ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pamätám sa naňho celkom dobre. Bol som ešte mladý chlapec, keď chodieval k nám a ihrával sa so mnou a s mladším bratom. Nie raz nás posadil na kolená a rozprával nám hádky, o Loktibradovi a Lomidrevovi, a o strygách a nie tak dávno vypustošených beťároch. Chodieval k nám ako ďaleká rodina. Nebol zlý človek, len jeho horúca krv mu nedala pokoja. Že s čím sa zaoberal? Roľníctvom; mal zem a salaš. Jeho rodina, ktorá pozostávala z manželky a malého chlapčoka, cez leto býval s ním na salaši, cez zimu sa sťahovala do mestečka.

Teraz, ty, ctené obecenstvo povieš: Obyčajný človek, čo zvláštneho je v tom? A ja poviem len toľko, že báči Jano bol beťárom. Áno, beťárom posledným, z tých chýrečných, čo na koňoch lietali po maďarských rovinách. S jeho smrťou zmiznul aj mystický život beťárstva, a o nich sa už len v hádkach vypráva, ale dojky strašia ich menami malé deti, keď nechcú poslúchať.

Bolo to v zime a na salaši sa držaly večierky. Vína bolo dosť a trochu silné mužské hry nemaly konca-kraja. Asi o desiatej večer vonku začaly psy štekať a hneď na to zadupotaly na dvore koňské kopytá. Za minútku niekto zaklopal na dvere a na hlasné „ďalej“ vkročil do izby vysoký človek v šube, s vlnou von obrátenou a s fúzami od sňahu bielymi.

„Dobrý večer! Hej, ale som na čas prišiel!“ zavolal hlasno, keď videl, že sa držia večierky.

„Pán Boh daj. Vítaj Marci!“ odpovedal domáci pán, báči Jano, keď poznal v prichodiacom chýrečného beťára, Kulača Marciho.

„No, to si dobre trafil; a čo len tak sám?“

„Ale čoby sám, mám so sebou troch chlapcov, poslal som ich, aby kone zaviedli do maštale a hodili niečo do jasiel.“

„Dobre si spravil! Teraz ale shoď tú šubu so seba do kúta a posaď sa k poháru, ja idem zavolať chlapcov, nech sa zabavia aj oni.“

Onedlho už gazda, báči Jano sedel pri Marcimu. Shovárali sa a pili. Chlapci tiež prišli do izby a bavili sa s druhými hosťami. Nálada bola už veselá, a bolo už asi pol noci keď Marcimu niečo napadlo a zavolal jednoho zo svojich chlapcov.

„Meďveď, poď sem!“

„Tu som, pán kapitán!“

Pred stolom sa postavil asi dvadsaťosemročný človek. Radosť bolo naňho pozreť. Vysoké široké prsia a široké hrubé plecia — človeku sa zdalo, že cez odev vidí jeho okrúhle, vyvinuté svaly. Malé, vykrútené fúzy sa dobre hodily k jeho príjemnej tvári.

„No syn môj, Paľko, či ešte ta stojíš na nohách?“ opýtal sa Marci.

„Veď som ešte ani nepil!“ bola hrdá odpoveď.

„A ta by si sa boril s niekým?“

„Nuž, akžeby niekto chcel, ja neujdem.“

Kulač Marci vstal a zavolal, aby bolo ticho.

„Sem počúvajte! Štyroch najsilnejších vyberte zpomedzi seba, ale takých ktorí sa chcú a vedia boriť.“

Po malom vyberaní stáli štyria chlapci s vysúkanými rukávami, hotoví zápasiť s Meďveďom.

„Tak sem počúvajte,“ začal Marci, „jeden za druhým sa budete boriť, s Meďveďom, a ktorý ho položíte na zem na chrbát, tomu dám sto korún a ostatným trom po päťdesiať!“

„Ale netáraj Marci a nerozhadzuj peniaze, ako by mohol jedon takých štyroch chlapcov prevládať, nie sú deti.“

Toto báči Jano poznamenal. A mal pravdu, keď zahriakol Marciho, aby nevyhadzoval peniaze. Mužstvo sa postavilo na bok, spravili kruh a dívali sa na zápasníkov a uvažovali možnosť víťazstva. Meďveď bol síce silák a znali ho ako výborneho borca, ale na druhej strane stáli štyria tiež nie slabí mužovia, a štyria sú len vždycky štyria.

„Šogor Jano,“ obrátil sa Marci ku gazdovi, „stavím svojho hnedého proti tvojmu ryzáku že Meďveď vyhrá.“

„Ale…“

„Stojí? Držíš stávku?“

„Dobre, držím.“

„Pes, kto obanuje! Tak začnite chlapci a ty syn môj, Paľku, sa tak drž, ako by som už na šogorovom ryzáku sedel!“

Za desať minút Meďved troch položil na chrbát. Trochu sa zadýchal, ale únavu necítil.

