Zlatý fond > Diela > Za chlebom do Ameriky


E-mail (povinné):

Karel Václav Cihelka:
Za chlebom do Ameriky

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Eva Lužáková, Veronika Gubová, Tibor Várnagy, Henrieta Lorincová, Pavol Karcol.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 3 čitateľov

Túha

Bol silný od prírody ako meďveď; nerád robieval, ale tým radšej sa bíjal a nedobizeň vystrájal. Bol lenivý a najradšej vyvoľoval sa niekde na slnku. V zime sa potlkal po dedine, kde-tu pomáhal pliesť slamienky a prútové koše, alebo metly viazal a z toho sa živil. V lete mu bolo najlepšie, lebo mu príroda dala bez práce všetko, čo len potreboval. Celé leto sa vypiekal na slnku, ktoré mu zovrelo krv a on divnou túhou preplnený naťahoval mohutné svaly. Nekedy hnaný neznámym pudom vyskočil, objal strom a triasol ním, ako by ho chcel vytrhnúť, alebo lapil ohromnú skalu a odlúčil ju celou silou. Niekedy zase len napial svaly, vyťahoval sa a túžil za niečim, za niečim, čo nepoznal, za niečim, čo by ukojilo jeho krv a nezdolateľnú túhu a čo by vyčerpalo jeho veľkú silu. Chcel spraviť niečo veľkého, niečo neobyčajného.

Sedával v krčme a striehol, aby sa môhol do niekoho zadrieť, ruvať a biť sa do posledného dychu, rebra, hlavy polámať a omočiť ruky v teplej ľudskej krvi. Keď videl na ulici dievčatá, ktoré ho stretávaly a s ľahko sa vlniacim driekom kráčaly čerstvé pred ním, zachvátila ho túha objať ten štihlý driek, privinúť pružné poprsia na svoju širokú hruď a bozkávať ju, kým by dych stačil, kým by ho neopustily smysly a neumrel v tej sladkej mohutnej túhe za bozkom. V takýto čas sa utiahol niekam a sníval. Sníval o sladkej láske, o peknom dievčati, ktoré by ho milovalo a ktorému by on ležal pri nohách a modlil sa k nemu, ako k pánu Bohovi. Nikdy by sa nepobil s nikým a každého by ľúbil, len nech by bola jedna, len jedna, ktorá by jeho rada mala. Doniesol by jej s neba voz a na tom by ju vozil, on sám by sa zapriahol, aby videla, že ak veľmi ju miluje. Ale jeho sa každý bál, jeho nemiloval nikto.

Zobúdzal sa v ňom zver, túha za párom… túha za božským splynutím. Nie, — človek sa zabudzal v ňom, muž, ktorý chcel milovať a chcel byť milovaný. Zobúdzal sa v ňom otec, ktorý chce počuť hlas svojho potomka a vidieť sám seba znovu zrodeného.

Raz, ktoréhosi horúceho, nedeľného odpoludnia ležal vonku, na kraji malej hôrky v tráve. Díval sa na oblohu a lenive sa prevaľoval s boka na bok. Zažmúril oči a myslel na drieky, pružné, vypuklé poprsia a na mäkké ženské objatie, ktoré nepoznal, ale ktoré by tak rád bol zkúsil. Dlho tak ležal a rozmyšľal.

Slnko pomaly zachodilo, a do malého lesíka a na lúku vychodia ľudia, aby sa prešli a tešili sa čistému vzduchu. Prichodily mladé páry, ktoré tesne pritúlené chodily neďaleko od neho. Závidel im. Krv mu pomaly začala vrieť, a myšlienky sa plnily bujnou fantáziou. Bál sa pohnúť, bál sa, že keď vstane, uchytí jednu a ujde s ňou niekam ďaleko, kde ich nikdy nikto nenajde. Jedna myšlienka začala opanúvať jeho myseľ. Čo keďby išla niektorá samá, bez sprievodu… pozdejšie, až bude tma, keď už nebude tam nikoho len on a ona…

— Chytím ju — myslel si — osvojím si ju, a ona musí opakovať moje bozky, moje objatie… áno, chytím jednu.

