ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Predhistorický človek robil prvé pokusy výtvarného umenia na svojich hlinených výrobkoch. Na týchto teda možno sledovať postupný vývin ornamentálnej výzdoby. Avšak tento dial sa tak pomaly, že umenie formové dlho dominovalo nad ornamentálnym. Sú ovšem isté nádoby, pri ktorých pre ich účel viacej padá na váhu forma ako výzdoba (osudie, kuchyňský riad), avšak pri väčšine nádob ukazuje sa snaha po ornamentálnej výzdobe.

Najstaršie nádoby predhistorické sú bez všetkej okrasy. Prvé počiatky boly celkom primitívne, vtláčané prsty a nechty, punkty a čiarky vškrabované ostrým alebo tupým nástrojom, vráže okolo nádob a to priame, krokvité (cikcak) alebo vlnité (vlnice, vlnovky), pozdejšie už mreže, šachovnice, trojhrany, kríže, hviezdy, kruhy, kolesá, spirály, ružice (rosetty), konečne geometrické, rastlinné komposície a zvieracie i ľudské figúry. Zdobili ale aj plastickými prílepkami: pupčeky i jamky, čiary a krúžky a mnohé z hore uvedených motívov. Okrasy dávaly sa hlavne na vydutinu nádob a menej na hrdlo, často ale ozdobili aj vnútrok nádoby. Nádoby z pozdejšej doby nosia na dne vytláčané vypuklé znaky hrnčiarske.

Pokrok v keramike starovekej nastúpil, jakmile naučil sa človek maľovať barvami. Z počiatku vyplňoval len vyryté ryhy, žliabky vápnom alebo hlinkou, pozdejšie ale začal už aj samostatne barvami narábať. V Europe na úsvite doby kovovej nachodia sa na hradištiach i v hroboch pomaľované nádoby, takže v čas rozkvetu doby hallštattskej majú maľované nádoby už dosť umelecký výzor. Z bariev najviac vynikajú čierna, brnavá a biela. Maľovanie dialo sa nanášaním bariev, bez toho, že by ich vpaľovali. Na ten spôsob maľovali aj starí Gréci barvami čiernou, červenou a bielou.

Človeku prirodzená je snaha a potreba okrášliť seba a svoje okolie. Tento úkaz javí sa u všetkých národov zeme. Vývin výzdoby stúpa s pokrokom kultúry, a ako táto nie všade stejne a razom sa rozvíjala, niekde prv, inde ďaleko neskoršie, tak i ornamentika u istých národov pred vekami dosiahla už vysoký stupeň dokonalosti u niektorých ešte len teraz sa rozvíja, a u mnohých nachodí sa ešte len v prvom stadiume.

V Egypte zavčasu rozvila sa kultúra (pod faraonami 1461 — 1393 pr. Kr.) a dávno vykvitla i zakvitla tam ornamentika. U Egyptčanov dekoratívne elementy na keramike boly figurálne a rastlinové, menovite lotus papyrus a palma, ktoré vrývali do nádob a tak povstalé vráže čiernou barvou vypĺňali; preto tu o maľbe hovoriť nemožno. V starom Egypte mala výzdoba hlavne mysticko-symbolický účel, a slúžila viacej náboženskému kultu ako pôžitkom zraku. Symbolistika bola vôbec v oriente bežná, menovite charakteristická je ona pre Egypt, kde mystické znaky boly viacej písmom ako ornamentom.

Rozličné mystické symboly prichádzajú v celom vývoji ľudstva a boly užívané aj vo výzdobe Slavianov, kde ale ľud, ačkoľvek ich ešte aj dnes značí, významu ich nezná.^[3] Dr. Wankel sostavil a rozlúštil ich celú radu, aké často prichodia medzi starými i novými ornamentami slavianskymi.^[4]

V Assyrii vysoko vyvinutá bola (721 — 606 pr. Kr.) výzdoba na dlaždiciach z hliny, ktorými svoje svätiny a paláce krášlili. Dedictvo Assyrov nastúpili Peršania, ktorí umenie toto s veľkým výsledkom ďalej prevádzali.

