nikde nič nedosiahol, sklesol premožený únavou a najskôr aj sklamaním na lavicu.

Bolo mi všetko divné. Nerozumel som ničomu. Azda sa niekto z nás dvoch zbláznil. Že by som to bol ja? Čo hľadá Weinhold u mňa, keď má práve teraz sedieť pri svojej neveste. Žiadal som naliehavo vysvetlenie.

Sprvu odpovedal skúpo a vyhýbavo. Hanbil sa, alebo mi celkom nedôveroval. Myslel, že ho zavádzam, lebo ešte stále zabehúval očami po kútoch, ale keď sa presvedčil, že mám čisté svedomie, rozhovoril sa.

Rozprával, ako sa pokúšal získať si Zuninu priazeň, keď po požiari erárnych humien sa zdalo, že ja som sa s ňou rozišiel. Všetko šlo vraj ľahko, keď najväčší protivník prestal uplatňovať svoje nároky. Románik s vandrovníkom bola iba pletka. Zuna súhlasila a so starým mlynárom bol už dávno dohovorený. K sobášu privolila sama, bez nátlaku. Aj sa naň pripravovala, ako to býva zvykom pri nevestách. Nikto nemal obavu ani zlé tušenie. Hostia sa schádzali k nemu, lebo tam sa mala odbaviť hostina. Na mrku šli po ňu. Slepý mlynár ju podľa zvyku pokropil svätenou vodou. Ona si trochu poplakala, ale dala sa odviesť. Iba keď sa malo ísť do kostola, odbehla. Sprvu nič nechápal. Myslel na obyčajný ženský vrtoch. Hosťom na otázky odpovedal, že jej prišlo azda zle od žalúdka. No keď dlho nechodila, vybehol za ňou. Hľadal ako blázon, vypytoval sa na všetky strany, utekal i do mlyna, lebo ju vraj niekto videl utekať s nejakým mužským ta. Ale nikde nič. Ani mlynár sa neukázal. Darmo kričal a zháňal. Potom si spomenul na mňa, a keďže vedel, že som za ňou častil a mal som s ňou i vážny úmysel, nazdal sa, že môže byť iba pri mne, preto sa ponáhľal hore.

Zakončil so slzami v očiach, a hoci nebolo teplo, pot mu cícerkom stekal lícami na tučnú bradu. Telo, podliate miernym sadlom, podchvíľou sa otriasalo pohnutím. Vtedy som si všimol, že je naozaj vyobliekaný na sobáš. Aj po tej príjemnej ceste mal vzhľad mladého zaťa: biela vesta so zlatou retiazkou, škrobená košeľa, tvrdý golier s hodvábnou mašľou, tmavý oblek, na rukách prstene. Všetko na ňom dobre sedelo. Mladý zať ani strieborný svietnik na oltári, len nevesta mu chýbala.

Sprobúval som i ja vystrúhať takú zúfalú tvár, ale bolo to ťažko, lebo v hrudi ma hrialo vedomie, že celá vec dostala takýto obrat. V tú chvíľu rýchle, akosi bez môjho pričinenia, plnil som sa znovu životom, odvahou, a tak isto náhle som poznal, že skôr, ako odídem z týchto vrchov, musím vykonať ešte jednu úlohu, aby sa mi vrátil mier do duše.

V prospech Weinholda som už nevedel urobiť nič. Celú noc presedel u mňa na lavici zranený ani batôžtek nešťastia a ráno, keď som sa rozhodol zísť z hôľ usporiadať svoj spor so správou, šiel pokojne so mnou do dediny.

IV

Na správe ma rýchle odbavili.

Omilostenie som si nežiadal, preto výsluch prebiehal hladko. Pán radca ma obvinil a vypovedal aj za mňa aj za svedkov, ako sa mu najlepšie hodilo. Nechal ma najprv dlho stáť v predizbe. Mal som si teda kedy vyspytovať svedomie. Potom ma zmeral prísnym pohľadom a najtvrdšími slovami prejavil svoje trpké sklamanie nado mnou. Počúval som ho. Snažil som sa mu aj porozumieť, bohužiaľ, mal som vtedy nejakú nechápavú hlavu, mnoho mi ušlo popri ušiach a musel som ukázať aj hlúpu tvár, lebo nakoniec mi povedal, že som obyčajným nevychovaným chasníkom a že zo mňa bude veľmi dobrý zbojník, kým neodvisnem na šibenici.

Ďakujem pekne!

Nakoniec mi odobral erárnu pušku a pripomenul, že ma viac nechce vidieť medzi svojimi ľuďmi.

Porúčam sa!

Moja služba sa teda neslávne skončila. Bol som voľný ako vták. Neviazala ma viac povinnosť ani k času, ani k miestu. Nikto nestriehol na môj krok. Predo mnou sa roztvárali štyri strany sveta. Každá má temné kúty, doliny, široké úložiny i roviny, kde na celom dni tancujú vetry, len si jednu vybrať ako z karát, rozložených na stole pestrými obrázkami dohora, a ísť, hoci aj rovno za očami. Všade ťa po troche ohlodajú diaľky a povetrie dobelasa zafarbí tvoj chrbát, až nakoniec sa nájdeš vo voľaktorom kúte sveta sám. Ak stretneš ľudí, budú ti cudzincami s neznámymi menami, s neznámymi úmyslami, prejdú popri tebe ani tône oblakov.

Chvalabohu!

Lež na mňa už cesta čakala. Bola to tá istá, ktorou sa voľakedy uberal povestný valach, keď chcel prvý raz rozlúštiť tajomstvo Kotliska. Sotva ma radca prepustil, oči mi utekali hneď v tú stranu, kde sa mali až k obzoru dvíhať hole so skalnatými hrebeňmi, nad ktorými vrcholí dvojitým rohom korunovaná hlava Jeho Veličenstva Veľkého zvona.

Pravdaže, teraz ich nebolo vidieť. Okolo mňa bolo niekoľko murovaných domcov, patriacich ku správe, vpredu nad nimi prvá vlna polí, kde už zbožie prezrievalo, potom povyše druhá s tmavými kružinami a tam ďalej ešte jedna, už neurčitá, v podobe vahana. To bola posledná a najvyššia. O ňu sa opierali mračná a za ňou, hoci zrak nebol ešte unavený diaľkami, dal sa zistiť iba čierny fľak, vystupujúci z hlbín vahana ako ťažký dych zeme, rozpíjajúc sa tmavomodrými a fialovými odtienkami zamútených farieb naširoko po oblohe. Hneď mi prišlo na um, že cez noc Kotlisko prehltlo celý ten svet, ktorý som hľadal očami po obzore, a že čierny fľak na oblohe je dusivé kúdlisko prachu zosypaných vrchov a rozmrvených skalísk, vystupujúce pomaly z útrob a valiace sa ani pena hnevu po okraji rozšírených priepastí.

Ale nie. Bola to iba hromada ťažkých mračien, ktorá zaľahla na vrchy. Ráno cestou na správu, zaujatý chmúrnymi myšlienkami, nevšimol som si, že zo všetkých strán ťahajú sa mračná ku prietržinským holiam a kujú tam ťažkú a pevnú olovenú platňu, potiahnutú nebezpečným leskom.

Tak to bolo teda. V podstate sa nič nezmenilo. Tmavá hrča mračien mohla byť aj zaťatá päsť vyhrážajúcej sa ruky toho, čo strážil tajomstvo Kotliska, nebol by som sa vrátil z cesty.

Do chrbta oprel sa mi vietor. Bol prudký. Nestačilo mu koryto doliny. Bol širší. Prelieval sa cez chotár. Na pokrajisku obzoru medzi krovinami robil najväčší huriavk. Predbehoval i kvapôčky dažďa, ktoré s ním leteli opreteky, a hoci mu bolo treba stúpať všade príkro do kopca a zvŕtal sa zákrutami, neustával. Pohrával sa so všetkým, čo zachytil v ceste. Tudolu vlnil hory, tuhore prevracal ľahko ako suché lístie poletujúcich vtákov…

Išiel som v tomto náhlení sveta dlhým krokom. Okolo ušú hučalo mi povetrie a nad hlavou valila sa obloha ani more. Niesla so sebou hnev všetkých búrok. Čím bližšie bola k holiam, tým nižšie k zemi stláčala mračná. Boli to ťažké mračná s bruchami ovisnutými a vysypanými čiernymi nebezpečnými kiahňami. Sotva sa udržali v povetrí. Zaťahovali polia chladnými tôňami a prehltovali naraz celé hory. Človek cítil ich ťarchu i na pleciach i v kolenách.

