ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Štefan Kmeť zdedil po otcovi štyri štvrte a k tomu vkladnú knižku na dvanásťsto zlatých; no našlo sa ešte i dakoľko obligátrikov v starej maľovanej truchlici. Keď ešte k tomu doložíme, že jeho žena Zuzka bola hodná gazdiňá, bezpečne môžeme povedať, že Štefan bol prvý alebo druhý gazda v dedine. Darilo sa mu všetko a on sa veru tiež, staral, aby mu kolesá nevrzgaly a aby nebolo poznať, že jeho štyri voly majú aj rebrá. Slovom, bol on vzorný hospodár. Ale čert nespí, len vždy číha za obeťou. Mal on v sade pri samom plote orech, ktorého konáre siahaly do Kučerovie sadu. Kým orech nerodil, bolo všetko dobre. Ale akonáhle urodilo sa na ňom niekoľko orechov, začala sa vojna, ktorá Kmeťa mnoho peňazí stála a boly začiatkom jeho zkazy.

Orechy dozeraly a Kmeťov paholok išiel na strom triasť. Ako to videl nie veľmi chýrny sused Kučera, vzal kôš a tie orechy, čo do jeho sadu popadaly — pozbieral. Paholok zavolal gazdu a počala sa vada.

„Strom je môj, a tak sú i orechy moje,“ hovorí Štefan.

„Figu; keď je strom aj tvoj, ale jeho konáre robia mi tôňu a čo je v mojom sade, to je moje.“

Začala udierať sekera na kameň. Kmeť v zlosti nadal susedovi čo mu len slina na jazyk doniesla, ale zato Kučera orechy sobral.

„No, počkaj, ty zbojník!“ kričal Štefan, — veď ťa ja naučím po kostole hvízdať; mám z čoho, donesiem ťa o poslednú halenu!“

Prihodilo sa to večer a na druhý deň stál už Štefan pred advokátom. Rozpovedal vec, zaplatil desiatku na preddávok a keď podpísal plnomocenstvo, poberal sa pokojne domov. „Veď ho ja naučím!“ myslel si celou cestou.

O krátky čas dostavily sa stránky pred súd. Kučera tiež i svedkov. Ani teraz sa nič nevykonalo, lebo súd nariadil termal advokáta. Nepokonalo sa nič, lebo volali na druhý termín na mieste pri strome, chcel videť orech i sady. Kmeť trel si ruky od radosti, že však on toho takého a takého naučí! Ale veru hvízdal prv, než preskočil, lebo súd vyniesol výrok, dľa ktorého Štefan Kmeť odstraňuje sa so žalobou a povinný je platiť: slávnej komissi 15 zlatých, svojmu advokátovi 45 zl., svedkom a znalcom 4 zl. 50 kr. a ešte aj advokátovi Kučerovmu 42 zl. 80 kr., všetko spolu 107 zl. 30 kr., a to za 8 dní pod náslekom exekúcie. Keď to Štefan počul a videl škodoradostný úsmev na tvári Kučerovej, div, že ho neroztrhalo. „Apelujem!“ vyrazil zo seba, ťahal mešec a podal svojmu advokátovi 20 zl. ďalší preddavok. Hja, ale to nebolo ešte dosť. Medzi časom ho aj Kučera žaloval pre ublíženie na cti a i túto pravotu prehral. Všetko appeloval, ale veru škoda bolo písania a platenia, lebo obe pravoty prehral, a keď si porátal — neberúc do toho zmarnený čas — stály ho tie dve historie vyše 200 zlatých. Čo po ňom! Nemal pri ruke, šiel do sporiteľne a tam mu na jeho knižku dali.

Ale ho predsa len škrelo a myslel, že si tak uľahčí srdcu, keď si podpije. Doma ho musel paholok s voza sniesť. Ráno nakrájal zemiakov, obviazal nimi hlavu, podoprel sa na lakte o stôl a rozmýšľal. Zrazu sa chytí, hodí zemiaky o zem a káže priahať. Darmo žena bedákala a prosila, aby sedel doma a obzeral sa o gazdovstvo, nič nepomohlo. Otvoril truhlu, vzal päťdesiatku a poď do mesta k inžinierovi. „Veď ho ten“ — myslí si cestou — „naučí, keď ho súd nenuačil!“

Pred inžinierom hovoril že mu súsed Kučera odobral zo záhrady, lebo že viac užíva, ako má v pozemnej knihe naznačeno. Rozumie sa, položil na stôl päťdesiatku a inžinier sľúbil, že vtedy a vtedy príde merať. Domov prišiel neskoro večer — docenganý; žena plakala.

