ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kde bolo, tam bolo, možno, že bolo i v Turci, bol raz jeden bán a mal krásnu jedinú dcéru menom Vitilienu, ktorú nad všetky poklady sveta miloval. Bol šťastný a blažený, lebo bol spravodlivým panovníkom a všetok národ ho ako svojho dobrého otca ctil, ľúbil, poslúchal; iba jedna obava trápila a žiaľom naplňovala jeho šľachetnú dušu. Neďaleko od prastarého zámku, v ktorom Radon bán sídlil, bola veliká jaskyňa, a v jaskyni ohyzdný drak, Mlchom menovaný, ktorý hrozne obete požadoval, a nebolo nádeje na jeho vykynoženie. Každý mesiac mu obetovali pannu, ktorú boženici mlstnému Mlchovi povinní boli priviesť až pred samú jaskyňu. Bože uchovaj! keby túto obeť ktorá prinášaná mu bola riadne na schode každého mesiaca, len raz zameškali boli; rozsrdený Mlch bol by radom zničil všetky úrody, a bol by nastal hlad a mor a spustla by celá krajina, vyhynul by bol národ. Nemohli si teda pomôcť a verne plnili rozkazy tej nešeredy. Najkrasnejšie panny ľudu už tam zahynuly v osudnej jaskyne, a predsa potreby Mlcha vždy nové a nové obete požadovaly. Dosť nanariekala sa za nimi mládež i starež, pokorovali junáci i device — no márne! ony mizly, ako by sa nad nimi voda zavrela bola. Ktorú raz tam doviedli, viac sa nevrátila, ľudské oko jej viac nevidelo. A tak s roka na rok ubývalo devíc v milom državí, ako by sa zem otvárala pod nimi; a mohli sa už obávať, že o pár rokov ani jedného švárneho dievčatka nebude v celom državí. No Mlch jednako v každý schodmesiac chcel mať svoju obeť, a keď mu ju hneď a hneď nedoviedli, začal búriť a zúriť hromy trieskaly a zem sa triasla, ako huspenina. Vyhovárali sa ľudia už všelijako, že vraj už nestačia, ba že niet už ani devíc; no všetko darmo, tým Mlcha ešte viacej pobúrili.

Konečne padol žreb i na krásnu Vitilienu, jedinú dcéru dobrého Radon bána. I povstal na zámku a v celom državí veliký zármutok, hlboký žiaľ, všeobecné nariekanie. S výšehradu vialy čierne zástavy; ľud plakal, starý Radon bán nariekal, že už zahynúť musí i jeho milované dieťa, jeho jediná dcéra, radosť, potecha a nádej trudnej staroby panovníkovej. I premýšľal Radon bán vo dne v noci, ako by svoje milé dieťa vyslobodil z hrtana zkazy; už i sám chcel sa pustiť do súboja s ohyzdnou nešeredou a zabiť ju v boji, ale keď si spomenul, že už mu šesťdesiať rokov minulo, uznal márnosť takej námahy. Rozhlásiť dal teda skrze vestníkov po celej krajine, že ten, kto zachráni jeho dcéru Vitilienu od ohavnej smrti, obdrží s ňou jej ruku a s rukou dostane i celú državu, ktorou otec vládne.

Hajh! bolže to shon po celom Slovensku! So všetkých strán vlasti hrnuli sa mladí a bohatí, urodení a udatní rytieri, báni a páni, junáci a bohatieri na Radonov zámok. Každý z nich si myslel, že krásna Vitiliena je jeho ženou, pekná država iba jeho majetkom byť môže. „Ale človek mieni a Pán Boh mení.“ Boli by ju i dostali, keby sa hrozného draka Mlcha neboli báli. Doma, ba ešte na Radonovom zámku mali oni dosti smelosti, ale čím viac blížili sa ku Mlaždiarni, jaskyni, v ktorej ohyzdný drak býval, tým viac klopalo im srdce; a keď začuli hrozný rukot, ktorý ľúta a hladná obluda vydávala zo seba, keď videli belasý a červený plameň, ktorý šľahal v jaskyni, a keď zazreli strašlivú hlavu ohavnej príšery: tu naraz zabudli na svoju slávu, zapomneli na krásu Vitilieny a na državu Radona, — rýchle zvrtli koňa a — tamtí! kde sa podeli, tam sa podeli; na Radonovom zámku ich nikto viac nevidel. So slávou prišli a s hanbou odišli.