*

Prietržiny boli celé na nohách. Zpráva o zmiznutí Zuny nebola jediná, čo ich znepokojovala. Hneď ráno našli uprostred dediny rozkladajúcu sa zdochlinu vlka. Bola to tá mrcina, ktorú som bol zviezol z hôľ a zanechal líškam pri mlyne. Niekto ju tam vykutal a teraz privliekol do dediny, vari z huncútstva, aby niekoho postrašil. No poverčiví dedinčania hneď v nej poznali to prekliate zviera, čo slúžilo svojím telom diablovi, keď sa plúžil večermi popri starom mlyne, aby mlynárovi pripomínal splatnosť prekliatej zmluvy. To bolo zlé znamenie. Všetci nenávideli potvoru, čo sa zapredala besom, ale nikto sa jej neopovážil škodiť, lebo nechcel uvaliť na seba pomstu. Človek nech len velebí nebesá, ale tmavé moci pekiel neradno huckať. Ich hnev býva vždy ukrutný a bezhraničný. Objavenie mrciny na dedine chápali ako strašnú výzvu. Po nej mohli očakávať len pohromu.

Pod dojmom tejto udalosti niekoľkí odvážlivci vybrali sa k starému mlynu, aby sa presvedčili, čo sa stalo so slepým mlynárom, o ktorom začali kolovať chýry, že aj on zmizol so svojou šialenou dievkou, a keď na okolí nezistili nijaké podozrivé stopy, vnikli do mlynice, čakanmi vyvalili železné dvere, vedúce do komory, kde sa zdržiaval slepec, lebo ich našli zamknuté. Bezpochyby ich hnalo k tomu tušenie, že za dverami objavia niečo neobyčajného, ale pohľad, ktorý sa im potom naskytol, bol nad očakávanie. Predovšetkým zavalil ich pach po zdusenom zhorenisku, a keď sa spamätali a lepšie rozhliadli po kamenici, našli uprostred hŕbu oškvŕknutého ľudského mäsa a všadiaľ okolo zjavné stopy po besnení dravých plameňov, hoci nikde nedali sa zistiť pozostatky nejakej horľaviny. Povala i dlážka bola sklepená. Oheň sa nemal z čoho živiť, ani nemal z čoho vzniknúť. Tá okolnosť ich úplne zmiatla. Mienku, že by nešťastie mohol zaviniť aj zlomyseľný človek, nevedeli pripustiť. Nie, to muselo zasiahnuť peklo. Mlynár neušiel svojmu osudu. S peklom celý život paktoval, peklo ho i zhltlo, a to, čo z neho zostalo, malo byť na výstrahu iným. Teraz si vedeli vysvetliť i zmiznutie mlynárovej dievky. Nemohla obsiahnuť sviatosť manželstva, lebo bola zasľúbená diablovi. Mnohí si náhle spomenuli, že to bol naozaj on, čo utekal predošlý večer s ňou k horám.

A potom preletel ešte neuveriteľný chýr, že sa vracajú statky z hôľ. Koho by to nebolo šiblo do živého? Nemožné! Koľkého je dnes?, pýtali sa, a keď dostali pohotove odpoveď, vraveli: Nuž tak ešte celé dva týždne majú byť tuhore, lebo čas vyprší iba na Bartolomeja. Ale skutočnosť ich presviedčala. Onedlho nad celou dedinou skudlil sa ťažký prach a drevenice zatriasli sa dupotom polozdivených čried. Najprv zbehli valasi spoza Prielomu. Nemohli vraj vydržať, lebo boli najbližšie ku Kotlisku. A za nimi, akoby ich bolo vrece vysypávalo, striedavo junce, voly i ovce až do samého poludnia. Sotva prešla jedna črieda, už sa ukazovali vodcovia s veľkými trepáčmi inej čriedy. Všetky prechádzali Prietržinami. Iba za Kopanicou sa rozdeľovali. Jedny sa obracali hore na Hron, iné schádzali nadol do vidieka. Za nimi vzápätí stúpali pastieri. Boli zaprášení až po vlasy od toľkej cesty a zachrípnutí od vykrikovania. Neradi sa pristavovali pri zvedavcoch a neochotne odpovedali na otázky, iba ak podaktorý začiahol nedbalo palicou k oblohe. Ale lepšieho vysvetlenia nemohli ani dať. Naozaj, obloha každému prezradila všetko, o čom by mal ešte pochybnosť. Zostávala síce nemá, ale jej vzhľad bol čoraz presvedčivejší. Ľudia potratili istotu z tela i z duše. Náhle boli vyhodení z každodenného poriadku a nevedeli si nájsť zvyčajnú robotu, akoby sa ich bola chytala nečistá pleseň. Cítili sa osamotení. Opúšťali vlastné domy a dvory, kde ich dusila nevýslovná tieseň, a postávali v skupinkách po ceste. Všetci mali rovnako vpadnuté a nebezpečne stojaté oči, ktoré vrhali do povetria takú istú studenú tôňu, ako padala na zem z čiernych mračien, lebo bola medzi nimi hrôza. Prišla z hôr ešte predošlý večer. Cez noc sa roztiahla a ráno ju našli v sebe. Podbíjala im rad-radom kolená. Najprv boli iba zvedaví. Rozišli sa po domoch. Chceli všetko vedieť, a keď sa dozvedeli, nadchodil ich strach, lebo nezostávalo pri tom, čo sa povedalo. Ich myseľ v tej chvíli vzplanula jasnejšou chápavosťou, stala sa pohyblivejšou, obsiahlejšou, pretiekla aj cez okraj zrejmosti. Hneď ponavštevovala všetky tajomné miesta na okolí: kríže, staré opustené múry, zápače, vlhké kúty medzi horami, ktoré ľudská poverčivosť vyznačovala neobyčajnosťou. Povyvolávala odtiaľ podivných samotárov, zakliate dievky, znetvorené zvieratá, predmety opradené čarom, ako ich vedeli opísať staré tetky, čo na celom božom dni iba suché kôrky žmolia bielymi ďasnami a žmurkajú na svet drobnými očkami. A naraz ožil rozprávkový svet. Obludy povystupovali z jaskýň a z jazier, robili hrmot, až sa otriasala zem, a z priepastí šľahajúce plamene prehltúvali a hyzdili ľudí. Podivné. Dosiaľ sa ich nebáli. Strašili nimi len deti. Ale teraz, keď sa v božom poriadku voľačo narušilo, potratili z očí denné svetlo a roznášali iba tmu ako vyhasnuté lampáše. Motali sa sem-ta bez cieľa. Hrôza im odnímala rozvahu.

Sám som ju takú poznal. V hore stretáva sa človek s ňou každý deň. Ak ideš chodníkom, stopuje ťa za chrbtom. Chodí ticho. Keď máš pohotové myšlienky, nepobadáš ju. No sotva začneš clivieť, ozve sa: alebo zaťuká na voľaktorý strom za tebou, alebo pustí skalu dolu prťou, alebo vyskočí spod suchého lístia a trochu pobehne ako splašené zviera, zašuští, zacupká, aby upozornila na seba.

*

Najrušnejšie bolo u Weinholda. Tu boli všetci, čo zutekali z hôr. Svojimi hranatými telami zapĺňali celý výčap i korheľňu. Sedeli alebo stáli. Zapáchali ešte vôňou kolíb a surového dreva. Weinhold nemal teraz z nich osoh. Dnes nepili. Iba čo začmudievali steny fajkami a vytrvale opľúvali dlážku. Hovorili pomedzi zuby a dívali sa na seba spod skloneného čela a ťažkých mihalníc. V chrbtoch cítili ešte ťarchu tých dlhých dní, ktoré museli presedieť nečinne tuhore v kolibách. Darmo by im bol niekto vynukúval pálenku. Inokedy stačil taký chlap vyliať do gágora štyri poldeci a len potom mu zamlanela chuť na jazyku. Teraz krčil nosom, len čo mu ju niekto pripomenul.

— Nepustí nám. Ako sme ráno videli tú čierňavu nad Kotliskom a potom čriedy prechodiť dolinou, hneď sme vedeli, že je nie všetko v poriadku, — vraveli.

Najčernejší boli uhliari. Stále požmurkávali a odŕhali. Sadza na očiach im prekážala vidieť a sadza v ústach im prekážala hovoriť. Keď chceli prehliadnuť, museli vypustiť aspoň po jednej slze, aby sa im prečistila zrenička, a keď vravieť, najprv sa museli vysiakať, vychriakať, aby sa im diery v nose a v hrdle prepchali, a predsa aj potom vydávali sipľavý hlas a ľudí poznávali len zblízka.

