ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I

Na širokých vlnách oceána kolísal sa nemecký parník, plaviaci sa z Hamburgu do Nového-Yorku.

Už bol štyri dni na ceste a od dvoch dní bral sa okolo zelených brehov Irska i dostal sa na široké more. S paluby, kam oko dozrelo, bolo vídať len zelenú a šedivú pláň, rozoranú na brázdy a záhony, rozkolísanú zťažka, miestami spenenú, v diaľke vždy temnejšiu a slievajúcu sa s obzorom, pokrytým bielymi chmárami.

Lesk týchto chmár padal miestami i na vodu a na tom perlovom podklade odrážal sa výrazne čierny kadlub lode. Kadlub, obrátený zobákom ku západu, tu vzpínal sa namáhave na vlny, tu zase klesal do hlbiny, ako by tonul; časom miznul s očí, časom vynesený na chrbte balvánu vynoril sa tak, že až dno bolo mu vídať a ponáhľal sa napred. Vlna válila sa k nemu a on k vlne — a roztínal ju prsami. Za ním, akoby obrovský had, vinul sa biely pás spenenej vody; dakoľko morských vtákov letelo za kormidlom, robiac v povetrí kotrmelce a kvíliac, ako poľské čajky.

Vietor bol dobrý; parník plával polovičnou parou a hneď aj rozopäl plachty. Počasie bolo čo ďalej priaznivejšie. Miestami medzi potrhanými chmárami bolo vídať kusy blankytu nebeského, meniace podobu svoju ustavične. Od tej chvíle, ako opustila prístav hamburgský, počasie bolo vetrné, ale bez búrky; vietor dul proti západu, avšak chvíľami ustával: vtedy plachty klesly lopotom, aby o chvíľu naduly sa zase, ako labutia hruď. Námorníci, odení v tenké priliehajúce kabátky, ťahali lano dolnej reji veľkého stožiaru a kričiac žalostne: „Ho-ho-ho!“ shýbali sa a narovnávali v takte spevu a ich výkriky miešaly sa s hvizdom píšťaliek dôstojníckych a prudkým vydychovaním komína, vyhadzujúceho prerývané klbká alebo čierneho dymu.

Koristiac z pekného počasia cestujúci vyhrnuli sa na palubu. Na zadnej čiastke lode vídať bolo čierne svrchníky a klobúky cestujúcich v prvej triede; na predku pestrila sa rôznofarebná chasa vysťahovalcov, bývajúcich pod palubou. Niektorí z nich sedeli na laviciach, fajčiac z krátkych fajek, iní sa uložili, iní zase opierajúc sa o zábradlie, dívali sa do vody.

Bolo aj dakoľko žien z deťmi na rukách a s plechovými nádobami, priviazanými okolo pásu; dakoľko mladých ľudí prechádzalo sa od končiara až po pomostie, chytajúc s ťažkosťou rovnováhu a potácajúc sa v každej chvíli; tí spievali: „Wo ist des Deutschen Vaterland!?“ a možno mysleli si pritom, že toho Vaterlandu nikdy viacej neuvidia. Ale zato veselosť neschádzala im s tváre. — Medzi všetkými dvaja boli najsmutnejší a ako by od ostatných odlúčení: starý muž a mladá dievčina. Oba, nerozumejúc nemecky, boli úplne osamotení a medzi cudzími. Kto to boli? každý z nás uhádne na prvý pohľad: — poľskí sedliaci.

Sedliak nazýval sa Vavro Toporek a dievčina, Mariša, bola jeho dcéra. Šli do Ameriky a pred chvíľou prvý ráz osmelili sa výnsť na palubu. Na zbiednených chorobou tvárach vyobrazoval sa strach a spolu i zadivenie. Naľakanými očami pozerali na spolucestujúcich, na námorníkov, na koráb, na komín mohutne vydychujúci, i na hrozivé vlny, pritiskujúce hrivu peny až k obrube lode. Nehovorili spolu ničoho, lebo sa neodvážili. Vavro držal sa jednou rukou zábradlia, druhou za rohatú čiapku, aby mu ju neuchytil vietor a Mariša držala sa otecka, a kedykoľvek loď nachýlila sa mocnejšie, vždy pritúlila sa k nemu silnejšie, vykrikujúc ticho zo strachu. Po chvíli starý prerušil mlčanie:

— Mariša!

— A čo?

— Vidíš?

— Vidím.

— A divíš sa?

— Divím sa.

Ale ešte väčšmi bála sa, ako divila, a starý Toporek tiež. Na šťastie vlnobitie sa umenšilo, vietor prestával a chmárami predieralo sa slnce. Keď videli „ľúbežné slnko“, uľahčilo sa im na srdci, lebo si pomysleli, že je „ono práve také, ako v Lipincach“. Akosi všetko bolo im nové a neznáme, len ten slnečný kruh, rozveseľujúci a plný lúčov zdal sa im akoby dávnym priateľom a pestúnom.

Medzitým more vždy viac a viac sa urovnávalo; po krátkom čase plachty klesly, s vysokého námostia rozliehala sa píšťalka kapitánova a plavci dali sa do uväzovania. Pohľad na tých ľudí, visiacich akoby v povetrí nad priepasťou, poznove prenikol zadivením Toporku i Marišu.

— Naši chlapci by sa na to neodvážili — riekol starý.

— Keď sú to Nemci vstave, aj Jaško by to utrafil — odpovedala Mariša.

— Ktorý Jaško? — Sobkov?

— Kde by Sobkov! Ja hovorím Smolák, kočiš.

— Šikovný je, ale ty si ho vybi z hlavy. Ani jemu nič do teba, ani tebe do neho. Ty ideš, aby si sa stala paňou, a on ako bol kočišom, tak aj ním ostane.

— Však on má tiež gazdovstvo.

— Má — v Lipincach.

Mariša neodpovedala len si pomyslela, že čo je komu súdené, to ho neminie a vzdychla túžobne. Medzitým plachty boly už priviazané a krútka začala tak silne búriť vodou, že sa až celá loď chvela od pohybov. Ale kolísanie prestávalo temer úplne. V dialke voda zdala sa byť cele hladkou a blankytnou. Vždy nové a nové postavy vychádzaly zpod palubia: robotníci, nemeckí sedliaci, pouliční darmošľapovia z rôznych miest prímorských, ktorí sobrali sa do Ameriky hľadať šťastie a nie prácu; stisk nastal na námostí a preto Vavro a Mariša, aby neboli nikomu v ceste, sadli si na kotúč lín v samom kúte pri zobáku lode.

— Otecko, či pôjdeme ešte dlho po vode? — pýtala sa Mariša.

— Či ja viem? Kohokoľvek by si sa pýtala, nikto ti neodpovie.

— A akože sa budeme v Amerike shovárať?

— A či nepovedali, že sú tam nášho národa celé mrákavy?

— Otecko!

— Čo je?

— Videť tu mnoho divného, veľmi mnoho, ale zato bolo v Lipincach lepšie.

— Len by si neblúznila po daromnici!

Ale po divili predsa dodal Vavro, ako by hovoril k sebe:

— Vôľa Božia!…

Oči dievčaťa zalialy sa slzami a potom obidvaja začali rozmýšľať o Lipincach. Vavro Toporek rozmýšľal, prečo vlastne ide do Ameriky a ako sa stalo, že ide.

Ako sa stalo? Nuž, pred pol rokom v lete zajali mu kravu v ďateline. Gazda, čo mu ju zajal, chcel tri ruble za škodu, Vavro nechcel dať. Šli do súdu. Vec sa preťahovala. Oškodený gazda žiadal už nielen škodu, ale aj za vydržiavanie kravy, a útraty rástly každým dňom. Vavro sa zdráhal, bolo mu žiaľ peňazí! Na pravotu samú vydal už nie málo, a záležitosť sa len ťahala a ťahala. Útraty neprestajne rástly. Konečne Vavro prehral. Za kravu bolo treba už Boh vie koľko zaplatiť; a poneváč nemal čím platiť, pojali nm koňa a jeho pre sprotivenie sa odsúdili do žalára.

Toporek svíjal sa sťa had, lebo práve nastávala žatva a preto i ruky i záprah boly potrebné do práce. Opozdil sa so svážaním a nastaly dažde; zbožie porástlo mu v snopoch; pomyslel si tedy, že pre nepatrnú škodu v ďateline príde na mizinu, že utratil už toľko peňazí, čiastku inventáru i celoročnú žeň a že na prednovie príde mu i s dievčaťom zem hrýzť, alebo ísť po žobraní.

A poneváč predtým bol gazdom zámožným a dobre sa mu viedlo, zmocnila sa ho razom strašná zúfalosť a počal piť. V krčme poznal sa s Nemcom, ktorý po dedinách len tak naoko ľan kupoval, v skutočnosti avšak vábil ľudí za more. Nemec rozprával mu divy a zázraky o Amerike. Zeme sľuboval mu zdarma toľko, koľko jej nebolo ani v celých Lipincach i s lesom i s lúkami, že sa gazdovi až oči usmievaly. Veril i neveril; ale Nemcovi prízvukoval žid, árendátor, tvrdiac, že tam vláda dá každému pôdy, „koľko len môže obrobiť.“ Žid to vedel od svojho bratranca. Sám Nemec ukazoval peniaze akých nielen sedliacke, ale ani panské, oči akživ nevidely. Vábily gazdu až ho zvábily. A prečo by aj tu mal zostať? Veď za nepatrnú škodu utratil toľko, že by za to paholka mohol vydržať! Má ísť v ústrety záhube? Má vziať do ruky bakulu a spievať pred kostelom: „Svätá, nebeská, Panna anjelská“? — Z toho nebude nič. pomyslel si. Nemcovi podal ruku, do sv. Michala spredal všetko, pojal dcérku a teraz odchádza do — Ameriky.

Ale cesta nebola taká príjemná, ako sa nazdával. V Hamburku obrali ho hodne o peniaze. Na lodi cestovali v spoločnej miestnosti pod palubou. Kolísanie lode a nekonečnosť morská ohromovala ich. Nikto nemohol mu porozumeť, ani on nikomu. Hádzali nimi oboma, ako dákou vecou; spolucestujúci Nemci posmievali sa mu i Mariši.

Počas obedu, keď všetko hrnulo sa s nádobami ku kuchárovi, ktorý rozdával stravu, odstrkovali ich na konec, tak že neraz prišlo im aj hladom mrieť. Bolo mu na tej lodi zle, clivo, cudzo! Mimo ochrány Božej necítili žiadnej inej nad sebou. Pred dievčaťom pretvaroval sa veselým, dával si čiapku na krivo, kázal Mariši, aby sa divila a sám sa tiež divil všetkému, ale neveril ničomu. Chvíľami napadla ho obava, že snáď tí „pohani“ — ako nazýval spolucestujúcich — hodia ich oboch do vody, alebo rozkážu im premeniť vieru, alebo dáke písmo podpísať, ba snáď zapísať sa čertu!

Sama tá loď — plávajúca dňom i nocou v nesmiernosti morskej, chvejúca sa, hučiaca, peniaca vodu, vydychujúca, ako drak a v noci ťahajúca za sebou vrkoč ohnivých iskier — zdala sa mu byť dákousi silou podozrivou, nejasnou. — Detinské obavy, ačpráve nechcel sa k nim priznať, svieraly mu srdce: veď ten poľský gazda, odtrhnutý od otcovského hniezda, bol v skutočnosti aj dieťaťom, ktoré nevedelo si rady a oddávalo sa úplne do vôle Božej! Pritom všetkom čo videl, čo ho obtáčalo, nemohlo sa mu v hlave zmestiť: aký div tedy, že keď sedel teraz na klbku lán, klonila sa mu hlava pod bremenom ťažkej neistoty a starosti.

Povievanie morské hralo mu v ušiach a ako by opakovalo slovo „Lipince! Lipince!“ Časom aj pohvizdovalo, ako lipinecké fujarky; slnko hovorilo: „Ako sa máš, Vavro? Bolo som v Lipincach“; ale krútka búrila vodou vždy silnejšie a komín vydychoval vždy chvatnejšie, hlasitejšie, ako by dvaja zlí duchovia, ktorí vliekli ho ďalej a ďalej od Lipiniec.

A za Marišou medzitým plynuly iné myšlienky a rozpomienky a plynuly ako ten spenený chodník, alebo morské vtáky za loďou. Spomínala si, ako v jaseni, pozde večerom, nie dlho pred odchodom, šla ku studni v Lipincach po vodu. Prvé hviezdy zamihaly už na nebi a ona ťahala vedro, spievajúc: „Jaško kone napájal, Katka vodu brala“ — a bolo jej dákosi tesklivo, ako lastovičke, čo pred odletením žalostne švitorí… Potom z obru, temnoty ozvala sa zdlhavá fujara a to Jaško Smolák, kočiš, dával znak, že vidí, ako sa žeriav na studni chýli i že za chvíľu dostaví sa z pastvy. Zem zadunela, to Jaško prišiel, skočil so žrebca, potriasol konopnou čuprinou a čo jej hovoril, na to si spomínala, ako by na dáku peknú hudbu. Zavrela oči i zdalo sa jej, že Smolák znove šeptá jej trasúcim sa hlasom:

— Keď si to tvoj otec raz umienil, i ja vrátim závdavok, chalupu predám, i hospodárstvo a pôjdem. Mariša moja — hovoril — kde ty budeš, tam i ja poletím povetrím, ako jastrab, poplávam vodou, ako kačer, poviniem sa cestou, ako zlatý prsteň a najdem ťa, moja jediná! Akýže to osud bez teba? Kam sa ty obrátiš, tam i ja; čo sa s tebou stane, to stane sa i so mnou; jeden život nám i jedna smrť. A ako som ti tu nad vodou studenou sľuboval, tak nech ma Boh opustí, jestli ťa ja opustím. Mariša moja jediná!

Spomínajúc tie slová, Mariša videla i tú studňu i mesiac veľký, červený nad borom, i Jaška ako živého. A našla v tej spomienke úľavu i potechu veľkú. Jašek bol chlap tvrdošijný a verila, že čo povedal, to aj splní. Oh! chcela by len toľko, žeby teraz bol pri nej a načúval razom s ňou morskému šumu. S ním bolo by veselšie a smelšie, lebo on sa nikoho nebál a vedel si vždy rady. Čo on tam asi teraz robil v Lipincach, keď už iste napadal prvý sňah? Či šiel so sekerou do lesa či riadi kone, alebo ho zo dvora asnáď poslali dakam na saňach? alebo či nezotína trámy na stavbu? Kde je asi teraz ten najmilejší?

Tu dievčaťu zjavily sa Lipince celkom také, aké boly: sňah škripiaci na ceste, zora červená medzi čiernymi haluzami bezlistných stromov, stáda vrán, tiahnuce s krkaním od boru do dediny, dymy vystupujúce z komínov do výšky, obmrznutý žeriav pri studni a v dialke bor červený od zory a zaťažený sňahom.

Hej! kde je ona teraz! kam zaviedla ju otcova vôľa! V dialke, kam okom dozreť len voda a voda, zelenavé brázdy a spenené záhony a na tých vodných poliach nesmiernych tá jediná loď, vták zablúdivší; nebo hore, púšť dolu, šum veľký, akoby plač vln a hvízdanie vetra a tam pred zobákom lode snáď deviata zem, snáď konec sveta…

Chudák, Jaško! či ty ta trafiš za ňou, či ako sokol vzduchom poletíš, či ako ryba vodou preplávaš, či ty na ňu myslíš v Lipincach?

Slnce zvoľna klonilo sa na západ a zapadalo v oceán. Na vráskovatej morskej pláni rozostrela sa široká slnečná cesta, oslňovala zlatým jasom, menila farbu, leskla sa, planula a ztrácala sa kdesi v dialke. Loď, vplynuvšia na tú cestu ohnivú, zdala sa naháňať utekajúce slnce. Dym, vybuchujúci z komína, stával sa červeným, plachty a vlhké lany ružovými, plavci začali spievať a zatým žiarlivý kruh bol vždy väčší a vždy nižšie zapadal v tôňu. Málo zatým už len polovicu kola bolo vídať nad morom, potom už len lúče a potom na celom západe rozliala sa veľká zora a v jej bleskoch už nebolo zrejmé, kde končí sa jasnosť vln a kde začína sa nebo, vzduch a voda, — rovnako nasiaknuté svetlom, ktoré zvoľna haslo; oceán šumel veľkým, ale príjemným šumom, ako by si bručal večerný Otčenáš.

V takých chvíľach duša ľudská dostáva krýdla a čo má pamätať — to pamätá, čo zamilovala — to miluje horúcejšie; za čím túži, k tomu letí. Vavro a Mariša pocítili oba, že čo ich aj tam vietor nesie, ako slabé listie, predsa ich rodinný strom nie je ten kraj, do ktorého sa ubierajú, ale ten, z ktorého vyšli; poľská zem, tá zbožná, chvejúca sa jedným poľom, zarastlá lesami, spestrená slamenými strechami, plná lúk zlatých od kastky a žiariacich vodou, plná bociaňov, lastovičiek, krížov pri cestách, bielych dvorov medzi lipami; tá, čo čiapku rohatú skladá až k nohám, slovami: „Pochválen!“ víta a „na veky vekov“ odpovedá; tá veľkomožná, tá matka najsladšia, taká poctivá, milovaná nado všetko iné na svete! A čo predtým ich sedliacke srdce necítilo, to pocítili teraz tu. Vavro sňal čiapku, zapadajúce svetlo padlo na šedivejúce vlasy, myseľ jeho pracovala, ale chudák nevedel ako by mal Mariši povedať, čo jej povedať mal; konečne riekol:

— Mariša, tak sa mi zdá, ako by tam za morom bolo dačo ostalo!

— Šťastie ostalo a láska ostala — odpovedala ticho dievčina, pozdvihujúc oči akoby k Otčenášu…

Medzitým sa zotmilo; cestujúci začali schádzať z paluby, avšak na lodi panoval jednako ešte ruch nezvyklý. Po peknom západe slnka nie vždy býva noc spokojná, preto aj píšťalky dôstojníkov rozliehaly sa ustavične a plavci ťahali líny. Posledné purpurové blesky zhasly na mori a súčasne vznášala sa z vody hmla; hviezdy zamihly sa na nebi a zanikly. Hmla hustla v očiach, zastierajúc nebo, obzor i samú loď. Bolo vídať, už len komín a veľký stožiar v prostriedku; postavy námorníkov zdaly sa z ďaleka, ako tiene. O hodinu pozdejšie všetko skrylo sa v belavej hmle, i svietelňa, zavesená na končiari sťažňa, i iskry, ktoré vydychoval komín.

Korab nekolysal sa viacej. Riekol by si, že vlnobitie oslablo a rozlialo sa pod ťarchou hmly.

