ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jednému bohatému gazdovi ochorela žena a keď videla, že sa jej posledná hodinka blíži, zavolala si ku posteli svoju jedinú dcérečku a takto jej hovorila:

— Milé dieťa moje, buď vždy dobrá a tichá, a dobrý Pán Boh ti vždy bude na pomoci, a ja z neba ťa budem strážiť očima a vždy budem okolo teba.

A keď to povedala, zavrela oči a umrela. Dievčatko každý deň chodilo tiché a dobré. Keď zavítala zima, pokryla bielou sňahovou perinkou aj hrob, a keď na jar slnečná teplota roztopila ho, malého dievčatka otec sa zase oženil.

Nová matka aj so svojima dvoma dcérami vtiahla do domu. Krásne biele maly tváre, ale škaredé čierne srdcia. Zlé časy nastaly pre úbohú sirotu.

— Tu v izbe nech nesedí hus sprostá! — hovorily dve nevlastné sestry. Kto chce chlieb jesť, nech si ho aj zaslúží. Von s ňou do kuchyne!

Pobraly jej všetkie pekné šaty. Strčily ju do starého, sivého bekeša, a drevené topánky jej natiahly na nohy.

— No, dívajte sa na hrdú kňažnu, ako sa pricipkala — kričaly s veľkým smiechom a vyviedly ju úbohú do kuchyne. Od včasného rána do pozdného večera musela tie najhrubšie práce konať. Pred svitaním musela vstávať, vodu nosiť, oheň klásť, variť, prať. A k tomu všetkému ešte tými najhnusnejšími spôsobami sa usilovaly jej život strpčiť, prezývaly ju a hrachu so šošovicou namiešaly do popola a nútily ju, aby si sadla a to znovu pooberala. Večer, keď už bola celá zmorená prácou, nemohla si lahnuť do svojej postieľočky, ale ku ohnisku do popola sa musela svaliť. Takýmto spôsobom vždy bola zaprášená, zamazaná, nazvaly ju Popeluškou.

Raz sa sberal ich otec na jarmok. Spýtal sa svojích dvoch pastorkýň, čo ím má kúpiť jarmočné?

— Pekné šaty — hovorí jedna.

— Perly a drahokamy — hovorí druhá.

— A tebe čože mám doniesť, Popeluška?

— Otec môj drahý, mne odlom tú halúzku, ktorá sa ti prvá klobúka dotkne.

Otec veru nakúpil len pre svoje dve pastorkyne krásne šaty, perly a drahokamy. Keď sa domov vracal cez zelené krovie, zachytil sa za liesku a jedna halúzka mu strčila klobúk z hlavy. Chytro ju odtrhnul a vzal ju so sebou. Keď prišiel domov, oddal svojím pastorkyniam, čo si žiadaly, aj Popeluške dal lieskovú halúzku.

Popeluška sa otcovi pekne poďakovala a vyšla na matkín hrob, zasadila tam tú halúzku a tak plakala, nariekala sa, že jarkami slz ju polievala. Rástla tá halúzka, rástla, až vyrástol z nej krásny strom. Chodila Popeluška každý deň tri razy plakať a modliť sa na matkin hrob. A za každým priletel na ten strom krásny biely vták, a keď si Popeluška niečo zažiadala, vždy jej to shodil so stromu.

Stalo sa toho času, že panovník vo svojej krajine sriadil slávnosť, ktorá mala trvať tri dní, na ktorú slávnosť pozval všetkie pekné diečatá, aby si jeho syn mal z čoho nevestu vybrať. Keď sa pastorkyne dozvedely, že sú aj ony medzi pozvanými, naskutku docitovali Popelušku a kričaly:

Češ nás, vylešti nám topánky, zapínaj nám šaty, lebo ideme na svadbu do panovníckeho paláca.

Popeluška poslúchla vo všetkom, lenže plakala pri tom, lebo aj ona by si chcela ísť zatancovať, preto prosila macochu, aby aj ju pustila na tú zábavu.