— Museli sme pozahášať ohne, — vysvetľovali. — Zaiste príde víchor, mohol by rozmetať iskry a podpáliť hory, ale kým sme to urobili, tak sa zotmelo, že sme sa mali vybiť dolu grúňom.

Tavo nebol medzi nimi.

— V taký čas, — vraveli, keď som sa po ňom dopytoval, — stará sa každý iba o seba. Má kolibu pod samou Babou, a to je hodný kus od nás. Nuž čo by sme vedeli povedať o ňom?

Medzi nimi boli aj valasi spoza Prielomu. Odlišovali sa od ostatných šatami, urastenejšími postavami, svetlejšími tvárami i živšími očami. Starý bača sedel za vrchstolom a nepreriekol slova. Ústa mal pevne zovreté a čelo chmúrne. Nevedel sa zmieriť s tým, že musel ustúpiť. Och, mal už málo čiernych vlasov na hlave, dvadsať rokov bačoval, prežil veľa búrok, zakúsil všelijaké pliagy, ale ešte sa mu nikdy nestalo, že by bol musel pred nimi ujsť zo salaša. Ech, vari sa bude musieť rozlúčiť s cedidlom. Staroba dolieha. Zodpovednosť, ktorú uvalili na neho gazdovia, zdá sa mu zo dňa na deň ťažšia. Len aby vydržal do Mitra. Och, áno, on najlepšie vedel. Mal príčinu byť nemým. Zato starší valach rozprával zreteľne v tom poriadku, ako sa ho pýtali. Nevynechal nič. Prečo by mal zatajovať? Bol rád, že môže hovoriť pred toľkými chlapmi. Cítil sa tým poctený. Spomienok mal dosť a reč mu šla ľahko na jazyk, veď sa o tom mohol každý presvedčiť. Vravel: Robili sme všetko, čo sme vedeli, ale nedalo sa vydržať. Na Bartolomeja by sme boli odtiaľ doniesli už len zasolené a vysušené kožky, lebo skoro každú noc jedna dojka zmizla a naostatok sa pustil aj do nás. Honelníka by nám bol zamordoval, keby nebolo hentoho. — Bradou ukázal na svojho mladšieho kamaráta, stojaceho vo dverách, ktorý nepovedal dosiaľ nič, len čakal, kedy bude nasledovať, urovnávajúc si zatiaľ myšlienky, aby sa potom nezajachtal, lebo museli mu dať slovo, ak chceli vedieť i najdôležitejšie. Veď on ho už dávno videl vylihovať na sedlisku a raz, keď ovce hľadal, sa aj stretol s ním. No to nebolo nič. Ale vtedy s honelníkom bolo naozaj zle, keby nebol pribehol. Hehe, pásli spolu ovce. On išiel pred čriedou. Chlapec trochu zaostal a stratil sa medzi skalami. Hádam mu čučoriedky nedali pokoja. A naraz skričí! He, keby ho tam nebolo! Nazdal sa, že ho vretenica sekla, lebo tadiaľ po skalách sa vyhrievali na slnku. Pribehne ta. A… on to bol. He, keby sa bol trochu oneskoril alebo, povedzme, že by bol stratil duchaprítomnosť, ale on, čo by mu umrieť prišlo. Veď pôjde na jar pod mieru. Hehe, nech sa páči pozrieť, od čohože by bolo toto, he? Vysúkal si na pravici rukáv a zodvihol chlapom pred oči svalnaté rameno, označené nad ľakťom čiernymi fľakmi. Tam ho najprv chmatol, ale potom hneď tuto. A vyhrnul tak isto ochotne košeľu až pod bradu, ukázal hladké brucho, pevné prsia so slabými náznakmi pohybujúcich sa rebier na strmých bokoch, natiahol pružnú kožu pod ľavou bradavicou, aby lepšie vystúpila sinavosť podlhovastej jazvy po zahojenej rane.

Všetci sa nakláňali k tomu miestu, aby lepšie videli.

— Hej, to sú jeho zuby, — prisviedčali, — človek tak nemôže uhryznúť, naozaj! — Potom pokračoval starý valach:

— Kým bola chvíľa, vo dne slnce, v noci mesiac, dalo sa aspoň rozoznávať. A keď uvážime, ani dažďov sme sa tak nebáli. Hmla padala zhora, nuž trhal ju vietor, ktorý býva vždy pri zemi. To bolo ešte dobre. Čo ide zhora, nemôže byť nebezpečné. Ale tej noci obrátil sa smer. Hmla sa valila z Kotliska a bola čierna ani žúžoľ. Ráno sme si už nevideli skoro na krpce, keď sme vyšli pred kolibu. Tma, hukot, sipenie, akoby sa boli všetky hadie hniezda rozliezli po holi. Ovce sa zbili okolo koliby a len po psote sme ich dostali cez Prielom na dolinu.

Weinhold práve zapaľoval plynovú lampu, ale ja som už nedočkal, kým sa z prítmia vylupnú všetky tie vybielené tváre a vyjavené oči. Vyšiel som rozhodne do búrky.

— Ach, čakáš ma?

Vietor sa do mňa oprel.

— Pozri, idem sám!

Nebo i zem spojili sa proti mne. Čakal ma urputný zápas.

— Meraj moju odvahu, môžeš!

V tele mi horeli tri ohne. Dva pod kolenami a jeden pod rebrami. Ale čelo som mal zvlažené ľadom.

— Môžeš si ešte chvíľu robiť zo mňa blázna.

Vyšiel som zo dňa a vkročil do noci.

— Ale raz predsa tvoju hrôzu prekonám!

Svetlá na zemi zhasli a nebeské lampy mali začmudené sklá, zapálil som si preto nádej. Vlastne to bolo tak, že sa mi rozšírili oči prinajmenej o dva palce nad priemer.

Človek musí nájsť najprv oporu v sebe, ak sa podujíma na nejakú úlohu. Inakšie ľahko ho zvrátia prekážky. A ja sa priznám, že do tých čias nenachádzalo sa ani jedinké miesto vo mne pevné. Nuž som si idúcky zbieral odvahu, aby som sa mohol boriť s tými silami, ktoré sa stavali proti mne. Za dedinou hnal sa na mňa víchor. Mal tisíc bičov, dlhých na tridsať siah, vymočených v rôsole a vymastených lojom s lykovými švihármi, i tisíc korbáčov s hranatými, tvrdými remencami. Plieskal a švihal bezohľadne na všetky strany. Mal i tisíc ostrých nožov, ktoré zabodával ďaleko pred seba. Ťažkými krídlami bil zem i oblohu. Povetrie sa rozhojdalo. Chcelo ustúpiť náporu mocnou vlnou do výšok. Brucho vetra ho však rozrazilo a rozbilo na drobné kvapôčky. Ak som chcel dýchať, musel som ich chytať otvorenými ústami. No vietor mi aj v tom prekážal. Hrnul sa zo všetkých strán. Ovládal celý priestor. Vo výškach sa rozprestieral a padal dolu celou svojou rozvlnenou plochou, aby ma pridusil.

Na rovnej ceste som mu sotva odolal. Mal široký priestor. Mohol sa dobre rozbehnúť a používal niekoľko rúk. Jednou mi držal nohy, keď som chcel vykročiť, druhou tĺkol zbesilo do kolien, iná mi sťahovala pás alebo hrdlo a vždy ešte ďalšie stačili ma plieskať z dvoch strán po tvári, biť päsťami po čele, búchať do brucha a ťahať za vlasy. Fí, fí, hvižďal, ak som sa mu vytrhol, a rýchlo uplietol dlhý povraz, zakosílil slučku a hádzal na mňa. Musel som tancovať ani opica, aby som mu unikol.

Iba v prvej zákrute som stačil zistiť, že mám ešte celé pľúca. Tu sa náhle stisli grúne okolo mňa natoľko, že sotva prepúšťali bystrinu, a dolina sa podchvíľou zatáčala, preto vietor nemal sem prístupu. Odrážal sa od vysokých grúňov a vracal sa späť do širokých priestorov rovín, kde mohol byť voľnejší. V povetrí slabo doznievali ojedinelé mocnejšie nárazy. Inakšie vládla tadiaľto tíš. V nej ešte dôverčivo čľupotali vlny potoka pod cestou a šepotalo lístie krovín pozdĺž brehov, ako šepoce každý večer, keď súmrak ide prikryť zem. Iba ihličie vysokých jedlí malo desivejší hlas. Ale tamhore! Ech, tamhore nemohlo byť všetko v poriadku.

