ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Arabskí hrnčiari založili fabriky aj na Balearských ostrovoch hlavne na ostrove Majorka, podľa nehož arabská fayence dostala meno majolika. Jedna taká spomína sa r. 1442. Odtiaľto menovite v XV. storočí v značnom množstve vyvážaná bola majolika do Itálie. Taliani skoro priučili sa fabrikácii majoliky a doviedli to tak ďaleko, že už v XVI. stor. stála italská majolika, čo do malebnosti dekorácie, na najvyššom stupni. V meste Faenca stály prvé italské fabriky a tak povstal z pomenovania „faenský tovar“ aj rovnak platný názov pre majoliku fayence (čítaj fajans)^[5].

Majolika líši sa viacerými vlastnosťami od obyčajného hrnčiarskeho tovaru. Tento záleží z dosť ordinárnej hliny, ktorá po vypálení nie je dosť pevná a značne porósna, obyčajne len raz sa vypaľuje a zároveň aj gliedi; kdežto majolike venuje sa väčšej pozornosti i čo do glasúry, a ona ďaleko prevyšuje obyčajné hrnčené náčinie i svojou vnútornou kvalitou i krajšou zovňajšou výzdobou. Hliny, ktoré sa k výzdobe majolikovej berú, bývajú ale tiež rozličnej kvality, tak aj glasúry, podľa toho aj v majolike býva väčší menší rozdiel v tovare.

Hlina obarvuje sa sama sebou pri vypaľovaní, a síce dľa toho, aký bol jej vnútorný obsah na žlto, až do ruda, alebo do šeda až celkom biela. Ačkoľvek táto barvitosť nemá pri majolike žiadneho vplyvu na zovňajší výzor predmetu, lebo telo pokrýva nepriehľadná glasúra cínová, predsa dľa jemnosti hliny rozoznávajú sa dva druhy: fayence obecná, (ordinárna) a fayence jemná alebo biela.

Massa, ktorá ku výrobe jemnej fayence sa upotrebuje, sostavuje sa z dobre šlamovanej hliny, vápna a kremeňa. Menovite glasúra musí byť veľmi pečlive pripravovaná a predmety sa ňou buďto polievajú, alebo do nej namáčajú; nato odložia sa cieľom usušenia. Teda cínová glasúra nepáli sa na nádobe hneď za vlhka, ako sa to deje s gliedou olovenou. Cínová glieda spočíva na nádobe ako suchá kriedová vrstva. Aby pri sušení gliedová hmota sa nesprášila, pridáva sa jej niečo smoly, medu alebo dextrinu. Najbežnejšia glasúra je biela. Bielosť a kryjúca vlastnosť glasúry tejto závisí od množstva namiešaného cínu, čo však má tiež svoje nesnádze, lebo primoc cínu obťažuje roztopčivosť glasúry, ktorá sa potom odlupuje, z príčiny tej, že s podkladom svojim sa nesliala.

Barevné glasúry sostavujú sa tak, že sa do bielej pridá ešte nejaký kovový oxyd. Na glasúrovu pôdu maľuje sa kovovými barvami (t. j. barevnými glasúrami), ktoré ona rýchlo vssaje, tak že barvy nezostávajú sedeť na povrchu, ale gliedovú hmotu preniknú. Keď potom nádoba vsadí sa do rozpálenej pece a povlak dostane sa do sklovitého toku, teda naložená barva presiakne gliedu v celej jej hrúbke a následkom toho dostane sytý lesk. Maľovanie na túto glasúru je obťažené tým, že korrigovanie je s najväčším nebezpečím spojené. Tu maliar musí práve tak, ako pri maľbe na fresco, štetcom ľahko, široko a škicovito narábať. Pri miešaní a vyobrazení glasúry musí sa ohľad brať ešte na jedneho dôležitého faktora, totiž na rozťažitosť oboch ingrediencií nádoby. Pri vypaľovaní sťahuje sa ako hlinená hmota (teleso nádoby), tak aj glasúra. Aby toto pri oboch dialo sa rovnomerne, musí byť glasúra k tomu prispôsobená, lebo ináč nádoba pokryje sa jemnými, ako pavučina, puklinami, čo je ináč pri majolike viac-menej bežný zjav.

