ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Rozpoviem vám, čo sa mi len prihodilo, keď som bola ešte malá. Naozaj to bolo, ačkoľvek zdá sa to nemožným. Bolo mi asi osem rokov. Sedela som na hrbe dreva na dvore. Náš pes Belko ihral sa s cickou milá vec bola sa na nich dívať. Zrazu však kde sa vzala, tam sa vzala, vybehla odkiaľsi jedna myška. Cicka nelenivá, chytila ju a o chvíľu ani chýru ani slychu o myši. Medzitým však pobili sa dvaja kohúti a Belko ich šiel brániť. Celá zábava bola na našom dvore. A ja celá zamyslená, som sa na všetko dívala. Zrazu však počujem mamičkin hlas: „Iď husy pásť!“

„Jaj tam pichá!“ vyhovárala som sa. „Vezmi si boty!“ — znela rada. No nebolo pomoci. Vzala som si krajec chleba, uviazala ho do ručníka, vzala palicu, na tu zavesila boty, z ktorých podošvy napoly boly odpadnuté. Zavolala som na moju starenu a išla s milými husami. Išla som pomaly išla, až som do „Zbrody“ prišla kde je všeobecne miesto odpočinku pre husy a kde si husy hasia smäd a berú kúpele.

Moja starka veru tiež nebola spokojná, že sa vody napila, ale kúpala sa, hrúžala, chcela ma poplašiť s hružaním sa, že sa utopila. Za starou aj húsence to robily. No ja som znala ich žarty, len som sa s úsmevom dívala na nich. Ale zrazu len pozerám zadivená, pozerám, husy nikde nič ani len jednej niet. Rozotieram oči, rozmýšľam či sa mi nesníva, ale márne, husí niet. Čo teraz? Čo mi mamka povie keď prídem domov bez husí. Neni inej pomoci: len ich treba hľadať. Zaiste mi ich voda odniesla. Veď sú ľahké, mohla ich uniesť. Idem ja vedľa potoka, idem ale ani živého človiečka, ničoho som nestretla, abych sa mohla kohosi spýtať na moje húsky. Tak som išla vedľa toho potoka, až som prišla do jednej veľkej hory, ale bolo v nej tak moc stromov, že som cez ňu ani videť nemohla.

Ako som išla ani som sa nenazdala, že čas ubehol a mesiačik vyšiel. No, reku — pomyslela som si — už zaiste odzvonili na večer a na ten čas musím byť aj ja doma. Ale než bych bola prišla domov, bolo by aj ráno a k tomu ešte bez husí. Bola že by výplata nemilá. A tak som si zaumienila, že nepojdem domov, lež pojdem ešte ďalej a najdem si jakú službu, však, reku, horšie nebude jako je zle.

Ustatá som bola však už hodne, nuž sadla som si pod jeden strom. Zjedla som svoj krajec chleba a obula som si svoje staré boty, aby nebola zima na nohy. Jako tak sedím, už som mala chuť zaspať, keď vidím, že jedna babka ide a nesie raždie na pleciach v štrandžoku sviazané. Zrazu však sa potkla a spadla na zem. Ja som hneď priskočila k nej a pomohla som jej vstať. Pozdravila som ju srdečne a vidiac, že je ustatá, som jej povedala: „Babička, ak chcete ja vám to raždie zanesiem domov.“ Babka ma premerala očima od hlavy po päty nič nepovedala. No ja som vzala raždie, abych jej preukázala, že nie som taká slabá, ako si ona myslí a aj som ju odbehla hodne. Tedy ale začala sa obávať o svoje raždie, volala za mnou: „Hej dievčička moja, neponáhľaj že tak!“

Tak počkala som ju. Kráčala som s ňou pomaly, aby sa nebála, že jej drevo hneď odnesiem. Konečne sme došly k malému domku. Rozložila som jej oheň a ona uvarila potom chudobnú večeru. Chcela som ísť preč, ale ona mi hovorí: „Čo bys’ teraz v noci kam išla? Dočkaj navečeráš sa, vyspíš a ráno choď vo meno Božie, kam ťa cesta vedie.“ Po večeri som jej musela vyrozprávať čo som, kto som, kam idem, aké nešťastie ma zastihlo. Veru ani ona moje húsky nevidela.