Barvy a mustry na týchto perských dlaždiciach patria ku tým najkrajším výkonom svojho druhu. Ornamenty na nich sú prísne stylisované a pestro kolorované: prepletané stuhy, geometrické komposície, lístie a kvetiny i shodujú sa úplne s tými, ktoré vídavame na tkaných kobercoch perských. Nie menej výtečné sú nádoby, ktoré barevno emailované a prekrásne ornamentované slúžily Europejcom za vzory. Umenie Peršanov osvojili si Arabi a behom stredoveku rozšírili na ostrovy Stredozemného mora až do Špánie. Vplyv, aký tieto pestrobarevné dlaždice na moderný vkus vyvinuly, je nesmierne veľký. Väčšina stenových obkladov, ktoré v Europe, menovite v Anglii a Francii, hotovia (mosaiková industria), i veľká časť moderných vzoriek na tapety a koberce (tepichy), sú prevzaté z perských dláždic.

V gréckom hrnčiarstve je vplyv asijského umenia veľmi značný a hralo ono veľkú úlohu v starom veku. Avšak pozdejšie zavládol sloh domáci a vo vásovej výzdobe hellénskej prevzaly hlavný zástoj veľmi správne kreslené ľudské i živočíšne figúry popri klassických ornamentoch čisto gréckeho štýlu.

Najhlbšie do minulosti človečenstva siaha kultúra a teda aj dekoratívne umenie v Indii a v Číne. Posledná charakteristická je svojou neviazanou fantásiou. Dekoračný sloh Číňanov je vôbec neobmedzená ľubovôľa v prehadzovaní tých najrozmanitejších foriem. Vo výzdobe Číňania verne napodobňujú prírodu, ale pre štylisovaný ornament smyslu nemajú. Avšak v tejto strakatine neštylisovaných motívov panuje veliká jemnosť a cit v kresbe, zvučný súlad v barvitosti (kolorite) a veľká zbehlosť a čistota v technickom prevedení. Tieto vlastnosti dekorácie pôsobia na čínskom porcelláne veľmi pôvabne. V takomto stadiume nachodilo sa čínske výzdobníctvo už pred vekami a s malým pokrokom nachodí sa v ňom aj dnes. Z časného vývoja čínsko-japonského umenia čerpali všetky národy Asie, a konečne holdovala mu aj Europa a holduje mu menovite dnes, kde ho vychytila secessionistická snaha najmodernejšieho umenia.

V prähistorii severnej a strednej Europy tvary nádob často prezradzujú jemný cit pre formu, kdežto ich výzdoba obmedzovala sa na celkom elementárne počiatky. Sú to tie samé ozdoby, ktoré pozorujeme na keramických výrobkoch aj iných nekultúrnych národov všetkých dielov sveta v prítomnom i minulom čase.

Táto obmedzenosť, stereotypnosť vo výzdobe keramickej v severnej a strednej Europe dlho stagnirovala, pokým iné umenia tu už vysoko prekvitaly; lebo keď prehliadame hlinené nádoby stredoveké z XI — XV. stoletia a iné výrobky hrčiarske, musíme vyznať, že po celú tú dobu pozorovať malý pokrok, a to i čo do tvaru a ornamentu i čo do remeselného prevedenia. Príčina väzí v tom, že hrnčiari, neznajúc ešte glasúry, len rozmanitými hlinkami barevnými natierali svoje výrobky. Následkom nespôsobnosti materiálu hrnčiari nemohli vyhoveť požiadavkám časovým, a ich tovar zostával odkázaný na najnutnejšiu potrebu. Jakmile ale v Itálii došla emailová glasúra v známosť, celá stredná Europa učila sa od itálskych majstrov a v hrnčiarstve nastal náhly obrat k rozkvetu.

Arabskí a italski majolikári docielili s maľbou v súvise s barevnými glasúrami veľkých effektov a v lesku a v harmonii bariev prevádzali celé bravúry, nie menej i s vypuklou výzdobou (reliéfnou plastikou).