— Ach, to je teda pravda, že sú tam? — vravel som, lebo keď som si odmyslel všetky prízemné hlasy, i hlas mojej krvi, mohol som sa o tom presvedčiť. Stačilo zvrátiť hlavu a dívať sa chvíľu do meravej, previsnutej oblohy. Ich hulákanie vybuchovalo z nej ako blkotanie plameňov. Podobalo sa ďalekému spevu vojsk, čo svojím revom chcú ohlušiť paľbu nepriateľa. Niekedy mumlal len jeden. Hádam žaloval bohom na svoju samotu a spomínal krajšie časy, keď si mohol na skalách lieskovce drviť a pohvizdovať za krotkými baranmi. Stále miešali sa mu však do reči ostatní. Prejavovali nespokojnosť nad tým, že sa museli utiahnuť do dier pred obyčajným človekom, a dožadovali sa znova svojich práv.

— Hohó, plesnivci, donesiem vám mrveničky s kôprom, aby sa vám jazyky lepšie vymočili.

Hrrr, vyrútili sa na mňa ako rozdráždené osy a zasypávali ma husto ľadovým kamenčím. Za chvíľočku bola cesta predo mnou biela. Mohol som sa po nej kĺzať. Fičali povetrím, cupkali mi po temene, po pleciach, po chrbte. Hahaha, smial som sa. Chytal som ich do rúk a hádzal naspäť, aby bolo veselšie.

Pomaly si moje uši zvykli i na lomoz. Nemiatol ma. Ba zdalo sa, že práve v ňom sa upevňuje moja odvaha. Inakšie to nemohlo ani byť. Postavil som sa proti temným mocnostiam, nuž temné mocnosti zodvihli sa proti mne. Bolo by privčas ukázať svoju slabosť nejakou ústupčivosťou alebo zbabelosťou. Klin sa musí iba klinom vyrážať. Ak ma niekto chcel prekričať, musel som ho ja ohlušiť. Hahaha, vysmial som sa všetkým besom, čo chceli zvrátiť môj úmysel. Hahaha, niesol sa vyzývavo môj smiech dolinou naprieky všetkým živlom. Bol stále divší a rozmarnejší. Zvádzal ma do prudkých záchvatov a naostatok vybuchoval svojvoľne, akoby sa i v mojich prsiach prebudila nejaká tajomná sila, ktorá tam dosiaľ driemala. Mohol som sa teda merať i s obrami, hoci ich bol celý kŕdeľ. Neobával som sa o svoju kožu. Čím väčšia bola ich zúrivosť, tým väčšia bola moja veselosť.

— Hej, hop, poďte dolu, pochytíme sa za pasy.

Ale naraz bolo na všetkých stranách ticho.

Čo to? Zastal som a zmeral napochytre vzdialenosť visiaceho mračna nad mojou hlavou. Zavše sa totiž stáva, že oblaky sú pri zemi, chumelia sa medzi stromami, kde ich bol vrchný vietor stlačil, ale keď tento vietor ustane, odlepia sa zo svojich lôžok, alebo ustupujú, čo je znakom, že tamhore je priestoru dosť a búrka sa má kadiaľ rozliezť, alebo ťažké mračná, ktoré udržiavali spodný vietor vo výškach, náhle klesnú do kotlín, zhustnú a vzniká prietrž, čo znamená, že sa spoja vrchné vody so spodnými.

Čakal som niektorý z týchto úkazov. No nedalo sa zistiť nič. Čierne mračno nemenilo miesto, iba vo svojom vnútri prejavovalo nepokoj. Vrelo a zdúvalo sa. A predsa tíš hore i dolu, napravo i naľavo rástla i trvala. Mohol som ju odmeriavať tepnou na ruke.

A potom zvon! Raz, dva razy! Zvon sa ozval blízko a jasno. Ťažké údery srdca o vytočené a obrúsené hrany. Padali sťažka a zdĺhavo.

Mimovoľne som sa obrátil ku Prietržinám. Bol večer. Mohli zvoniť na Anjel Pána. Lež hlas prichádzal z druhej strany. A nešiel len povetrím, ale aj zemou. Mumlal ako ťažký starý zvon, ktorý sa len namáhavo kníše vo svojich ložiskách a s hlasom, zakaždým, keď sa vyvráti, vydychuje aj chlad svojho hlbokého vnútra. Dunel ako hrom, ako mocné slovo vrchov.

Bim, bam!

Veľký zvon!

Bim, bam!

Vrch zvonil!

Cesta podo mnou sa rozvlnila. Svet sa zaknísal.

Bim, bam!

Veľký zvon!

Vystríhal ma.

Boli sme dobre známi. Každé ráno som sa mu klaňal ako vznešenému božstvu. Obchádzal som ho s úctou, a kedykoľvek mi prišlo naň pozrieť, mal som v očiach bázeň. Bim, bam, znelo výstražne, zaľahýnalo mi na uši, otriasalo mnou ako veľké slovo boha, ktorý je všade, aj v tebe.

Pokor sa mu!

Nie, nemohol som ho poslúchnuť. Vo mne už bola náruživosť, priečiaca sa každej zvyklosti, a tá ma hnala i proti mojim bohom.

— Hohó, neustávaj sa, starký. Je to zbytočné. Veď vidíš, že som ostal sám. Všetci ma opustili. Iba táto cesta ma ešte drží na nohách. Nuž čože mám na tom svete? Radšej sa v tichosti pomodli za moju úbohú dušu.

Práve vtedy švihol ma aj oslepujúci blesk cez oči. Bol to signál pre búrku, ktorá už dlho čakala netrpezlivo vo výškach.

Od rána tiahli sa mračná k Veľkému zvonu. Išli vždy od juhu. Boli to mračná pevne stavané, mračná maďarské, nasýtené vodami čiernych bahnitých riek, obarené horúčavou nesmiernych trávnatých stepí a povypekané na rozľahlých strniskách, ale boli medzi nimi i mračná od mora, zapáchajúce rybacinou. Tiahli sa celý deň. Nuž išli najmenej dvanásť hodín, nepretržite, tesne vedľa seba, v troch hrubých vrstvách nad sebou. Tu v doline poukladali sa do štôsu. Koľko ich bolo? Ach, osmutnievalo mi srdce, ak som chcel mať o tom predstavu. Zdola dalo sa zistiť len dno tej hromady. Bolo pevné ako pancier a malo farbu vyhasnutého popola, pomiešaného so zemou. Vtesnávalo sa neprestajne pevnejšie medzi grúne nado mnou, a keď doznieval prvý úder Veľkého zvona, roztvorilo sa. Puklina išla za dolinou. Najprv to bol iba kľukatý pásik, ten sa však rýchle rozširoval, akoby sa bola rozdeľovala a rozvaľovala vo dvoje. Hneď to bola priepasť, z ktorej sa sypal nadol oheň. Nepočul a nevidel som nič. Zhltla ma žiara bielej noci a ohlušil rachot boriaceho sa mračna, lebo vzrastajúci príval búrky začal sa rozbíjať o pevnosť hviezdnych výšin. Ničivý pohyb zaplavil celé nebesá a otriasol zem ako osikový list. Mal som dojem, že v útrobách sa pohla náhle zo svojho lôžka prasila, čo voľakedy vydúvala vrchy, trhala skaly, rozdeľovala dolinami chotáre, otvárala pramene riekam, vŕtala hlbiny morským okám, že nastala chvíľa, keď sa mali živly znovu vliať do jediného chaosu, aby mohli byť vykované nové, pevnejšie tvary sveta. Akou mierou rástol rachot, takou mierou prebúdzali sa aj vrchy. Nebolo to už iba vzdialené doznievanie Veľkého zvona, ale tiahle dunenie celého komonstva, akoby ťažké, tisíccentové srdce hompáľalo sa povetrím, bilo do žulových skál a roztĺkalo bachory grúňov.

Hu, teraz už pôjde do tuhého, chlapče. Ak máš ešte mliečne zuby a žlté žilky pod kolenami, tak radšej zalez do niektorej diery k jašterom, aby ťa hnev bohov nezastihol.

Ach, bolo to naozaj zlé. Človek nevedel, v ktorú stranu sa má pustiť. Odvšadiaľ sršali mi do očú iskry. Na všetkých stranách pohybovala sa pevná pôda. Mračno rýchle padalo. Malý priestor okolo mňa sa navidomoči zmenšoval. Bol som v pasci. Zdalo sa, že sa budem musieť vrátiť medzi vyjavených uhliarov do Weinholdovej krčmy, ak nechcem niekde zahryznúť do hliny, lebo bolo zrejmé, že búrka ma chcela pridusiť skôr, ako by som bol stačil poznať tajomstvo vrchov.