Inžinier rozmeral záhradu Kučerovú a skutočne dokázal, že viac užíva, ako je naznačeno v knihách. To bola Kmeťovi voda na mlyn: od radosti ešte tri desiatky vstrčil inžinierovi do ruky a pekne sa poďakoval. Sotva bol inžinier za dedinou, už Kmeť s paholkami váľal plot, deliaci jeho sad od Kučerovho. O dve siahy si chcel pripustiť do svojho. Kučera ho vystríhal, ale keď to nič neosožilo, letel ku advokátovi, a milý Kmeť dostal na krk odrazu dve pravoty: jednu pre kazenie cudzého majetku a druhú nazpäť uvedenie do úžitku reposíciu. Vyšla komisia — prehral Kmeť, prišli pred súd — prehral Kmeť a skoro ho prichlopili. On len platil a platil. Potešili ho tým, že keď aj prehral na tejto ceste reposíciu, môže Kučeru žalovať na veľký súd, pred súdnu stolicu. Zase len pijatikou rozveselil svoje srdce a tak na dôvažok, rozľútený, vyhnal z domu všetkú čeľaď, vyprel sa a zaspal — na dlážke.

Plot bol ešte zvalený, mal ho postaviť na staré miesto, ale zdráhal i hanbil sa. Ani nezbadal, len o niekoľko dní prišiel bachratý exekútor s Kučerovým fiškáľom a títo dali postaviť plot na staré miesto. Všetky trovy zase len Kmeť platil.

Asi do týždňa chodil ako omráčený, nič nehovoril, všetko mu zavadzalo. Márne ho žena prehovárala, na ústach mal iba kliatbu.

„A čo by tento súd vedel, nevie nič, pôjdem inde právdu hľadať,“ pomyslel si predal pár juncov a sobral sa do mesta v druhej stolici, kde bola súdna stolica. Tu najprv vyzpytoval sa po krčmách o advokátoch a keď počul, ktorý najdrahší, šiel ta, lebo myslel, keď je drahý, musí byť aj „tuhý fiškál“. Rozpovedal svoju vec podpísal plnomocenstvo, složil preddavok päťdesiatku a šiel spokojný — do krčmy. Upijal si a myšlienky sladké rojily sa mu v hlave, už videl, ako predávajú Kučerovo gazdovstvo a on ho kupuje, ale hop! zamračil sa a nevdojak pozrel na ľavý bok haleny, kde mal mešec. Akiste mu prišla na um vkladná knižočka, ktorá už veru dobre ztenkla…

Pravota pred súdnou stolicou sa započala a trvala roky. — Každý rok prišla komisia a nový výrok. Kmeť vždy prehrával, appeloval a — platil. Vkladnú knižku a dlžobné úpisy pobral parom, ba už tu i tu i dáky kus statku musel sa odpredať na trovy. Že v dome Kmeťovom nešlo tak, ako by malo ísť, vidno z toho, že každý od Boha večer vidíme nášho Štefana v krčme. Žena jeho nesmie ani plakať, lebo hneď všetko hádže o zem.

Prešly roky. Kmeť prehral pravotu a musel platiť, na čo mu krčmár Aron musel 100 zl. požičať. No Kmeť bol už naučený „po pánoch chodiť“ nemal ešte pokoja, ale pravotu obnovil; avšak nedožil jej skončenia, ktoré isto bolo bývalo také, ako prvé. Pálenka položila ho do postele a on kajúcne zomrel v náručí trpezlivej ženy, ktorá musela predať posledný pár volov, aby ho mohla čestne pochovať — a pravotu proti Kučerovi zastaviť. Keď neskôr i ona odberala sa do lepších krajov, kládla na srdce svojim deťom, aby sa chránily „chodiť po pánoch“, t. j. pravotiť sa, lebo že je to hotový úpadok.