Starý Radon bán už zúfal, prestal veriť v pomoc bohov; ale Vitiliena ho tešila: „Nezúfaj, otec môj; kde strach je najvyšší, bohovia najbližší. A naozaj tak bolo: belbohovia spásy prispeli pomocou dôverujúcej v nich krásnej panne Vitiliene.

*

Na západ, neďaleko od Radonovho zámku, stála pekná, mohutná obec. V obci žil mladý ševcovský chasník, ktorému veľmi páčila sa krásna Vitiliena.

Svitok — tak sa menoval šuhaj — nosieval na zámok obuv, a tu často vídaval utešenú pannu Vitilienu. Páčila sa mu, že bola taká vlúdna a prívetivá, že nezdráhala sa prehovoriť slovo ani so ševcovským chasníkom: — ale na iné veru nikdy ani len nepomyslel. A načo by i bol myslel na iné? Ševcoský chasník Svitok, a banová Vitiliena! No bol spokojný, keď pochválila a rada nosila črievice, ktoré on pre ňu vyhotovil. Ale keď počul, čo sa to s ňou stať má, pohlo to akosi šuhaja; sám nevedel, čo a ako, ale i nechtiac, predsa vždy len o tom rozmýšľal, ako by ju len vysvobodiť mohol. O tom myslel a dumal celý boží deň, o tom sa mu i v noci snívalo.

Raz — bolo to v čas ráno — pod horou na stráni pásol kozy svojho majstra; a teraz celkom proti svojej obyčaji, nebárs všímal si malého jeho opatere svereného stádočka, len ustavične pozeral na zámok, ktorý za neveľkou dolinou stál pred ním na kopci. Myslel si, čo tam teraz robiť môže neborká Vitiliena, čo dumá a ako sa trápi, chuderka, a ako by sa jej asi pomôcť dalo?

„Ej, veru milý mi ten môj mladý život, — hovoril sám k sebe Svitok, — rád som, veľmi rád som na tom božom svete: ale kebych jej mohol pomôcť, ej bysťu Prabohu, hneď bych za to dal polovicu i toho života!“

V tom, ako tieto slová povedal, zašuští čosi za ním. Svitok opre sa a vidí pred sebou neznámeho starčeka. Neborák, bol už veľmi starý, bol shrbený, vlasy a bradu mal ako srieň a podopieral sa na mohutnú bukovú palicu.

„Daj Boh šťastia!“ — pozdravil starec Svitka.

„Pamodaj. Vítajte, starý otec! Kde ste sa tu vzali?“

„Zďaleka som prišiel. Ty si tu, braček, istotne známy, a mohol by si mi voľačo dobrého urobiť.“

„Milerád, starý otec, — vetil Svitok, — milerád; len mi povedzte čo chcete, a už to bude, ak je len azda nie vtáčie mlieko, akého u nás nemáme.“

„Oh, toho, čo ja žiadam, istotne dosť máte; veď je to len lipový kvet.“

Ledva dopovedal vznešený kmeť tieto slová, Svitok už bol preč, a prvej, než by bol niekto do sto načítal, bol už zas tu a podával starkému vrecko lipového kvetu.

Starček ho vzal, pekne sa poďakoval a hovoril: „Ty si mi rád a rýchle poslúžil, preto poslúžim i ja tebe. Poď za mnou.“

Vzal ho za ruku a viedol do hlbokého lesa. V lese prišli ku zápoli. Starec tri razy klopnul na skalu, a skala sa zaraz otvorila. Vošli a sotva že vkročili, hneď zatvorila sa skala za nimi.

Pred nimi rozprestierala sa krásna veliká záhrada; v prostred záhrady stál pekný biely dom. Bol ako nejaká klietka a pevný, čistý, ako by ho dnes boli stavali. Pred týmto úhľadným domkom zastal starec so Svitkom.