„Chlap si, syn môj, len tak ďalej“ volal Marci.

„No báťa Ďuro, vás ako mám položiť?“ pýtal sa Meďveď štvrtého s ťažkými pohybmi a krokmi.

„No-no, len tichšie,“ odpovedal touto — „ty papľuch.“ Chytili sa, probúvali jeden druhého. Meďveď cítil, že trafil na chlapa a že musí dávať pozor. Jeho protivník mal väčšiu silu, ako on, ale ťažké jeho pohyby a neobratnosť dávaly Meďveďovi prednosť. Borili sa dlho, boli zadýchaní, ale darmo, zvíťaziť nemohol ani jeden.

„Počkajte,“ zavolal báči Jano. „Sem počúvaj Marci, teraz ti ja navrhujem stávku. Poďme my dvaja dovŕšiť tú borbu, lebo ako vidíš, tí dvaja sa ani do rána nepremôžu. Tak počúvaj: „Vy,“ obrátil sa na hosťov, „budete svedkovia. Jestli ťa položím na zem tak u mňa budeš slúžiť do roka, a keď ty zostaneš na vrchu, tak ja pôjdem k tebe za…“

„Stojí!“ vyskočil Marci Kulač, pretrhnúc reč.

Postavili sa. Zápas sa mal odbaviť beťárskym spôsobom, v ktorom je treba veľkej chytrosti a sily, poneváč je v tomto zápase dovolené chytiť sa bárs ako, aj za nohy.

„No, Marci, takého paholka som ešte nemal, aký ty budeš.“

„No-no, šogor Jano, neviem, či ty nebudeš chodievať so mnou ku Icíkovi na kupicu pálenky, do vašarheľského chotáru.“

Chlapi sa rútili na seba, objali sa, až im kosti bolo počuť praskať. Diváci ich povzbudzovali výkrikmi, mená im volali, keď niektorý bol v horšom položení a čakali tak so zastaveným dychom, či sa vyšvihne alebo ľahne pod druhým. Temer pol hodiny zápasili, keď Marci podložil nohu. Báči Jano sa prevalil cez ňu a bol pritisnutý na zem.

Zábava trvala do poludnia. Báči Jano osedlal ryzáka, vzal si šubu a sadol na koňa. Bol hotový začať život, ktorý viedol za osem rokov.

„Báťa Ďuro,“ zavolal starého sluhu, „teraz vy zostanete gazdom, kým sa ja vrátim, avšak vás ja budem navštevovať. Popustil kantár a odcválal do pustatiny s Marcim Kulačom a s jeho chlapci. Na jar na poli už spievaly dievčence:

Nebola zlá vec byť beťárom. U pospolitého ľudu boli obľúbení a župa, keď toho nemali mnoho na duši, nechala ich na pokoji a bola rada, že nemá s nimi biedu. Neboli oni zlí ľudia, len tak niekedy sa pozreli jednomu, alebo druhému bohatšiemu občanovi do kapsy. No to im nezazlieval nikto. Neišli po malých, len na veľkých boháčov mali chuť a na židov. Ktorý gazda im platil komenciu, ten mal pokoj, ktorý ale odoprel, ten musel veľký pozor dávať na seba, a predsa prišiel čas, že sa im dostal do rúk.

Bol na vidieku jedon bohatý človek a neplatil komenciu. Jedno predpoludnia sadol do kočiara, vzal poľovnú flintu, do sediska, odložil dvanásť tisíc zlatých, ktoré mal zaplatiť v susednom meste, a spokojne sa vydal na cestu. Mohol byť asi na pol ceste, keď sa pred ním zjavili šiesti beťári a uháňali rovno proti nemu. Kočiš sa zľakol a chcel obrátiť kočiar, že sa pustí nazad.

„Neobracaj sa Miško,“ povedal kočišovi, „poďme len napred, však nás nezjedia.“

Trochu čudné, ale skutočná pravda je, že gazdovia, aby mali pokoj od beťárov, platili im ročnú daň, ktorá pozostávala z určitej váhy slaniny, múky a odevu. Táto daň sa menila dľa toho, že aký bohatý bol patričný gazda.

Za minútu tam boli beťári, s báčim Janom na čele. Koč zastal.