Nastávala noc v pravde slepá a tichá. Razom vstred tej tišiny z najvzdialenejších končín obzoru ozvaly sa podivné zvuky. Bol to akoby ťažký oddych akýchsi obrovských prs, ktorý sa blížil. Chvíľami zdalo sa, že ktosi volal z temnoty, potom sa ozvaly celé sbory hlasov, ďaleké a nesmierne žalostné, akoby s plačom sťažujúce si. Hlasy tie letely z temnoty a nekonečnej diaľky ku korábu.

Plavci začujúc tieto zvuky, hovoria, že to búrka privoláva z pekiel vetry.

Predzvesti tieto boly čo raz výraznejšími. Kapitán, odený v gumený plašť s kapucňou, zastal na vyššom mostku; dôstojník zaujal svoje obvyklé miesto pred osvetleným kompasom. Na palube už nebolo nikoho z cestujúcich. Vavro s Marišou sišli tiež do spoločnej miestnosti pod palubu. Tam bola tichosť. Svetla lámp, umiestnených vo veľmi nízkom klenutí osvetľovaly bľadým svetlom vňútro i skupiny emigrantov, sediacich vedľa postiel pri stenách. Sieň bola veľká, ale nevľúdná ako obyčajne bývajú siene štvrtej triedy. Povala siene spojovala sa s bočnými stenami, preto postielky okolo krajov, rozdelené priepravkami, podobaly sa skôr čiernym dieram, ako posteliam a aj celá sieň robila dôjem veľkého sklepu. Povetrie v nej bolo presytené zápachom dechtového plátna, lín loďných, hnisu morského a vlhkosti. Kdeže by to porovnať s peknými salonami prvej triedy! Pobyt, aj len štrnásťdňový v takýchto miestnostiach otravuje pľúca nezdravým vzduchom, zaťahuje vodnatou bľadosťou kožu na tvári a má často za následok i krtice.

Vavro s dievčaťom šli ešte len štyri dni a predsa keby dakto bol porovnával dávnu Marišu lipineckú, zdravú, rumencovú s dnešnou, vychudlou následkom choroby, nebol by ju poznal. Starý Vavro tiež ožlkol, ako vosk, keď za štyri dni nevyšli na palubu ani jeden; mysleli, že to neslobodno. Čože oni vedeli, čo je dovolené a čo nie? Netrúfali si ani sa pohnúť a potom aj báli sa odísť od svojich vecí. Sedeli aj teraz nielen oni, ale aj všetci ostatní pri svojich batožinách. Takými uzlíkami vysťahovaleckými zasypaná bola celá sieň, čo len zväčšovalo jej nelad a smutný výzor. Periny, šaty, potraviny, rozmanité náradie a náčinie plechové smiešané dohromady v menších kôpkách po celej podlahe. Na nich sedeli vysťahovalci, skoro samí Nemci. Jedni žuvali tabák, druhí fajčili: kotuče dymu odrážaly sa o nízku povalu a ukladajúc sa v dlhé pásma, zatieňovaly svetlo lámp. Dakoľko dietok plakalo po kútoch, ale obyčajný ruch ustal, lebo hmla prejala všetkých akýmsi smútkom, obavou a nepokojom. Zkúsenejší z vysťahovalcov vedeli, že hrozí búrka. Nikomu ostatne nebolo tajnosťou, že nebezpečenstvo a možno i smrť sa blíži. Vavro i Mariša nemohli sa ničoho dozvedieť, ačpráve keď dakto na chvíľu otvoril dvere, bolo počuť výrazne tie vzdialené hrozivé hlasy, idúce z nekonečnej diaľky.

Oba sedeli v hlbke siene, v najužšom mieste neďaleko zobáka lode. Kolísanie bolo tam najväčšmi cítiť, preto ich tam spolucestujúci vytiskli. Starý posilňoval sa chlebom ešte lipineckým a dievčina, ktorej spríkrilo sa nič nerobiť, zapletala si na noc vlasy.

Pomaly však všeobecné mlčanie, prerývané jedine plačom dietok, začalo ju diviť.

— Prečo tí Nemci dnes tak ticho sedia? — pýtala sa.

— Či ja viem! — odpovedá, ako obyčajne Vavro — musí byť u nich dáky sviatok, alebo čo…

Razom loď striasla sa silne, práve ako by sa zarazila pred niečim strašným. Plechové náčinia, ležiace na hromade, zacvendžaly nevľúdne, plamene v lampách podskočily a zablysly sa mocnejšie; dakoľko nastrašených hlasov začalo sa pýtať:

— Čo je to? Čo je to?

Ale nebolo odpovede. Druhý otras, silnejší od prvého, zachvel loďou; jej zobák povzniesol sa razom a práve tak razom klesol a súčasne vlna udrela hlucho do okrúhleho okna jednej z bočných stien.

— Búrka ide! — šeptala nastrašeným hlasom Mariša.

Medzitým zašumelo čosi okolo parníka, akoby les, ktorým sa náhle ženie víchor; zavylo, ako by stádo vlkov zahúkalo. Vietor udrel raz i druhý raz, nachýlil loď bokom a pozdejšie točil ňou dookola, hnal ju hore a srážal ju do priepasti. Sväzy začaly škripieť, plechové náčinia, úzlíky s vecmi, batôžky a náradie lietaly po dlážke, prehadzované z kúta do kúta. Dakoľko ľudí padlo na zem; perie z vankúšov začalo lietať v povetrí a sklá v lampách zacvendžaly smutne.

Rozliehal sa šum, praskot, chlopotanie vody, prelievajúcej sa cez palubu; trhanie sa lode s vlnami, krik žien, plač detí, shon za vecmi a v stred tej miešaniny a chaosu bolo počuť len prerážajúci hvizd píšťaliek a s času na čas hluché dupotanie plavcov, behajúcich po hornej palube.

— Panna Čenstochovská! — šeptala Mariša.

Zobák lode, kde oba sedeli, lietal do výšky a klesal zase, ako šialený. A ačpráve držali sa okrajov priečok, hádzalo to nimi, že chvíľami udierali sa o steny. Ryk vln sa zväčšoval a škripenie stropu bolo tak prenikavé, že sa pozdávalo, že trámy a dosky v každom okamžení s treskotom prasknú.

— Drž sa Mariša! — volal Vavro, aby prekričal hukot búrky, ale razom úzkosť stisla mu hrdlo, i iným. Deti prestaly plakať a ženy kričať; prsia všetkých dychaly len rýchlejšie a ruky do vysilenia držaly sa rôznych nehybných predmetov.

Vzteklosť búrky rástla stále. Rozpútaly sa živly, hmla smiešala sa s temnotou, chmáry s vodou, víchor s penou; vlny bily do lode, ako z diel a hádzaly ňou na pravo, na ľavo, od chmár až na dno morské. Chvíľami spenené chrbty vln prechodily po celej dlžke lode; obrovské massy vody vrely strašnou mätenicou.

Olejové lampy začaly v sieni hasnúť. Bolo vždy temnejšie a Vavrovi i Mariši zdalo sa, že prichádza už tma smrti.

— Mariša! — začal sedliak trhaným hlasom, lebo mu dychu chybovalo — Mariša, odpusť mi, že som ťa priviedol do záhuby. Už nadišla naša posledná hodina. Nebudeme sa už hriešnymi očami divať na svet. Ani nám už spoveď, ani pomazanie! a ani v zemi nebudeme ležať, ale z vody pôjdeme na posledný súd, nebožiatko…

A keď tak hovoril, Mariša porozumela, že už niet pre ňu pomoci. Rôzne myšlienky preletovaly jej hlavou a v duši čosi kričalo:

— Jaško, Jaško môj radostný, či ma ty počuješ v Lipnicach?

A žiaľ ukrutný stisol jej srdce tak, že začala fikať nahlas. Fikanie rozliehalo sa v sieni, kde všetci ostatní mlčali, ako by na dakom pohrabe. Jeden hlas vykríkol z kúta: „Stol!“ (Ticho!), ale zamlkol, akoby prestrašený svojím vlastným zvukom. Medzitým sklo lampy padlo na zem a plameň shasnul. Bolo ešte tmavšie. Ľudia shrkli sa do jedného kúta, aby boli bližšie jeden k druhému. Úzkosť mlčania panovala všade, keď náhle v stred tichosti rozliehal sa hlas Vavru:

— Kriste Elejson! — odpovedala lkajúc Mariša.

— Kriste, vyslyš nás!

— Otče nebeský, Bože náš, smiluj sa nad nami!

Oba modlili sa litanie. V temnej sieni hlas starého a lkaním prerývané odpovede dievčiny zvučaly divnou slávnosťou. Niektorí z vysťahovalcov sňali klobúky. Pomaly plač dievčiny utichol, hlasy boly spokojnejšie, čistejšie a z vonku do dvojky prízvukovala im búrka.

Razom rozliehol sa krik medzi tými, ktorí stáli bližšie vchodu. Vlna vyrazila dvere a valila sa do siene; voda šumotom rozliala sa po všetkých kútoch. Ženy začaly plakať a ukrývať sa na lôžka. Pozdávalo sa všetkým, že to už konec.

Po chvíli vošiel dôstojník, ktorý mal práve službu, s lampášikom v ruke, celý mokrý a osinulý. Niekoľkými slovami uspokojil ženské, že voda dostala sa len náhodou dnu a dodal, že poneváč je parník na šírom mori, nebezpečenstvo nie je veľké. — Takto uplynula hodina, dve. Búrka zúrila stále vzteklejšie. Loď škripela, zapadala zobákom, prehýňala sa, lubou kládla sa na bok, ale netonula. Ľudia sa pomaly uspokojili; niektorí pobrali sa spať. Minulo znove niekoľko hodín, do tmavej siene horným zamrežovaným oknom počalo sa vdierať šeré svetlo. Počínal sa deň na oceáne, bľadý, ako by prestrašený, smutný, temný; ale prinášal akejsi útechy i nádeje. Odrieknuc všetky modlitby, aké vedeli nazpamäť, Vavro i Mariša utiahli sa na svoje lôžka a tvrdo zaspali.

Zobudil ich hlas zvončeka, volajúceho ku raňajkám. Ale jesť nemohli. Hlavy im ťažily, akoby olovom; starý cítil sa ešte horšie, ako dievčina. V jeho skostnatelej hlave nemohlo sa teraz nič smestiť. Nemec, ktorý ho svádzal do Ameriky, hovoril mu — pravda — že treba isť vodou, ale on nemyslel ani z ďaleka, že treba ísť takou veľkou, a toľko dní i nocí. Myslel, že prejde člnkom, ako už prešiel viac raz v živote. Keby bol vedel, že je more také ohromné, bol by zostal v Lipincach. Okrem toho ešte jedna myšlienka kotala v ňom nespokojne; či dušu svoju i dievčaťa nevydal na večné zatratenie? či je to nie hriech pre katolíka z Lipiniec pokúšať Pána Boha a púšťať sa na také ohromné massy vody, ktorými treba bolo ísť už piaty deň ku druhému brehu, jestli vôbec je daký breh na druhej strane! Pochybnosti jeho a strach maly rásť ešte sedem dní, sama búrka trvala ešte štyridsaťosem hodín, potom sa akosi všetko utíšilo. Osmelili sa znove výnsť s Marišou na palubu, ale keď videli príval vody, rozkolysanej ešte, čiernej a akoby rozzlostenej, tie hory mokré, valiace sa na loď a pohyblivé údolia bez dna: znove pomysleli si, že ich jedine ruka Božia, alebo daká iná sila, a nie moc ľudská vysvobodí z tých priepastí.

Konečne vyčasilo sa úplne. Ale míňal sa deň za dňom a pred parníkom stále bolo videť len tôňu bez konca, časom zelenú časom blankytnú slievajúcu sa s nebom. Po nebi chvíľami preletávaly vysoko malé chmáry, jasné, ktoré zčerveňajúc pod večer, kladly sa ku spánku na ďalekom západe. Parník hnal sa za nimi vodou. Vavro vskutku myslel, že sa more už ani vari nikdy neskončí, no sobral odvahy a ustanovil si spýtať sa.

A tak jeden raz sosnímuc rohatú čiapku, poklonil sa popri idúcom plavcovi a riekol:

— Prosím, pane, prídeme už skoro do prístavu?

Na podiv, plavec neprasknul smiechom, ale zastal a počúval. Na posekanej vetrom a červenej tvári jeho bolo znať prácu pamäti a akýchsi rozpomienok, ktoré nemohly sa hneď razom složiť v myšlienku povedomú… Po chvíli spýtal sa:

— Was? (Čo?)

— Či sa skoro dobyjeme ku brehu, vaša milosť?

— Dva dni, dva dni! — odpovedal s námahou plavec, ukázujúc súčasne dva prsty.

— Ďakujem úctive.

— Zkadial ste?

— Z Lipiniec.

— Was ist das Lipiniec? (Čo je to Lipiniec?)

Mariša počas rozhovoru príduc k nim, začerveňala sa veľmi, ale pozdvihnúc nesmelo na plavca oči, riekla tenkým hlasom, ako hovorievajú dedinské dievčatá:

— My sme z Poznane, prosím…

Plavec zadíval sa v zamyslení na mosadzný klinec spájajúci jednotlivé čiastky zábradlia, potom pozrel na dievčinu, na jej hlavu, plavú ako ľan, a čosi, akoby roztúženie, vyniklo na jeho popukanú tvár.

Po chvíli riekol vážne:

— Ja som bol v Gdánsku, rozumiem po polsky. Som Kašuba… váš bruder, ale tomu je už dávno. Jetzt bin ich Deutsch.

To dopovediac zdvihol konec lana, ktoré predtým držal v rukách, obrátil sa a volajúc po plavecky: ho! ho! ho! začal ťahať lano.

Od vtedy, kedykoľvek Vavro a Mariša boli na palube, shliadnuc ich, usmieval sa na Marišu priateľsky. Oni tiež radovali sa tomu veľmi, lebo mali už predsa aspoň jednu živú dušu priateľskú na tom nemeckom parníku. Ostatne cesta nemala už dlho trvať.

Druhého dňa ráno, keď vyšli na palubu, divný zjav prišiel im do očí. Zazreli z ďaleka čosi kolísajúceho sa na mori, a keď loď priblížila sa k tomu predmetu, poznali, že to bol veľký červený súdok, ktorým vlny mierne hýbaly a v dialke červenal sa druhý taký, tretí i štvrtý. Vzduch i voda boly trochu mhlou zastreté, ale nie veľmi, pritom akoby postriebrené a príjemné, tôňa hladká, nešumiaca. Ako ďaleko len oko siahalo, vždy viac a viac súdkov kolísalo sa na vode. A tiež celé mraky vtáctva bieleho s čiernymi krýdlama lietaly za parníkom s piskotom a škrekom. Na palube panoval ruch neobyčajný. Plavci preobliekli sa do nových kabátov; jedni umývali palubu, druhí čistili mosadzné spojenia zábradlia a oblokov, na stožiar vyvesili praporec a v pozadí lode druhý, väčší.

Oživenie i radosť zmocnily sa všetkých cestujúcich; čo len žilo, vybehlo na palubu; niektorí vyniesli na hor batôžky a začali ich remeňami sťahovať.

Vidiac to všetko, riekla Mariša:

— To už iste prídeme ku brehu.

Lepšia nálada zaujala ju i Vavru.

Až konečne na západe ukázal sa najprv ostrov Sandy-Hok, i druhý s veľkou budovou, stojacou v prostriedku, a v dialke ako by bola zhustla hmla, alebo mraky, alebo dymy akési, pásmami rozvlečené po mori, nejasné, ďaleké, zmietané, beztvárne. Pri pohľade na ne povstal ruch silný, všetci ukázovali na ne prstami, loď tiež zahvízdla prenikave, akoby radosťou.

— Čo to? pýtal sa Vavro.

— Nový York — odpovedal vedľa stojaci Kašuba.

V tom začaly sa tie dymy akoby rozstupovať a miznúť a v ich pozadí, v tej miere, ako parník ryl sa striebornou vodou, vystupovaly obrysy domov, striech, komínov; špicaté veže rysovaly sa čo raz výraznejšie na blankyte, vedľa veží vysoké komíny fabričné, nad komínami stlpy dymov, rozviate hore v nadýmajúcich sa kystkách. Dolu pred mestom les stožiarov a na ich štítoch tisíce pestrých práporcov, ktorými povej morský mihotal, ako kvetami na lúke. Parník blížil sa vždy viac a viac, pekné mesto vynorovalo sa akoby z vody. Veľká radosť a udivenie opanovaly v tú chvíľu Vavru; sosňal čiapku, otvoril ústa a díval sa, díval a potom prieriekol k dievčaťu:

— Mariša!

— O, Bože!

— Vidíš?

— Vidím.

— A divíš sa tomu?

— Divím sa.

Vavro však sa už nielen divil, ale horel zvedavosťou. Vidiac zelené brehy po oboch stranách mesta i temné pruhy parkov, hovoril ďalej:

— No! Chvála Bohu! Keby mi len dali kus zeme hneď tu pri meste v jednom kuse, bolo by bližšie na trh. Príde jarmok: ženieš kravu, ženieš ošipané, a hneď i predáš. Národa tu ako maku! V Poľskej bol som len sedliakom a tu budem pánom…

V tej chvíli nádherný „National Park“ rozvinul sa pred jeho očima v celej dlžke.

Vavro, shliadnuc tie skupiny a kytky stromov, riekol znove:

— Pokloním sa až k zemi veľkomožnému komisárovi a vládnemu a poprosím ho príležitostne, aby mi daroval aspoň dva lány toho lesa a konečne aký to bude dôchodok! Keď panstvo, nuž panstvo! Paholka s drevom ráno pošlem do mesta. Chvála najvyššiemu, už vidím, že ma Nemec neoklamal.

Mariši sa tiež usmievalo panstvo a sama ani nevedela, prečo prišla jej na um pieseň, ktorú v Lipincach mladuchy spievajú na svadbách mladým zaťom:

Či snáď už mala v úmysle zaspievať dačo podobného úbohému Jaškovi, až za ňou príde a ona bude už bohatou dámou?

Medzitým z karanteny priletel ku lodi malý parník. Štyria alebo piati mužskí vyšli na palubu. Začaly sa rozhovory a vyvolávania. Hneď za tým druhý parník priplával zo samého mesta, privážajúc agentov z hotelov i hostíncov, sprievodčích, peňazomencov, a agentov železničných: všetko to kričalo až do neba, strkalo a krútilo sa po palube.

Vavro i Mariša boli akoby v dakom mlyne, a nevedeli čo počať.

Kašuba poradil starému, aby si zmenil peniaze a sľúbil, že ho nedá ošudiť. Vavro tak aj urobil. Za to čo mal, dostal štyridsiať sedem strieborných dolárov. Kým sa to všetko previedlo, parník priblížil sa natoľko k mestu, že bolo vídať nielen domy, ale i ľudí stojacich na nábreží; potom plával popri rôznych lodiach väčších i menších, na konec dotrel sa až k hrádzam a prešmykol sa v úzky kanál prístavný.

