ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hrnčiarske výrobky vo svojich prvopočiatkoch neboly ohňovzdorné a vodu ľahko prepúšťaly. Preto ľudia snažili sa pory pozatierať a upotrebili ku tomu kliehový alebo lakový náter, ako to ešte mnohé národy v Amerike robia. Takýto náter ale nemá stálosti a najmenej vzdoruje ohňu. Značný pokrok bol, keď sa ľudia naučili natierať nádoby tuhou. Ušľachtilé grécke nádoby hlinené sú istým druhom kryjúceho čierneho firnissu opatrené, jehož chemická povaha najnovším skúmaním dokázala sa čo kremičitan sódnatý. Tento povlak ovšem proti ohňu a vode tiež nedával dosť ochrany.

Hrnčené nádoby staly sa pre všestrannú potrebu len vtedy možnými, keď ich ľudia dovedli opatriť sklovitým povlakom, ktorý glasúrou^[1] alebo gliedou, aj polevou voláme. Glasúra pozostáva z roztopných kovov a zemín, medzi nimi olovo, cín, soľ a živec v rozličných spojeniach hrajú veľkú rolu. Tieto prvky tlčením a mletím rozmrvia sa na prášok, tento rozmieša sa s vodou na kašičku, ktorá sa na vypálenú nádobu namáča. Toto deje sa tým spôsobom, že nádoba ponorí sa do pripravenej gliedy, ktorej sa následkom svojej porósnosti nassaje; alebo sa nádoba gliedou poleje; ale môže sa aj štetcom natierať. Nato vloží sa nádoba ešte raz do pece, kde mierna páľa dostačí, aby z nádoby gliedou nasiaknutej vlhkosť sa vyparila, a aby glieda na nádobe sa roztopila, ktorá po ztuhnutí ako sklo sa leskne.

Glasúry nemajú len ten účel: nádobu nepresiakavou urobiť, alebo jej nahé telo hlinené zaokryť, ale sú aj výdatnou pomôckou vo výzdobe keramiky, v čom docielilo sa skvelých výsledkov.

Hrnce a popolnice starého veku, aké z osád a pohrebíšť pohanských predkov našich vykopávame, nemajú žiadnej glasúry, tak nie sú ani hrnčené nádoby starých Grékov a Rimanov glasúrou opatrené. Rôzne glasúry boly ovšem v keramickej industrii orientu už dávno upotrebované, ale v Európe vošly vo všeobecnú známosť len na konci stredoveku. V úžitku skutočne bola glasúra u Egyptčanov, ktorí hotovili množstvo malých ozdôb z veľmi tvrdej bielej hliny a poťahovali povlakom (so sódy a kremenky) barvy tyrkysovej.

Za východište glasúrových výrobkov pre Europu nutno považovať Mesopotamiu, kde už 1000 rokov pred Kristom pokrývali si tehlové steny glasúrovou vrstvou, aby chránili ich proti vplyvom povetrnosti. Od Assyrov naučili sa barevným glasúram Peršania a pestovali s veľkým výsledkom ďalej.

Najhlavnejšie glasúry sú: soľná, olovená (na obyčajných nádobách ale aj na fayence), cínová (na fayence) a živcová (špecifičný povlak na porcelláne).

Všetky glasúry v podstate svojej pozostávajú zo skiel, ktoré sa v teple topia, s hlinenou hmotou, na ktorej spočívajú, sa spájajú, túto naproti tekutinám a plynom robia neprenikavou a zároveň celému predmetu vrstvou svojou lesk udeľujú.

Soľná glasúra tvorí sa z niektorých solí cestou vyparovania v rozožhavenej peci, kde usadzuje sa a obostiera tam vsadené predmety hrnčené. Upotrebúva sa na gliedenie obyčajného hrnčeného riadu a jemné anglické kameniny.

Najobyčajnejšia glasúra je olovená, pripravovaná z olova alebo z kysličníku olovnatého^[2] s prídavkami soli, nátronu, kali a menovite skla. Je priehľadná, takmer bezbarevná, tak že barva hliny vo výzore nádoby spolu pôsobí. Naproti tomu nádoba z bielej hliny leskne sa bielobou ako porcellán. Upotrebuje sa na obyčajný hrnčený riad ale aj na jemnú fayence, tiež aj na anglickú kameninu.