„Dobrý deň sused,“ poklonil sa báči Jano, „kde že idete?“

„Pán Boh daj; len sem do mesta. A vy sa kam náhlite?“

„My sme práve na vás čakali, ale odložte tú flintu, nechcel by som, aby sa stal nejaký omyl. Musíte nám odpustiť, ale potrebujeme drobné, tak si ich vypožičiame od vás.“

„A koľko by vám to bolo načím?“

„Neustávajte sa, však si my poslúžime sami. Nože-no, Paľko,“ obrátil sa k jednomu, „vezmi to sedisko s koča a vyber z neho tých pár krajciarov, čo sú v ňom schované.“

Nedalo sa nič robiť; peniaze sa našli. Paľko ich spokojne uschoval za košeľu a báči Jano sa obrátil k pánovi:

„Spoľahnem sa na vás a nebudem ich čítať, viem, že nechýba ani jeden krajciar do dvanásť tisíc. Tak s Bohom, sused, nebudeme vás obťažovať, majte sa dobre.“

„Počkaj Janko!“

„Čo sused?“

„Vieš, nevravel by som ani slova na tie peniaze, ale predsa ti musím povedať, že ztratím česť za teba.“

„No, to by som nerád; nuž a ako to?“

„Nuž na jarmok teraz týždeň som si ich vypožičal od žida Morica a sľúbil som mu na čestné slovo že mu ich vrátim.“

„Tak vravíte, že ste mu dal čestné slovo?“

„Veru som mu dal, syn môj Janko.“

„— Ejne no, to je už chyba.“

„Chyba sem, chyba tam, čo mu ale poviem, keď prídem bez peňazí?“

„No to už spravíme nejako. Nože-no, Paľko, daj nazad tie peniaze. Česť je česť a nech nemôže povedať ten židák, že taký statočný človek si nezadržal slovo. Odprevadíme vás na chotár, aby vás nenapadli nejakí pernahajdri a neublížili vám.“

Išli pekne spolu. Prišli na chotár, báči Jano podal pánovi ruku, pekne sa poklonil, ako sa známemu patrí a každý šiel svojou cestou.

Veľaráz som počul, od báči Jana: „Len takého človeka by som vedel zabiť, ktorý za peniaze život vezme.“

Keď by všetci takí boli bývali, ako báči Jano, tak by nebolo bývalo štatárium, a Kulač Marci by nebol musel umreť od pandurskej gule. Ale čože, všetci nemôžeme byť dobrí. Štatárium bolo vydané a na chlapcov chodil mrcha svet, museli sa utiahnúť do nepristupných močarov, v ktorých len oni mohli chodiť bez toho, aby si život ohrožovali. Keď sa neznámy človek odvážil do labyrintu močarov, bol ztratený, zablúdil a nemohol sa viac vymotať z neho, alebo sa dostal na také miesto, kde pôda neudržala jeho ťarchu a utonul bez stopy. Tu sa uťahovali prenasledovaní chlapci a živili sa ako mohli; v takýto čas sa ukázalo, že načo je dobrá komencia, vše len dohnali dva, tri voly a čo inšie potrebovali, to im hojne vynášala komencia. Pozdejšie keď sa osmelili a vytrhli na rovinu, tu ich pandúri hneď guľami vítali, a nie raz sa strhla bitka a bolo ranených, ba aj mrtvých dosť.

Bol večer, sedeli pri ohni a shovárali sa. Takýto čas, keď boli nútení v močaroch sa uťahovať, zabávali sa medzi sebou, spievali a hrali sa v karty.

„Hej, šogor Jano unoval som sa už tu skrývať v tej húštine.“

„Aspoň si trochu oddýchneš, však oni tiež zunujú, a vráti sa starý život, potom si zatančíme u Žofky až sa zem bude triasť.“

„Zatančím si ja ešte dnes,“ zvolal Marci, „horsa sa chlapci, navštívime Žofku v kondorošskej čarde.“

Osedlali kone a pri mesiačku sa pustili krásnou, letnou nocou. Ráno o tretej došli a klopali na okno.

„Kto je to?“ ozval sa za oknom strieborný, ženský hlas.

„Kulač Marci je tu, srdce moje poď a otvor nám vráta.“

Za štvrť hodiny sedeli okolo dlhého stola a ochutnávali dobrú slivovicu; Žofka sa v kuchyni krútila okolo kotlíka, v ktorom varila paprikáš, aby chlapci mali čo raňajkovať. Bola zábava; Marci tancoval so Žofkou, dobre z kože nevyskočil. Žofka bola ako pivonka; ako by aj nie, keď sa mohla do Marciho očú dívať. Hej, keby len tie oči a také krásne fúzy nemal. Slnko už poludnie ukázovalo, keď Meďveď Paľko, ktorý bol na stráži, vkročil do izby.

