ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I

Nazdal som sa, že mi začala mladosť znovu kvitnúť. Všetky dni a noci boli krásne. Prichádzali ku mne vo zvyčajnom poriadku a kládli mi k nohám svoje bohaté dary. Bolo to celé opojenie, celý živý sen. Nevychádzal som temer z očarovania a úplne som zanedbal svoje povinnosti. Pastieri mali slobodu. Mohli sa so svojimi stádami rozísť po všetkých siatinách, nik im neprekážal. Ani do šlógu som nechodil.

Zuna bola sprvu uzavretá. Hľadievala na mňa vyjavene a placho. Ale neskoršie stávala sa vľúdnejšou, akoby sa bola zobúdzala. Rada počúvala moje spomienky, i sama spomínala, rozpamätávajúc sa na každú podrobnosť. Bolo príjemné hľadieť, ako pritom oživuje jej tvár, oči, čelo, ako sa celá premieňa, vyjavuje a vracia z toho neurčitého sveta tajov, kde ju bola samota vyhostila, do toho sveta, kde som stál ja.

Ráno sme sa obyčajne stretli pri starom mlyne. Ale máloktoré klbko by bolo stačilo osnovať cestu, ktorú sme potom do večera urobili.

Zuna sa nebála nijakého nebezpečenstva, lebo nepoznala strachu. Bola odvážna. Ľahko a bez jediného závratu, ako divá mačka, zliezala všetky strminy, temer holé skalné steny. Ako lasica sa preťahovala tiesňavinami a dierami, ako kamzík preskakovala priepasti. Nijaká prekážka ju nevedela zastaviť v ceste, ak si zaumienila niečo dosiahnuť. Bosá a prostovlasá predierala sa najväčšou chrapačou tmavých húštin a večer, keď si sadala niekde na poľanu a vkladala striebornú strunku do úst, aby vyspievala všetky dojmy, ktoré po grúňoch cez deň nazbierala, nebolo badať na nej únavy.

Za krátky čas pozoznamovala ma so všetkými svojimi priateľmi, dobrodincami i chránencami zo zvieracej ríše. Privádzala ma priam k ich brlohom, hoci niekedy také podujatie vyžadovalo veľa trpezlivosti, námahy, ba niekedy bolo spojené i s nebezpečenstvom.

Za bystrými veveričkami a chlpatými chvostmi museli sme sa driapať vysoko na staré smreky, skákať z konára na konár, visieť aj hodinu medzi nebom a zemou, kým sme ich nahovorili, aby boli k nám prívetivejšie. Za dudkami bolo treba liezť do dutín bútľavých stromov, za hadími hniezdami doprostred skalných úšustov. Ale najťažšie bolo vysliediť mrzutého jazveca, jednak preto, že cez deň obyčajne sa motal starými suťoviskami pomedzi vysoké papradie, hľadajúc sladké korienky a medzi chrapačou smradľavé chrobáky, kde by ho nebol vyňuchal ani chrt, a najmä preto, že nemohol zniesť môj pach a vždy sa postavil proti nám v najužšom mieste svojej diery a zúrivo prskal, keď ma zbadal prikrádať sa kolenačky za Zunou, čo ako starostlivo by som si bol prv telo ponatieral horcovými korienkami, rozmliazganými v ovčom masle. Zuna preto tvrdila, že musím mať zlý dych.

Iba o jednom pomere sa mi nezmienila a tajila ho predo mnou aj potom, keď som ho objavil nečakane sám, sledujúc stopu samotárskeho vlka.

Na toto podivné zviera ma boli už niekoľko ráz upozorňovali chlapi zo šlógu, ale keďže ho spomínali vždy v spojitosti so šialencom z Kotliska, nebral som ich reči vážne a len potom ma zaujala jeho prítomnosť medzi vrchmi, keď som na močarisku zistil stopu jeho pazúrov.

Neskoršie mi nadbehol sám do cesty. Prebehúval podo mnou úplazom, a keď ma zbadal, bezočivo si ma premeral, akoby ma vyzýval na súboj. Túlal som sa vtedy hoľou bez cieľa, lebo už druhý deň som nenašiel Zunu doma, preto prišla mi vhod táto výzva. Hneď som nasledoval.

Stopa viedla pomedzi skalné útesy úzkym žľabom do Vlčích jám. Bolo to jedno z najpustejších miest medzi vrchmi. Podobalo sa preliačine. Ležalo stále v tôni vysokých brál a starých zmrzačených jedlí, ktoré sa udržiavali aj pred víchrami na výčnelkoch a v puklinách strmých skalných stien. Nad nimi krúžili často jastraby. Ľudia ich kolesili. Tvrdili, že sú plné jedovatých plazov a okrem vlkov že sa v nich zdržujú i ozrutné medvede. Myslel som si preto, že budem prvým človekom, čo vkročí na tie prekliate miesta, ale veľmi som sa zadivil, keď tudolu na rovinke som našiel Zunu, a najmä keď som ju videl v spoločnosti podivného zvieraťa, ktoré som prenasledoval. Obaja, deva i zviera, stáli proti sebe s blčiacimi očami v meravom očakávaní, akoby sa mali každú chvíľu na seba vrhnúť. Ale hneď som sa presvedčil, že ide iba o nevinnú hru, v ktorej Zuna má vedúcu a bezpečnú úlohu. Keď sa chcela priblížiť, zviera uskočilo, obehlo v polkruhu za ňu a vrtelo chvostom ako obyčajný krotký pes, a keď ho predsa dostihla a zvalila na zem, ovilo sa svojím telom okolo nej, vrčalo, cerilo zuby, občas aj myklo zúrivo hlavou, nadstavujúc papuľu, akoby ju chcelo chmatnúť do boka, ale vždy to bol iba pokus vyšmyknúť sa jej z objatia.

Hra pokračovala s kratšími prestávkami. Keď sa zviera oslobodilo a odbehlo na niekoľko krokov, deva chvíľu ležala, akoby rozmýšľala o novom úskoku, potom sa pomaly plazila za ním a hádzala sa znovu naň. No zápasy boli čoraz prudkejšie a divšie. Deva nadobúdala podchvíľou sily, akoby sa bola plnila ošiaľom. Nedožičila už sebe a svojmu protivníkovi ani oddychu. Robila za ním dlhé, ale isté skoky, hnietla a škrtila ho celým telom, nohami, kolenami, rukami i hruďou. Hriva čiernych vlasov sa jej osievala v povetrí, tvár jej blčala, cerila zuby a hrýzla, naozaj hrýzla. Nakoniec nadobudla úplnej prevahy. Stala sa besnou, divým prízrakom, ktorému nemohlo nič odolať. Dravec sa zachránil iba útekom, zanechávajúc ju vysilenú na machu v tráve.

Neopovážil som sa rušiť jej radosť z víťazstva. Trochu som azda závidel zvieraťu, ale viac nič. Veď sa dal celý prípad ľahko vysvetliť. Keď sa mohla Zuna priateliť s jedovatými hadmi, prečo by sa nemohla aj s vlkom. Azda spolu rástli, alebo ho vypeľhala. Nejedno zviera vďačilo za jej materskú lásku a opateru. Len to ma znepokojovalo, že toto priateľstvo predo mnou zapierala.

Potom ma na týždeň povinnosti od nej odlúčili.

Značkovala sa ochranná hora na druhej strane Baby. Bolo to prinajmenej pol dňa dobrej chôdze od Prielomu, a keďže robota neviazala sa na jedno miesto, bolo treba prechádzať z grúňa na grúň, nemohol som dochádzať na nocľah do chatrče, tobôž nemohol som myslieť na schôdzky so Zunou pri mlyne, hoci som mal i koňa.

Spával som s chlapmi, ktorí mi boli pridelení na robotu, hocikde pod holým nebom, obyčajne tam, kde nás zastihlo mrkanie, iba čo sme si vyhliadli hustejšieho smreka pre prípad dažďa, napochytre narúbali čečiny na podstlanie a ohradili ohnisko skalami, aby nám podošvy na bagančiach nepoprihárali, keď pospíme. Ale mne ani vtedy nebolo clivo. Vedel som vychutnať aj samotu, lebo moje zmysly boli preplnené vidinami.

Zuna bola aj tu stále pri mne, hocikedy a hocikde, či vo dne pri práci, či večer pri ohni, či v noci pod tichým blkotom hviezd, alebo ráno, keď ružové blesky presekúvali zelené šero pod konármi.

Vo sne pribehla ku mne. Chytili sme sa za ruky a utekali na lúku za mlyn. Bola jar a my sme kráčali pomedzi biele zvonce, ohnivožlté kašičky, fialové i biele kukučky, červené cmukáče, cintarky, ohnivé fialky, kapčeky, vlhkú trávu, ktorá nás príjemne chladila niže kolien. Mala ružové šatočky s čipkovaným golierikom. Slnko, ktoré práve vystúpilo nad hory, vsadilo jej do čela briliantovú korunku, preto sa podobala malej princezničke. Naprostred lúčiny si kľakla predo mňa, lomila rukami a bedákala: — Och, bože môj, kde sa tu berieš, kde ani vtáčik, ani letáčik nezaletí. — Tváričku mala poľakanú a vyjavenú, akoby sa prinajmenej na moju hlavu mali zrútiť nebesá. Ale ja som jej odpovedal pokojne a mužne, že som ju prišiel oslobodiť zo zakliatia. — Nešťastník, — skríkla, — či nevieš, že sa nachádzam v moci veľkého ducha týchto hôr. Teraz nie je doma. Odletel na svitaní na zlatý roh Veľkého zvona strážiť svoje stáda a vráti sa po západe slnka. Choď, odkiaľ si prišiel, a mňa zanechaj osudu, lebo keby ma nezastihol doma, dobehol by nás aj na konci sveta a spálil svojím jedovatým dychom oboch na popol. — Neobávaj sa, — upokojoval som ju. Poznám prostriedok, ako sa staneme nezraniteľnými. Donesiem z Kotlísk vlčí koreň a tým sa natrieme, neuškodí nám ani oheň. — Zatlieskala od radosti rukami, že to tak dobre viem. Vyskočila, chytila ma okolo pása, tancovala so mnou, vrtela sa výskajúc, kým som sa ja nepotočil a nespadol. Potom sa rozchichotala škodoradosťou a ušla mi do hory. Alebo sme sa utiahli do zadnej komory vo mlyne medzi veľké vrecia múky. Z dlážky vystupoval mocný hukot, ktorý v nás budil úžas, lebo otriasal celým staviskom a tak podivne premieňal nám hlas, že sme sa nazdávali, akoby v nás hovoril niekto iný. Za stenou som počul hovoriť svoju matku. Prívetivý a teplý zdal sa mi jej hlas. Zavše slabo pokašlávala. Poznával som ju chudučkú, zožltnutú od choroby a biedy, ale s jasnými a čistými očami. Zhovárala sa v kuchyni s mlynárkou. Ich plynulý a pokojný rozhovor mi pripomínal zurčanie potôčika. Zvonku prenikal zhon. Gazdovia sa naťahovali s vrecami zrna. Vozy hrkotali na kameni. Sluhovia okrikovali statok, lebo bol netrpezlivý. Máva totiž vždy iné prianie ako človek, ktorý ho priaha. Ženy zo susedných dedín priniesli na chrbtoch trúby surového súkna na váľanie. Vrava ľudí tam na dvore z druhej strany miešala sa s čľapotom vody a so zvučným a pravidelným vyklepkávaním mlynského kolesa za stenou z opačnej strany. My sme všetko počuli, každý hlas, každý krok, šum i stíšený šepot dvoch voľakde za múrom, akoby sme sedeli priam v srdci toho kamenného obra. Iba my sme boli skrytí pred celým svetom. O nás nikto nevedel, čo robíme. — Koľko budeme mať detí, — pýtala sa ma tým podivným hlasom podzemia. Oboch nás pritom napĺňal nevysvetliteľný des. — Ach, to na mne nezáleží, — vravel som zajakavo. — Nuž a na kom by to malo záležať? — povedala. — Tak tri, — rozhodol som. — Chcela som štyri, — vravela, — ale nech bude po tvojom. — Oči sa nám pritom rozširovali, lebo sme obidvaja naraz pochopili, že to, čo rozprávame, je hroznejšie ako ten hukot, ktorý vychodí z útrob zeme.

Nad ránom, sotva som otvoril oči, hľadal som ju. — Kde si? — A ona odpovedala: — Tu. — Obyčajne prichádzala z doliny, kde ležala ešte hmla, akoby tam odpočívalo stádo oviec. Zodvihla sa z prostriedku a kráčala po chrbtoch toho stáda vysoká a omámená snom. Ale ja som zavolal: — Hej, hej! — A ona vzhliadla hore. Vtedy sa zápustom odhaľovala zem tudolu, lebo na hole zostupovalo svetlo. I cez deň bola so mnou. Vo voľných chvíľach nosil som ju opatrne po chodníkoch na Egušovi. Pod mladými ňadrami ukrývala preto malý strach, ale ja som ju pridržiaval ramenami. Jej telo príjemne hrialo a všade na tých miestach, kde som ho cítil, zlievala sa jej krv s mojou v jediný horúci prúd, ktorý bol živený i krvným obehom koňa i miazgami stromov, krovín, žíru, kade sme kráčali, i prúdmi bystrín, hukotom potoka, vzdialeným šumením riek i ozvenami hôr. Nebolo preto treba používať jazyk na dorozumenie. I najnepatrnejšie chvenie čuvstva, všetky pohyby vláken, korienkov, povetria, pukanie kôry, nalievanie a rozvinovanie listov, jaganie lúčov, šumenie hmiel, trasenie pár prenikalo tým prívalom, lebo bol to sám život, ktorý spojoval nebo i zem ako mocné zvonenie. V ňom bolo počuť moje ruky, Zunine vlasy, Egušove boky i stromy vôkol a bola to reč jednoduchá, jasná a zrozumiteľná každému.

Moje ruky vraveli: Keby sme na svojich prstoch necítili jemnú zrnitosť tvojho tela, ani by sme neverili, že ťa držíme, lebo si ľahšia ako povetrie, ktoré sa prevaľuje spredu na nás.

Pradienka vlasov pri jej ušiach vraveli: Toto pokolembávanie v tôni smrečiny je príjemné.

Egušove boky: Môžete sa spoľahnúť.

Stromy okolo nás: Nezaškodí, keď konármi trochu rozhýbeme povetrie. Vôňa smoly býva v takýto čas prudká a vetrík ju rozriedi.

Ja: Chcel by som ťa takto niesť popod všetky slncia a hviezdy.

Ona: Som spokojná.

Kôň: Mám pevný krok, vyvážim ním všetky pohyby vašich tiel.

Stromy: Pustíme na vás pomedzi seba trochu slnca. Nebesami preteká a vtáci ho nestačia piť. Pôsobí príjemne, keď sa leje popri hrdle na chrbát a keď strieka spomedzi ihličia na tvár a na prsia. Teraz má vôňu malín.

A v tú chvíľu naozaj prenikla nás teplota, lebo začal pršať drobný prášok slnca a zo všetkých strán hory vybúšili mocné pramene ligotavého svetla.

Nemal som teda prečo clivieť. Všetky dni mi rovnako kvitli a svojimi premenami pripomínali mi ju. V rannom brieždení presvital úbeľ jej čela, prvé lúče donášali mi jej úsmevy. Vo vetríku, čo podtekal pokojne jedlinu, bolo cítiť jej dych. V studničkách, ktoré vymákali spomedzi bielych skál a odpočívali v tôni lesa, objavoval som jej oči, jej pohľad, prenikavý a čistý ako zrnká piesku tých studničiek, jej oči, hlboké a pokojné. Keď sa ponáhľala srna k vode poľanou, vedel som, že je to jej krok, keď sa uprostred noci ozval prameň medzi koreňmi, vedel som, že to ona rozpráva zo sna. Živé farby nebies ráno, keď sa ziskrili svitaním, napoludnie, keď stíchli únavou, a večer, keď sa zalievali zorou, pripomínali mi jej tvár.