Ale pre ten prípad mal som naporúdzi svoju krv. Bola mojím najvlastnejším dedičstvom. Daroval mi ju otec i mať ako najväčšie vypätie svojich životných síl. Musela byť tvrdou nákovou, lebo veľa pokolení predo mnou vytĺkalo svoje úsilie na nej. Od vekov, pokiaľ pretekala mnohorakými životmi, mala kedy prezrieť. Nejeden tvrdý koreň sa v nej vymočil. Od jasných dní nadobúdala rýdzosť, od temných nocí hustotu. Nepotrebovala nijakú esenciu. Aj vtedy by si bola uchovala svoju tuhosť, keby som ju bol už pred desiatimi rokmi scedil do koženého vreca a zavesil pod hradu. Nuž mohol som sa na ňu spoľahnúť vždy, keď mi odvaha slabla.

Hneď ráno, keď som sa rozhodoval vykročiť na túto cestu, predpokladal som, že v najhoršom prípade budem sa môcť oprieť o jej silu, lebo vždy vládla mojím telom, ako vládne slnce oblohou. A, hľa, nesklamal som sa. Pomohla mi v pravú chvíľu. Už pri prvom ohlušujúcom rachote a pri prvých plameňoch ozvala sa v mojich žilách. Naplnila ma až po temeno a zatopila vo mne každú slabosť. Darmo potom okolo mňa šľahali ohne rozličnými smermi, syčala para a striekala horúca voda, išiel som dopredu, lebo jej vzrastajúci príval ma hnal, rozbíjal a prehlušoval všetko, čo by ma vari bolo zastrašovalo.

Búrka mi viac neprekážala. Skôr mi robila sprievod na obveselenie. Čo ako sa nadúvala a rozputnávala, vždy sa jej besnenie ukázalo v porovnaní s tým, čo bolo vo mne, iba slabým pokašlávaním neduživca. Rachot hromov a lomenie skál pripomínalo mi šumenie lístia v lese a lámanie suchých vetvičiek pod nohami, keď prechádzame húštinou, blesky boli iskierky, oživujúce sa vetrom na starej pahrebe. Smial som sa a hvízdal, zachvátený radosťou nad tým, že sa mi voda sama dolu hrdlom leje a čurčí ako jarček, keď nadstavím ústa hore, že ma nárazy váľajú na zem, že sa musím niekedy plaziť ako slepúch a ochutnávať piesok s hlinou. Vtedy som už nebol človekom, ale besom, alebo niekým celkom iným, čo vystúpil zo mňa a šiel s blčiacimi očami, vydutým ťažkým čelom, s tvrdými uzlami na lícach a na sánkach. Azda to bol môj dávny predchodca, čo sa túlal horami nahý, hulákal a len z krvilačnosti škrtil a páral zver, ba bol to vari sám Kain, ktorý sa prvý opojil vraždou. Veď sa mohol obnoviť vo mne, vystúpiac zo zapálenej krvi, a teraz kráčal prostred búrky ako prízrak pomsty, prekliaty ľudstvom, ale víťaz sám nad sebou, nepokorený vo svojom vzdore ani samým bohom, hrozný, ktorému musí aj búrka ustupovať z cesty ako Mojžišovi more.

— Hahaha, — rehotal som sa. A môj smiech bubnoval na vrchoch, roznášal sa tridsiatimi piatimi stranami a sedemdesiatimi stranami sa vracal späť v sto štyridsiatich ozvenách rozličných síl, rozličných výšok, akoby mi odpovedal celý regiment, čo tiahol so mnou proti besom.

— Neozývaj sa už, ty hrdzavá škatuľa, — volal som do oblohy.

Alebo som volal proti Veľkému zvonu:

— Hej, ty tam, starý fuzáč a svätý smilník s rohatým čelom, dokedy ti ešte budem smradľavé päty lízať?

To všetko spôsobila moja krv.

*

A búrka čoraz divšie odpovedala na moje rúhanie. Stekala prudko dolinou, jačala a penila sa od hnevu. Bola plná podivných škrekov, smiechu, kvílenia, kliatob, huriavku. Rozhnevaní obri schádzali úplazmi, viechali ťažkými buzogáňmi nad hlavami a hľadali ma: — Hej, hej, kdeže si? — Ale ja som im odpovedal: — Akože, či som ja s vami dakedy barany pásol? — Povetrie sa trepotalo a pišťalo miesto vtáctva. Ani jeden živý tvor sa neozval. Miesto nich rozhovorili sa korene, bútľavé vývraty, bralá, úplazy a kosodrevina, lebo v ten čas zem vyvrhla všetkých duchov zo svojich útrob.

Rozpálená obloha pokúšala sa stále zapáliť zem. A bolo by sa jej to podarilo, keby mračná neboli bývali veľmi mokré. Iskry lietali zhusta. Stále zapaľovali ohne uprostred hôr. Okolo mňa umierali stromy mučeníckou smrťou. Proti vetru sa vedeli brániť, ale proti blesku nie. Nestačil sa ich dotknúť, a už vzbĺkli ani smolné fakle. Kým sa im žiara neprežrala do drene, kvílili všetkými konármi, potom sa náhle prelamovali v páse a rozsypávali v hŕbu popola a čmudiacich hlavní. Musel som dávať pozor, aby mi nepriškvŕkli kožu.

V takomto pekle bolo priam nemožné nájsť správnu cestu, lebo ani uši, ani oči nevedeli ti poradiť. Ale ja som si preto nelámal hlavu. Vedel som, že búrka vyšľahla odtiaľ, kde som mal namierené, a rútila sa nadol, nuž moja cesta mohla ísť len čo najpríkrejšie proti nej. Preto som sa náročky púšťal do najdivnejších a najstrmších prúdov. Tadiaľ bolo mi najbližšie k cieľu. Nadarmo nepokojná obloha vypúšťala podchvíľou na mňa ťažké záplavy mútnych vôd. Nebol som pre búrku stroviteľný. Ak som sa aj dostal niekedy priam do jej pažeráka, musela ma hneď vyvrhnúť späť, a nakoniec i pri všetkých jej úskokoch predsa som len ja zvíťazil.

Na prielome sme sa rozlúčili. Ona klesala celou váhou na dolinu a ja som sa pustil naprieč Veľkým zvonom ku Kotlisku.

Bolo to celkom príjemné, aspoň som sa nemusel do roka kúpať. A tu som dostal zasa celkom nové šaty. Mali pevný strih, ozdoby z ľadu a z drahocennej inovate. Sedeli na mne ani pancier. Iba čo kosti mi v nich trochu pohrkávali, ale to patrilo k paráde. Teraz som bol opravdivým ľadovým rytierom, nuž mohol som sa postaviť aj proti samému Ancikristovi.

— Hip, hop, — preskakoval som skaly po známej ceste. Hahaha. Nie, tadiaľ som si už nemohol nohy dolámať. Poznal som tu každú piaď pôdy. Mohol som ísť hoci s vytlčenými očami. Hip, hop. Letel som ani šíp so sklonenou hlavou a s nadstavenými plecami. Necítil som nijakú únavu v tele ani zádumčivosť v duši. Spieval som hlasno vrchovské piesne a chcel som, aby ma počuli všetky vrchy i všetky doliny, chcel som im dať poznať, že som zas medzi nimi a že nesiem v prsiach silu jeleňa.

Proti mne drala sa hmla. Miestami bola dravá ani sypký sneh, rozvírený vetrom, miestami hladká ani vápenná voda. Rozširovala mi kožku a rozdrážďovala nozdry. Čoraz bola búrlivejšia a chladnejšia. Tiahla v širokých a pevných prúdoch celou hoľou. Keď prechádzala vedľa mňa, divo šumela. Bolo vidieť, že jej prekážam. Celého ma prenikala. Iba do hrude sa mi nemohla dostať. Tam pravidelne tĺklo srdce a horel živý oheň. Bolo to tak, akoby som niesol pod kabátom malú vyhňu s mechmi i s kováčom. Mohol som byť teda spokojný. Kým som niesol v sebe túto vyhňu s neutíchajúcim hrmotom a s neuhasínajúcou žiarou, musel som dbať na to, že okolo mňa tuhne svet, akoby už ležal niekoľko hodín na márach, lebo moja krv mala ešte dosť teploty a životnej sily.

Ale náhle prenikol ma ľadový lúč, akoby ma bola bozkala priam na ústa smrť.

Kotliská!

Priepasť na mňa vydýchla.