Keď do olovenej glasúry dajú sa obarvujúce prísady z kovových oxydov, teda možno s týmto priehľadným povlakom malebné effekty značne stupňovať. Červenkastá olovená glieda premiešaná železnou hrdzou, vyvolá na žltohlinených nádobách lesklú zlatú barvu. Červenohnedá barva nádoby zakalí na zeleno barvenú gliedu. V takom prípade, kde chcú docieliť na nádobách čistú zelenú barvu a na dostač bielej hliny nemajú, pomáhajú si tým, že opatria nádobu bielym povlakom z kriedy alebo z hliny, a len na to nanesú olovenú gliedu, ktorá potom už čistou jasnou barvou žiari. Takýto kriedový povlak, ktorý sám v sebe sa neroztápa, ale práve len za podlohu (folie) slúži, nazýva sa gréckym menom engobe (náleva). Na tento spôsob bývajú hotovené zelené kachle. Také boly menovite všetky kachľové pece nemeckej renaissancie, ktorá teraz zase do veľkej obľuby prišla. Zvláštny účinok dá sa dosiahnúť, keď nie celá plocha nádoby potiahne sa týmto bielym podkladom, ale len biele vzorky sa namaľujú; keď na to príde zelená glieda, tak táto potom na bielych miestach jasno svieti, kdežto na hnedej pôde nádoby kalnú barvu ukazuje. Takýmto veľmi jednoduchým spôsobom dekorácie dosahujú sedliacki hrnčiari v oriente skvelých účinkov.

Druhý spôsob výzdoby engobovej je, že rozriedená hlinka vylieva sa pomocou lievika na nádobu. Takto vyzdobené sú nádoby rimského a gréckeho staroveku. Dnes ale už hrnčiari vedia pomocou obarvujúcich oxydov dať hline ľubovolnú barvu. Takéto barevné nálevy dávajú nádobám veľmi pestrý výzor, kdežto predtým boly len na nepatrný počet bariev obmedzené.

Iný spôsob engoby je ten, že na nádobu ornamenty nanesú sa z miešaniny vosku a loja, nato prevedie sa náleva ku pr. v barve modrej, ktorá na vosk nechytí a tak táto partia ornamentov podrží základnú barvu nádoby. Ku predošlým nanesú sa voskom ďalšie ornamenty, ktoré zase ku pr. žltej barvy hlinkou sa polejú, chránené voskom zachovajú barvu predošlej nálevy. Takýmto spôsobom dá sa vystrojiť nádoba pekne polychrómovaná.

V stredoveku v Itálii a Francii rozšírená bola výzdoba hrnčeného náčinia známeho pod menom sgrafitti. Nádoba opatrí sa viac rozlično-barevnými nálevami jedna na druhú, do ktorých sa potom ornament viac-menej vyškrabuje, čím sa patričné vrstvy nálev odhaľujú a povstáva ornament prehĺbený. Sgrafitta sú aj v hrnčiarstve našej krajiny známe.

V 15. a 16. stor. pestovali v Itálii aj jeden ľahší druh v dekorácii keramiky. Vzali nádobu, ktorá bola od prírody biela, alebo bielou engobou opatrená, a pomaľovali ju kovovými barvami, na to poliali to všetko priehľadnou glasúrou olovenou. Pod touto obdržaly barvy žiarivý lesk, ktorý sa na pravú majoliku tak velice ponáša, že povaha jeho nedá sa ľahko rozpoznať. Je to tovar, ktorý v Itálii nazvali polomajolikou (mezza majolica). Pri tomto spôsobe výzdoby je tá výhoda, že maliar môže ľahko opraviť si kresbu, lebo, keď sa mu niečo nepodarí, odstráni na tom mieste kriedovú vrstvu, novou nahradí a kresbu tam znova namaľuje. Podobné pokračovanie je pri pravej majolike takrečeno nemožné.

Vo všetkých tu uvedených prípadoch nádoby sa len po výzdobe glieďa olovenou glasúrou a na to vypaľujú v peci. Ordinárny riad hrnčiari len raz vypaľujú, pri ktorej operácii pálenie hliny a stápanie gliedy naraz sa deje. Olovená glasúra na kuchynskom riade je nezdravá, poneváč olovo nachodiace sa v glasúre rozkladá sa pôsobením kyselín obsažených v jedlách a tieto otravuje.

