ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Istý otec mal dvoch synov, z ktorých mladší nevedel, čo je to báť sa a vysmieval sa tým, ktorí sa dali hocičím zastrašiť. Raz predsa ho chceli nejakým spôsobom naľakať, preto poslali ho neskoro v noci pre vodu, pre ktorú musel ísť vedľa cintorína. Dokiaľ sa mladší brat sberal, za ten čas ho starší nepozorovane predbehol, aby ho pri cintoríne prestrašil. Keď mladší prichádzal k cintorínu, tu vidí zrazu nejakú vysokú bielu postavu, ktorá vždy vyššie a vyššie rástla a približovala sa k nemu. Keď biela postava bola už celkom blízko pri ňom, osloví ju mladý šuhaj: „No, len poď bližšie, veď uvidím čo si za strašidlo?“ — a pác! — ochmaril ju krčahom a poberal sa ďalej pre vodu tak smele, jakoby sa nič nebolo prihodilo. Keď prišiel domov s vodou, našiel už staršieho brata s prebitou hlavou. On ho chcel nastrašiť, a za to nevdojak dostal od neho.

Po čase smelý šuhaj povie domácim: „Ech! čo ja tu budem robiť, pôjdem do sveta skusovať, a chcem vedieť čo je to báť sa.“

Onedlho domáci vyprevadili smelého šuhaja do sveta, a ako tak ide po ceste, vždy si sám sebe hovoril: „Keby ma len triaslo od strachu, keby ma len triaslo od strachu!“ A ako si tak sám sebe rozpráva, postretne ho starý pustovník, ktorý dopočul tie slová, a pýta sa šuhaja, že kde ide? „A veru idem do sveta skusovať a chcem vedieť čo je to báť sa?“ povie mu šuhaj.

„No keď chceš a si taký smelý, môžeš isť ku mne do služby u mňa budeš mať ťažkú robotu,“ povie mu pustovník.

Keď prišli do hôr, povie mu pustovník: „No vieš, u mňa nebudeš mať inej práce, len v noci keď ťa pošlem musíš ísť zvoniť na tamtú vežu. Ale len či sa báť nebudeš? Lebo ti vopred poviem, že tam strašieva.“ Šuhaj dosvedčil, že sa on veru na svete žiadnej mátohy nebojí.

Dobre! Keď bolo už okolo pol noci, pustovník dal svetlo šuhajovi a poslal ho na tú vežu zvoniť, sám nepozorovane preoblečený kradol sa za ním, aby ho na veži mohol nastrašiť. Keď šuhaj začal zvoniť, z druhej strany veže priblížila sa postava, ktorá mu za každým zachytávala zvon. Smelý šuhaj ju po pár razy okríkol, že či sa nepakuje preč! Ale tá nič, len mu ďalej zavadzala. Keď už toho bolo veľa, a jed ho dopálil, schytil mátohu a prask! shodil ju s veže dolu. Keď si povinnosť skončil, jako mal naložené, poberal sa dolu s veže a tu vidí mátohu dolámanú ležať a keď si ju bližšie obzeral, videl, že je to pustovník s dolámanými údami. I tento zle pochodil. Nechal ho tak, a poberal sa ďalej.

Smelý šuhaj putoval ďalej do sveta, skusovať jeho radosti a žalosti. Jak tak ide po ceste, postretol nejakého pána, a ten sa ho spytuje, že kde sa poberá? Šuhaj vyrozprával pánovi všetko, a že sa on veru žiadnej mátohy nebojí. — „No keď je tak“ — povie mu pán, — „že si ty taký smelý šuhaj, hybaj so mnou a ak vydržíš tam, kde ťa ja v noci postavím budeš chlap, a dobrá odmena ťa nechybí.“

Šuhaj išiel s pánom do mesta a keď bol večer, povie mu tento: „No teraz hybaj so mnou do zahrady, a tu pod týmto stromom musíš prenocovať; tu sú i lavičky, môžeš si ľahnúť i ohňa si môžeš rozložiť.“

Pán zatým odišiel. Šuhaj zostal samotný, nakládol si ohňa a sadol na lavičku. Bolo už ďaleko v noci, oheň veselo osvetľoval tmavú noc: šuhaj zrazu pozre na stranu, a tu vidí samých šibencov visieť.

„Síďte sa sohriať, ak vám je zima!“ volal na šibencov, ale tí sa len ďalej na strome holengajú. Vyšiel teda sám na strom a poshadzoval ích po jednom a keď bol hotový, sišiel i on a chcel ich okolo ohňa popostavovať, ale títo mu na žiadon spôsob nechceli stáť. Nahneval sa, i pochytil ich, dobre vytrepal a pohádzal na zem. — „Na, tu máte! Keď sa vám nepáči, ležte na zemi!“ Potom si ľahol aj on na lavicu a zaspal do bieleho rána. Keď sa prebudil a spamätal sa na nočnú príhodu obzerá sa na strom, hľadá po záhrade tých čo ích v noci vytrepal, ale nenašiel nikoho. Hneď na úsvite prišiel i sám pán do zahrady, podíval sa na šuhaja, čo asi robí. Keď videl, že je veselý, pochválil ho za jeho smelosť, dobre obdaroval a prepustil ďalej.

Smelý šuhaj poberal sa ďalej do sveta, a prišiel i do kráľovského mesta, a tu sa spýtuje, čo je tam nového?