Ráno mi dala raňajky a rozlúčiac sa, dala mi jeden ručník. „Tu máš, dievka moja, — hovorí mi — na pamiatku za pomoc tento ručník, snád ti bude niekdy na pomoci.“ Za ručník som sa poďakovala a šla som hustými horami ďalej. Išla som, išla, ale na kraj hory nedaj sa Bože dostať! Nohy ma už bolely. Hlad ma ukrutne trápil, veď už sa zvečerievalo a nikoho som nestretla. Sadla som k potoku a majúc nohy zapotené, nuž kúpala som si ich vo vode. Jak sa tak bavím vo vode, vidím jedného dedka blízko po úzkej lavičke kráčať. Na boku mu visela kapsa z konopného plátna. A v pravej ruke mal palicu. Ako však bol už na prostriedku lávky, tak milý dedko padol do vody a počal sa utápať. Ja som vykríkla a skočila som k nemu.

„Podajte mi ruku dedko!“ — volám naňho — ale on ma nepočul, len palica jeho trčala von z vody, ktorej sa pevno držal a tak pomocou palice som ho horko-ťažko vytiahla na breh. „Ach, tuším ťa Pán Boh poslal ku mne na pomoc.“ — vzdychol si dedko. — „Slabý som, buď tak dobrá, zaveď ma domov, nebývam ďaleko.“ Avšak ako chcel kráčať, pocítil veľkú bolesť v nohe, vtedy zbadal, že ju má rozštiepenú.

„Zabehni ta a ta, tam je jeden prameň, keď z tej vody len kvapku prinesieš na moju boľavú nohu, hneď bude zahojená!“

No ja som si to nedala dvakrát hovoriť, utekala som, ako bez duše, až som dobehla k označenému prameňu. Ale chyba lávky! Až vtedy mi prišlo na um, že som ničoho nevzala na vodu; do čoho ju vziať? Vzala som jej do zásterky a chytro utekala nazpäť k dedkovi.

Jak som k nemu prišla, posledná kvapka mi vytekla, no nič to zato. Opasala som zásterku a priviazala dedkovi na nohu. A hľa, div-divúci, dedko hneď stúpal na nohu, chytil ma za ruku a šiel ako by mal 20 rokov. Prišli sme do jeho domu. Ja som chcela hneď ďalej. Ale on ani počuť nechcel o mojom odchode. „Zostaň len tu — hovorí — navečeráš sa, vyspíš a potom, keď ti bude vôľa, nuž iď vo meno Božie?“ Len huby mal k večeri, aj tých som málo jedla, ale som sa predsa chutne navečerala do rána vyspala, až no. Ráno, keď som chcela ďalej ísť dal mi jednu ošuchanú zásterku. Tu máš, vraj, za odmenu. Ja som sa poďakovala aj za to a s dedkom som sa rozlúčila.

Išla som, išla s veselým spevom, ale veru s nikým som sa nestretla. Večer som došla ešte do hustejšej hory. Bola tma a trochu chladno. Aby ma konáre stromov neobesily za vlasy, nuž zakrútila som si ručník na hlavu; zásteru, aby sa mi neztratila, opasala som si. Zrazu však zbádam akési svetielko. Idem ďalej a čo vidím? Hrúza ma pojala. Okolo ohňa sedeli zbojníci, nič sa nevyprávali, len kedy-tedy šepkom hovorili, a ujedali si a upíjali. Išla som blíž, ale divné — nezbadali, alebo nevšímali si mňa. Zaiste vedeli, že i tak nič nemám. Sadla som si ku stromu a dívala som sa. Zbojníci, keď sa najedli, misu pohodili práve k tomu stromu, pod ktorým som ja sedela. Myslela som si, že to mne dali a keď si ľahli k odpočinku som sa najedla až milá vec. Už som mala sen na očiach keď čosi zbádam. Všetci zbojníci spali, len jeden nie, aj ten bol jakýsi nahnevaný. Pri ňom si poplakával akýsi chlapčok, ktorý bol poviazaný. Jak som naňho pozrela, hneď som si ho obľúbila. Zaumienila som si, že stoj čo stoj, musím ho vyslobodiť. Jeho strážca siahol za misou a hľadal v nej niečo. No — myslím si — už mi je amen, keď je taký nahnevaný a zbadá, že som mu to ja zjedla, zaiste aj mňa sviaže, ako toho chlapčeka.