Ležal ticho, čakal. Srdce mu búchalo, hlasne, silne. Čakal a vyzeral. Keď počul kroky, strhol sa, prešiel ho divný mráz a pozoroval, že kto ide. Nič — ľahol sklamaný naspäť do trávy. Čím ďalej, tým bol nespokojnejší, vstal a začal chodiť. Nešiel nikto a už bola celkom tma. Počúval, vyzeral, ale darmo…

Večer bol teplý, a mesiac začal svietiť. Pustil sa von do poľa. Ak tam najde niektorú, ktorá sa zameškala, alebo ktorú vyvábil pekný kraj a jasný mesiac… Kráčal, ako rýchlo len mohol. Niekedy zaryčal, ako jeleň, keď stojí na tichej, mesiacom osvetlenej čistine, hlboko v lese a volá mohutným hlasom za parom, alebo za protivníkom, ktorý by chcel s ním bojovať na život a na smrť o milenku, o nové ešte neokúsené slasti. Tak volal do širokej diaľky, práve tým istým popudom aj on.

Chodil dlho, ale nenašiel nikoho. Začal sa hnevať. Hnev prichodil pomaly, ale iste a vždy väčšmi. Niekedy dupol nohou, že až zadunelo. „Ak sa stretnem s niekym, zabijem ho“ — myslel si. Obrátil sa šiel nazpäť k lesíku. Nejaké tajné presvedčenie ho ťahalo a šeptalo mu, že len tam najde, čo hľadá. Ledva šiel niekoľko krokov, keď sa mu pri jasnom svetle mesiaca zdalo, že neďaleko od lesíka ide žena — takmer videl jej štihlý driek a ľahkú chôdzu. Prebehla ho horúčosť, a v očiach sa mu zatmelo: zaryčal silne, plným hrdlom a pustil sa do behu.

Utekal šialene ako len mohol, lebo sa mu zdalo, že aj žena uteká pred ním, ako by poznala jeho túhu, jeho myšlienku. Cítil, že mu dych zatrhuje, ale zato len utekal. Dobehal k lesíku a nevidel nikoho. Pozeral medzi stromy, prebehol chodníkom — nikde nič. Nazlostil sa, chytil jedon stromík a takou silou ho skrútil, že sa prelomil. Bol zadýchaný. Ľahol do trávy a tak ležal za nejaký čas, ťažko, z hlboka oddychujúc. Trochu sa uspokojil.

Ležal ticho a díval sa na mesiac. Jeho dych stával sa normalným a myšlienky sa pomaly začaly tratiť, ale krv vrela ďalej… Zdlhavým krokom pustil sa chodníkom. Odrazu v tichej noci počul ostrý dlhý mravk kocúra.

Tento škaredý, ostrý, ale túžobný mravk priniesol mu zase predošlé myšlienky. Strhol sa, za chvíľu zakríkol aj on do tichej noci, až sa tak ozývalo a ľahké listie stromov sa zatriaslo. Nejaká myšlienka mu prišla na um, a pustil sa náhlym krokom po chodníku; šiel rovno do mestečka.

Zamieril do ktorejsi ulice a nezastavil sa len pred domom, ktorého dvere boly osvetlené malou červenou lampičkou. Na chvíľu zastal, ale len na chvíľku. Nemá peniaze — udrelo mu do hlavy, ale v tom počul veselý ženský smiech, otvoril dvere a odhodlane vstúpil. Dvere sa zavrely.

*

Slnko už svietilo a bolo cítiť jeho príjemné teplo, keď vystúpil na ulicu. Díval sa na zem a ťažkým krokom chodil po uliciach. Dlho chodil a keď sa s niekým stretol, odbočil. Keď videl dievča, klobúk stiahol hlbšie na oči, a mrzute sa obrátil na inú stranu.

Náhle sa rozhodol a pustil sa von za mestečko do poľa. Zdalo sa mu, že mu je protivné, a nepríjemné stretávať sa s ľuďmi, že sa mu hnusí pozreť sa na ženu, že sa zhnusil sám sebe. Rozmýšľal a ležal nepohnute, ako drevo. Rozličné myšlienky rojily sa mu v hlave, nejaké podivné mrákoty mu sadaly na oči a odrazu vypukol v plač. Plakal ťažko, celým telom — cítil ako by mu slzy padaly na srdce, ktoré sa mu krčovite stíska a chce sa puknúť, tak ležal celý deň bez jedla a pitia až do pozdného večera. Keď už bolo niekoľko hviezdičiek vyšlo na oblohu a trblietajúcimi očami pozeraly na zem, vstal, podíval sa dookola a pustil sa tichým zadlhavým krokom, ale nie do mestečka — tam ho už nevidel nikto. — Zmizol — odišiel do širého sveta — za čím — nedozvedel sa nikto.




Karel Václav Cihelka

— kníhkupec a vydavateľ slovenských kníh v New Yorku Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.