Cesta sa dokončila.

Ľudia začali vystupovať z lode, ako včelky z úla. Úzkym mostkom, položeným od okraja lode na breh, tiahla tá rôznofarebná tlačenica: prvá trieda, potom druhá a podpalubnici — obťažení svojimi batôžkami — naposledok. Keď Vavro i Mariša strkaní davom priblížili sa na okraj lode, našli tam už Kašubu. Stisknúc silne ruku Vavrovi, riekol:

— Bruder! žičím glücku, i tebe, dievča! Boh vám pomáhaj!

— Zaplať Pán Boh! — odpovedali oba, ale nebolo už času na ďalšie lúčenie. Tlačenica strkala nimi po nachýlenom mostku a za chvíľu boli v rozsiahlej colnej budove.

Mýtnik v šedivom kabáte so striebornou hviezdou, ohmatal ich balíky a potom zakričal: „All right!“ i ukázal na východište. Vyšli a boli na ulici.

— Otec, a čo budeme robiť? — pýtala sa Mariša.

— Musíme čakať. Nemec povedal, že hneď príde vládny komisár a bude sa na nás pýtať.

Zostali tedy pod stenou, čakajúc na komisára, a medzitým obkľúčil ich ruch neznámeho, ohromného mesta. Nevideli nikdy nič podobného. Ulice ťahaly sa rovno, široko a po uliciach tlupy ľudu akoby v čas jarmoku; prostriedkom povozy, omnibusy, nákladné vozy. Vôkol znela divná, neznáma reč; rozliehaly sa kriky robotníkov a priekupníkov. Každú chvíľu mihali sa vôkol ľudia čierni úplne s veľkými kučeravými vlasmi. Pri pohľade na nich Vavro s Marišou prežehnávali sa pobožne. Podivným akosi zdalo sa im mesto, také plné ruchu, hluku, plné piskotu lokomotív, hrkotu vozov a kriku ľudského. Všetci tu bežali tak rýchle, ako by dakoho naháňali, alebo ako by pred niekym utekali. A aké to mravenište ľudu! aké divné tváre: to čierne, to olivové, to červenkasté. Vlastne tam, kde stáli, pri prístave, panoval ruch najväčší, z jedných lodi vynášali batožinu a nakladali ju na druhé, vozy prichádzaly sem každú chvíľu, táčky dudňaly po mostíkoch, hluk a shon panoval tu, ako na píle.

Tak uplynula hodina jedna i druhá; oni stojac pod stenou, čakali na komisára.

Divný bol pohľad na amerikánskom brehu v Novom Yorku na toho polského gazdu s dlhými, širokými vlasmi, v rohatej čiapke s barančinou, i na to dievča z Lipiniec, v granatovom živôtku s koralmi na krku.

Ľudia však prechádzali okolo, ani na nich nepozrúc. Tam nedivia sa žiadnym tváram, ani žiadnym krojom.

Uplynula znova hodina; nebo pokrylo sa chmárami: začal pršať dážď smiešaný so sňahom; od vody vial zimný, vlhký vietor…

Oni stáli, čakajúc na komisára.

Sedliacka nátura bola trpezlivá, ale predsa dákasi tieseň začala im ťažiť na duši.

Cítili sa osamelými na lodi, medzi cudzími ľuďmi a na vodnej púšti, bolo im zle a strašno. Modlili sa k Bohu, aby ich sprevádzal, ako zabludilé deti morskými spustami. Mysleli, že akonáhle nohou stanú na zem, skončí sa ich tieseň. A teraz prišli, boli vstred veľkého mesta, ale v tom meste medzi ruchom ľudským pocítili náhle, že im je ešte osamelejšie a strašnejšie, ako bolo na lodi.

Komisár neprichádzal. Čo počnú, jestli vôbec nepríde, jestli ich Nemec oklamal?

Zachvely sa úzkosťou pri tej myšlienke úbohé sedliacke srdcia! Čo si počnú? — Nuž — zahynú.

Medzitým vietor chytal im odev, dážď močil ich.

— Mariša, nie ti je zima? — pýtal sa Vavro.

— Zima, otecko — odpovedalo dievča.

Ešte jednu hodinu vybily hodiny mestské. Zotmievalo sa. Ruch v prístave ustával; na uliciach zapálili lampy: more početných svetiel vzplanulo v celom meste. Delníci z prístavu, spievajúc zachrípnutými hlasmi: ,Jankee Doodley‘ tiahli v menších i väčších skupinách do mesta. Nábrežie pomaly spustlo úplne. Budovu colnú zamkli.

Oni stáli, čakajúc na komisára…

Konečne nastala noc a v prístave zatíchlo. S času na čas len temné komíny parníkov vychrlovaly so sykotom snopy iskier, ktoré hasly v temnote, alebo zažblkotala vlna, uderiac o kamenné nábrežie. Časom rozliehla sa pieseň opilého plavca, vracajúceho sa na loď; svetla lámp bľadly v hmle. — Oni čakali.

A trebárs by nechceli čakať, kamže mali ísť, čo počať, kam sa obrátiť, kde pritúliť zmučené hlavy? Zima prenikala ich čo raz citlivejšie, počal ich pokúšať hlad. Keby aspoň strechu mali nad hlavou, lebo premokli do košele! Ach! komisár neprišiel, ani nepríde, lebo takých komisárov vôbec niet. Nemec bol agentom preplavnej spoločnosti, bral procentá od kusa a viacej nevedel o ničom.

Vavro cítil, že nohy chvejú sa pod ním, že akási obrovská ťarcha tlačí ho k zemi, že to snáď hnev Boží zavisnul nad ním.

Trpel a čakal, ako je sedliak len vstave. Hlas dievčaťa, trasúceho sa zimou, zobudil ho z jeho otupelosti.

— Otecko!

— Ticho. Niet už nad nami milosrdenstva.

— Vráťme sa do Lipiniec…

— Iď sa utop…

— Bože, Bože! — šeptala ticho Mariša.

Vavru schytil žiaľ.

— Sirota, úbožia!… Keby sa Boh sľutoval aspoň nad tebou…

Ale ona ho už nepočula. Oprúc hlavu o stenu, zavrela víčka. Prichodil sen, prerývaný, ťažký, horúčkový a vo sne akoby obrázok v rámci: Lipince a čosi akoby pieseň Jašku, paholka:

Prvé záblesky dňa v prístave novoyorskom padly na vodu, na stožiare a na colnú budovu.

V tom šerom svetle bolo možno rozoznať dve postavy spiace pod stenou, s vybľadlými, sosinalými tvárami, zasypané sňahom, nehybné akoby mrtvé. — Ale v knihe ich osudu ešte len prvé strany boly otvorené, ďalšie rozpovieme pozdejšie.

II

Idúc v Novom Yorku zo širokej ulice Broadway dolu k prístavu smerom ku Chattam Square a prejdúc dakoľko priliehajúcich ulíc, cestovateľ príde do častí mesta čo raz biednejších, opustenejších a nevľúdnejších. Uličky čo raz užšie. Domy stavané snáď ešte osadníkmi hollandskými, popukaly a nachýlily sa behom času, strechy na nich klesly, vakovka so stien poodpadúvala, samé múry však zapadly do zeme natoľko, že okná v suterénoch horným rámom sotva vyčnievajú ponad uličnú dlažbu. Divné kriviny zastupujú tu miesto obľúbených v Amerike rovných línii; strechy i steny, nevytiahnuté pod rovnú šnôru, kopia a vypínajú sa jedna nad druhú svojimi rozčechranými škridľovými strechami.

Poneváč táto časť mesta leží pri brehu, kaluže vo vytlačenej dlažbe nevysychajú tu takmer nikdy, malé, husto zastavené námestia podobajú sa rybníkom, naplneným hustou čiernou a stojatou vodou. Okná ošarpaných domov pošmúrne odrážajú sa v tej vode, ktorej špinavý povrch pestrí sa strapcami papieru, lepenky, kúskami skla, dreva i plechu z loďných batožín. Podobnými odpadkami pokryté sú celé ulice a lepšie rečeno pokrýva ich vrstva blata. Všade vídať špinu, nelad a biedu ľudskú.

V tomto oddelení nachodia sa „boarding housy“, hostince, v ktorých za dva dolláre týždenne možno dostať nocľah i celé zaopatrenie; tu sú aj šenkárne, v ktorých veľrybári verbujú každého druhu postavačov na svoje lode; tu sú pokutné agentúry venezuelské, ekvatorské i brazilianské, ktorých účelom je nahovárať ľudí ku kolonizácii a zaopatrovať tamejšej zimnici dostatočný počet obetí; — potom kuchyne pre chudobných, živiace svojich hostí soleným mäsom, zhnilými ustricami a rybami, ktoré istotne voda sama vyhadzuje na piesok; — ďalej tajné herne na kocky, čínske pradelne, rôzne prítulky námorníkov konečne sú tu i brlohy zločinov, biedy, hladu a slz.

A predsa táto čiastka mesta je živá, lebo všetci vysťahovalci, ktorí nenašli ani na chvíľu umiestnenia v kasárňach Castle Garden a nechcú alebo nemôžu ísť do takzvaných boarding housov, to jest domov pracovných, sídu sa tu, tu bývajú, žijú i umierajú. — S druhej strany možno povedať, že jestli je vysťahovalectvo penou spoločností europejských, sú obyvatelia týchto kútov penou vysťahovalectva. Ľudia lenošia z čiastky nedostatku práce, z čiastky zo záľuby. — Tu tiež nocami dosť často rozliehajú sa revolverové výstrely, volanie o pomoc, chripľavé kriky zúrivosti, pijacké spevy irské alebo zavýjanie murínov bijúcich sa po hlavách. Dňom každú chvíľu celé zástupy zaháľačov, v rozdratých klobúkoch, s fajkami v zubách, dívajú sa na päsťové zápasy, robiac pri tom stávky od jednoho do piatich centov za každé vybité oko. — Deti belochov i malí muríni s kučeravými čuprinami, miesto, aby trávili čas v škole, vlečú sa ulicami, poklepávajúc kúskami rebár volových, alebo hľadajúc v blate zbytky variva, pomarančov a bananov; vychudlé ženy irské naťahajú ruky k lepšie odenému priechodcovi, jestli tam zablúdi.

V takej Gehenii nachádzame svojich dávnych známych: Vavru Toporka a dcérku jeho Marišu. Panstvo, ktoré očakávali, bolo snom a ako sen sa rozprchlo, a skutočnosť predstavuje sa nám v podobe tesnej izby, zapadlej v zemi, s jedným oblokom a s vybitými tablami. Na stenách izby černie sa špinavá pleseň a škvrny vlhkosti; pri stene stojí zahrdzavená, deravá železná pec a stolík o troch nohách; v kúte trochu slamy jačmenej zastupuje lôžko.

To je všetko. Starý Vavro kľačiac pred pieckou, hľadá, či vo vyhaslom popoli nie je skrytý daký zemiak a k tomu hľadaniu vracia sa nadarmo už… druhý deň; Mariša zase sedí na slame a otočiac rukama kolená, hľadí nepohnute na podlahu. Dievčina je chorá a zbedovaná. Je to síce tá samá Mariša, ale jej líca kedysi rumenné zapadly hlboko, obličaj stal sa bľadým a chorobným, celá tvár akoby bola drobnejšia, než predtým a oči veľké i ustrnuté. Bolo znať na jej tvári vliv zkazeného vzduchu, súženia a núdznej stravy. Živili sa jedine zemiakmi, ale od dvoch dní ani tých sa im už nedostávalo. Teraz už naskrze nevedia, čo budú robiť a ako ďalej žiť. Tretí mesiac míňa sa už, ako bývajú na dlažbe a sedia v tej jame, veď nemajú už peňazí. Starý Vavro pýtal sa po robote, ale ani mu nerozumeli, čo chce; chodil do prístavu nosiť batožinu a nakladať uhlie na lode, ale nemal táčok a ostatne Irčani sa hneď oborili na neho? on chcel sa dostať so sekerou ku stavbe dokov, ale aj tam ho odbili. A potom čo je to za robotník, ktorý nerozumie, čo sa mu hovorí? Kamkoľvek pridal ruky, čokoľvek chcel počať, kamkoľvek sa obrátil, všade sa mu posmievali, odstrkovali ho, odrážali, bili ho: nič tedy nenašiel ,odnikiaľ‘ nemohol groša vyrobiť, ani si vyprosiť. Vlasy zbelely mu súžením, vyčerpala sa nádej, minuly sa peniaze a dostavil sa hlad.

V domovine, medzi svojimi, i keby ztratil všetko, keby ho choroba zmučila, keby ho deti vyhnaly z chalupy, aj vtedy… potreboval by len palicu vziať do ruky, postaviť sa pod krížom na rozcestí alebo u dvier kostola a spievať: „Bože láskavý, prijmi plač krvavý…“ Šiel by vedľa pán, dal by šesták; pani z kočiaru poslala by dieťa s peniazom v ružovej rúčke a s veľkýma očima, zadívavšími sa na žobráka; sedliak by dal mu pol bochníka, baba škvarky a bolo by možno žiť ako vták, ktorý ani neseje, ani neorie. Pritom akoby tak stál pod krížom, mal by nad sebou ramená kríža a hore nebo a okolo polia a v tom tichu dedinskom Pán Boh počul by jeho spevy. A tu v tom meste hučalo čosi tak strašne, ako v dákom veľkom stroji, tak každý ruval sa vpred, tak pozerá len pred seba, že cudzej nudze nikto ani nevidí! Tu hlavu prosto závrat chytal, ruky klesaly, oči nemohly umiestiť všetko, čo sa do nich dralo a myšlienka nemohla jedna druhú dohoniť. Tu všetko bolo dákesi divné, cudzie, odpudzujúce a také rozutekané, že každý čo nevedel sa v tom víre krútiť, musel vyletieť z kola a rozbiť sa silou pádu, ako hlinený hrnček.

Hej, aký to rozdiel! Tam v tichých Lipincach Vavro bol hospodárom a obecným prísažným, mal imanie, i úctu u ľudí, istú lyžicu stravy každého dňa; v nedeľu vychádzal pred oltár so sviecou! A tu bol posledný medzi všetkými, bol ako pes zablúdivší na cudzí dvor, nesmelý, trasúci sa, stúlený i vyhladovelý. V prvých dňoch núdze časté vzpomienky hovorily k nemu: „Lepšie ti bolo v Lipincach.“ A svedomie kričalo: „Vavro, prečo si opustil Lipince?“ Prečo? — Preto, že Boh tak dopustil. Niesol by gazda svoj kríž, trpel by, keby bol pred ním dakde konec tej krížovej cesty. — Ale on vedel dobre, že každý deň bude čo raz ťažším dopustením a každého rána slnko, že vždy väčšou núdzou osvieti jeho i dievčinu. — Čo tedy? Má si ukrutiť povraz, pomodliť sa „Otčenáš“ a obesiť sa? Sedliak nezažmúri oči pred smrťou, ale čo stane sa s dievčaťom? — Keď na to myslel, cítil, že ho nielen Boh opustil, ale že opúšťa ho i rozum. Nebolo žiadneho svetla v tej temnote, ktorú videl pred sebou a najväčší bôľ ani nevedel pomenovať.

Tým najväčším bôľom bola túžba Lipincami. Trápila ho dňom i nocou a trápila ho tým strašnejšie, že nevedel čo je to, čoho mu treba, prečo sa v ňom duša sedliacka ruje a svíja v mukách! A jemu treba bolo boru sosnového, polí i chalúp slamou pokrytých, i pánov, i sedliakov, i kňazov a všetkého toho, nad čím visí kúsok rodného neba a k čomu akonáhle srdce prilne, už sa nikdy viacej neodorve, a jestli sa odorve, nuž krváca. Sedliak cítil, že ho čosi akoby do zeme utláča. Chvíľkami bol by rád ruvať sa za vlasy a hlavou tlcť o múr, alebo vrhnúť sa na zem, lebo zavyjať, ako pes na reťazi, alebo volať, akoby v šialenstve — koho? — sám nevedel. A tak už prehýba sa pod neznámym bremenom, už klesá a tu mesto cudzie huči a hučí… a on jačí a vzýva Ježiša a tu kríža nikde niet, nik mu neodpovedá, len hučí a hučí a na brvne sedí dievčina s očima strnulými do zeme — vyhladovelá a trpí ticho.

Divná vec! Sedeli s dievčaťom stále spolu a často celé dni ani slova neprehovorili jeden k druhému. Žili, akoby vo veľkom hneve. Zle a ťažko bolo im tak žiť, ale o čomže mali hovoriť? Rán jatriacich najlepšie sa netýkať. Leda o tom mohli hovoriť, že peňazí už niet v kešeni, ani zemiakov v peci, ani v hlave rady.

Pomoci tiež nedostávalo sa im od nikoho. Poliakov žije v Novom Yorku mnoho, ale zámožnejší ani jeden nebýva v okolí Chattam Squaru. V druhom týždni po príchode poznali, pravda, dve rodiny poľské, jednu zo Sliezska, druhú z okolia samej Poznane, ale aj tie už dávno mrely hladom. Slezákom zomrelo už dvoje dietok, tretie bolo choré a predsa už od dvoch týždňov spávalo s rodičmi pod oblúkom mostovým a všetci živili sa jedine tým, čo našli na uliciach. Pozdejšie prijali ich do špitáľa a nevedeť, čo sa stalo s nimi. Druhej rodine sa tiež zle viedlo, ba ešte horšie, lebo otec bol pijak. Mariša tešila ženu, pokiaľ mohla, ale teraz sama potrebovala útechy.

Mohli sa, pravda, s otcom oboznámiť v poľskom kostole v Hobokene. Kňaz by prinajmenej bol dal znať iným o nich; ale čože oni vedeli, že je tu daký poľský kostol, alebo poľský kňaz? A či mohli sa s kým dorozumeť, dopýtať sa dakoho? Tak každý vydaný cent bol pre nich akoby stupňom schodov, ktoré viedly ich v priepasť núdze.

Sedeli v tej chvíli, on pri piecke, ona na slame. Uplynula hodina i druhá. V izbe zotmievalo sa čo raz väčšmi, lebo trebárs aj bolo poludnie, ale mhla vstávala z vody, ako obyčajne na jar, mhla ťažká, prenikavá. A trebárs vonku bolo už teplo, v izbe ona triasla sa zimou; konečne Vavro ztratil nádej, žeby sa čo našlo v popoli.

— Mariša — riekol — už to nemôžem vydržať, ani ty nevydržíš; pôjdem na vodu dreva nachytať, aspoň si zakúrime v peci a možno najdem dačo na jedenie.