„Počkaj ma tu, — povedal kmeť — ja sa skoro vrátim.“

Odišiel; — a keď sa vrátil, priniesol so sebou viazanicu hrdzavých kľúčov, ktorú Svitkovi podal. „Na — hovoril — a choď do tamtej koniarne. Nájdeš tam mnoho krásnych koní, ale neber si z tých! Vezmi si len chudú mrchu, čo tam v kúte stojí. Toho si dobre osedlaj. V stajni najdeš i troje brnení; Jedno je zlaté, jedno strieborne a jedno oceľové, už veľmi hrdzavé. Vedľa brnenia visia tri meče; prvý je zlatý, druhý strieborný a tretí oceľový, tiež už zahrdzavený. No ty si vezmi najhoršie brnenie, to oceľové, a vezmi ten najneuhľadnejší meč, ten oceľový. Poslúchni ma a nezabudní na to, čo som ti povedal, lebo ak zabudneš, uškodíš si, ani nebudeš vedieť, ako.“

A tým ho prepustil. Svitok tíško kráčal ku koniarni, otvoril dvere a vošiel. Našiel tu všetko tak, ako mu to starec povedal. Chcel si už vziať lepšieho koňa, mal už chuť na zlaté brnenie a veľmi ľubil sa mu i ten zlatý meč: ale spomenul si na slová starcove — a hneď ho chuť prešla. Osedlal si teda tú škapu v kúte, pripal si oceľové hrdzavé brnenie, opásal si starý zahrdzavený meč a vyšiel z koniarne.

Stál zase pred domkom u boku starčeka. Milo usmieval sa dobrý dedko. „Dobre si sa zachoval“ — hovoril — „teraz sa už môžeš pokúsiť o šťastie, na ktoré neprestajne myslíš. Choď s bohy!“ Pokynul a skala sa zase otvorila, a ledva že vyšiel z nej Svitok, zas zapleskla sa razom.

Svitok sa rýchle zpamätal a nešiel do dediny, ale rovno na zámok.

Tam bolo zle nedobre — bolo smutne a prežalostne. Všade samý plač a nariekanie. Práve lúčili sa s krásnou Vitilienou, aby ju odviedli k Mlaždiarni, ku jaskyni nešeredného draka Mlcha, keď zaraz zatrúbil hlásnik na vyšehrade. Každý počúval, čo to? A dosť skoro už oznamoval velič zámockej stráže, že pri bráne je akýsi neznámy rytier. Žiada si vraj s bánom prehovoriť. Starý Radon veľmi sa potešil lebo dúfal, že prichodí nejaký slávny rytier, aby vysvobodil jeho milené dieťa od ohavnej smrti. Kázal, aby ho hneď pustili do zámku.

Svitok sosadnúc na nádraži s koňa, šiel hore do siene pred utrápeného Radon bána. Nikto ho nepoznal, nikto nevedel, že to Svitok, čo črievičky šije a kozy pásava. Rytiersky odev ho celkom premenil. Ako by jakživ nebol ševcom býval. Po rytiersky poklonil sa pred starým bánom a krásnou Vitilienou a povedal, že prichodí, aby spanilú pannu od smrti vysvobodil. Radon bán zaplesal, Vitiliena prestala žialiť a horké slzy roniť. Otec požehnal dcéru, poľúbil ju na čelo a odovzdal rytierovi. „Choď s bohy, dieťa moje, — vravel Radon bán bolestným hlasom — opatruj ťa Svantovít a tento šľachetný rytier!“

Krásna Vitiliena objala otca, rozlúčila sa, a sprievodom boženíkov, žretcov a veštcov opustil zámok.

Išli k Mláždiarni. Mnoho ľudí ich sprevádzalo. Keď prišli k jaskyni, ľud rozostavil sa v širokom pôl kruhu vôkol jaskyne, kde ohyzdný Mlch býval. Boženici obstáli otvor jaskyne, z ktorej válil sa smrdutý zápach a jedovatý dym.

Svitok skočil s koňa a pomohol i Vitiliene z koča. Potom vzal ju za ruku, a vytasiac meč, poberal sa k jaskyni, kde boženici spievali staré piesne a z knihy čítali sväté modlitby.

Keď prišiel ku dupnej diere, kde žretci krvavé obete predkládávali drakovi, rozstúpili sa boženici na dve strany. Svitok pristúpil až k otvoru a volal dnu pevným hlasom: „Von sa, Mlch, von k nám, až ti obed prichystám!“

Ale z desnej jaskyne ozval sa strašlivý hlas: „Nepojdem dnes, ale zajtra, o pravom poludní.“ Silný chrapot draka zatriasol celým vrchom a z jaskyne šľahal belasý a červený plameň.

Svitok vyvolával potom ešte dva razy draka, aby si išiel pre obeť, ale drak sa viac ani nehnul.