„Ide komisár s pandúrmi.“

„Aby hrom do ních udrel,“ skríkol Marci, „aj tí sa teraz musia tadialto túlať, sedlajte!“

Za minútu sedeli na koňoch a uháňali ako vetor; len hustý prach ukazoval, že z kadial letia na svojich dobrých koňoch. Odrazu zastali, pred nimi sa objavila tlupa pandúrov. Odrazili na ľavo, ale sotva ubehli kus cesty, keď zbadali, že sú zo všetkých strán pandúrmi obklúčení. Zastali; hneď uhadli, že sa pandúri nejako dozvedeli o ich prítomnosti a obklúčili ich. Pandúri sa blížili so štyroch strán a oni zostali stáť. Na sto krokov od nich zastali aj pandúri a prichystali pušky, aby hneď mohli páliť, jestli sa beťári odvážia na útek, alebo ich napadnúť. Komisár prišiel až k beťárom.

„Marci maj rozum, ste obklopení, ako kurence a darmo by ste sa protivili. Nás je veľa a vy ste len ôsmi.“

„Dajte nám cestu, lebo uvidíte, pán komisár, že z tých vašich strašidiel menej pôjde domov, ako ich sem prišlo!“

„Akonáhle sa pohnete, tak vás na riečicu postrieľame. Ale počúvaj sem. Všetci môžu isť, kam chcú, ale ty Marci musíš ísť s nami.“

„Tak jestli sa ja poddám, druhí môžu ísť slobodno.“

„Tak je, ani sa neobzreme, že kadiaľ pôjdu.“

„Dobre, ale zatiaľ sa ani nepohnem, kým neuvidím, že sú chlapci už vonka z tejto pandúrskej klietky.“

„Veľmi dobre. Tak vy choďte,“ povedal beťárom, „a ty Marci daj sem pušku.“

Chlapci nechceli nechať Marciho samotného a chceli sa dať do pandúrov, ale Marci nedovolil; museli ísť. Keď vyšli z kruhu a boli vzdialení od dostrelu, tak Marci a pandúrský komisár sa tiež pustili k pandúrom. Ešte len niekoľko krokov spravili, keď sa Marci náhle nahol v sedle ku komisárovi, vytrhol mu pušku a ako strela sa pustil pomedzi pandúrov za svojimi chlapci.

Pandúri už mali odložené pušky a kým sa pribrali, zatiaľ Marci došiel dosť ďaleko. Ozvalo sa niekoľko výstrelov, ale darmo, Marci sa dostal ku svojim, a za pol hodiny zmizli prenasledujúcim pandúrom. Rozprchli sa a stratili v močiaroch. To bola ich krajina, tam sa pandúri neodvážili.

Hlboko, medzi žombikami bol malý salašik, bola to taňa slobodných chlapcov, beťárov. Pomali sa schodili až všetci boli pohromade, len Marci a báči Jano chýbali.

„Kde tí dvaja môžu byť,“ pýtal sa Meďveď svojich kamarátov, „azda sa im neprihodilo niečo.“

Asi pol hodinu sa shovárali, keď pribehol Marciho koň, ale s prázdným sedlom.

„Hí, kyrielejzuma mu,“ vykríkol Meďveď. Chytili koňa a videli, že je sedlo krvavé, a koň krváca z dvoch rán. „Hm, hm, to nič dobrého neznačí, bude dobre, keď sa podívame za tými dvoma.“

Chystali sa, že stoj, čo stoj sa opovážia z močaru von a podívajú sa, že kde sú tí dvaja. Báči Jano sa im stal milým, a mali ho radšie, ako Kulača Marciho, svojho kapitáňa. Už sedeli na koňoch, keď sa objavil báči Jano. Šiel krokom a pred sebou niesol Marciho, ktorý vyzeral ako mrtvola. Chlapci sa zarazili, tušili nešťastie, soskákali s koní, Marciho složili s koňa a niesli do izby. Položili ho na postel, vyzliekli a poumyvali mu rany, ktoré mal na chrbte.

Chudák Marci, obetoval sa za nich. Zasiahly ho pandúrske gule. Bol pri sebe, ale od veľkej ztraty krve bol veľmi slabý.

„No, šogor, Jano,“ ozval sa — „neviem či nepôjdem k Abrahámovi cibuľu pleť.“

Ale čo, vyspíš sa a o týždeň o dva môžeš to odplatiť tým naničhodníkom. Báči Jano a Meďveď zostali pri Marcimu. Dvoch chlapcov poslali, aby zaopatrili koč pre Marciho, na ktorom ho povezú do dediny.