Neodpovedala mu; šiel tedy. Naučil sa už chodiť do prístavu a chytať kúsky doštičiek z batožiny i bedien loďných, ktoré voda na breh vyhadzuje. Tak robia všetci, ktorí nemajú za čo kúpiť uhlia. Často ho tam poštuchali pri tom lovení, ale často ani nie; niekedy našlo sa niečo aj na jedenie, daké pozostatky zkazených potravín, vyhodených z lodí a pri tom keď tak chodil v mhle a hľadal, čo neztratil, tu chvíľami zabudal na svoju núdzu i na tesknotu, ktorá ho väčšmi otravovala, ako všetko ostatné. Prišiel konečne ku vode, a že bol práve čas raňajkovať, preto nad brehom krúžilo sa dakoľko malých chlapcov, ktorí začali síce na neho kričať, hádzať naň čiernym blatom, ale nemohli ho ubiť. Doštičiek rôznych kolísalo sa dosť vo vode; jedna vlna ich prinášala, druhá odnášala v diaľku. Za krátky čas nachytal ich dosť.

Na vlnách chvely sa tiež kôpky akejsi zelene; možno, že bolo tam dačo aj na jedenie, ale poneváč boly ľahšie a nepriplávaly ku brehu, nemohol ich dostať. Chlapci hádzali na ne povrázky a takto priťahovali ich k sebe; on, nemajúc povrázka len sa dychtive díval a čakal, až chlapci odídu, i prezeral zbytky ešte raz, pojedajúc čo sa mu zdalo jesť. Na to, že dievčina tiež nejedla, ani nepomyslel.

Ale osud mal sa mu usmiať. Vracajúc sa domov, stretnul veľký voz so zemiakmi, ktorý idúc do prístavu uviazol v koľaji a nemohol sa hnuť. Vavro chytil sa hneď spice a s pohoničom začal tisknuť kolesá. Ťažko to bolo, ale až ho v krížach zabolelo, ale konečne kone sa strhly, voz vyskočil, a že bol vrchovate naplnený, vysypalo sa z neho dosť hodne zemiakov a padlo do blata. Voziarovi ani nenapadlo sbierať ich, poďakoval sa Vavrovi za pomoc a šiel ďalej.

Vavro vrhnul sa hneď na zemiaky, posbieral ich dychtive chvejúcimi sa rukami, schoval za pasom a hneď aj jasnejšie myšlienky vstúpily mu do srdca. O hlade najdený kúsok chleba zdá sa najdeným šťastím; preto sedliak, vrácajúc sa domov, bručal si ticho:

— No, buď Pánu Bohu najvyššiemu vďaka, že vzhliadol na núdzu našu. Dreva máme, dievča rozloží ohňa, zemiakov je toľko, že vystačí na dva razy. Pán Boh je milosrdný! V izbe bude hneď veselšie. Dievča tiež už poldruha dňa nejedlo, bude rado. Pán Boh je milosrdný!

Tak rozprávajúc, jednou rukou vliekol dosky, druhou makal každú chvíľu či zemiaky nepadajú mu zpoza pása. Niesol predsa veľký poklad, preto oči dvíhal s vďačnosťou k nebu a znove mrmlal:

— Myslel som si: Ukradnem! a tu bez krádeže spadly s voza. Nejedli sme i budeme jesť. Pán Boh je milosrdný! Mariša zaraz stane so slamy, akonáhle sa dozvie, že nesiem „kuroptvy“.

Medzitým Mariša od tej doby ako odišiel, ani sa nehla so slamy. Bývalo, že ako Vavro doniesol ráno dreva, zakúrila v piecke, priniesla vody, zjedla, čo bolo a potom celé hodiny dívala sa do ohňa. Hľadala i ona svojim časom robotu. Aj najali ju do obecnej kuchyne k umývaniu hrncov a nádob, ale že sa nemohli s ňou dorozumeť, že zle plnila rozkazy, nerozumejúc ich, vyhnali ju po dvoch dňoch. Potom už nehľadala a ani nič nenašla. Po celé dni sedávala doma, bojac sa výnsť na ulicu, lebo tam ju pristavovali Irčania a opilí námorníci. A táto záhalka robila ju ešte nešťastlivejšou. Tesknota hrýzla ju, ako hrdza železo. Ba bola nešťastlivejšia, ako Vavro, keď ku hladu ku všedným útrapám, akú snášala, ku presvedčeniu, že pre nich niet už rady, ani pomoci, ani zajtrajška, ku strašnej tesknote za Lipincami, ťažila ju ešte myšlienka na Jaška, pohoniča. Sľuboval jej vskutku a hovoril: „Kam sa ty obrátiš, i ja sa ta obrátim!“ Ale ona vtedy šla, aby stala sa hospodyňou a paňou a teraz, ako zmenilo sa všetko!

On bol pohoničom v dvore, mal aj svoju nemovitosť po otcoch a ona je takou biednou, ako myš v lipineckom kostole! — Či príde? a keby aj prišiel, či pritiskne ju k srdcu? a povie jej: „Chúďatko moje drahé!“ alebo: „Choď preč žobracká dcéra!“ Akéže ona má teraz veno? Handry. Psi by na ňu aj v Lipincach štekali a predsa ju ta čosi tiahne že oj! Duša rada by z nej vyleteť a leteť ako lastovička nad vodami a trebárs umreť, len aby tam! Tam je on, Jašek, pamätajúci alebo nepamätajúci, ale milovaný vrele; len pri ňom bol by pokoj i radosť i veselosť, zo všetkých ľudí pri ňom jedinom na svete.

Keď v piecke horelo a hlad nedotieral tak, ako dnes, tu plamene syčiace, strielajúce iskrami, poskakujúc, mihotajúc, hovorily dievčine o Lipincach a pripomínaly jej, ako kedysi s inými dievčatmi sedávala vo štvoro pri kúdeli. Jaško vyzerajúc z bočnej izbičky, volal: „Mariša! poďme na faru, bo si mi taká milá!“ Ona mu zas odpovedala: „Ticho, bezbožník!“ — A tak jej bolo dobre, tak veselo v duši, ako vtedy, keď ju do tanca z kúta izby ťahal silou, až ona, zacloniac si oči rukama, šeptala: „Chodže preč, ja sa tak hanbím.“ A keď jej to časom plamene pripomínaly, tu slzy zalievaly jej tvár. Ale teraz ako ohňa v piecke, tak ani slz v očiach nebolo, lebo čo mala slz, všetky vyplakala. — Časom sa jej zdalo, že tečú do prs a tam ju dusia. Cítila veľkú únavu a vyčerpanie, nemala sily už ani mysleť; ostatne však trpela pokorne, hľadiac len pred seba veľkýma očima, ako vták, ktorého mučia.

A tak dívala sa i teraz, sediac na slame. Medzitým pohnul ktosi izbenými dverami. Mariša v domnení, že to otec, nezdvihla hlavy, až vtedy, keď ozval sa cudzí hlas:

— Look here! — Pozri tu!

Bol to majiteľ chyže, v ktorej bývali, starý mulat s tvárou zamračenou, špinavou rozodranou, s lícami vypchatými tabákom.

Keď ho dievčina zazrela, zľakla sa veľmi. Mali zaplatiť dolár na budúci týždeň a nemali už ani centa. Mohla len pokorou naňho pôsobiť; preto aj priblížiac sa k nemu, objala mu ticho nohy a bozkala mu ruky.

— Prichádzam si po dollár! — riekol.

Porozumela slovu „dollár“ a potriasajúc hlavou, smiešajúc výrazy a zase hľadiac prosebne, usilovala sa dať mu na porozumie, že už vydali všetko, že už druhý deň ničoho nejedli, že sú hladní i žeby sa smiloval nad nimi.

— Boh veľkomožnému pánovi zaplatí — dodala po poľsky, nevediac, čo má hovoriť a robiť.

Velkomožný pán síce neporozumel, že je veľkomožným, ale toľko sa domyslel, že dollára nedostane; ba domyslel sa toho tak dobre, že soberúc jednou rukou uzlíky s ich vecmi, druhou vzal dievča za rameno, strčil ju zľahka na schody, vyprevadil ju na ulicu a hodiac jej k nohám veci, s rovnakou flegmatičnosťou otvoril dvere súsedného výčapu a zvolal:

— Hej, Paddy, mám pre teba izbu!

— All right — odpovedal akýsi hlas zdnuka — prídem na noc.

Na to mulat zmiznul v tmavej sieni a dievča zostalo samo na ulici. Uložila uzlíky vo výklenku domu, aby sa neváľaly v blate, a zastanúc pri nich, čakala pokorná, ako vždy a tichá.

Opití Irčania, prechádzajúci ulicou, tento raz ju nepristavovali. V izbe bola tma, ale na ulici veľmi jasno a v tom svetle tvár dievčaťa zdala sa takou zbedovanou, ako by po dákej veľkej chorobe. Len jasné ľanové vlasy zostaly ako predtým; rty zato mala osinuté, oči vpadlé a pod nimi podkovy; kosti vyčnievaly jej z líc. Vyzerala ako kvet, ktorý vädne, alebo ako dievča, ktoré má umreť.

Pomimo idúci hľadeli na ňu s určitou sústrasťou. Stará murínka pýtala sa jej čosi, ale nedostanúc odpovede, urazená išla ďalej.

Medzitým Vavro blížil sa k domovu s tým dobrým pocitom, aký vo veľmi chudobných ľuďoch budí zjavný dôkaz milosrdenstva Božieho. Veď mal zemiaky. Myslel, ako ich budú jesť, ako zajtra zase bude chodiť okolo vozov a o pozajtrajšku v tej chvíli už ani nemyslel, lebo bol veľmi chorý. Keď z ďaleka zazrel dievčinu, stojaciu na dlážke pred domom, zadivil sa veľmi a zrýchlil kroky.

— A ty čo tu stojíš?

— Hospodár nás vyhnal, otecko!

— Vyhnal?!

Drevo vypadlo chlapovi z rúk. To bolo už primnoho. Vyhnať ich vtedy, keď už bolo i dreva i zemiakov! Čo teraz urobia, kde ich upečú, čím sa nakrmia, kam pôjdu? Za drevom hodil Vavro aj čiapku do blata. „Ježiši Kriste!“ — krútil sa vôkol, otvoril ústa, pozrel blúdive na dievčinu a pýtal sa ešte raz:

— Vyhnal?…

Potom ako by niekam chcel ísť, ale zase sa vrátil a hlas jeho stal sa hluchým, chrapľavým a hrozným, keď riekol znove:

— Prečo si ho neprosila, hlúpa?

Ona vzdychla.

— Prosila som ho.

— Objala si mu nohy?

— Objala.

Vavro znove krútil sa na mieste, ako chrobák, ktorého prepichnú. V očiach sa mu úplne zatemnilo.

— Bodajs’ zhynula! — vykriknul.

Dievčina pozrela na neho boľastne.

— Otecko! čože som ja vina?

— Stoj tu, ani sa nehni! Pôjdem ho ja prosiť, aby nám dovolil aspoň zemiaky upiecť.

Šiel. Po chvíli v chodbe bolo počuť hluk, dupotanie nohama, povýšené hlasy a zatým na ulicu vyletel Vavro, zaiste vystrčený silnou rukou.

Chvíľu stál, potom riekol krátko k dievčaťu:

— Poď!

Sohla sa po uzlíky, aby ich vzala sebou. Boly dosť ťažké na jej vyčerpané sily, ale on jej nepomohol, akoby zabudnul, akoby nevedel, že dievčina ledva je vstave ich zdvihnúť.

Šli. Dve také núdzne postavy, starca i dievčaťa, budily by pozornosť pomimoidúcich, keby tí pomimoidúci boli menej zvyknutí na pohľady biedy. — Kam mohli isť? Do akých ešte múk?

Dych dievčaťa bol čo raz trudnejší, ťažší. Zachvela sa na nohách raz i druhý raz, konečne riekla prosebným hlasom:

— Otecko, vezmite tie handry, ja už nemôžem!

On ako by sa zobudil zo sna.

— Tak ich zahoď!

— Veď sa nám ešte zídu.

— Nezídu!

Náhle vidiac, že dievča váha, zvolal vztekle:

— Zahoď ich, bo ťa zabijem!

Len teraz prestrašená počúvla a pošli ďalej.

Sedliak ešte dakoľko ráz opakoval:

— Keď tak, nechže bude tak! — Potom zamlkol, ale čosi nedobrého vyzeralo mu z očú. Uličkami čo raz blativejšími zblížili sa až ku koncu prístavu, šli na vysoké pomostie, podoprené kolami; prešli popri budove s nápisom „Sailor’s asilum“ — útočište plavcov — a zišli až k samej vode. Stavali na tom mieste nové doky. Vysoké lešenie na bitie kolov vyčnievalo ďaleko nad vodou a medzi doskami a trámami hemžili sa ľudia, zamestnaní pri stavbe. Mariša príduc k hromade trámov, sadla na ne, bo nevládala ísť ďalej; Vavro mlčky sadol vedľa nej.

Boly už štyri hodiny po poludní. Celý prístav hučal životom a ruchom. Mhla tiež opadla a príjemné lúče slnka oblievaly svetlom a milosrdným teplom dvoch úbožiakov. Z vody zalieta dych jara na pevninu, svieži, plný života, veselý. Vôkol bolo toľko blankytu a svetla, že sa až oči zažmurovaly pod ich prebytkom. Toňa morská v diaľke slievala sa vďačne s nebom. V tom blankyte, bližšie stredu prístavu, bolo vídať pokojne vyčnievajúce stožiare, komíny a zástavky, ľahko vetrom rozvievané. Na obzore parníky, namerené k prístavu, zdaly sa isť akoby nahor, alebo vynorovať sa z vody. Rozpiaté a vyduté ich plachty, v podobe chmárok, cele v lúčoch, lesklý sa oslepujúcou belosťou na lazúre vodnom. Iné parníky odchádzaly na oceán, peniac za sebou vodu. Šly stranou, kde ležaly Lipince, to pre nich dvoch ztratené šťastie, lepší osud a pokoj. Myslela si tiež dievčina, čím mohli tak veľmi zhrešiť, čoho proti Bohu sa dopustiť, že On, taký milostivý, len od nich odvrátil svoj obličaj a zabudnul na nich v stred cudzích ľudí a hodil ich na ten breh ďaleký. Predsa v Jeho rukách bolo vrátiť im šťastie. Toľko parníkov pluje v tamtú stranu a pluje bez nich. Zmučená, biedna myseľ Mariše ešte raz zalietla v tú stranu, kde ležia Lipince, i kde je Jaško, pohonič. Či on tam myslí na ňu? Či na ňu pamätá? Ona pamätá, lebo len v šťastí sa zabúda, ale v nešťastí, v opustenosti myseľ tak ovíja sa vôkol milovaných, ako chmeľ okolo topola. Ale on? Možno, že pohrdnul dávnou láskou a svatov poslal už do inej chalupy! Predsa bola by mu až hanba, mysleť na takú žobráčku, ktorá okrem rutového venca nemá ničoho na svete a pre ktorú, jestli kto pošle svatov, môže to byť leda smrť.

Poneváč bola chorá, preto hlad ju tak veľmi netrápil, ale umučenú a oslabnutú spánok zachvacoval, víčka na očiach sa zavieraly a vybľadlá tvár chýlila sa na prsia. Chvíľami budila sa a otvárala oči, potom ich zase zavierala. Snilo sa jej, že bludiac po dákychsi rozvalinách a priepasťach, padla, ako tá Katka z dedinskej pesničky, do „Dunajca hlbokého“, a hneď počula výrazne, ako by pokračovanie spevu:

Tu sa náhle zobudila, lebo zdalo sa jej, že už vrkočov nemá a že letí do priepasti. — Sen zmizol. Nie Jašek sedel pri nej, ale Vavro, a nie Dunajec bolo vídať, ale prístav novoyorský, násypy, lešenia stožiare a komíny. Znovu akési parníky vychádzaly na more a z nich vlastne dochádzal ten spev. Tichý, teplý, príjemný, večer jarný počínal sa červenať na vode i na nebi. Tôňa vyrážala sa ako by v zrkadle, každý parník, každý kôl odbíjal sa tak, akoby druhý bol pod spodkom a bolo prekrásne vôkol. Akési šťastie a spokojnosť všeobecná rozlíhala sa povetrím; zdalo sa, že celý svet sa raduje, len oni dvaja boli nešťastní, zabudnutí; robotníci vracali sa domov, len oni dvaja nemali domova.

Hlad čo raz väčší železnou rukou začal trhať vnútornosti Vavrove. Sedliak sedel zasmužilý a zamračený, ale čosi, ako by daké strašne rozhodnutie, začalo sa vyobrazovať na jeho tvári. Kto by naň pozrel, prestrašil by sa, lebo tvár mala výraz hladového zvera a vtáka a razom zase taký zúfale pokojný, ako by u zomretého človeka. Za celý čas neprehovoril k dievčaťu ani slova, až keď nastala noc, keď prístav úplne spustnul, riekol divným hlasom:

— Poď Mariša!

— Kam pôjdeme? — pýtala sa ospale.

— Na tamto pomostie nad vodou. Položime sa na dosky a budeme spať.

Išli. V úplnej temnote museli sa plaziť veľmi opatrne, aby nepadli do vody.

Amerikánske sväzy dosák a trámov tvorily početné zákruty a ako by drevenú chodbu, na konci ktorej nachádzal sa sklad dosák a za ním baran na vbíjanie kolov. Na tomto pomostí, pokrytom doskami k ochrane pred dážďom, stávali ľudia ťahajúci povrazami barana, ale teraz nebolo tam nikoho.

Keď došli až na samý konec, Vavro riekol:

— Tu budeme spať.

Maryša skôr padla, ako sa uložila na dosky a trebárs v okamžení shrkly sa na nich roje moskytov, usnula tvrdo.

Razom v stred noci hlbokej zobudil ju hlas Vavrov:

— Mariša vstávaj!

Bolo čosi takého v tom volaní, že zobudila sa v okamžení.

— Čo, otecko?

V stred tichosti a temnoty nočnej hlas starého sedliaka ozval sa hlucho, strašne, ale pokojne:

— Dievča! Už ďalej nebudeš mrieť hladom. Nepôjdeš už pred ľudské prahy prosiť o chlieb; nebudeš ty už spávať na dvore. Ľudia ťa opustili. Boh ťa opustil, osud ti uskúpil, tak nech ťa aspoň smrť pritúli. Voda je hlboká, nebudeš sa mnoho mučiť.

V tme nemohla ho dozrieť, trebárs oči jej zarazením rozovrely sa široko.