„Čo je tu nového?“ odpovedia mu v meste. „Náš dobrý kráľ už od rokov rozmýšľa a hľadá smelého človeka, ktorý by vyslobodil z kliatby jeho predchodcov, ktorí kedysi obývali tu nad mestom neďaleký zámok. V zámku nachádzajú sa ohromné poklady, ale len vtedy ich dostanú, keď títo od kliatby budú oslobodení a patričný musí tri noci v pustom zámku prenocovať. Boli tu už rozliční smelí rytieri, ale ani jedon nebol vstave ani jednu noc prenocovať, ba niektorých našli ráno i mrtvých.

Náš smelý šuhaj zaradoval sa tejto zvesti a hneď dal sa oznámiť v paláci kráľovskom. Kráľ vľúdne prijal šuhaja a povedal, že jestli vydrží po tri noci v zámku, skvele sa mu odmení, a dá mu svoju jedinú dcéru za manželku. Kráľ dal hneď všetko prichystať, čo bolo potrebné na noc do pustého zámku a prepustil šuhaja. Smelý šuhaj vybral sa na prvú noc do zámku, a našiel tam už všetko prihotovené, čo si len zažiadal.

Z večera len bolo, ako bolo v zámku, ale keď prichodila pol noc, tu počuje hrmot, tresk, a to všetko blížilo sa k jeho izbe. Ale on nespal, a nebál sa ani najmenej. Zrazu otvoria sa dvere na jeho izbe a tu začnú sa sypať samé umrlčie hlavy, jako nejaké gule. On ich bral a po jednej vyhadzoval, a to trvalo do samej polnoci. Keď polnoc pominula, v zámku nastala zase predošlá tichosť a on ľahol si do postele a spal chutne až do rána.

Kráľ so zvedavosťou očakával rána, lebo nemyslel si ináč: buď že mladík zutekal zo zámku, alebo niekde bude mrtvý ležať. Ale veľmi sa zaradoval, keď mu poslovia doniesli milú zvesť, že mladík je zdravý a veselej mysle. Mladému šuhajovi ešte dve noce boly v ceste, než dosiahne cieľa.

Na druhú noc všetko mal prichystané, jako prvšiu; lenže táto a nasladujúca mala byť o mnoho horšia, než tá prvá noc. Ale náš šuhaj sa len nič nebál, len pokojne čakal nastávajúce príhody. O pol noci otvoria sa na jeho izbe dvere a s hurtom vrútia sa rozličné potvory, jedna od druhej hroznejšia, dobíjajúc na neho. Ale on nedal sa nastrašiť ích škrekom a dobíjaním, pokojne čakal, čo bude ďalej. Keď polnoc minula, v zámku plná tichosť zavládla a on pokojne spal až do bieleho rána. Kráľ nemohol celú noc nič spať, čo len myslel na šuhaja, či ozaj tento prevedie tú ťažkú úlohu, ktorú už mnohí započali, ale ani jedon nedokončil. Veľmi sa zaradoval, keď vyslaní poslovia s radosťou zvestovali kráľovi, že mladík žije, a nie je ani najmenej nastrašený.

Prišla tá posledná noc, ktorá bola najhoršia, lebo rôzne príšery zas všelijakou zbrojou dobíjaly na mladého človeka, aby sa len dal na útek. Ale smelý šuhaj preniesol i ten posledný ich pokus bez všetkého strachu. Keď bolo po polnoci, všetky tie strašidlá premenily sa na sňahobiele postavy, a v zámku nastala všeobecná radosť nad dávno čakaným dňom vysvobodenia. V mene vyslobodených predstúpil pred mladého šuhaja starec s dlhou bielou bradou a srdečne mu ďakoval za veľkú smelosť, s ktorou ích jedine mohol oslobodiť. Potom zaviedol ho do tajomných pivníc, kde sa im dvere samy od seba otvorily, a tu boly složené ohromné poklady, ktoré si teraz smele mohol brať. Sotva že sa stihol poobzerať po pivnici, už starca nemohol nikde vidieť, a šuhaj sám zostal v zámku.

Kráľ netrpezlive očakával tretie ráno, mysliac si, keď sa mladíkovi po dve noce nič nestalo, teraz už zaiste bude v zámku na kusy roztrhaný.

S poslami kráľovskými vrátil sa šuhaj do paláca kráľovského, zvestujúc, že je veci už koniec. Kráľ od radosti nechcel ani vlastným očiam veriť, čo videl a počul. Srdečne objal mladíka a ďakoval mu. Z odkliatych pokladov v zámku toľko mu dal, koľko len sám chcel, a ešte k tomu princeznu, jedinú dcéru svoju, dal mu za manželku. Slávila sa skvelá svadba, jakej zriedka kedy býva na svete.

Po svadbe mladú princeznu len to trápilo, ako by mohla svojho muža nastrašiť. Vypýtovala sa všade, až jej konečne jedna stará žena poradila, že keď bude jej muž spať, aby mu frkla do tvári studenej vody. To princezna svojmu mužovi tak aj spravila. Muž v spánku, studenou vodou pofrkaný, sa strhol, a prehovoril: „Teraz po prvý raz za môjho života viem, čo je to báť sa!“ A jeho mladá žena mala z toho radosť že svojho muža takto mohla aspoň raz prestrašiť.