Kým sa chlapci vrátili, Marci už nepotreboval koč, už nebol beťárom, len telo bez duše. Meďveď plakal ako dieťa. Chlapci pomaly prišli do izby a smutne sa dívali na Marciho, ktorý vystretý a bľadý ležal na posteli. Videli koniec svojmu životu. Posadali pekne, ktorý kde mohol a báči Jano začal:

„Prebuď sa duša zo sna ťažkého…“ a beťári spievali čistým pevným hlasom pesničku nad mrtvolou svojho kapitána Kulača Marciho. Za svitania sa s beťarkého salášu pustil smútočný pochod, a chlapci doprevadili svojho kapitána spievajúc pesničku, ku koču, ktorý ho viezol do dediny.

O dva týždne sa široko-ďaleko spievalo po poliach:

Štatárium bolo prísne, pandúri stále chodili po chotári a kde sa ukázali niekoľkí beťári, tak sa hneď pustili za nimi. Trvalo to dlho, chlapci zunovali byť utiahnutí v močiaroch a nedbajúc pandúroch, chodili, kadiaľ sa im zrovna zapáčilo. Báči Jano sa tešil, že tak niekedy si môže zahrať s pandúrmi, nastrašiť ich, alebo do hanby pripraviť. Keď videli pandúrov, tak ich dočkali na dostrel, ukrytí niekde za salášom, alebo za nejakým iným ukrytom a potom pustili sa pred nimi do behu, ale dávali pozor, aby sa veľmi blízo nedostali k ním. Ihrali sa o chytačky a dali sa naháňať až do večera. Raz keď sa takto zabávali, jedon pandúr si vymyslel dobrú taktiku a dostal sa pred beťárov, ale nebol dosť chytrý, keď ho beťári zbadali, tak miesto toho, aby ich on bol chytil, chytili oni jeho. Ako sa sem-tam naháňali, jednomu beťárovi sa tak zdalo, ako by bol pandúra videl pred nimi na pravo.

„Chyťme ho!“ navrhoval Medveď.

Chlapci boli dobrej vôle a kým sa pandúr zpamätal, bol obkľúčený a ani brániť sa ani utiecť nestačil. Pandúri si nevedeli čo mysleť, keď medzi beťármi zazreli svojho kolegu, Bende Paliho uháňať pred nimi. Prišli k močiarom, pandúrovi zaviazali oči a odviedli ho na taňu. Keď báči Jano, ktorý dnes nebol s nimi videl, že vedú pandúra, hneď uhádol, že ho chytili. Smial sa.

„Čo to chlapci, azda hosťa vediete?“

Pandúr mal strach, že čo teraz s ním bude. No nezaobchodili s ním zle, večer spravili hostinu, a báči Jano žartoval s pandúrom.

„No, Páli, neboj sa nič, dobrý život budeš mať u nás. Budeme ťa chovať, ako vrabca v klietke.“

Pandúr sa cítil celkom dobre; videl, že nič zlého s ním nezamýšľajú. Bavili sa do rána, potom pandúra so zaviazanými očami vyviedli z močiaru, posadili ho na koňa a povedali mu, aby pozdravil komisára.

„Počujte báči Jano, aj vy by ste si mali radšej syna opatrovať, ako hore dolu behať po svete.“

„No, to nech ti srdce netlačí,“ bola hrdá odpoveď.

„No — no, dnes zajtrá vám zomre, ani vedeť nebudete.

Báči Jano zbľadnul.

„Čo mu je?“

„To neviem, že čo mu je, len tak počuť, že dlho nevydrží.“

„Kde mi je kôň?“

Vyskočil na koňa a letel krížom cez polia, nevyhýbajúc sa ničomu, rovno na svoj salaš. Na dvore našiel starého sluhu, báťa Ďura.

„Kde je Janko, čo mu je?“ pýtal sa.

Sluha bol prekvapený, keď jeho gazda postavil sa pred neho ani keby z neba bol spadnul; len po chvíli vedel odpovedať.

„Doma leží chorý už dva týždne.“

Bodnul do koňa, zvrtol sa ako vrtievka a letel do dediny, nestaral sa o nič, len svojho Janka, jediného miláčka mal na rozume. Kôň uháňal ako len mohol, ale báči Janovi sa zdalo, že len krokom kráča a hnal ho. Dvadsaťpäť kilometrov letel, kým sa dostal pred dom, ktorý už dva roky nevidel. Na salaši zastal niekedy, kým nebol štatárium, ale domov nesmel prísť. A teraz je tu, prišiel počas najprísnejšieho štatária. Musel prísť, jeho Janko je chorý. Skočil s koňa a šiel do izby. Bežal k Jankovi, ktorý ležal na posteli, slabý a biedny.

„Janko môj, syn môj malý, čo ti je?“

Báči Jano bozkal synka, sadol na kraj postele a díval sa na chorého synáčka, ktorý sa tak veľmi premenil, ako ho nevidel. Chlapec sa podíval naňho a bolo videť na bľadej tváričke, že má radosť.

