ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Z lona zeme našej odokrývame popri nástrojoch z dreva, kosti a kamenia, ktoré človek, neznajúc ešte kovov, v praveku (v dobe neolitickej) používal, vo veľkom množstve hrnčené črepy, čo je dôkazom, že ľudstvo už v barbarskom stave svojom hotovilo si nádoby z hliny a iných zemín.

Hlina povstáva zvetraním istých minerálov, hlavne živca, na prášok kremičitan hlinitý (kieselsaure Thonerde), ktorý „bielou hlinou“ (kaolin) voláme. Keď zvetralinu živcovú dážď a voda na iné miesta odnesie a ju so zvetralinami a rumami iných nerastov a ústrojnín smieša, povstávajú rozličné druhy hliny. Od toho, s čím je ktorá hlina slúčená (smiešaná, znečistená) závisia aj jej chemické a fysické vlastnosti; dľa týchto nachádza aj svojho upotrebenia v priemysle, menovite hrnčiarskom.

Hlina je materiál, z ktoréko ľahko dajú sa sformovať predmety potrebné ku živobytiu človeka, a objavuje sa na površí zemskom v takom množstve, že mimovoľne ponúka sa ku priemyseľnému spracovaniu. Preto hlina slúžila prvotnému človeku aj za hlavnú pomôcku v jeho kultúrnom snažení. Z hliny vytvoril si nádobu, ktorou vodu čerpal, aby uhasil smäd, nádobu v ktorej varil si pokrmy; z hliny hotovil si rozličné nástroje i staval príbytok svoj.

Už v starom veku bola hlina najvzácnejším materiálom v domácej potrebe, v obchode, v staviteľstve i vo výzdobe svätín. Zo žiadneho odvetvia industrie a umenia antických predkov našich nezachovalo sa toľko predmetov, ako práve hlinených, lebo vypálená hlina je materiál, ktorý pretrvá všetky iné látky; k tomu črep súc sám v sebe bezcenná vec, nedráždil lakomosť, preto predmetov takýchto zbudlo hojnosť, a pre nás má dnes každý čriepok svoju dôležitosť. Starí naši hotovili si z hliny riad k potrebe kuchynskej, obrovské nádoby (sudy), v ktorých zásobili sa potravinami, nádoby na uschovanie v zemi posvätného popola po zomrelých svojich (popolnice), nádoby, v nichž podávali obete bohom svojim (urny); i formovali si rozličné nástroje (závažia, presleny a pod.) ozdoby a hračky i bôžikov a bohov svojich: formovali vôbec počnúc od jednoduchej tehly až po vypuklé obrazy a sochy vysoko umeleckej ceny.

Hotovenie hlinených nádob nie je nejakým špeciálnym vynálezom daktorého národa, ale vzniklo u jedného každého samosebou, len hmotná jakovosť, forma, ozdoba a prevedenie sú si rozdielne a súvisia často s prirodzeným nadaním a výškou kultúry patričného národa.

Na niektorých miestach našej zeme množstvo a dobrota hliny vyvolaly popri umeleckom talente národa veliký rozvoj hrnčiarskeho priemyslu, ktorý dospel ku vysokej dokonalosti umeleckej. V Mesopotamii v nadbytku nachodiaca sa hlina vedľa k obrovským stavbám Ninive a Babylonu. V relikviach dávno zaniknuvších národov vynikajú zvlášte produkty hlinenej industrie. Ku pr. po Assyroch objavily sa tabulky z hliny, na ktoré klinovým písmom vyryté výklady dávajú vzácny materiál k objasneniu historie. V Egypte vynašli tehlové stavby, jichž vek odhadujú na 12.000 rokov.

Všetky z hliny hotovené predmety zahrňujeme pod menom keramika, dľa starogréckeho slova keramos = roh, lebo pred vynajdením hlinených nádob užívali rohy za nádoby k pitiu. Preto pozdejšie znamenalo slovo „keramos“ hlinu, t. j. materiál, z ktorého sa hrnčené nádoby robia. Dnes na celom vzdelanom svete pod slovom „keramika“ rozumie sa kollektívne označenie všetkých odvetví hlinenej industrie.

Človek prvé nádoby zaiste umiesil si voľnýma rukama bez všetkých nástrojov z hliny, a síce takej, akú kde v prírode hotovú ležať našiel. Z počiatku umiesenú nádobu sušil len na slnci, ale skoro prišiel na to, že hlina vypálením dostáva velikej pevnoty. Postupom času začal k vôli pevnote a barve i k vôli forme, primiesovať hline rozličné prísady (substancie), tak: piesok, tuhu, vápno i slamu. Substancie sú na prospech hline hrnčiarskej; naproti tomu nachodia sa v hline také telesá, ktoré sú jej na veľkú ujmu a musia byť z nej odstránené, čo deje sa rozličným mechanickým preciedzaním. Preto s pokrokom hrnčiarstva hlinu čistili a pridávali jej cieľom tvrdosti vápno, živec, železo, gyps, kriedu atď.