Vo chvíľach odpočinku rád som rozložil pred seba tie roky, ktorými som mal ešte prejsť. Bol to ešte väčší diel môjho života. Zjavoval sa predo mnou ako širokánska, pokojná a úrodná rovina. Slnce mohlo na ňu celý deň liať požehnanie, lebo jej obzor nikde nebol zaclonený hradbami hôr. Na okrajoch jej širiny previsovala obloha na samú zem. Iba zem, žírna, mastná, sparená zem vystupovala zo všetkých hlbín, kde si očami začrel, a rozsiahle lány zlatej úrody ako ligotavé vlny tejto zeme postupovali od východu na západ a od severu na juh.

Šťastie, bohatstvo a blahobyt odpočívalo tu v tôni vysokých topoľov vedľa tíško plynúcich vôd, po stranách širokých a rovných ciest, v zelených vinohradoch a v záhradách. Nikde nebolo vidieť nedostatok. Ešte len i povetrie, čo sa nad rovinami prevaľovalo, bolo sýte a ťažké. Ach, už pohľad na túto rovinu ma napĺňal spokojnosťou. A vravel som: To je veno, ktoré mi donesie Zuna.

*

V takýchto vidinách čas rýchlo plynul a robota znamenite ubúdala. Chlapi sa pospárali. Nemerali šichty na hodiny, ani počasie im neprekážalo. Už v piatok napoludnie mohol som vyskočiť na Eguša a zbehnúť na Prielom do chatrče dať sa trochu po týždňovke do poriadku, lebo ešte toho večera chcel som byť pri Zune a na druhý deň v sobotu bola výplata na správe.

Ale Zuna ma čakala pred chatrčou. Sedela na pni a hrala na svojej strunke. Už zďaleka ma táto hra zaujala, lebo nemohol som ju porozumieť: nepodobala sa tým melódiám, čo v mojej prítomnosti hrávala. Najskôr v nej chýbala radosť alebo aspoň to zafarbenie tónov, čo v človekovi prebúdza radosť. Z hry vynikal stále iba kov. Preto sa mi zdalo, že sám nástroj cvendží niekde vo vetre. Keby som nebol mal istotu, že to hrá Zuna, bol by som si myslel, že to kvíli zviera, ktorému prehára v hrudi túžba.

Zoskočil som rýchle z koňa a ponáhľal som sa k nej.

— Čo to hráš? — pýtal som sa.

Vybrala strunku z úst a skryla ju do kožúška, čím chcela povedať, aby som sa nepýtal.

Dotkol som sa jej ramien. Telo mala studené a tvár bledú.

Pýtal som sa:

— Si chorá?

Odpovedala:

— Nie!

— Za čím teda smútiš?

Vyvrátila hlavu a pozrela hore, akoby ma chcela upozorniť na oblohu.

Iba vtedy som si všimol, že obloha má horúčku. Prvý raz, ako som pamätal, mala v tento čas farbu popola, farbu pahreby, ktorá sa spaľuje znútra, prečo musí stále klesať do temnôt. V jej hlbine nedalo sa rozoznať nič, ani jedinká iskierka hviezdy neprenikla šedivým povlakom. Piesočnatá, nevľúdna púšť roztiahla sa nad vrchmi miesto vysvietenej oblohy. Do povetria vyháral ťažký opar, ktorý prekážal voľnému dýchaniu. Pľúca sa nestačili napĺňať. Zostávali v nich neobčerstvené kapsy a tie človek cítil na prsiach ako tlak drsných uzlíčkov, naplnených štrkom, ako preťaženie v tele, neistotu v hlave a zmätok v zmysloch. I ja som vari z toho pobadal úzkosť na samom spodku srdca ako drobnú kvapôčku olova, ktorá nemá toľko odvahy, aby odpadla, preto sa iba prevaľuje vo svojom lôžku, previsuje a má predpoklad stuhnúť.

— Premieňa sa na druhé počasie.

Počúvala ma.

— To spôsobil opar. Budú síce tmavšie noci, ale dennému slncu taká papierová hradba nemôže uškodiť.

Vstala a obrátila sa tvárou ku mne. Ten náhly pohyb ma zmiatol ešte viac. Hľadel som na ňu celý prekvapený, lebo som ju ešte takú nevidel. Predo mnou stála hotová žena ukončených a okrúhlych foriem tela, pevne nasadených pliec, rozložených bokov, vysokého hrudníka a plných pŕs. Svojím zjavom pripomínala mi teraz skutočnú obryňu. V domnienke, že sa ma rozhodla nasledovať, uchopil som ju za ruku a povedal som: — Vojdeš ku mne? — Ale ona sa vzoprela a povedala rozhodne: — Nie.

— Ostaneš tu? — pýtal som sa nechápavo.

Odpovedala: — Nie!

— Prečo si teda prišla?

— Pre kepeň!

— Pre kepeň?

— Hej!

— Budeš spať vonku?

— Možno!

— Ale ho potom prines!

— Veď je nie tvoj!

— A čí?

— Toho, komu i prv patril!

Pozerala na mňa širokými, lesklými očami, v ktorých ľadovatelo bielko. Bol to pohľad tvrdý ani žula, rozhodný a neústupčivý. Nevedel som mu vyhnúť. Pôsobil vo mne zmätok. Bez slova vyniesol som jej z chatrče starý kepeň a ona, sotva si ho prehodila na plece, odchádzala.

— Už ideš?

— Hej!

— Odprevadím ťa na kúsku!

— Nie.

Pustila sa prudko cez čučoredniak. Kepeň bol čierny a dlhý. Zahaľoval jej postavu až po päty. Pri rušnej chôdzi sa jej dolu na bokoch rozhaľoval a zavlačoval. Vo večernom šere to vyzeralo, akoby nekráčala, ale letela sťa veľký netopier, trepotajúc ťažkými krídlami po zemi.

— Ach, veď to nebola ona. — Spamätal som sa potom, keď zmizla v tmavých hlbinách hory. — To bol niekto cudzí, vari ten túlavý vojak, čo predo mnou v tejto chatrči spával a zabudol si tu kepeň a fajku. Hľa, práve bol tu. Dnes si odniesol kepeň a zajtra príde po fajku. Tadiaľ odišiel. Dobrú noc.

Ale keď som vošiel do chatrče a vonku sa celkom zotmelo, kvapka úzkosti na dne srdca oťažela a stvrdla. Vybehol som preto znovu von a volal do noci:

— Kto je tam?

— Hej, hej!

— Je tu niekto?

II

Pri výplate nasledujúceho dňa upozornil ma radca, aby som si dal s dievkami pokoj, a ak mám nejaký vážny pomer, aby som si ho čím skôr usporiadal tak, žeby nevzbudzoval pohoršenie, lebo oni, vraj, nemajú kancelárie na to, aby v nich deň čo deň čítali nepodpísané listy o tom, aké pestvá stvárajú ich zamestnanci s dievkami po holiach.

Nepovedal som na to nič. Taký radca je neobmedzený pán. Má svoje zelené auto, ktoré letí po ceste ticho a hladko ani žlna, má svojho štíhleho Vlacha, čistokrvného Angličana, dvoch bielych chrtov, dlhý ďalekohľad, kanadky, zlaté hodinky: samé drahocenné veci; zjaví sa náhle práve tam, kde ho najmenej čakáš. Vládne nad životom a smrťou hájnikov a horárov svojho revíru, môže si teda dovoliť všetko.

Pri zdravkovaní vo veselej spoločnosti horárov z okolia po krčmách, pri speve, kartách a mnohoznačných pohľadoch tučných krčmárok bol by som i na jeho i na Zunino podivné správanie celkom pozabudol, keby ma na všetko znovu nebol upamätal Weinhold.

Pritrafil sa mi večer na ceste do Prietržín práve vtedy, keď ma bol môj Eguš stratil i pri svojej rozumnosti a opatrnosti. Weinhold sa vracal na ľahkej bričke zo sobotňajšieho nákupu, a keď videl, že mám príliš slabé nohy na to, aby som sa dostal naspäť do sedla, priputnal môjho čierneho chlpáňa po boku svojich hrdzavých kobýl a prinútil ma prisadnúť k nemu.

Cestou mal kedy pospomínať mi všetky novosti z dediny. A medziiným upozornil ma aj na to, že poslednú chvíľu veľmi často vysedáva u neho Tavo, ba že niekedy na pohoršenie sveta privlečie si so sebou aj Zunu, a keď som o tom vážne pochyboval, živo ma presviedčal rozprávajúc, aká býva vtedy vystrojená, kde sedáva, čo robieva, ako sa tvári, smeje, ako jej Tavo vyspevuje, ako sa bije pred ňou do pŕs, zaklína, že ju nikdy neopustí a že každému vykrúti krk, kto by sa chcel priblížiť k nej, pričom ma niekoľko ráz uistil, že má jediný úmysel vystríhať ma pred tým zlosynom a zabrániť prípadnému nešťastiu.

Nezostávalo mi len uveriť, pripraviť si poriadny nôž, príležitostne niekde za bučkom odvážlivca vystriehnuť a poznačiť mu rebrá, aby mal pamiatku na celý život.

Pán Weinhold mi dal príležitosť porozmýšľať o tom. Bol ohľadný. Nechcel rušivo zasahovať do mojich citov. Nechal ma hodnú chvíľu na pokoji, aby som stačil stroviť všetko, čo vo mne zovrelo pod dojmom jeho rečí. Bolo to vtedy veľmi dôležité pre mňa i pre neho. On zatiaľ stíšil kobyly, aby sa brička veľmi nehegala, a zahľadel sa skúmavo ponad ich chrbty na úzku cestu, ktorá vpredu stále vbehúvala do zákrut tesnej doliny. Mal tiež svoje starosti. Možno ešte väčšie, ťažšie a zložitejšie ako ja. Nesmel ich nikdy púšťať zo zreteľa, ak sa nechcel v niektorom obchode prerátať. A iba vtedy ma znovu vyrušil, keď pobadal, že moju pamäť by mohli ohroziť driemoty.

— Ešte som vám chcel niečo… — vravel neistým hlasom, nakláňajúc sa ku mne zo svojej strany. — Ach, veď sa pamätáte, bol som sa vám už zdôveril o svojom pláne. Ide o ten mlyn a pílu. Voľakedy som to myslel ináč. Ale keď sa teraz Zuna rozhodla, mohli by sme sa dohodnúť my dvaja.

— Ako, — opýtal som sa.

— Nuž tak, — vysvetľoval smelšie. — Mohli by sme byť spoločníkmi. Vy dáte pozemok a zariadenie, ktoré by sa na ten účel ešte zo staršieho mohlo opraviť a použiť, a ja peniaze. Stratiť by ste nemohli. Všetko by sa vám rentovalo. Neskoršie by ste sa nemuseli viazať ani na štátnu službu, alebo by som mohol starý mlyn od vás odkúpiť, veď počúvam, že podjeseň postavia hájovňu.

— A čo mňa do starého mlyna?

— Teraz nič, ale keď sa oženíte.

— A kto vraví, že sa žením?

— Azda nie?

— Pletky!

— Tak vy to len tak?

— Hej, len tak!

Otvoril od prekvapenia ústa, naklonil sa ešte viac ku mne, a keď pobadal, že mám v tú chvíľu dravčie oči, splašil sa, pošibal kone a hnal ich stále do klusu, hoci bolo všade do kopca, aby sa ma čím skôr mohol zbaviť.

*

Keď som potom zasa s koňom osamel, nad Babou už boli zore pohasli. Obzor stemnel a pomaly klesal. Iba v úzadí sa dvíhal ešte smelo do výšky Veľký zvon. Bol celý čierny, pochmúrny ako mních s kapucňou na hlave. Hlboká klenba dookola, kde ešte nedávno začahovali lúče, zalievala sa občas ohnivožltým súmrakom sťa nepravidelným dychom žeravej pahreby, nachádzajúcej sa niekde za vrchom. Ostatné končiare i hory splývali už s oblohou. Rozhraničenie bolo badať iba v prechode čiernej farby do šedivej, prípadne v stupňoch jednej. Naspodku, kde mala byť zem, korene vrchov a hôr, bola farba ani natlačená čierna vlna. Do výšin sa rozčuchrávala, redla, takže aj trochu svetla stačilo do nej preniknúť. Hviezdy chýbali, lebo chýbal i vietor, ktorý by bol vyčistil oblohu od vodných pár. Inokedy o tomto čase rúti sa horské povetrie na dolinu, šumí na všetkých stranách ani veľtok, teraz tento pohyb bolo sotva badať medzi mihalnicami na očiach. Teplota nebies vyrovnávala sa hladko s teplotou zeme.

Eguš kráčal pomaly a mne sa ťažilo pohnať ho do rezkejšieho kroku. Mal som ešte preťaženú hlavu. Vlastne to nebola ťarcha hlavy, ale ťarcha visiaca alebo čnejúca niekde mimo mňa, ktorá ma tlačila na temeno, na plecia, na stehná, prsia i chrbát. Musel som sa stále proti nej vzpierať, preto som ju cítil najmä ako tieseň hlavy a tieseň hrude. Bol by som ju rád pohýbal a odvalil, ako sa, povedzme, pohýbe a odvalí skala, ležiaca iba v jame na povrchu zeme, kde sa pravdepodobne skrbáľala z kopca. Ale márne. Bola teda ako skala čnejúca, väziaca hlboko vo vrchu, ba ešte hlbšie, hádam v strede zeme, ktorá sa iba preto vynorila, že dažďová voda zmyla z nej nános. Bol by som ju rád aspoň ulapil, ohmatal, aby som mohol zistiť jej podobu a veľkosť. Ale ani to sa nedalo. Objem mojich rúk a môjho tela bol menší ako objem tej ťarchy. Nemala ani tvaru, lebo nebola z hmoty. Bola to iba sila, najskôr napätie povetria, aké býva pred búrkou. Alebo mohlo by to byť predzvesťou samej búrky?

Ako som to mal chápať? Čo sa mohlo naraz postaviť proti mne, keď som nezavdal nikomu príčinu ku hnevu. So všetkým som dosiaľ žil v priateľstve: s nebesami i so zemou, s vrchmi i s dolinami, s nocami i s dňami, s kvetmi, so stromami, so zvieratami i s ľuďmi, áno, so všetkým, s čím mi prichodilo žiť a obcovať, nuž ktože sa mi naraz stal nepriateľom?

Nebolo ťažko pomyslieť na Tava. Hú. Hneď sa zodvihol zo zeme, vyrástol až po oblohu, sklonil veličiznú hlavu s naježenou hrivou ani bujak, ručal od besnoty a rútil sa proti mne s blýskavým nožom v papuli, ale mne stačilo vtedy šepnúť zľahka jeho meno a on sa rozplynul.

Lebo taký bol Tavo. Iba tma, nič viac. Večermi sa síce vyvalí hrozivo z doliny na vrchy, vytisne oblohu, dusí, mliaždi a hučí celú noc, ale sotva zapiští prvé vtáča, odteká rýchlo a do brieždenia vyschne zo všetkých korýt, lebo vtedy sa rozsvieti obloha a ona — tma — je iba nedostatok svetla v povetrí.

A predsa iste ma niekto očiernil pred radcom, niekto trúsil nepekné chýry o mne, doista štval ľudí, otravoval povetrie, pôsobil na Zunu, aby sa odo mňa odvrátila. Prečo by bola včera tak podivne kvílila, prečo nevošla ku mne, kde som ju zval, prečo chcela mať kepeň, prečo odchádzala odo mňa tak náhle a podivne, prečo?

Na tieto nástojčivé otázky bola by mi mohla odpovedať len Zuna. Jediným pohľadom mohla stíšiť vo mne nepokoj, ale som ju nemohol nájsť v mlyne, ani v okolí na jej obľúbených miestach.