Ale nezbadal ma. Len sa strašne nahneval, keď videl prázdnu misu. „Ja im veru nebudem to chlapča strážiť,“ — hovoril si.

„Nie dosť, že pri delení peňazí ma oklamali, ešte ani jesť, ani piť mi nič nenechali.“ Ľahol si aj on a o chvíľu zaspal. Už som trúfala čo je vo veci. Stala som a išla ku chlapcovi. Mala som pri sebe akýsi žabiklač, nuž rozrezala som mu putá a hovorím mu: „Neplač, Janíčko, len poď chytro so mnou!“ Obzeral sa dokola. „Ale kto ma to volá?“ — pýtal sa potešený. „Len sa neboj a neobzeraj,“ — hovorila som mu ja, — „len poď chytro.“ Chytila som ho za ruku a on išiel so mnou.

Išli sme hodný kúsok bez toho, že by sme si slova povedali. „Kto ma to vyviedol odtiaľ?“ — pýtal sa zvonivým hláskom. „Jako vedel, že som Janko“ — hovoril si chlapček ako sám sebe. „Kto ma drží za ruku, keď nikoho nevidím? alebo sa mi len sníva?“ A tu žalostne zaplakal.

Vtedy už aj mesiačik vyšiel a ja som lepšie mohla videť chlapčeka.

„Neplač, Janíčko, nesníva sa ti,“ — tešila som ho a mysliac, že ten môj ručník je veľký a snáď preto ma nemôže dobre videť, nuž dala som si ho dolu.

Pozrel sa na mňa: „Ach!“ — zadivil sa — „tys’ ma vysvobodila? Prečo si sa mi prv nedala videť?“

Až vtedy som zbadala, aký som ja ručník dostala od tej babky. Preto ma aj zbojníci nezbadali.

Išli sme, išli, ani sme sa nenazdali, že je už deň. Ja som mu porozprávala, čo sa mi prihodilo a pýtala som sa ho, či nevidel niekde moje husky. Ale veru ani on ich nevidel. Potom som mu povedala, že idem služiť, na čo mi on prisľúbil, že mi najde dobrú službu. „No tak dobre“ — pomyslela som si. Potom však Janíčko — lebo skutočne tak mu bolo — vyrozprával mi že on neposlúchol svojich rodičov, išiel ďaleko do hôr, len ho tam zbojníci chytili a povedali mu, že keď neprezradí, kde má schované jeho otec peniaze, nuž ho zabijú. Preto tak žalostne plakal.

Ale veru z rozprávania ani my sme sa nenajedli. Hľadali sme jahody, sbierali sme ich do zásterky, potom si vraj sadneme a najieme sa. Nasbieralo sa ich niečo. Sadli sme si jeden vedľa druhého, jahody sme pojedli, ale to akoby nič, ešte hladnejší sme boli, ako predtým. „Ej keby v tej zásterke bolo aspoň kus chleba“ — vzdychla som si. „A kus mäsa“ — dodal on. „Bárs i to“ — riekla som. Len čo som to vypovedala už v zásterke bolo kus chleba a kus mäsa. Podelili sme sa s tým a najedli, koľko sa nám len chcelo.

