ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vracal som sa domov s výletu, spolu s mojim dobrým kamarátom Jankom. Už bol večer a boli sme od dlhej jazdy na koňoch ustatí. Ledva sme kedy-tedy prehovorili. Noc sa blížila a bolo bádať, že sa chystá búrka. Tma hustla a pred nami bolo videť, ako sa blýska. Keď sme počuli už aj hrmenie, popohnali sme kone a za štvrť hodiny sme uvideli kontúry Maruše.

„Pozri, Janko, ten tmavý pás, to je Maruša.“

„Len keď by sme už tam boli,“ odpovedal Janko.

„Netráp sa nič, za hodinu sme doma, len pohni toho darebáka, nech beží!“

Silným sekom sme napredovali a za chvíľu sme boli pri Maruši.

Ledva sme zastali pri malom domčeku, pri egrešskej kompe, keď už aj vietor začal dúchať, ešte len trochu, ale u nás, keď príde začiatok, o nedlho už hučí a hromy bijú celou silou. Zabúchal som na okno a hneď sa mi aj ozval starý Dimitrie.

„Čine afare? (Kto je vonku?)“

„Jo mis — ja som — domnule Dimitrie“ — zavolal som a povedal svoje meno. Starý Rumun vyšiel von, ale keď videl, že je vietor už tu a na oblohe ťahá blesk dlhé brázdy, nechcel nás ani za celý svet previesť cez Marušu.

„Nu se poate“ — nemožno — „tu je vietor a kým by som sa vrátil, mních by ma hodil do vody, nevidíš, ako blýska, tej noci iste bude vonku chodiť a beda tomu, koho chytí!“

Veľmi som ho nenahováral, lebo som dobre vedel, že keď raz toho povestného mnícha začne spomínať, vtedy ho ani palicou neprinútim, aby nás previezol.

„Darmo no, dnes už neprídeme domov,“ hovoril som Jankovi. U starého nebolo miesta. Pre nás by sa ešte bolo našlo, ale kone sme nevedeli kam podieť. Ako sa radíme, kde sa vzal tu sa vzal, iba sa postavil pred nás mlynár z vodného mlyna, a to s druhého brehu, tam od nás.

„Dobrý večer prajem!“ — zavolal, keď nás poznal.

„Pán Boh daj aj vám,“ vítal som ho radostne.

„Tak čo, domov, domov?“

,Veru domov — keď by nás starý Mitru chcel previesť ale nedaj Bože!“

„Hm, to je veru chyba, za malú pol hodinku by sme boli doma.“

„Veru, ale čo robiť?

Mlynár sa obzeral, skúmal vietor a potom hneď aj rozhodol:

„No, vietor je ešte nie taký veľký, aby sme sa báli, poďme, ja vás preveziem.“

„Ako?“

„Netrápte sa nič, len poďme a netraťme čas! Tam medzi prútim mám člnok.“

Kým sme odsedlali pripravil člnok a priviazal k nemu kone. Posadali sme a veslovali, kone celkom spokojne plávaly vedľa člnku a nie veľmi sa ľakaly blesku, ktorý často brázdil nebe a oslepoval oči. Vietor stále silnel, bolo ťažko napredovať, lebo kone nestačily, museli sme ich ťahať a vietor dúchal proti nám. Na druhom brehu mlynár vyskočil prvý a pripevnil člnok. Mlyn bol pred nami asi na jedon kilometer, vietor a strmá voda nás tak ďaleko zaniesla kým sme sa pretrápili.

Vietor začal hučať a dážď šibať. Kone zastaly a len korbáčom sme ich prinútili do kroku. Asi na tristo krokov sme boli od mlyna, keď do jednoho stromu, neďaleko od nás udrel hrom. Zastali sme ako omráčení. Veľmi som sa divil, že sa kone nenaplašily, čoho som sa najviac obával, ale sklonené hlavy oprely o nás a mrmlaly ako človek, lenže silnejšie. Hrom za hromom brázdil čiernu oblohu a po blysknutí sme zostali ako v smole.

„Tu sme!“ — zvolal mlynár. „Dajte sem kone.“

Kone sme pustili do akejsi maštale a my sme šli do mlyna. Mlynárka sa radovala, že sme prišli, lebo sa samá bála. Dala nám suché šaty, lebo sme veru boli do kože premoknutí.

„Jaj, tak som sa bála“ — hovorila mužovi, — „že ťa chytí ten mních a zabije. Tu behal okolo mlyna a búchal na dvere, že len tak hučalo.“

„Čo je to za mnícha?“ — pýtal sa Janko.