„Apovka, kde ste boli tak zaveľa,“ pýtal sa tichučko, „tak som vás dlho čakal.“

„Tu som, syn môj malý, prišiel som sa s tebou ihrať.“

„A ste mi doniesli koňa?“

„Doniesol som, len nebuď chorý, budeš videť, že aký je to táltoš.“

„A je veľký, opravdový?“

„Opravdový, s veľkou hrivou, ako sa tebe páči.“

„Ako sa volá?“

„Laci, syn môj malý, Laci sa volá.“

Janko sa zamyslel a zostal ticho; premyšľal, že akého táltoša bude mať, keď nebude chorý. Každý deň ho česať a hrivu zaplietať bude, srsť sa mu bode blýšťať, ako zrkadlo, a keď narastie, tak i on bude chodiť na koni, na Lacim, ako jeho apovka. Báči Jano sa privítal so ženou, bozkali sa a potom sa shovárali.

„Jano, nezostaňte tu, prídu pandúri a chytia vás.“

„Netráp sa nič, duša moja však ma pustia, neprevinil som sa tak veľmi, aby ma zabili. Janko je chorý, tu zostanem.“

Šiel a sadol si na posteľ k synovi; slzy mu padaly. Díval sa dlho na svojho jediného, ktorého miloval, väčšmi, ako sám seba.

Po dedine sa rozniesol chýr, že Jančik Jano je doma. Pandúri sa to hneď dozvedeli a komisár obkľúčil dom a šiel ho chytiť. Vstúpil do izby.

„Dobrý deň.“

Neodpovedal nikto. Báči bol zavalený na posteľ, na svojho milého synáčka, ktorý pred niekoľko minútami vydal svoju nevinnú dušičku; plakal boľastne, prihovárajúc sa mrtvému Jankovi. Jeho žena stála pri ňom a plakala, ručníkom utierajúc si oči. Komisár zostal stáť, videl, že čo sa stalo; bol dobrého srdca, ale povinnosť nedovolila, aby odišiel. Sňal čiapku a čakal. Jančiková ho zbadala, zľakla sa, ale potom ho predsa privítala.

„Vítajte pán komisár.“

„Ďakujem, s vaším mužom by som sa chcel shovárať.“

Jančiková šla k báčimu Janovi a položila mu ruku na rameno.

Báči Jano vstal, utrel si slzy a šiel ku komisárovi.

„Viem, že načo ste prišiel, nechajte ma ešte, kým pochovám svojho Janka, potom sa sám dostavím k vám.“

„Nemôž Janko, musíš sám nahliadnúť, že nemôž.“

„Pán komisár, čestné slovo dám, že neutečiem a po pohrabe sa sám budem hlásiť u vás,“ povedal báči Jano a podával ruku.

Komisár váhal, ale potom podal ruku a odišiel. Dojalo ho, že videl báčiho Jana ako pokorného a zroneného, — toho Jančika Jana, tak silného a hrdého beťára. Pohrab bol odbavený. Báči Jano šiel ku komisárovi.

„Tu som pán komisár, slovo si držím.“

Báči Jano bol okovaný a zavezený do župného mesta, kde bol odsúdený na osemročnú väzbu.

*

Ešte len šesť rokov prešlo, keď báči Jano prišiel domov; dobre sa správoval, bol tichý, neprotivil sa; odpustili mu dva roky. Nešiel nazad k beťárom, žil ako predtým s tým rozdielom, že niekedy pil a šarapatil. Ponajprv nabil ženu a rozviedol sa s ňou. Zato, že keď domov prišiel, vítal ho malý dvojročný chlapček. Ženu oduril a chlapca, ktorý sa menoval Jankom, zdržal. Báči Jano ho mal rád ako vlastného.

„Neboj sa Janko, tú macochu som oduril, ale môj budeš. Netráp sa nič, ta my vyžijeme aj bez nej.“ Vravieval chlapcovi.

Nejaký cirkus si postavil šiator na tržisku. Nebudem rozprávať, že čo všetko v ňom ukazovali. Nás zaujíma len jeden bod z jeho programu a to je bod predposledný; číslo 9.

Bolo to zvláštne číslo, ale aby ste neboli zvedaví, tak vám poviem, že toto číslo nebolo nič iného, ako že pán Ettore Sforsina si zastal na prostred arény a pán direktor vyhlásil, že:

„Ctené obecenstvo! Páni a dámy!

Mám šťastie predstaviť vám pána Ettora Sforsinu, ako svetochýrneho borca. Kto pána Ettora Sforsinu v čestnom zápase premôže, tomu sa vyplatí 100 korún. Tak prosím páni a dámy, ráčte sa hlásiť.“

Áno, direktor aj dámy vyzýval k zápasu: nikdy sa nestalo, aby zabudnul na ne, keď vyzýval k zápasu. Pán Ettore sa ukláňal na všetky strany, keď počul svoje meno.

