ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V jedno krásne, májové ráno našla posluhovačka poštovného úradníka Guľatého v izbe obeseného. Visel na plafonovom háku miesto lampy. Na stole ležal nabitý revolver a pri ňom lístok s týmto obsahom: „Nerozmýšľajte nad tým, prečo som sa obesil… Sám neviem, prečo som to urobil.“

Posluhovačka sa trikrát prekrížovala, keď zbadala obesenca s vyplazeným jazykom viseť na lampovom háku a ostala stáť ako skamenelá. Pod ním bola prekotená stolička, na ktorej dľa všetkého stál, keď si povraz zašmykol okolo krku a potom, aby dokonal svoje dielo, odkopnul ju. — Chvíľu stála pri dverách, dívajúc sa na obeseného mladého úradníka s výrazom prekvapenia, údivu a hrúzy na tvári. Potom vybehla z izby a začala kričať a behať po celom dome.

Za päť minút, okrem nemluvňat, všetci obyvatelia dvojposchodového domu boli už v izbe obeseného alebo na chodbe a živo rokovali o mladom samovrahovi a okukávali si ho s vyjavenými a ustrašenými obličajmi.

*

Mnoho hláv sa zamestnávalo otázkou, prečo sa poštovný úradník Guľatý obesil. Ale márne sa snažily rozlúštiť túto záhadu. Posledné slová samovraha napísané na kúsku papiera na jeho stole poukazovaly na ích márne snahy. Keď on sám nevedel, prečo si vzal život, nemohli to vedieť ani cudzí ľudia. To je nad slnce jasnejšie. Záhadou bolo i to, prečo samovrah, keď mal už pripravený nabitý revolver — sa nezastrelil, ale volil radšie smrť povrazom, ktorá, ako to každý vie, je omnoho nedôstojnešia pre človeka ako smrť guľkou.

Guľatý bol mladý, dvadsaťšesť ročný muž, slobodný a zdravý. Že by bol býval niekdy zúfal nad životom, ako to vidíme pri mnohých mladých ľuďoch, to nemohol povedať nikto. Skorej sa dalo o ňom myslieť, že je človekom šťastným, spokojným a spriateleným so životom. Dajaké drama lásky netlačilo mu plecia, lebo Guľatý pozeral na svet celkom triezvymi očami. A práve preto, že sa zdal byť na oko celkom šťastným a spokojným človekom, bola jeho samovražda tak veľmi záhadnou.

Guľatý však pripravoval sa na samovraždu celý rok. Myšlienka na tento hrozný skutok prišla mu do hlavy nebadane a bez všetkej vonkajšej príčiny. Zprvu snažil sa odohnať od seba chmúrne myšlienky, stále mu ukazujúce samovraždu v rozličných variacich a vábiace ho do tajných uličiek a nepochopiteľného naladenia duše. Ale márne.

Často sa hneval sám na seba, že prečo je taký slabý, že nemôže odohnať od seba tieto čierne myšlienky, ktoré ho stále prenasledujú. „Som nemocný, alebo kýho čerta?“ neraz vykríkol keď myšlienky na samovraždu doliehaly naňho ako jedovaté obludy a vyskočil s pohovky a vybehnul na ulicu, aby sa ich zbavil. Ale čierne myšlienky išly aj na ulicu s ním. Každý deň ho zaviedly k puškárskemu obchodu, kde vo výklade smialy sa na neho pušky a revolvery všetkých možných druhov. Dlho a so zaujatosťou si prezeral výklad, ale na koniec pocítil v sebe taký odpor k tomu výkladu, že bol by hneď päsťou rozbil veľkú sklenenú tabulu a povyhadzoval všetky tie dotieravé zbrane na ulicu.

Neskoršie sa však akosi spriatelil s myšlienkou na samovraždu. Už nebola tak hroznou a hnusnou, ako keď sa mu po prvý raz zjavila v hlave. Zdalo sa mu, že je to celkom prirodzené, aby myslel na smrť, keď sa mu táto neodbytne vtiera do duše.

Často celé hodiny preležel na pohovke hore znakom, dívajúc sa uprene na lampový hák na plafone. Vo svojej obrazotvornosti videl sa už viseť na tomto háku s vyvaľenými očiami a s bielou penou na ústach. Neľakal sa však tejto svojej predstavy ani trochu. Zdal sa mu tento príšerný obraz svojej fantázie tak všedným, ako keby si ho bol predstavoval od svojej najútlejšej mladosti každý deň. Ba, často pri tejto príležitosti rozmýšľal aj o tom, že či by ho hák udržal, či by sa nevytrhnul z plafonu. Pri takejto myšlienke raz dokonca i vystúpil na stoličku a proboval rukami, či je hák dosť silno zapravený do plafona. Hák ho udržal. Kolembal sa, súc zavesený na ňom obidvoma rukami, ako na cvičebnom náradí.

Keď išiel po ulici, pokúšaly ho vozne elektrickej dráhy. „Ako by to bolo, keby som sa tak hodil pod elektriku,“ myslel si. Alebo keď prebehol vedľa neho automobil, usmial sa a zamrmľal: „Keby som sa tak hodil pod neho, čo by teraz bolo zo mňa? — Nič by mi nebolo. Pod gumové kolesá nevyplatí sa človekovi hodiť,“ nútil sa do šibeničného humoru a opäť sa usmial.

Raz na podzim, nemohúc viac odolať vábeniu vyložených zbraní vo výklade puškárskeho obchodu, vstúpil dnuká a kúpil si revolver i s nábojmi. Doma ho nabil a zamknul do písacieho stolka. Od toho času začal rozmýšľať o tom, kde by si strelil, či do hlavy alebo do prs, keby sa tak chcel zastreliť. „To sa rozumie, že do hlavy,“ myslel si a na tom ostal.

Prichádzaly mu však i také chvíle, keď začal rozmýšľať, ako by sa mohol striasť tej mury, ktorá ho tlačila vo dne v noci a to bez toho, že by bola mala k tomu príčinu. — „Tak sa mi vidí, že som duševne chorý. Zišla by sa mi lekárska prehliadka,“ uvažoval. „Prečo stále myslím na samovraždu? Čo sa chcem naozaj obesiť, alebo zastreliť? — Dajme tomu, že sa chcem skutočne usmrtiť. Mám však k tomu dajakú závažnú príčinu? Môžem túto bláznivosť nejak odôvodniť? Ako? — Prisámbohu to by som rád vedel.“

Vyskočil s pohovky a postavil sa pred zrkadlo. „Niet na mne nič, čo by prezradzovalo dajakú duševnú chorobu — vlastne dajaký druh blázonstva. Aspoň ja žiadnu známku toho nevidím na sebe,“ myslel si a opäť sa svalil na pohovku. „Čo je to teda so mnou? Či to je nie všetko len sen a klam?“ uvažoval ďalej. „Skutočne, to je už do zbláznenia.“

O chvíľu vstal, opravil si hrebienkom rozcuchané vlasy a pohol sa do úradu. Cestou ho pokúšaly opäť vozne elektrickej dráhy.

„To je môj osud,“ povedal skoro nahlas, mysliac ešte stále o tom, o čom rozmýšľal pred chvíľou vo svojom byte. Odľahčilo sa mu pri tom akosi na srdci. A s veselou tvárou vstúpil do úradnej miestnosti — —

V ten istý deň večer však, dajúc prednosť povrazu pred revolverom — sa obesil…