*

Od mlyna bola cesta úzka a vyjarčená. Kôň vytĺkal podkovami do okrúhlych skál svoj rovnomerný krok a hora sa mu podchvíľou ohlasovala trojnásobnou ozvenou. Dolinu i grúne pohlcovala noc. Stúpala so mnou zdola od rovín. Na svojich temných vlnách prinášala úpek vyprahnutej zeme, ťažkú medenú žiaru prezretej pšenice, teplú vôňu snopov, lebo tam bolo už dávno leto. Dosiaľ ležalo pokojne ani more. Tíško sa trblietalo pod slncom. Všetky dni a noci sa v ňom zrkadlili. Zem hasila jeho smäd, kým jej stačili zásoby vlahy, ale teraz, keď slnce zvrelo najväčšími horúčavami, studne a bahniská povysychali, voda v riekach opadla, zem sa dopukala, prach vystúpil do výšok a ono sa chytilo horieť. Celá rovina stála v jedinom bielom stĺpe ohňa, ktorý neuchvacoval len zem, povetrie a nebesá, ale i človeka pri práci a v spánku. Mocné plamene plazili sa už i hore dolinami, zaplavovali kopanice, lazy, nové dediny a mestá, iba hole im dosiaľ odolávali, ale zanedlho i tie sa ponoria do toho ligotavého, všetkým prenikajúceho živlu, lebo táto noc bola už jeho prvým horúcim dychom. Pôsobil mi už v krvi ako ľahký zábal pariaceho sa bahna na tele. Natoľko mi zväčšoval i tak už neznesiteľnú tieseň v hrudi, že som sa temer dusil, preto sotva som prešiel Lúčkami, skočil som z koňa, na brehu morského oka pozhadzoval šaty a chystal som sa ponoriť do chladiacej vody, predpokladajúc, že sa mi tak trochu uľaví. Ale náhle zaujalo ma nezvyčajné a nečakané videnie. Predo mnou rozprestierala sa tichá hladina ako čierne, husto naváľané súkno. A uprostred nej roztváral sa veľký kvet. Bolo ho vidieť, lebo jeho úbeľ husto striekal do povetria a do hlbín teplé svetlo. Práve kvitol. Veľké srdcovité lupene sa od seba pomaly odliepali a chvejúc sa vzrušením, roztvárali sa do plnej, prekrásne sperenej ruže. Vysvietená voda menila sa odrazom.

Zjavenie plávalo zvoľna po hladine a vyčarúvalo svojou krásou sladký priestor raja. V prvej chvíli človek by bol uveril, že je to naozaj ten zázračný, šťastlivým vyvolencom bohatstvo prinášajúci kvet, ktorý sa ukrýva na dne morských ôk a len v takýchto nociach vystupuje na hladinu, aby sa roztvoril a ukázal hviezdam. Ale ja som hneď zbadal, že tento kvet je živý, že sa pohybuje svojvoľne, že dýcha, ústami pije vodu a zas ju vypúšťa, že vypuklé lupene sú vlastne obliny nahých pliec bieleho ženského tela, ktoré sa vlní na vode, raz klesá, raz sa vynára, vypĺňa, otvára a hrá sa s nepokojnými vlnami ani luna, a zároveň som hneď poznal, že plavkyňou môže byť iba Zuna.

V bledom svetle rozoznával som jej telo. Podobalo sa brieždeniu. Keď vystupovalo, prskalo do povetria hviezdny prach, keď sa ponáralo, mútilo vodu mliečím. Ako som sa tak naň díval, pochytila ma naraz mocná túžba odniesť a zmocniť sa ho i násilím, aby som tak nadobudol istoty vo všetkom, čo ma napĺňalo v poslednú chvíľu pochybnosťami.

Bez meškania vošiel som do vody. Tmavý chlad ma v tú chvíľu objal. Najprv polepil mi nohy, brucho, prsia a potom prelial sa i na chrbát. Voda bola ľadová iba na prvý dotyk, neskoršie príjemne zvlažovala. Pohotove zapĺňala priehlbiny a urovnávala hrany na mojom tele. Bola všade hladká. Dala sa už nepatrným pohybom rozdeľovať, akoby mala sama radosť, že môže objímať a nadnášať niečo teplejšieho od seba a v čom badať prúdenie opravdivého života. Kĺzal som sa po nej, sledujúc pozorne menenie zjavu predo mnou.

Zuna ma sprvu nezbadala. Plávala pokojne. Ale keď som už v jej bezprostrednej blízkosti rozvlnil hladinu, znepokojila sa, a sotva ma zhliadla, zmizla pod vodou. No nemohla sa mi stratiť. Tmavé hlbiny podchvíľou oživovali jej telom. Biele jasanie ju všade prezrádzalo. Preto mohol som ju mať stále na očiach. To prešmykol sa jej prehnutý chrbát s plytkým žliabkom uprostred, tu vykrojené boky s hladkou kožou ružového hada, tu osinuté jamky pod kolenami alebo dvojica rozvlnených nôh. Mal som dojem, že sa predo mnou mihá oslepujúci lúč.

Bezpochyby Zuna sa cítila aj pod vodou bezpečne. Bola vrtká a úskočná ako ryba. Ale ja som sa pevne rozhodol sledovať ju aj na samé dno.

Voda sa spenila. Sotvakedy videla takú honbu. Bola príjemná, a predsa čoraz viac oťažievala, ba zdalo sa mi, že sa stavia proti mne, lebo kým pred ňou sa otvárala a skoro zázrakom ju vytrhúvala z dosahu mojich rúk, mne sa plietla pomedzi nohy, vrážala mi do pliec, chytala ma za pás a odťahovala od nej. Akúkoľvek zručnosť som vynaložil, nikdy som ju nevedel úplne ovládnuť. Zuna bola stále predo mnou a náhle, keď som sa ju pokúšal podnorom pomýliť a zaskočiť, zmizla. Hlbiny stemneli a stíchli. Vracala sa do nich noc. Po celom tele špľachotali mi drobné vlnky, akoby v ňom chceli stíšiť rozbúrenú krv. Urobil som ešte niekoľko odvážnych pokusov objaviť ju v zátočinách medzi koreňmi a šliamom, ale márne. Musel som sa vynoriť, aby mi čuvy ožili.

Hladina morského oka prestrela sa predo mňa zas ako čierne súkno. Nepohybovalo sa na nej už nič. Splývala v celej šírke nerušene s nocou, len na rúbani sa niečo dialo. Najprv odtiaľ doľahlo k mojim ušiam tiché skučanie, potom hneď zasupel a zaerdžal môj kôň, opäť a opäť, nakoniec priam zakvílil, akoby ho bolo niečo hrýzlo, a pustil sa do besného cvalu naprieč poľanou k hore. Mohol mi niekto kradnúť koňa, preto som sa ponáhľal rýchle na breh.

Na poľane stála Zuna. Bola celá biela. Leskla sa na nej ešte voda. Ako ma zazrela, pribehla ku mne a vzrušeným hlasom vravela, aby som rýchle pristavil koňa, lebo sa stane nešťastie. Nechápal som nič. No jej úzkostlivý vzhľad, šialené erdžanie a divý cval vzďaľujúceho sa koňa, ktoré burácali horou ani hromové zvuky, a hlasy prebúdzajúcich sa obrov ma o tom presviedčali a podpaľovali moju myseľ temným tušením, že sa naozaj chystá niečo mimoriadne veľkého a hrozného, čo môže dať do pohybu všetky okolité vrchy, ba čo môže zaviniť priam i skazu sveta, preto som začal napochytro rozmýšľať, ako zastaviť koňa, aby sa predišlo nešťastiu. A vo chvate prichytil som sa iba najobyčajnejšieho, ba v tomto prípade skoro smiešneho spôsobu. Stávalo sa totiž, že sa pašou zašiel niekedy Eguš priďaleko odo mňa, a tu, keď nepočul moje volanie, pískal som obyčajne krátko, silno a rýchle za sebou a on vždy pribehol. Skúsil som to teda i teraz a nesklamal som sa. Eguš ma počul a vracal sa. Dupot kopýt a šialené kvílenie sa približovalo a potom zo šedivého priesvitu noci vynoril sa i ozrutný tieň zdiveného zvieraťa. Tieň rástol a stával sa každú chvíľu určitejším. O chvíľu bolo možno rozoznať hlavu, širokú hruď a hrivu, a keďže som dobre poznal formy svojho koňa, nebolo mi ťažko aj za polosvitu a v takej rýchlosti zistiť hranatú hrču hneď za jeho hrivou, čo mohla byť sčúpnutá postava jazdca, alebo aj telo nejakého dravca, ktorý bol zahryznutý do boku nešťastného koňa. S určitosťou som to nemohol rozoznať. Besný kôň mal namierené ku mne a ja som sa rozhodol zastaviť ho, hoci ma mohla odrádzať od takého činu obava, že ma roznesie na kopytách, lebo Egušov zjav bol hrozivý. Ohňom blčiace okále, rozzevená papuľa, vrenie pien na zuboch, pekelné jačanie a nezmyselný cval neveštili nič dobrého. Ale jeho ušľachtilosť zvíťazila aj nad šialenstvom. Sotva bol na skok predo mnou, zafŕkal, vrazil kopytá do zeme, napružil predné nohy, aby tlakom na pevný trup zadržal váhu tela, a sklonil hlavu, akoby sa bol zahanbil za svoje vyčíňanie. Takto stačil som ho chytiť za zubadlo a strhnúť k sebe, aby pocítil moju vôľu. Ostatné už skončila Zuna, ktorá stála po celý ten čas neochvejne pri mne, a keď vybadala, že kôň má zámer vyhodiť hlavu, vzoprieť sa na zadné nohy a uskočiť bokom, v čom by som mu ja nebol mohol zabrániť, lebo nebolo možno zdolať jeho sily, vrhla sa ako blesk predo mňa, oboma rukami lapila svoje prsníky, silno ich chvíľu hnietila, akoby chcela z nich povytláčať husté mliečie, potom sa natiahla za koňom a natierala mu chriapy i zuby. Neviem, kde videla tento starý spôsob krotenia zvierat. Eguš chvíľu ešte supel, osŕkal a kýchal od nezvyklej vône dievčieho tela, onedlho však stíchol. Priblížil sa k nej, oňuchával ju, a kým mu ona šúchala čelo, položil si horúcu papuľu medzi jej ňadrá. Bol tichý, krotký, iba čo hlasnejšie dychčal.

Ja som bol zvedavý na podivného jazdca, ale na koni nesedel nikto, ani v bezprostrednej blízkosti na poľane nebolo badať šum, ktorý by mi bol prezradil, že niekto zavčasu skočil zo sedla a skrýva sa v húšťave na okolí. Bolo to divné. Zrak ma natoľko nemohol klamať. Tmavú hrču na chrbte koňa som dobre rozoznal. Čakal som vysvetlenie od Zuny.

Opýtal som sa jej náhle:

— Kto sedel na koni?

Maznala sa s koňom a vravela:

— Niekto tam sedel?

— Áno!

— Videl si ho?

— A ty nie?

— Bola tma!

Vtedy som sa už nevedel opanovať. Stratil som trpezlivosť i rozvahu, priskočil som k nej, vzal som ju násilne do náručia a vravel som:

— Vošla si do mňa a rozsvietila si ma, ako svetlo vojde úprimne do príbytku a rozsvieti všetky kúty a steny, keď gazdiná zapáli večer lampu a povie ,Pochválen‘. Ďakujem ti za to, lebo som šťastný, keď cítim teplotu tvojho svetla na všetkých miestach svojho tela i svojej duše, ale keby chcel niekto vojsť medzi nás a zacloniť ťa tak, že by som ja musel blednúť v tieni, ako bledne vňať na zimovisku v tmavej pivnici, zabijem ho.

Nepovedala ani slova. Kým som hovoril, hľadela temne blkotajúcim pohľadom a potom nečakane a úskočne, ani krvožíznivý dravec, vrhla sa celým telom na mňa. Bol to iba okamih. Kratučká chvíľka prudkého nárazu a rozpamätania sa. A vzápätí prenikol mi hruďou ostrý bôľ. Jej nechty zdierali mi z bokov kožu a jej zuby zasekúvali sa mi do žíl na krku. V prvej chvíľočke som myslel, že ma napadla hladná šelma, takú dravú silu vyvinula, ale kým som si uvedomil nebezpečenstvo, bola preč. Iba jej šialený smiech zanikal v hlbinách lesa ako zlovestné poštekávanie rozzúreného vlka.

Zastal som nerozhodne na poľane pod sivastou oblohou prvej letnej noci. Hlboká rana na krku po prvom stŕpnutí začala ma páliť a krv z nej rinula sa mi prostriedkom pŕs na ľavé stehno. Bola teplá. Na všetkých miestach, kadiaľ stekala, cítil som, že je to moja krv, tá istá, čo sa oddávna prepaľovala túžbou a čo dnes priam zahorela prvou žiadosťou. Ale väčšia rana roztvárala sa v mojej hrudi, lebo protivníka, čo sa vari proti mne zodvihol spomedzi vrchov, zacítil som bezprostrednejšie.

III

— Pletka, — oznámil som rozhodne novému ránu, keď sa mladé slnce dotklo opatrne pavučín, rozvešaných po pňoch.

Celú noc som preležal vonku na poľane s roztvorenými očami a teraz prichodilo sa mi pozbierať a ísť, lebo aj Eguš na mňa už vyvolával. Ale ja som mal ešte ťažšiu hlavu ako predošlý deň. Stále vírili v nej nepokojné myšlienky. Nebol som schopný triezvo uvažovať, ba ani čisto vidieť. Musel som dlho hľadieť na svet, kým som ho rozoznal. Vari sa sám Lucifer postavil proti mne, otrávil mi slinu a pomútil rozum, aby skrížil moje plány. — Pletka, — povedal som na všetko. Bolo to jediné slovo, ktoré som vedel ešte vyriecť a ktoré obsahovalo celé moje myslenie. Malo znamenať asi toľko, že uvedomujem si síce svoju chorobu, trápi ma i to, že ohrozuje povážlive moju spokojnosť, ale nedbám, lebo nie som schopný postaviť sa proti nej, že som úbohý, znechutený a že ma začína omŕzať svet. Preto som ani neposlúchol Egušovo volanie. Ležať v machu na chrbte s rozhodenými rukami, mať pred očami širokú rovinu nebies ako čistý hárok papiera, na ktorý sa chystáš písať, ponárať sa do dychu zeme ani do vyvetraných perín zdalo sa mi vábnejšie ako brúsiť grúne, najmä keď sa mohol človek pritom pohojdávať. Stačilo totiž pritvárať pomaly oči a už som letel: končiare sa rozstúpili a obloha unikala. Na akú vzdialenosť, sto kilometrov? Nie, desaťtisíc. Potrvá to iba niekoľko sekúnd. Kým rozlepíme mihalnice, budeme naspäť pod Prielomom. Celkom tak, akoby si vstúpil do hojdacieho člnka.

Potom ma pokúšal sen. Slnce zostúpilo z oblohy, obkročilo ma a posedelo si chvíľu na mojich prsiach. Najciteľnejšie ma hrialo na bokoch, kde sa zapieralo kolenami. — Spíš? — vravelo. — Ach, nepretvaruj sa. Veď je známe, že od večera nemáš spánku a že sa iba darmo namáhaš. Nemýľ sa. Ani takýmto spôsobom nedosiahneš nič. Je to smiešne otvorenými očami hľadieť do prázdnej diery a myslieť si, že spíme. Podobne vari to robí aj istý vták, keď sa chce ukryť pred nebezpečenstvom. Hádam sa pamätáš, ako si sa smial, keď si o ňom prvý raz počul v škole, a u toho vtáka sa taká hlúposť dá ospravedlniť. Je predovšetkým veľký a okolo seba má iba rovinu a piesok, samý piesok. Hahaha, hľaďže, odoberiem trochu z tvojej horúčky a pretriem ti slinou oči, aby si jasnejšie videl. — Vtedy presiaklo mi na zreničku trochu svetla. Boli to iba dve kvapôčky rosy, ale naraz dalo sa nimi vidieť na belasé nebo a na veľké okrúhle svetlo uprostred neho. A bol to, povedal by som, objaviteľský pohľad. Taký istý, aký máme, keď zoskočíme z lavice, kde sme si za primknutými dverami v kolibe na kožúšku popoludní zdriemli, prihneme sa ku škáre medzi zrubmi, hľadíme zvedavo von, lebo nás vyrušil podozrivý šramot, a vidíme, že sa niekto prikráda ku košiaru.

