ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Môj otec mal malý obchod v Balforde. Nebol ani chudobný, ani bohatý a bol jedným z tých ľudí, ktorí neradi nič podujímajú z bázne, aby neztrátili i to málo, čo majú. Mňa vychovali prísne a svedomite a otec priviedol to so mnou tak ďaleko, že som mu mohol vypomáhať v obchode. Práve, keď mi bolo osemnásť rokov a on odvážil sa k prvému väčšiemu podujatiu, zomrel pravdepodobne od žiaľu nad tým, že vložil viac tisíc zlatých peňazí marne. Toľko, čo som ho pochoval, rozniesla sa o niekoľňo týždňov zvesť, že loď, na ktorú vynaložil môj otec svoj majetok, sa potopila. Moju mladistvú odvahu však toto nešťastie nezlomilo. Zpeňažiac všetku pozostalosť po mojom otcovi, vysťahoval som sa do cudziny, aby som tam zkúsil svoje šťastie, prevádzaný súc jedným starým sluhom môjho otca, ktorý následkom starej oddanosti nechcel sa so mnou a osudom mojím rozlúčiť.

Z Balforského prístavu vypluli sme za priaznivého vetru. Loď, na ktorej som cestoval, plula do Indie. Cestovali sme šťastlive už patnásť dní, keď nám kapitán oznámil, že príde búrka. Jeho ustaraný obličaj dával tušiť, že nie si je istý vodnej dráhy v týchto miestach na toľko, aby mohol byť spokojný v očakávaní blížiacej sa búrky. Rozkázal spustiť všetky plachty, a my sme pluli úplne pomaly. Nastala noc, studená a jasná: kapitánovi sa už zdalo, že sa snáď mýlil, keď predpovedal búrku. Naraz tesne pred našou loďou zakolesila sa jedna loď, ktorú sme predtým vôbec nevideli. Divoké viskanie a krik ozýval sa s jej paluby, nad čím som sa v tejto strašnej hodine búrky nemálo divil. Kapitán však zblednul na smrť. „Moja loď je ztratená,“ skriknul, „tam pluje smrť!“ Prv ako by som sa ho bol mohol spýtať, čo znamená tento zriedkavý výkrik, vrútili sa dnu matrozi kričiac a vreštiac: „Videli ste ju? Už nám je koniec!“

Kapitán dal rozkaz modliť sa a sadol si sám ku kormidlu. Avšak beda! Rozzúrilo sa náramne vlnobitie a neminula ani hodina, začala loď tonuť. Boly spustené člny a sotva zachránili sa poslední matrozi, potopila sa loď pred našima očami, a ja ostal som úplným žobrákom. Ale biede ešte nebol koniec. Zúrila strašná búrka, tak, že náš čln riadiť nebolo možné. Objal som pevne môjho starého sluhu a my dvaja sme si sľúbili, že sa nikdy neopustíme. Konečne nastal den. Ale pri prvom zásvite rannej zory, čln, v ktorom sme sedeli, zachvátený bol hrozným vetrom a prevrhnutý. Nevidel som viac žiadneho zo svojich spoluputníkov. Ztratil som povedomie a keď som precitnul, nachádzal som sa na ramenách môjho starého, verného sluhu, ktorý zachránil sa na rozbitom člne a mňa vytiahol z rozzúrených vln. Víchor ustal. O našej lodi nebolo viac ani slychu, za to však spatrili sme neďaleko od nás druhú loď, ku ktorej nás vlny ďalej niesly. Keď sme prišli bližšie, poznali sme, že je to tá istá loď, ktorá nás v noci predišla a ktorej sa kapitán tak naramne naľakal. Zmocnil sa ma zriedkavý úžas pri spatrení tejto lode. Zdesenie kapitána, ktoré bolo také strašné, pustý výhľad lodi, na ktorej sa nik neukázoval vzdor tomu, že sme sa k nej blížili a hlasite kričali, ma desil. A predsa bola táto loď jediná naša záchrana; preto ďakovali sme prorokovi, ktorý nás tak predivne ochraňoval.

