ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na kraji jednej veľkej hory býval jeden drevorubač so svojou ženou a s troma deťmi. Chlapec sa volal Janíčko a dievča mala meno Anička. Tento drevorubač bol veľmi chudobný, stávalo sa, že niekedy nemali ani čo jesť, ba keď raz v krajine nastal hlad, chudák nemohol viac vyrobiť ani len kúsok chleba. Keď si raz večer ľahli spať, drevorubač od veľkej starosti nemohol zaspať, metal, hádzal sa v posteli od velikej starosti, hlboko vzdychnul a takto zvolal na svoju ženu:

— Čo bude s nami? Ako nachováme naše deti, ked ani sami nemáme čo do úst vložiť.

— Vieš, čo urobíme — odpovedala žena — zajtrá vstaneme zavčas rána, deti vynesieme do hory do húštiny; nakladieme im ohňa, dáme im po kúsku chleba, tam ich necháme a my si pojdeme za prácou. Ony už nepotrafia nazpäť domov a tak ich ztrasieme s krku.

— Nieže nie tak, mamko — hovorí drevorubač. — Toto by som veru neurobil. To si ja veru nevezmem na dušu, aby som si nechal moje deti samotné v lese. Veď hneď by ta prišla divá zver a požrala ich.

— Oj, ty blázon, odpovedala žena. — Veď takto hladom pomreme všetcia štyria; môžeš už hneď sbíjať truhly umrlčie pre nás. A nedala pokoj svojmu mužovi, kým i on nepristal na jej plán.

— Ach, ach, veru veľmi ľutujem moje drobné deti — hundral si muž.

Janíčko a Anička od veľkého hladu tiež nespaly a vypočúvaly všetko, čo hovorila macocha ich oteckovi. Anička tichúčko plakala a šeptala Janíčkovi:

— No, teraz nám je už koniec!

— Ticho, Anička — prehovoril Janíčko, — neboj sa, ja ťa neopustím!

Keď rodičia pospali, Janíčko vstal z postele, obliekol si kabát a tichúčko vyšmiknul sa von. Mesiačik krásne svietil na nebi, len sa tak všetko jagalo, zdalo sa mu, že hrba skáľa, čo sú pred ich domom, akoby boly samé strieborné peniaze. Janko nebol lenivý, kľaknul a napchal si týchto skál plné vrecko na kabáte. Potom sa vrátil do izby a povedal Aničke:

— Uspokoj sa, moja drahá sestrička, a spi len pokojne. Pán Boh je dobrý, on nás neopustí. Potom si ľahnul znova do postele.

Na druhý deň, ešte pred východom slnka, vstala macocha a pozobúdzala úbohé detičky.

— Vstávajte hore, vy lenivé fagany. Ideme do hory po drevo!

Macocha im dala po kuse chleba a povedala:

— Tu máte na obed! Aby ste si ho prv nezjedly, lebo druhý raz už nedostanete.

Janko vstrčil chlieb pod zásterku, lebo mal plné vrecká skál. Potom vstali všetci a šli spolu do hory. Keď už hodný kus podišli, Janíčko sa obzrel po dome a toto opakoval viackráť, chcejúc si zapamätať cestu.

Ale otec ho okríknul:

— Janko, čo tak zaostávaš, čo to vyzeráš? Daj si pozor a preberaj týma nohami, ani srna.

— Ach, otecko, pozerám moju bielu mačičku, sedí na streche a rada by sa so mňou rozlúčiť.

Ale macocha ho zahriakla:

— Ty šialenec, veď to nesedí tam tvoja mačka, ale slnko sa tak odráža od komína.

Janko nepozeral mačku, ale nebadane hádzal na zem po jednej bielej skale.

Keď prišli na prostred hory, povedal otec:

— Sbierajte drevo, deti, ja nakladiem ohňa, aby ste nezmrzli.

Janíčko a Anička nanosili celú kopu raždia. Zapálili hrbu dreva, a keď horelo najväčším plameňom, poviedala macocha:

— Deti, vy si teraz posadajte ku tomuto ohňu; my ale ideme ďalej do hory rúbať drevo. Keď budeme hotoví, prídeme pre vás.