— Utopím ťa, nebožiatko, aj sám sa utopím — hovoril ďalej. — Niet pre nás už spásy, niet milosrdenstva nad nami. Zajtra sa ti už nebude chceť jesť, zajtra ti bude lepšie, ako dnes…

Nie! Ona nechcela zomreť! Ona mala osemnásť rokov a chuť k životu i bázeň pred smrťou, akú dáva mladosť. Celá duša sa v nej zatriasla pri myšlienke, že zajtra bude utopencom, že pojde do dakejsi temnosti, že bude ležať vo vode, v stred rýb i hadov, na dne šliamistom. Za nič na svete!! — Neopísateľný odpor i strach zmocnil sa jej v tej chvíli a vlastný otec, hovoriac v tej tme, zdal sa jej akýmsi zlým duchom.

Celý ten čas obe jeho ruky spočívaly na jej vychudnutých ramenách a hlas hovoril ďalej s tým strašným pokojom:

— A trebárs by si aj kričala, nik ťa nepočuje. Strčím ťa len a nepotrvá to ďalej, ani čo sa dva razy „Otčenáš“ pomodlíš.

— Nechcem, otecko, nechcem! — volala Mariša. — Či sa Boha nebojíte? Otecko drahý, zlatý, sľutujte sa nado mnou! Čože som vám urobila? Veď som nenariekala na biedu, trpela som s vami hlad i zimu… Otecko…

Duch jeho bol vždy rýchlejší, ruky stiskly sa, ako kliešte; ona vyprosovala sa smrti čo raz zúfalejšie.

— Sľutujte sa! Milosrdenstvo! milosrdenstvo! Veď som vaše dieťa; som biedna, chorá; i tak nebudem dlho na svete! Žiaľ mi je! Bojím sa!

Tak lkajúc, chytila sa jeho haleny a ústa tiskla prosebne do rúk, ktoré ju srážaly do priepasti. Ale to všetko zdalo sa ho len väčšmi povzbudzovať. Jeho spokojnosť prešla v blúznenie: začal chrchrať a zúriť. Chvíľami nastalo medzi nimi ticho a kto by stál na brehu, bol by počul len hlasité oddychy a ruvanie sa, i tresk dosák. Noc bola hlboká, tmavá a pomoc nemohla odnikiaľ prísť, lebo tu bol konec prístavu, kde ani vo dne, okrem robotníkov, nebývalo nikoho.

— Smilovanie! smilovanie! — volala prenikave Mariša.

V tej chvíli jednou rukou stiahnul ju násilne na samý kraj lešenia, druhou začal ju biť po hlave, aby utlumil jej kriky. Ale i tak tie kriky nezobudily žiadnej ozveny: pes len dákysi zavýjal v dialke.

Dievča pocítilo, že slabne. Konečne nohy jej boly už na prázdnom, len ruky držaly sa ešte otca, ale umdlievaly. Krik o pomoc bol čo raz tichší, ruky ku koncu odtrhly kus haleny a Mariša cítila, že letí do priepasti. Ačkoľvek spadla s pomostia, cestou predsa zachytila sa kolov a zostala viseť nad vodou.

Sedliak sa naklonil a — strašno povedať — začal jej odbijať ruky.

Krdel myšlienok akoby krdel vyplašeného vtáctva, prelietal jej hlavou v podobe obrazov a blýskavíc; Lipince, studňa so žeriavom, odchod, parník, búrka, litanie, núdza novoyorská a na konec, čo sa to s ňou deje? Vidí akýsi koráb ohromný s predneseným predkom, na ňom dav ľudí a z davu toho dve ruky vystierajú sa k nej. Pre Boha! To Jašek tam stojí, Jašek vystiera ruky a nad korábom i nad Jaškom matka Božia, usmievajúca sa v jasnosti veľkej. Ona na ten pohľad ľudí na brehu prediera sa napred: „Panenka najsvätejšia! Jaško! Jaško! Jaško!“ Ešte okamih… Ostatný raz vznáša oči k otcovi: Otecko! Tam matka Božia! tam matka Božia!

Ešte chvíľu a tie samé ruky, ktoré strkaly ju do vody, chytajú teraz jej umdlievajúce dlane a dákousi nadľudskou silou tiahnu ju hore. Už znove čuje pod nohou dosky lešenia, znovu ju otáčajú ramená, ale ramená otca, nie kata, i hlava padá na prsia otcove.

Vzpamätajúc sa z omdletia, pozorovala, že leží pokojne pri otcovi; ale trebárs bolo temno, videla, že otec leží čelom k zemi a že fikanie hluché, žalostné zatriasa ním a rozrýva jeho hruď.

— Mariša! — ozval sa konečne hlasom prerývaným lkaním — odpusť mi, dieťa…

Dievča vyhľadalo vo tme jeho ruky a pritisknúc na ne svoje biedne ústa, zašeptalo:

— Otecko! Nech vám tak Pán Ježiš odpustí, ako vám ja odpúšťam…

Z bľadého jasu, aký od istého času svietil na obzore, vynoril sa mesiac veľký, príjemný, plný a znove stalo sa čosi podivného. Videla Mariša, ako od mesiaca odrývajú sa celé roje malých anjelíkov, akoby malých včeličiek a po lúčoch vinú sa až k nej, šelestiac krýdelkami krútiac a točiac sa a spievajúc detskými hlasmi:

— Dievčina umučená, pokoj tebe!

Tak spievajúc triasly sa nad ňou kalichy bielych ľaliji a malé strieborné zvončeky, ktoré zvonily:

— Sen tebe, dievča! sen tebe!, sen, sen, sen!

I stalo sa jej tak dobre, pokojne, že usnula naozaj.

Noc sa míňala a začala bľadnúť. Rozvidňovalo sa. Usvit zbelel vodu. Stožiare a komíny začaly sa vychylovať z tieňu a akoby približovať sa; Vavro kľačal už nachýlený nad Marišou.

Myslel, že umrela. Vychudnutá jej postava ležala bez pohnutia; oči mala zavrené, tvár bľadú, ako plátno so sinným odtieňom, spokojnú i zmrtvelú. Nadarmo starý potriasal jej ramenom; ani sa nezachvela, ani neotvorila oči. Vavrovi sa zdalo, že už umiera, ale položiac jej ruky k ústam, cítil, že vydychuje. Srdce jej bilo, trebárs slabo; no porozumel, že môže zomreť každú chvíľu. Jestli z tmy rannej vynorí sa deň chvíľovy, jestli ju slnce ohreje, tak sa zobudí; ináč nie.

Morské vtáky začaly krúžiť nad ňou ako by sa o ňu strachovaly; niektoré sedaly na blízkych stlpoch. Ranná hmla rozstupovala sa zvoľna pod dychom západného vetra; vánok bol jarný, teplý, plný sladkosti.

Potom vyšlo slnce. Lúče jeho padly prv na štít lešenia, potom schádzajúc čo raz nižšie, vrhly svoje zlaté svetlo na tvár Mariše. Zdaly sa ju celovať, láskať sa s ňou, túliť sa k nej. V tom lesku i vo venci jasných vlasov, rozpútaných nočným bojom a vlhkosťou, bola to tvár rovno anjelská; lebo už aj Mariša bola pravým anjelom pre svoje muky a biedu.

Utešený, ružový deň vstával z vody, slnce hrialo čo raz silnejšie, vietor fúkal lútostne na dievča, vtáky krútiac sa dookola, krákaly, ako by ju chcely zobudiť. Vavro, shodiac so seba halenu, prikryl ňou jej nohy a nádej začala vstupovať v jeho srdce.

Osinulosť akosi ustupovala zvoľna s jej tváre, líca zružovely zľahka, usmiala sa raz i druhý raz a konečne otvorila víčka.

Vtedy ten starý sedliak kľakol na pomostí, povzniesol oči k nebu a slzy dvoma potokami plynuly po jeho zvraskovatených lícach.

Pocítil raz na vždy, že to dieťa je teraz zornicou očú jeho duše a ako by svätosť milovaná nadovšetko.

Ona nielen že sa prebudila, ale prebudila sa i zdravšia a sviežejšia, ako včera. Čisté povetrie prístavu bolo pre ňu zdravšie, ako otrávený vzduch izby. Vrácala sa vskutku k životu, lebo sadnúc na dosky, zvolala razom:

— Otecko, ja by som jedla!

— Poď dcérka, nad vodu, možno, že sa tam dačo najde, — riekol starý.

Vstala bez veľkej námahy a šli. Ale patrne mal to byť deň dákysi výnimečný v dňoch ich núdze, lebo sotva ušli dakoľko krokov, zazreli neďaleko na lešeni medzi dvoma trámami vtisnutú šatku a v nej zavinutý chlieb, varenú kukuricu a soleninu. Vysvetlilo sa to jednoducho tým, že ktorýsi z robotníkov, pracujúcich pri stavbe parníka, schoval si včera čiastku svojho jedla na dnes. Tamejší robotníci majú tú obyčaj. Ale Vavro s Marišou vysvetľovali si to ešte jednoduchšie. Kto položil ta ten pokrm? Dľa ich presvedčenia ten, čo pamätá na každý kvietok, vtáčka, poľnú kobylku i mravce — Boh!

Pomodlili sa „Otčenáš“ zjedli, ačpráve nebolo toho mnoho a šli ponad vodu až k hlavným hrádzam. Vstupila do nich nová sila. Prijdúc k budove colnej zabočili hore na Water Street k Broadwayu. S odpočinkom strávili pri tom niekoľko hodín, lebo cesta bola ďaleká. Chvíľami sedeli na doskách alebo na prázdnych loďných bednách. Šli sami nevediac prečo, ale Mariši sa čosi tak videlo, že na každý prípad majú ísť do mesta. Cestou stretávali mnoho nákladných vozov, čo tiahly do prístavu. Water Street bol už nemalý ruch. Z otvárajúcich brán vychádzali ľudia a šli spešno do denného zamestnania. V jednej bráne ukázal sa vysoký, sivý a fuzatý pán s mladým chlapčekom. Vyndúc von, pozrel na nich, na ich kroj a pohnul fúzami; zadivenie vyrážalo sa na jeho tvári, potom začal sa prizerať ešte bystrejšie a usmieval sa.

Ľudská tvár usmievajúca sa na nich v Novom Yorku, to bol div, čary akési, pri pohľade ktorých zamysleli sa oba.

Medzitým šedivý pán priblížil sa a pýtal sa najčistejšou poľštinou:

— A vy ste zkadiaľ, ľudia?

Ako by do nich hrom udrel. Sedliak, miesto odpovede, zbľadol ako stena a zachvel sa v nohách, neveriac ani svojim očiam. Mariša, vzpamätajúc sa, padla k nohám starého pána a objímajúc ich rukama začala volať:

— Z Poznaňska, vaša milosť, z Poznaňska!

— Čo tu robíte?

— V núdzi, hlade a biede ťažko žijeme, drahý pane.

Tu Mariši zastal hlas a Vavro vrhol sa hlavou k nohám pánovým, potom začal bozkávať konec jeho kabáta a držiac ich, myslel, že snáď zachytil kus neba.

Veď je to pán a svoj pán! On nedá umreť hladom, on zachráni ich, on nedá im zahynúť!

Mladý chlapec, ktorý bol so šedivým pánom, vystrčil oči, ľudia začali sa hromadiť, otvárať ústa a dívat sa, ako človek pred človekom kľačí a nohy mu bozkáva.

V Amerike to nebývalá vec! Ale starý pán počal sa na divákov hnevať.

— To nie váš „busines“ — hovoril k nim anglicky — choďte si po svojej práci! —

Potom riekol Vavrovi a Mariši:

— Nebudeme stáť na ulici, poďte so mnou.

Zaviedol ich do najbližšieho šenku, tam vojdúc do osobitnej izby, zavrel sa s nimi i s chlapcom. Oni znove začali mu padat k nohám, čomu sa on bránil a bručal hnevlive:

— Skončite ten business! My sme predsa z jedných strán, deti jednej… matky…

Tu patrne dym z cigáry, ktorú fajčil, začal ho štípať v oči, lebo si ich päsťou pretrel a pýtal sa:

— Ste hladní?

— Dva dni sme nič nejedli, len dnes našli sme čosi na vode.

— Wiliam! — riekol chlapcovi — povedz, aby im dali jesť.

Potom pýtal sa ďalej:

— Kde bývate?

— Nikde, milostivý pane.

— Kde ste spali?

— Nad vodou.

— Vyhnali vás z bytu?

— Vyhnali.

— Okrem toho, čo máte na sebe, nemáte ničoho?

— Nemáme.

— Nemáte peňazí?

— Nemáme.

— Čo budete robiť?

Starý pán pýtal sa rýchle a ako by hnevlive; na to obrátil sa k Mariši:

— Koľko ti je rokov, dievčatko?

— Osemnásť mi bude na Navštívenie Panny Marie.

— Natrpela si sa, čo?

Neodpovedala nič, len schýlila sa mu pokorne k nohám.

Starého pána dym znovu začal patrne hrýzť v oči.

V tú chvíľu doniesli piva a teplého mäsa. Starý pán kázal im, aby sa hneď dali do jedenia a keď odpovedali, že sa pred nim neopovážia, povedal, že sú hlúpi. Ale napriek tej hnevlivosti, zdal sa im anjelom z neba.

Keď jedli, mal z toho patrne veľkú radost. Potom kázal im, aby mu rozpovedali, ako sa dostali sem a čo prežili. Vavro tedy rozpovedal mu všetko i netajil ničoho, ako kňazovi na spovedi. Starý pán sa hneval, šomral, a keď došlo k tomu, ako Vavro chcel Marišu utopiť, vykríknul:

— Kožu by som ti odrel s tela!

Potom ku Mariši:

— Poď sem, dievča!

Keď sa priblížila, vzal v obe ruky jej hlavu a pobozkal ju na čelo.

Potom rozmýšľal chvíľu a riekol:

— Prežili ste biedu. Ale tu je dobrý kraj, len si treba vedieť poradiť.

Vavro vytreštil na neho oči; ten vzácny a múdry pán nazýval Ameriku dobrým krajom.

— Tak je, ty hlúpak — riekol, spozorujúc zadivenie Vavrovo — dobrý kraj! Keď som sem prišiel, nemal som ničoho, a teraz mám kus chleba. Ale vám sedliakom, treba pilnovať role, nie vláčiť sa po svete. Keď vy z domu odídete, kto tam zostane? Vy ste tu k ničomu a prísť sem je ľahko, ale odísť odtialto ťažko.

Mlčal za čas, potom dodal akoby pre seba:

— Štyridsať a dakoľko rokov tu bývam, na vlasť som už aj zabudnul. Ale tesknota časom chytá, čo? William ta musí íst, kde žili jeho otcovia… To môj syn… riekol, ukázujúc na chlapca. — William, privezieš mi z vlasti hrsť zeme pod hlavu do rakve!

— Yes, father! — odpovedal anglicky chlapec.

— A na prsia tiež, William, i na prsia!

— Yes, father!

Dym začal starého pána tak náramne hrýzť v oči, že zrenice zašly mu akoby sklom.

Počal sa hnevať:

— Rozumie holobriadok po polsky, ale radšej hovorí anglicky. Inak to nejde. Čo sem zapadne, to je ztratené pre starú domovinu. William, choď a povedz sestre, že budeme mať hosti na obed i na noc.

Chlapec živo poskočil. Starý pán sa zamyslel a mlčal dlho; potom začal hovoriť akoby pre seba:

— Poslať ich nazpäť to veľké útraty a potom, k čomu sa vrátia? Predali, čo mali: pôjdu žobrať. V službe Boh vie čo by sa stalo s dievčaťom. Keď sú už tu, treba zkúsiť ešte robotu. Vyslať ich do dákej osady, dievča sa vydá nezadlho. Vo dvoje dorobia sa už len dačoho; a jestli im príde vôľa vrátiť sa, vezmú i starého sebou.

Potom riekol rovno Vavrovi:

— Počul si o tunajších našich osadách?

— Nepočul, vaša milosť.

— Ľudia! ako sa to sem púšťate? Pre milého Boha! Potom nemáte hynúť! V Chicagu je takých, ako ty, na dvadsať tisíc, v Milwaukee tiež toľko, v Detroite mnoho, v Buffalo mnoho. Pracujú v továrňach, ale sedliakovi najlepšie na role! Do Radomy vás poslať, do Illinois, hm! tam je už ťažko o pozemok. Zakladajú akúsi novú Poznaň v stepách v Nebraske, ale to je ďaleko. Železnica mnoho stojí Panna Maria v Texase je tiež ďaleko. Do Boroviny bolo by najlepšie, tým skôr, že vám môžem dať lístky zdarma a čo vám dám do ruky, to si schovajte do gazdovstva.

Zamyslel sa ešte hlbšie.

— Počuj, starý — riekol náhle. — Zakladajú teraz novú osadu Borovinu v Arkansase. Je to pekný kraj a teplý a zem je takmer pustá. Tam vezmeš pozemku i s lesom 160 jutár od štátu darmo a od železnice za malý plat — rozumieš? Do hospodárstva ti dám i lístky na železnicu, lebo to môžem. Pôjdete do mesta Little Rock, potom treba bude ísť vozom. Tam nájdete aj iných, ktorí s vami pocestujú. Ostatne dám vám listy. Chcem vám pomôcť bo som váš brat; ale tvojho dievčaťa je mi sto raz viac žiaľ ako teba. Rozumieš? Ďakujte Bohu, že ste sa so mnou sišli.

Tu hlas jeho úplne zmäknul.

— Počuj, dieťa — riekol k Mariši — tu máš moju kartu; schovaj si ju dobre. Jestli ťa kedy bieda pritisne, jestli zostaneš samotná na svete, vyhľadaj ma. Si úbohé dieťa a dobré. Akby som umrel, William sa ťa zaujme. Kartu si neztrať! A teraz poďte ku mne!

Po ceste kúpil im bielizne i šiat a konečne doviedol k sebe a uhostil. Bol to celý dom dobrých ľudí, bo i William i jeho sestra Jenny ujali sa ich, ako príbuzných. Pán William zachodil s Marišou tak, ako s dákou „lady“ čím ona prišla do veľkých rozpakov. — Večer k slečne Jenny prišlo niekoľko mladých slečien s kaderami na čele, oblečených pekne a dobrých. Tie vzaly Marišu medzi seba, divily sa, že je taká bľadá, taká pekná, že má tak jasné vlasy, že sa im ustavične k nohám klania a ruky im bozkáva, čomu sa veľmi smialy. Starý pán chodil medzi mládežou, potriasal bielou hlavou, bručal, tu i tu sa hneval; hovoril hneď anglicky, hneď polsky, rozprával s Marišou i Vavrom o ďalekých rodných krajoch; pripomínal si, upamätoval sa a s času na čas ho patrne dym z cigáry pálil v oči, lebo si ich ukradomky utieral.

Keď sa všetci rozišli spať, Mariša sa nemohla sdržať slz, vidiac, že slečna Jenny vlastnýma rukama pripravuje jej posteľ. Ach! Akí to boli dobrí ľudia! Ale aký aj div! Predsa starý pán bol tiež rodom od Poznane.