Nebolo však vidno nič. Hmla všetko zakrývala. Tvorila súvislý živel, do ktorého vrastala hroblina zeme i klenba nebies. Podobala sa šíremu moru. Nemala však smer morského prúdu, ale smer obetného dymu. Kým donedávna sa valila s vetrom prudko proti mne, teraz stúpala a chcela ma nadniesť. Ona nič neprezrádzala. A predsa som náhle celým telom pocítil, že je tu predo mnou, že nesmiem už urobiť voľnejší krok, ak sa nechcem zrútiť do nej, a bol by ju podobným spôsobom vycítil každý, kto ju už raz videl, lebo neroztvárala sa len do hlbín, ale aj do výšky. Tvorila v povetrí uprostred rozvoňaných hôľ a hviezd prázdny, surovou zemou páchnúci kadlub, ktorý naširoko-ďaleko vydychoval hrôzu.

Stál som nad svojím hrobom. Tu bola teda posledná stanica môjho života, kde sa ešte dalo uvažovať o márnostiach toho sveta, ktorý som zanechal za chrbtom. Na čo by mi to však bolo slúžilo. Poslednú vôľu som nemal komu zanechať. Dlžníkom som nebol. Ani veriteľom. Nuž stačilo sa iba prežehnať a ísť.

— Hohó, — zavolal som. Hlas prerazil hmlu a stratil sa bez stopy, akoby ho bol niekto prehltol.

— Prišiel som k tebe!

Nič sa neozvalo.

— Hneď som tam dolu!

Malý fliačik zeme pohýbal sa mi pod nohami a šmýkal sa po strmom svahu so mnou. Mal som dojem, že zostupujem komínom. Nohy som kládol opatrne a rukami som sa opieral o strminu. Tento svah bol rebrík do pekla, kade vystupovali diabli, keď museli roznášať po svete Luciferove posolstvá, alebo keď im prišla chuť rozfukovať ľuďom ohniská, aby zblčali strechy.

Vedľa mňa sa pretískali celé pevniny hmly. Tamdolu iste práve naložili na vatru. Hádam samú čerstvú čečinu. Ťažké kúdliská smrdeli a sotva sa stačili hýbať. Pretláčali sa len svojou váhou, lebo prievanu tu nebolo. Zostal tuhore. Ak som nadstavil tvár, mohol som ho ešte zacítiť a počuť. Pískal tenko a trasľavo, ako vtáča, čo vypadlo z hniezda. Dolu sa neopovážil spustiť.

Chachacha, dnes budú v pekle hody!

Pod nohami uvoľňovala sa mi suť. Drobné skaly i so sypkou prsťou trúsili sa dolu strminou a spôsobovali v hluchom priestore divný šramot. Bol to jediný zvuk okrem tlkotu môjho srdca, ktorý ma sprevádzal do hlbín. Preto som ho rád počúval. Aspoň sa mali na čo viazať moje myšlienky, lebo tu aj mozog kôravel a krahol. Vznikal prudkými nárazmi podkovičiek na bagančiach o pôdu. Chvíľu sa rozliehal povetrím dosť sýto, akoby bol niekto dlaňou šúchal po stenách plechového hrnca, prezrádzujúci mi tak, že podo mnou, azda na desať metrov, azda na dvadsať, je ešte stále pevný svah, do ktorého sa dá zapierať, potom rozbíjal sa na množstvo slabších, prerušovaných zvukov podľa toho, koľko a akých skál kotúľalo sa ešte ďalej, a potom náhle zanikal.

Čo tam mohlo byť? Azda pažerák bez stien, ktorý siaha podľa odhadu ľudí až na morské dno?

Ale naraz prezradili sa mi aj tie končiny. Vyzeralo to tak, ako by moje kroky dostávali vzdialenú ozvenu, alebo akoby odtiaľ zdola vystupoval niekto hore a spôsoboval podobný hrmot ako ja. Bolo počuť ešte jedno vybíjanie podkovičiek, otriasanie pohýbanej pôdy, rozsypávanie suti a štrkot poskakujúcich skál, a bolo to práve v tých miestach, kde dosiaľ ľadovatela tíš.

Zastal som. Azda sa mojím podupávaním pohýbala spodná ľahšia vrstva pôdy a strháva so sebou do hlbín celý svah i so mnou?

Ale zvuky neutíchali. Prichádzali s tvrdou pravidelnosťou ďalej a boli silnejšie a určitejšie. Ani šumenie hmly ich nestačilo prihlušiť. Ozývali sa i proti všetkej mojej pochybnosti, rozrušujúc práve tie diaľky, ktoré som chcel mať tiché.

— Hahó! — zavolal som, aby som zahnal ošiaľ.

Hlas zapadal rýchle ako prv. Ale hneď sa ozval tamdolu, trochu síce stíšený diaľkami, a predsa zreteľný s inou výslovnosťou, hrúbkou i silou, akoby ho boli vyslovili iné ústa.

— Hohó!

— Hu, je to teda pravda! — povedal som, sadajúc si na svah. Dýchal som si rýchle do skrahnutých prstov. — Je to teda pravda, že je on tamdolu, — utvrdzoval som sa stále, pozerajúc s hrôzou, ako mi vlasy na hlave rastú.

Ach, každý mávame chvíle slabosti, keď sa nevieme ovládať, a rozpadávame sa na kúštičky, ako krušok soli pod nárazmi železného tĺčika. U mňa to mohlo byť aj od únavy alebo závratu. Pre každý prípad oblapil som si rukami nohy pod kolenami, pritiahol k telu a vložil medzi ne hlavu, aby som sa cítil zas v hŕbe. Rozhodol som sa v každom prípade čakať.

Zvuky podo mnou rýchle rástli. Zachvacovali čoraz bližšie priestory. Bezpochyby niekto oddola vystupoval a mal naponáhle. Svojím prudkým pohybom a dychom rozkolembal i povetrie. Zaraz som pocítil na čele i prievan, akoby sa boli hlbiny otvorili. Hmly sa pohýbali. Ten, čo šiel zdola, bezohľadne ich priam prostriedkom pretrhúval. Boli najprv po celej šírke biele a pevné ani múr, potom práve predo mnou zredli a sčerneli, akoby tam vykopnieval hodný kus surovej zeme, a náhle z toho miesta vyrástla a vystúpila ku mne ozrutná postava mužského.

— Ty si?

— Ja.

Ach, bol ohava, keď sa vykrútil z klbka, v ktorom sa dokotúľal. Stál proti mne a oňuchával ma dôkladne rypákom. Oči a ústa mal ešte z čírej tmy a ostatnú tvár zo sipiacej hmly. Iba zuby sa mu leskli. Z vlasov mu cechtila voda a smrdel bahnom.

— Hybaj! — vrkol na mňa, keď ma poznal, a skrútil sa zas do hrče, aby sa mu lepšie šlo.

Urobil som to isté.

Na svahu sme nepreriekli slova. On fučal a chrčal ani baran a ja som mal dosť roboty, aby som mu stačil. Iba tamhore, keď sa poriadne povystieral, vysiakal a keď si päsťami povytieral tmu z očú a porozháňal hmlu z tváre, zahúkal ani slon.

— Huhuhu!

— Tavo! — zareval som naň.

Chytil sa za boky a smial sa.

— Do čerta, kde sa tu berieš?

— Bol som tamdolu pri pliesku.

Hľadali sme sa v hmle.

— Azda máš tam deti?

— Hu, poslala ma nočnou hodinou po vlčí koreň!

— Kto?

— Zuna!

Čítal som mu zuby a hľadal ohryzok pod bradou, ale hrdlo mal, pľuhák, zababušené v odedzi.

— Haha, máš odedzu, — vysmial som ho.

— Hu, dala mi ju, aby som neprechladol.

— Azda sa bojíš o svoj život?

— Hu, život má cenu!

— Nie každý!

— Aj psí!

Kráčali sme potom vedľa seba cestou popod Veľký zvon a upozorňovali sme sa navzájom na skaliská pod nohami, aby sme si náhodou papule na daktorej nerozmlátili.

Vravel som mu:

— Hľaď, tu!

A on:

— Obíď, aha!

Takto rúče až po sedlo a tam sa ma pýtal, aby ma upozornil na chodník k mojej chatrči.

— Ideš spať?

Ale ja som odpovedal pevne: nie, aby nemal pochybností.

— Hu, — vrkol ponad plece, — tak si zviaž vlasy na hlave, aby sa ti v nich nezahniezdili netopiere. Zbehneme Hlbokým žľabom do Vlčích jám!