Detičky sedely pekne pri ohni a keď prišiel obed, zjedly po kúsku chleba. Poneváč počuly stále zatínanie sekery, domnievaly sa, že otecko je ešte vždy blízko nich. Ale to nebuchala veru sekera, ale suchý konár, ktorý bol otec priviazal o strom. Keď sa detičky už hodne nasedely, od ustatia pospaly. Prebudily sa len neskoro v noci. Anička začala plakať a povedala Janíčkovi:

— Ako len vyndeme teraz z tejto hory?

Janíčko ju ale tešil:

— Počkajme, keď až vynde mesiačik, potrafíme domov.

Keď mesiačik vyšiel, Janko pojal za ruku sestričku, pohli sa domov za skalami, ktoré sa pri mesačnom svetle tak jagaly, ani novorazené peniaze a ukázovaly im cestu. Šli cez celú noc a len nad ránom prišli ku otcovskému domu. Klopali na dvere. Keď macocha otvorila dvere a videla Janka a Aničku, zašomrala:

— Ah, vy plané fagany, čo ste to tak dlho spaly v tej hore? Mysleli sme, že už ani nechcete prísť nazad domov.

Otecko sa ale radoval, lebo mu bolo veľmi ľúto, že ich nechal samotné cez noc v hore.

Onedlho zase bola veľká núdza v dome. Dietky počuly raz v noci, ako macocha hovorila k otcovi:

— Zase sa nám minulo všetko. Máme už len pol chleba a keď ten minieme, iste pomreme hladom. Musíme sa ztriasť týchto detí. Zašikujme ich ešte hlbšie do hory, aby nenašly cestu domov, lebo bude s nami koniec.

Drevorubača veľmi znepokojovala táto reč a myslel si: Radšej keby si sa rozdelila s deťmi i s ostatným kúskom chleba. Ale mrchavá žena nepočúvala na dobré slová svojho muža; hrešila ho a všetko mu na oči vyhadzovala.

— Kto povie „a“, ten musí povedať i „be“ — a poneváč minule poslúchnul muž ženu ani teraz to ináč nemohlo byť.

Deti ešte vždy nespaly a vypočuly všetko, čo sa shovárali. Keď oni pospali, Janko zase chcel šmyknúť von, ako predtým, aby nasbieral skál do vrecák. Ale teraz macocha zatvorila dvere, tak, že Janíčko nemohol viac vynsť von. Ale zato len tešil sestričku a pošepnul jej:

— Neplač, Anička, Pán Boh je dobrý, on nás neopustí!

Zavčas rána prišla macocha a zbudila deti. Dostaly po kúsku chleba, ako i minule, ale teraz o mnoho menší, ako predtým. Janko cestou mrvil vo vrecku chlieb a leci-kedy pohodil omrviny na zem.

— Janko, čo toľko zaostávaš a obzeráš sa ustavične, poď, ty pôjdeš popredku!

— Pozerám si holúbka — odpovedal Janko. — Sedí na streche a rád by mi povedať s Bohom.

— Ty šialenec — riekla macocha. — To nevidíš holuba, ale ranné slnko ako opiera svoje lúče o komín.

Janíčko ale zato všetok chlieb porozsypal po ceste.

Macocha ich tak hlboko, ďaleho zašikovala do lesa, že tam nikdy nikto v živote nechodil. Tam nakladli veľký oheň a macocha ím povedala:

— Len si sadníte sem, deti, a keď ustanete, môžte si i pospať. My ideme do hory rúbať drevo a večer, keď si prácu dokončíme prídeme pre vás.

Keď prišiel obed, Anička sa rozdelila s chlebom, lebo Janíčko svoj chlieb všetok rozsýpal po ceste. Potom pospaly a prišiel i večer, ale po chuďatá deti nik neprišiel. Keď sa zobudily, už bola tmavá noc.

Janíčko tešil sestričku a vravel jej:

— Len čakajme, kým vynde mesiačik. Potom budeme videť roztrúsené omrvinky a najdeme cestu domov.