Z dolného kraja poľany ozvali sa rýchle kroky, akoby sa bol niekto vyplašil z hory a utekal. Zvolil si práve smer ku mne. Najskorej nevedel, že tu ležím a striehnem na neho. Prižmúril som rýchlo oči tak, aby mal dojem, že spím, keď ma zbadá, a predsa aby som ho mohol cez obrvý pozorovať. Myslel som pritom na tajomného jazdca z predošlej noci.

Šuchot v šuvarine a chrupkanie suchého raždia sa rýchle vzmáhalo. O chvíľu sa k tomu pridružilo ešte nepokojné dychčanie, utajované odŕhanie a pokašlávanie, šuchot šiat, a potom sa vynorila konča mojich nôh tôňa, ktorá nadobúdala rýchle určitosti. Bol to muž, trochu privysoký, chudorľavý. Mohol sa mi, pravdaže, zdať takýmto aj preto, že som hľadel naň zdola. Bol bez kabáta, aj bez čiapky. Iba cez plece mal prehodenú akúsi zošúľanú handru. Mohol to byť aj ten kepeň, ktorý bola nedávno odniesla Zuna z mojej koliby. Nevidel ma. Vyzeral na okolí húštinu, kde by sa mohol ukryť, lebo niekto ho štval. Ale ja som ho nechcel iba tak naľahko prepustiť. Zodvihol som hlavu a zavolal: — Stoj, hej, stoj! — Malo to naň prekvapujúci účinok. Zatackal sa, akoby ho bola spredu guľka trafila, a keď ma spozoroval, temer vykríkol úžasom. Chvíľku sme si hľadeli navzájom do očí.

— Ha, to si ty? — zachrčal potom.

— Odkedy ma poznáš?

— Dávno, dávno, a potom tej noci tam pri morskom oku, veď sa pamätáš.

— Naháňajú ťa?

— Hej!

— Vari sa bojíš?

— Trochu!

— Prečo?

— To je dlhá história!

— Chcel by som ju vedieť.

— Dozvieš sa ju onedlho, teraz ťa prosím len o to, aby si ma nevyzradil.

— Komu?

— Hneď uvidíš!

— Nesľubujem!

— Ach, my sa pojednáme, lebo ja ti môžem dať za tú službu väčšiu hodnotu.

— Čo?

— Zunu!

S tým skončil. Voľačo ho znepokojilo. Zjastril očami a zmizol. Počul som ho lomoziť chvíľku nado mnou, potom jeho kroky stíchli. Šuvarina sa okolo mňa vystierala a slnce začalo tuho pripekať. Tíšina, ktorá sa rozhostila v povetrí, privádzala ma znenáhla do pamäti a zvláštne: našiel som sa s očami široko roztvorenými a opretými na oblohu. Akýže to bol sen? Či vari naozaj šiel tadeto neznámy človek a ja som sa s ním zhováral? Bolo by to možné? Začal som si napochytre celú neobyčajnú príhodu v ustálenom vedomí zbystrenými zmyslami ostražitejšie ujasňovať, a keď sa mi to nedarilo, vyskočil som na rovné nohy s úmyslom prezrieť dôkladne poľanu a najmä húštiny na pokrajisku, ale skutočnosť ma úplne zmiatla.

Pozdola mňa ešte v tôni smrečiny stáli dvaja žandári. Len čo boli vari vystúpili z hory po chodníku. No hoci som im musel padnúť priam do pohľadu, nevšímali si ma. Boli zaujatí niečím iným. Ich oči mierili naľavo odo mňa dohora, práve do tých kútov, kde som podľa zanikajúcich zvukov predpokladal, že zašiel môj neznámy. Azda ho ešte stihli zazrieť. Jeden z nich skladal opatrne z pleca pušku, akoby sa chystal vystreliť. No bolo vidieť, že je nie skúseným strelcom a že pohľad na živý cieľ mu priveľmi znižuje citlivosť oka a istotu rúk, preto stačil som sa i ja rozhliadnuť druhým smerom ešte prv, kým sa ozval výstrel.

Horný okraj poľany bol však naoko pokojný. Rástli tam zákrpky limby a miestami korušina. Vpredu ojedinele a ďalej na prechode do lesa splývali v celú húšť. Okolo nej stáli dôstojne staré smreky s tmavou čečinou a tvorili zátišinu, ponorenú ešte do belasého tieňa. Azda na samom spodku tohto tieňa, medzi mladými limbami, bolo niečo. Oni mali iné postavenie a širší rozhľad, mohli vidieť viac, a mne prekážal mladý, bujný malinčiak so širokými listami, ktorý rástol hneď povyše a tvoril celinu. Ale keď zaznel po chvíli výstrel, práve táto celina sa rozhýbala a z nej vybehlo to podivné zviera, s ktorým sa Zuna hrávala vo Vlčích jamách. Zasvietilo nenávistne očami a zmizlo rýchle v hore.

Rozum sa mi nad tým zastavil. A kým si všetky hory tiahlymi ozvenami poohlasovali novinu, marilo sa mi v očiach, akoby ma chcelo uniesť do spánku a znovu mámiť bláznivými snami.

Prichodiaci ma potom vysmiali. Čudovali sa, že si tak chutne môžem spať, kým mi vlk komoru vykráda, a ponúkali sa, že ma oslobodia od podobných zbojníkov. Boli to veselí šuhajci. Široké sedliacke tváre. Nemohli byť dlho v tomto kraji. Vari len nedávno odskočili od pluhu. Rovnošata im ešte nestačila dodať vážnosti a prísnosti strážcov verejného poriadku. Ľutovali ma, že sa musím zdržiavať v takejto divočine. Oni by to nevydržali. Veď je lepšie chodiť po rovine bez námahy a pásť oči po kopcoch ako driapať sa úplazmi a otĺkať si členky na skalách. Dosť už vraj majú tejto vychádzky. A sotva by sa boli tu ukázali, keby neboli dostali rozkaz. Ale služba je služba. Zvečera si trochu pospali v Prietržinách a už pred svitaním museli stúpať, aby prekutali dolinu za tulákom, ktorý sa vraj zdržuje v mojom revíri a každú noc obťažuje slepého mlynára, vymáhajúc od neho peniaze a dodržanie akéhosi dávneho sľubu. Upozornili ma naň, a keď mi podrobne opísali i jeho vzhľad, žiadali ma, aby som ich odprevadil k Tavovi, lebo majú vraj podozrenie, že ten s ním drží. Neočakávaná zpráva ma prekvapila. Kým mi o ňom rozprávali, myslel som na hlinenú fajku, zabudnutú na vychladnutom rošte sporáčika v mojej chatrči, na šedivý kepeň a mohol som myslieť i na vysokého mužského, čo iba nedávno povedľa mňa prebehol, lebo jeho vzhľad, ako mi utkvel v pamäti, zhodoval sa úplne s opisom hľadaného tuláka. Nemohol byť ďaleko. Bol by som ho ľahko vystopoval. Ale len čo spomenuli slepého mlynára a jeho nočné návštevy a pod dojmom prekvapujúceho videnia po nedávnom prebudení zo sna, rozblesklo sa mi v hlave a náhle som pochopil, že mojím nepriateľom nemôže byť tento tulák, i keby naozaj jestvoval, ale vlk, ten samotár, ktorý našiel priazeň u Zuny.

O mlynárovi šírili sa totiž reči po vidieku, že za mladi zapísal sa z lakomstva vlastnou rukou sluhovi pekla z Kotliska a že teraz každú noc chodí k nemu vymáhať sľub. V dedine žilo niekoľko ľudí, čo počuli na vlastné uši vzrušujúci rozhovor medzi nimi, keď sa oneskorili v hore a vracali sa nocou domov popri opustenom mlyne, ba podaktorí i videli neobvyklého veriteľa plúžiť sa tieňmi rumovísk a pritom dokladali, že keď sa mali s ním stretnúť, premenil sa na vlka a trielil ozlomkrky do hory. Pravdaže, ľudské reči nemôžu sa ešte brať za pravé mince. A ja som ich tak ani nebral. Ale teraz, keď som spoznal, že začínajú ovplyvňovať i mienku úradov v spojitosti s inými podobnými rečami o tajomnom obyvateľovi Kotliska, a v spojitosti s vlastnými pozorovaniami a skúsenosťami naviedli ma na myšlienku, že prostredie týchto vrchov, dolín, brál, prostredie slnca, vetra, prostredie vysokého dňa a hlbokej noci, aby si zachovalo prevahu nad opovážlivým a dotieravým človekom, vytvorilo si moc, azda je to moc širokých priestorov, závratných výšok, moc samoty, ktorá sa vtelila do tohto obávaného, u nás zriedkavého dravca, aby účinnejšie šírila hrôzu medzi pastiermi i uhliarmi tuhore a mocnejšie rozpaľovala obrazotvornosťou mozgy poverčivých dedinčanov tudolu. Bol to iba slabý záblesk poznania, ale taký prenikavý, že som náhle prehliadol a videl aj za denného svetla, ako vari vídaval iba starý bača z prietržinského salaša. Preto som žandárom neprezradil nič zo svojho sna a schystal som sa s nimi na Pálenicu, so skrytým úmyslom pozorovať, ako sa zatvári Tavo pri takej návšteve, aby som si podľa toho mohol upraviť svoju mienku.

*

Tava sme vyrušili z popoludňajšieho pohodlia.

Ťažko znášal horúčavy letných dní — bolo to aj nemožné. Všetko pálilo: obloha, zem, kamene, drevo, šaty, telo i krv, akoby si bol nastoknutý na ražni; ešte si sa musel i sám na ohni obracať. A Tavo mal ešte na nešťastie skoro na palec hrubú, hustými chlpmi obrastenú kožu a prekliatu robotu. Celý deň sa krútil okolo ohňov, chodil po žeravých uhľoch, hltal horúci čierny prach. Ešte tak uprostred januára, keď Veľký zvon má ľadový pancier a na Pálenici mrazy štiepu storočné jedle, by to bolo na vydržanie, ale v lete, keď sa rozžeraví obloha, je to robota iba pre tých z pekla, lebo človek sa zahlce vlastným potom. Preto nebolo na tom nič divného, že aspoň cez poludnie hľadal spôsob, ako ovlažiť svoje rozpálené telo, a keď slivovica mu v tomto prípade nemohla uľaviť, ani väčšieho prameňa nablízku nebolo, kde by sa bol mohol vyčliapať, použil čierneho bahniska, ktoré sa rozťahovalo pod smrečinami za jeho kolibou.

Na tento kúpeľ ho upozornili diviaky. Každú noc prichádzali sem. Vari ich vyvrhúvali všetky húštiny na okolí. Najprv sa šaleli, hrýzli navzájom, škrtili, kvíkali, dupotali, až celá zem dunela pod ich paprčkami, sotva sa však zaborili do bahna, stíchli. Iba pokojné pokrochkávanie šírilo sa potom nocou. Tavo ich už niekoľko nocí pozorne sledoval. Nedali mu spať, pľuhavstvá, a spôsobovali mu veľké utrpenie, lebo si musel predstavovať, ako sa z boka na bok prevaľujú, ako si trú bruchá o chladné bahno, ako vytŕčajú pysky z čiernej záplavy, ako zívajú a šprihajú drobnými očkami od samej rozkoše, a napĺňal sa pritom až po hrdlo rozhorčením preto, že pánboh vo svojej povýšenosti pamätá aj na divé svine, ktoré iba škodu zaviňujú ľuďom, kým jeho ani neopľuje. Ešte len aj v noci musí sa kĺzať v lepkavom pote vlastného tela, musí voňať vyúdenú drevinu svojej koliby a dýchať horúce povetrie. Niekoľko ráz mal pokušenie vyskočiť, vziať kyjak a rozohnať prasačiu čriedu po holiach, ale teraz aj on skúsil taký kúpeľ a našiel v ňom potešenie.

— Hu, nemusíš mať plutvy a ležíš si ani na perine, iba ten je rozdiel, že periny nechladia. — Zodvihol hlavu, aby ho bolo rozoznať. — Oblapí ťa, pritisne mocne ani žena, cítiš ho aj na prsiach, aj na bedrách, a keď sa len trochu pohýbeš, bije ti do brucha. Huhu, aj vtedy ťa ešte drží, keď z neho vyjdeš.

Oznámil som mu, že sa chcú s ním porozprávať páni v cifrovaných mundúroch.

A, napodiv, neurazil sa. Bol ochotný im hneď vyhovieť.

Striasol sa ani starý huňatý a lenivý ovčiak s ostnatým obojkom na hrdle a s ťažkým kľokom pod papuľou. Darmo som čakal, že sa pôjde trochu upraviť, aby nevyzeral ani opica, čo ušla komediantom z reťaze. Z hustého kúpeľa vyšiel rovno k nám.

Hu, veď nemal sa prečo hanbiť. Bol oblečený od krku až po päty. Poriadne čierne šaty: celý oblek, topánky, nohavice, kabát, rukavice, všetko v jednom kuse, pohodlné a ľahké. Ani jeden krajčír by ich nebol tak ušil. Všade mu priliehali na telo, a predsa necítil sa v nich stiesnený. Hu, Kain by mu bol závidel. Pľuval okolo seba čierne sliny a rozháňal sa rukami za dotieravými ovadmi, ktoré zacítili jeho krv. Boli to dve dlhé ruky so železnými päsťami. Cvičil ich každý deň v tvrdej robote: staré hrčavé jedle vyrubúvať, kláty váľať, štiepať, strapaté kriaky, hrubiznými koreňmi vrastené do zeme, vytrhúvať, klčovať, vláčiť na oheň, stavať klietky, ruvať sa večne s ohňom. To bola ich robota na celom dni. Samy sa vzpínali, húžvali, a kým dostávali farbu kôry, pod kožou, tam, kde bruškaté svaly priliehajú k sebe ani štiepy v štôsiku, kde povrazy žíl sa nadväzujú, zlievali sa vedno, celili a tuhli pri mraze i v plameňoch až tak, že napokon sa podobali dvom ťažkým kyjačiskom s ohorenými hrčami na koncoch. Hu, sukin syn!

Vôbec sa nepredesil, keď mu žandári oznámili, že sa chcú rozprávať s jeho dlhonohým priateľom, ktorého prijal pod svoju strechu.

— Hu, to môžete, ten vám neujde, len musíte podísť trochu vyššie, lebo v jednej kolibe nám začínalo byť pritesno, tak som mu vystavil tam na svahu medzi kosodrevinou druhú, — povedal a pustil sa zaraz pred nami dohora. Bolo vidieť jeho široký chrbát, mocný, žilovatý a pozarastaný krk. Hoci svah príkro stúpal, rútil sa ani guľa, stále dopredu ohnutý, iba niekedy sa vyrovnával a preťahoval a vtedy zažiarila jeho ryšavá hriva ani iskrami sršiaca fakľa. Kto by mu bol stačil? Kým sme sa my rozhýbali, on sedel už v holi medzi dvoma kruhmi kosodreviny na hrobline šedivého skália, ktoré trochu vyčnievalo nad povrch ani mohyla, a keď sme sa k nemu vyštverali, ukázal nám drevený kríž, zastoknutý do hrobliny, vysvetľujúc: — To je jeho koliba. Už skoro rok si v nej kosti údi. Hu.