Tretieho dňa Vavro s dievčaťom cestovali už do Little Rock. Sedliak cítil v kapse sto dollárov a na biedu zabudnul úplne, a Mariša cítila nad sebou zrejmú ruku Božiu i verila, že tá ruka nedá jej zahynúť: že ako ju vysvobodila z núdze, tak i Jaška privedie do Ameriky a nad oboma bude strážiť a do Lipiniec vrátiť sa im dovolí.

Medzitým mestá i farmy mihaly sa im v oknách vagóna. Bolo to celkom ináč, ako v Novom Yorku. Boly to polia a v dialke bory a domky, pri ktorých rástly stromy; rozmanité obylia zelenaly sa veľkými lanami, celkom ako v Poľsku. Pri tom pohľade Vavrovi tak čosi rozpínalo prsia, že mal chuť kričať: Hej! vy bory i polia zelené!“ — Na lúkach pasly sa stáda kráv a oviec; po lesných zárubách bolo vídať ľudí so sekerami. Vlak letel ďalej a ďalej. Pomaly okolie bolo čo raz menej ľudnaté. Farmy zanikly a kraj roztvoril sa v širokú, pustú step. Vietor po nej previeval chlpami tráv a mihotal kvetami. Miestami vinuly sa, ako by pozlatené stuhy, cesty, pokryté žltým kvietim, po ktorých kedysi prešly vozy. Vysoká burina, lopuchy a šiškovité bodliače kyvaly hlavami, akoby vítajúc pútnikov. Orly kolísaly sa na širokých krydlách nad stepou, zadívaní ostro do trávy. Vlak dral sa napred, ako by chcel doleteť ta, kde step tratí sa zraku a slieva sa s nebom. Z okien vozňov bolo vídať celé stáda zajacov a vlkov. Časom rohatá hlava jeleňa mihla sa nad trávou. Nikde ani vežičky kostolnej, ani mesta, ani dediny, ani domu, len stanice, ale medzi stanicami a v bok ani živej duše. Vavro díval sa na všetko, krútil hlavou i nemohol porozumeť, že toľko „dobroty“, ako nazyval pozemky, stojí úhorom.

Uplynul deň i noc. Nad ránom vošli do borov, v ktorých stromy boly pookrúcané vypínajúcimi sa rastlinami, silnými ako ľudské rameno, čo robilo bor takým hustým, že by bolo rúbať doň sekerou, ako do steny. Neznáme vtáctvo čvirikalo v tých zelených huštinách. Raz zdalo sa Vavrovi i Mariši, že v huštinách zazreli jazdcov s perami na hlavách a s tvárami červenými, ako vyleštená meď. Vidiac tie lesy, tie pusté stepy a pusté bory tie všetky neznáme čuda a ľudí iných, Vavro nemohol sa sdržať a riekol:

— Mariša!

— Čo, otecko?

— Vidíš?

— Vidím.

— A divíš sa?

— Divím.

Prešli konečne rieku tri razy tak širokú ako Varta, o ktorej pozdejšie dozvedeli sa, že sa nazýva Mississippi a pozde v noci došli do Little Rock.

Odtiaľto mali sa opýtať o cestu do Boroviny.

Opúšťame ich v tú chvíľu. Druhá časť ich túlania za chlebom bola u konca. Tretia mala sa odohrať v lesoch, v stred huku sekier a pri ťažkom znoji osadníckeho života. Či menej bolo v nej slz, utrpení i núdze, dozvieme za nezadlho.

III

Čím bola Borovina? Osadou, ktorá mala povstať. Ale predovšetkým pomýšľalo sa na názov, dľa zásady, že kde je názov, tam musí byť aj vec sama. Popredné noviny poľské aj anglické, v Novom Yorku, Chicagu, Buffalo, Detroite Milwaukee, Manitovoku, Denveri, Calumete, slovom všade kde možno počuť reč poľskú hlásaly celému svetu vôbec a poľským osadníkom zvlášte, že kto by z nich chcel byť zdravým, bohatým, šťastlivým, dobre jesť, dlho žiť a po smrti dôjsť spasenia, nech sa zapíše k delbe pôdy v pozemskom raji, čiže v Borovine. Oznamy hlásaly, že Arkansas, v ktorom má byť založená Borovina, je ešte kraj pustý, ale najzdravší na svete. Je síce mestečko Memphis, ležiace na samej hranici s tamtej strany Mississippi, sídlo žltej zimnice, ale podľa oznamov ani žiadna iná zimnica nepotrafila by preplavať takú rieku, ako Mississippi. Na hornom brehu rieky Arkansas niet jej ešte preto, lebo súsediaci Indiani Choctaws oskalpovali by ju bez ľutosti. Zimnica chveje sa pri pohľade na červeno kožích. V takých okolnostiach osadníci v Borovine budú bývať medzi zimnicou od východu a rudokožimí od západu, v páse celkom neutrálnom a majúcom pritom pred sebou takú budúcnosť, že za tisíc rokov Borovina bude zaiste čítať do dvoch millionov obyvateľov a pôda, za ktorú platí sa dnes poldruhá dollára za aker, vystúpi v cene okolo tisíc dollárov za štvorcovú siahu.

Takým sľubom a výhľadom ťažko sa bolo zopreť. Takých, ktorým by sa asi neveľmi pozdávalo súsedstvo Choktawov, oznamy uisťovaly, že ten válečný kmeň je preniknutý najvrelejšou sympatiou k Poliakom, že tedy možno predvídať styky čo najsrdečnejšie. Ostatne je známo, že kde cez lesy a stepy ide železnica a telegrafické stlpy v podobe krížov, tam, že tie kríže stanú sa za krátko znamením hrobov idianských; a poneváč zem pod Borovinou získaná bola železničnou správou, zamknutie Indiánov bolo len otázkou času.

Zem skutočne získaná bola železničnou správou, čo zabezpečovalo osade spojenie so svetom, odbyt produktov a budúci rozvoj. Oznamy zabudly len doložiť, že železnica bola ešte len projektovaná a že vlastne predaj pôdy, ktorú dáva štát železniciam v krajoch pustých, mal zaistiť, poťažne doplniť kapitál, potrebný k stavbe železnice; zabudnutie toto avšak dalo sa snadno odpustiť pri businesse tak složitom. Ostatne malo to pre Borovinu len ten rozdiel, že osada miesto aby ležala na železničnej čiare, bola v hluchej pustatine, do ktorej bolo možno dostať sa len s veľkým namáhaním vozami.

Z tohoto zabudnutia mohly vznikať rôzne nepríjemnosti, ale nepríjemnosti tie mohly byť len dočasné a maly prestať súčasne s vystavením dráhy. Ostatne je známo, že oznamy v kraji nemožno brať doslovne, lebo ako každá rastlina, presadená na amerikánsku pôdu, vybujnej síce, ale na úkor ovocia, tak i reklama v amerikánskych novinách rastie do tej miery, že zrno pravdy ťažko je časom vyňať z pustých slov, ako by z pliev. Avšak odhliadnuc od všetkého, čo v oznamoch o Borovine bolo treba považovať za „humbug“ bolo možno domnievať sa, že tá osada nebude o nič horšia od tisíc iných, ktorých povstanie s odporúčaním nie menším bolo ohlasované.

Podmienky zdaly sa v celku z príčin mnohých výhodnými, pre to množstvo osôb, ba i rodín polských, roztratených po celých Štátoch, od veľkých jazier až po palmové lesy Floridy, od Atlantického oceánu, až po pobrežie Kalifornie, zapísalo sa za osadníkov v povstať majúcej osade. Mazúri pruskí, Slezáci, Poznaňci, Haličania, Litvania z Augustovského i Mazúri zpod Varšavy, ktorí pracovali vo fabrikách v Chicagu a Milwaukee a ktorí od dávna vzdychali za životom na aký je sedliak zvyknutý, ujali sa prvej príležitosti, aby sa dostali z dusných, dymom i sadzami očadených miest a chytili sa pluha i sekery v priestranných poliach, boroch a stepách Arkansasu. Tí, ktorým bolo prihorúce v Panne Marii v Teksase, ale prizimno v Minesote, alebo privlhko v Detroite, lebo prihladove v Radome v Illinois, pripojili sa k samým prvým, a dakoľko sto osôb, najviacej mužov ale i mnoho žien a detí, vydalo sa na cestu do Arkansasu.

Názov „Bloody Arkansas“, neodstrašoval naskrze osadníkov. Ačpráve dľa pravdy kraj ten počituje do dnes mnoho lúpežných Indiánov, potom takzvaných outlawov, čiže lúpežníkov, ušlých právu, zdivočilých skajerov, rubajúcich stromy na Red River vzdor zákazu vlády a rôznych iných dobrodruhov a zaháľačov, ušlých šibenici: ačpráve západná časť tohoto štátu až podnes je povestná ukrutnými zápasmi medzi červenokožcami a bielymi lovcami byvolov a strašným právom lynču; predsa s tým všetkým možno si dať rady. Mazúr, keď cíti kyjak v hrsti a menovite ešte keď má Mazuru s každého boka a Mazuru za sebou, neustúpi komukoľvek, a ktomu, kto by mu priveľmi liezol v cestu hotový je zakričať: — „Veď nie sme strachopúdi!“ A aj od inakiaľ je známo, že Mazuri radi sa držia pospolu a osadzujú sa tak, aby Macek Mackovi v každej chvíli mohol s klanicou prispeť na pomoc.

Punktom, kde sa ich väčšina shromažďovala, bolo mesto Little Rock; ale z Little Rock do Clarksville, najbližšej osady ľudskej, s ktorou mala Borovina súsediť, je trochu ďalej, ako z Varšavy do Krakova a čo horšie treba bolo ísť pustým krajom, predierať sa lesami a vystupivšími vodami.

Dakoľko ľudí, ktorí nechtiac čakať na celú hromadu, pustili sa sami zahynulo bez stopy, ale hlavný tábor došiel šťastlive a osadil sa práve teraz v stred lesa.

Pravdu rieknuc, osadníci, príduc na miesto, boli veľmi sklamaní. Dúfali, že zastanú na pozemkoch určených na osadu, polia a lesy a našli len les, ktorý treba bolo ešte len srúbať. Čierne duby, červené stromy, bavlníky, jasné platany a tmavé hickory stály vedla seba v jednej mase. Bola to púšť nie na smiech, porastlá čaporalom z dola, spletená hore lianami, ktoré preskakujúc na spôsob povrazov a šnôr so stromov na stromy tvorily akoby visiace mosty akoby záclony, akoby tkaniny dáke, kvetami pokryté a tak husté, tak stlačené a sbité, že oko nepreniklo cez ne do dialky ako v naších lesoch; kto pustil sa hlbšie ten neba nad sebou nevidel a v mraku musel blúdiť a ztratiť sa na veky. Jeden i druhý Mazúr pozrel hneď na vlastné päste, hneď na sekeru, hneď na tie duby, majúce po dakoľko lakťov v objeme a nejednému zatmilo sa v očiach. Dobre ja mať hojnosť dreva na chalupu a ohrev, ale vytrhať zo zeme korene, vyrovnať jamy a ešte len potom chytiť sa pluha, to je práca na celé letá.

Ale nebolo čo iného počať! Preto hneď druhého dňa po príchode tábora ten i onen prežehnal sa, popľul si ruky, chytil topor, zavzdychol, zahnal sa, udrel a od tej chvíle každodenne bolo počuť údery sekier v tom arkansaskom lese a časom i piesne rozliehajúce sa ozvenou:

Tábor stál vedľa prameňa na dosť obšírnej poľane, vôkol ktorej maly stáť v štvorhrane chalupy a na prostriedku časom kostol a škola. Ale do toho bolo ešte ďaleko; teraz stály tam vozy, na ktorých prišly osadnícke rodiny. Vozy tie boly rozostavené v trojhran, aby v prípade nápadu bolo možno brániť sa v nich, ako v pevnôstke. Za vozami v pozostalej čiastke poľany chodily mulice, kone, voly, kravy i ovce, nad ktorými bdela stráž pozostávajúca z mladých ozbrojených parobkov. Ľudia spali na vozoch alebo aj za nimi okolo ohnísk.

Vo dne ženy i deti zostávaly v tábore, prítomnosť mužských zase bolo poznať podľa úderov sekier, ktorými rozliehal sa celý les. Nocami zavýjaly v húštinách divé zvery, menovite jaguari, arkansaskí vlci a kujoty. Strašní šediví medvedi, ktorí sa menej boja bleskotu ohňa, približovaly sa časom dosť blízko k vozom, následkom čoho vo tme nočnej často ozyvaly sa výstrely karabínov a volania: „Bite ju, beštiu!“ Ľudia, ktorí prišli z ďalekých strán teksaských, boli z najväčšej čiastky dobrými strelcami a tí snadno zaopatrovali si i svojim rodinám zverinu, menovite antylopy, jeleňov a byvolov; bol to práve čas jarného sťahovania tých zvierat na polnoc. Ostatok osadníkov živil sa zásobami, kúpenými v Little Rock alebo v Clarksville, a pozostavajúcimi z kukuričnej múky a soleniny. Krem toho zabijali ovce, ktorých určité množstvo zakúpila každá rodina.

Večerami, keď vedľa vozov nakládli veľkého ohňa, mládež po večeri miesto aby šla spať, púšťala sa do tanca. Akýsi husličkár priviezol sebou husle, na ktorých vyhrával obertasa — od ucha a keď hlas husiel tratil sa v stred lesného šumu a pod otvoreným nebom, iní pomáhali husličkárovi na spôsob amerikánsky, brinkajúc na plechové misky. Život míňal sa v ťažkej práci hlučne a pri tom bezladne. Najväčšou vecou bolo postaviť chalupy a nezadlho na zelenom podklade paseky stály zruby domkov a celý povrch pokrytý bol trieskami, stružlinami, kúskami kôry a tým podobnými smeťami drevenými. Červené drevo, čili takzvaný „redwood“ dalo sa ľahko spracovať ale často treba bolo poň chodiť ďaleko.

Niektorí sriadili si dočasné stany z platna, sňatého s vozov. Iní, zvlášte neženatí, ktorým menej záležalo na tom, aby mali pokrov nad hlavou a ktorým prikrilo sa klčovanie stromov začali orať na miestach, kde pôda nebola pretkaná koreňami a kde duby i hickory boly riedšie. A vtedy, odkedy bor arkansaský je borom, po prvý raz rozliehaly sa v ňom hlasy:

— Hej! rup! rup!

Ale všeobecne taký nával roboty nastával osadníkom, že nebolo jasno, čoho vlastne chytiť sa skôr: či stavať domy, či klčovať lesy, či loviť zver. Hneď z počiatku ukázalo sa, že plnomocník osadníkov kúpil od železničnej správy zeme len na čestné slovo a že on sám nikdy predtým v nej nebol; ináč by totižto nebol kúpil hluchú púšť, zvlášte keď práve tak snadno bolo kúpiť kus stepy, pokrytej len čiastočne lesom. Tak on, ako aj plnomocník železnice prišli na miesto, aby vymerali podiely a ukázali každému, čo mu náleží, ale vidiac, ako veci stoja krútili sa tu dva dni, potom sa pohádali a odídúc udajne do Clarksville pre meračské stroje, viac sa v osade neukázali.

Skoro vyšlo na javo, že jedni osadníci zaplatili viacej, iní menej, a čo horšieho: nikto nevedel ktorý podiel je jeho, a ako odmerať čo na neho pripadá. Osadníci ostali bez vodcu, bez správy, ktorá by mohla usporiadať ich záležitosti a vyrovnať ich spory. Nevedelo sa dobre, ako pracovať. Nemci boli by sa istotne prichytili spoločne do rúbania lesa a očistiac celý priestor i postaviac spoločnými silami domy, až potom vymeriavať pozemky. Ale Mazúr chcel hneď každý zapodievať sa svojou prácou, svoj dom stavať na svojom podiele, rúbať les. Každý pri tom chcel si brať miesto pri paseke, kde bol les najriedší a voda najbližšie. Z toho povstaly spory, ktoré zrástly hneď akonáhle jednoho dňa zjavil sa akoby s neba spadlý voz dákeho pána Grunmanského. Ten pán Grunmanský v Cincinati, kde bývajú Nemci, akiste nazýval sa Grunman, ale v Borovine pridal si „ský“, aby obchod šiel lepšie. Voz jeho mal vysokú strechu platenú, na ktorej s každého boku černel sa nápis veľkými písmenami: Saloon a pod spodkom menšími: brandy, whisky, džin.

Akým spôsobom prešiel voz v celosti nebezpečnú cestu medzi Clarksville a Borovinou: ako sa stalo, že ho nerozbili dobrodruhovia stepoví, prečo Indiani túlajúci sa v malých tlupách dosť blízko Clarksville, nestiahli kožu s hlavy pána Grumanského: to bolo jeho tajomstvom. Dosť na tom, že došiel sem a hneď prvého dňa započal výtečné obchody. Ale toho dňa začali sa aj osadníci dohadovať. K nepočetným sporom o podiely, o náradie, o ovce a o miesta pri ohniskách pribudly ešte veľmi malicherné príčiny. Tak razom v osadníkoch prebudilo sa akési osobitnoamerikánske vlastenectvo. Tí, čo pochádzali zo severných štátov počali vychvaľovať bývalé svoje sídla na úkor osad a osadníkov z krajov poludňajších a naopak. Často bolo počuť tú severo-amerikánsku poľštinu, zošívanú anglickými niťami všade, kde poprodieralo ju odlúčenie od materskej zeme a pobyt medzi cudzími.

— Ba, čo vy to tam chválite svoje južné kontry — hovoril čeľadník od Chicaga. — U nás v Illinois, kam pozreš, to je rajbred a čo karom míľu prejdeš to city. Ideš na farmu, chceš stavať dom, netreba ti hrýzť lesa, kúpiš lumber a basta. A čo u vás?

— U nás jeden kanon je viac hoden ako celé tvoje bloky.

— A ty, goddem, čo mi týkáš? Tam som bol, aj tu budem. A čo si ty?

— Ticho lebo chytím šingels alebo ti lebku zamočím v kriku, keď sa srdíš. Čo máš za business do mňa?