Keď vyšiel mesiačik, vstaly hore; ale ani jednej omrvinky nenašly, lebo všetky vysbieraly ti vtáky a vtáčky, čo žijú v lese. Janíčko síce hovoril Aničke, že najdú cestu — ale veru ju nenašli. Šli a chodili, cez celú noc i na druhý deň od rána až do večera, ale nevyšli von z hory a hladní boli už veľmi. Nejedly nič, iba tých pár jahôd, čo si našli v lese. Od dlhého chodenia ustály im nohy, tak, že už ďalej ísť nevládali, sadli si pod jeden strom a tam usnuli.

Tri dni sa túľali, ale vždy len ďalej a ďalej vnikali do húšťavy, vedeli, že ak im nepríde odnikiaľ pomoc, pomrú od veľkého hladu. Na poludní zbadaly na jednom strome krásneho bieleho vtáčka. A ten vtáčik tak krásne spieval, že obe deti od zadivenia zastaly a počúvaly. Keď prestal spievať, potriasol s krýdielkami, preletel ponad deti a ony utekaly za ním, kým neprišly až ku jednému domčeku, na ktorý sadnul ten vtáčik. A ako sa zadivily, keď zbadaly, že ten domček je zo samého chleba, dach z koláčov a obloky boly z cukru.

— Nože si odlomme kúsok — povedal Janko — aspoň, čo si trochu poobedujeme. Ja si odlomím kúsok koláča z dachu a ty Anička odlom si z obloka. To bude iste hodne sladké. Janko si odlomil kus koláča zo strechy, Anička ale odlamovala si kúsok cukru z obloka. Zrazu sa z dnuka ozve tenký hlas:

Deti ale odpovedaly:

Potom si detičky len ďalej ujedaly a nedaly sa nikým mýliť. Janíčkovi veľmi chutnala strecha a preto si ešte hodný kus odlomil. Anička zase celú jednu obločnicu vydrúzgala a tak si pochutnávala na nej. Zrazu, ako tak jedia, otvorily sa dvere na domčeku a z neho vyšla jedna stará, o palicu sa opierajúca žena. Anička a Janko sa jej tak naľakali, že im všetko z rúk povypadúvalo. Ale stará potriasla hlavou a povedala:

— Ach, ach, akože ste sa vy sem dostaly? Poďteže dnu, poďte! Veď u mňa sa vám nič nestane.

Žena pojala deti za ruky a šikovala ich dnuká. Dobre ich nachovala, dala im mlieko, koláč, oriešky, jablko. Vystlala im dve pekné postielky, uložila ich spať a detičky si myslely že sú v nebi.

Stará žena len sa na oko robila dobrou. Ona v skutočnosti bola zlomyselná striga, ktorá číhala na deti a zato si urobila i ten domčok, aby mohla sem vábiť deti, ako do nejakej pasce. Keď jej prišlo pod ruky nejaké dieťa, zabila ho, uvarila a zjedla a mala dobrý deň. Strigy majú červené oči a preto ani tak ďaleko nevidia, nato miesto ale majú veľmi dobrý čuch, ako psi, už z ďaleká zavoňajú, keď sa k ním blíži človek. Ako sa Janko a Anička blížili ku domčeku, striga sa rozrechotala a povedala:

— Toto sú už moji; už mi tie netečú.

Ráno, prv ako by sa boly deti poprebúdzaly, striga stala, šla ku posteli, poobzerala tučné, červené deti, a takto si hundrala: — Ale to bude za pečienka!

Potom chytila za ruku malého Janíčka a zatvorila ho do chlieva. Darmo kričal a prosil Janko strigu, ona ho neposlúchla. Potom sa vrátila, zdrmala Aničku zo spania a takto skríkla na ňu: — Vstávaj hore, ty leňochu, dones vody a navar niečo tvojmu bratovi, on je tam von zatvorený v chlieve, treba mu ztučnieť a až bude vykrmený, potom ho zjem.

Anička počala horko nariekať: ale darmo nariekala, musela to urobiť, čo jej kázala striga.

Chudák Janko — ten dostával čo najlepšie jedlá, ale Anička sotva dostala kúsok tvrdej kvôrky s chleba. Striga každé ráno šla ku chlieviku a zakričala na Janka:

„Janko, vytrč palec, nech vidím, či si už dosť tučný!“

Janko ale vytrčil kúštík kosti. Striga, ktorá bola krátkozraká, domnievala sa, že je to Jankov palec. Divila sa, že Janko nijako nechce ztučnieť. Keď sa minuly už štyri týždne a Janko nijako ztučnieť nechcel, striga potratila trpezlivosť, nechcela ďalej čakať.