Naozaj. Kto mal zdravé oči, mohol sa o tom presvedčiť. Či ešte mohlo byť zrejmejšieho dôkazu? Hlbšie sa predsa nič nevryje do duší žijúcich ako hrob. Pokoj prachu! Bože môj, tu sa nemôžeš jednať, hádať, kričať. Strhni z hlavy klobúk, zopni ruky a venuj aspoň krátku modlitbu nebohému za spasenie jeho duše: Daj sladké odpočinutie, Pane, tomuto mŕtvemu, nedovoľ, aby dostal po smrti závrat v tej tisícsedemstometrovej výške, a priveď ho čím skôr do slávy nebeskej, veď má tam už blízko, amen.

A Tavo, trochu skrahnutý dychom večnosti, ponáhľal sa vysvetľovať: — Pred rokom prišiel ku mne z tamtej strany, — zahodil rukou voľakde za Prielom. — Mal tu dojednať nejakú starú záležitosť s mlynárom, ale doniesol si so sebou aj voľajakú prašivinu a na tú skrepenel. Raz ráno ho poskrúcalo pri ohnisku ani kôrku a viac nevstal. A rúči chlap to bol. Hu, boli sme dobrí známi, nuž vykonal som mu ešte túto službu. Tu leží. Na Jakuba to bolo. Ak máte niečo s ním, len si vybavte.

Stiahol husté obočie a pritvoril škuľavé oko. Prichodilo sa mu ešte pustiť do litánií ku všetkým svätým a bol by celkom iste žandárov rozplakal. Hu, Tavo bol všetkými masťami mazaný. Zručnejšieho komedianta ani vari nebolo. Ale ja som mu rozumel. A aby mi neušla príležitosť usvedčiť ho z cigánstva, sponáhľal som sa odkryť jeho fígeľ.

— Pst, — povedal som, — buďte ticho. On žije. Vstal z mŕtvych hneď na druhý deň, myslím, že to bolo na Annu, keď sa najlepšie ľan dvíha. Práve vtedy sa zodvihol i on z tohto miesta a odišiel. Naozaj, niet ho pod skalami. Keby ste rozhádzali túto hrobľu, našli by ste pod ňou len zmliaždenú psicu a znaky po ovčích paprčkách. Ale buďte ticho, on je nablízku, azda aj medzi nami, len ho nevidíme.

Nečakal to odo mňa. Akoby som mu bol za džber ľadovej vody vyčrpol pod bradu, tak sa naraz prebral a ožil. Hneď mal okále vyligotané, strapaté hniezda obočia nimi zodvihnuté vysoko doprostred hrboľatého čela, chlpy zježené a pehy veľkosti medených pätákov. Aj škuľavé oko sa mu náhle napravilo, pľuhákovi. Ani kaňa tak dorovna a strmo nehľadí, keď vyzerá z výšky medzi lišajníkmi hrdzavošedivý kožuštek myši, ako hľadel on na mňa. Nazdal som sa, že ma ide tým pohľadom prepárať. Bezpochyby žlč mu vrela. No pred žandármi zdržiaval svoju zlosť a pokúšal sa ma iba zahriaknuť.

— Hu, prečo by mal vstávať z hrobu, keď je už raz zavalený skalami a má aj kríž, veď by to nebolo na ľudský spôsob.

— A prečo by tu mal ležať, hniť, dať sa prevŕtavať červíkmi, keď nemusí, lebo on nie je stvorený na ľudský spôsob, ale na spôsob diabla, — dobiedzal som nástojčivo. — Boh mu rozkázal navádzať ľudí k hriechu. On sa tomu podrobil, ale vymohol si večný život. Môže teda zomrieť, ožívať, ako mu ďaka, lebo môže hocikedy vystúpiť z pekla na svet. Chachacha, akože by sa to zrovnávalo s naším kresťanským poriadkom, keby diabol zomrel, povedzme, na obyčajnú prašivinu, ako ty vravíš.

Vo svojej opovážlivosti zašiel som skoro priďaleko. Do Tava v tú chvíľu vchádzal zaiste Parom. Mohol som sa presvedčiť na vlastné oči, ako tento mocný pohanský boh znetvoroval svojím ukrutným hnevom ľudskú podobu, keď voľakedy schádzal zo svojej nadoblačnej ríše na zem a vteľoval sa do svojho kňaza, aby robil poriadky medzi našimi rozvadenými pradedmi. Ani sa mi teraz nechce veriť, že by Tavo nebol zdedil čarodejníctvo dávnych žrecov, lebo tá prekrútená, zohavená tvár, ktorá sa mi namiesto Tavovej tváre zjavila, tie vypúlené, jedom sršiace okále, pekelný úškľabok, čo zhúžval do gundže celé jedno líce, kým druhé vytiahol až tak, že bolo poznať pod ním hrboľce zubov, vypnuté povrazy žíl na krku, navreté pampúchy mäsa na brade, i celá hruď vysotená dopredu, akoby sa mala rozpuknúť, prezrádzala, že tu zasiahla nadprirodzená sila, najskôr tá, čo na oblohu vyfukuje búrky, dlžiznými bleskmi švihá chrbty vrchov a strašnými hlasmi hromov ohlušuje doliny. Iba vtedy trochu skrotol, keď som oznámil, čo sa mi v poslednom čase prihodilo a k akému uzáveru som preto prišiel. Zúrivosť odčerpal zo seba dlhým trúbením a smiechom, podivným síce, ale predsa ľudským. Nazval ma kuvikom a radil, že som mal ísť radšej mátohy plašiť po márniciach, nie za hájnika do Prietržín. Potom si dôkladne lakťom povytieral z oboch strán rypák, vypľul pred seba zvyšok zlosti, posielal nás do pekiel po radu, keď jemu nechceme veriť, a zbehol späť do rúbaniska, aby mohol dokončiť svoj kúpeľ.

Žandárov tým síce celkom zmiatol, ale moju mienku nenaštrbil. Bol som i tak presvedčený, že zahral iba komédiu, aby zviedol stopárov na scestie a vo mne zasial neistotu. No pomýlil sa. Ešte toho dňa som sa rozhodol vytrhnúť spomedzi vrchov hlavný koreň všetkých temných síl a očistiť hole od príšer.

IV

Mal som obstojnú guľovnicu. Staršia výroba, ale niesla dobre. Nosil som ju však viac pre parádu, aby sa mi niečo osievalo pri boku. Hoci bolo do čoho mieriť: na poľanách a v bánoch stretával človek každú chvíľu kŕdle plachých jeleníc alebo srnčie rodiny, aj dravce často nadbehúvali do cesty; nikdy ma neschvátila opravdivá poľovnícka vášeň zodvihnúť pušku, prižmúriť oko, s napätím cieliť, a potom po výstrele v rozochvení ešte uprostred dymu a za ohlušenia zisťovať v diaľke výsledok, lebo som si myslel, že by sa tak narušil poriadok, ktorý určil vo vrchoch život. Preto mi vari zvieratá ani nevyhýbali. Každé šlo spokojne a nerušene za svojou životnou potrebou, hoci som sa im plietol stále do cesty. Ale ako som pojal k vlkovi nenávisť, všetko sa zmenilo. Nechodil som viac bezstarostne po hore, ale prikrádal som sa poza stromy opatrne a ticho, načúvajúc každému šelestu. Moje zmysly teraz ľahko rozoznávali v povetrí živočíšne vône rôznych zvierat a na diaľku farbu srsti, bez ťažkosti upozornili na stopu v šuvarine, na prti alebo v úplaze, podľa celkom nepatrných znakov vedeli určiť pohyb zvierat v každom čase, akoby si na takú robotu už dávno boli zvykli. Temer cez jednu noc stal som sa nielen skúseným, ale aj vytrvalým poľovníkom. Rozhodol som sa a stoj čo stoj skoliť nepohodlného dravca, mysliac, že tak odstránim hlavnú prekážku, ktorá sa postavila medzi Zunu a mňa. Hoci bolo v tom čase dosť roboty i v šlógoch, sliedil som iba za ním deň i noc neúnavne a vytrvale celým revírom. No podujatie nebolo ľahké. Štvaný dravec akoby bol vetril, že je v nebezpečenstve, vyhýbal sa mi, bol vždy na míle predo mnou, iba čerstvé stopy a zvyšky krvavých hostín ma presviedčali, že sa ešte zdržiava v mojom revíre. Slnce vychodilo a zapadalo, vetry sa kĺzali úplazmi, vystupovali, po nociach kvitli veľké hviezdy nad horami a ja som líhal i vstával rovnako s nepokojným srdcom. Tak prešiel celý týždeň a vlk behal po slobode. Iba v sobotu ma stretlo šťastie. Zastihol som ho vo Vlčích jamách. Vari čakal na svoju družku, preto bol nepozorný. Dostal som sa k nemu do takej blízkosti, že ho guľka nemohla minúť.

Dravce mávajú obyčajne tuhý život a stávajú sa nebezpečnými pre neopatrného poľovníka ešte aj vtedy, keď sa zdá, že im už krv v žilách celkom vychladla, ale tento sa nebránil smrti. Ležal pokojne na tráve s vyvaleným jazyčiskom a s krvavou penou na papuli. Guľa mu prevŕtala komoru. Bol to poriadny kus. Zaiste nebol v poslednom čase na planej chove. Mal ešte hustý zimný kožuch, hrdzavohnedý, iba na krku miestami prešedivený. Nemohol byť teda ani starý. Vari naozaj pochádzal z nejakého mocného vlčieho rodu, ktorý tu voľakedy neohrozene vládol nad tichou a bojazlivou zverinou, možno ho naozaj Zuna vypeľhala na kozom mlieku, a mal najlepšiu príležitosť obnoviť krutovládu hrôzy medzi vrchmi, ale moja guľovnica mu to prekazila. Už som si mohol dať z jeho kožky vyrobiť poľovnícku kapsičku. Bol pokorný a poslušný ani baranček, ešte len aj oči mal milosrdné. Aká zmena! Iba nedávno bol nástrojom diabla. Ľudia od neho zďaleka bočili a zvieratám slabli nohy, keď začuli za sebou jeho skučanie, a teraz stal sa obyčajnou mrcinou. Navidomoči mu tuhli behy, vietor mu vyháňal posledné blchy z kožucha, slnce mu vysúšalo oči a zo všetkých strán liezli k nemu chrobáky, aby si pod jeho rebrami usporiadali hody. Smrť sa dala do svojho diela. Robila zručne a rýchle. Ja som jej nemusel pomáhať.

Plnil som sa už pýchou. — Chachacha, dnes večer valasi na prietržinskom salaši môžu pokojne spať, vlkolak z Kotliska im nepríde rozháňať ovce, aj slepý mlynár bude nadarmo načúvať do noci, kedy sa ozvú kroky obávaného veriteľa.

Ale nebola to radosť stála. Vlk sa zdal iba naoko pokrotnutý, lebo keď som chcel porušiť jeho zdanlivý pokoj, ukázal znovu svoju silu.

Zaumienil som si totiž, že mrcinu zavlečiem hneď do mlyna, aby sa Zuna presvedčila, že som rozhodnutý biť sa o svoje šťastie aj so silami pekiel. No môj Eguš sa rozhodne proti tomu postavil. Nechcel mi pomôcť. Keď som mu chcel naložil bremeno, spätil sa, prudko sa prehodil a odcválal s besným rehotom preč. Mrcinu musel som si z Vlčích jám vyniesť sám a pri chatrči podráždený kôň v tanci pokračoval. Kým nevybadal môj zámer, stál pokojne pod strapatým smrekom, kde si bol sám vyvolil stajňu, ako som ho šiel však sedlať, a najmä keď som mu chcel priputnať mrcinu na chrbát, mal mi vybiť zuby.

Vymýšľal si nezvyklú hru. Obehúval v kruhu celú poľanu, občas pristavoval sa predo mnou, chvíľu stál s vysoko vyzdvihnutou hlavou, nespokojne zahrabúval pravou nohou, akoby ma chcel pred niečím varovať, a zas odbehúval.

— Ech, nevďačník, vari si len nemyslíš, že budem aj celou dolinou túto mrcinu vliecť na chrbte, ako som ju privliekol sem, a ty si budeš vylizúvať slabiny, ešte to! — Sňal som si remenný pás, a keď sa zas vracal ku mne, vyťal som mu niekoľko britkých na príučnô po papuli.

Ale on neustúpil. Poznovu začínal svoj tanec, akoby mu boli mozog napadli motolice. Podivné! Prvý raz bol taký zanovitý. Do tých čias sme vždy pekne vychádzali. Podroboval sa ochotne mojej vôli. A teraz náhle akoby boli doň vošli besy. Komediant, azda si namýšľal, že je v cirkuse. Zlosť vo mne zvrela. Zabudol som na všetky služby, ktoré mi preukázal, stratil som ľudský cit a mieru hnevu. Keď opätovne ku mne pristúpil, chytil som ho za zubadlo a ťal nemilosrdne, kade len ruka začiahla, a keď sa mi remeň vyšmykol, použil som bez okolkov päsť a baganče, nedbajúc, že mu vytlčiem oči, prerazím bachor alebo že ho celkom zabijem.

Nakoniec som musel použiť ľsti, ak som sa chcel ešte toho večera dostať ku mlynu. Mrcinu som priputnal na povraz, ktorý som objavil v jednom kúte chatrče, a zavliekol poniže do hory, aby jej nepríjemný pach zanášal vietor na dolinu, a s druhým koncom povrazu blížil som sa k Egušovi. Netušil nič. Dal sa chytiť, osedlať, bol zas pokojný, iba oči mal trochu prekrvené. Mohol som si pohodlne vysadnúť, ani kožou nezatriasol, a keď som mal tak pevne jeho boky v kolenách, že ma nemohol zhodiť, prudkým trhnutím povrazu pritiahol som mrcinu bližšie, aby sa cestou nezaplietla medzi stromy.

— Hajdy, Eguš!

Bolo to však nebezpečné. Ako kôň zacítil mrcinu za sebou, pochytila ho taká zráca, že stratil celkom zmysly a stal sa opravdivým besom, rútiacim sa voslep horou do noci a strhávajúcim všetko okolo seba do záhuby. V bokoch ho šklbalo, telo sa mu triaslo odporom, vyhodil sa na dolinu ako rozpajedený šarkan s plameňom v pysku, aby si čím skôr vyvetral neznesiteľným vlčím pachom zamorené nozdry. A zároveň s ním poskočila mrcina. Ani o piaď ju nemohol predbehnúť. Popletala sa mu neprestajne okolo zadných nôh, lebo ja som ju držal pevne na povraze aj vtedy, keď ma už chytal závrat zo šialeného cvalu. Teraz som už pochopil, že si nesiem na dolinu nešťastie, ale nevedel som sa ho zbaviť. Nešťastie je spútané s tvojím životom, ako je spútaná radosť. Vlastníctvo prijmeš bez reptania a opatruješ si ho tak ako ktorýkoľvek dar. Ba niekedy ešte starostlivejšie. Hneď chápeš jeho osudovú dôležitosť, a preto raz v nedeľu popoludní, keď sa ti žena a deti rozídu z domu, odložíš ho do dubovej skrinky za pec alebo za prostrednú najširšiu hradu k ostatným cennostiam. Potom sa dlho toho miesta strániš, pociťuješ bázeň, kedykoľvek zavadíš oň zrakom. Ale náhle stratíš všetku obozretnosť. Vychystáš sa, povedzme, do hory. Berieš si z poličky fajku, mechúr s tabakom, potom z mechúrika zápalky a nakoniec celkom uvedomele siahneš rukou i na to miesto a položíš si svoje nešťastie do vrecka k ostatným drobnostiam. Podobáš sa v takýto čas žabe, ktorá skáče hadovi do pažeráka. Ťažko povedať, kto vládne vtedy tvojou vôľou. Mne sa napríklad zdalo, že spĺňam svoje predsavzatie, keď pokorujem koňa a púšťam sa s mrcinou na dolinu. A predsa vtedy bol som už iba hračkou osudu. Lavína hrôzy pohla sa na mňa vo chvíli, keď som kládol prst na spúšť guľovnice a čakal v rozochvení na výstrel, čo mal vyhasiť život vlka.