Neprekvapilo ma, že práve ta. Veď zbojníci skrývajú svoje poklady v najhlbších dierach. Nezáležalo mi na tom, kde mu naostatok napľujem do očú a roztrepem kotrbu. Bol som si istý so svojimi silami. Vedel som, čo chcem. A to bolo vari dosť.

Na dne žľabu bolo ticho. Hore medzi bralami sipela síce ešte nepokojná hmla, tudolu pod skalnými stenami ju už nebolo badať. Tadiaľto sa vlnil teplý prúd vetra, ktorý vychádzal z hlbín. Ovieval nám čelá ani dravý dych zeme. No čím nižšie sme zostupovali, tým bol miernejší. Tamdolu iste bola úplná tíšina. Do Vlčích jám sa nemohli spratať ani víchry, ani hromy. Tavo vedel, akú skrýšu si má vybrať pre seba a pre svoju nevestu, keď chcel mať od ľudí a búrok pokoj. Celkom som mu rozumel.

Cestou nepovedal ani slova. Vari tuho rozmýšľal o tom, akoby ma mohol ešte naostatok prekabátiť. Jeho široký chrbát sa stále knísal predo mnou. Zostupoval pomerne rýchlo. Krok dunel pod ním pravidelne a isto. Ani raz sa nepokĺzol, hoci bola hlboká noc, úplaz bol po búrke šmykľavý, vyjarčený a všadiaľ do cesty vystupovali ozrutné balvany, ktoré bolo treba obchádzať. Musel som sa poriadne namáhať, ak som ho nechcel stratiť z očú. Iba na samom konci úžľabiny sa obzrel, pristavil ma náhle pokynom ruky, akoby chcel stíšiť šramot skál, ktoré sa za mnou šurcovali, sám si prvý stal do úzkeho priechodu, kde sa pomihával tmavočervený odlesk akéhosi svetla, a keď sa chvíľu rozhliadal, povedal:

— Hu, utri si pysky a dlho nehľaď, aby neprišlo Zune z očú, lebo tak sa vidí, že má práve svadobnú noc.

Neklamal ma. Na tichej polianke pod hustým rozkonáreným smrekom blčal oheň. Bol pokojný, lebo vietor mu neprekážal. Okolo do noci nepretržite vysielal praskajúce vlny červenej žiare. Mäkká tráva sa v nej ligotala, akoby sa aj pomedzi stebielka plazil plameň. A na tomto menivom koberci pohybovali sa nahé postavy ženy a muža. Žena bola obrátená tvárou k nám a žiara jej osvetľovala len jeden bok tela: zvlnený prúd rozpustených vlasov, plecia, ramená a bedrá. Zato muž bol osvetlený celý, lebo ležal na chrbte proti nej. Podopieral sa trochu lakťami. Žena kľučala a chvíľu bedlivo pozorovala muža, ktorý i pri svojej nezvyklej polohe posunoval sa na lakťoch, pomáhajúc si nohami, akoby sa chcel dostať z jej dosahu. Ale žena mu to nedovolila. Zakaždým, keď jej mal už uniknúť, pritiahla ho rukami k sebe a hádzala sa naň prudko celým telom. Tak po krátkych prestávkach vznikal krátky zápas, sprevádzaný divým škrekom a nespútaným výskotom. Pripomínal mi podobný zápas, ktorý som videl, napodiv, práve v týchto miestach. Zuna bola vtedy tiež taká šialená, lenže ruvala sa s tým podivným zvieraťom, ktoré sa neskoršie stalo prvou obeťou mojej žiarlivosti. A teraz bol tu tento muž. Skutočný muž. Koža sa mu na bokoch a na vypnutých ramenách lisla, preťahoval sa pred ňou ani had a natrvalo ju k sebe pripútaval uhrančivými a bezočivo naširoko rozpleštenými okáľmi.

Nebolo pochyby, o čo tu ide. Dlho obidvaja sedeli osamote pri ohni uprostred noci. Naučili sa hľadieť na seba bez očí a vari prvý raz zistili, že sú takto úžasne blízko pri sebe, tak blízko, že sa môžu cítiť a ochutnávať. A vtedy zborili sa všetky prekážky, ktoré jestvovali medzi nimi. Celý svet so všetkými hĺbkami a výškami, so všetkými chvíľami i búrkami vošiel do nich a oni boli len dvaja: muž a žena. Nepotrebovali viac šaty, lebo krv sa im zaligotala bronzom.

Očakávanie ma teda úplne sklamalo. Kým som schádzal žľabom a sledoval pred sebou Tavov chrbát, pripravoval som sa na stretnutie s ňou. Ani mi na um nezišlo, že bude pokojná a krotká a že pod prvým mojím pohľadom skloní kajúcne čelo a pôjde ochotne za mnou ako stratená ovca za valachom. Ba predstavoval som si ju práve tvrdohlavú, divú a nebezpečnú. Myslel som, že sa mi postaví do cesty práve vtedy, keď budem chcieť vykonať svoje predsavzatie a že pred ňou budem musieť cúvnuť a vrátiť sa bez pomsty späť. Iba toto som nečakal. Keď som po prvom prekvapení celý výjav pochopil, nechcelo sa mi veriť, že by tou poskakujúcou šialenou ženou bola Zuna. A predsa to bola ona. Jej zjav bol tu uprostred noci v záplave žiary presvedčivejší ako kedykoľvek predtým. Oslepovala ma všetkými teplými miestami, čo jej na tele svietili.

A Tavo mi vysvetľoval:

— Včera večer pribehla za mnou na Pálenice a doviedla ma sem k nemu. Vtedy ešte ležal ani cepy. Nerobil azda ľuďom dobre, nuž mu voľakto vohnal pod kožu guľu. Celú noc a celý deň vyrezával som mu olovo z bedra. Večer ma ešte poslala do Kotliska po vlčí koreň, lebo chcela, aby sa mu rana chytro zacelila.

Nestaral som sa, kto je onen muž. Na tom vlastne už nezáležalo. Mohol byť pre mňa naozaj aj sám Lucifer. Hlavná vec bola, že Zuna preň zavrhla celý svet, že ho vyhľadala, ošetrovala, že sa k nemu prihlásila otvorene a že mu chcela prináležať bezvýhradne, lebo to ma presviedčalo, že celé moje úsilie bolo márne. Zuna mi nikdy nepatrila. Ani vo sne, ako som si neraz namýšľal. Žila niekde ďaleko mimo mňa v čudnom svete tajov, kam som nevedel preniknúť, a vo mne jestvovalo iba marivo, azda stopa po nejakom hlbokom dojme, ktorá sa len jej zjavom uživovala. A teraz i tá vypŕchla. Nemalo mi už čo prepaľovať krv nenávisťou a láskou. Zostal som naraz sám so svojím srdcom. Necítil som voči nikomu nijaký záväzok. A vlastne nemal som už na tomto mieste čo hľadať. Moja úloha sa tu skončila. Zuna sa rozhodla prv, ako by som bol stačil zakročiť. No výjav na polianke dostával práve vtedy taký nečakaný obrat, že ma začal udivovať a napĺňať novým nepokojom, ba až úžasom.

Neznámemu stálymi pokusmi podarilo sa predsa dostať spod priameho dosahu svojej družky. Najskorej nás začul, nuž vzpružila ho naša prítomnosť. Náhle sa vyšvihol zo zeme, vyskočil na rovné nohy a smiešne, ako ošklbaná kačica, začal sa belhať smerom k nám, podivne krákajúc a vystierajúc ruky, akoby chcel nájsť u nás záchranu pred nejakou hrôzou. A pravdepodobne toto zbabelé počínanie mužovo vynieslo Zunu z miery. Ako videla, že uteká, stala sa ostražitejšou a dravšou. Smelo sa vypla, divo pohodila hlavou, akoby niečo vetrila, potom niekoľkými skokmi dobehla tackajúceho sa muža, prudko sa naň vrhla a strhla ho na zem.

Rev sa vtedy zdvojnásobil. Keby sa predo mnou na trávniku neboli zmietali v zúrivom zápase tie dve telá, bol by som si myslel, že sa niekde nablízku rujú krvožíznivé dravce. To už nemohla byť iba nevinná hra. To už šlo o viacej. Možno Zuna zošalela a napadla svojho milenca práve vtedy, keď chcel byť k nej najvďačnejší. Kým bola osamote, pohrávala sa s ním, mala ho vo svojej moci. Nemusela sa obávať, že jej unikne, lebo bol ochromený. Vedel sa iba plaziť ako had a skákať ako žaba. Ale len čo teraz zbadala, že svoju korisť môže stratiť, jej zúrivosť dosiahla vrchol a stala sa opravdivým zverom.

