ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Podoba nádob a iných výrobkov z hliny bola u všetkých národov zprvopočiatku nemotorná a neumelecká, len čisto životným potrebám vyhovujúca. S vývinom vzdelanosti javily sa vkusnejšie, ušľachtilejšie tvary. Forma nádob u každého národa v starom veku vykazuje väčšie-menšie odchýlky. Tieto javia sa na dutine brušnej, na hrdle, tak aj na ušiach (držadlách,) na ich umiestnení a polohe, a konečne na podstavci (nôžke, dne); hrdlo, uši a podstavec často aj chybia. Forma javí sa ďalej na rozmeroch a na pomeroch (proportii) jednej čiastky k druhej. Dľa týchto rozličných známok roztriedujú archäologovia starožitné nádoby na rozličné „typy“.

V Egypte v staršej dobe dávali nádobám formu oválnu, ku nejž zaiste našli vzor na pštrosovom vajci. Pozdejšie vystupujú vlivom Asie nádoby okrúhlej formy dyňovej. Najstaršej epoche patriace nádoby assyrských hrnčiarov sú tiež nemotornej formy i bez všetkej umeleckej výzdoby. Ale v Assyrii ani pozdejšie hrnčiarstvo v hotovení hlinených nádob nevyniklo, poneváč v tomto despotickom štáte boháča obľubovali výlučne nádoby z kovov, hlinené ale boly odkázané len na chudobnú triedu, ktorá nádoby svoje nehotovila na luxus, ale len pre svoju potrebu.

Četnejšie, rozmanitejšie i krajšie sú výrobky Feničanov. No najušľachtilejších a nesmierne rozmanitých foriem sú nádoby (menovite vásy) grécke, tak že etrursko-rimská epocha ich len málo bola v stave rozmnožiť, a stredovek i nová doba len opakovaly antické formy. Tvary tieto sú viac alebo menej duté: niekdy dutina je pravidelná, alebo postupuje s hora na dol, niekdy zase naopak; inde je parallelná, alebo aj prehĺbená, štihlá alebo stlačená. Hrdlo je kračšie, lebo dlhšie, celkom krátke i veľmi dlhé, úzke alebo široké, kolmé (cylindrovité) alebo k otvoru sa úžiace (konické) alebo sa rozširujúce i vypuklé (konkávne) alebo cele vypuklé. Boly to nádoby rozličného určenia, a každý jednotlivý kus mal svoj názov, preto grécko-latinská nomenklatúra na označenie tohoto bohatstva foriem je veľmi rozsiahla.

Na hradištiach a osadných sídlach našich predkov vyskytujú sa črepy až na tri palce hrubé mierneho sklonu kruhovitého, čo poukazuje na nádoby obrovských rozmerov. Boly to zásobné sudy, (osudia), baňaté, až tak veľké, že celý chlap do nich ukryť sa mohol. Často nemaly podstavca, ale len okrúhle dno, preto musely stáť na jednom mieste vhrabané do zeme. Slúžily za zásobárňu potravín (obilia, ovocia, oleja, nápojov atď.), ukladali v nich vlnu, šatstvo a pod. Zo sudov čerpali obsah konvicami, črpákmi, vedierkami. Vedrami zase zo studne alebo potoka. U Grékov túto službu konaly amphory, ktoré boly rozličných rozmerov, celkom malé, ale i vo výške chlapa veľké, tedy tiež sudy.

Zprvopočiatku dával človek svojim hlineným výrobkom podobu voľnýma rukama, ale už v tejto dobe pozorujeme u rozličných národov rôzne typy v nádobách, často velice ušľachtilých foriem. Jemnosť v spracovaní i väčšia lahoda vo forme dala sa ľahšie docieliť, keď prišiel v známosť hrnčiarsky kruh. Tu vyrabatelia nádob boli už zkúsení hrnčiari, ktorí ich nerobili len pre vlastnú potrebu. S jeho príchodom hlinený priemysel všade značne postúpil vo vývine.

Nádoby na kruhu formované dajú sa od výrobkov voľných rúk veľmi ľahko rozpoznať, lebo na týchto badať stopy od prstov povtláčané, kdežto na kruhu vytvorená nádoba prezradzuje rovnobežné čmáry vôkol nádoby, ktorá je ináč zdnuká i zvonku hladká.

Kedy a kde vynajdený bol hrnčiarsky kruh, nedá sa určiť. Jeho pôvod siaha do najvčasnejšej doby ľudskej kultúry, lenže v niektorých krajinách stal sa len neskoršie známym, kdežto inde už dávno bol v úžitku. Bol to prvý nástroj v hrnčiarstve, za nimž nasledovaly potom skoro aj iné pomôcky. Ako vysvitá z egyptských nástenných vyobrazení na starých hrobkách Beni-Hassanu, bol tam hrnčiarsky kruh už známy, ale manipulácia bola s nim iná, ako u nás, lebo tam hrnčiar nepohyboval ho nohama, ale rukama. V takzvaných „Mastaba“, hrobkách najstaršej dynastie, v Memphis nalezené nádoby hlinené, sú všetko v pravidelných formách na kruhu točené a pečlive vypálené. Pozostatky assyrských hrnčiarov sú už tiež na kruhu prevedené. Aj u Grékov a v Malej Asii znalosť hrnčiarskeho kruhu padá do veľmi včasnej doby; už Homér spomína ho, ako dávno známu vec; a nádoby, ktoré Schliemann v Troji našiel a ktoré ešte ďaleko do predhomérovských časov siahajú, sú tiež väčšinou formované na kruhu. V strednej Europe ujal sa dosť neskoro, za doby laténskej. Avšak tu i potom dlho ešte v obľube zostaly hlinené nádoby voľnou rukou formované a na nich dlho ešte zachoval sa vkus z časov predošlých.

Poneváč dnes nenie ešte určite známo, ktoré a aké národy v starom, alebo až v predhistorickom veku, rozličné territoria našej zeme obývali, snažia sa to archäologovia pomocou vyhrabaných zo zeme nálezov aspoň priblížene označiť, v čom formy, „typy“, nádob hlinených im veľkú službu preukazujú. S bádaním a určovaním slovanského typu zabýva sa najnovšie dr. Ľub. Niederle v Prahe.

Novším vynálezom je formovanie hlinených predmetov pomocou tlaku, (prasu), v dutých formách. Konečne moderná doba vyhotovuje v gypsových formách liate nádoby.