Mrcina si uvedomovala svoju moc. Počínala si čoraz sebavedomejšie, akoby bola ožívala. Sprvu sa iba kotúľala prťami, kade kôň cválal, rúcala skálie, mrvila prsť, šuchorila lístím a voštím, potom sa naučila skákať: neprestajne dorážala koňovi do bokov alebo priam na chrbát. Hijó, hohó, nestrasiete sa ma. Pliaga! Ukázala sa silnejšou po smrti, ako bola za živa. Do tých čias bola nebezpečná len pre niekoľko bezbranných zvierat a vari i pre niekoľko poverčivých pastierov a dedinčanov, teraz vyburcovala všetkých živých i mŕtvych medzi horami.

Hora zhíkla úžasom. Vytrhla sa z driemot a nevedela, čo sa robí. Lomoz bol priam uprostred nej. Schytával stromy do víru po rade ani zdivený víchor. Nezadržateľne rástol a zachvacoval nové priestory. Vonkoncom nevedel sa uspokojiť prízemím. Na bralách sa vzdúval a vyskakoval až ku hviezdam. Preto strácala rozvahu. Zdĺhavo zaručala na dolinu, a zachvátená nezmyselným únikom, zmiešala sa s čiernou zemou i so šedivou oblohou. Proti mne rútili sa stromy: vysočizné jedle, strapaté smreky, hrubé, rozkonárené buky. Musel som vynaložiť veľkú šikovnosť, aby som im unikol.

Zdola vystupovala noc. Chcela byť pevná v celej svojej širine, ale cval môjho koňa ju rozbíjal na kúsky.

Vtedy som už strácal nádej. Držal som sa síce kŕčovite Egušovej hrivy, aby som nezletel, ale tomu som nevedel zabrániť, žeby sa kôň nezrútil do voľaktorej priepasti. Za seba som sa neopovážil pozrieť. Mrcina vyštvala proti mne všetky temné bytosti podzemia. Prezrádzala mi to smršť zvukov, ktorá sa za mnou dvíhala. Na všetkých stranách pukala sa zem. Z čiernych priepastí šľahali plamene samého pekla. V besnom blkote prali o seba ani hromy. V ich horúčave škvarilo sa mäso a trešťali kosti: hrozný jakot, následok zatratenia, výstraha smrti, ples a hody najväčšieho utrpenia. Srdcervúce úpenie a kvílenie obetí zadúšal hrozný diabolský smiech. Sám mocný satan vystúpil sprostred plameňov a pustil sa so svojou háveďou do tanca. Hua, hua. Tlieskali a bubnovali si na vypučené bruchá.

Kôň sa už nedotýkal zeme. Letel tým huriavkom s natiahnutým krkom ani šíp. Ledva stačil lapať dych. Boky sa mu šli rozdrapiť. A ja som banoval, že ma pánboh nestvoril radšej uhriakom, aby som sa mu mohol vryť pod kožu, a dnes ďakujem svojmu anjelovi strážcovi, že ma predsa neporušeného zložil na pažiť pred mlynom.

V

Zunu som doma nezastihol. Známe miesto pod starou vŕbou nad stavom, kde som ju obyčajne v takýto čas nachádzal schúlenú, mĺkvu a zahľadenú do tajomných hlbín vody, bolo prázdne. Darmo som čakal a načúval. Odnikiaľ sa neozval jej ľahký krok. Noc rýchlo zastierala zem tmavými odedzami. Priehľadnosť slabla. Známe zákutia rúbane sa mi rad-radom strácali z očú. Splynuli s čiernou hradbou vysokého lesa. Zbytočne som ich potom pre istotu všetky trpezlivo poprechodil a pozorne poprehľadával. Ani z jedného nevystúpila známa biela postava. Nakoniec som vošiel do mlynice, ale miesto Zuny vyšiel mi tu v ústrety starý mlynár a zval ma dovnútra.

Nijako ma to neprekvapilo. Nestretol som sa síce s ním v poslednom čase ani raz. Lež on sa mohol na mňa rozpamätať. Veď ma neraz videl tadiaľto prebehúvať, motať sa pomedzi vrecia so Zunou ako malého chlapca. Hádam počul od iných, že som sa vrátil, ba hádam vie aj to, že som starú známosť obnovil, mal teda príčinu pozvať ma k sebe. Ja som síce vtedy nemal veľa chuti tratiť čas posiedkou so slepým starcom, ale keď som si uvedomil, že jeho slovo by azda mohlo zavážiť u Zuny, vošiel som.

Mlynár dožíval svoju starobu opustený. Slepota ho natrvalo vyradila spomedzi ľudí a vykázala mu miesto voľakde na medzi časnosti, odkiaľ je možný pohľad iba do seba. Mala by to byť vraj pokuta za previnenie. Aspoň taký chýr o ňom išiel a on, akoby si bol toho vedomý, uspokojil sa s osudom. Keď zanedbal mlyn a dovolil poodnášať všetko zariadenie, vtiahol sa do múranice ako do vlhkej diery dokaličené zviera pred smrťou, klesal, machnatel zároveň s ňou a čakal ešte, kým mu nad koštiaľmi nenavŕši mohylu.

Obýval najtmavšiu komoru. Voľakedy to bol sklad. Pôsobila chmúrno ani kamenná hrobka. Hore i dolu bola vyložená tehlami. Na stenách držal sa srieň. Vari celou dĺžkou dlážky povaľovali sa na slame rozličné handry. Miernili trochu chlad a zároveň pravdepodobne slúžili za lôžko, lebo postele tu nebolo. Celé zariadenie sa skladalo z jedného stola a dvoch stoličiek, ale mlynárovi aj to stačilo. Mŕtvym dávajú do truhly ešte menej a sú spokojní. Pre neho i tieto predmety boli jednako iba spomienkami.

Na stole blkotalo žlté svetlo hrubej voskovice. Najskôr za mlynárovu dušu. Rozkolembalo síce trochu povetrie nad stolom, ale nevedelo vliať vľúdnosti do priestoru a najmä nevedelo pristrojiť predmety bohatšími tvarmi a živšími farbami. Pri dotyku rýchle chladlo a zostávalo prilepené iba na povrchu ako pozlátka. Bezpochyby kamenica bola posledným príbytkom pozostatkov jedného života, pripraveným hrobom a ticho plápolajúce svetielko posledným pozdravom miznúceho sveta pútnikovi na cestu do večnosti.

Keď som vstúpil dovnútra, zarazil ma ťažký olejnatý zápach. Zdal sa vystupovať z dlážky, akoby slama a handry boli nasiaknuté olejom. Ťažko sa mi preň dýchalo. Sadal na pľúca a pridúšal. Neskoršie som zbadal v tmavom kúte za dverami plechový sud, pravdepodobne zvyšok zásob oleja, ktoré si akiste voľakedy mlynár nepretržite opatroval a dopĺňal, aby mal pohotove na mastenie strojov. Plechovica bola akiste hodne prehrdzavená, lebo olej sa lisol na stenách.

— Predvečerom som počul horu zahučať, nuž vedel som že prídeš, — zahundral mlynár, keď sa usadil za stôl oproti mne.

Opýtal som sa na Zunu. A on mi prezradil drsným hlasom, že ju náročky poslal k Weinholdovi, aby sa mohol so mnou osamote porozprávať. Za veľkými čiernymi sklami jeho okuliarov zažiarili zároveň blesky, vari druhé oči, ktoré utajoval pred ľuďmi, aby ho považovali za temného, ale ktorými všetko jasne videl, zisťoval a posudzoval zo svojho utajeného stanoviska dôkladnejšie, ako môže posudzovať obyčajný smrteľník s odkrytým zrakom. Preto som mal pri ňom stále nepríjemný pocit, že s nami ešte niekto tretí sedí, neskutočný, bez tela, len s prenikavými iskrami hlbočizných a bystrých očú, človek nebezpečný a úskočný, azda on sám, ale v mladšom veku.

Ako som sa pamätal, mlynár bol vždy nevľúdny a ukrutný. Čeľaď si nemohla na neho zvyknúť. Nestačili sa ani zaučiť do roboty, už mizli obyčajne nocami, nedožadujúc sa ani mzdy. Ako sa neočakávane na dvore zjavili z neznámych končín, odkiaľ si ich mlynár privádzal, keď z blízkeho okolia nedal sa mu nikto nahovoriť, tak náhle do tých končín zas zachádzali, iba čo sa potom začali šíriť hrôzostrašné chýry o tom, ako sa mlynár nocami premieňa na obludného vtáka, ktorý vyciciava šuhajom a mladuchám krv, ako obcuje s tým prekliatym z Kotliska, ako káže paholkom vláčiť vo vreciach skaly a hlinu, dáva mlieť, aby mohol šudiť sedliakov, alebo ako mučí ženu. Neviem, koľko pravdy bolo na tom. Ale museli si to ľudia vravieť, lebo ja som to počul medzi deťmi, ba pamätám sa, že i mať ma strašievala mlynárom. Sprvu som si z týchto rozprávok robil málo. Nevedel som hádam preniknúť k ich jadru. Mali síce určitý účinok na moje sny, ale vo dne ich sila sa stratila. Chodil som do mlyna s matkou bez obavy. Ona na robotu a ja za hrou. Raz naskytla sa mi však príležitosť, že ma hrôza do tých čias nezdôvodnených rozprávok zasiahla bezprostredne a hlboko do nevinného detského srdca. Bolo to nejako pred Vianocami. Ja a Zuna sme sa hrali na kuchyni vo mlyne a naše matky ticho a usilovne priadli pri okne, ktorým prenikalo bledé svetlo zimného dňa, keď náhle ozval sa v mlynici prenikavý vresk a do kuchyne vbehla v úbohom stave slúžka, ktorú bol iba nedávno mlynár doviedol. Zo šiat mala iba handry. Hodila sa k mlynárkiným nohám a skučala ani zbitá suka. Mám ju pred očami takú skrútenú, s vlasmi rozpustenými a roztrúsenými husto po zemi, mám ešte dodnes pred očami škvrny rozmazanej krvi, ktoré sa jej ukazovali medzi handrami- na holom tele, ako sa zvíjala a trepotala nohami, lebo ony razom zmenili pohodu mojej detskej duše vari preto, že som ich prvý raz videl na takom belostnom tele a že som z nich náhle vytušil ľudskú dravosť. Bola to surová rana, mierená do prameňa môjho života, a pocítil som ju náhle celým telom i dušou. A to isté iste cítila i Zuna, lebo vtedy naraz začali sme obidvaja tak kričať, že naše matky nevedeli, či majú skôr nás tíšiť alebo úbohé dievča ratovať. Hneď potom prihrnul sa rozzúrený mlynár. Mal zákerný, zlý pohľad. Nevravel nič, ani nenadával, ako robievajú chlapi, keď sú pristihnutí v takom stave, len naslepo, upriamene a bezohľadne hnal sa za svojou obeťou a tak isto bezohľadne, ticho, iba s vyškerenými zubmi načahoval ruky za hrdlom svojej ženy, keď sa mu postavila do cesty. Neviem, čo sa potom stalo. Matka nás oboch so Zunou schytila a ušla do dediny. Od tejto príhody som od mlynára vždy bočil. Chodil som síce s matkou ďalej do mlyna, lež úzkosť ma až vtedy opúšťala, keď sme sa so Zunou utiahli niekde do hory.

Teraz mi to všetko prišlo na um. Nebál som sa. Raz muselo dôjsť k tomuto stretnutiu. A predsa musel som sa stále brániť nepríjemnému tušeniu, že sa železné dvere za mnou z nevysvetliteľných príčin zaplesnú a uzatvoria ma na večnosť v tejto diere so zlým slepcom.

Mlynár hodnú chvíľu nepovedal ani slova. Sedel meravo a ticho, tvárou obrátený priam ku mne, akoby ma chcel vnímať sluchom. Na čiernych sklách okuliarov tancoval mu odlesk pohyblivého svetla a okrem toho mu už nič nevedelo oživiť tvár. Vyzeral ani slnkom vysušená mŕtvola.

Potom náhle prehovoril:

— Posledné dni som mal pokoj. Mohol som o všetkom dôkladne porozmýšľať. — Pohýbal pritom celou tvárou a mne sa zdalo, akoby sa predo mnou huňaté zviera mrvilo vo svojom brlohu a ježilo hrubú srsť na chrbte, lebo mal celú tvár husto pozarastanú. Hlas mu bzučal voľakde vo fúzoch.

Vravel:

— Rozhodol som sa dať našu vec do poriadku. Nebudeme sa za prsty ťahať. Vyrovnáme sa tak, aby sme obaja boli spokojní. Keď si sa už dostal do môjho kožucha, nedbám, nechaj si ho celý, ba pridám ti ešte druhé, teplejšie, môžeš sa zohriať, ak ti bolo dosiaľ zima.

Myslel som, že naráža na môj pomer k Zune. O čom inom by sa bol aj so mnou zhováral. Bolo to prirodzené. Bol predsa otcom, musel sa starať o budúcnosť svojej dcéry. A keď som ja neprichádzal, začal on. Mal vari na pamäti svoj vysoký vek. Nechcel zomrieť skôr, kým nevidel zaopatrené svoje jediné dieťa. To býva starosť všetkých rodičov. I ukrutný mlynár mal srdce. Nemohol iba nenávidieť. Srdce má niekoľko komôrok a láska sa uspokojí niekedy i s jedinou, obyčajne najmenšou, a preto u niektorých ľudí iba ťažko a neskoro preniká na jazyk. Zabudol som si však uvedomiť, aké dôsledky máva samotárstvo a bezútešná slepota na človeka.

— Ach, mám radosť, že som sa s vami stretol, — povedal som dúfajúc, že ho prívetivosťou trochu obmäkčím. — Dávno sa sem zberám, lebo viem, že potrebujem vaše rozhodnutie, no vždy ma niečo zdržalo. Nemyslite si teda, že som od vás bočil. So Zunou som odprvu iba dobre zmýšľal.

Pomrvil chlpmi nad ľavým obočím. Mal to byť úškrnok. A hneď sa naklonil nad stôl, akoby ma chcel lepšie vidieť, a vravel:

— Nespomínaj radosť. Akože by si sa ty zachoval ku psovi, ktorý by ťa chňapol za stehno, a čo by urobil on, keby si sa zaháňal naň kyjakom? Na ktorej strane že by bola radosť, há? Neklam sa! Maj vždy na pamäti len svoju psiu povinnosť a nezaliezaj pod taký stôl, kde koštiale pre teba nehádžu. Nuž vyber si z toho svoj podiel, ja som si svoj už dávno odpočítal.

Na takú reč som mu mohol povedať len to, že si budem vládať sám uživiť svoju ženu, keď na to príde.

To mu nemohlo byť po srsti. Bol zvyknutý dávať iba rozkazy, kričať na ľudí, nadávať, hrešiť a všetci museli plniť bezvýhradne jeho vôľu. Kto sa spriečil, musel ujsť, ak nechcel byť zdeptaný. Preto na chvíľu ustrnul. Vari ma ešte raz starostlivejšie zmeriaval svojím druhým utajeným zrakom, uvedomujúc si prvý raz svoju slabosť a drvivú prevahu síl, ktoré sa skrývali v mojich slovách. A zatiaľ mu spoza ošúchaného goliera zamatového kabáta vyliezol na plece hrdzavý pavúk. Prezeral si ma a od samej mrzutosti zakášal prednou nohou. Nemal rád takých hostí, čo pánovi rozpaľujú krv. Rozhorčene zbehol dolu rukávom, akoby sa chcel vrhnúť na mňa, potom sa zháčil a zaliezol naspäť za golier, kde pravdepodobne medzi chlpmi mlynárovej brady mal svoj brloh. Mlynára to nevyrušilo. Najskorej mal už dávnejšie so zvieraťom zmluvu o tom, koľko mu má denne odobrať planej krvi zo žíl. Dumal ďalej. Na okuliaroch sa mu lesk ustálil vo dva pásiky a potom celkom zhasol. Duša mu možno klesla do hlbín večnosti. A keď sa ozval, bolo to, akoby sedel v hlbokej studni.