*

V osade šlo jedným slovom všetko zle, lebo ten zástup pripomínal stádo oviec bez pastiera. Spory o podiely boly vždy prikrejšie. Došlo k bitkám, pri ktorých súdruhovia z jednych miest alebo osad spolčovali sa proti tým, ktorí pochádzali zinokade. Zkúsenejší, starší a múdrejší získali si pomaly pravda vážnosť a vládu, ale nie vždy mohli ju aj udržať. Len v okamženiach nebezpečenstva spoločný pud obrany kázal zabúdať na hádky. Raz, keď večerom hrstka tulákov indianských ukradla dakoľko oviec, sedliaci vrhli sa za nimi v pohon hromadne a bez všetkého rozmýšľania. Ovce odobrali a jednoho rudokožca tak zbili, že o krátky čas umrel. A v ten čas panovala najlepšia shoda. Ale druhého dňa ráno začali sa znove biť pri rúbaní lesa. Shoda nastávala aj vtedy, keď večerami husličkár začal vyhrávať nie do tanca, ale rozmanité piesne, ktoré každý počul dávno ešte pod slamenými strechami. Rozhovory vtedy stíchly. Sedliaci obklopovali husličkára vo veľkom kole, šum lesa mu kontroval, plameň na ohniskách syčal a sršal iskrami, a oni stojac klonili zachmúrené hlavy a duše ich zalietaly za more. Neraz mesiac už vysoko vytočil sa nad les a oni ešte počúvali. Ale s výnimkou týchto krátkych chvíľ, panoval v osade stále väčší rozbroj. Nelad sa väčšil, nenávisť rástla. Tá malá spoločnosť, vrhnutá v stred lesov a od ostatného sveta temer odtrhnutá i svojimi vodcami opustená, nemohla a nevedela si dať rady.

Medzi osadníkmi nachádzame dve známe postavy: starého sedliaka, menom Vavru Toporka a jeho dcérku Marišu. Keď prišli do Arkansasu, mali s ostatnými v Borovine sdielať osud. Z počiatku sa im akosi lepšie viedlo. Les, to nie je novoyorská dlažba, a potom, tam nemali ničoho a tu mali voz, trochu inventáru, lacno nadobudnutého v Clarksville i trochu hospodárskeho náradia. Tam hrýzla ich strašná tesknota, tu ťažká práca nedovoľovala im mysleť na dačo iného, ak na dnešok. Sedliak od rána do večera rúbal les, lúpal brvna a chystal trámy na chalupu; dievčina musela v potoku prať, rozkladať oheň, jedlo chystať; ačpráve pracovala v potu tvári, ruch lesný vzduch stieraly vždy viacej a viacej s jej tváre stopy choroby, ktorú jej bieda v Novom Yorku zapríčinila.

Horúci vánok z Teksasu opálil a zlatým leskom pokryl jej bľadú tváričku. Mladí chasníci zo St. Antonia a z Velkých Jazier, ktorí pre maličkosti priskakovali jeden k druhému so zaťatými päsťami, shodovali sa jedine v tom, že oči Marišine tak pozerajú zpod jasných vlasov, ako nevädza v žite a že je to najkrajšie dievča, aké oko ľudské videlo. Krása Marišina bola Vavrovi aj na osoh. Sám vybral si kus najredšieho lesa a nikto sa mu neprotivil, lebo všetci mládenci boli na jeho strane. Nejeden mu aj pomohol pri stínaní stromov, v okresávaní trámov alebo v zakladaní zrubu, a starý, poneváč bol chytrý, poznal odkiaľ veje vietor a s času na čas hovorieval:

— Moja dcérka chodí po lúke ako ľalija, ako pani, ako kráľovna. Komu chcem, tomu ju dám, ale nie ledakomu, lebo ona je hospodárska dcéra. Kto sa mi nižšie pokloní a kto mi viacej pomôže, tomu ju dám, ale žiadnemu chuďasovi.

Kto tedy pomáhal jemu, myslel že sám sebe pomáha.

A tak Vavrovi viedlo sa lepšie než iným a vôbec bolo by cele dobre, keby osada bola mala dakú budúcnosť. Ale tu práve horšilo sa všetko so dňa na deň. Ubehol týždeň i druhý. Okolo poľa vyrúbané stromy, zem pokryla sa triskami, tu i tam vzniesla sa žltá stena chalupy: ale to všetko čo sa urobilo, bolo len maličkosťou v porovnaní s tým, čo bolo ešte treba. Zelená stena boru pomaly ustúpovala sekerám. Tí, ktorí sa zahlbili do húšťavy, prinášali podivné zvesti, že les ten vôbec nemá konca, že ďalej dnu sú strašné bahná, trasoviská, a akési mrtvé vody pod stromami, že bývajú tam akési divotvory, akési plamienky v podobe duchov preletujú sa medzi húštinami, akési hady syčia, akési hlasy volajú: „Nechoď!“ akési kry pichľavé chytajú sa na šaty a nepušťajú. Jeden chlap z Chicaga tvrdil že videl diabla v skutočnej postave, ako pozdvihol z blata strašnú, kudlatú hlavu a tak vyskočil proti nemu, že sotva ušiel do tábora. Osadníci z Texasu vysvetľovali mu, že to iste musel byť byvol, ale on nechcel veriť. Také hrozné položenie prehnanosťou ešte zväčšoval. O dakoľko dní po videní diabla stalo sa, že dvaja odvážlivci pustili sa lesom a viac sa nevrátili. Dakoľko ľudí vysilením dostalo bôle do krížov a potom ich zachvátila zimnica. Hádky o podiely zrastaly v tej miere, že v bitkách prišlo až k ranám a do krve. Kto nepoznačil si svoje, tomu iní upierali vlastníctvo. Tábor sa rozdvojil, vozy rozostavili po všetkých kútoch poľany, aby boly čo najďalej jeden od druhého. Nevedelo sa, kto má chodiť strážiť dobytok; ovce počaly miznúť. A medzitým jedna vec stávala sa čo raz patrnejšou: že totižto, prv ako jasné slnce vynde, príde núdza; kým sa osenia na lesných zárubách zazelenajú a aký-taký dôchovok príde, zásoby živnosti budú chybovať a môže prísť hlad.

Zúfalosť zachvátila ľudí. Hukot seker v lese sa menšil, lebo trpezlivosti a odvahy pomaly ubývalo. Každý by ešte bol pracoval, keby mu mal kto povedať: tu máš, dosiaľ je to tvoje! Ale nikto nevedel, čo je jeho a čo nie. Oprávnené nároky na agentov vzrastaly. Ľudia sa ponosovali, že sú vyvedení na púšť, aby nadarmo zahynuli. Pomaly, kto mal ešte dačo groša pri sebe, sadol na voz a odchádzal do Clarksville. Ale viacej bolo takých, ktorí vynaložiac posledný groš, nemali za čo vrátiť sa do predošlých svojich sídiel. Tí zalamovali rukami, vidiac vlastnú záhubu.

Sekery prestaly konečne rúbať a sbor šumel, ako by sa tešil z ľudskej málomocnosti. „Rúbaj dve letá a potom zomri hladom“ — hovoril sedliak sedliakovi. A les šumel, ako by sa rehotal.

Jednoho večera prišiel Vavro k Mariši a riekol:

— Videť, že tu všetci zahynú, i my zahynieme.

— Vôľa Božia — odpovedala mu dievčina; — ale keď nám bol milosrdný, ani teraz nás neopustí.

To povediac, povzniesla oči modré, ako nevädza hore k hviezdam a v žiari ohňa vyzerala ako dáky obraz kostolný.

A mládenci z Chicaga a strelci z Teksasu, dívajúc sa na ňu, riekli:

— A my ťa neopustíme, Mariša, zora rumenná.

A ona si pomyslela že jesto len jeden taký, s ktorým by šla aj na kraj sveta, jediný Jaško v Lipincach. Ale ten, trebárs prisľúbil, že ako káčer prepláva za ňou more, ako vták preletí povetrím, ako zlatý pupenec chodníkom vinúť sa bude: nepreplával, nepreletel, aj ten jediný opustil ju úbohú!

Mariša nemohla nevedieť, že je s osadou zle, ale bola už v takom nebezpečí, z takých priepastí ju Boh vysvobodil, jej duša tak sa jasala v nešťastí, že nádej v pomoc nebeskú nič jej nemohlo odňať.

Konečne myslela na to, že starý pán v Novom Yorku, ktorý im pomohol z núdze a sem ich dopravil, dal jej svoju navštívenku a povedal, že keď by ju núdza pritisla, aby sa hlásila k nemu a on jej vždy vypomôže.

Medzitým každý deň prinášal osade väčšie hrôzy. Ľudia utekali z nej nocami a čo sa potom s nimi dialo, ťažko povedať. Vôkol šumel les a vyškieral sa.

K posledku starý Vavro ochorel následkom vysilenia. Nemoc zachvátila mu chrbtovú kosť. Prvé dva dni na to nič nedbal, tretieho dňa nemohol stať. Dievča šlo do lesa, nasbieralo machu, vystlalo ním hotové steny domu ležiace na trávniku, uložilo otca na mach a pripravovalo mu lieky s vodkou.

— Mariša — mrmlal sedliak — už ide smrť ku mne horami; zostaneš tu samá sirota na svete. Boh ma tresce za ťažké hriechy moje, že som ťa vyviedol za more a zahubil. Ťažké bude moje skonanie…

— Otecko — odpovedala dievčina — mňa by Boh skáral keby som nebola šla za vami.

— Len keby som ťa nezanechal samotnú, keby som ťa mohol požehnať k svadbe, ľahšie by mi bolo zomreť. Mariša vezmi si Čierneho Orlíka za muža, on je chlap dobrý, on ťa neopustí.

Čierny Orlík, výtečný strelec z Teksasu, ktorý to počul, hodil sa na kolená.

— Otče! požehnaj nám — riekol — milujem to dievča ako vlastný život. Ja les poznám a nedám jej zahynúť.

To povediac, hľadel sokolovými očima na Marišu, ako na terč; ale ona nachýliac sa k nohám starého, riekla:

— Nenúťte ma, otecko, komu som sa sľúbila, toho budem, alebo ničia.

— Komu si sa sľúbila, toho nebudeš, lebo ja ho zabijem. Mojou musíš byť, alebo ničiou — riekol Orlík. — Zahynú tu všetci, zahyneš aj ty, jestli ťa ja nezachránim.

Čierny Orlík sa nemýlil. Osada hynula; uplynul znovu týždeň i druhý. Zásoby sa chýlily ku koncu. Začali zabíjať dobytok, určený k práci. Zimnica požadovala nové a nové obete, ľudia na púšti začali tu preklínať, tu volať hlasite k nebu o pomoc. V jednu nedeľu starí, parobci, ženy i deti, všetci kľakli na trávniku a spievali litánie. Sto hlasov opakovalo: „Svätý Bože, Svätý mocný, Svätý a nesmrteľný smiluj sa nad nami!“ — Bor prestal sa chvieť prestal šumeť i načúval. Len až keď zatíchla pieseň, zašumel znove, akoby hovoril hrozive: Ja som tu pánom, ja som tu najmocnejší!

Ale Čierny Orlík, ktorý sa dobre znal s borom, utkvel na ňom svojimi čiernymi očima, pozrel naň dákosi divne a potom riekol hlasne:

— A nuž! chyťme sa za pasy!

Ľudia rad-radom pozreli na Orlíka a dákasi nádej vnikla v ich srdcia. Tí čo ho znali ešte z Teksasu, mali k nemu veľkú dôveru, lebo bol strelec i v samom Teksase slávny. Bol to človek v stepách opravdove zdivočelý a silný, ako dub. Na medveďa chodieval sám. V San Antonio, kde býval predtým, vedeli dobre, že časom, keď s karabínom vyšiel na púšť, za celé mesiace nebolo ho doma a vždy vrácal sa zdravý a celý. Nazývali ho Čiernym, lebo bol opálený od slnca. Hovorili aj to o ňom, že na hranici Mexika zabíjal ľudí, ale to nebola pravda. Prinášal len kože a časom i skalpy indianské, kým mu miestny farár nepohrozil kliatbou. Teraz v Borovine nedbal o nič a o nič sa nestaral. Bor mu dával jest a piť, bor ho odieval. A keď ľudia počali utekať a hlavy tratiť, on začal všetko brať do svojich rúk a orientovať sa, ako divá hus v oblakoch, majúc za sebou všetkých z Teksasu. A keď po litaniach chystal sa do lesa, ľudia hovorili sami k sebe: predsa on dačo vymyslí.

Medzitým zapadlo slnce. Vysoko medzi čiernymi haluzami hickor svietila ešte za čas jasnosť zlatá, potom zčervenela i zhasla. Vietor poťahoval ju k juhu, keď sa zmrklo. Orlík vzal karabín a šiel do lesa.

Noc už zapadla, keď v čiernej lesnej dialke ľudia zazreli akoby veľkú zlatú hviezdu, akoby vychádzajúcu zoru, alebo slnce, ktoré rástlo strašnou rýchlosťou, rozlievajúc krvavú i červenú žiaru.

— Les horí! les horí! — začali volať v tábore.

Krdle vtáctva vzniesly sa streskotom so všetkých strán lesa krákajúc, škrietajúc a čvrlíkajúc. Dobytok v tábore začal ryčať žalostne, psi vyli, ľudia behali ohromení, nevediac, či nepríde na nich požiar ale silný južný vietor mohol hnať plamene len od paseky. Zatým v dialke zableskla sa druhá červená hviezda, potom tretia. Obe v krátkom čase slialy sa v prvšiu a požiar zúril na priestore čo raz väčšom. Plemene rozlievaly sa, ako voda, behaly po suchých sväzoch lanov a divého hrozna, triasly listím. Víchor odtrhal planúce listie a niesol ho ďalej, akoby ohnivých vtákov.

Hickory pukaly v plameňoch s hukom, ako by z diel. Červeni hadi ohňa vili sa po smolnom podklade pustatiny. Syčanie, šum, treskot halúz, hluché hučanie ohňa, smiešané so škrekotom vtáctva a rykom zvierat naplňovaly vzduch. Nebotyčné stromy chvely sa, ako plamenné stĺpy. Poprehárané lany odrývaly sa od stromov a kolísajúc sa strašne, ako by satanské ramená, podávaly iskry i oheň od stromu do stromu. Nebo sa začervenalo, ako by v ňom bol druhý požiar. Bolo vidno, ako vo dne. Potom všetky plamene slialy sa v jedno more ohňa a šly lesom, ako by dych smrti, alebo hnev Boží.

Dym, úpal i zápach spáleniny naplnily povetrie. Ľudia v tábore, trebárs i nehrozilo nebezpečenstvo, začali kričať a volať sa vzájomne, keď tu náhle od strany požiaru zjavil sa Orlík v iskrách a žiari. Tvár mal začadenú dymom a hrozivú. Keď sa vôkol neho otočili, oprel sa o karabín a riekol:

— Nebudete sotínať les. Spálil som ho. Zajtra z tej strany bude mať poľa, koľko kto bude chceť.

Potom priblížiac sa k Mariši, riekol:

— Musíš byť mojou, ako že som spálil les. Kto je tu mocnejší odo mňa?

— Dievča začalo sa triesť na celom tele, lebo divý oheň svietil Orlíkovi z očú a celý zdal sa byť strašným…

Prvý raz od chvíle príchodu ďakovala Bohu, že Jašek bol tak ďaleko v Lipincach.

Požiar mezitým hučiac, odchádzal vždy ďalej a ďalej; deň sa zachmúril a hrozil dážďom. Na svitaní niektorí išli si obzrieť spálenište, ale pre horúčosť nemohli sa priblížiť k nemu.

Druhého dňa akoby mrazivá mhla zavisla v povetrí, tak že človek človeka nerozoznal na dakoľko krokov. V noci začal padať dážď, ktorý za krátky čas prišiel v strašnú leju. Možno, požiar zatrasúc atmosferou, pričinil sa k vzniku chmár, ale i okrem toho bol práve jarný čas, v ktorom na ďalšom toku Mississippi — vo vidliciach rieky Arkansas a Červenej rieky — bývajú obvyklé silné dážde. K tomu prispieva aj vyparovanie sa vôd, ktoré Arkansase, pokryvajúc — v podobe barín, jazier a potokov — celý kraj, na jar zväčšujú sa následkom topenia sa sňahu v ďalekých horách. Celá paseka rozmokla a zmenila pomaly vo veľký rybník. Ľudia moknúc po celé dni začali chorieť. Niektorí znove opustili osadu, chtiac sa dostať do Clarksville, ale vrátili sa skoro, prinášajúc zvesť, že rieka vystúpila z brehov a že prechod cez ňu je nemožný. Položenie bolo strašné lebo od príchodu osadníkov uplynul už mesiac, zásoby mohly sa vyčerpať a dostať nové z Clarksville nebolo možné.

Len Vavrovi a Mariši menej hrozil hlad, ak iným, lebo nad nimi bdela mocná ruka Čierneho Orlíka. Každodenne ráno donášal im zverinu, ktorú lebo zastrelil, alebo chytal do osidla; na stene domu, na ktorej ležal Vavro, Orlík roztiahol svoj stánok, aby starého i Marišu zachránil dažďom. Treba bolo prijať túto jeho pomoc, ktorú práve nanucoval, a zaviazať sa mu vďačnosťou, lebo odplaty vziať nechcel, len ruku Marišinu žiadal.

— Či som ja len samá jedina na svete? — vyhováralo sa dievča. — Choď a nájdi si inú, ako aj ja milujem iného.

Ale Orlík odpovedal:

— Keby som kraj sveta prešiel, druhej nenajdem. Tys’ mi jediná na svete a musíš byť mojou. Čo urobíš, až ti starý zomre? Prídeš sama a ja ta vezmem, ako vlk jahňa, zanesiem do lesa, ale ťa nesožeriem. Ty si moja! tys’ jediná! Kto ťa mi vyrve? Koho sa ja tu bojím? Nech len príde tvoj Jaško, sám si to žiadam!

Čo sa Vavru týkalo, zdalo sa, že Orlík má pravdu. Starý choravel čo raz väčšmi, chvílami napádala ho horúčka, hovoril o svojich hriechoch, o Lipincach i o tom, že mu Boh nedopraje zase ich uvideť. Mariša ronila slzy i nad nim i nad sebou. To, že jej Orlík sľuboval, až sa vydá zaňho, že vráti sa s ňou do Lipiniec, bolo pre ňu boľasťou a nie útechou. Vrátiť sa do Lipiniec, kde bol Jaško, a vrátiť sa cudzia — ani za nič! Lepšie tu zomreť pod najprvším stromom. Myslela, že tak aj skončí.

Medzitým nové dopustenie malo padnúť na osadu.

Dážď lial vždy väčší. Jednej hluchej noci, keď Orlík šiel, ako obyčajne, do lesa, v tábore rozliehal sa prenikavý krik:

— Voda! voda!

Keď ľudia pretreli zo sna oči, videli v temnosti, pokiaľ oko siahalo, veľkú bielu plaň, plieskajúcu pod dážďom a kolísanú vetrom. Rozprchlé a ztemnelé svetlo noci lesklo sa kovove nad hrebeňoch a srazoch vln. Od strany brehu, kde trčaly pne i od spáleného lesa, bolo počuť šum i chlopotanie nových vĺn, valiacich sa veľkou rýchlosťou.