Sobrali sa teda a išli zas domov na zámok. Svitok odprevadil Vitilienu až pod bránu, a tu naraz ako by zmizol, nikto nevedel, kde sa podel — ako by kameň do vody hodil.

Rovnou cestou poberal sa ku stráni a zahnul do hlbokého lesa. Starček ho už tam očakával. Zasa tri razy klopnul na zápoľu, a oba vstúpili. Opäť prišli až k tomu belíncu, čo bol ani klietka. Kmeť pokynul, Svitok odviedol koňa do stajne, vyzliekol oceľové brnenie a zavesil meč, kde predtým visel. Keď to všetko urobil, chcel sa vrátiť — no naraz, len čo by okom mihol — stál pred svojimi kozičkami, ktoré si vesele poskakovaly po trávnatej stráni.

Sobral sa Svitok a šiel domov. Večer rozprávali si gazda s gazdinou o tom udatnom rytierovi, ako mu to vraj svedčalo, a že je im veľmi divné, ako to môže byť, že sa taký mladý rytiersky človek nebojí ani príšery, akou je ten drak Mlch. „Už je to darmo, — hovorila gazdiná, — človek taký predsa už len inej krvi byť musí.“ — Škoda len, — dodal gazda, — že drak nevyliezol z diery; aj bola by že to bývala meľa?“

Svitok staval sa, ako by o ničom ničoho nevedel; neprezradil sa ani jedným slovom. Ale v noci málo spal, a i to sa mu ustavične snívalo len o krásnej Vitiliene, o dobrom dedkovi a o hnusnom draku. „Ako sa to len skončí! — vzdychal si, keď sa prebudil. — Už ako bude, tak bude, — dodal po chvíli; — porúčeno bohom!“

Vstal, čisto umyl a učesal sa, obliekol sa, najedol sa, a zas hnal svoje kozičky do lesa.

Nebol tam ešte dlho, a starček už bol tu. Nevedel Svitok, kde sa vzal, ale bol to on. Kývnul Svitkovi a keď k zápoli prišli, tri razy klopnul na skalu. Keď prišli k belíncu, ukázal mu zas na koniarne.

„No, dnes vezmi, — povedal kmeť, — strieborné brnenie strieborný meč a lepšieho koňa so striebornou úzdou a okutím.“

Svitok urobil, ako mu dedko naložil, a keď vyšiel zo stajne skoro ani sám seba poznať nemohol v tom utešenom odení a zbroji. Ale svedčalo mu to tak, ani čo by od jakživa takýto bohatiersky odev bol nosil.

Starček mal z neho veľkú radosť, dal mu naučenie a prepustil ho.

Svitok rovno šiel na hrad. No bolo tam radosti, keď ho zďaleka zazreli, bolo tam jasania, keď prišiel na zámok. A keď priblížila sa osudná hodina, krásna Vitiliena rozlúčila sa s otcom a Svitok sprevádzal ju zas k osudnej jaskyni.

Ľudu bolo tam už hrúza; jablko by medzi nimi nebolo prepadlo na zem. Rozostavili sa zas, ako včera a čakali, až Svitok, ten mladý, statný hrdina vyvolá ľutu príšeru.

Svitok ako včera, zavolal na draka, aby vyšiel, že už obed prichystaný; no drak zase nevyšiel, len zareval ako včera, až sa vrchy triasly: „Nepôjdem dnes, ale zajtra, o pravom poludní!“ A belasý a červený plameň zas šľahal z jaskyne.

Svitok mrzel sa, že Mlch nevylieza, aby sa mohol s ním už raz potýkať a tak zbaviť starosti; nuž ale čo mal robiť? Tu nebolo pomoci. Vrátil sa teda zas s krásnou Vitilienou, odprevadil ju na zámok a zas nezbadane zmizol. Odviedol koňa do stajne, složil brnenie, zavesil meč, rozlúčil sa s milým starčekom, ktorý ho zase očakával, a hnal svoje kozičky domov.

Akú tu počul dnes zas chválu!

Gazda a gazdiňa nemohli sa nášmu Svitkovi dosť narozprávať.