Za pôvodcu vlastnej majoliky italskej, t. j. za takého, ktorý prvý na to prišiel, ako Arabi, email cínovú si pripravujú a upotrebujú na zaokrytie červenej hliny, považuje sa Luca della Robia (nar. vo Florencii r. 1400, zomrel tamže r. 1481). V rodine jeho bola email dlho tajomstvom.

V dorábaní majoliky povstali zanedlho v Itálii veľkí umelci, ktorí tamejšie fabriky preslávili. Také boly fabriky vo Faence, v Toskáne, kde fabrika v Caffaggiolo stála na čele ostatným fabrikám a existovala ešte do počiatku XVII. stor. V meste Pesaro r. 1462 založená fabrika hotovila ešte v XVIII. stor. majoliku, taktiež do XVIII. stor. vytrvala fabrika v Castel-Durante. Najvynikajúcejšie a v umeleckom ohľade najvýznamnejšie výrobky italskej keramiky XVI. stor. pochádzajú z rodiska Rafaelovho, z mesta Urbino, kde pôsobili znamenití majstri, ako Guido Durantino, Francesco Xanto Avelli da Robigo, Oracio Fontana. Významné boly fabriky v Gubio, kde pracoval chýrečný majster Georgio Andreolli, ďalej v Mantue, Ferrare, Florencii, Benátkach, Neapoli. Počet ostatných fabrík, ktoré s prospechom majoliku produkovaly, je nesmierne veľký, a massa tovaru, ktorý z nich v XVI. — XVIII. storočí vyšiel, musí byť ohromná.

Italská majolika pre svoju krehkosť nie je veľmi súca k praktickej potrebe, ale mala dekoračný účel, v čom svojho času veľký luxus sa vyvinul. Preto italská majolika mala zázračný odbyt, ako doma, tak v zahraničí; objednávali mešťania, boháči, aristokracia, ale aj panovníci, ba slávnych umelcov v majolike povolávali na kráľovské dvory, aby tam pre umenia milovné kniežatá pracovali. Z týchto umeleckých diel ovšem behom storočí mnoho sa roztrepalo, a po zjavení sa porcellánu bola majolika z príbytkov vytískaná, vzdor tomu ale počet predmetov, ktoré nachodia sa po europejských museách číta mnohé tisíce, z nichž zaiste vo Francii, Anglii a Nemecku viacej sa dnes nachodí, ako v samej Itálii.

Koncom XVI. stor. začala fabrikácia majoliky v Itálii klesať, fabriky pomaly zanikaly, a ktoré i sotrvaly, ich výrobky nevyrovnaly sa fabrikátom označenej periody.

Fabrikácia majoliky ujala sa skoro aj v iných krajinách, zpočiatku pod vedením italských umelcov, ale skoro priučili sa aj domáci majstri tajnosťam vyrábať cínovú glasúru a rôzne barvy. Vo Francii pôsobily slávne dielne s výtečnými silami: Lyon, Oyron, Nevers, Moustier, Strassburg, so svojimi umelcami Claude Gouffier a Bernard Palissy. Francúzska industria majoliková (pre ktorú tam názvu fayence užívali) dosiahla svoju výšku pod maliarom Guillebautom v Rouenu, okolo r. 1730.

V Nizozemsku vynikly fabriky v Delfte, kde ich okolo r. 1700 stálo 43.

V Nemecku tiež silne vyvinula sa keramická industria a mnohé mestá pretekaly sa jedno pred druhým. Vynikly Nürnberg, Regensburg, Siegburg, Grenzhausen; v Rakúsku Salzburg, kde pracoval od r. 1736 maliar Michal Moser z Dol. Rakús, jehož diela majú moc podobného so slovenskou majolikou. V Uhorsku viacerím väčším-menším fabrikám stála na čele kr. továrňa v Holiči; popri týchto pracovalo množstvo remeselníckych dielní majolikových menovite v krajoch západného Slovenska.