Povstal krik v celom tábore. Ženy i deti začaly sa zachraňovať na vozy, mužskí bežali, čo im sila stačila, na západnú stranu poľany, kde stromy ešte neboly zoťaté. Voda siahala im sotva po kolená, ale stúpala rýchle. Šum od lesa zväčšoval sa a miešal s výkrikami úzkosti, s volaním mien a prosbami o pomoc. Po chvíli väčšie zvieratá začaly ustupovať pred návalom vĺn s miesta na miesto. Bolo znať, že prudkosť prúdu sa zväčšovala. Ovce, schytené prúdom, žalostným bľačaním vyzývaly o pomoc, kým nezanikly, nesené súc v stranu nevyťatého lesa. Dážď sa lial, sťa z vedra a každá minúta bola strašnejšia. Ďaleký šum zmenil sa v ohromný jakot a hukot rozvzteklených vln. Vozy začaly sa triasť pod ich uderami. Bolo zrejmé, že je to nie obyčajný lejak, ale že rieka Arkansas a jej ostatné prítoky musely sa vyliať. Bola to potopa, vyrývanie stromov s koreňami, lámanie lesa, búrka, rozputanie sa živlov, temnota, smrť.

Jeden z vozov, stojací najbližše spálenému lesu, prevrátil sa. Na rozrývajúci krik v ňom nachodiacich sa žien: „Pomoc!“ dakoľko temných postáv skočilo so stromov, ale vlna schytila ich, zatočila nimi a zaniesla ich do lesa v istú záhubu. Na iných vozoch zachraňovali sa na plátené strechy. Dážď šumel vždy väčší, vždy väčšia a väčšia temnota padala na tú tmavú lúku. Chvíľami mihol sa akýsi trámec so zachytenou na ňom ľudskou postavou, hádzaný hore-dolu, chvíľami temná podoba zvieraťa alebo človeka, časom ruka vysunula sa z vody a zapadla v nej navždy.

Huk vody vždy vzteklejší ohlušil všetko, i rykot tonúcich zvierat i volania: „Ježiš! Ježiš! Maria!“ Na lúke utvorily sa víry i kolá, vozy zanikly…

A Vavro i Mariša? Tá stena domu, na ktorej starý sedliak ležal pod Orlíkovým stánom, zachránila ich, lebo vyplula, ako plť. Vír otočil ju okolo celej poľanky i zaniesol v stranu lesa, tam udrel ju o jeden strom i o druhý vtlačiac ju konečne do prúdu potoka, niesol ju v dial a temnotu.

Dievčina, kľaknúc pred starým otcom, vzpínala ruky k nebu, vzývajúc ho o pomoc; ale odpovedaly jej len údery daždivého vlnobitia, hnaného vetrom… Stánok schytilo… i sama stena mohla byť každú chvíľu rozbitá, lebo i pred ňou i za ňou plávaly pne vyrvaných stromov, ktoré ju mohly stlačiť pod vodu, alebo zdvihnúť hore… Konečne vpadla medzi haluzy akéhosi stromu, ktorého len vrchovec bolo vídať z vody, ale v tej samej chvíli z onoho vrchovca bolo počuť ľudský hlas:

— Tu, ber karabin a prejdite na druhú stranu, aby sa trám neprevážil, až soskočím…

A sotva urobili oba s Vavrom tak, ako im kázané, už akási postava skočila s haluzí na plť.

Bol to Orlík.

— Mariša — riekol — ako som ti povedal, neopustím ťa. Boh to vie! Ja vás i z tejto nehody vyprevadím.

Sekerou, ktorú mal pri sebe, odsekol rovný konár so stromu, obsekal ho v okamžení, potom vysvobodil plť zpomedzi haluzí a počal veslovať.

Dostanúc sa v pravé koryto potoka plávali rýchlosťou blesku; kam? nevedeli, ale plávali. Orlík z času na čas odstrkoval pne, halúzy, alebo vykrúcal sa s plťou, aby obišiel stojacie stromy. Obrovské sily jeho zdaly sa zdvojnásobňovať. Oko, trebárs bola tma, odkrývalo každé nebezpečenstvo. Plynula hodina za hodinou. Každý iný bol by padol unavením, pri ňom ani nebolo znať namáhania. Nad samým ránom dostali sa z lesa, lebo žiadneho vrchovca stromu nebolo vídať na obzore. Zato celé okolie podobalo sa moru. Podivné zákruty žltej a spenenej vody točily sa s rykom pustej pláni. Medzitým rozodnievalo sa vždy viac a viac. Orlík vidiac, že na blízku niet už žiadneho pňa, prestal na chvíľu veslovať a obrátil sa k Mariši:

— Moja si ty teraz, lebo vyrval som ťa smrti.

Hlava jej bola odkrytá a tvár mokrá a červená od znoja, rozohriata bojom s povodňou, mala taký výraz sily, že Mariša po prvý raz neodvážila sa mu povedať, že sa už inému sľúbila.

— Mariša — riekol mládenec mäkko — Mariša drahá!

— Kam plávame? — spýtala sa, chtiac zmeniť rozhovor.

— Čo ma po tom? Len keď s tebou, milovaná…

— Vesluj pokiaľ je smrt pred nami.

Orlík začal znovu veslovať. Medzitým Vavro cítil sa vždy horšie a horšie. Chvíľami mal horúčku, chvíľami ho opustila, ale slabol. Primnoho už trpelo jeho staré, stýrané telo. Blížil sa konec a veľké utíšenie, večný pokoj. Na samé poludnie zobudil sa a riekol:

— Maryša! už ja zajtrajška nedočkám. Oj, dievča, dievča! Bodaj by som nebol z Lipiniec odišiel a teba z nich nevyviedol. Ale Boh je milosrdný! Natrpel som sa nie málo, to mi odpustí hriechy moje. Pochovajte ma, jestli budete môcť a teba nech Orlík odprevadí do Nového Yorku k starému pánovi. To je dobrý pán, on sľutuje sa nad tebou, dá ti na cestu a vrátiš sa do Lipiniec. Ja sa už nevrátim. O, Bože, Bože milosrdný, pozvoľže duši mojej, ako vtákovi zaleteť a aspoň podívať sa…

Tu zachvátila ho horúčka a začal hovoriť:

— „Pod tvoju ochránu sa utekám. Svätá Božia rodička!“ — Razom skríknul: — „Nehádžte ma do vody, lebo nie som pes!“ — a potom patrne prišlo mu na um, ako chcel Marišu z núdze utopiť, lebo znovu zvolal: „Dieťa, odpusť! odpusť!“

Ona úbohá ležala u jeho záhlavia a lkala. Orlík vesloval a slzy dusily ho v hrdle.

Večer sa vyjasnilo. Slnce v čas západu ukázalo sa nad zaliatym okolím a odrážalo sa vo vode dlhou, zlatou stužkou. Starý dokonával. Boh sám smiloval sa nad ním a doprial mu tichej smrti. Zpočiatku opakoval žalostným hlasom: „Odišiel som z Poľskej do tamtej zeme“ — ale potom v blúznení horúčkovom zdalo sa mu, že sa do nej vracia. Hľa vidí vo sne, že starý pán z Nového Yorku dal na cestu i na zakúpenie hospodárstva a že oba s Marišou vrácajú sa domov. Sú na oceáne, koráb pluje dňom i nocou, plavci spievajú. Potom vidí prístav Hamburgu, z ktorého vyšiel, rôzne mestá mihajú sa mu v očiach, reč nemecká znie vôkol, ale vlak letí napred a Vavro cíti, že je stále bližšie domova, akási radosť napína mu prsia, akýsi vzduch iný, milovaný dolieta k nemu so strán rodinných. Čo to? Hranica. Úbohé srdce sedliacke bije, ako mlatom. Choďte ďalej! Bože, Bože! to sú už polia a hrušky Mačkovcov, ich šedé chalupy a kostoly. Tam sedliak v baranici chodí za pluhom. On vystiera z vagona ruky k nemu. Gazda! gazda… nemôže ani hovoriť. Idú ďalej. A tam čo? Mesto Prizreble a za Prizreblami Lipince. Idú oba s Marišou a cestou plačú. Je jar. Obilie kvitne… chrústy bzučia v povetrí… v Przireblach zvonia na Anjel Pána… Ježiši! Ježiši! Začo toľko štastia jemu hriešnému? Ešte cez ten kopec a tam už kríž, ukazovateľ cesty a lipinecká hranica. Už nejdú, ale letia, ako by na krýdlách, už sú na kopci, pri kríži, pri stlpe. Sedliak rúti sa na zem a rehoce sa šťastím, i celuje zem a plazí sa ku krížu, objíma ho rukama: už je v Lipincach. Tak je. Už je v Lipincach, lebo len jeho mrtvé telo spočíva na zblúdilom v stred povodní tráme, duša však zalietla tam, kde je jej šťastie a pokoj…

Nadarmo beduje dievča nad ním: Otecko! otecko! Úbohá Mariša, nevráti sa on už k tebe! Jemu je pridobre v Lipincach.

Nadišla noc. Orlíkovi vypadol už drúk z ruky od veslovania, aj hlad ho pokúšal. Mariša kľačiac nad telom otcovým, modlila sa prerývaným hlasom „Otčenáš“ vôkol až do posledných krajov obzoru vídať len vodnú záplavu.

Vplávali do ložiska dákejsi väčšej rieky, lebo prúd šibko unášal trám. Nebolo možno ním kerovať. Možno že to boly len víry krútiace sa nad dolinami stepi, lebo trám často krútil sa vôkol. Orlík cítil, že ho už opúšťajú sily, keď razom schytil sa na rovné nohy a vykríknul:

— Pre Kristové rany! tam je svetlo!

Mariša pozrela smerom, v ktorom ukázoval rukou. Vskutku, v dialke blýskalo sa čosi, ako by oheň, ktorého pruh odrážal sa vo vode.

— To loď s Clarksville! — riekol chytro Orlík. Jankesi vyslali ju na pomoc! Len aby nás neminuli… Mariša zachránim ťa! Hop! hop!

A zase vesloval s najväčším napružením síl. Oheň akosi rástol im v očiach a v červenom jeho svetle zarysovalo sa čosi, ako by veľká loď. Bola ešte veľmi ďaleko, ale blížili sa k nej. Po nejakom čase však Orlík spozoroval, že sa loď hýbe napred.

Vpluli na veľký a široký prúd idúci práve v opačnú stranu lode.

Razom drúk prelomil sa napružením v Orlíkovej ruke. Boli bez vesla. Prúd niesol ich ďalej, svetlo sa stále umenšovalo. Na šťastie trám po štvrť hodine narazil na strom, stojaci samotne na stepe a uviazol v jeho konároch.

Začali oba dovolávať sa krikom pomoci, ale šum prúdu prehlušoval ich hlasy.

— Strelím! — riekol Orlík — uvidia svetlo, počujú výstrel.

Sotva pomyslel, už zdvihnul hore hlaveň karabíny: ale miesto výstrelu bolo počuť len hluché klepnutie kohútika o panvičku. Prach zmokol.

Orlík vrhol sa na plť, aký bol dlhý. Nebolo rady. Za chvíľu ležal ako mrtvý konečne vstal a riekol:

— Mariša… Iné dievča dávno by som bol vzal trebárs proti jej vôli a odniesol do hory. Myslel som aj s tebou tak urobiť, ale nesmel som, lebo som ťa miloval. Chodil som ako vlk sám po svete, aj ľudia sa ma báli, a ja som sa ťa naľakal, vidíš! — Mariša, ty si mi počarila. Ale ak sa mi nemáš prisľúbiť, lepšie je smrť! Zachránim ťa alebo zahyniem; ale jestli zahyniem, ty moja drahá, poľutuj a pomodli sa za mňa „Otčenáš“. Čím som sa ti previnil? Krivdy som ti neurobil! — Ah, Mariša, Mariša! buď zdravá, srdce moje, slnko moje…

A kým sa vzpamätala čo chce urobiť, rútil sa do vody a začal plávať. Za chvíľu videla v temnosti jeho hlavu i ramená, rozrážajúce vodu proti prúdu, lebo bol dobrý plavec. Ale o krátky čas zmiznul jej s očú. Plával k lodi o pomoc. Prudký beh vody zadržoval jeho pohyby, ako by ho čosi nazad tiahlo, namáhal sa a ponáhľal napred. Keby bol mohol minúť ten prúd, keby dostal sa na dáky iný, doplával by istotne. Ale zatým, vzdor nadľudskému úsiliu, len zvoľna mohol sa hýbať napred. Husté, žlté vody vrhaly mu často penu do očí, preto povznášal hlavu naberal dychu a zrak napínal v temnosť aby videl, kde je loď so svetlom. Časom prudkejšia vlna hodila ho nazpäť, časom vzniesla ho nahor: oddychoval vždy ťažšie, cítil, že mu kolená tuhnú. Pomyslel si: nedoplávam? ale v tom šepnulo mu čosi do ucha, ako by hlas Mariše: „Zachráň ma!“ a znovu začal zúfale roztínať vodu rukama. Jeho líca sa nadýmaly, ústa vypľuvaly vodu, oči išly stlpkom… Keby sa vrátil, ešte by doplával s prúdom k plti ale na to ani nepomyslel, lebo svetlo lode bolo vždy bližšie a bližšie. Vskutku aj loď plávala k nemu, nesená tým samým prúdom, s ktorým on zápasil. Náhle pocítil že kolená i nohy stuhly mu úplne. Ešte dakoľko zúfalých, silných pohybov… loď vždy bližšie… „Pomoc! pomoc!“ Posledné slova utlumila voda, ktorá zaliala mu hrdlo. Zanoril sa. Vlna prešla nad jeho hlavou, ale vyplával znove. Loď je už tu, už tu. Počuje už pleskot a rachot vesiel o bok lode: posledný raz napína hlas a volá o pomoc. Počuli ho, lebo pleskot bol rýchlejší. Ale Orlík ponoril sa znove. Schytil ho osudný vír. Za chvíľu ešte černel sa na vlnách, potom už len jedna ruka jeho vzniesla sa nad vodou, potom druhá a potom zmiznul v povodni…

Medzitým Mariša sama na plti s mrtvolou otcovou hľadela ako v blúznení do ďalekého svetla.

Ale prúd niesol ju k lodi. Bolo už vidať loď s dakoľko veslami ktoré v lesku svetla hýbaly sa, ako červené nohy, dakého veľkého chrobáka. Mariša začala zúfale kričať.

— Hej, Smith! — ozval sa po anglicky dakýsi hlas. — Nech ma obesia, jestli som nepočul volanie o pomoc a jestli ho nepočujem znove.

Za chvíľu už silné ruky preniesly Maryšu do člnka, ale Orlíka v tom člnku nebolo.

*

O dva mesiace zatým pustili Marišu z nemocnice v Little Rock a za peniaze sosbierané dobrými ľuďmi, odcestovala do New Yorku.

Ale tých peňazí nebolo dosť. Časť cesty bola by musela konať pešo. No, poneváč už trochu hovorila po anglicky, vedela uprosiť konduktorov, že ju vzali zadarmo. Mnohí mali ľútosť nad tým úbohým, chorľavým, ohoreným dievčaťom s veľkými modrými očima podobnejším stínu, ako človeku a žobrajúcim slzami o milosrdenstvo. Nielen ľudia nevábili ju tu, ale ani život tunajší a jeho podmienky. Čo v tom amerikánskom víre a v tom ohromnom „businesse“ mal robiť ten poľný kvietok lipinecký? Ako si poradiť. Voz tamejší musel prejsť cez ňu a pritlačiť jej útle telo, ako každý voz prejde cez kvety, ktoré prídu mu v cestu.

Vychudlá, oslabením chvejúca sa ruka trhla zvoncom vo Water Streete v Novom Yorku. To Mariša šla hľadať pomoc u starého pána z Poznane.

Otvoril jej akýsi cudzí, neznámy človek.

— Mister Zlatopolsky doma?

— Starý pán. — A ukázala navštívenku.

— Umrel.

— Umrel? A syn?… pán William?

— Odišiel.

— A slečna Johanna?

— Odišla.

Dvere zavrely sa pred ňou. Sadla na prah a začala si utierať tvár. Bola znove v Novom Yorku, sama, bez pomoci, bez ochrány, bez peňazí, na vôli Božej.

Či tu zostane? Nikdy!! Pôjde do prístavu k nemeckým lodiam, padne kapitánom k nohám a bude prosiť, aby ju vzali sebou a jestli sa smilujú, o žobranom chlebe prejde cez Nemecko a vráti sa do Lipiniec. Tam je jej Jašek. Ona mimo neho nemá už nikoho na širom svete. Jestli ju on nepritúli k sebe, jestli zabudnul, jestli ju odstrčí, potom aspoň umre blízko neho…

Šla do prístavu a plazila sa u nôh nemeckých kapitáňov. Oni by ju vzali? lebo keby len trochu oživla, bolo by z nej pekné dievča. Oni by radi, ale čože? Zákon nedovoľuje a potom… bolo by z toho pohoršenie. Tak nech im dá radšie pokoj…

Dievča chodilo spať na to isté lešenie, na ktorom raz už spali s otcom v tú pamätnú noc, keď ju chcel utopiť. Živila sa tým čo vyvrhovala voda, ako sa v Novom Yorku živili s otcom. Šťastie, že bolo leto, teplo…

Deň čo deň, sotva sa rozvidnilo, už bola pri nemeckých nákladných lodiach prosiť o milosť a čo deň nadarmo. Ale mala vytrvalosť mužskú. Medzitým opúšťaly ju sily. Cítila, že jestli nepôjde hneď, že nezadlho zomre, ako zomreli všetci, s ktorými ju spútal osud.

Jednoho rána privliekla sa s vysilením a s tou myšlienkou, že je to už asi posledný raz, lebo na zajtra jej už síl nestačí. Ustanovila sa neprosiť, ale dostať sa na prvšiu loď idúcu do Europy a schovať sa dakde na dne tichučko. Až už odplujú a najdú ju, predsa, nehodia ju do vody a jestli hodia, čo na tom? Jedno jej, ako umreť keď už umreť treba. Ale pri mostku, vedúcom na loď, dávali pilný pozor na vystupujúcich a strážnik odstrčil ju pri každom pokuse. Sadla si tedy na kôl pri vode a myslela, že ju chytá asnáď horúčka. Začala sa akosi usmievať a bručať. —

— Ja som veľká pani, Jaško, ale zachovala som ti vernosť. Čože, ty mňa nepoznáš?

Úbohá, dostala nie horúčku, ale pomätenie smyslov. Od tej doby prichodila každodenne do prístavu vyzerať Jaška. Ľudia na ňu privykli a obdarovali ju časom almnžnou. Ona ďakovala pokorne, usmievajúc sa, ako decko. — Trvalo to tak za dva mesiace. Jednoho dňa však do prístavu už neprišla, a od tej doby nebolo jej viac vídať. Policajné noviny doniesly na druhý deň zprávu, že na samom konci prístavu našlo sa telo mrtvého dievčaťa, neznámeho mena a pôvodu.