Báči Jano sedel v krčme s kamarátmi, nazývali sa šogorami a pili, ako sa to takým chlapcom patrí z veľkého itca. — (Itco: pollitrová nádoba.)

„Ale šogor Jano. počul si o tom Talianovi, čo sa tu rozhodzuje v tom šiatri?“

„Nech ho parom vezme, kto je to?“

„Tak počujem, že sto korún dostane, kto ho o zem hodí.“

„No aspoň si niekto zarobí sto korún.“

„A čo, vy by ste nechceli probovať?“

„Čo ma je doňho.“

„Vravia, že silný a nieto chlapa, ktorý by ho prevládal.“

„Hát voľačosi je vo veci, lebo sa ešte nikto neosmelil s ním skvačiť, a kto proboval, s tým krátko zvršil.“

„No báči Jano, to by bolo pre vás.“

„Ale dajte mi s ním pokoj.“

„No-no, šogor Jano, neviem, či by ťa nepoložil na chrbát, je to chlap na nohách ako sa patrí.“

„Čože mňa, videl som ja už vranu na kole.“

„Hm, hm, neviem, neviem…“

„Stavme sa!“

„O čo?“

„Päťsto zlatých, fraka mu svätého!“

„Stojí!“

„No, tak poďme a podívajme sa do očí tomu Talianovi.“

Poneváč bol večer, a v cirkuse hrali, išli rovno tam. Pán direktor práve vyzýval k zápasu, keď sa báči Jano a jeho „šogrovia“ dostavili. Báči Jano šiel rovno k direktorovi. Široké gaty, zástera, čižmy s ostrohami, košeľa a na nej vesta a na hlave na bok položený klobúk.

„Jančík Jano,“ šeptalo obecenstvo, „no ten zas vyvedie niečo.“

„Tak čo, toto je ten Talian?“ pýtal sa direktora a mihol na svetochýrneho borca.

„Áno, prosím; chcete zápasiť?“

„Boriť sa chcem.“

Postavilli sa. Talian začal, mykal báčiho Jana a obskakoval okolo neho.

„Počuj ty, Talian, ak sa chceš boriť tak neskáč ako koza, ale zastaň, ako chlap.“

Talian nerozumel a chystal sa, že ukáže obecenstvu pekný kúsok. Báči Jana hnevalo, že Talian odskočí, priskočí a myká ho s boka na bok, nahneval sa, chytil Taliana, zodvihol do povetria a hodil na zem. Obecenstvo sa smialo. Talian bol ľaknutý a nevedel, že čo sa vlastne stalo. Direktor pribehol a lamentoval, že to tak nejde, že to musí byť po spôsobe a riadne na chrbát položiť, ináč neni „gilt“.

„Nerozprávaj, daj sem sto zlatých a sme hotoví.“

Direktor sa nedal, rozprával toľko, že báči Jano bol hotový chytiť sa ešte raz s Talianom. Talian bol opatrný, ale darmo; báči Jano prasknul s ním o zem, ako s tekvicou.

Báči Jano pýtal peniaze a direktor neplatil. Začal novú litániu, že to tak nejde, to nebolo správne atď. Báči Jano sa nahneval a vylepil pánu direktorovi jedno zaucho.

„No, keď neplatíš ty, platím ja,“ povedal direktorovi a chcel pokračovať vo vyplácaní, v tom sa ale dostavili žandári a tíšili báčiho Jana; on nepočúval na nič, len sto zlatých pýtal a naposledy sa už chytal žandárov. Jeden to nebral za žart a pichnul báčiho Jana, ten vytrhnul pušku, praštil ho po hlave a viac nebolo videť. Obecenstvo sa sbehlo, kričalo a keď sa všetko utíšilo, báčiho Jana už tam nebolo.

Keď videl, že sa žandár svalil na zem, skočil medzi ľudí a potom utekal aj s puškou rovno domov. Zapriahol kone. Janka vzal vedľa seba a uháňal von z dediny ani sa nezastavil len pri močiaroch: tam vypriahol kone a šiel na taňu.

Chlapci ho vítali s veľkou radosťou, strieľali z pušiek a klobúk metali do povetria od radosti.

Báči Jano beťáril za šesť rokov. Nebudem rozprávať, že čo a ako robieval, dosť keď poviem, že za celých šesť rokov ani raz nebol chytený. Stolica dvatisíc zlatých vyhlásila na báčiho Jana. Pandúri behali o dušu, ale chytiť: to neišlo. V troch stoliciach sa triasli páni, lebo báči Jano sa raz tu a raz tam postavil, vyviedol nejaký kúsok a zmizol bez stopy. Stával sa smelejším a smelejším, odvážil sa do dediny a keď hodne pandúrov pobúril, tak že behali po celej dedine, zmiznul, a nikto nevedel ani, že ako. Jeden večer nám niekto klopal na dvere.