— Ale, ale, Popeluška — hovorí macocha — veď si samý prach a sam špina, akože ty chceš ísť na takú svadbu? Veď ani šiat ani topánok poriadnych nemáš a tancovať by si chcela!

Ale keď Popeluška i ďalej neprestala prosiť, konečne jej macocha takto hovorila:

— Ľaľa, misu šušovice som vysypala do popola, ak ju za dve hodiny vyberieš, nedbám, môžeš potom aj ty ísť.

Popeluška vyšla malými dvierkami do zahrady a takto svolala:

— Ach, vy krotké holúbky a hrdličky, ako aj všetci nebeskí vtáčkovia, poďťe mi pomáhať vyberať šušovicu z popola,

A len sa dívajte, iba hneď vám kuchyňským oblokom prileteli najprv dva holúbky, zapäť za nimi hrdličky a na koniec švítoriac, čvirikajú všetci možní nebeskí vtáčkovia sa pustili do popola. Holúbky, krutiac hlávkami, začali zobkať, zob, zob; zob, zob, a za nimi všetci ostatní zob, zob, zob, zob, a všetky dobré zrnká ponosili Popeluške do lona. A neminula ani hodina a boli hotoví s oberaním, a zase všetci pekne odleteli.

Popeluška s radosťou zaniesla šušovicu na mise macoche do izby, lebo si myslela, že už teraz aj ona bude môcť ísť na tú svadbu.

Ale macocha jej takto povedala:

— Nie, nie, Popeluška, ty tam nemôžeš ísť, nemáš šiat, nevieš tancovať, iba by ťa vysmiali.

Ale keď Popeluška začala žalostive plakať, takto k nej macocha prehovorila:

— Ak mi za hodinu dve misy šušovice budeš vstave prebrať s popola, teda nedbám, môžeš potom aj ty ísť.

Sama v sebe si ale myslela že to tak nikdy nevykoná. Poneváč macocha vysypala šušovicu do popola, vyšla zase Popeluška tými malými dvierkami do zahrady a takto svolala:

— Ach, vy krotké holúbky a hrdličky, ako aj všetci nebeskí vtáčkovia poďťe mi pomáhať vyberať šušovicu z popola.

A hľa, zase prileteli kuchyňským oblokom dva biele holúbky, a zapäť za nimi hrdličky a na koniec, švítoriac, čvirikajúc všetci možní vtáčkovia sa spustili do popola. Holúbky, krútiac hlávkami, začali zobkať zob, zob, zob, zob, a za nimi všetci ostatní, zob, zob, zob, zob, a všetky dobré zrnká ponosili Popeluške do lona. A neminula ani polhodina a už boli hotoví a pekne zase odleteli. Popeluška zaniesla dve misy šušovice macoche, tešiac sa, že už teraz aj ona pôjde na tú svadbu. Ale macocha jej takto povedala:

— Všetko ti je daromné, nepôjdeš s nami, lebo nemáš šaty a nevieš tancovať. Iba by sme sa hanbiť museli za teba.

Potom sa Popeluške chrbtom obrátila a so svojimi nadutými dcérami sa ponáhľala z domu.

Keď už nikoho nebolo doma, vyšla Popeluška na matkin hrob pod lieskový strom a takto svolala:

A vskutku, biely vtáčik shodil Popeluške jedny zlaté, druhé strieborné šaty a jedny hodvábne, striebrom vyšívané papučky.

Popeluška sa chytro obliekla a ponáhľala sa na svadbu. Pravda, ani sestry, ani macocha ju nepoznaly, myslely si, že je to dáka cudzá princezka, taká bola krásna v tých pozlátených šatách. Na Popelušku si ani nepomyslely, lebo si boly isté, že sedí doma a oberá šušovicu z popola. Ale princ hneď pristúpil ku Popeluške, chytil ju za rameno a viedol ju do tanca. Ani nechcel s druhou tancovať, ba tak to ďaleko došlo, že ju ani z ruky nepustil a keď niekto prišiel Popelušku pýtať do tanca, princ takto povedal:

— To je moja tanečnica!

