ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ozval sa predo mnou idúci vysoký, suchý a malomluvný môj súdruh, ktorý mohol byť otcom mnohým vojakom, čo za ním a pred ním kráčali. Mal 46 rokov a bol na bojišti už veľmi dlho.

Neodvetil som na jeho slová, ktoré vyznely z jeho vypráhlych úst tak divne ako by to ani on nebol povedal, ale dajaká vyššia moc, ktorá predvídala jeho osud.

Kráčali sme husím pochodom do vysokého vrchu, krížom cez malú, hustú smrečinu, zapadlú snehom, ktorá zakrývala dlhú reťaz čiernych otrhaných postáv len po prsia. Horné čiastky tiel pomaly postupujúcich vojakov, černely sa nad bielou smerčinou, ako atramentové škvrny na bielom ubrusi. Predok živej reťaze bol už vysoko na vrchu, kým zadná čiastka plazila sa ešte ďakelo v údolí na bielej planine, kde sa každý muž rysoval od snehu len ako nepatrný mravec.

„Ja na tomto vrchu padnem,“ ohlásil sa opäť starý vojak.

„Keď padneš, budeš tam!“ vrhol sa naň hnevlivo pred ním kráčajúci vojak, svierajúci v ohromnej čiernej hrsti dlhú palicu, ktorou si pomáhal pri chôdze. „Však nebudeš prvý ani posledný. Včera v noci padlo dvesto z pomedzi nás a dnes môžeme zdochnúť my ostatní…“ Tu Paľo začal kliať a chrlit celú zásobu svojich obyčajných nadávok na celý svet a nebo a potom, keď si najprv dvaraz odpľul, pokračoval: „Načo fnukať; — keď zatrepeš nohami, aspoň budeš mať po trápení. Keď ešte ani na tomto vrchu ma nezahlušia, tak si rozbijem kotrbu guľkou… nech ma ďas uchytí ak to nespravím!“ doložil Paľo a zúrivo vrazil svoju palicu do snehu.

Nikto neodpovedal na zúfalé slová otrlého bojovníka strašnej, zvetralej tváre. Vojaci boli pohrúžení do tej ztrnulej mlčanlivosti pred bitkou, ktorá je nemým volaním v smrteľných hrúzach topiacich sa ľudských duší do prázdna, odkiaľ ozýva sa ozvenou len tupá resignácia, ako posledný liek, ktorý však neuzdravuje, nepomáha, ale ohlušuje ako tupý úder kladivom na lebku.

Na vrchu sa usadili Rusi a našou úlohou bolo, aby sme ich odtiaľ zahnali. Nikto však nevedel, na ktorom mieste sa usalašili. Viedli nás dvaja dôstojníci, sami nevediac kam. Po poldruha hodinovej namáhavej ceste, krížom cez vysoké závaje snehu, skaly a husté lesy, octli sme sa na veľkom rubanisku, otočenom kolom dokola smrekovým lesom. Obrovská snehová pláň, len miestami zčerená nízkymi kríkmi mladej bučiny, tiahla sa až na temeno vrchu.

Tu pluk zastal. Dôstojníci javili akýsi nepokoj, sbehli sa do malého krdla (bolo ich všetkých 5-6) začali sa radiť a pozerať ďalekohľadmi na les, ktorý stál ako hradba na temeni vrchu.

Zrazu však vyletely z lesa oblačky dymu, zarachotily výstrely a niekoľko mužov z pomedzi nás už sa i válalo v snehu.

Nastal všeobecný poplach. Konec živej reťaze bol ešte v lese, ale zvesť, že predný voj narazil na Rusov, doletela tam v okamžení ako elektrická iskra.

Trvalo to hodnú chvíľu, než sa reťaz, zatočila tak, aby mohla postupovať priekom proti lesu. Nastal pri tom však veľký neporiadok. Mnohí boli už hodný kus napredku, kým druhí borili sa krížom cez zámety ďaleko za nimi. Keď sa rozletel rozkaz strielať, tí zadní strielali cez hlavy predných, ba nielen cez hlavy, ale aj do ních, takže nejeden dostal guľku miesto od predku od zadku a skrútil sa do snehu.

Les chrlil celú záplavu smrtonosných guliek do nás. Čupeli sme vo snehu a odpovedali sme na strelbu do lesa. Bola to však strela bez určitého cieľu, lebo sme nevideli pred sebou ani živej duše. Tí, ktorí strieľali do nás, boli dobre zakrytí za stromami a my sme čupeli na holej snehovej pláne, tak, že bolo im hračkou do nás strieľať.

Smrť kosila medzi nami na všetky strany. Do pekelného rachotu pušiek miešaly sa výkriky ranených a chrapot umierajúcich. Guľky hvízdaly okolo ušú v celých rojoch a niektoré sa trhaly s ostrým prasknutím, ako by niekto bičom plieskal — to boly dum-dum guľky.

Starý vojak čupel v snehu asi na krok odo mňa a horečne strieľal do lesa. Ústami stále hýbal. Nepočul som vo veľkom hluku a praskote čo hovorí, ale tak sa mi zdalo, že volal Boha o pomoc.

Práve som nabíjal novú skupinu patronov do pušky, keď mi čosi špľahlo po tvári. Čiahol som si na tvár a pozrel som na ruku. Bola krvavá. Studený pot vystúpil mi na čelo a zdalo sa mi, že musím klesnúť. Ale v tom padol mi zrak na mojho starého druha.

Sedel v snehu s puškou na kolenách, z rozbitej hlavy tiekol mu modzog za golier kepeňa a krv syčala z nej na všetky strany, takže som bol celý dostriekaný. V prvom okamihu, ako som ho zbádal, ešte pohyboval zčernelými perami bez toho, žeby bol čo len raz trhol niektorým údom.

S ukrčenou hlavou medzi pleciami priskočil k nemu s pravej strany Palo, odopnul mu s pliec batoh a začal z neho vyhadzovať na krvavý sneh všetko, čo v ňom bolo, ani trochu si nevšímajúc toho, že môže byť pri tejto robote zabitý. O chvíľu vrácal sa od zabitého s plným meštekom cvibaku.

Paľo bol už takej natúry, že akonáhle pri ňom niekto padol, obral ho o všetko, čo sa dalo zjesť. „Mrtvý nepotrebuje jesť,“ hovorieval a to mu bolo celkom dostatočne, aby odôvodnil svoj sklon k hyenizmu.

Neviem ani na čí rozkaz pohli sme sa do predu. Strelba v lese utíchla. Nevidel som však nikoho utekať odtiaľ, odkiaľ sa sypaly desať minút na nás tie smrtonosné guľky. Zdalo sa mi, že les sám to bol, ktorý chrlil na nás oheň. Ale keď som zastal na kraj lesa, zbadal som, že tie pelechy vo snehu skoro pri každom strome, v ktorých bolo plno prázdnych patronov, spravili ľudia, ktorí na nás strieľali.

Za jedným stromom ležal mrtvý Rus s rozhodenými rukami, ako by bol chcel ztiahnúť na seba tú tmavú klenbu lesa. Tí, ktorí pred nami utiekli, mali len jedného mrtvého a našich ležalo plno na bielom rubanisku.

Ďaleko v hlbke lesa začaly opäť praskotať výstrely pušiek. Ešte raz pobozkal som zrakom biele rubanisko, posiate mrtvými a ranenými nášho pluku, medzi ktorými bol i ten, ktorého nesklamala jeho predtucha a potom som sa pohol do lesa po stopách smrti, ktorá tam ďalej opäť sa rozháňala svojou nivočiacou, bezohľadnou kosou…