Na prednej strane lodi viselo dlhé lano. Rukami a nohami usilovali sme sa, aby sme sa ho zmocnili. Konečne sa nám to podarilo. Začal som hlasite volať, ale na lodi zostávalo vždy ticho. Vyliezli sme po lane až hore, ja ako mladší prvý. Ale beda! Aké divadlo som spatril, keď som vystúpil na palubu! Dlážka bola zbarvená krvou, dvadsať, až tridsať mrtvol, oblečených v tureckých šatoch, ležalo na zemi, na poslednom stožiari stál muž bohate oblečený s mečom v ruke, tvár jeho však bola bľadá a ztrnulá, cez čelo mal prebitý dlhý klinec, ktorým bol pribitý ku stožiaru; tento muž bol tiež mrtvý. V úžase ostal som stáť, neodvažujúc sa temer ani dychať. Na konec prišiel hore tiež môj sprievodca. I on užasnul pri pohľade na palubu, na ktorej nebolo vidno živého, len mnoho strašných mrtvol. Pomodliac sa, odvážili sme sa kráčať ďalej. Pri každom kroku obzerali sme sa, či nespatríme zase niečo nového, ešte strašnejšieho. Avšak všetko zostalo tak ako bolo. Ďaleko a široko žiadneho života, iba my a oceán.

Neodvážili sme sa ani na hlas hovoriť, bojac sa, aby snáď mrtvý, na sťažni pribitý kapitán nesliedil za nami svojimi stuhlými očami, alebo aby snáď niektorý zo zavraždených nezdvihnul hlavu. Na koniec prišli sme ku schodom, ktoré viedly do podpalubia. Mimovoľne ostali sme stáť, pozerajúc jeden na druhého, v rozpakoch, či máme sa odvážiť ďalej.

„Pane,“ riekol môj verný sluha, — tu stalo sa niečo úžasného. A trebárs by celá loď vo vňútri bola plná lúpežníkov, predsa volím radšie dať sa im na milosť a nemilosť, nežli by starému sluhovi, aby si ľahnul spať, ja však zamýšľal som som dlhšie zostal v prítomnosti týchto mrtvol.“ Ja som mienil podobne a preto, dodajúc si odvahy, stúpali sme v najväčšom rozochvení dolu. Avšak hrobová tichosť panovala i tu, a iba naše kroky ozývaly sa na schodoch. Stanuli sme predo dvermi kajuty. Priložiac k ním ucho, načúval som; nebolo však počuť ničoho. Otvoril som dvere. Izba nachodila sa v najväčšom neporiadku. Šaty, zbrane, nábytok, ležaly rozhádzané. Po poriadku ani stopy. Mužstvo, od najmenšieho až po kapitána len pred krátkym časom muselo ešte bojovať; poneváč všetko bolo rozhádzané sem i tam. Kráčali sme ďalej do izby, všade našli sme bohaté zásoby hodvábu, perál, cukru a iných vecí. Ja som bol pri pohľade na tieto bohatstva temer bez seba, mysliac, že môžem si to všetko privlastniť, keďže na celej lodi nikoho živého nebolo; môj sluha Ibrahim upozornil ma však, že pravdepodobne sme ešte veľmi ďaleko od pevniny, kam sa sami, bez ľudskej pomoci nedostaneme.