Popeluška tancovala, až kým sa nezvečerilo. Potom už chcela ísť domov. Ale princ jej hovoril:

— Ja ťa odprevadím.

Lebo chcel vedieť, čie je to krásne dievča. Ale Popeluška sa nm vytratila a vyškriabala sa do holubníka. Čakal, čakal princ, kým len Popeluškin otec neprišiel domov a nepovedal mu, že to cudzie dievčatko sa vyškrabalo do holubníka. Otec si myslel, že to hádam bude Popeluška. Chytro kopal, pílu sháňal, sekeru doniesol, len aby čím prv rozbil holubník: ale vtedy veru už v tom nebol nikto. A keď vošli do domu Popeluška sa už vo svojich špinavých šatoch váľala v popole a začmudená olejová lampa čmúdila v komíne. Lebo Popeluška druhou stranou chytro vyskočila z holubníka, utekala pod lieskový strom, krásne šaty shodila na matkin hrob, biely vtáčik ich chytro odniesol a Popeluška vo svojej starej halene si sadla v kuchyni do popola.

Na druhý deň, keď sa slávnosť na novo začala a macocha so svojimi dvoma dcérami odyšly, Popeluška zase vyšla pod lieskový strom a takto svolala:

A vtáčik jej ešte skvostnejšie šaty shodil so stromu, ako boly tie predošlého dňa. Keď sa Popeluška v týchto šatoch zjavila na svadbe, každý ostal omráčený nad jej krásou. Princ ju už netrpezlive čakal, keď ju zbadal, hneď ju chytil za rameno a výnimočne len s ňou tančil. Keď ju druhí tanečníci prišli prosiť do tanca, ím povedal:

— To je moja tanečnica!

Keď sa svečerilo, Popeluška chcela ísť domov, ale princ ju v zápätí nasledoval, a to len preto, aby videl, do ktorého domu vojde. Ale Popeluška sa mu ušmykla do záhrady pri dome. V tej záhrade bola jedna veliká hruška s utešenými hruškami. Popeluška ako dáka veverička, chytro sa vyškriabala na strom medzi husté konáre, tak, že princ nevedel, kde sa mu vlastne podela. Ale len čakal, kým sa jej otec domov nevrátil a takto k nemu prehovoril:

— To cudzé dievčatko utieklo spredo mňa a všetko sa mi tak zdá, že sa vyškriabala na túto hrušku.

Otec si myslel, že to bude hádam Popeluška, chytro doniesol sekeru a zoťal strom, ale veru nebol na nej nikto. A keď vošli do kuchyne, Pooeluška sa váľala v popole, ako vždy, lebo ona s druhej strany stromu skočila, vyniesla chytro krásne šaty pod lieskový strom vtáčkovi a natiahla na seba chytro svoju starú halenu.

Na tretí deň, keď macocha so svojima dvoma dcérami odišly z domu, Popeluška vyšla na matkin hrob a takto hovorila ku stromu:

A vtáčik jej shodil také skvostné, ligotavé šaty, že takých ešte nikdy nik na svete nemal a črievičky boly zo samého zlata. Keď sa Popeluška v týchto šatoch objavila na svadbe, každému ostaly oči, ústa otvorené od veľkého divu. Princ sa od nej ani nepohol, a keď ju niekto pýtal do tanca, hneď odpovedal:

— To je moja tanečnica!

Keď sa svečerilo, Popeluška sa sberala domov a princ ju chcel ísť odprevadiť, ale Popeluška mu tak rýchlo ušmikla, že ju ani nasledovať nemohol. Lenže princ si fígľom poradil. Všetkie schody dal natreť smolou a keď Popeluška utekala, prilepila sa jej ľavá papučka na smoľu a tam ostala. Princ zdvihnul papučku. Bola to krásna zlatá papučka. Na druhý deň ráno prišiel princ s papučkou ku Popeluškinmu otcovi a hovoril mu:

— Žiadna iná nebude moja žena, iba tá, ktorej pristane táto papučka.