„Ej, veru dedko sa mi tiež dobre odmenil,“ pomyslela som si. Keď sme si dobre odpočinuli, išli sme ďalej.

Konečne sme sa akosi dostali von z hory a dostali sme sa na rovinu. Už z ďaleka bolo videť mesto. Keď sme prišli blíž, videli sme, že s veží vejú čierne zástavy. Jak sme vchádzali do mesta, videli sme sa ihrať deti na zbojníkov. „Ja som hlavný zbojník,“ — zvolal jeden chlapec. „Ja budem králevič.“ — zvolal zase iný. Keď sme boli celkom pri nich, pýtala som sa ich, prečo sú čierne zástavy na domoch. „Náš najlepší priateľ sa nám ztratil ukradli ho zbojníci“ — hovorily smutno deti. Ja som sa ich chcela ďalej zpytovať, ale Janko ma mykol za zásterku, aby sme išli ďalej. „Ja chcem môjho otca prekvapiť“ — hovoril potom. „Keby sme sa prezradili, hneď by to môj otec zbadal.“

Ja som mu nerozumela celkom, ale nechcela som sa ho viacej zpytovať, nuž išli sme ďalej, až sme prišli k jednému velikánskému peknému palácu.

„Tu býva môj otec a moja matka,“ — hovorí Janík. Ja som oči vyvalila. Teraz som už porozumela všetkému. „No keď tu bývajú tvoji rodičia, choď len domov a ja si idem službu hľadať,“ — hovorím mu ja.

Janík však nechcel ani počúvať na mňa.

Ja ale som nechcela nijako dnu isť. Predsa šaty po horách sa mi roztrhaly, podošvy z bot mi odpadaly, taká len nemôžem isť do takého krásneho domu.

No ale Janík chytil ma za ruku a teraz on mňa viedol. Prišli sme hore chodili po chodbách, ktoré boly čiernym súknom obtiahnuté. Tak sme prišli až do jednej izby. Tam ktosi ležal na posteli, okolo neho všetko plakalo, takže nás nik ani nezbadal.

„Môj otec umiera,“ — hovoril ku mne Janík smutne. „No reku,“ myslím si — „dobre sme prišli.“

Janko utekal ku posteli. „Otecko môj drahý, mamka moja!“ — zvolal. Jeho slová účinkovaly sťa hrom. Všetci sa naňho dívali a všetko už nie od žiaľu, ale od radosti plakalo. Starý kráľ, — lebo ním bol Jankov otec, — hneď vyzdravel. Ja som sa strašne hanbila, keď som sa pozrela na moje roztrhané šaty, a topánky bez podošiev.

No ale keď rozprával Janko ako sme sa sišli, aj kráľ aj kráľovná srdečne ma privítali.

No, že potom bola hostina, to si môže každý domysleť. Radovali sme sa, zabávali, až milá vec.

Čas sa chytro míňal, ani som sa nenazdala, že už desať rokov prešlo, čo som z domu odišla a ja som už nebola osem, ale 18-ročná. Bolo treba mysleť predsa vrátiť sa domov a podívať sa na milých rodičov.

Jeden deň teda hovorím Jankovi: „Už není na odkládanie, už veľa vody odtieklo po Váhu, musím sa brať domov.“

Pravda, on nechcel na to pristať.

„No ale pozri, aj ja mám otecka a mamku, ktorí za mnou žialí.“

Smutným srdcom sme sa rozlúčili. Na koniec dal mi prsteň, vraj na pamiatku. Prisľúbil mi, že o krátky čas príde po mňa. Potom mi dal jednoho vraníka a aj sám ma odprevadil až na hranice jeho krajiny. Tam sme sa rozlúčili.

„No vranko, teraz ponáhľaj sa ta, kde bývajú moji rodičia!“

Len čo som to povedala, už som bola aj doma. „No tak je už dobre“ — som si pomyslela.

Doma bola radosť neslýchaná keď som prišla. Hostinu sme mali, celú dedinu sme na ňu povolali.