„Slobodno!“ zvolal otec.

Dvere sa otvorily a do izby vkročil báči Jano. Otec mu bol bratrancom a ako k takému chodieval na návštevy a nazýval ho „báčim“.

„Dobrý večer vinšujem,“ poklonil sa beťár.

„Vítaj, čo nového,“ pýtal sa otec.

„Veru neviem nič nového, aj ja som zato prišiel, aby som niečo počul a mám trochu roboty, tak by som ju rád zvršiť.“

„Nuž či vieš, že vypísali dva tisíc zlatých na teba?“

„Počul som. Môžem si u vás nechať koňa, báči?“

„Môžeš, ale počuj Jano jestli mi nejakú hanbu spravíš, tak ti vytrhám uši, správuj že sa riadne.“

„Nebojte sa nič, veď som ja nie taký planý človek. Idem, chcem si završiť robotu.

„No len choď a potom príď na večeru.“

Báči Jano neprišiel celú noc. Ráno o deviatej sa dostavil.

„Báči Paľo, hľadajú ma pandúri, nepovedzte im, že som tu bol.“

„No jestli sa budú spytovať, tak im veru poviem, lebo nezaslúžiš, aby som ťa chránil. Čo si sľúbil včera večer?“

Celú noc sa zabával po krčmách ráno ho niekto udal pandúrom a tí sa hneď dali do honby a sotva odišiel, už u nás boli. Otec na ich otázku povedal, že bol u nás báči Jano, ale práve odišiel. O hodinu zase bol u nás.

„Tak čo, hľadali ma?“ spýtal sa otca a smial sa.

„Čo sa smeješ, azda sa ti páči, že ťa hľadajú?“

„Ako by som sa nesmial, keď po celej obci behajú za mnou a ja som sedel za celý čas u pána slúžneho.“

„Kde si bol, u slúžneho?“ čudoval sa otec.

„Aha a ešte ma aj dobrou cigarou ponuknul; celkom dobre sme sa bavili, len zprvu mal trochu strachu.“

Báči Jano osedlal koňa a za vidného dňa šiel cez dedinu. Keď sa rozchýrila návšteva báčiho Janova u slúžneho, celá dedina sa smiala. Toto bolo posledný rok báči Janovho beťárstva.

Ako, ako nie, Meďveďa chytili pandúri. Komisár ho zavolal pred seba a chcel, aby prezradil a odviedol ich na beťársku taňu, ale Meďveď mlčal ako hrob. Komisár sa nedozvedel nič, darmo sľuboval hory-doly, darmo preklínal, a vyhrážal, Meďveď nechcel zradiť ani najmenšie. Jeden deň dostal kamaráta. Nepoznal ho, ale z rozhovoru sa dozvedel, že je tiež betár, z jednej maďarskej bandy. Raz, ako sa tak pekne shovárali, madarský beťár navrhoval, aby probovali utiecť. Sám Pán Boh a komisár vie, že ako mohli mať tak veľké šťastie: utiekli. Maďarský beťár šiel s Medveďom, že za niekoľko dní zostane u nich. Do týždňa bol s nimi. Potom dostal koňa a odobral sa.

Na druhý deň bola betarská taňa pandúrmi obklúčená. Chlapci boli vyzvaní, aby sa poddali, ale oni odpovedali strelbou. Strhla sa bitka, strieľali na seba a bolo dosť ranených. Pandúri, keď videli, že nemôžu prísť na nič, podpálili saláš a útočili. Strašný boj sa strhnul; chlap proti chlapovi, ale pandúrov bolo moc a chlapci podľahli. Báči Jano ležal na zemi a z troch rán krvácal; bol bez seba, ale žil, Medveď bol mrtvý, medzi chlapcami ani jedon nebol bez rany.

Všetci boli odsúdení, jeden viac, druhý menej, ale báči Jano dostal dvadsať rokov. Dvadsať rokov dlhý čas, ale báči Jano vydržal a vrátil sa. Mal pekné biele vlasy a fúzy; beťárov už nebolo, ale mal zem, salaš a dal sa do roboty, avšak ešte mal len 50 rokov. Chodieval k nám, vzal ma na kolená a rozprával mi o Loktibrade, o Lomidrevovi, o strygách a beťároch. Niekedy, keď mal dobrú vôľu, tak spieval, ale len po tichu, tú svoju obľúbenú, ktorú tak mocráz počul svojich chlapcov spievať.