Pochutnávali sme si na jedlách a nápojoch, ktorých sme našli veľké zásoby a vyšli sme zas na palubu. Tu nás však desil pohľad na mrtvoly. Rozhodli sme sa, oslobodiť sa od ních a pohádzať ich do mora. Aké však bolo naše sdesenie, keď sme videli, že žiadneho nemôžeme pohnúť z miesta. Ako pribití ležali na zemi a k ich odstráneniu boli by sme museli vylámať podlahu, k čomu sme však nemali potrebných nástrojov. Tak tiež kapitáňa nemohli sme sňať so sťažňa a vybrať meč z jeho zmeravenej ruky. Ztrávili sme deň v smutnom uvažovaní o našom položení. Keď však nastala noc, dovolil som svojmu starému sluhovi, aby si ľahnul spať, ja však zamýšľal som strážiť na palube, a pozorovať nejakú pomoc. Keď však vyšiel mesiac, a ja podľa hviezd počítal som, že môže byť jedenásta hodina, prišiel na mňa taký spánok, že som v bezvedomí upadnul za jeden sud, stojací na palube. Bolo to však viac omráčenie, ako spánok; poneváč zrazu počul som zretedelne zašpliechať vlny o boky lode a vrzať plachty vo vetri. Na to zdalo sa mi, že počujem na palube hlasy a mužské kroky. Chcel som vstať a podívať sa, čo by to mohlo byť. Nejaká neviditeľná sila však držala ma ako pribitého, tak že som ani oči otvoriť nebol vstave. Kroky však stavaly sa vždy zretelnejšími, zdalo sa mi, že palubu naplňujú nejakí rozjarení lodníci. Časom sa mi zdalo, že počujem silný veliteľský hlas, tiež počul som zreteľne vyťahovať a spúšťať laná a plachty. Smysly ma však skoro opustily, a upadol som v hlboký spánok, v ktorom sa mi zdalo, že počujem rynčať zbrane. Zobudil som sa až keď už slnko vysoko stalo a pálilo ma v obličaj. Zadivene díval som sa vôkol seba, víchor, loď, mrtvoly a všetko, čo som v noci počul prichodilo mi ako sen, keď som sa však rozhliadnul, bolo všetko tak ako včera. Mrtví ležali nepohnute, kapitán na stožiari visel tiež nepohnute. Smejúc sa svojmu snu, šiel som hľadať môjho starého sluhu.

Ten sedel v kajute pohrúžený v myšlienkach. „Pane,“ zvolal, keď som k nemu vkročil, „radšej chcem ležať v najväčšej hlbke mora, než by som v tejto preklatej lodi ešte jednu noc nocoval.“ Spýtal som sa ho, čo je príčina jeho zármutku, na čo mi odvetil: „Keď som niekoľko hodín spal, zobudil som sa, zpozorujúc že nado mnou ktosi sem a tam behá. Zprvu som myslel, že ste to vy, potom sa mi zdalo, že ich musí byť najmenej aspoň dvadsať, ktorí tam behajú, volajú a kričia. Na koniec počul som na schodoch ťažké kroky. Tu som ztratil povedomie, a len kde-tu prišiel som na okamih k sebe, a vtedy uvidel som toho muža, ktorý je pribitý hore na stožiari ako sedí za tamtým stolom, spieva a pije, vedľa neho sedel ten, ktorý leží neďaleko od neho na zemi a oblečený je do červených šarlátových šiat. Ten mu pomáhal piť.“ Takto rozprával mi môj starý sluha.

Uverte mi, drahí priatelia, že som sa cítil veľmi nepríjemne, lebo už teraz o správnosti môjho pozorovania nebolo žiadnej pochybnosti; veď aj ja som počul tiež mrtvých. Zdržovať sa v takej spoločnosti, bolo zaiste hrozné. Môj lbrahim však sa dlho zamyslel. „Už to mám!“ zvolal; rozpomenul sa totiž na jedno príslovie, ktorému naučil ho jeho starý otec, muž zkúsený, a ktoré pomáhalo proti každému zaklínaniu a čarodejníctvu; tak tiež tvrdil, že jestli sa budeme vrúcne modliť, že neupadneme nasledujúcej noci do toho neprírodzeného spánku ktorý nás opanoval tamtej noci. Návrh môjho starého sluhu sa mi zaľubil. Konečne sa zas priblížila noc. Vedľa kajuty nachodila sa jedna malá komorka, tam sme sa utiahli. Vyvrtali sme do dverí niekoľko dier, dostatočne veľkých k tomu, aby sme mohli prezrieť celú kajutu; na to zamkli sme z vnútra, dvere, ako sme len najlepšie mohli, a Ibrahim napísal meno proroka do všetkých štýroch uhlov komory. Tak sme očakávali nočnú hrôzu. Mohlo byť zase asi k jedenástej hodine, keď sa ma začal zmocňovať opäť spánok.