„Nuž mních. Už nežije, to len jeho duša behá, keď je takýto čas a koho chytí, jaj, beda tomu, toho viacej nikto neuvidí.“

„A dávno umrel?“

„Ja veru neviem, ale hovoria, že ešte vtedy keď tu bol nejaký zámok a kresťania sa s pohanmi bili.“

Išli sme spať.

Voda hučala, mlyn vrzgal a vietor tak zavýjal, že to bol až strach. Rozmyšľal som, že čo by to bolo, keď by nás ten mních pod vodu vtisol so všetkým činom. Mníchovú povesť som počul už dávnejšie, prešiel som v myšlienkach do jeho života, do jeho doby, keď ešte stál čanadský hlinený zámok, ktorý toľkých ľudí zachránil pred tatarskými hordami a tak silne odporoval útokom vojsk Štefana I.

„Spíš, Petro?“ — ozval sa Janko.

„Daj pokoj, akože zaspíš, veď je tu lomoz ani v pekle, a tá voda, ako by mi cez hlavu hučala.“

„Nočak, čo je to za mnícha, ktorého toľko vzpomínajú?“

„Aj ja práve naňho myslím.“

„A vieš niečo o ňom?“

„Viem.“

„Rozprávaj mi, čo to bolo.“

Trochu som si pousporiadal, čo som o mníchovi vedel a potom začal rozprávať…

*

„Čanádsky hlinený zámok, ktorý sa tu rozprestieral na brehu Maruše, oblehaly kresťanské tlupy, ktoré sa chystaly na útok. Dvaja mníchovia chodili medzi vojskom a povzbudzovali chlapov na boj proti pohanom, na vytrvalivosť a neohroženosť. Boli to dvaja bratia. Jedon bol už starý, šedivá brada mu splývala na prsia a dlhé biele vlasy rozduchoval vietor po jeho ramenoch. Druhý bol mladý asi v tridsiatych rokoch. Silná, vysoká postava, čierne, bystré oči, vysoké čelo a čistý zvonivý hlas budil úctu, ktorú im nikto neodoprel.

Utočili. Mníchovia s vysoko vytýčeným krížom chodili medzi vojskom a boli dušou útoku. Ale ako oni povzbudzovali svojich, tak sa hrnuli do boja aj pohania, pri ktorých sa so šabľou v ruke objavilo sa mladé dievča. Kde dievča odrážalo útok, tam kresťania nemohli ku predu. Mladší mních sa dostal proti dievčaťu, ktoré, keď ho zazrelo, vyrútilo sa s niekoľkými a po hroznom, krvavom boji kresťanov premohli: mnícha zavliekli za šiance. Darmo viedol starší mních útok za útokom — nemohol brata vyslobodiť. Kresťanov všade odrazili mužne bojujúci pohania.

Okolo zámku bolo ticho, na šiancoch chodila hore-dolu stráž.

Mních sedel zadumaný vo svojom úzkom väzení a rozmyšľal nad dievčaťom, ktoré ho chytilo a uväznilo. Kedykoľvek sa mu predstavila postava a iskriace hlboké oči dievčaťa pred jeho duševné oči, vždicky ho prešiel divný mráz. Nie raz ju videl v boji a nie raz obdivoval jej junáckosť a krásu. Chcel sa zahrúžiť do modlitby a do čítania svätého písma, aby zabudol na zkazonosný, ale krásny obraz dievčaťa, lebo cítil, že obraz ten mu môže priniesť len bezbožnosť a zkazu, a ani nezbadal, keď sa dvere otvorily a do väzenia vstúpilo dievča. Keď videla, že sa modli, dupla nohou.

„Nemodli sa ku kresťanskému bohu!“

Mních sa strhol a prekvapene na díval na dievča, ktoré opakovalo:

„Nemodli sa ku kresťanskému bohu!“

Divné city búrily v prsiach mníchových, nemohol ani prehovoriť a len sa díval a díval. Dievča sa blížilo k nemu a v očiach jej horela láska; keď prišla k mníchovi, položila mu ruku na jeho plece a tak sa mu prihovorila:

„Vidíš, darmo si sa modlieval k bohu kresťanskému, počul tvoje prosby, ale bohovia našich otcov pomohli mne a dali ťa do mojich rúk. Vráť sa k bohom, ktorých si opustil a prines obeť mesiacu v horách pri bystrom potoku.“

Dievča, takto hovoriac, prisadlo k nemu. Mních sedel a díval sa na ňu ako bez seba. Chcel sa zoprieť, ale vôľa jeho ochabla, srdce sa mu stískalo, bol by sa jej hodil k nohám: vybozkával predmet svojich trápnych snov, ale prišiel mu na um brat a zdalo sa mu, že ho vidí, ako ho napomína na povinnosť a vernosť k Bohu a viere.