— To ti bol chlap, Svitko milý! — Vravela gazdinká, — to si ty mal vidieť, to by si vedel voľačo o svete. Tak sa to všetko na ňom lišťalo, až človeka strach prejímal. V môjom živote som ešte voľačo takého nevidela. No, už na tom veru ozaist poznať bolo, čo sú páni, a čo sme my! Nič, leda, s odpustením, ševci.“

Ale Svitok ani muk. „Vrav ty čo chceš, — myslel si, — však ja ho lepšie znám, než vy všetci.“ A keď sa ráno vyspal, okiepil, najedol, hneď zas hnal svoje malé stádo na pašu. Prvej, než by sa bol nazdal, starček už bol tu a opäť uviedol ho do hlbokého lesa pred biely domok, dal mu kľúče a ukázal mu koniareň.

„No dnes vezmi si už to zlaté brnenie, — vravel kmeť, — zaslúžil si si ho!“

Svitok išiel a urobil, ako mu dedko kázal. I mal starček z neho veľkú radosť, keď ho v zlatom brnení videl; smial sa, ako by mal ešte len dvadsať rokov. „Choď s bohy!“ — povedal mu pri rozchode. Svitok sľúbil, že sa bude usilovať dobre sa zachovať, pobozkal dedušku a už cválal ako víchor.

To ste mali vidieť, dobrí ľudkovia, čo robili na zámku, keď nášho Svitka shliadli! To bolo šepkania, ukazovania a rozpravania! Na môj pravdu, ako by sa všetko bolo pomiatlo. „Len odkiaľ môže byť?“ — myslel si Radon bán, — „ten je iste nie z ďalekých krajín.“

A čo ešte len Vitiliena! Bola síce dosť strápená, no predsa ani oka spustiť nemohla so Svitka, tak jej milo bolo hľadieť na jeho bohatierskú postavu. — „Ach, len keby ma belbozi pri živote zachovali, abych ho dostala!“ — modlila sa v duchu, — „bola by som najšťastlivejšou ženou na celom svete.“

Rozlúčili sa a šli k Mlaždiarni. Keď ta prišli, Svitok sa postavil s Vitilienou vedľa otvoru jaskyne a zavolal na draka: „Von sa, Mlch, von sa k nám, až ti obed prichystám!“

Ale v jaskyni ticho, ako v hrobe. Istotne chystalo sa dračisko už von z diery. Svitok pripravil sa k boju. Vytasiac svoj ostrý meč postavil sa stranou a Vitilienu odpravil na bezpečné miesto. Ledva, že sa tak postavil, už drak vytrčil hlavu z diery. Meč zablysol — a drakova hlava razom odfrkla. Veľký prúd s jedom smiešanej krvi valil sa z hroznej rany. Svitok zaplesal a s ním všetok ľud, ktorý hrúzou trnul.

Avšak, beda!… na miesto useknutej hlavy narástly dve nové. To bola úloha!… a opäť zaligotal sa meč, a opäť a opäť — ale čože? drakovi vždy nové a nové hlavy rástly, a rozsrdená príšera valila sa už von zo svojej pekelnej diery. Hrúza zašla Svitka, keď tú strašnú obludu videl pred sebou: no myšlienka, že bojuje za krásnu Vitilienu, dodávala mu novej sily, novej srdnatosti. I sekal a rúbal tým mečom do hnusnej opachy, ako len vládal, tak že o nezaveľa ostaly potvore už len tri hlavy. Ľud jasal, volal, kričal a Vitiliena vrhla sa na kolená a prosila bohov spásy o pomoc. To dodalo Svitkovi poslednej sily, tri razy zahvížďal v povetrí meč, tri razy zablysol sa, a posledné tri hlavy hrozného Mlcha váľaly sa po zemi.

Svitok od smradu, horúčosti a veľkého unavenia ostal bez seba; museli ho na stranu odniesť s miesta víťazstva. Na čistom vzduchu za malú chvíľku prišiel zas k sebe, vyšvihol sa na koňa, a — kde sa podel, tam sa podel — nebolo ho viacej. Všetok ľud ostal nad tým ako omráčený; a kto najväčšmi žalostil, to bola krásna Vitiliena. „On ma oslobodil,“ — vravela k sebe, — „ale čo po tom keď ma neľúbil!“ A bola väčšmi zármutená, než predtým.