Môj sluha dal mi radu, aby som čítal niektoré modlitby z Písma, čo mi aj pomohlo. Naraz začínalo byť hore živo, lana plieskaly, plachty vržďaly, na palube ozývaly sa kroky, a zreteľne bolo slyšať viaceré hlasy. V napnutom očakávaní sedeli sme niekoľko minút, naraz počuli sme, že niekto sostupuje dolu schodami do kajuty. Počujúc toto môj sluha, začal odriekať ten verš proti zaklínaniu a čarodejníctvu, ktorý naučil ho kedysi jeho starý otec. Tento znel:

Musím sa priznať, že dôvera moja k tomuto veršíku bola veľmi malá a všetky vlasy na hlave stály mi dupkom. Naraz sa dvere rozletely. Dnu vstúpil onen veľký, statný muž, ktorého videl som pribitého na stožiari. Klínec mal i teraz prerazený cez čelo, meč však mal schovaný v pošve. Za ním vkročil dnu ešte jeden, menej skvostne odený, ktorého videl som tiež ležať na palube. Kapitán, poneváč bol to on, mal bledý obličaj, veľkú čiernu bradu, a divoké oči, ktorými prezeral celú izbu. Prezrel som si ho dostatočne, ešte i keď vychádzal von dvermi; on však zdalo sa, na dvere vôbec nepozoroval, poneváč ich nechal otvorené. Obidva sadli si za stôl, stojaci na prostriedku kajuty, a v neznámej reči hlasite, takmer kričiac, hovorili niečo medzi sebou. Vždy viac a viac kričali a rozpáľovali sa, až konečne kapitán zatnúc päsť, udrel na stôl tak silne, že sa celá izba zatriasla. S divokým smiechom vyskočil ten druhý a kývnul kapitánovi, aby ho nasledoval. Tento vstal, vytrhnul meč z pošvy, a obidva opustili izbu. Dýchali sme slobodne po ich odchode, avšak strach nás ešte dlho neopušťal. Na palube bolo vždy viac a viac hluku. Bolo počuť behať rýchle sem i tam, kričať, smiať sa, výskať. Konečne povstal pekelný rev, tak že sme sa nazdali že sa paluba i so všetkými plachtami prevalí na nás; zbrane rynčaly, — zrazu však nastalo hlboké ticho. Keď sme sa po dlhej chvíli odvážili výnsť hore, našli sme všetko zase tak ako predtým; ani jeden z mrtvých neležal ináč ako predtým. Všetcia boli zase ako drevení.

Tak prežili sme niekoľko dní na lodi; idúc vždy smerom na východ; kde dľa môjho výpočtu musela byť pevnina, — keď sme však vo dne aj mnohé míle do predu urazili, v noci zdalo sa, že sa opäť vraciame nazad, lebo nachodili sme sa vždy na jednom mieste, keď vychodilo slnko. Vysvetľovali sme si to tak, že nás mrtví každú noc nazad odplavia. Aby sme tomuto zabránili, ztiahli sme prv než nastala noc, všetky plachty a použili sme ten samý prostriedok, ktorý na dverách kajuty; napísali sme na pergament meno proroka a k tomu tiež veršík starého otca, a priviazali sme to okolo stiahnutých plachet. So strachom očakávali sme výsledok v našej komôrke. Hluk zdal sa byť ešte väčší, avšak, hľa, na druhé ráno našli sme plachty stočené tak, ako sme ich boli nechali. Cez deň natiahli sme plachiet len práve toľko, koľko bolo potrebno, aby loď mohla pomaly napredovať, a tak urazili sme za päť dní pekný kus cesty.