— Nepretvaruj sa, — vravel. — Dávno som zmeral tvoje sily i tvoje možnosti. Sám si ich na mne vyskúšal. Nehrajme sa už na slepú babu. Od tých čias, ako mi ťa peklo poslalo do cesty, mal som možnosť poznať i všetky tvoje spôsoby. Hádam mi to uveríš. Viem, že sa premieňaš na sedmorako, aby si sa kryl a zavádzal dôverčivých ľudí. To je tvoja najlepšia zbraň. Pomocou nej nadobudol si prevahu nado mnou. Nemusíš ma presviedčať o ničom. Poznám ťa už dobre. Hoci nemám oči, vidím ťa. Viem, ako a kde sedíš, ako sa tváriš, viem, čo zamýšľaš, ba viem i to, čo robíš a kade chodíš, keď si nie pri mne. Prezrádza ťa povetrie, pach, ktorý rozširuješ, a prezrádzajú ťa aj stromy, lebo kvília, keď prechádzaš popod ne. Ale dnes sa nejdeme navzájom klamať. Chcel by som, aby sme zanechali staré protivenstvá, aby sme sa múdre dohodli a rozišli navždy každý po svojom.

Komu patrili tie divné slová? Bol azda ešte niekto okrem mňa v temnici? Sviečka pokojne horela. Žltý vosk dvíhal sa pri knôtiku, stekal okrajovým žliabkom ku hroblinke a odtiaľ rovnomerne odkvapkával dolu na stôl. Svetlo vôkol jasalo. Hore pod stropom bolo neisté. Kúty sa strácali v šere, steny dýchali chladom a dverami dovnútra hľadela noc. Nie, nikoho tam nebolo. Starec bol obrátený tvárou ku mne a čierne okuliare hľadeli na mňa. A predsa jeho myseľ musela byť spútaná s iným. Najskorej v tomto čase vstupoval do neho diabol, o ktorom išli chýry, že ho nocami navštevuje, a on sa s ním dohováral, alebo azda proti svojej vôli premožený únavou, zaspal a hovoril zo sna. V každom prípade stavali ma jeho slová do čudného rozpoloženia. Celkom ma zmiatli. Stal som sa neistým, plachým, lebo všetko okolo mňa dostávalo neobyčajný vzhľad, akoby pod povrchom predmetov vznikal podozrivý pohyb, chystajúci sa vybúšiť, porušiť ustálené tvary a pokoj. Pod nohami začala sa mi triasť dlážka. Handry i slama prevlhovali. Spod nich voľačo vymokalo. Áno, bol to olej. Belaskavá tekutina dostávala na svetle prenikavý lesk. Stúpala a zachvacovala stále nové plochy. Podchvíľou sa mi zdala ani tenká, slizká živočíšna blana, roztiahnutá po celej dlážke. Potom prebehla po nej iskierka a hneď prudké svetlo zaslepilo mi oči, lebo zarachotili mocné stĺpy plameňov. Bol to zaiste iba účinok blkotania skromného svetielka na voskovici, zosilnený prázdnym priestorom komory, ale mne bolo úzko. Temer som vykríkol. Chcel som byť hneď na míle vzdialený od týchto miest. Nechcel som viac hľadieť do prázdnych očí mlynárových, nechcel som viac počuť jeho hrozný hlas a cítiť jeho natuchnutý dych, nechcel som byť viac v blízkosti prevlhnutých múrov starého mlyna, nechcel som byť mŕtvolou v tom chladiacom hrobe, ale vtedy mlynár náhle ožil, vyložil obe ruky predo mňa dlaňami nahor a vravel:

— Pozri, to sú moje ruky. Dve. Pravá je trochu silnejšia od ľavej. Všimni si. Na dlani to ani nevybadáš, tam niet rozdielu. Ruka ako ruka, ale na prstoch. Najmä na palci, lebo ten najčastejšie používame. Len ich zmeraj. Rozdiel je viditeľný. A ak máš zdravé oči, istotne vidíš na dlaniach a na pampúškoch prstov šupiny a jamy, akoby odtiaľ boli hrče povypadúvali. To sú pozostatky po mozoľoch. Niekde azda nájdeš len čierne fliačky. Vieš, zem a pot. Lebo mozole sú od roboty. A teraz hľaď, prevrátim ich. Vidíš tie vyduté žily? Tadiaľ steká moja krv. Voľakedy sa miesila s robotou, so zemou a s potom. Tak. Vtedy bola prudká, teraz ledva steká, je už unavená ako ja. To robia roky. Nuž počítaj, ak vieš. To je celé bohatstvo môjho života. Skladá sa z podielu mozoľov a z podielu krvi. Dá sa spoľahky obsiahnuť, veď žijeme iba jeden život. Celú sumu rozdeľ na polovice, a keď premeriaš tie s podielmi, ak si spravodlivo počítal, môžeš sa presvedčiť, že polovice sú zarovno s podielmi. Neukrivdím ťa teda, keď ti dám podiel mojich mozoľov. Je taký istý ako podiel mojej krvi, iba že tento je zrastený so mnou, súvisí s mojím životom. Uváž hodnotu toho, čo ti ponúkam. Tvoje požiadavky voči mne nemôžu byť väčšie.

Potom sa zhrbil, sklonil hlavu a pokračoval:

— Keď podídeš k zadnej stene a rozmeriaš jej širinu krokom na polovice, stúpiš na tehlu, trochu obtlčenú na hranách a pohýbanú. Nie je spojená s ostatnými. Dá sa ľahko odvaliť. Skús a presvedčíš sa, že ťa neklamem. Čo nájdeš pod ňou, to si môžeš vziať. Neboj sa, neukrivdil som ťa… Nájdeš tam všetko, čo som stačil nahonobiť, kým som vládal. Nedbám, že zostanem na holotine. Zaobídem sa nejako. Chcem sa s tebou spravodlivo podeliť. Keď myslíš, že ti môj život niečo dlhuje, ber si celý podiel mojich mozoľov. To je pravá polovica môjho života. Ale Zunu mi nechaj. To je druhá polovica. Podiel mojej krvi, a ten ti nedám, lebo tak ďaleko tvoje nároky nemôžu siahať.

Vtedy som pochopil, že mám do činenia s bláznom. Dlhoročná samota zmäkčila mu rozum. Bola to spravodlivá odplata za príkorie, ktoré spôsoboval iným. Preto som ho ani neľutoval. Naopak, bol by som mu rád dožičil ešte väčšieho pokorenia. Banoval som, napríklad, že je slepý a že nemôže vidieť môj úškrnok, bola by mu od neho ešte viac zhorkla žlč. Nebral som viac ohľad na jeho starobu a na jeho stav. Bol mi ľahostajný. Naše mienky sa rozchádzali, naše zámery šli proti sebe a nedalo sa predpokladať, že by sa boli raz urovnali. Či tak, či onak, museli sme sa niekedy zraziť. Nebolo iného výhľadu, najmä keď mi bola známa mlynárova tvrdohlavosť. Preto poponáhľal som sa mu ochotne vysvietiť tie miesta v hlave, kde mal dosiaľ tmu.

Dôkladne som mu predovšetkým rozpovedal, kto som a čo tu hľadám, aby ho nestrašili viac mátohy. Vysvetlil som mu svoj pomer k Zune, naznačil, ako ho mienim v budúcnosti usporiadať, a potom som ho ubezpečil, že nemám v úmysle trhať jeho život napoly a zmrzačiť na starosť, lebo poznám hodnotu podielu mozoľov i podielu krvi a viem, aká nezahojiteľná rana by sa rozjatrila v živote, keby sa jedna z týchto polovíc zašantročila. No poradil som mu dobrosrdečne, aby Zunu do svojho imania nepočítal, lebo tá patrí do vlastníctva vrchov a hôr, ktoré jedine môžu určovať jej osud, a najmä preto, že ona je už dávno podielom môjho srdca, za ktorým som sa až sem ustával a ktorého sa nemienim vzdať ani vtedy, keby som mal puckou rozmlátiť jeho zanovitú a bláznivú hlavu.

Neviem, ako prijal moju radu. Vybehol som z tmavej komory skôr, ako mi stačil vydriapať oči. Počul som len za chrbtom zúrivé chrčanie. Vari sa držali s pavúkom za pažeráky. Ja som vyhľadal na lúkach koňa, zaviedol som ho na Pohánsko do stajne v erárnych humnách, aby si po divej jazde do rána oddýchol, a zbehol som k Weinholdovi.

VI

U Weinholda sa pilo. Bola sobota. Prietržinskí parobci zaháňali únavu. Celý týždeň hrdlačili. Vykášali hole a znášali viazanice suchého sena domov, aby mali na čom vyzimovať statok. Bola to dôležitá a namáhavá robota. Vyžadovala celého človeka a celý čas. Spávalo sa vonku pod stromami okolo ohňa, alebo v pastierskych kolibách. Vietor k nim prichádzal zo všetkých strán. Býval ostrý a prudký. Švihal ich po chrbtoch a rozpukával im pery. Museli si každé ráno natierať ovčím maslom tváre, aby sa im koža nelienila a aby nedostali pehy. Odpočinky nocami bývali len krátke. Na hlivenie nebolo kedy. Všadiaľ sa obyčajne vykášala psica a do nej ide kosa iba dotiaľ, kým sa mrázik na nej drží. To býva vždy do brieždenia a niekedy večermi, keď sa vyleje na hole mesačné svetlo. Robota ich celkom zavaľovala. Vykazovala im samotu a predpísanú striedmosť. Na božom dni pila sa iba pramenitá voda a pre chuť niekedy, ak bol nablízku salaš, i kyslá žinčica, aby boli stále rezkí. Preto očakávali sobotu, keď si mohli zas povoliť. Všetky trampoty týždňa, odriekanie, zapieranie krvi i tela znášali vlastne pre ňu. Bola pre nich väčším sviatkom ako nedeľa. Vtedy uvoľňovali sa od roboty, ale kožu im ešte dráždil slaný pot, žalúdky mali prázdne, hrdlá rozhorúčené, smädné, krv nepokojnú. Mali ešte pred sebou tú dlhú voňavú noc, keď sa im do úmoru vyčerpané telá môžu naplniť novými silami a blaženosťou, kým nedeľa sputnávala ich už rozličnými božími prikázaniami a do určitej miery zaťažovala presýtením a predsavzatiami do nového týždňa.

Ale túto sobotu bolo vo Weinholdovej krčme rušnejšie, ako býva pri obyčajnom posedení chlapov pred nedeľou. Všetky okná na výčape, na korheľni i na hosťovskej jasali do noci bielym plynovým svetlom. Dvere na ulicu boli otvorené dokorán. Za nimi vo všetkých miestnostiach pod hlbokým klenutím masívneho domu reval príboj nespútaných hlasov. Zavše divo vybuchoval von, otriasal celým okolím, ba mocnejšie záchvevy premetúvali sa i ponad dedinu a prudko narážali na priľahlé hory. Voľakto rozťahoval i harmoniku, preto občas, keď sa mu podarilo zachytiť dobrú nôtu, rev sa strojnásobil a vtedy noc zadunela, akoby sa boli vrchy otriasli.

Weinholdovi sa naskytla príležitosť naplniť zásuvku peniazmi, preto sa mal roztrhnúť od horlivosti. Prsty mu behali po skle ani rechtorovi po organe. Bral naraz tri fľaše, lieval do štyroch pohárov a vždy mal ešte jednu ruku voľnú, aby si mohol značiť ťažké čísla do zelenej knihy. Hlava sa mu parila. Očami sledoval iba mierky na pohároch, v pamäti sa mu maril počet poldecákov, ktoré má naplniť, ušami zachytával výkriky zo všetkých kútov, kde sa pilo, aby nič neomeškal. Nevravel nič a nevšímal si nikoho. Už napred kalkuloval a oblažoval sa predvídaným ziskom! A predsa, keď som ja vstúpil do dverí, dal sa vyrušiť zo svojho šťastia, hoci niesol celú barikádu pohárov v náručí, všetko položil naspäť na púdľu, poutieral si obratne do obrúska ruky a ponáhľal sa ma privítať.

— Predstavte si, neuveriteľné! Všetko, čo sa dnes vypije, platí Tavo. Už vopred mi dal takú zálohu, že sa môžu celé Prietržiny opiť. Neuveriteľné! Lúči sa s mládenectvom, Zuna sa mu vraj ponúka…

Viac mi nestačil povedať. Sto žilovatých rúk ma zdrapilo a zodvihlo do výšky, sto hrdiel mi zarevalo pri ušiach: Ho-hó, kujon, ešte si ty chýbal, a ocitol som sa ani vyfúknuté páperie priam pod klenutím. Dlhé pavučiny sa mi omotávali okolo krku, podo mnou sipela plynová lampa a ešte nižšie búrilo sa more hláv, veľkých, strapatých a rozpálených horúčavou. Všetky ma hľadali vyleštenými okáľmi, všetky vyplazovali na mňa mäsité jazyky, vybuchovali šialeným smiechom a vydychovali silný zápach špiritusu. Smradľavá pálenčina zaraz pozadúšala všetky vône hôr, rúbanísk a prameňov, ktoré som si so sebou doniesol. Hojdala sa pod povalinou, pretkávaná mútnymi prúdmi dymu ani ťažký výpar trasoviska a vsiakala sa mi do krvi.

Fuj, to už neboli ľudia, ale obludy, diabli, vari tí istí, čo sa vyrútili z pekla a naháňali ma horou. Teraz boli tu. Nemohol som im uniknúť z pazúrov. Povymetali mnou všetky kúty a položili ma ani obetného baránka pred vyškerenú papuľu svojho strašného vládcu.

Hu, Tavo! Vzal ma do chlpatých láb a položil na stoličku pred seba, aby som mohol vidieť a pochopiť celú jeho hrúzu.

Mľaskol jazyčiskom na znak toho, že sa mu páčim.

— Ešte si ty chýbal!

Potom ma pokropil horúcimi slinami, aby som bol odteraz tiež posvätený jeho svätosťou, a podstrčil mi fľašu.

— Prelej si!

Musel som mu pripiť.

— Vieš, dnes mám sviatok, nuž nezáleží mi na peniazoch. Vyutieral si dôkladne ufúľaným rukávom vyúdené čelo, lebo sa mu z neho parilo ani z obareného zemiaka.

— Tuto Zuna sa mi núka za ženu. Hu, môžeš to pochopiť?

Všeličo môže človek pochopiť hlavou, a nakoniec sa predsa nájde diera, kadiaľ to dnu popchá, ale horšie je, či pochopí aj srdce, že Zuna naozaj zatúžila zohnúť šiju a vopchať hlavu do Tavovho jarma.

Sedela pri ňom. Do tých čias som ju nerozoznal. Nemohol som uveriť, že by bola naozaj tu, a pomaly vykopnievala z kúdliska prachu a dymu, ktorý okolo nej víril.

— Hu, — vravel, nakláňajúc sa dôverne k jej uchu, — presvedč ho, nože presvedč, aby nezostal v pochybnostiach.

Nadstavila mu poslušne tvár, aby ju mohol bozkať na líce.

— Hohó! — zadunelo krčmou.

— Hu, mohol by som ju aj na ústa, ale bolo by to privčas.

Zuna sa nezmiatla, akoby bola dobre zvyknutá na také prostredie i na také spôsoby. Veľkými očami prezerala si pokojne celú miestnosť. Chcela vari pochopiť a obsiahnuť všetko, čo tu videla, preto sa nemala kedy plniť vzrušením. A tak isto bez zjavného pohnutia prezerala si aj mňa.