Ako sa to dalo však pochopiť v kratučkej chvíľke niekoľkých sekúnd, pokiaľ toto vyvrcholenie zápasu prebiehalo? Stál som ako pribitý pri svojom priateľovi iba v strašnom tušení. Dnešné myšlienky a dohady ma úplne zmiatli. A zatiaľ nezmyselný rev sa náhle akosi divne, uprostred najväčšieho vypätia, krátkym chrapotom zakončil. Zuna zas kľačala nad mužom. Občas sa k jeho hlave nahýnala, akoby sa presviedčala o jeho stave alebo akoby ho v záchvate náruživosti neprestajne bozkávala. Celkom tak ako predtým. Iba v tom bol rozdiel, že muža tieto prejavy nijako nevyrušovali. Ležal nehybne na jednom boku, cudne skrútený, s nohami i s rukami skrčenými pod sebou, akoby si chránil vpadnuté brucho, kde ho práve niekto bolestne kopol.

Vtedy už rozkvitla vo mne celá hrôza poznania. Pribehol som rýchle ku kľačiacej. Ale tá ničím nedala najavo, že by si uvedomovala a chápala to, čo sa práve stalo, ba nebolo na nej badať ani nijaké znaky šialenstva a zúrivosti. Vyzerala ako dieťa, ktoré práve skončilo hru a oddávalo sa nevinnému sneniu, alebo ako veľký plachý vták, ktorý priletel z lovu a rozčuchrával si zobákom perie, chystajúc sa na spánok. Vo svojej pohrúženosti nezačula ani moje kroky a iba vtedy sa prebrala, keď som na ňu dva razy zavolal:

— Zuna, Zuna!

Zodvihla sa spomedzi trávy, hladká a napružená ani lasica, ktorá pocítila celým telom, že na poľane je už nie sama.

— Zuna, Zuna!

Poznala ma? Neviem! Jej oči ma však našli. Boli jasné a chladné ako mesačná noc. Pokiaľ mnou prenikali, mrazilo ma v chrbte. Bolo to posledný raz. Hneď potom sa na celom tele zatriasla náhlym prebudením. Prsia jej prudko poskočili, mykla hlavou a dala sa do behu, sprevádzaná tichým šuchorením trávy. Rýchlo ani blesk prebehla ožiarenou plošinou a zmizla v hĺbkach noci.

— Hu, — vyplašili sme ju, — poznamenal Tavo, ktorý sa bol tiež priblížil, a potom, keď sme prehliadli úbohého muža a zistili, že má na niekoľkých miestach prehryznuté hrdlo, doložil:

— Bol prislabý na jej ľúbosť.

VI

Na druhý deň sa všetko zmenilo.

Hneď na svitaní ukazovali sa príznaky, že sa bude cez deň už ľahšie dýchať. Hmla síce ešte páchla surovou zemou a bútľavinou, ale sipela, lebo drala sa už hore. Zavše z výšin šľahol do nej biely svit, akoby z oblohy kvapkal horúci olej. Ihličie mladých jedlíc sa v taký čas zaligotalo a malinčiak prudko vydýchol. Na holiach musela už byť chvíľa a ostré lúče driapali hmlu, ktorá stúpala z dolín ešte mocným prívalom proti nim. Vari najväčšie boje sa odohrávali práve nad nami. Zavše sa zdalo, že sa vracia tmavá noc. Na všetkých stranách zahučala hmla, prichádzajúca čoraz v hustejších a černejších vlnách, lebo mala tudolu mocné zásoby, živené ešte dychom prevlhnutých jám, priepadlísk, výparmi mútnych potokov, a bola spojená s útrobami zeme, kde prebývala odpradávna večná noc. No pred strmými lúčmi musela predsa cúvať. Povetrie sa stále viac pretepľovalo a na niektorých miestach otvárali sa hlboké vrecia so žltým svetlom, a potom naraz sa nafúklo ani perinisko a roztrhlo šírkou celej plochy. Prudké svetlo začľaplo hlbiny a rozlialo sa po trávniku. Do výšok zdvihli sa znovu vypnuté grúne s bralami a medzi ne zostupovalo slnce. Posledné kúdlisko hmly vrhlo sa naň, preto bolo najprv chlpaté, dlžizné struky strapatých fúzov previsovali okolo neho, ale skoro jeho žiara poprehltúvala všetko, nadulo sa a plávalo oblohou ako obrovská horiaca kvapka rosy.

Rozhodol som sa hneď odísť, lebo celým telom som pocítil, že už nemám čo hľadať medzi týmito skalnými obrami, čo zasadli znovu na obzor, a že sa práve v belasých diaľkach otvorili pre mňa široké výhľady s dlhými cestami, na ktoré moja noha ešte nevkročila. Ale Tavo ma zdržal ešte niekoľko dní. — Nemôžeme ho nechať líškam, — vravel, — možno bol niekedy tiež kresťanom… — A tak sme sa chytili hneď zrána do roboty.

Tavo chcel byť teraz dôkladný. Všetko dobre premyslel a pripravil. Vyhľadal na poľane najhlbšiu a najhustejšiu pôdu, potom sa oháňal riadnym stolárskym metrom a meral: dva pozdĺž a tri štvrte naprieč, keď počítame s truhlou. Hrob bolo treba vykopať podľa všetkých predpisov cirkevných i svetských, aby nemal s nikým poťahovačku, a predovšetkým neželal si, aby sa nebohý vrátil na tento svet. Preto trval tvrdošijne na dvojmetrovej hĺbke, hoci sme už pri prvom metri narazili na centové skaliská, preto kázal robiť truhlu zo samých bukových štiep a preto sa rozhodol pre pravoslávne ceremónie, keď sa tam viac zarieka, vykiadza a svätí. Ja som mu bol rechtorom, miništrantom, kostolníkom i hrobárom. Všetko trvalo tri dni. Najprv sme vykopali jamu, potom zbili truhlu a vytesali kríž. Vo dne sme robili a v noci sedeli, pofajčievali ľuľok, pľuvali do ohňa a strážili mŕtveho, ktorý sa každú hodinu viac nafukoval, hoci doista mal črevá poriadne vymyté. A nakoniec po pohrebe bol kar s kláštornou slivovicou, s ruskými kniežatami, so všetkými bohmi a diablami, so všelijakými materami, s litániami ku všetkým svätým, aby mal nebohý pokoj na večnosť i od tých tamhore, i od tých tamdolu, aby mal každý svoje, boh i Lucifer, ja i Tavo, amen.

V čase medzi robotou a najmä vtedy, keď Tava zmoril úpal a ukazoval spod svrčiny svoj umazaný pupok, presliedil som dôkladne okolie, očakávajúc, že sa predsa v niektorom kúte stretnem ešte so Zunou, lebo nechcelo sa mi veriť, že by to už bol s ňou koniec. Ponavštevoval som aj uhliarov, ktorí sa medzitým povracali medzi hole. Ale nikde nič. Nikto mi nevedel o nej povedať zprávu, akoby sa naozaj bola prepadla do zeme.

Pre uhliarov to bola celkom prirodzená a čistá vec a preto sa za ňou ani nesliedili: Zunu si odviedol ten z Kotliska. Najprv sa porátal s mlynárom a potom si vzal aj nevestu. Celkom podľa zmluvy. Veď Zuna iba pre neho rástla. A to sa vedelo. Och, to je nič, že ho trochu dohrýzla. Však vieme, aký je. Položí sa ti na cestu a vyvalí oči, zachladne, celkom ako mŕtvy, len ruženec a pátričky mu chýbajú pod bradou. Ty utekáš ku zvonárovi, po ľudí, a kým prídu s márami, niet ho. Áno, tak robieva, my sa tomu nečudujeme.

No mne také vysvetlenie nestačilo. Brúsil som ďalej grúne, ba vysedúval som nocami i pod krížom na hrobe neznámeho muža, nazdávajúc sa, že sa azda práve ta niekedy vráti. Ale nakoniec som sa musel uspokojiť s tým, čo mi povedal Tavo.

— Zuna vyrástla medzi vrchmi. Poznala ich silu i ľúbosť, preto sa s nimi už dávno zasnúbila. A nevolila zle. Či myslíš, že by mohla byť šťastná medzi ľuďmi, ktorých všetky možnosti, ba aj náruživosť je zmeraná iba smrťou? Hu, taký údel si ona nezaslúžila. Hole si ju vychovali, nuž si ju i vzali, lebo aj ony majú svoje nevesty.