Konečne na šiesty deň ráno spatrili sme neďalekú pevninu, a ďakovali sme spolu Prorokovi za naše predivné vyslobodenie. Celý deň a nasledujúcu noc ztrávili sme na pobreží, a na siedme ráno podarilo sa nám na blízku nájsť nejaké mesto; spustili sme s veľkou námahou kotvu, ktorá čoskoro sadla na dno, sputili sme na palube sa nachádzajúci malý čln, a veslovali sme zo všetkých síl k mestu. Po polhodinovej plavbe voveslovali sme do jednej rieky, ktorá ústila do mora a pristáli sme ku brehu. Na mestskej bráne opýtali sme sa na meno tohoto mesta a dozvedeli sme sa, že je to mesto indické, nachodiace sa neďaleko toho kraja, kam som sa pôvodne chcel vysťahovať. Pobudli sme v stane jednej karavany a zotavili sme sa s našej dobrodružnej cesty. Ja som sa tiež dozvedal, jestli možno najsť nejakého múdreho, rozumného muža, ktorý by rozumel čarodejníctvu. Bol som zavedený do jednoho neúhľadného domu v odľahlej ulici, kde mi bolo na zaklopanie otvoreno s tým upozornením, aby som sa opýtal len na Múlu.

V dome privítal ma starý človiečik so šedivou bradou a dlhým nosom a spýtal sa ma, čo si žiadam. Odvetil som, že hľadám múdreho Múlu, na čo mi povedal, že on je to. Prosil som ho tedy o radu, čo mám robiť s tými mrtvolami, a ako ich možno dostať z lode von. Odpovedal mi, že lodníci boli pravdepodobne zakliati pre nejaký zločin na more; že však myslí, že možné by ich bolo odkliať, jestli by boli dopravení na pevninu; toto však že budú oslobodení i s doskami na ktorých ležia. Ja že mám na loď úplne právo od Boha i s celým nachodiacim sa na nej majetkom, poneváč som to všetko našiel; predsa však aby som držal všetko vo veľkej tajnosti a zo svojho prebytku aby som udelil malý dar aj jemu, za čo že mi chce byť so svojimi otrokmi nápomocným pri odpratovaní mrtvol. Ja som mu sľubil bohatú odmenu, a tak dali sme sa s piatimi otrokmi, opatrenými pilami a sekerami, na cestu. Za náš šťastný nápad, že sme totižto plachty veršíkom Písma obtočili, nás pochválil. Vyslovil sa, že bol to jediný prostriedok, ktorým sme sa zachránili.

Včasne zrána boli sme už na lodi. Hneď sme sa pustili všetcia do roboty, a za hodinu ležaly už štyri mrtvoly v člne. Otroci priveslovali s nimi ku brehu, aby ich tam zahrabali. Keď sa vrátili, rozprávali, že prácu so zahrabovaním mrtvol usporili, poneváč tieto obrátily sa v prach ihneď, ako ich na suchú zem položili. Pokračovali sme ďalej v odpratovaní mrtvol, tak že pred večerom boly už všetky dopravené na breh. Na koniec zostala na palube už len jedna mrtvola, a síce tá, ktorá pribitá bola na stožiari. Naše namáhanie, vytiahnuť klinec z dreva, bolo márne, nepoddal sa ani o jeden vlások. Nevedel som vôbec, čo počať, veď predsa nebolo možne odťať stožiar a dovliecť ho na breh. Múla však pomohol mi i z týchto nesnádzi. Rozkázal jednomu z otrokov aby ihneď vesloval na breh, a priniesol hrniec, naplnený zemou. Keď sa tak stalo, vzal čarodejník zemou naplnený hrnec, a odriekajúc nad nim nejaké tajuplné slová, vysypal zem na hlavu mrtvého. Náhle otvoril tento oči, vydychnul z hlboká, a vtedy začala tiecť krv z rany, prebitej klincom v jeho čele. Klinec vytiahli sme teraz už ľahko, a v tom ranený, vrhnnl sa jednomu z otrokov do náručia.