Boženíci, žretci a všetci so zástupom ľudu išli na zámok a išli zvoľna. Kočiš, ktorý Vitilienu viezol, závidel neznámemu rytierovi šťastie a hútal, ako by to asi navliekol, aby on dostal jej ruku. No nehútal dlho; zaťal bičom do koní, ďaleko odbehol sprievod a keď bol na zámockom moste, drze naklonil sa k Vitiliene, pohrozil jej, že ju zabije, jestli neuzná ho za svojho osloboditeľa. Zdesená, neočakávaným zmiznutím slávneho víťaza roztúžená panna, aby sa ztriasla dotieravca, povedala, že dobre; ale kočiš bol prešibalý: nútil ju, aby prísahala. Vitiliena sa veľmi zľakla; no vidiac, že oplán už vyplniť mieni strašlivú hrozbu, prisahala mu na bohov spásy, že povie, že ju on vyslobodil, a sľubila mu, že vydá sa za neho.

A keď prišli na zámok, zaradoval sa starý Radon bán; objímal bledú dcéru. Keď pýtal sa po jej ochrancovi, trasúc sa neborká, ukázala na klamára, na ukrutného kočiša. Nechcel tomu veriť ani Radon bán, ani ostatní, z blízkych zámkov; z mesta Túrova z príčiny tejto radostnej udalosti na hrad došli hostia, nuž ale čo mali robiť? Vitiliena povedala, že to on, oni teda mlčali. Mysleli si, že azda preoblečený bol, a ďalej nepátrali po veci. A starý Radon bán, dostáť chcejúc svojmu danému slovu, privolil, aby si kočiš vzal za ženu krásnu Vitilienu, ktorá ustavične len smútila a nariekala. Dobre ona vedela prečo; nuž ale akože si mohla pomôcť?

A čo myslíte, dobrí ľudkovia, kde bol náš Svitok? Počujte len. Keď k sebe prišiel, zmizol v hlbokom lese, kde ho starostlivý starček už túžobne očakával. Chválil jeho statočnosť, poslúchanie dobre rady a hrdinskú mysel, a sľuboval mu, aby sa len nermútil, že to všetko ešte dobre bude. Svitok odviedol koňa do koniarne, složil zlaté brnenie a zavesil zlatý meč na jeho miesto, kde predtým visel. Chcel sa rozlúčiť a odísť, ale deduško ho zastavil a povedal: „Choď ta, kde si bojoval a zvíťazil, vyrež zo troch hláv draka Mlcha tri jazyky a schovaj si ich do kapsy; budeš ich časom potrebovať a ony poslúžia ti ku šťastiu.“ Pekne poďakoval sa Svitok starcovi za všetky jeho dobrodenia za preukázanú mu pomoc i za poslednú dobrú radu a rozlúčiac sa s ním ťažkým srdcom kráčal ku Mlaždiarni. Vyňal z kapsy ostrý krivák, vyrezal trom hlavám draka jazyky a schoval si ich do kapsy. Potom šiel domov a robil ako by sa nič nebolo stalo.

Na zámku veselili sa a bez odkladu začali prípravy robiť ku svadbe. Iba Vitiliena bola tichá a smutná, ako tá pustá nočná hodina. S nikým nehovorila, ani so svojím ženíchom, a ustavične len plakala. Ej mrzelo to klamára ženícha!

„Čože, — dumal on, — keby tak od teba chceli mať nejaký dôkaz, že si ty zabil draka?… To by bolo pekné prekvapenie! Nie; to sa stať nesmie, lebo bych tak ľahko i zle obstať mohol. Počkaj si len, viem ja, čo urobím!“ a ledva že sa zmrklo, vybral sa na miesto Svitkovho víťazstva, sobral tie tri hlavy draka Mlcha a v mechu odniesol ich domov.

„Tak! — tešil sa oplan — teraz mám už istotný dôkaz v rukách, že ja som to bol, čo ubil draka a vysvobodil krásnu Vitilienu.“ A hlavy schoval si v svojej izbe.

Čas utekal, ako voda, a prišiel deň svadby. So všetkých strán bánskej državy schádzali sa už hostia na zámok, hudba zaznievala široko-ďaleko, a z vyšehradu vialy veľké červené zástavy. V celom okolí nerozprávali ľudia teraz o inom, ako o šťastnom kočišovi a o krásnej Vitiliene. Všetci mu zavideli. Vedel o veci i Svitok. Mrzelo ho a zlobil sa na oplanského ženícha-klamára. „Počkaj,“ vravel k sebe, „veď ti ja posvietím. Hneď idem na zámok vyzradím všetko a budem žiadať dôkazy či si zabil draka, ty podliak!“ A už bol čisto oblečený a — s kapsičkou cez plece prehodenou — pospiechal na zámok.