„Nepokúšaj sluhu Boha spravedlivého,“ hovoril a chcel od dievčaťa odísť.

„Neopovrhuj mnou, veď som za teba bojovala, aby som ťa dostala a povedala ti, ako ťa milujem, aby si nebol sluhom kresťanského boha, ale pánom, mojim pánom. Oh, koľko razy som zbadala, že vyhýbaš miestu, kde ja bojujem, lebo si cítil v srdci, že ma miluješ a nechcel si proti mne viesť kresťanov, triasol si sa a bál o môj život, hoci som bojovala proti tvojím. Poď, vráť sa k bohom otcovským a ešte dnes prinesiem obeť, bezškvrnného bieleho koňa, poď, poklon sa starým bohom!“

V mníchovi ožily vzpomienky a cítil, že nemôže odolať túhe za dievčaťom, o ktorom toľko sníval. Hodil sa pred ňu, objaj jej kolená a hlavu zaryl do lona. Dievča mu zodvihlo hlavu a bozkávalo ho, až sa jej dych zatajoval.

Čas ubiehal. Mních sa stal pohanským bojovníkom a vrátil sa k predošlému životu. Nie raz prekvapil kresťanov svojou smelosťou a ohromnou silou.

Okolo zámku zase sa shromaždily nové kresťanské tlupy a chystaly sa na rozhodujúci boj. Jedno ráno sa pustili kresťania proti zámku a tlupy za tlupou rojily sa pred šiancami. Boj bol krutý a dlhý. Najhroznejšie zúril, kde mních a dievča odrážali kresťanov. Muž proti mužovi bojoval. Dievča, ako najskúsenejší bojovník vrhalo sa medzi kopia a vyhýbalo sa hrozným úderom.

Kresťania nastupovali a márne bolo chrabré bojovanie pohanov: presila pomaly prevažovala výsledok boja. Už len tam stáli pevne a odolali útokom, kde bojovalo dievča a mních, ale ich bolo vždy menej a menej.

Odrazu sa zjavil starý mních a hromovým hlasom rozkázal zastaviť boj. Starý mních pevným krokom šiel k bratovi, ktorý zostal stáť ako omráčený, vzal mu meč a odhodil ho. Chytil ho za ruku a viedol sebou. Brat sa neprotivil, ani nevedel, čo sa s ním robí. Dievča vykriklo a ako lvica hodilo sa na starého mnícha. Kým prišli z prekvapenia k sebe, starý mních ležal s rozťatou hlavou na zemi. Kresťania zúrive sa vrhli na nepriateľa a za niekoľko minút zvíťazili.

Mních stál pri svojom bratovi a šialene sa díval na rozťatú hlavu a zakrvavenú bradu. Ani nevidel, že rozzúrení vojaci v oceľových rukách držia jeho dievča a nemilosrdne ňou mikajú a za vlasy ťahajú.

Kresťania obsadili zámok. Na dvore zámku sa shromažďovali a pripravovali sa vykonať súd nad dievčaťom a mníchom. Priviedli silného, bujného koňa. Mních sa neprotivil ničomu, ale keď videl, že dievča priväzujú na dlhý mocný povraz ku koňovi, vytrhol jednomu vojakovi kopiu a hnal sa na dievča. Chcel ju prebodnúť, aby ju zachránil od umučenia a rozvláčenia koňom po pustatine — nepodarilo sa mu. Premohli ho, vyložili na koňa a priviazali chrbtom do predu.

Kôň sa zoprel a zdivočený vyrútil sa cez zámockú bránu do širokej pustatiny. Kresťania strieľali do nich šípami a jedon kopiou prebodnul mnícha. Dievča sa vláčilo po zemi.

Že kde sa podeli, kde ich zavliekol kôň, to nevie nikto. Zaiste ich zavliekol medzi močariská, zabehol do žombiky a močiar ich pohltol. Ľud hovorí a rozpráva, že v búrlivé noci ešte aj dnes behá mních po rovine a po brehu Maruše, kde stál zámok, a keď niekoho chytí, priviaže ho ku koňovi a rozvláči ho, ako voľakedy bola rozvláčená jeho milenka, aby sa pomstil na pozdných potomkoch kresťanov.