„Kto ma sem priviedol?“ opýtal sa, vzpamätajúc sa a prijdúc málo k sebe. Múla ukázal mu na mňa, a ja pristúpil som k nemu. „Ďakujem ti, neznámy cudzinče ty si ma vyslobodil z dlhého trápenia. Päťdesiat rokov už blúdi moje telo po týchto vlnách a môj zakliaty duch vracal sa každú noc do neho. Teraz však spočinula moja hlava na zemi a ja môžem sa odobrať, smierený, k otcom.“ Prosil som ho, aby mi vysvetlil, prečo potkal ho tak strašný osud, na čo mi odvetil: „Pred päťdesiať rokami bol som váženým, sebavedomým človekom a býval som v Alžíri; tuha po bohatstve však dohnala ma k tomu, že som si dal zhotoviť loď a oddal som sa morskému lúpežníctvu. Už dlhší čas som sa tým remeslom zaoberal, keď raz vzal som na loď jedného dervíša, ktorý cestoval zdarma. Ja a moji pomocníci, boli sme ľudia suroví, ktorí nedbali sme na jeho svätosť, ba robili sme si z neho len posmech. Jedenkráť, keď mi vo svojom svätom zápale robil pre môj hriešny život veľké výčitky, uchvátila ma, keď som so svojím kormidelníkom v noci v kajute mnoho pil, veľká zlosť. Zúriac nad tým, čo mi povedal derviš, a čo by som si nebol dal povedať ani od samého sultána, vyrútil som sa na palubu, a vrazil som dervišovi dýku do prs. Umierajúc, preklinal ma i moje mužstvo, aby sme ani nezomreli, ani neožili až do toho času, kým nespočinú naše hlavy na suchej zemi. Derviš zomrel, a my hodili sme mrtvolu jeho do mora, vysmejúc sa jeho hrozbe; no jeho slova vyplnily sa ešte v tú istú noc. Časť môjho mužstva vzbúrila sa proti mne. Rozpútal sa zúrivý boj, v ktorom podľahnul som ja a moji prívrženci a ja som bol pribitý na stožiar. Vzbúrenci však podľahli tiež utrpeným ranám a za krátky čas stala sa moja loď veľkým hrobom. Aj mne sa zastavil dych, oči vyhasly, umieral som. Bolo to však len zmeravenie, ktoré ma držalo ako v kliešťach; poneváč nasledujúcej noci, v tu istú hodinu, keď hodili sme derviša do mora, precitnul som ja a všetci moji spoločníci, tak že sme zas boli živí; nemohli sme však nič iného robiť, ani hovoriť, len práve to, čo sme robili a hovorili minulej noci. Tak sme blúdili päťdesiať rokov, nemôžuc ožiť, ani zomreť; poneváč akože sme mohli dosiahnúť pevniny? Každú noc plavili sme sa v šialenej radosti, natiahnuc všetky plachty v búrke, úfajúc, že budeme hodení a rozbití v nejaké úskalie, a tak že konečne budú môcť spočinúť naše umdlené hlavy na dne morskom. Nepodarilo sa nám to. Teraz však už zomrem. Ešte ti raz ďakujem, neznámy osloboditeľu, a na znak mojej vďaky prijmi odo mňa moju loď i so všetkými jej pokladmi.“

Keď toto kapitán dohovoril, hlava jeho klesla a skonal. Hneď obrátil sa na prach, ako jeho spoločníci. Sobrali sme tento prach do bedničky, a pochovali sme ho na suchej zemi; ja som v meste najal robotníkov, ktorí dali moju loď do poriadku. Tovar, ktorý som mal na lodi, vymenil som veľmi výhodne, za tovar iný a najmúc lodníkov, a bohato obdarujúc priateľa, múlu, plavil som sa do svojej vlasti. Cestoval som však s okľukou a síce preto, že som sa zastavil na viacerých ostrovoch a rozličných krajinách, aby som svoj tovar odpredať mohol. Prorok žehnal môjmu podujatiu. Za tri štvrte roka vrátil som sa do Balforu, bohatý ešte raz tak, akým bol ma zanechal umierajúci kapitán. Moji spoluobčania žasnuli nad mojim bohatstvom a šťastím, a nemysleli na ináč, ako že som našiel diamantové doly istého povestného cestovateľa. Ja som nebránil ich viere, od toho času však, Balforskí mladíci sotva minulo im osemnásť rokov už sa brali na cestu, do sveta, hľadať vraj šťastie, aké našiel som ja. Ja som však žil spokojne a v tichosti, len každých päť rokov putoval som do Mekky ďakovať na svatých miestach Bohu, že mňa tak požehnal, a prosiť ho aby prijal kapitána i jeho spoločníkov na milosť.