Keď ta prišiel, práve vtedy stála už predsobášna hostina. Svitok ohlásil sa ako spevák, a prosil, že by tiež rád hosťom niečo zaspievať a vznešenú spoločnosť obveseliť. Prichodí vraj z ďalekých krajín. Nepoznali ho. Starý Radon bán, klamár ženích, Vitiliena i početní hostia vďačne privolili.

Vošiel Svitok do dvorany a, naladiac si stroj, spieval peknú pesníčku o holúbičke, ako rada žila na svete a ako ju všetci ľudia mali radí. Ale raz prilietol dravý krohulec a uchvátil krásnu holubicu; v tom zahvížďal šíp vozduchom, a krahulec mrtvý padol na zem. Holubica bola vysvobodená a ďakovať chcela svojmu ochrancovi. Človek-nepriateľ však, černobohy naštvaný závidel jej ochrancovi tú radosť a strelil cez plot na holubicu, aby ju znivočil.

Všetci bedlive počúvali dojímavú a krásnu pieseň nášho Svitka; dokým spieval, tak ticho panovalo, že bys’ bol počul i muchu prelitnuť sieňou. Keď dokončil pieseň, nastalo trápne hnutie. Starý Radon bán premýšľal a Vitiliena plakala, lebo dobre vedela, čo tá pieseň znamená. Iba klamár ženích smial sa blbým smiechom, on myslel si, že to najmúdrejšie, čo urobiť môže, že to tak byť musí.

„A teraz, ctené panstvá, — vravel Svitok — vyprosím si ešte dovolenia predniesť krátku otázku.“

Všetci privolili.

„Prosím ctené panstvá o láskavú odvetu na túto otázku: Čo by zaslužil černobohy posadlý vrah človek, čo tú krásnu holubicu pripraviť chcel o život?“

A klamár ženích, aby ukázal, že on tiež vie čosi z knihy vedy, rýchle zvolal: „Život za život! — vrah zaslužil smrť na šibenici.“

„Dobre’s povedal, podvodník! — skríkol Svitok, — lebo ty si ten vrah, ktorý zničiť chcel krásnu pannu Vitilienu. Nu jestli si ty ubil draka Mlcha ukáž, aké máš toho dôkazy?“

Vitiliena radostne vykríkla, lebo ešte len teraz, keď jej spravedlivý ochranca, rozčúlený zlobou nad klamárom, hovoril svojím prirodzeným hlasom, začala poznávať.

Klamár ženích rýchle vstal a predložil hosťom tri hlavy draka Mlcha, aby riešili spor.

„Sú falošné! — zvolal Svitok. — Nemajú jazykov!“

Hostia radom otvárali tlamy troch hlav, ale ani v jednej nebolo jazyka. Vtedy Svitok siahol do svojej kapsy a vyňal z nej tri jazyky troch hláv draka Mlcha.

Nuž — hovorí — čo na to povieš, biedny podvodník? Vyznaj svoj ohavný hriech, lebo ja som ten, ktorý zahubil hrozného draka a zachránil od smrti túto krásnu holubicu.“

Klamár ženích zbledol, a padnúc na kolená, prosil Radon bána a Vitilienu za odpustenie. Ale Radon bán sa hrozne hneval na drzého kočiša. Rozkázal, aby ho bezodkladne vrhli do zámockej temnice.

Teraz už nastalo opravdivé veselenie na zámku. Ani Vitiliena už neplakala viacej. Objala svojho milého Svitka, vrele ho vybozkávala ešte pred sobášom, a potom v zámockej svätyni slávnostne podala mu ruku a stala sa jeho milou a vernou ženičkou. Bola najšťastlivejšou na celom svete, lebo mala za muža švárneho a slávneho bohatiera, ktorého vrúcne milovala.

A keď starý Radon bán umrel, stal sa náš slávny Svitok bánom a pánom celej državy. Pokiaľ živý bol, voždy pamätal na dobrého deduška a i svojím deťom rozprával, ako sa stal, z chudobného ševca, bánom a pánom državy. A jeho deti rozprávaly to zase svojim deťom, deti vnukom, a to tak išlo ďalej a ďalej, až na nás pozdných potomkov našich drievnych otcov. Takto dozvedel som sa o tom i ja; a aby ste to i vy vedeli, nuž som vám to rozpovedal; a aby nezahynula v národe blahá pamiatka slávneho Svitka a krásnej Vitilieny, rozprávajte to i vy zas ďalej.