Tomu som nerozumel. Bol som zvyknutý sledovať vždy na jej tvári príboj, ktorý nebol citlivý len na slnečné lúče, na vietor, vôňu a zvuky, ale aj na moju reč a na záchvevy môjho srdca, lebo on mi zisťoval mier duše, keď som niekedy zapochyboval. Presviedčal ma stále o jej čistote a úprimnosti. Teraz som to na nej darmo zisťoval. Farba jej líc a čela zostávala stále rovnaká, mramorová, trochu pripálená, ani sa nezamútievala, ani sa nečistila, akoby ju už dávno boli prepálili naskrze vášne. Azda by si ju bol naozaj pripútal k sebe ryšavý boh ožranov a že by bol stačil, kým som ja blúznil, strieť z jej líc všetku nevinnosť? Zbohom! V takom prípade si vkladám ruky do vrecka. Ošúchaná karta zle hrá. Načo by sme sa o ňu ruvali? Radšej vyprázdnime fľašu na chválu všetkých počestných prietržinských dievok. Budeme mať aspoň z toho osoh.

Zrejme sa na túto príležitosť pristrojila. Vyobliekala sa do birmovných šiat s bielym naberaným golierikom. Vlasy mala vyčesané na temeno do mocného chochola, zviazaného červenou stuhou a zopätého dlhou ihlicou, ktorú vari vytiahla spomedzi matkiných šperkov. Dámy z bazáru si mohli vziať od nej vzor.

Čo som mal proti tomu namietať? Odpusťte mi, pani, že som sa opovážil k vám zblížiť. Nevedel som že chcete byť bohyňou. Blahoželám, blahoželám!

Tavo vyhodil na stôl dva prstene, boli to celé obruče. Museli sme ich chytať, aby sa neskotúľali na zem a nepodrúzgali ľuďom nohy.

— Hu, pozri, sú pravé, tu je punc. — Otrčil mi ich pred oči. — Zachovali sa mi od otca a matere, aspoň nemusím kupovať. Je to teraz drahé a môžu ťa oklamať. Len Zuna má drobné prsty. Musia jej do nich ešte zhrubnúť.

Och, o tom ani reči. Zuna sa nebude vzpierať. Len čo sa vydá, hneď zhrubne a potom jej budú aj prstene dobré.

Zuna sklonila trochu čelo a vtedy pod riasami mihalníc črtal sa jej hlboký tieň. Vyzeralo to tak, akoby sa pridúšala stajeným šťastím.

Na zdravie!

— Hu, bude z nej dobrá žena.

Chcel som mu pripomenúť, že ju zabudol popľuť, aby jej neuriekol, ale vtedy pristúpili k nášmu stolu vinšovníci. V dlhom vinši spomenuli hriech prvých rodičov, trápenie Abráhomovo, Ráchel i skromnú Rút a radili snúbencom, aby sa nespúšťali boha.

— Hu, — pretrhol ich Tavo, — pozývam vás všetkých na svadbu a ty, — ukázal na mňa, — ty mi pôjdeš za družbu!

Akože by nie. Patrilo sa mi. Boli sme najlepší priatelia.

— Fí, budeže to svadba, — pískal na deravom zube.

Fí, budeže to svadba, keď sa bude ryšavý Tavo ženiť a keď mu ja budem veršíky recitovať. Svet sa nám skrúti k nohám a hviezdy priletia za družice. Fí!

*

Potom sa Weinholdova krčma zatriasla a zahučala ani zvonica, v ktorej sa práve rozkolembali všetky zvony. Chasníci priviedli si dnu vysmiate a výskajúce dievky, pochytali ich pevne za boky a pustili sa s nimi do krútňavy.

Priehľad sa trochu vyčistil. Mračná dymu vystúpili pod samé sklepenie. Plynová lampa zasipela hlasnejšie a ľudia dostávali rýchle farbu i žiarivejší lesk očí, lebo sa dalo voľnejšie dýchať. Dievky doniesli v sukniach čerstvé povetrie a teraz, keď sa roztancovali, trúsili ho husto vôkol.

Harmonika vrešťala. Jej hlas vystupoval isto nad všetky ostatné hlasy a zvuky. Jačal ani divá riava. Spieval v ušiach a poskakoval v krvi. Rozputnával veselosť tých, čo boli v kole. Chasníci ho náruživo vydupávali nohami do dlážky. Prach sa podchvíľou zvíril, prudko stúpal a ovíjal horúce telá podľa toho, ako ho dievky sukňami rozháňali.

Zuna ožila. Prvý raz vari videla zabávať sa dedinčanov a iste sa jej to páčilo, lebo oči stále nechávala v kole. V tvári potemnievala a celá sa napĺňala nepokojom, akoby ju schytávala krútňava, ktorá sa naprostred krčmy vlnila.

— Hu, nemôžem ju nechať sedieť, — zahučal Tavo a vstával, aby si ju odviedol do kola.

— Na zdravie, bratku, — ponúkol som sa teraz sám, lebo počínalo ma smädiť a zbadal som, že mám gágor ani Kotlisko. Pil som priam z fľaše. Naši otcovia vraj píjavali z hrnčekov a nehanbili sa ani pred kráľom, ani pred bohom. Vtedy sa ešte brávali nože aj do postele, aj do krčmy a každý poriadny chlap mal aspoň sedem dier do rebier.

— Hu, prac sa z cesty, — ručal Tavo, ako sa tisol popri mne so svojou tanečnicou. Niesol si ju na bruchu, lebo mu bola primalá a priľahká. Ale to ich nemýlilo. Obaja sa dobre cítili. Zuna bola v tvári červená ako pivónia. Nespúšťala z neho oči a on si podchvíľou oblizoval pysky.

Na zdravie! Aj mne bolo dobre. Nemusel som vôbec glgať. Jednoducho otvoril som gágor a nadstavil fľašu. Krv je život, nech sa teda točí, a život je karta. Hráš! Ťahám! Pozri! Prehrávaš, tak plať! Haha, zbohom, márny svet, príď si po mňa, svätý Lucifer.

Nie, to už bolo šialenstvo. Hlava sa mi šla rozsypať. Voľakto vari do Weinholdovej krčmy kopol okovanou čižmou, lebo sa odvalila zo základov a letela naverímboha. Beda nám! Nič už nemalo pevného postavenia. Podlaha vystupovala hore, sklepenie sa porúchalo a klesalo dolu, steny sa lúčali ani karty. Sotva som sa udržal na stoličke. A najhoršie to bolo s fľašami: tancovali a krútili sa okolo mňa, musel som ich chytať ako muchy, aby neuleteli. Čo sa so mnou porobilo? Bol som ešte boží tvor? Ťažko sa to dalo tvrdiť. Ale o ostatných som už istotne vedel, že sú diabli. Darmo sa do tých čias pretvárali. Teraz som mal prezrieravejšie oči! Videl som im dobre na kožu. Boli to naozaj tie ohavy, čo mi plašili koňa. Poznal som ich po širočizných gambatých papuliach, po sršiacich okáľoch i po vresku. Tancovali tu svoj pekelný tanec, virgali zadkami, ošuchovali sa bruchami, klopkali kopytami: klop, klop, klop a revali ha-ha-ha, huo-huo-huo. Bolo ich toľko, že sa sotva spratali do krčmy. Robili kotrmelce, prichytávali sa nohami za sklepenie, viseli dolu hlavami, hompáľajúc rukami, ťahali sa navzájom za vlasy a škrtili. I Weinhold patril medzi ne. Štvornožky sa štveral po stenách, mraučal a hrbil sa ani kocúr, keď mal ísť popri mne.

Bezpochyby bol som obkľúčený peklom, kde platili iné poriadky ako medzi ľuďmi. Môj boh ma zatratil a dostal som sa do pazúrov Jeho svätosti.

— Hu, hu, hu!

To bol on. Knísal sa medzi ostatnými. V šedivožltej mútňave spomedzi stisnutých pliec, vydutých chrbtov, spletených pazúch a rúk, spomedzi býčích krkov a hláv občas sa vynorila jeho ryšavá grňa ani chlpatý púchor uhriaka z hovädzej kože. Najčastejšie motal sa okolo svetla. Niekedy roztvoril papuľu a zareval, aby pohnal do väčšieho šialenstva ostatných. V pazúroch držal Zunu. Unášal ju práve prostriedkom najväčších plameňov, mľaskal jazyčiskom a omáral ju svojím smradľavým dychom.

Mohol som si poutierať ústa, aby mi sliny nestekali na bradu.

Potom zastal a zodvihol sa uprostred krútňavy ani hora. Ostatní stíchli, obstúpili ho a spievali mu na slávu pieseň hlasnejšie, ako býva tá, čo spievajú veriaci v kostoloch na zakončenie roku, keď vzdávajú Najvyššiemu vďaku za udržiavanie, zdravie i hojnosť a prosia požehnanie pre budúce časy, lebo nevyznačovala sa zbožnosťou a pokorou, ale rúhavou pýchou a vzdorom. Mala nespútanú silu búrok, čo ničia úrodu na poli, čo rozmetávajú ľuďom prístrešie a čo trhá nebesá. Vyšľahla z tisícich hrdiel, oprela sa o múry a zatriasla nimi. Myslel som si, že nastala chvíľa, keď Weinholdova krčma sa rozsype a my budeme padať ani hrušky, lež Weinholdova krčma bola uspôsobená aj pre šialenstvá pekla. Iba sa silnejšie zatriasla a ďalej letela povetrím. Teraz v nej vládol Lucifer, nuž každý jej prášok musel sa správať jeho vôľou.

Keď dokončili spev, utvorili pod lampou kruh a žiadali svojho vládcu, aby im ukázal zajačí tanec.

On chvíľu postál, rozhliadal sa, potom prudkým pohybom vyzdvihol dovysoka tú, s ktorou tancoval, a posadil si ju na plece.

— Hua, hua, — smiala sa chasa dookola, kým ona trepotala bezmocne nohami v povetrí.

— Huhu, — zatrúbil on a podchytiac ju labami za kolená, aby sa mu nevyšmykla, začal prekladať nohy.

Hriva sa mu ježila od pýchy.

Hohó, Tavo, donedávna si bol iba obyčajným matrózom, ale teraz je z teba poriadny dvojsťažňový koráb. Musím ťa pokrstiť, aby si šťastne vplával do prístavu manželstva. Smial som sa a celkom dobromyseľne schytil som fľašu a šmaril som mu ju medzi oči.

Vtedy sa naraz všetko prepadlo do horúceho pekla. Chvíľku doznieval vzdialený šum, akoby sa niekde voda prežierala zemou, ovalil ma strmý prievan, ale nebolo tu viac ani Lucifera, ani diablov. Na prázdne stoly medzi poháre a fľaše, na opustené stoličky, dlhé lavice i dlážku lialo sa prudko biele svetlo. Ovlhnuté steny vypotili rosu. Pod povalou prebrnkávali tučné muchy. Bolo ich počuť spievať vo dvoch hlasoch. Po šialených hosťoch nebolo ani stopy. Iba naprostred krčmy pod lampou stál Tavo.

Hu, bol zriadený pod obraz boží. Vyzeral ani mäsiar, čo sa dlho prplil v bachore hoväda, a vytieral si z očú mrákoty. Krv mu vyvierala po celej šírke čela, stekala niekoľkými prúdmi po tvári, prefarbovala mu chlpy, pehy, košeľu i kabát. Chvíľu sa knísal ani strašiak v konopiach, ktorého vietor nafukuje, a škúlil na mňa. V jeho pohľade chcel sa ľadový lesk severnej hviezdy. Musel som vynaložiť veľa úsilia, aby som ho zniesol a aby som si aspoň navonok udržal pokoj, lebo prenikal mi až do srdca. Fuj, pokazil mi úplne radosť. Ale potom roztvoril papuľu, ukázal pažerák a tak sa rozrehotal, že ho akiste počula stará mater z tretieho kolena. Krv a sliny fŕkali mu z papule po všetkých stoloch.

— Hu, hu, — priblížil sa ku mne, vzal zo stola fľašu, priložil si ju k ústam a glgal ani smädný vôl. Fľaša i pálenka bola zaraz krvavá, ale on len slopal, slopal. Pil vlastnú krv. A keď cítil, že sa mu sily vrátili, šmaril fľašu do kúta, tľapol ma po pleci a vravel: — Proti svojmu bratovi nepozdvihnem ruku, nie, akože by ma to ctilo, to by som nebol Tavo. Pozri. — Siahol za pás, vytiahol odtiaľ zahrdzavenú pištoľu a položil ju predo mňa. — Stará škatuľa, ale je v nej šesť gúľ a jedna by stačila pre medveďa. Dala mi ju Zuna. Neviem, odkiaľ takú vec vypriadla. Prišla za mnou až na Pálenice a nahovárala ma, aby som ťa zabil. Musí mať niečo proti tebe. Hľaď sa s ňou vyrovnať, tak bude lepšie pre teba, a toto si vezmi, aby som inokedy neprišiel do pokušenia, hu. — Siahol som opatrne po starom verku a ohmatával jeho drsný a hrdzavý povrch. Vyvolávalo to vo mne zvláštne pocity. Akoby som sa bol dotýkal povrchu svojej duše a s hrôzou zisťoval, že sú na nej tiež hrbolce a hrubá vrstva hrdze. Premkol ma mráz a ľadový blesk ožiaril mi vedomie: Teda šesť gúľ a jedna stačí pre medveďa, to je ako šesť smrtí, ešte nevinných, bez hriechu. Čupia v medených pláštikoch pod oloveným klobúčikom a čakajú, kým ich nevypustím. Jednu pre teba, jednu pre ňu a jednu pre mňa. To budú tri a tri zostanú ešte na použitie. Nie, nie, stačí vari jedna. Bude to bez hriechu a odpustenia.

Tavo bol dobrosrdečný. Dal mi do hrsti šesť smrtí a nestaral sa, ako s nimi naložím. Slopal ďalej z fľaše svoju krv. Dobre si to zariadil. Koľko mu vytieklo z čela, práve toľko vypil. Takto nemohol stiecť z krvi, ako, povedzme, stečie vôl, keď mu roztrepú puckou črep. Zbavil sa ľahko trápenia. A keď po krátkom čase zistil uspokojený, že má život v bezpečí, roztiahol sa na dlážku a spustil hrdlom, akoby ležal hore pupkom na grúni pod Pálenicou: V Hrochotskej doline…

Mal som takto vyberanú spoločnosť: spievajúci satan, čo vlastnú krv chlepce, a šesť nevinných smrtí v hrdzavej škatuli. Načo by tu mal človek ešte boha ťahať za nohy, mrviť v prstoch pátričky a siahodlhým pokáním drieť svoje svedomie. Každý vie najlepšie sám, do ktorého chlievika patrí. Bez uvažovania vzal som pištoľu zo stola, skočil doprostred krčmy, prvú smrť som poslal do svetla, aby bolo okolo mňa tma ako pred stvorením, štyri som postavil do kútov miesto policajtov a s tou šiestou pustil som sa do tanca.

— S dovolením, pani. — Primkla sa ku mne dôverne, ovinula ma ľahkým závojom a už sme leteli: Hej, hoj, ujujú. Nebolo treba boriť sa lakťami o miesto. Celá krčma patrila nám. Nikto sa neopovážil vojsť dnu a pliesť sa nám do cesty.

— Ste rozkošná, rozkošná a vábivá, vábivá ako večnosť, ako dych večnosti. Dovoľte, aby som vás bozkal. Bude to môj prvý bozk, uisťujem vás, — bľabotal som s roztúžením, ale keď som sa nahýnal k jej chladným ústam, dostal som závrat a ona sa mi vykĺzla.

Musel som spať i v tú noc sám.

*

Ráno ma prišiel budiť Weinhold. Bol trochu strápený. Ľutoval, že ma nemohol skôr zobudiť. Iste som tuho spal. Aká škoda! Zaiste sa ma aj dobrotivý pánboh celkom zriekol. V noci vraj voľakto podpálil erárne humná, a keďže sa ľudia báli ísť hasiť, zhoreli do knôtu.

— A Eguš, môjho Eguška ste vypustili zo stajne? — pýtal som sa, keď som novine ako-tak porozumel.

— Ach, keby sa bolo o tom vedelo, že v stajni je zatvorený kôň, nuž by sa azda niekto našiel, čo by bol vybehol hore.

Chudák Weinhold, naozaj úprimne ma ľutoval.