Ďalší pokrok v keramike nastúpil, keď vynalezená bola glasúra cínová, známa pod menom email, ktorá jednotlivým národom orientu už známa bola, ale v Europe upotrebovali ju len arabskí hrnčiari v X. stor., a síce na ostrove Majorka, v nachodivších sa tam hrčiarskych fabrikách. Od dávnych čias upotrebovala sa už na sklo a skvosty. Cínová glasúra môže byť rozličného složenia, najobyčajnejšia je ale z olova, cínu, soli a piesku. Cín (oxyd) robí glasúru bielou nepriehľadnou a tedy črep úplne zakrýva, olovo napomáha tekutosť, soľ robí ju rovnomernou a piesok (kremičitý) sklovitou a tvrdou. Rozumie sa, cínová glieda dá sa tiež vo svojej masse obarviť istými oxydami kovovými. (Naše čierne a brnavé pece kachľové.) Umeleckého upotrebenia našly tieto barvené gliedy zvlášte v dielach presláveného sochára italského Luca della Robia, v Nemecku na takzvaných Hirschvoglových a vo Francúzsku Palissyho prácach. Jestli volí sa biela barva, tak docieli sa výzor, ktorý veľmi ponáša sa na porcellán. Poneváč všetky snahy starých hrnčiarov maly za cieľ napodobniť čínsky porcellán, nasledovne upotrebovali skoro výlučne bielu cínovú glasúru, ktorá behom storočí bola v nesmiernej rozsiahlosti produkovaná v polievaní majolikového (fayencového) tovaru.

Jestli plocha má sa ozdobiť rozlično barevnými glasúrami, nutno je ich od seba oddeliť a tak zamedziť, aby sa spolu neslialy. Toto Arabi na stenových dlaždiciach v Alhambre tak previedli, že sostavili mustru zo samých priehlbín, oddelených od seba tenkými priehradkami. Do týchto jamôk vliali glasúry rozličných bariev. Tento spôsob prevádzali už v Ninive a v Babylone a ním si Peršania i Araby velikej slávy vyzískali.

Cínová glieda používa sa na majoliku.

Glasúra živcová upotrebuje sa výlučne na porcellán, preto volá sa aj porcellánovou; pozostáva zo živca a kremeňa.

Od ostatných keramických glasúr líši sa hlavne tým, že je tej samej sústavy čo základná hmota predmetu s rozdielom, že do nej viac sklovín sa pridáva. Je nesmierne tvrdá, že oceľou poškrabať sa nedá, ťažko sa roztápa a vzdoruje chemickým účinkom i vysokej temperatúre.

Hrnčiarstvo delí sa teda ohľadom glasúr na tri hlavné skupiny: 1. jednoduchá neglasurovaná terracotta (pálená hlina), 2. glasurovaná terracotta a 3. porcellán, ktoré skupiny v historickom vývine jedna za druhou nasledovaly.

V barevnej výzdobe hlinených výrobkov sú rozličné spôsoby a prostriedky, z ktorých niektoré už tu uvedené boly. Barvy sú dvojeho druhu: 1. také, ktoré vpaľujú sa naraz s glasúrou a teda znesú prudký oheň, bez toho, že by sa zmenily, a volajú sa prudko ohňové barvy (Scharffeuerfarben). Týchto bariev je veľmi obmedzený počet. Väčšina bariev je takých, ktoré silnú páľu bez zmeny neznesú, preto nanášajú sa na vypálenú glasúru, t. j. na úplne hotový predmet a vpaľujú sa zvlášť pod olovenou glasúrou v mufflách, od čoho volajú sa barvami mufflovými (Muffelfarben). Pri maľbe porcellánu nakladajú sa barvy prvého druhu pod glasúru, z pod ktorej po vypálení jasne presvitajú a nádoba hladká zostáva, kdežto pri barvách mufflových sedia na povrchu vypuklo a ľahko sa ošúchajú.

Mimo tohoto spôsobu maľby, kde barvy nanášajú sa štetcom, jesto viac spôsobov, kde mechanickou cestou (tlačou) kresby alebo celé maľby na nádoby sa prenášajú. Tento druh výzdoby upotrebuje sa na náčinie lacnejšej kvality, lebo práca je ďaleko drahšia.

Ku zvýšeniu effektu nakladajú sa na glasúru aj rozličné kovy, menovite zlato, striebro a platina v rozpustenom stave a zvlášte sa vpaľujú, následkom čoho nádoba taká pôsobí metalloskvúcim i prekrásno perleťovým leskom (Metall-Lüster).