— Počuješ, Anička! — skríkla na dievča — nos chytro vodu. Nedbám, či je chudý, alebo tučný tvoj brat, zajtrá ho zamordujem, uvarím a zjem.

— Čo toľko jajkáš — ohriakla sa na ňu striga. — Darmo ty plačeš.

Zavčas rána Anička musela isť do kuchyne, naklásť ohňa pod veliký kotál, ktorý bol naplnený vodou.

— Najprv ale napečieme chleba — povedala striga, — do pece som už nakládla ohňa a aj zrobila som na chlieb.

Aničku posadila pred pec, z ktorej vyšľahovaly červené plamene.

— Vskoč doň — povedala striga a pozri, či je dobre zakúrené, či môžeme posádzať už chlieb do nej.

Mysliac si, že keď Anička vníde do pecí, zatvorí dvere, i ju tam upečie a zje tiež. Ale Anička vedela, čo za úmyseľ má striga a preto jej povedala:

— Ja veru neviem, ako to mám vnísť do peci.

— Ach, ty sprosták — kričala striga — Veď dverce na peci sú také veliké, že by som sa i ja cez ne do nej zmestila.

Ach! ako horko nariekala, chudiatko Anička, keď nosila vody. Slzy jej potokami tiekly dolu tváričkou.

— Bože, Bože, pomôž nám, jajkala Anička. — Bárs by nás boly v hore divé zvery roztrhaly, aspoň by sme spolu boli pomreli.

Aby Aničke ukázala, ako to má vnísť do peci, vopchala si sama hlavu do nej. Ale Anička tiež nebola lenivá. Tak postrkla strigu že táto sa celá vrútila do peci, chytro zatvorila dvere a ich i zatarasila. Juj, juj, ako revala v nej striga. Anička odbehla a bezbožná striga tam zhorela v peci. Anička rovno utekala ku Jankovi. Otvorila dverce na chlieviku a od radosti zavolala: — Janíčko, už sme sa oslobodili. Striga zhorela v peci.

Janko vyskočil z chlievika ani vtáčik, keď ho vypustia z klietky. Bola to radosť, Bože môj! Objímaly sa detičky, bozkávaly, tancovaly; a poneváč sa už nemaly čo báť strigy, vošly do jej domu. Celý dom jej prekutaly od kúta do kúta, v ktorom bolo mnoho perál a drahokamov.

— Tieto viac stoja, ako tie biele skalky — povedal Janko a napchal si ich plné vrecká. Anička ale povedala:

— I ja si niečo odnesiem domov — a nabrala si plnú zásterku samých diamantov. — Ale teraz poďme, — preriekol Janko — aby sme von vyšli z tej prekliatej hory.

Ako tak išli, zanedlho došli ku jednej veľkej vode.

— Nemôžeme prejsť cez túto vodu, — hovoril Janko — nieto nikde ani mosta ani lavičky.

— Ani člnka nemáme — povedala Anička — ale hen tamto pláva jedna kačica, pomôže nám na druhý breh. I zavolala na kačku:

Kačička priplávala ku detičkám, Janko hneď si jej sadnul na chrbát a chcel, aby si ku nemu sadla i Anička.

— Nie, nie, odvetila Anička, to by bolo moc kačičke naraz. Nech nás ona prenesie po jednom.

Kačička to i urobila, a ako detičky prešly cez veľkú vodu, podišly ešte kúsok cesty, zbadaly, že im je tá známejšia a známejšia. Konečne videly ich otcovský dom. Daly sa do behu a rovno sa hodily do náručia svojho otca. Chudák otec, nemal ani jednej radostnej chvílky od tých čias, čo si svoje deti zašikoval do hory. Žena jeho, macocha, za ten čas tiež zomrela. Anička vysypala v izbe diamanty, Janíčko zase povytriasal z vrecák tie drahocennosti, tak, že sa len kotúlaly po izbe.

I prestala byť chudoba a hlad, žili spolu veselo až do smrti.