Tešily sa dve nevlastné sestry, lebo obe maly pekné malé nôžky. Staršia odišla s papučkou do izby, aby si ju oprobovala, kde stála pri nej aj jej matka. Ale veľký palec sa jej veru nijako nemohol spratať do papučky, lebo jej bola malá. Keď to matka videla, chytro jej strčila ostrý nôž do ruky a takto jej povedala:

— Odrež si veľký palec. Keď budeš kráľovná, aj tak ti netreba viac bosý chodiť.

A vskutku, dievča si odrezalo veľký palec, vtislo si nohu do papučky, premohla boľasť, a vyšla ku princovi. Princ sa veľmi zaradoval.

Vyšvihnul sa s ňou na koňa a odcváľal s ňou, ako so svojou nevestou. Lenže museli popri hrobe precválať a na lieskovom strome sedeli dvaja bieli holúbkovia a takto si hrkútali:

Princ sa jej podíval na papučku a videl, že jej krv z nej kvapká. Obrátil koňa, a zaniesol naspät nepravú nevestu a hovoril:

— Toto je nie tá pravá. Nech si jej mladšia sestra stokne tú papučku.

Išla aj tá druhá sestra do svojej izby. Veľký palec sa jej šťastlive spratal do papučky, ale na pate jej bola papučka úzka. Matka jej podala ostrý nôž a takto jej povedala:

— Odrež si chytro pätu, keď budeš kráľovná, aj tak ti nebude treba viac bosý chodiť.

Dievča si chytro odrezalo kus päty a vtislo nohu do papučky, boľasť prežrela a vystúpila pred princa. Princ ju uchytil, vyšvihnúl sa s ňou na koňa a odcváľal s ňou, ako so svojou nevestou.

Ale keď prišli pod lieskový strom, holúbkovia si zase len hrkútali:

Princ sa jej podíval do papučky a videl, že krv tečie z nej, ba až biela punčoška je presiaknutá krvou. Chytro obrátil koňa a zaniesol domov nepravú nevestu.

— Ani toto je nie pravá — hovorí princ. — Viac dcér nemáte?

— Nemáme — odpovedal otec. — Len po prvej žene mi ostala malá, úbohá Popeluška. Ale to je holá nemožnosť, že by tá mohla byť vaša nevesta!

Princ prosil, aby poslali dnu Popelušku, ale macocha kričala:

— Nie, nie! Tá je veľmi zmazaná. Tá sa nemôže ukázať!

Ale princ chcel vidiet Popelušku za každú cenu, i musel Popelušku zavolať. Najprv si Popeluška pekne ruky a tvár umyla a tak prišla do izby, kde sa hlboko poklonila pred princom, ktorý jej podával zlatú papučku. Popeluška si sadla na nízky stolček, vytiahla nohu z ťažkej drevenej obuvy a strčila ju do papučky, ktorá jej tak pristala, ako keď by bola uliata na ňu. A keď potom vstala a podívala sa princovi do očí, na skutku ju poznal, že je ona to krásne dievča, s ktorým tancoval i vykríknul:

— Táto je moja pravá nevesta!

Macocha a jej dve dcéry sa zdesily a až obledly od zlosti.

Princ ale zdvihnul Popelušku na koňa a odcváľal s ňou. Keď prešli popri lieskovom strome, dvaja bieli holúbkovia si takto hrkútali:

Keď tú pieseň dohrkútali, sleteli so stromu a pekne párom sadli Popeluške na plecia, jeden s prava, druhý s ľava.

Keď sa princ s Popelušku chystal ku prísahe, prišli aj jej dve falošné sestry, aby sa jej zafatinovaly a vyprosily si, aby smely účasť brať pri jej šťastí. A ako vám ide svadobný sprievod do kostola, staršia šla s prava a mladšia s ľava popri Popeluške. A dvaja holúbkovia ím vyzobali po jednom oku. Keď sa ale nazpät pohli, staršia prišla na ľavú a mladšia na pravú stranu Popeluške. A dvaja holúbkovia obidvom vyzobali po druhom oku. Takto boly potrestané slepotou na celý život za ích falošnost.